Úvody do kapitol Shobogenzo — 3. prednáška

Niekto ma dnes ráno požiadal, aby som hovoril o držaní tela v zazene, a Nick ma požiadal, aby som hovoril o kinhine. Práve sme spievali Hannya-shingyo, a hoci mu možno nerozumieme, lebo je napísané v starej čínštine a v japonskom písme prepísanom do angličtiny, najnápadnejšie je, že je v ňom veľa „mu“. Včera som hovoril o mu shin, takže v japonskej buddhistickej terminológii je veľa slov alebo fráz, ktoré sa začínajú na mu. Mu znamená nie, alebo žiadne, alebo bez, alebo iné než, alebo oddelené od. Má teda dosť široký význam. V Hannya-shingyo mu znamená nie alebo bez. Sútra hovorí, že sme bez svojich zmyslov, myšlienok, vnemov a zmyslových orgánov. Ak chcete preklad, podáva ho druhá kapitola Shobogenzo. Mám aj preklad, ktorý som urobil priamo z pôvodného sanskritu; ten druhý je preložený zo sanskritu do čínštiny približne v 6. storočí. Mu sa teda v buddhizme objavuje tak často, že musí mať dosť dôležitý význam.

Včera som povedal, že zazen je bez zámeru – mu i, a to je veľmi dôležité. Keď sedíme v zazene, nemáme zámer niečo získať a nemáme zámer prestať niečo získavať. Premýšľať o tom je pre nás trochu ťažké; robiť sa to dá ľahko, alebo pomerne ľahko. Keď sedíme v zazene, sedíme v rovnom držaní, a keď si všimneme, že myslíme, prestaneme myslieť. Ale to je len reč o tom; v skutočnosti sa u mňa deje skôr to, že vo chvíli, keď si všimnem, že myslím, som už prestal – je to tá istá vec. Môžem ísť za prúdom myšlienok v mysli a zrazu si všimnem, že myslím na to, že budúci týždeň idem do Japonska alebo niečo také, a v tom okamihu, keď si všimnem, čo robím, som zasa v miestnosti. Takže prestaneme myslieť, alebo keď si všimneme, že myslíme, tak prestaneme. A zároveň si uvedomujeme (aware) zvuky; iných ľudí vedľa nás; bolesť; všetky tie zmyslové a vnemové vstupy tela, a snažíme sa nesústrediť konkrétne na telesné. Vieme, že ak sa sústredíme na bolesť v kolene, zosilnie, ak sa sústredíme na dýchanie človeka vedľa nás, dráždi nás to viac, a tak ďalej. Sústredenie teda nesmerujeme do telesného a sústredenie nesmerujeme na mentálne, sústredenie nesmerujeme na nič. Potom je však problém hovoriť o zazene; po tomto talku môžeme vojsť do zendo s myšlienkou: „nebudem sústredenie smerovať na nič“. Ale zazen nie je úmyselné zastavenie sústredenia na čokoľvek; je to mu všetko. Nie je to úmyselné myslenie a nie je to ani úmyselné zastavovanie vlastného myslenia. Nie je to sústredenie na bolesť a hluk a nie je to ani úmyselné zastavovanie sústredenia na bolesť a hluk. Je to teda veľmi zvláštna situácia, lebo je to mu všetko, čiže mu i, bez úmyselného robenia čohokoľvek. A toto je stav, ktorý sa veľmi ťažko opisuje, ale v ktorom je veľmi príjemné byť.

Otázka: Môžete hovoriť o úsilí a o poznaní?

