Úvody do kapitol Shobogenzo — 4. prednáška

Vždy sme v rovnováhe; vec je v tom, že sa kníšeme zo strany na stranu. Robíme veci, ktoré nás ťahajú na jednu alebo na druhú stranu, a zazen je len praktizovanie veľmi jednoduchej rovnováhy. Praktizovať jednoduchú chôdzu v strede je základ všetkého ostatného – vždy sme na ceste.

Otázka: Dá sa ísť ďalej aj bez knísania?

Mike: Ak sa nebudeme knísať, havarujeme.

Otázka: Ak opustíme metaforu, jeden spôsob, ako tieto veci vyjadriť, je uviaznuť v ku.

Mike: Uviaznutý v ku? (Ku znamená prázdnotu).

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Hovorili ti iní, že si mimo?

Otázka: Áno

Mike: A pripadalo ti, že si mimo?

Otázka: Bola tam veľká jasnosť, ale moje slová ľuďom veľmi nedávali zmysel. A prichádzalo to a odchádzalo.

Mike: Jasné, nuž ak niekoľko dní hovoríme veci, ktorým ľudia nerozumejú, povedia, že sme trochu mimo. Záleží teda na tom, čo sa praktizovalo.

Otázka: Zazen, bolo to po sedení.

Mike: A aký to bol sesshin?

Otázka: Bol to sesshin AZI.

Mike: Nuž, počul som ľudí v AZI hovoriť, že ak človek praktizuje sesshin, na konci dostane tento zvláštny stav, a počul som vedúceho jedného sesshinu AZI hovoriť, že keď ideš domov, máš byť opatrný, lebo budeš poriadne vysoko, a podobne. Myslím, že to sa vôbec nepodobá na buddhistický stav. Takže nejaký stav dostať môžu, ale nie je to buddhistický stav; je to akýsi euforický stav, nie normálny stav. Normálny stav, keď odchádzame zo sesshinu – cítime sa celkom pokojne, možno sa trochu bojíme zasa vidieť svet, lebo sme od neho boli preč. A len si pomyslíme „ach, teraz sa musím vrátiť k veciam“. Takže to vôbec nie je euforický stav.

Otázka: Ale je to tá istá prax.

Mike: Neviem. Neviem, lebo my praktizujeme, takže my si vytvárame svoj stav, takže ak je stav, ktorý vytvoríme, iný, potom musí byť iné aj to, čo robíme. Ja si svoj stav určite vytváram sám, takže si myslím, že tam musí byť niečo iné.

Otázka: Nemôže na nás zazen pôsobiť rôznymi spôsobmi?

Mike: Áno, to je pravda, ale stav, v ktorom sa cítime veľmi istí a jasní a máme pocit, že sme všetko uchopili, o tom Majster Dogen hovorí, že sme veľmi ďaleko od pravdy.

Keď pravda ešte neuspokojila telo-a-myseľ, cítime sa už pravdou presýtení. Keď pravda naplní telo-a-myseľ, cítime, že jedna strana chýba.

Takže to, čo v tej vete hovorí, je: keď máme pocit „áno, mám to všetko, je to všetko jasné“, potom sme v skutočnosti ďaleko od toho, o čom hovorí. A keď povieme „neviem, či to mám, neviem, či je to správne alebo nie“, tak možno….

Komentár: [nepočuteľné]

Mike: Takže na niektorých retreatoch ľudia sa radi dostávajú akosi čoraz vyššie a jeden spôsob, ako to urobiť, je mať veľmi prísne pravidlá o zazene. Ľudia sa nútia, a ak sa nútime, vytvára to duchovný stav – tomu sa hovorí asketizmus a je to veľmi dobre známe. Veľa duchovných ľudí v minulosti robilo veľmi bolestivé veci a dosiahli duchovný stav, vo všetkých náboženstvách. Ak takto pristúpiš k zazenu, vytvoríš si pekný duchovný stav a budeš sa cítiť úžasne. Ale to nie je buddhistický stav.

