Úvody do kapitol Shobogenzo — 2. prednáška

Dopoludnia sme dokončili rozhovor o Genjo-koane čiže o „Uskutočnenom vesmíre“. Tento výraz môže znieť intelektuálne — „ach, uvedomujem si“, ale nie je to tak. To, čo Majster Dogen myslí „uskutočneným vesmírom“, je stav, v ktorom robíme všetko skutočným, a tento stav sa líši od premýšľania o veciach. Môže to byť okamih, keď si vezmeme šálku čaju, aby sme sa napili, šťastná jazda bicyklom po ceste alebo tenis. Je to stav, v ktorom sme celí, a keď sme celí, neoddeľujeme sa od toho, čo robíme, či už je to šport, každodenný život, hra na hudobnom nástroji alebo čokoľvek iné. V tomto stave celosti robíme vesmír skutočným. Znie to zvláštne, ale práve to hovorí Majster Dogen. Všetko je teda tu.

Otázka: Je to to isté ako Nágárdžunova pratítja samutpáda?

Mike: Áno.

Otázka: Znamená to, že je to skutočné pre vás, však?

Znamená to, že je to skutočné. Zo zvyku hovoríme: „moja skutočnosť musí byť iná než tvoja“, a potom vytvoríme oddelenú predstavu skutočnosti. Buddhizmus však hovorí, že jestvuje jedna skutočnosť a tá zahŕňa všetky naše subjektívne aj všetky naše objektívne pohľady. Nie je teda subjektívna ani objektívna, ale skutočná. Keď o nej premýšľame, nedokážeme ju obsiahnuť mysľou, lebo, ako dnes dopoludnia povedal Peter, ja nevidím vlastnú tvár, ale vidím jeho tvár, takže sa všetci pozeráme z malých okien. To je pravda, ale zároveň jestvuje stav, v ktorom sa z okna nepozeráme: my aj okno sme súčasťou niečoho. Tento stav zažívame stále. Keby sme ho nezažívali, zomreli by sme. Po celý život doň vstupujeme a zasa z neho vystupujeme, hoci len na okamih. Môžeme tvrdo pracovať pri počítači, premýšľať, hýbať sa a podobne, mozog je veľmi aktívny, a tak vstaneme, prejdeme sa po chodbe, dáme si čaj. Tým na okamih vstúpime do stavu celosti alebo jednoty. Tento stav nás nesie alebo udržiava. Šport je v modernej dobe taký obľúbený preto, že je úžasným protiliekom na našu veľmi intelektuálnu civilizáciu. Pri intelektuálnej práci sme niekedy napätí, podráždení a rozčúlení, preto potrebujeme niečo, čo to vyvažuje. Buddhijská teória teda neučí o niečom mimoriadnom; učí o jednoduchom stave, ktorý všetci na okamih zažívame, a hovorí, že keď praktikujeme zazen, môžeme sa v ňom ukotviť, aby sme si všimli jeho hodnotu. V každodennom živote sa naopak ťaháme na jednu či druhú stranu; vyťahujeme sa z jednoduchého stavu celosti do stavu, v ktorom máme veľké obavy alebo sme chytení vo vlastných pocitoch či zmyslových vnemoch.

To teda učí Majster Dogen a zazen je meradlom. zazen je meradlom stavu, ktorý je všade, nie meradlom zvláštneho stavu, ktorý získajú iba zvláštni ľudia po dlhých zvláštnych cvičeniach a potom si ho udržia, ale prchavého stavu, do ktorého stále vstupujeme a zasa z neho odchádzame. Práve tento stav opisuje ako Genjo-koan alebo, ako Majster Nágárdžuna, pratítja samutpádu.