Mike: Bez úsilia nedokážeme sedieť rovno. Bez zámeru sadnúť si nesadneme na zafu. Bez zámeru upraviť si držanie tela to neurobíme. Keď však nájdeme vyvážené držanie, v ktorom je váha hlavy vyvážená nad krkom a váha hornej časti tela vyvážená nad panvou, v tejto polohe rovnováhy nie je potrebné nijaké úsilie. Úsilie je potrebné na to, aby nás stiahlo späť. Telesne teda, keď sa nakloníme na jednu stranu, svaly nás musia stiahnuť späť. Keď sme však v strede, a to je, pravdaže, iba predstava, sme ako kopa tehál alebo kameňov – veľmi jemne a citlivo vyvážená. A v tej rovnováhe nie je potrebné nijaké úsilie; môžeme dať ruky preč z kopy kameňov a ona zostane. Keď to však opisujeme, vytvoríme ideálny obraz, a potom, keď vojdeme dnu a sadneme si, nie je to vôbec také. Máme teda problém; máme obraz alebo ideálnu predstavu zazenu a potom máme náš skutočný zazen. Je to pre nás dosť ťažký problém: chceme vojsť a sedieť správne, ale nevieme, čo je správne. Niekto teda povie, že „správne“ znamená nerobiť úmyselne nič, a potom: ako sa zbavím zámeru nerobiť úmyselne nič? Stále sme chytení a táto veľmi zložitá mentálna situácia je druhou polovicou našej veľmi jemnej telesnej situácie. Naša telesná situácia je taká, že všetky svaly a kosti sa kníšu okolo tohto bodu rovnováhy: ideme na jednu stranu a stiahneme sa späť, potom ideme na druhú stranu a stiahneme sa späť. Mnohé z tých pohybov pochádzajú z autonómneho nervového systému alebo z reflexov v chrbtici. Akosi sa sami vyrovnávame, cítime gravitáciu a nájdeme polohu najmenšieho úsilia, a tou je, keď sme rovno. Máme teda tento veľmi jemný stroj – svoje telo, ktoré sa nastavuje, aby našlo bod, v ktorom môžeme dať ruky preč z kameňov. A mentálne máme tento veľmi jemný proces, v ktorom myslíme na to, že nemyslíme, a myslíme na to, že necítime bolesť, a potom nemyslíme a zasa myslíme – kníšeme sa. Toto je stav zazenu.

Keď o tom hovoríme, vidíme, že zazen nie je strnulý, nie je upevnený tak, ako nemožno vyvážiť kopu kameňov tým, že k nim priložíme pravítko, zarovnáme ich a potom pravítko odoberieme; treba ich vyvážiť tým, že ich naozaj vyvažujeme. A keď ich naozaj vyvažujeme, musíme každý kameň pri kladení upraviť. Keď sedíme v zazene, je veľmi dôležité, aby sme mali nejaké uvedomenie (awareness), ale nie oddelené uvedomenie (awareness). Ak vytvoríme oddelené mentálne uvedomenie (awareness) toho, čo robíme, a to je istý druh myšlienky, je to náprotivok niečoho telesného, napätia. Keď nájdeme stredový bod, nemusíme robiť nič. V našom skutočnom zazene je však stredový bod iba obraz; len sa okolo neho kníšeme, vstupujeme doň a vystupujeme z neho. Stále prechádzame stredom. To je náš skutočný zazen. Keď o tom myslíme, neuvedomujeme si, že tým pokojným bodom prechádzame. Máme z toho prínos, lebo po troch dňoch praktizovania zazenu sa cítime ustálenejší a trochu pokojnejší. Neuvedomujeme si však, že to pochádza z nášho zazenu. Môžeme si povedať, že náš zazen nie je veľmi dobrý, že stále myslíme, ale v skutočnosti máme prínos z toho, že sa snažíme sedieť v rovnováhe alebo sa snažíme zastaviť všetko – mu všetko.

Majster Dogen hovorí o zazene ako o „odpadnutí“: nie získať niečo, nie robiť niečo, ale prestať niečo získavať, prestať niečo robiť. Všetci však máme odlišné telá a odlišné návyky a návyky sú do istej miery vryté do svalov. Potrebujeme teda praktizovať, aby nám návyky odpadli. Telo má návyky a nevšímame si ich; pri reči si možno nakloníme hlavu na jednu stranu, svaly si na to zvyknú a tak je to príjemné. A keď sedíme rovno a snažíme sa vyvážiť svoju kopu kameňov, niečo nám hovorí, že to nie je správne. Musíme si dať čas, aby sme sa ustálili a aby návyky a napätia vo svaloch odpadli. Môže to trvať mesiace alebo roky, všetci sme iní.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Áno, ak si teda pamätáte mu všetko. Zvyčajne nájdeme dve polohy, polohu, keď sme zhrbení, a polohu, ktorá nám pripadá príliš rovná. Rovnováha je medzi nimi. A ak držíme ruky takto, môžeme zistiť, že ramená sú príliš napäté, a ak ich takto pustíme, pripadá nám to príliš uvoľnené. A to isté s očami; ak sa pozeráme na stenu a vedome sledujeme predmet alebo tvar na stene, to je jeden extrém, nechať oči vyjsť z ohniska, akoby sme sa pozerali do seba, je druhý extrém. Zazen je medzi nimi. Úmyselne sa však medzi ne dostať nedokážeme, úmyselne sa môžeme iba pozerať na stenu alebo nechať oči vyjsť z ohniska. Keď sa vzdáme zámeru, oči sa niekde uprostred ustália, a to platí o všetkom v zazene. Do toho stavu sa však dostaneme, až keď prestaneme skúšať. A to je ťažkosť, lebo všetci skúšame. Musíme sa teda snažiť nesnažiť sa, je to taká hádanka. Sedením však ten stav nájsť dokážeme; môže to trvať niekoľko dní, ak máme rušnú, mentálne aktívnu prácu, často trvá dva alebo tri dni praktizovania zazenu, kým sa začneme ustáliť a cítiť sa ustálení. Preto je veľmi užitočné prísť na retreat. Aj keď si po dvoch alebo troch dňoch všimneme, že sme ustálenejší, aj samotné praktizovanie zazenu doma večer alebo ráno má ten istý účinok, hoci si ho nemusíme všimnúť. Ak to robíme každý deň, tento účinok sa v tele hromadí, lebo strácame svalové návyky.