Otázka: Je to intoxikovaný stav – telo vylučuje navyše endorfíny.

Mike: OK.

Otázka: [nepočuteľné] …je to ten okamih, keď si to človek uvedomí, že to vlastne už stratil?

Mike: Môže to tak byť, ale teda, máme jednoduchý prirodzený stav, keď sa cítime jasne, ale nie sme jasní o ničom, sme len jasní. Je však aj iná jasnosť, keď sme takí nejakí hyper, máme pocit, že niečo máme, a to je duchovný stav jasnosti. Ten jednoduchší, hlúpejší stav jasnosti je ten, o ktorom hovorím – keď nás naozaj nič neotravuje. Zasa nás niečo začne otravovať, kráčame po lane, príde poryv vetra a sme menej stabilní, taký je život, áno. Ak teda hľadáme život, ktorý by zodpovedal zazenu, nikdy ho nenájdeme; zazen je súčasť nášho života, vplyv, ktorý nás ustaluje. Nemôžeme však zo života urobiť zazen, to je len predstava. Urobiť si dokonale jasný, vyvážený, osvietený život je len predstava v hlave. Náš skutočný život je taký, aký je. Môžeme sa však učiť, môžeme praktizovať, ako pomaly chodiť po lane v tichej miestnosti, a potom môžeme v pondelok ráno tancovať okolo, ale pretože sme praktizovali, ako chodiť, dokážeme to.

Ideme ďalej? Kapitola 9 Shobogenzo je veľmi známa kapitola, ktorá sa volá Keisei-sanshiki – Hlasy riečneho údolia a podoba hôr. Názov naznačuje prírodu, prírodné prostredie. A ako vysvetľuje úvod:

V buddhizme je tento svet pravda, takže príroda je tvár pravdy. Príroda je hmotná stránka skutočného sveta, takže stále hovorí pravdu a každý deň prejavuje zákon Vesmíru. Preto sa od staroveku hovorí, že zvuky riek sú kázanie Gautamu Buddhu a podoby hôr sú telo Gautamu Buddhu. V tejto kapitole nám Majster Dogen káže význam prírody v buddhizme.

Keď teda počujeme tiecť rieku, cítime niečo ukotvené a stabilné, pokojné, lebo rieka nikdy neklame, len robí to, čo robí, voda si prirodzene nájde cestu. A podoby hôr nám stále ukazujú skutočný svet. Je veľa príbehov o buddhistických mníchoch, ktorí sa snažili pochopiť, čo je buddhizmus, niekedy veľmi intelektuálne alebo duchovne, a potom sú frustrovaní, odídu do hôr a cítia „wow, to všetko už prestalo, myseľ je ticho“, a potom si uvedomia, že o tomto to hovorí. Ak vojdeme do prírody, môžeme pravdu zakúsiť jednoducho; káže nám pravdu, zvuky riek a tvary hôr nás učia, že toto je skutočnosť, nie iný svet, nie iná skutočnosť, nie paralelný vesmír, len toto. Len toto tu. A Majster Dogen v tejto kapitole cituje niektoré z týchto príbehov.

Potom prejdeme ku kapitole 10, ktorá je veľmi dôležitá, ale trochu ťažká, lebo sa zaoberá buddhistickou morálkou. Buddhistická predstava morálky sa dosť líši od predstavy duchovného náboženstva, nie úplne, ale je v tom niečo dôležito odlišné. Kapitola sa začína veľmi starou básňou, ktorá bola pôvodne napísaná v pálijčine; nemyslím, že pôvod je jasne známy, ale napísal ju jeden zo starých buddhov. Báseň znie:

Nevytvárať zlá
Praktizovať mnohé druhy správneho,
Prirodzene očisťuje myseľ
Toto je učenie buddhov.