V ďalšej kapitole Majster Dogen hovorí o slovách starého čínskeho buddhistického majstra menom Gensa Šibi. V Shobogenzo je o ňom mnoho príbehov. Názov kapitoly Jedna jasná perla je citátom Majstra Gensu Šibiho. Príbeh hovorí, že majster jedného dňa povie: „celý vesmír je jedna jasná perla“. Majster Dogen sa tých slov ujme a pokúša sa vysvetliť, čo znamenajú, čo nimi chcel Gensa Šibi vyjadriť. Nick k tomu pred pár týždňami povedal dobrú vec; šil si kesu a po sústredení na veľa šitia…

Nick: Chcete, aby som porozprával príbeh? Dobre, šil som, teraz som už ušil päť rúch a snažil som sa, aby každé bolo lepšie než predchádzajúce. Krátko predtým, než som dokončil štvrté, mi však došlo, že dokonalé rúcho bolo iba v mojej hlave a v skutočnosti boli všetky rúcha, ktoré som ušil, aj tak dokonalé, boli presne také, aké mali byť. Došlo mi teda, že všetko je v skutočnosti presne také, aké má byť; nijaký rozdiel nerobí to, že moja myseľ teraz možno schvaľuje, aké to je, alebo chcela, aby to bolo iné. Je to také, aké to je. A to je život.

Je to jednoduchá skúsenosť, ktorú máme všetci z času na čas, ale je veľmi dôležitá. A presne taký je význam „jednej jasnej perly“. Niekedy si všimneme, že svet nie je taký, ako si myslíme, ale jednoducho taký, aký je, a prijmeme ho, prijmeme tú skutočnosť. Toto prijatie môže trvať len pár minút alebo pár sekúnd, ale je to niečo skutočné. Mnohí ľudia pri šití rakusu hovoria: „ach, moje stehy nie sú také dobré“, povedal si to dnes ráno, John. To, čo si však ušil, je dokonalé; iba naša predstava dokonalého sa líši od skutočne dokonalého. Niekedy sa vzdáme predstavy dokonalosti a jednoducho si všimneme niečo skutočné. Majster Gensa to vyjadruje ako jednu jasnú perlu. Myslí tým, že celý vesmír je jasný a dokonalý, no nie ideálne dokonalý, nie dokonalosť duchovného náboženstva, ktoré hovorí, že všetko je dobré a nič nie je zlé. V skutočnosti sú totiž dobré a zlé premiešané.

Otázka: [nepočuteľné] (o činoch školy Soto v Japonsku počas druhej svetovej vojny)

Čítali ste o tom v knihe Daizena Victorieho?

Otázka: Áno.

Máte s tým inú skúsenosť než tú z jeho knihy? Hovoril som s mnohými ľuďmi, ktorí jeho knihu čítali, a všetci vyjadrujú podobný pohľad ako vy. Chcem povedať len to, že čítať knihu je niečo iné než niečo zažiť. Zdá sa, že škola Soto počas vojny urobila určité veci, ktoré sú posudzované z dneška hrozné, no život v Japonsku počas vojny bol celkom inou skúsenosťou než pohľad človeka zo Západu na Japonsko spätne. Tým vôbec nemyslím, že na tom nebolo nič zlé, iba túto skutočnosť.

Otázka: [nepočuteľné]

Áno, ale nemôžeme robiť etické rozhodnutia o druhej svetovej vojne, pretože sa skončila pred päťdesiatimi rokmi. Jediné etické rozhodnutia, ktoré teraz môžeme robiť, sú v tejto miestnosti, o našom vlastnom konaní. Hoci by sme sa radi vrátili do všetkých tých situácií, o ktorých sme premýšľali, a uplatnili na ne vlastné etické rozhodnutia, je to úplne nemožné. Buddhizmus teda hovorí, že etické rozhodnutia sú najdôležitejšie, ale robíme ich tu a teraz. Rozhodnutia urobené v minulosti sa nikdy nedajú zmeniť. Tie, ktoré robíme teraz, vytvárajú budúcnosť. Máme iba obmedzenú oblasť konania, a tá je tu a teraz. Môžeme robiť historické súdy a podobne, ale aj naše historické súdy sú niekedy veľmi vzdialené od skutočnej situácie.

