Úvody do kapitol Shobogenzo — 5. prednáška

„Dogen Sangha“ je japonské a sanskritské slovo zložené dokopy. Dogen, meno zakladateľa buddhizmu, ktorý nasledujeme, sa skladá z dvoch čínskych znakov; Do znamená cestu alebo pravdu a gen znamená pôvod alebo prameň. Takže Dogen znamená pôvod pravdy alebo prameň cesty, alebo akékoľvek spojenia, ktoré si chceš zostaviť. Sangha je sanskritské slovo; v sanskrite sa n s bodkou pod ním vyslovuje napoly medzi n a m, takže je to ako povedať n so zatvorenými ústami. Sangha znamená spoločenstvo, združenie alebo skupinu. Takže Dogen Sangha znamená spoločenstvo pôvodu pravdy. A Nishijima Roshi založil Dogen Sangha, lebo po päťdesiatich rokoch štúdia Shobogenzo a päťdesiatich rokoch praktizovania zazenu si uvedomil, že Shobogenzo učí pravý buddhizmus. Pravý buddhizmus nikde inde vo svojom hľadaní v Japonsku nenašiel; zistil, že chrámy v Japonsku boli z veľkej časti plné mníchov, ktorí tam až tak byť nechceli, pokračovali v rodinnej tradícii a často nepraktizovali zazen. A zistil, že hlavná škola buddhizmu, s ktorou bol spojený, bola dosť politická a ľudia medzi sebou bojovali o moc. Zostal na okraji. Stal sa mníchom v škole Sótó, lebo majster, od ktorého prijal mníšske príkazy, bol majster v tej škole, ale vždy zostal na okraji. V jednom zmysle je Dogen Sangha nová škola, v inom zmysle je to pôvodná škola z učenia Majstra Dogena. A hoci znie dosť prekvapujúco založiť novú buddhistickú školu, keď je vo svete toľko mocných buddhistických skupín, myslím, že je to pravda – zakladáme novú buddhistickú školu a učenia nie sú rovnaké ako mnohé iné učenia, hoci niekedy sú podobné. Jedno však naša skupina má: záujem a schopnosť vysvetľovať buddhizmus jasne modernými slovami. A to vysvetlenie: hoci buddhizmus nie je intelektuálne úsilie, jasné vysvetlenie nám pomáha vidieť, čo je zazen. A to, že nám to pomáha vidieť, čo je zazen, nám dovolí usadiť sa do veľmi jednoduchej praxe s dôverou. Je dôležité, aby sme to udržiavali.

Otázka: Mám problém sedieť pravidelne, stále si hľadám výhovorky, prečo nesedieť, a neviem, čo s tým.

Mike: Ani ja nie. Je to úplne na tebe. Ak budeš ďalej hľadať výhovorky, nikdy nebudeš sedieť pravidelne, to je fakt. Musíme urobiť vlastné rozhodnutie a niekedy to nie je také ľahké, ale nikdy to nie je nemožné; aj keď je náš život veľmi zaneprázdnený, môžeme sedieť päť minút, alebo dve minúty. A ak začneme sedieť päť minút, ak si zavedieme dennú rutinu na päť minút, potom máme s čím pracovať; z piatich minút môže byť šesť alebo desať minút. Ale ak nedokážeme sedieť, tak nedokážeme sedieť.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Myslím, že osobné problémy ľudí nedokážeme riešiť. Mohli by dostať pomoc, keby zašli do poradenskej služby; my si môžeme robiť starosti alebo mať obavy a rozmýšľať, čo robiť, a ak nájdeme niečo, čo sa dá urobiť, môžeme to urobiť. Nemyslím si však, že buddhizmus dokáže takto riešiť spoločenské problémy ľudí. Ak je niekto v depresii, naozaj môžeme povedať len toľko: praktizovať ďalej. A pravdepodobne si pomyslia, že to nestačí, ale ak naozaj budú ďalej praktizovať, môžu sa vyliečiť. To je nakoniec všetko, čo môžeme povedať – len ďalej praktizovať zazen.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: V Štátoch je veľa buddhistických skupín, ktoré spájajú terapiu s buddhistickým učením, ale nemyslím si to, nemyslím, že by sme to mali robiť. Je veľa terapeutických služieb a techník založených na poradenstve, ktoré ľuďom naozaj pomáhajú riešiť ich vlastné spoločenské a osobné problémy. Buddhistická cesta je však veľmi jednoduchá; je to len praktizovať zazen. Ľudia však veľmi ťažko veria, že samotné praktizovanie zazenu ich problémy vyrieši, ale vyrieši. Trvá to však dva, tri, štyri, päť rokov. Ak má niekto naliehavý problém, ťažko sa hľadá spôsob, ako pomôcť. Ak je niekto naozaj v klinickej depresii, len povedať, nech praktizuje zazen, nepomôže, lebo nedokáže nehybne sedieť.