Majster Dogen zdôrazňuje, že nerobiť zlé, čo je názov kapitoly, a robiť správne, je dôležité. Nie čo je správne a potom to urobiť, ani čo je zlé a potom to nerobiť, ale jednoducho nerobiť zlé. Je to v inom rozmere než duchovné náboženstvá, ktoré majú abstraktnejší súbor morálky a toho sa potom snažíme držať. Buddhizmus hovorí, že existuje správne a existuje zlé, a správne je súčasť nášho konania v tomto okamihu, nie je od neho oddelené. A zlé je súčasť nášho konania v tomto okamihu, nie je od neho oddelené. Ak máme veľmi strnulý súbor abstraktnej morálky, strácame slobodu konať v prítomnom okamihu. A ak nemáme slobodu konať v prítomnom okamihu, keďže ľudské bytosti si vôbec nedokážu predstaviť, čo každá situácia prinesie, nedokážeme v tom okamihu nasledovať správne konanie, dokážeme nasledovať len to, o čom sme si mysleli, že by mohlo byť správne konanie v tom, o čom sme si mysleli, že by mohla byť situácia. A ľudské bytosti nie sú schopné vidieť presne, aké niečo bude. Všetko, čo si predstavíme, v skutočnosti dopadne trochu inak. Potrebujeme teda slobodu v prítomnosti konať. V prítomnosti buddhizmus odhadzuje príkazy; ak sa držíme príkazov, ktoré nám hovoria nezabíjať, nehnevať sa, neopiť sa a podobne, ak sa ich držíme úmyselne, strácame slobodu. V príbehu, ktorý som citoval, o majstrovi, ktorý zabíja hada: ak sa majster chystá hada zabiť a pomyslí si „nezabi“, môže ho uhryznúť. Buddhizmus trvá na tom, že potrebujeme slobodu konať. A slobodné konanie bez silného zámeru je definícia správneho konania, alebo konanie vyváženým spôsobom je definícia správneho konania v buddhizme. Takto to znie, akoby sa dalo robiť čokoľvek, nuž dá sa, áno, ale zdá sa, že máme akúsi spoločnú túžbu robiť veci, ktoré fungujú; všetci chceme robiť to, čo funguje, a vyhýbať sa tomu, čo nefunguje.

Otázka: Aká je teda definícia robenia zlého? Úmyselne sa vydať robiť to, čo nefunguje?

Mike: V príbehu včera majster ukázal, že vzal kosák a zabodol ho do zeme rukoväťou napred. To je nezmysel. Alebo ak prejdeš a zdvihneš tú pintu mlieka a začneš ju liať na koberec…….

Otázka: Veľa ľudí si myslí, že to, ako George Bush oslobodzoval Irak, bolo zlé [nepočuteľné]…čo si situácia žiada…..

Mike: Čo si to žiada?

Otázka: Keby nebol vtrhol do Iraku………….páčila by sa mu tá analógia s hadom.

Mike: Buddhizmus hovorí, že tento rozhovor sa nikam nedostane; v Iraku som nikdy nebol a to, čo by sa bolo stalo, keby sme neboli vtrhli, je hypotetické, lebo sme vtrhli. Môžeme o tom hovoriť celý deň, ale dôležité je konať práve teraz. Kto dokáže konať práve teraz? Iba ja – cudzie konanie až tak ovplyvniť nedokážem a môj vplyv máva povahu, ktorú nepoznám. A vieme to, lebo ak sa niekoho snažíme úmyselne potešiť, môžeme ho rozčúliť. Je pre nás veľmi ťažké poznať vplyv svojich konaní na druhých, ale môžeme sa snažiť konať práve teraz. A rozhovor o morálke je dôležitý, lebo bez rozhovoru o morálke si spoločnosť nedokáže utvoriť zákony. Buddhistický pojem správneho je však oveľa užší – práve to, čo dokážeme urobiť teraz, vytvorí ďalší okamih, alebo tento okamih, a to, čo sa stalo v minulosti, zmeniť nedokážeme. Znie to veľmi úzkoprso, ale taký je ten pohľad.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Svoju podmienenosť si neuvedomujem (aware), viem, že ju mám, ale nevidím, kde je.