Otázka: Takže aj keď človek cíti, že myseľ blúdi, a na konci sedenia má pocit, že nič nedosiahol, stále to má kumulatívny účinok.

Mike: Áno, ak ste nemali pocit, že ste niečo dosiahli, je to správna cesta. Ak máte pocit, že ste niečo získali, zaujímalo by ma, čo to je.

Otázka: Ak sa voči tomu cítite negatívne.

Mike: Ak sa cítime negatívne, naozaj s tým veľa nenarobíme, len pokračovať. Je to istý druh tréningu a telo tento tréning potrebuje; aj mysle sú v modernej spoločnosti veľmi zaneprázdnené – práca vytvára mentálnu činnosť, ktorá je istým druhom návyku. Ak mám zo svojho zazenu negatívny pocit, jednoducho naň zabudnem.

Otázka: Chcete povedať, že to nerobíte?

Mike: Ale áno, robím to, a potom na to zabudnem. Idem ďalej zvyškom dňa. A niekedy, hoci zazen pôsobil ťažko, neskôr cez deň sa začnem cítiť veselo a vždy si pomyslím – ach, to je pekné, robil som zazen.

Otázka: A čo úsilie sedieť každý deň, nedarí sa mi to [nepočuteľné]

Mike: Zazen je stav bez zámeru, a predsa má účinok. A účinok zo zazenu dostávame, keď zazen praktizujeme. Mení však aj náš fyziologický stav, mení spôsob, akým pracujú dve polovice autonómneho nervového systému. Parasympatické a sympatické nervy riadia všetky naše orgány a robia ich pasívnejšími alebo aktívnejšími a podobne. To nás mení, takže zazen s nami zostáva. A okrem toho nemusíme robiť nič; ak sa snažíme uvedomovať (aware) si, čo robíme, je to istý druh mentálnej činnosti. A mnohé buddhistické školy učia všímavosť (mindfulness), ale Nishijima Roshi toto slovo nemá rád. Hovorí, že robiť niečo naplno neznamená byť voči tomu všímavý (mindful), ale byť tým plný… seba. Možno slovo ako plnosť činnosti, plnosť vedomia alebo plnosť všetkého, nie však všímavosť (mindfulness). A rozmýšľam, neviem, či má anglické slovo mindfulness ten istý problém ako anglické slovo mind, na ktoré narážame v Shobogenzo; pojem shin napríklad nie je to isté ako náš pojem mysle. Ľudia napríklad hovoria, že veci treba robiť všímavo (mindfully), takže keď krájate zeleninu, mali by ste….ale ak si uvedomujete (aware) seba, vytvorili ste dve ja – to, ktoré krája, a to, ktoré sa pozerá. Buddhizmus však celkom jasne hovorí, že buddhistický stav je stav, v ktorom nie sú dve, v ktorom je len jedno, stav celosti. Ak všímavosť (mindfulness) vykladáme ako plné zapojenie do toho, čo robíme, zhoduje sa to s učením Majstra Dogena. Ak ju však vykladáme ako akési pozeranie sa na seba, líši sa to od toho, čo učí. A keď praktizujeme zazen, praktizujeme, že sa stávame celými. Nemusíme sa snažiť praktizovať, že sa stávame celými, mimo zazenu.