Otázka: Možno pomôžeme tým, že vytvoríme atmosféru, v ktorej môžeme pomôcť to urobiť.

Mike: Áno, môžeš úprimne povedať, čo robíš, potom uvidia, čo robíš, a môžeš naozaj jednoducho hovoriť úprimne a nemať istotu, či dokážeš pomôcť, alebo nie. Niekedy sme si istí, že vieme dať dobrú radu, a niekedy si istí nie sme. Ak si nie sme istí, môžeme byť neistí.

Otázka: Skús vítať.

Mike: Vaša skupina je veľmi vítajúca, viem, bol som tam párkrát. Takže pokus a omyl. Samotný buddhizmus je pokus a omyl, lebo nevieme, kde je skutočnosť. V každom okamihu ju hľadáme a ísť takto dopredu je najpraktickejší spôsob, krok za krokom.

Kapitola 12 – Kesa-kudoku, čiže Zásluha kasáje. Kasája je sanskritské slovo pre buddhistické rúcho, ktoré sa po japonsky volá kesa. A kapitola 12 je dosť praktická kapitola; Majster Dogen vysvetľuje rôzne druhy kasáje a vysvetľuje zásluhu kasáje. Zvyčajne si nemyslíme, že kus odevu má zásluhu, ale on hovorí, že má. Takže ako sa hovorí v úvode:

Buddhizmus si ctí náš skutočný život. Inými slovami, buddhizmus si váži naše skutočné konanie v každodennom živote

Pretože buddhizmus si cení praktické skutočné konanie, je toto konanie v istom zmysle posvätné. Naše obyčajné konania sú posvätné, ale sú aj obyčajné. V buddhizme majú obyčajné a posvätné ten istý význam; sú to dve strany jednej veci. A nosenie buddhistického rúcha je dôležitá súčasť buddhistického života. Ako to vysvetliť? Vysvetliť sa to nedá, ale ak si oblečieš buddhistické rúcho a sedíš v zazene, po chvíli to pôsobí akosi bezpečne. A včera som žartoval, lebo keď si Nick oblieka rúcho, rozprestiera ho ako rybársku sieť, takže keď si ho rozprestrieš okolo pliec, je to, akoby si sa chytal do siete. Znie to trochu zvláštne, ale istým spôsobom je to pravda – keď si ho oblečieš, chytíš sa doň. A všetky športy a činnosti majú uniformu, takže kasája je buddhistická uniforma. Neviem, prečo si toto stále obliekam, ale obliekam; má praktickú hodnotu ako uniforma, ale má aj nejakú inú hodnotu, ktorú je ťažké povedať slovami. Keď si ho však oblečiem, niečo cítim. Toto je ten druh veci, ktorý Majster Dogen v tejto kapitole vysvetľuje, a vysvetľuje aj rôzne druhy rúcha; koľko majú pruhov; z akého materiálu sa dajú ušiť; aké farby sa majú a nemajú použiť; ako ho poskladať; ako ho prať – dôkladné vysvetlenie. V Dogen Sangha hovoríme, že kto chce rúcho ušiť a nosiť, môže si ho ušiť; neoznačuje hodnosť, len ak ho chceš ušiť, uši ho, a keď je hotové, nos ho, to je všetko.