Otázka: Aj keď sa človek rozhodne konať v situácii, ktorá….

Mike: Niet času. Keď konám, nikdy nie je čas na niečo sa pozerať, jednoducho musím niečo urobiť.

Otázka: Takže hovorí to……sloboda….

Mike: Názov kapitoly je zaujímavý, hovorí „Nerobiť zlé“, nie „Robiť správne“. „Nerobiť zlé“ naznačuje vyhýbanie sa stavu, v ktorom nekonáme naplno. Nenaznačuje, ako by sme mali konať, ale naznačuje, že by sme nemali robiť zlé. Ak teda nevieme, čo je zlé, je nemožné sa tomu vyhnúť. A ak nevieme, čo je správne, je nemožné to urobiť. A ak si vytvoríme obraz toho, čo je správne, a potom sa snažíme urobiť ten obraz, ak sme veľmi šikovní, možno dokážeme vytvoriť správny obraz, ktorý sedí na situáciu, ale je to takmer nemožné. V malom, napríklad, budúci týždeň idem na pracovný pohovor, takže urobím všetku tú prípravu, aby som sa predviedol správnym spôsobom. Môžem na to stráviť hodiny a hodiny, ale keď som tam, situácia je úplne iná, ľudia nie sú takí, ako som si predstavoval, môžu byť podobní, ale nikdy nie sú tí istí. Potrebujem zahodiť plán a predviesť sa; ak predvediem len svoj plán, až tak sa mi to nepodarí.

Otázka: Predviesť sa, nikdy to nerobíme (vedome?), robíme to nejako inak, nie je to niečo, čo si pri tom uvedomujeme (aware)…….

Mike: Nie, a v skutočnosti to niekedy urobíme a potom sme trochu v rozpakoch. Poznám niekoho, kto šiel na pohovor a potom mal pocit, že to bolo hrozné a že to strašne pokašľal, ale prijali ho. A to je veľmi bežné.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Vysvetlenie Mika Crossa je pekné a rozumiem, že Alexandrova technika hovorí, že aby sme konali prirodzene, musíme zastaviť svoje návyky. Myslím, že v Alexanderovej technike sa človek vedome inhibuje. A Mike to robieval. A to, čo hovorí, je správne. Ale nefunguje to vždy; nemôžeme ísť životom a nerobiť nič, čakať, kým sa stane tá správna vec, tak to nefunguje. Zazen je sedenie v rovnováhe, môžeme to nazvať nerobením alebo robením, na tom až tak nezáleží, je to sedenie v rovnováhe. Či je to robenie alebo nerobenie, ťažko vedieť.

Otázka: Ak sedíš stuhlo a celý čas si rozkazuješ – tlač kolená k zemi, naťahuj zadnú stranu krku, pritiahni bradu, a niekto sa s tebou celý čas rozpráva, kým sedíš…

Mike: Aha, myslíš v kusene, áno, to vytvára napätie, však?

Otázka: Takže keď odídeš zo sesshinu, je to uvoľnenie toho napätia.