Otázka: Je zážitok mimo tela príkladom zazenu?

Mike: Nie. Zážitok mimo tela je opak. Krajné oddelenie mentálneho ja od telesného ja nie je buddhistické. Buddhizmus hovorí, aby sme sa urobili jedným.

Otázka: Takže to mimo tela sú dve oddelené veci?

Mike: Dve oddelené veci, takže je to akýsi iluzórny stav alebo nejaký druh duchovného stavu.

Otázka: Ale pri krájaní zeleniny sa predsa zastavíte na rozhovor, takže sa dá posunúť k nejakému konaniu mimo zazenu.

Mike: Musíme však byť pri reči o tom trochu opatrní. Ak sa rozhodneme nerozprávať a preložíme to do konania, úmyselne zostaneme ticho. A to vytvára isté napätie, aj v nás, ktorí krájame, aj v človeku, ktorý sa s nami chce rozprávať. Nie to. Stále musíme nájsť stred. Úmyselne povedať „nebudem sa rozprávať, budem to robiť všímavo (mindful)“ vôbec nie je všímavosť (mindful); je to sústredenie na veľmi silný zámer. Ako nájsť stred, je teda vždy správna cesta. Ak krájate, môžete sa na to sústrediť, a ak sa vás niekto opýta, či už je toho dosť, poviete „možno ešte trochu“ a vrátite sa ku krájaniu. Pružnosť. Všetci máme sklon urobiť si pravidlo a chcieť sa ho držať a myslíme si, že toto je správna cesta.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Telesne sa musíme stále hýbať, aby sme našli stred; keď ideme na bicykli a riadidlá sú privarené rovno, rovnováhu neudržíme. Alebo pri chôdzi po lane sa treba knísať, aby sme na ňom zostali. To isté s očami: ak si predstavíme, že dokážeme nájsť nejaký stredový stav, o ktorom hovoril Mike, a ak sa ho pokúsime nájsť úmyselne, nikdy ho nenájdeme, lebo ho nájdeme len knísaním medzi dvoma. Jediný spôsob, ako nájsť rovnováhu, je medzi dvoma protikladmi. Tie stavy si môžeme všimnúť; oči sa nám napríklad stmavnú, hoci ich nemáme zatvorené, ale nezostanú tmavé, prichádza to a odchádza. Predpokladám, že v budúcich rokoch to veda, fyziologické skúmanie, možno dokáže všetky tieto ľudské stavy vysvetliť.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Kto je medzi tými dvoma? Je osoba, ktorá je medzi tými dvoma, dve alebo jedna?

Otázka: Rovnováha medzi dvoma bytosťami.

Mike: Nie rovnováha medzi dvoma imaginárnymi vecami, ale rovnováha medzi dvoma skutočnými stavmi. Vždy máme, zhruba povedané, dva extrémy; náš jazyk je plný protikladov, - láska nenávisť; dobré zlé; hore dolu; veľké malé; a buddhistický stav je medzi nimi, preto sa nazýva stredná cesta. Nie však medzi dvoma imaginárnymi vecami.

Otázka: Vo Fukan Zazengi sa odporúča sedieť v lotose, ale tým, ktorí v lotose sedieť nedokážu, sa odporúča polovičný lotos, a všímam si, že veľa ľudí kladie chodidlo na lýtko.

Mike: Na stehno by ho položili, keby to dokázali pohodlne, ale nedokážu, takže…

Otázka: Spomínam to preto, že v niektorých sanghách hovoria, aby sa kolená tlačili dolu. Keď sa vrátim k polohe chodidiel, Majster Dogen hovorí, aby sa ruky položili na chodidlá…

Mike: Ponad chodidlá.

Otázka: Ak ich držíte silno, vznikne napätie.

Mike: Ruky držím tak, lebo ma to naučil Nishijima Roshi. A tu necítim vôbec nijaké napätie. Robím to viac ako dvadsaťpäť rokov a nikdy nemám napätie v ramenách ani nikde inde, jednoducho cítim, že je prirodzené to robiť. Vysvetľujem to tak, že zazen je veľmi jemná rovnováha; ak myslíme na svoju kôpku okruhliakov, treba ju nastavovať veľmi jemne. Ak sa rukami dotýkame nôh, strácame tú veľmi jemnú citlivosť, rovnováhu.

Otázka: Mení to aj ťažisko.