Kapitola 13 je zasa o rúchu, ale je formulovaná trochu inak. A je možné, že táto kapitola bola akýsi koncept, ktorý Majster Dogen napísal k prednáške, ale keď prednášku predniesol, vyšla inak. Kapitoly 12 a 13 sú tak tesne spojené, že sa zdá, že jedna je predbežná verzia druhej. Pretože však obe jestvujú ako samostatné spisy, sú zahrnuté obe. A trochu sa líšia.

Otázka: Názov kapitoly 13 je Odovzdanie rúcha (Den-E); hovorí sa tu aj o odovzdaní?

Mike: Áno, hovoriť o zásluhe kasáje naznačuje nejakú hodnotu, ktorú rúcho má, a odovzdanie naznačuje, že sa niečo predáva ďalej. To však neznamená niečo abstraktné alebo duchovné, jednoducho len to, že keď vstúpiš do buddhistickej skupiny a staneš sa buddhistom, nosíš rakusu a potom, ak chceš, môžeš ušiť a nosiť rúcho. Prečo? Lebo to robili ostatní a robí to aj tvoj učiteľ. Takže sa to odovzdáva alebo predáva ďalej. To je všetko, čo to znamená.

Kapitola 14 – Sansuigyo, čiže Sútra hôr a vody. Je to dosť poetická kapitola. V niečom sa dosť podobá na kapitolu 9 – Keisei-sanshiki, v tom, že je o prírodnej scenérii alebo o prírode. Gyo znamená sútra, takže je to Sútra hôr a vôd; Majster Dogen naznačuje, že hory a vody sú ako kniha, ktorá nás niečo učí. V tejto kapitole sa sústreďuje na vysvetlenie, že príroda nás ako kniha učí, čo je skutočnosť a čo je buddhistická pravda. Je to pekná kapitola. Všetko nás učí.

Otázka: Je toto tá kapitola, kde hovorí, že hory kráčajú popri nás?

Mike: Áno, a hovorí aj iné zvláštne veci:

Majster Kai z hory Taiyo-zan káže zhromaždeniu: „Modré hory neustále kráčajú. Kamenná žena rodí deti v noci.“

Znie to veľmi poeticky, ale nezdá sa, že by to malo nejaký jasný význam. „Modré hory neustále kráčajú“ naznačuje dve veci; po prvé, že všetko je relatívne, a keď kráčame horami, je stav, v ktorom sa zdá, že hýbeš nohami, ale všetko ide dozadu popri tebe, a nie ty popri tom. Zvyčajne máme pocit, že hory stoja a my nimi prechádzame, a hádam je to isté pri plávaní: keď sa do plávania usadíš, pohybuješ sa v priestore a voda ide popri tebe. To je jeden spôsob, ako rozumieť výrazu „hory kráčajú“. Druhý spôsob je, že sa v čase menia – skaly padajú a kĺžu, tvar krajiny sa mení. A dnes vieme, že je to fakt, hoci hádam Majster Kai to ako fakt nevedel; chcel naznačiť, že veci, ktoré sú nehybné, nemusia byť nehybné; je to relatívne. A Einstein s ním súhlasil.

Otázka: Einstein povedal, keď bol vo vlaku, spolucestujúcemu: „kedy zastaví ďalšia stanica pri tomto vlaku?“

Mike: Presne o to ide. A veľa som liezol po horách a naozaj často máš pocit, že hory idú popri tebe. A na bicykli je to isté. Zvyčajne máme pocit, že je to len naša predstavivosť, ale Majster Kai to podáva ako pohľad na skutočnosť, ako skutočnú skúsenosť.

Otázka: Rozmýšľam o tom, čo si onehdá večer hovoril, že príroda je tvár pravdy. Znamená to, že príroda je tá tvár pravdy? Alebo je to len jedna z tvárí?