Otázka: [nepočuteľné]

Nie, nie taký druh dokonalosti… Dokonalé je aj to, že tu a teraz nemôžeme robiť, čo sa nám zachce. Dokonalé je aj to, že tu a teraz môžeme robiť, čo sa nám zachce. Veci také, aké sú, svet taký, aký je, veci, ktoré nás obmedzujú, aj veci, ktoré nás oslobodzujú, všetko to zahŕňa buddhistický význam alebo Gensov význam slova dokonalý. Je to v skutočnosti nová definícia slova dokonalý: nie povedať, že jestvuje niečo nazvané dokonalé a potom do toho napasovať svet, ale povedať, že naša zhoda, nesúhlas, keď nám je horúco, keď sme ospalí, táto situácia je skutočná a všetko ostatné je iba spomienka na minulosť alebo predstava budúcnosti. Iba toto je skutočné a to je význam dokonalého; jediná vec, ktorá je skutočná, je tu. Môže to pôsobiť dosť úzko, jednoducho, až hlúpo, ale taký pohľad vyjadruje Majster Dogen i Majster Gensa Šibi. Viem, že o škole Soto a vojne sa vedie obrovské množstvo diskusií.

Otázka: [nepočuteľné]

Otázka: Ale morálka sa zdá byť taká nesmierne relatívna, nemyslím si, že môžeme zovšeobecňovať…

Nuže, môžeme. Môžeme zovšeobecňovať, hádať sa, súhlasiť aj nesúhlasiť, ale minulosť zmeniť nemôžeme.

Otázka: [nepočuteľné]

Presne tak, to je problém: dokonalé nie je ideálne v zmysle, ktorý je tu vyjadrený. Majster Dogen teda v neskoršej kapitole hovorí, že nesprávne je dokonalé, aké je, a správne je dokonalé, aké je. Znamená to, že to, čo sa stalo, sa jednoducho stalo; či to milujeme alebo nenávidíme, stalo sa to a je to preč. Naša oblasť konania, oblasť toho, či môžeme konať správne alebo nesprávne, je práve teraz — nemôžeme konať v budúcnosti ani v minulosti, môžeme konať iba teraz. V tomto zmysle je to veľmi jednoduchý pohľad.

Otázka: Emily mi včera povedala, že si nie je istá rozdielom medzi správnym a nesprávnym a dobrým a zlým.

Ani ja. Ach, myslíš rozdiel medzi dvojicou „správne a nesprávne“ a „dobré a zlé“?

Emily: Nie, medzi nesprávnym a zlým a dobrým a správnym.

Dobre. Môžem to povedať tak, ako tieto slová používajú buddhistické spisy. Majster Dogen napísal kapitolu, ku ktorej sa čoskoro dostaneme, o správnom a nesprávnom — Kapitolu desať. Slovo „správne“ používa pre konanie, ktoré poslúcha zákony toho, ako veci sú — zákon vesmíru.

Otázka: Mohlo by to byť zlé, však?

Môže sa to posúdiť ako zlé alebo dobré, ale ide to s prúdom. Čo tým myslíme? Nuž, ťažko to vedieť, predtým než niečo urobíme, to nijako nemôžeme vedieť. Keď však niečo robíme, cítime, že je to neharmonické, a nesieme výsledok toho. Niekedy cítime, že veci, ktoré robíme, sú v harmónii, a nesieme ich výsledok. Je to teda dôležitá téma a Majster Dogen používa správne a nesprávne na označenie toho, čo je, ak chcete, v súlade s vesmírom — znie to trochu vznešene — a toho, čo je s vesmírom v nesúlade. Dobré a zlé sú podľa neho idealistické pojmy.

Otázka: Ako povedal Shakespeare: „nič nie je dobré ani zlé, iba myslenie to takým robí“

Áno, presne. A Majster Dogen hovorí, že ak si myslíme, že niekde jestvuje niečo zvané „dobro“ a čaká, kým si poň pôjdeme a vykonáme ho, mýlime sa. Dobro teda jestvuje v tom, čo robíme, nie oddelene od toho. Máme sklon predstavovať si niečo zvané dobro a potom sa to pokúšať urobiť skutočným; vytvoriť svoju predstavu v skutočnosti.