Mike: Áno, to je asketizmus: stoj 12 hodín pod vodopádom, vyjdeš a máš pocit, že si vstúpil do neba.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Výsledky svojho konania dostávame bez akejkoľvek medzery, takže výsledky svojich konaní dostávame vždy a vždy ich dostávať budeme. Ak urobíme niečo zlé, dostaneme výsledok toho, a ak urobíme správne, dostaneme výsledok toho. Existuje niečo, čo sa volá zlé a správne, existuje to v skutočnosti. A spoločnosť si, pravdaže, musí urobiť pravidlá, takže máme zákony, podľa ktorých žijeme, ale tie pravidlá sú abstrahované. Podobajú sa našim príkazom; naše príkazy sú pravidlá, to je v poriadku, to dáva zmysel. Nemali by sme teda hovoriť, že pravidlá spoločnosti sú nanič – „Som buddhista, zisťujem, čo je správne v okamihu“, ale keď konáme v okamihu, sme slobodní konať. To však neznamená zahodiť pravidlá a schmatnúť klenoty, jednoducho to znamená, že pri konaní v tomto okamihu potrebujeme slobodu. Aby sme našli, čo je správne, potrebujeme slobodu; bez slobody nedokážeme nájsť, čo je správne, a tak konáme, odhadzujúc príkazy.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Áno, ale je to veľmi zložitá kapitola, veľmi zložitá téma. V okamihu sa teda stále rozhodujeme, intuitívne, podprahovo, rozhodujeme sa pokračovať v tom, čo robíme, alebo prestať. Robíme to na základe akejsi spätnej väzby alebo intuície, stále to robíme. Môžeš sa s niekým rozprávať a zrazu pocítiť niečo čudné a chcieť odísť, alebo prejdeš cez cestu a zastavíš, takže sa v okamihu stále rozhodujeme. Niektorí ľudia však majú v hlave veľmi silný súbor abstraktných pravidiel, ktoré chcú vnútiť skutočnosti. A tí ľudia strácajú intuíciu, lebo chcú vnútiť svoj abstraktný pohľad. Veľmi duchovní ľudia sa teda snažia vnútiť abstraktnú skutočnosť skutočnosti, ktorá je vždy tekutá a meniaca sa. Buddhistická cesta je nechať intuíciu slobodnú, aby sme sa mohli rozhodovať. Neznamená to však neposlúchať pravidlá spoločnosti, jednoducho to znamená všimnúť si rozdiel medzi abstraktným správnym a zlým a skutočným správnym a zlým. A skutočné správne a zlé existuje v situácii v každom okamihu. Nasledovať to dokážeme len intuitívne, ak chcete.

Otázka: Vari to nie je základ podmienenosti, že nás celé dejiny podmieňovali hľadať niekoho, kto nám povie, čo robiť, čo je správne a čo je zlé, ale buddhizmus hovorí, nech si to každý nájde za seba [nepočuteľné].

Mike: Áno, je to oslava ľudskosti, že ak sú ľudia slobodní, v skutočnosti urobia správnu vec; som si istý, že o tom hovoril nejaký filozof, len si nepamätám kto, bol to Locke? Rousseau? Dobre, uspokojíme sa s Rousseauom.

Komentár: [nepočuteľné]

Mike: Ak však o správnom a zlom premýšľame alebo diskutujeme, hovoríme, viete, že sa potrebujeme vyhnúť svojej podmienenosti. V skutočnosti je to však nemožné; nevieme, čo naša podmienenosť je. Moja podmienenosť môže byť v tom, že sa snažím zbaviť svojej podmienenosti; neviem, ako sa zbaviť svojej podmienenosti. Strávil som 20 rokov v Japonsku a uvedomil som si, že som tento vysoký, vytiahnutý Angličan, vždy budem Angličan, nedokážem sa toho zbaviť. Ako sa mám zbaviť svojej podmienenosti? Nemám potuchy.

Otázka: To predsa naozaj sme, nie? [nepočuteľné]

Komentár: [nepočuteľné]

Mike: Áno, ale buddhisticky správne nie je natiahnuť sa na vankúši, buddhisticky správne je to, čo v tom okamihu urobíš ty. Takže ty nie, lebo to nie si ty.

Otázka: Takže pre ňu je to správne?