Mike: Jedna z tvárí. V buddhizme hovoríme, že skutočnosť, alebo Dharma, alebo Pravda, alebo to, ako veci skutočne sú…. je pre nás nemožné uchopiť v mysli obraz. Dokážeme z toho uchopiť len jeden pohľad. Je to teda ako obrovský diamant a je na ňom veľa faziet, alebo tvárí, takže sa pozrieme na jednu tvár a potom na inú. A zvyčajne sa stane, že jeden človek sa pozrie na túto tvár, iný na tamtú, a nezhodnú sa. Poznáš príbeh o slonovi, traja slepí muži: jeden chytí chobot a povie, že je to had, iný chytí ucho a povie, že je ako list, a ďalší chytí nohu a povie, že je to strom. Normálne sa stáva, že sa hádame o rôznych tvárach, ale buddhizmus hovorí, že na pohľad na skutočnosť potrebujeme veľa tvárí, lebo skutočnosť ako obraz udržať nedokážeme. Príroda, vonkajší svet, ako ho vidíme a zakúšame, je jedna tvár.

Otázka: Ale všetko, čo robíme a myslíme, je aj tak súčasťou prírody…

Mike: Ak stráviš celý týždeň v Londýne a potom sa ideš previesť na bicykli v Somersete, zažiješ v prírode niečo vítavé, pokojné alebo teplé, čo v meste nenájdeš, však? Môžeme povedať, že je prírodný svet a svet, ktorý budujeme, a samozrejme nakoniec aj betón je príroda. Je to pravda.

Otázka: Takže to závisí od definície prírody?

Mike: Áno, definícií prírody je veľa. Čo je prirodzené?

Otázka: Keď používaš slovo pravda, je skutočnosť iné slovo?

Mike: Je to iné slovo, áno, ale toto je problém buddhistickej teórie a každej teórie; slovo nie je to, na čo ukazuje. Ak zostaneme v oblasti jazyka a v oblasti myslenia, dostaneme len slovo. Ak je to, na čo slovo odkazuje, mimo oblasti myslenia, aj keby sme mysleli, až kým nezomrieme, nepochopíme nič viac, než čo nám slovo hovorí. Hovoríme teda, že skutočnosť sa líši od pravdy, lebo sú to dve slová, ale v skutočnosti je len jedna vec; skutočnosť je jeden spôsob, ako sa na ňu pozrieť, pravda je iný spôsob, ako sa na ňu pozrieť, pokoj je ďalší spôsob, ako sa na ňu pozrieť, šťastie je iný spôsob, rovnováha je ďalší, a tak ďalej. Majster Dogen v Shobogenzo vysvetľuje jednu vec, alebo jednu ne-vec, alebo niečo. A všetky slová sú pohľady na to. Rôzne slová však majú rôzne nuansy a naznačujú nám rôzne veci.

Otázka: Nie je mi jasné, čo myslíš tým, že príroda nás učí; nie je príroda len sama sebou, len taká, aká je?

Mike: Áno, takže niečo, čo je len také, aké je, nás učí. Napríklad ak sme trochu v strese a navštívime niekoho s novým bábätkom a bábätko sedí a je veľmi prirodzené, upokojí nás to. Alebo ak sa ideme prejsť po poliach, keď sme trochu v napätí, polia nás nejako upokoja. Dá sa povedať, že polia nás učia. Takže nie učenie v zmysle poučovania, ale to, že niečo rozpoznáme, a rozpoznať niečo sa dá nazvať tým, že nás to učí. Takto to používa on, obojsmerná vec.

Otázka: Takže ty neučíš prírodu?

Mike: Prírody sa nemôžem opýtať, či ju učím, alebo nie. Nemám potuchy.

Otázka: A prečo je to teda obojsmerná vec?

Mike: V tom zmysle, že keď kráčame cez pole, kráčame po poli a pole nás po sebe necháva kráčať, len v tomto zmysle. Čokoľvek robíme, ja ako subjekt a to druhé ako objekt na seba pôsobíme. Vždy na seba pôsobíme. Pretože myslíme oddelene, predstavujeme si, ja si vždy predstavujem, že existujem oddelene od čohokoľvek iného, ale ak niet sveta, určite niet ani mňa. Nikdy nie som bez sveta, nikdy som nebol oddelený od zvyšku Vesmíru. Či existujem, ak zvyšok Vesmíru nie je, alebo nie, je úplne zbytočná otázka. Myslíme o sebe ako o oddelených, akoby sme boli sami osebe.