Mike: Každý je iný, medzera medzi tu a tu je u každého iná. Väčšina Japoncov má napríklad krátke nohy a dlhé telo. Vo vlaku som sedel vedľa ľudí, ktorí posediačky vyzerali vyšší ako ja, ale postojačky oveľa nižší. Keď sedia, ruky majú akoby veľmi vysoko. Keď ste napríklad videli Nishijima Roshiho sedieť v Bruseli, ruky mal niekde tu hore, lebo pupok má tu hore a telo má oveľa dlhšie. Ak si ruky položíme, je to príjemné a pohodlné, ale niečo jemné stratíme, to je všetko. Ak je to bolestivé, nedokážeme to, ale v mojom prípade necítim nijaké napätie. Zazen nie je uvoľnený stav a nie je to ani napätý stav, ale niečo medzi nimi. Naše svaly majú tonus, však?

Otázka: Pracujú v protiklade, však?

Otázka: Keď hráte na nástroji, držíte husle takto, nie je to prirodzená poloha, ale stane sa prirodzenou. Je to teda prax, ako dostať svaly, aby sa uvoľnili do nezvyčajnej polohy.

Mike: Uvoľniť sa do nezvyčajnej polohy, to je veľmi dobré, áno.

Otázka: Keď hráte, nemôžete byť príliš uvoľnene ani príliš napäto…..

Otázka: Veľa hudobníkov používa Alexandrovu techniku….

Mike: Áno, Mike Cross, ktorý je z našej sanghy a ktorý urobil veľa základnej prekladateľskej práce na Shobogenzo, je učiteľ Alexanderovej techniky. Rád používa Alexandrovu techniku, aby ľuďom pomohol pri praktizovaní zazenu a aby zazen vysvetlil. To rád robí a myslím, že to musí byť veľmi užitočné. Je veľa spôsobov, ako telo a myseľ naučiť, kde je stred. Zazen je iba jeden štandardný spôsob, robíme to pri športe, robíte to, keď hráte na violončele; učíte seba rovnováhe. Keď sa ideme prejsť, stále učíme seba rovnováhe, ale stále sa zasa sťahujeme preč. Takže sa učíme rovnováhe, potom prídeme domov, otvoríme fľašu piva a zhrbíme sa na pohovke…

Otázka: Ale vy nepijete.

Mike: To bolo kráľovské „my“ – ja a môj brat Graham. Tú stránku nechávam jemu.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Ak sedíme jednostranne a svaly, kolená a bedrá nie sú ohybné, trochu nás to otočí. Ak to striedame, dáva to akýsi opačný účinok. Ak však striedame príliš, napríklad ak sa v strede zazenu zmeníme, niekedy sa tak dobre neustálime. Myslíme si, že sa zbavíme bolesti v jednom kolene, ale príde do druhého. Myslím, že je lepšie zostať v tom istom držaní, ak sa dá, počas jedného sedenia. Ak je to príliš bolestivé, môžete na tridsať sekúnd alebo tak odpočívať a potom začať znova. Dlhodobo si myslím, že meniť je dobré, áno. Ale každý je iný. Dokážeme iba to, čo dokážeme, takže ak nikdy neskúsime sedieť v polovičnom lotose, nikdy to nedokážeme, to je isté. Ak sa však nútime, a videl som ľudí, ktorí sa nútia do lotosovej polohy a sú takí napätí, že držanie majú stiahnuté na jednu stranu a zhrbené. Oveľa lepšie je sedieť v polovičnom lotose alebo v lotose na päť osmín a byť voľne a v rovnováhe.

Otázka: Na niektorých retreatoch sedávam v pokľaku a zaujímalo by ma, či je to v poriadku?

Mike: Nie je to zazen, ale môžete tak sedieť, ak je to menej bolestivé.

Otázka: Ak je to menej bolestivé, cítim sa oveľa uvoľnenejšie….

Mike: Nie úplne uvoľnene, vždy je nejaké úsilie.

Otázka: Prečo to nie je zazen, iba kvôli držaniu tela?

Mike: Nie, lebo som nikde nevidel napísané vysvetlenie, ktoré by to tak opisovalo.

Otázka: Ale nechcete povedať, že to nemôže byť, alebo…..?

Mike: Ak vyjdem v teniskách s plážovou loptou a začnem ju kopať, nie je to tenis, však?

Otázka: Ale môžete byť v tom istom stave?