Mike: Je to správne aj pre teba? Kto vie? Stále sa snažíme rozhodnúť, čo je správne a čo je zlé. A robíme to na mentálnej úrovni, kvôli svojej podmienenosti a náboženskému zázemiu, ale dokážeme to robiť aj na jednoduchšej úrovni, ktorá je intuitívna. Ak sa abstraktnej morálky držíme príliš silno, strácame slobodu nasledovať situáciu. A v nasledovaní situácie sa môžeme vyhnúť zlému a urobiť správne.

Otázka: A súčasť situácie je aj to, čo je v tebe?

Mike: Áno, je, áno.

Komentár: [nepočuteľné]

Mike: Má to veľa rôznych stránok, môžeme k tomu pristúpiť z hľadiska, o ktorom hovoril Peter, a môžeme k tomu pristúpiť z hľadiska duchovných náboženstiev. Ale to, o čom kapitola je, je nerobiť zlé, ale robiť správne. A to chceme všetci robiť. A vieme, že je niečo správne a niečo zlé, lebo keď urobíme niečo zlé, dostaneme výsledok toho a intuitívne cítime, že to, čo sme urobili, akosi nešlo správnym smerom alebo s prúdom, alebo niečo také.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Všetci sa snažíme robiť správne a nerobiť zlé; otázka je, aký je najúspešnejší spôsob, ako to robiť. A buddhizmus hovorí, že ak robíme správne a nerobíme zlé, naša myseľ sa stane čistou a pokojnou. Mali by sme sa vyhýbať robeniu zlého a robiť správne. Majster Dogen však vysvetľuje, že správne neexistuje niekde inde a nečaká, kým ho urobíme, inými slovami abstraktné správne nie je to isté ako skutočné správne a abstraktné zlé nie je to isté ako skutočné zlé. Ešte nejaké otázky? Dobre, poďme na ďalšiu.

Ďalšia kapitola je tiež dosť ťažká, lebo sa zaoberá buddhistickým pohľadom na čas a existenciu. Uji sú dva čínske znaky vedľa seba, takže keď sa to napíše po čínsky alebo po japonsky, je to jeden obraz – existencia-čas. Ak to však dáme do angličtiny, máme sklon chcieť medzi ne vložiť niečo ako „existencia je čas“ alebo „existencia a čas“, alebo „existencia alebo čas“. V japončine to však vytvára jeden pojem, ktorým je existencia-čas, a jediný spôsob, ako to v angličtine znázorniť, je dať medzi tie dve slová spojovník. Spojovník medzi existenciou a časom teda naznačuje niečo, v čom je oboje dané dovedna; totožnosť existencie a času. Znie to trochu podobne ako Heidegger a podobné to je, lenže Heidegger tie dve nestotožnil ako jedno celkom tak, ako to robí buddhizmus. V buddhizme hovoríme, že hoci ľudské bytosti žijú v čase a o čase myslíme ako o minulosti, prítomnosti a budúcnosti, a tento spôsob videnia sveta je pre nás taký dôležitý, že veríme, že takto veci sú, je tu iný pohľad, ktorý hovorí, že čas je len prítomný okamih. Povedať, že čas je len prítomný okamih, je dosť ťažké uchopiť; povedať to dokážeme, ale vlastne to nedáva zmysel, lebo cítime, ako čas plynie, cítime, že minulosť je tam vzadu a budúcnosť pred nami. A Majster Dogen ten bežný pohľad na čas nepopiera, ale hovorí, že v buddhizme hovoríme, že čas je len tento okamih teraz, takže je okamžitý alebo bezprostredný. A práve tento okamih teraz a to, čo je tu teraz, sú preto neoddeliteľné, takže to, čo je tu teraz, je existencia, a teraz je čas teraz. Hovorí, že tie dve veci sú to isté, takže to, čo je tu a teraz, a čas tu a teraz ukazujú na to isté, a to je toto všetko. A predkladá pohľad, že skutočnosť je vždy teraz, vždy teraz, vždy teraz. A ako som povedal dnes ráno, niekedy, keď chodíme v kinhine, môžeme dostať len záblesk „ach, hm, eh“ – lebo robíme niečo veľmi jednoduché a všimneme si, že veľmi jednoduchá povaha toho, čo robíme, je len teraz, len teraz. Tie dva pohľady v tejto kapitole vysvetľuje, ale filozoficky povedané je to dosť zložité.