Komentár: [nepočuteľné]

Ďalšia kapitola, Busso, je zaujímavá. Je to zoznam všetkých buddhistických patriarchov od Gautamu Buddhu až po učiteľa Majstra Dogena. Je to dosť prekvapujúce, lebo to znamená, že Majster Dogen mal zoznam všetkých ľudí idúcich až späť ku Gautamovi Buddhovi, takže sa tomu niekedy hovorí línia.

Otázka: Máš aj ty taký zoznam?

Mike: Áno, mám zoznam patriarchov až späť k Majstrovi Dogenovi a až späť k Buddhovi. Historici by mohli povedať „ah áno, ale nedokážeme dokázať, že tá osoba existovala“, ale pre mňa je to jednoduchý fakt.

Otázka: Je toto to odovzdanie?

Mike: Áno, ale odovzdanie sa trochu chápe zle; odovzdanie znamená, že stretnem niekoho a naučím ho, ako praktizovať zazen, ten si prax urobí svojou a neskôr stretne niekoho a naučí ho, ako praktizovať zazen, a tak ďalej. A tak sa odovzdávajú všetky zručnosti; kedysi boli učňovské roky, napríklad sa človek od majstra učil robiť skrine a asi po pätnástich rokoch sa stal výrobcom skríň a potom tú zručnosť učil. To je význam odovzdania. A samozrejme v tom odovzdaní je abstraktná alebo duchovná časť a fyzická, praktická časť. Takže to nie je nič tajomné, znamená to len, že buddhizmus sa učí od jedného človeka k druhému. Dostaneš líniu, línií je samozrejme veľa – stromy. Ale odo mňa späť je jedna línia, a od Gautamu Buddhu je línií veľa. Toto je zoznam buddhistických patriarchov Majstra Dogena späť od neho ku Gautamovi Buddhovi. V skutočnosti ide ešte ďalej než ku Gautamovi Buddhovi, k siedmim legendárnym buddhom. Sú to: Vipyasin Buddha, Sikhin Buddha, Visvabhu Buddha, Krakucchanda Buddha, Kanakamuni Buddha a Kasyapa Buddha. A dôvod, prečo ich máme, je, že raný buddhizmus chcel vysvetliť, že pravdu nevymyslel Gautama Buddha, že jestvovala a jestvuje vo všetkých časoch. Skutočnosť je vždy tu; aj pred Gautamom Buddhom tu bola. Takže je to akási legenda.

Otázka: Takže to boli skutoční ľudia?

Mike: Nie. Ale sú súčasťou buddhistickej tradície, takže ich zahŕňa. Potom ideme ďalej cez všetkých buddhov, všetkých majstrov v Indii, s indickými, sanskritsky znejúcimi menami. Jedným z nich je Majster Nagarjuna. Potom ďalej do Číny, vrátane Bodhidharmu, a končí to Majstrom Tendo Nyojo, čo je majster, od ktorého sa Majster Dogen učil buddhizmus. Je to akýsi historický zoznam a máme o nich poznámky. O niektorých majstroch podrobnosti nenájdeme, presne kde a kedy žili a podobne, ale pri väčšine túto informáciu máme.

Otázka: Je v tejto línii nejaká tradícia reinkarnácie?

Mike: Nie, vôbec žiadna.

Otázka: Čo Majster Dogen hovoril o reinkarnácii?

Mike: Majster Dogen hovorí, že nič také nie je. A Gautama Buddha povedal: nie večné, nie odrezané, ale v strede. A tým výrokom myslel, že neveríme vo večnú dušu; to je brahmánska viera, ktorá v Indii bola pred ním, že duša je oddelená od tela a bude navždy pokračovať do iného tela. Nie toto, a nie odrezané znamená, že keď zomrieme, tak je to – koniec, takže sme len fyzické telo a nič iné. Nie toto, ale v strede medzi nimi, stredná cesta, učenie stredu. V tom výroku vlastne popiera znovuzrodenie, lebo ak niet duše oddelenej od tela, a ktorá je večná, potom je nemožné, aby sa niečo znovuzrodilo. A Majster Nagarjuna tiež hovorí: ak niet duše oddelenej od tela, ako hovorí Buddha, čo potom je to, čo po smrti tela pokračuje, aby vošlo do iného tela? Takže to popiera aj on. A Majster Dogen to popiera na viacerých miestach.