Otázka: Túto knihu o škole Soto zatiaľ nemám prečítanú; viem si predstaviť, čo v nej je. Je to skoro ako chcieť patriť k idealizovanej dokonalej tradícii, ktorá nikdy neurobila nič, s čím by niekto nesúhlasil alebo s čím by ona sama spätne nesúhlasila. A to je predstava, ktorá nie je skutočná. Bolo by to… no, neviem…

Ak nevieš, len…

Otázka: Myslím, že katolíci sa musia pozrieť na to, čo pápež robil v poslednej vojne, židia na to, čo teraz robí sionizmus, a Nemci musia premýšľať o…

Ach, nie. To, čo som povedal Harriett, bolo… Keďže žijem v Japonsku dvadsaťpäť rokov, mám akýsi cit pre niečo v japonskej spoločnosti, čo je veľmi odlišné od západnej spoločnosti, čo spôsobilo vojnovú situáciu a čo oni nikdy nevyjadrujú. Nevyjadrujú to slovami ani tak dobre. Nemyslím tým, že je to dobré alebo zlé, ale že je to niečo iné. Knihu som teda čítal a cítim, že táto strana v nej chýba. To je všetko, čo som chcel povedať.

Otázka: Ak však hľadáme pravdu alebo správnosť, ktorá nikdy neurobila nič nesprávne, potom nehľadáme buddhizmus, pretože buddhizmus je správny aj nesprávny, je všetkým.

Ach, nie, urobili zle. Je celkom jasné, že urobili zle. Cítim však, že v tej knihe a o tej situácii je niečo nevyjadrené. Preto chcem ľuďom, ktorí knihu čítali, povedať, že v nej niečo nie je. Neviem to celkom dobre vyjadriť, ale cítim to zo života v Japonsku.

Otázka: Nehovoríme však, že niečo je nesprávne podľa našej súčasnej agendy? Pred tisíc rokmi by sme sa pri pohľade na dnešné spoločnosti domnievali, že sú brutálne a totalitné alebo čokoľvek iné. Oni však robili to, čo pokladali za správne. Môžeme súdiť?

Môžeme súdiť.

Otázka: Môžeme, ale myslím si, že je to akosi bezvýznamné. Nemyslím, že to dáva zmysel.

Otázka: Mne sa tá kniha zdala veľmi nudná, nebola taká hrozná, ako ma viedli k presvedčeniu, a trochu ma sklamala!

(smiech)

Otázka: Spoločnosti sú teraz rovnako zlé, ako boli pred tisíc rokmi.

To pokojne môžu byť.

Otázka: A mohli jestvovať aj naozaj dobré spoločnosti…

Nemali fotoaparáty ani počítače. Ale vráťme sa ku kapitolám Majstra Dogena, k Jednej jasnej perle, aby sme vyjadrili fakt, že veci sú také, aké sú. Už z našej dnešnej diskusie vidíme, že je to veľmi zložitá téma, ak o nej premýšľame, pretože povedať, že veci sú v poriadku také, aké sú, naznačuje, že na nich nezáleží — ale to to neznamená. Neznamená to, že na veciach nezáleží, ani že nejestvuje správne a nesprávne správanie. Znamená to iba, že máme skúsenosť, v ktorej si všimneme, čo je skutočnosť, a keď si všimneme, čo je skutočnosť, nemôžeme ju… neodmietame ju. Deje sa nám to v malých chvíľach: možno sa ideme prejsť, na obed si sadneme a rozbalíme sendviče, nie „ach, pozrite na ten krásny výhľad“, nie to, ale niečo jednoduchšie a obsiahlejšie. Len pocit uspokojenia alebo úplnosti. A práve o tomto pocite úplnosti píše.

Ďalšia kapitola je jednoducho súbor pravidiel, ktoré Majster Dogen napísal pre svoju zazenovú sieň. Pre svoj chrám postavil zazenovú sieň a bola prvá v Japonsku. Hoci buddhizmus bol v Japonsku už od približne deviateho storočia a on žil v trinástom, išlo o ezoterické formy buddhizmu, skôr duchovné, ktoré nezahŕňali prax zazenu. Majster Dogen teda postavil zazenovú sieň ako súčasť chrámu a on aj jeho žiaci praktikovali zazen. Postavil ju presne ako sieň, ktorú navštívil v Číne, a spísal pravidlá praxe. Sú to jednoduché pravidlá; napríklad hovoria: „mali by sme celým srdcom podporovať vzájomnú prax pravdy“, tým sa myslí zazen. Hovorí: „nemali by sme mať záľubu vo vychádzaní von, ak je to úplne nutné, raz za mesiac je to prípustné“. Hovorí o malej komunite ďaleko od veľkých miest v trinástom storočí, pre ktorú ísť často von znamenalo veľmi často stratiť stabilitu. Preto pre neho bolo najdôležitejšie zostať v chráme a praktikovať. Hovorí, že keď sme v zazenovej sieni, nemali by sme čítať texty, ani zenové texty. Hovorí, že ak ideme von, mali by sme vedúcemu siene povedať, kam ideme. Nemali by sme biť druhých, keď urobia chybu. Sú to veľmi dôležité pravidlá pre komunitu ľudí žijúcich spolu; medzi ľuďmi často vrú frustrácie a drobnosti. Preto niekoho neudierajte, ak urobil chybu. Sú to veľmi praktické pravidlá.