Otázka: [nepočuteľné]….čas a nekonečno…

Mike: Áno, je to nekonečno a je nekonečne krátke. Ak čítame niečo ako kapitolu Uji, ľahko povieme „no a čo? Je to všetko veľmi filozofické o tom, že čas je tu a teraz a podobne, ale aký to má zmysel?“ A myslím, že jeden veľmi dôležitý výsledok tohto buddhistického pohľadu je, že si môžeme uvedomiť, že minulosť zmizla. Nech by sme ju akokoľvek chceli späť alebo ľutovali, do minulosti sa nikdy vrátiť nedokážeme; je navždy preč. A budúcnosť, nech na ňu akokoľvek čakáme alebo sa jej bojíme, ešte neprišla. Takže čakanie na ňu alebo strach z nej sa deje len v prítomnosti. Ak pochopíme buddhistický pohľad na čas, môžeme byť v prítomnosti nejako pohodlnejší, lebo ľudské bytosti žijú v akomsi procesnom pohľade na spoločnosť, v ktorom stále myslíme na včera a na zajtra, trápiame sa alebo sa nadchneme a podobne. A v buddhizme hovoríme, že čo je preč, je preč, a čo ešte neprišlo, neprišlo. A, pravdaže, povedať to dokážeme, ale naozaj tak žiť je takmer nemožné. Hoci je to však takmer nemožné, môžeme sa k tomu trochu posunúť.

Je tu príbeh, ktorý som už určite rozprával, o mníchovi, ktorý uteká džungľou, lebo ho prenasleduje tiger. Uteká teda o život a zrazu stromy končia a je na okraji útesu, takže skočí. V polovici pádu sa zachytí o strom alebo ker, a ako tam visí, vidí pred sebou krásne bobule. Jednu si strčí do úst – výborná. Je to len príbeh, ale naznačuje, že aj v najťažších situáciách, keď sa nám život práve chystá zmiznúť, môžeme v tomto okamihu niečo nájsť. A myslím si, neviem, ale mám pocit, že veľa nevyliečiteľne chorých ľudí si tú skutočnosť uvedomí. Ľudia, ktorí vedia, že nebudú žiť veľmi dlho, dokážu trochu viac si užívať to, kde sú. Moje vysvetlenie je, pravdaže, príliš jednoduché – niektorí nevyliečiteľne chorí ľudia majú veľa bolesti a podobne. Ale aj v tej hroznej situácii sa zdá, že niektorí ľudia žijú v prítomnosti ľahšie než ja, ktorý si myslí, že bude žiť ešte tridsať rokov, a trápi sa o dôchodok.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Môže byť, áno. Aj v praktickom zmysle som včera hlúpo telefonoval, aby som zistil, či laptop príde, kým odídem do Japonska, a ak nepríde, neviem, čo s tým môžem urobiť. Veľmi som sa nahneval a ten hnev som si vytvoril sám, lebo myslím na budúci týždeň. Ale po tom, čo som včera niekoľkokrát robil zazen, som sa vrátil na toto miesto a na tomto mieste budúci týždeň ešte neprišiel. Takže môj hnev zmizol a nemusím na to myslieť. Aj tak s tým nič nenarobím. Vo veľmi praktickom zmysle nám návrat sem a teraz naozaj pomáha. To preto, že buddhizmus má pohľad na čas ako na tu a teraz.

Otázka: Tu a teraz neznamená, že sa nedá plánovať budúcnosť?

Mike: Nie, budúcnosť plánovať môžeme, áno, ale tvoje plány sa robia teraz.

Veľmi vám ďakujem.

Koniec talku.