Otázka: V pálijskom kánone sú miesta…..[nepočuteľné]

Otázka: V každom okamihu sa rodíme znova, však?

Mike: Áno, v istom zmysle. Všetci majstri v línii Majstra Dogena, ktorí písali, reinkarnáciu popierajú. Nemám o nej nijaký dôkaz a nemám s ňou nijakú skúsenosť.

Otázka: Prečo si myslíš, že toľko z nás o to má záujem. Prečo je tu táto mylná predstava?

Mike: Ak dáme prvotnú hodnotu duchu, teda tej našej časti, ktorá nie je telo, hneď ako to urobíme, dokážeme si predstaviť alebo predpokladať druhy existencie, ktoré tu v skutočnosti nie sú. Nedokážeme ich existenciu dokázať, ale dokážeme v ne veriť. Vyplýva to automaticky z viery v ducha. Ktokoľvek verí, že duch je stredom vecí, môže veriť, že duch pokračuje. Odkiaľ sa to berie? Nuž, z minulých životov – vidno, ako nám to celkom prirodzene príde na myseľ; vieme si vymyslieť, potom uveriť všeličomu, potom hľadať dôkazy. Ľudia hovoria niečo ako: „to dieťa vedelo písať, keď malo tri roky – muselo sa to naučiť v minulom živote.“

Otázka: Keď niekto zomrie, pozostalí chcú veriť, že ten, kto odišiel, tu stále je.

Mike: Áno, cítime to, však? Cítime duchovné veci, takže máme subjektívnu stránku. Ale buddhizmus hovorí toto: všetci to cítime, ale ak sa vrátime ku skutočnosti, všimneme si, že je to pocit alebo duchovná vec. Môžeme to naozaj ignorovať.

Otázka: A prečo teda použiť príbeh o líške?

Mike: Na ilustráciu príčiny a následku, čo je absolútne. Prečo si vybral práve ten príbeh, neviem.

[nepočuteľné]

Mike: Kapitola v Shobogenzo o príčine a následku má príbeh o majstrovi, ktorému, keď hovoril, sedával vzadu niekto, kto bol prízrakom divej líšky; je to dosť zložité. Používa ho však na to, aby naznačil, že príčine a následku sa nikdy nedá vyhnúť. To je zmysel toho, že ten príbeh používa.

Komentár: [nepočuteľné]

Otázka: Ľudia v stredoveku predsa verili na duchov a podobné veci, však? Ale niet dôvodu, prečo by sa mali na svet dívať našimi očami.

Mike: Nie, nemohli.

Otázka: Používame mytológiu, najmä grécku, na ilustráciu stavov, a ľudia sa nás na to nepýtajú ani nepredpokladajú, že veríme, že sú doslovne pravdivé.

Mike: Áno, a hoci učím buddhizmus, niekedy sa mi niečo stane a pristihnem sa, že hovorím „čo som komu urobil….“, akoby to bola nejaká duchovná odplata. Samozrejme je to jednoduchšie než toto. Tú časť máme všetci a buddhizmus hovorí: ok, tú časť máme, ale postavme sa nohami na zem; kde sme? Sme tu. Keď máš zlú noc a máš zvláštny alebo prízračný sen, v psyché sa niečo sformuje, zobudíš sa s pocitom, že v izbe niečo je, alebo niečo, a ráno vstaneš a uvedomíš si, že to bol len sen, a ten pocit odíde.

Otázka: Ale mám za sebou veľa skúseností….

Mike: Je pravda, že ich máme, ale ak sa ich pokúsime nasledovať, nikam sa nedostaneme.

Otázka: Práve si použil výraz z gréckej mytológie, Psyché – poslednú bohyňu, ktorá bola stvorená, a nikto sa ťa teraz nepýta, či naozaj veríš v Panteón, len preto, že si ten výraz použil.

Mike: Dobre, prestaňme hovoriť a praktizujme zazen.

Koniec talku.