Mike: To vlastne neviem. Fyziológia ešte nie je taká pokročilá, aby jemne vysvetlila, ako telo funguje, ale myslím, že Mike Cross sa do tejto oblasti pustil svojimi štúdiami Alexandra; keď sedíte s nohami v lotose, alebo koľko z toho len zvládnete, aktivuje to nejaké hlboké reflexy v chrbtici, ktoré sa nazývajú krížové posturálne reflexy. A tieto reflexy sú nevedomé, nedostávajú signály z mozgu. Signály, ktoré z týchto reflexov vychádzajú, hovoria hlbokým svalom v chrbtici, aby sa uvoľnili, takže chrbtica sa predĺži. To je všetko, čo viem povedať, ale zdá sa, že ako vysvetlenie je to medicínsky prijateľné, že ak sedíme s nohami takto prekríženými, ako najlepšie dokážeme, nejako sa nám uvoľní chrbát.

Komentár: Otvára to aj veľké tepny v bedre – hodnotu toho oceňuje joga.

Mike: Áno, držanie tela v zazene pôvodne pochádza z jogy. Gautama Buddha osem rokov praktizoval s jogínmi v lese, a preto prijal toto držanie.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Ak ľudia dokážu dať kolená na zem, dajú ich. Ak nedokážu, musia sedieť, ako najlepšie vedia. Dokážeme iba….máme vlastné telá a musíme sedieť s vlastnými telami. Ale sedenie takto nejako tieto reflexy aktivuje. V medicínskom detaile vám to povedať neviem, ale všetky opisy zazenu hovoria, aby ste sedeli s prekríženými nohami. Tak to robíme – naslepo.

Otázka: Nie je na sedení v seiza nič zvláštne? V bojových umeniach sedia tak.

Mike: Áno, ale napríklad majstri čajového obradu sedia v seiza. Matka môjho priateľa je majsterka čajového obradu a z dlhého sedenia v seiza má chronické problémy s chrbtom. Je vlastne dosť známe, že seiza je na dlhodobé sedenie pre chrbát veľmi nevhodná. Viac k tomu neviem povedať. Seiza je len sedenie na pätách, to je v Japonsku formálna poloha, poloha úcty. Alebo ak ste samuraj, ohnete si prsty na nohách pod seba, aby ste mohli vyskočiť. Všetko je iné, ak je iné. Ak teda sedíte s nohami pod sebou, je to iné než sedieť s nimi prekríženými. Ak stojíte, je to iné než sedieť. A to, že to vyzerá inak, znamená, že je v tom nejaký rozdiel.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Učím zazen a hovorím: ak dokážete, sedte tak, ak nedokážete, môžete sedieť inak. Jedna dôležitá vec je, že ak dokážete sedieť v plnom lotose, prestáva tak veľmi záležať na tom, ako vysoko máte vankúš, lebo tá poloha otáča panvu dopredu, takže ťažisko je ďalej vnútri a rovno sa sedí ľahšie. Ak sedíte takto, ťažisko sa vracia dozadu. Ako sa kolená dvíhajú, ťažisko ide dozadu. Mali by ste to vyrovnať tým, že vankúš zdvihnete. Ak kolená nedostanete dolu, položte tam dva vankúše, aby ste kolená dostali späť hore a chrbát bol rovný. Cítite to.

Otázka: Funguje plný lotos aj bez vankúša?

Mike: Nie, celkom bez vankúša to nefunguje, lebo vás tlačí dozadu, takže chrbtica sa musí prehnúť, aby ťažisko zostalo vyvážené. Sedíme teda na vankúši. Všetky dostupné opisy hovoria, aby sme sedeli na zafu, tak sedíme na zafu. Najdôležitejšie je, že ak máme silný zámer robiť plný lotos, lebo si myslíme, že to je tá pravá vec, nie je to dobré. Na vlastné telá sa máme pozerať realisticky a nájsť realistický spôsob sedenia, ktorý je primerane pohodlný. A zároveň, ak nohy nikdy neskúsime posunúť k tomu držaniu, nikdy to nedokážeme. Sú tam dve požiadavky a musíme ich vyvážiť. Ak však dokážeme sedieť takto, poďme sedieť takto. A možno po niekoľkých rokoch zistíme, že kolená klesli. Dlhé roky som v plnom lotose sedieť nedokázal, prestal som to skúšať. A potom som zrazu zistil, že nohy mám ohybnejšie, netuším prečo. Či je to vekom, alebo či mám svaly tenšie, keď som starší.