Otázka: [nepočuteľné]

Myslím, že sa to celkom konkrétne týka človeka, ktorý chce disciplinovať iného dospelého. „Mali by sme praktikovať vlastnú cnosť.“ Inými slovami, mali by sme sa starať o vlastné konanie, nie o konanie druhých. „Nemali by sme držať počítacie koráliky.“ „Nemali by sme hlasno smrkať, chrchlať ani pľuť.“ „Nemali by sme prichádzať do siene opití“ a podobne. Sú to teda veľmi praktické pravidlá pre jeho zazenovú sieň, aby fungovala hladko. A to je tá kapitola, iba zoznam týchto pravidiel s jeho komentármi ku každému z nich.

Otázka: Mnohé z tých pravidiel sa preniesli do spoločnosti.

Áno, a v ďalšej kapitole Majster Dogen dáva pokyny na umývanie. Teraz to robíme, samozrejme, čistíme si zuby. V tých časoch to však ľudia spravidla nerobili. Sú to teda pravidlá hygieny, ale predstavil ich ako buddhistické pravidlá, ktoré sa naučil v buddhistickom chráme v Číne. Teraz to považujeme za normálne.

Šiesta kapitola je dosť ťažká. Komentuje čínsku frázu, ktorá bola veľmi bežná v buddhistických spoločnostiach, s ktorými bol Majster Dogen spojený. Ľudia hovorili: „myseľ tu a teraz je buddha“. Bola to akási chytľavá fráza na opis toho, čo buddha znamená. Ľudia ju vykladali asi tak, že keď je naša myseľ prítomná, sme buddha, alebo že keď si plne uvedomujeme, čo robíme, sme buddha. On ju však vysvetlil celkom inak. Pri preklade do angličtiny je problém: v japončine a čínštine shin neznamená presne to isté ako myseľ, je to niečo medzi mysľou a srdcom. Slovo myseľ používame skôr v intelektuálnom zmysle, ale slovo shin v japončine a čínštine nemá taký úzky význam. Hoci sme to preložili ako „myseľ tu a teraz je buddha“, možno by bolo jasnejšie preložiť to ako „úplné vedomie tu a teraz je buddha“ alebo nejako podobne. Majster Dogen komentuje, že by sme tomu nemali rozumieť z intelektuálneho hľadiska. Nemali by sme si teda myslieť, že nás buddhou robí čosi spojené s našou mysľou, ale mali by sme to vykladať tak, že plne byť v prítomnom okamihu je buddha. Plne byť v prítomnom okamihu neznamená byť abstrahovaný, sledovať vlastné myšlienky ani telesné vnemy, ale niečo robiť naplno. V skutočnosti môžeme povedať, že je to ten istý stav, ktorý opisuje v tretej kapitole. Všetky tieto kapitoly teda opisujú akýsi neopísateľný stav a preto, že je neopísateľný, máme sklon myslieť si, že musí byť zvláštny alebo duchovný. On tým však nemyslí nič také, myslí niečo skutočné a jednoduché.

Samotná kapitola je teda dosť ťažká, lebo píše veľmi zložito, kritizuje nesprávne výklady frázy a snaží sa vysvetliť jej jednoduchosť — že keď sme naplno zapojení do toho, čo robíme, tento stav je buddha. Hovoríme, že keď sedíme v zazene, nemáme zámer robiť čokoľvek iné než to, čo práve robíme. Nemáme zámer myslieť, sústreďovať sa na dych ani na niečo telesné. Jednoducho sedíme. Samozrejme, zatúlame sa do mentálnych a telesných oblastí, ale niekedy sa vrátime k jednoduchému stavu, v ktorom jednoducho sedíme alebo sedíme naplno. A to je meradlo Majstra Dogena pre význam buddhu.