Takže kinhin: to isté pravidlo pre kinhin, kinhin je chôdza dookola po dojo medzi zazenmi, aby sme si pretiahli nohy, ale so snahou udržať stav zazenu. Takže mu i, čiže mu všetko. Nemáme zámer robiť čokoľvek. Ak však chodíme dookola bez zámeru, budeme do seba narážať. Máme akýsi formálny spôsob, ako to robiť, a to je dať ľavý palec do vnútra päste, položiť pravú ruku navrch a držať ju vodorovne, ramená nechať uvoľnené, hlavu držať v tej istej polohe ako v zazene a chrbát rovno, pohľad nechať klesnúť nadol, a kráčame pol kroku naraz. Zhruba povedané, jeden polkrok zodpovedá jednému dychu. Hovorím však zhruba, lebo každý dýcha inou rýchlosťou, takže ak sa naozaj pokúsime zosúladiť krok s dychom, skončíme tým, že do seba narazíme.

Kinhin robím asi dvadsaťpäť rokov a všimol som si, že keď ho robím, vlastne nikam nejdem; len dookola v kruhoch. Ak osoba predo mnou nemá pocit, že ide dosť rýchlo, alebo ide príliš rýchlo, ak zrýchli, kráčam trochu rýchlejšie, ak sa nehýbe, hýbem nohami na mieste. Tak dostanem, čo chcem – kráčam, hoci sa neposúvam dopredu. Je to trochu hlúpe riešenie, ale zas je to trochu hlúpa činnosť. Ak je osoba vpredu príliš pomalá, len kráčam na mieste. Ľudia si môžu myslieť, že kinhin je nejaké zvláštne a osobitné cvičenie, a učia zvláštny spôsob našľapovania a dýchania, ale v našej skupine je kinhin to isté ako zazen, takže nemáme zámer kráčať zvláštnym spôsobom; máme držanie tela, ale nemáme zámer kráčať nejakým konkrétnym spôsobom ani dýchať zvláštnym spôsobom. Držíme sa však akéhosi jednoduchého pravidla, a to, zhruba povedané, že krok zodpovedá jednému dychovému cyklu. A ak osoba vpredu ide rýchlejšie, zrýchlime, ak ide pomalšie, spomalíme. Keď sa držíme tohto jednoduchého pravidla, zvyčajne sa v dojo zladíme, udržíme stav zazenu a nie sme chytení zámerom robiť to správne, alebo to nerobiť správne, alebo rýchlejšie či pomalšie, ale byť bez akéhokoľvek zámeru. Chodiť ako kačica.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Majster Nágárdžuna napísal kapitolu o chôdzi, ktorá je veľmi ťažká, lebo sa pokúsil opísať chôdzu ako okamžité konanie, ale takto ju nikdy nevidíme. Niekedy, keď robíme kinhin, akosi sa čudujeme, čo robíme. To môže byť akýsi jasný obraz. Ak máme obraz chôdze, vnucujeme ten obraz tomu, čo robíme, a robíme z toho proces. Buddhizmus však hovorí, že na veci sa dá pozerať aj inak než ako na proces, ale je to dosť bizarné. Ten druhý spôsob je – „teraz som na ľavej nohe, teraz som na pravej nohe, teraz som medzi tým.“ Takže okamih-okamih-okamih, a niekedy ten pocit v kinhine zachytíme. V živote to však zakrývame procesom. Život žijeme procesom, ale proces vymýšľame, bez neho žiť nedokážeme – hodinky sa hýbu a teraz je čas prestať. Okamžité konanie je od spôsobu, akým vidíme svet, bizarným spôsobom odlišné, a niekedy ho zažívame vo veľmi jednoduchých veciach. Zažíval som to pri lezení po skalách; pri lezení som bol vtlačený do stavu celosti; ak myslím, spadnem. Takých športov a činností nájdete veľa. Ale pri lezení po skale: „som tu, som tu, ako som sa dostal odtiaľto sem?“ To bol akýsi záblesk. Dá sa to zažiť. Hovoríme, že je to subjektívne, viete, že sa to tak cítilo, ale buddhizmus hovorí, že toto je iný pohľad, platný pohľad. Na pochopenie skutočnosti potrebujeme viac než jeden pohľad.

Koniec talku.