Siedma kapitola potom prechádza k veľmi praktickej téme — umývaniu. Ako som už povedal, opisuje mnohé praktiky, ktoré dnes pokladáme za základnú hygienu. Pre svojich mníchov však opisuje aj jednoduché pravidlá umývania a chodenia na toaletu. Hovorí, že pred použitím toalety si máme dať dole rakusu alebo kesu a zložiť ich; dokonca dáva pokyny, ako ich zložiť a kde ich zavesiť. Keď ste na toalete, nemáte sa rozprávať s človekom vo vedľajšej kabínke ani písať svoje meno na steny. A myslí to vážne. Nemali, samozrejme, toaletný papier, preto dáva pokyny, ako sa očistiť a potom si umyť tvár. Nemali ani mydlo, a tak vysvetľuje, ako používať druh očisteného popola, ktorý v tedy mali. Opisuje aj, ako požuť koniec vŕbového prútika a urobiť z neho akúsi kefku na čistenie zubov. Veľmi podrobne teda opisuje osobnú hygienu a je to veľmi relevantné, hoci toto všetko dnes robíme. Jeho písanie je niekedy veľmi praktické a niekedy dosť zložité, keď podľa jeho názoru hovorí o ťažkých buddhistických pojmoch, ktorým sa zle rozumelo.

Nasledujúca kapitola sa nazýva Raihai-Tokuzui, čo sa prekladá ako „klaniať sa dosiahnutiu drene“, veľmi zvláštny výraz. Dreň sa používa v zmysle stredu alebo podstaty všetkého. Používa ju vo význame, že niekomu, kto dosiahol alebo uskutočnil podstatu niečoho, by sme mali prejavovať úctu alebo sa mu celým telom pokloniť. Nemyslí tým len človeka; hovorí, že úctu máme mať k čomukoľvek, čo nás učí pravdu, či je to mačka, strom, dieťa, žena alebo čokoľvek iné. Život nás podľa neho stále učí; narážame na život a on nás učí. Veci v našom živote nás učia, a keď nás učia alebo keď nás niekto učí, mali by sme mať úctu. Nemali by sme si myslieť, že nás môžu učiť iba naši veľkí učitelia a že sa nemôžeme naučiť nič od nikoho, kto nie je taký dobrý ako my. Popiera teda akúkoľvek hierarchiu. V tejto kapitole hovorí aj o rovnosti mníchov a mníšok vo svojej dobe. V Japonsku vtedy bola, a je aj teraz, rodová diskriminácia medzi mníchmi a mníškami; mnísi môžu dostať dobré chrámy a mníšky chrámy druhej kategórie. Niektoré buddhistické školy ženy vôbec neprijímali a podobne. Podľa neho je to všetko v buddhizme nesprávne, muži a ženy sú si rovní, a uvádza príklady veľkých buddhistických majsteriek, ktoré mali povesť a boli veľkými učiteľkami. Kapitola je teda dosť zaujímavá a vidíte, že už v trinástom storočí má celkom otvorený pohľad.

Otázka: Hovorí, že by ste sa mali doslova pokloniť celým telom?

Nie, to nehovorí. Ľudia sa však dnes v Japonsku klaňajú, aby prejavili určitú úctu. A poklona celým telom je, ak chcete, druh úplnej obradnej poklony.

Otázka: Prečo sa teda neklaniame vám, ak nás učíte pravdu?

Prečo sa ja neklaniam vám, ak ma učíte pravdu?

Otázka: [nepočuteľné]

Keď prijímate predpisy, pokloníte sa človeku, od ktorého ich prijímate. A človek, od ktorého predpisy prijímate, sa pokloní naspäť vám.

Otázka: Ale nerobíme to ako akýsi druh poklony celým telom…

Nie je to potrebné, však? Hoci vám slovami opisujem buddhizmus, veľmi ťažko sa mi zachovávajú slová, ktoré hovorím. Jedným z dôvodov, prečo rád učím buddhizmus, je teda to, že učí mňa. Ak vás učím niečo hodnotné, čo pokladáte za pravdivé, máte ku mne úctu; ak sa ja od vás naučím niečo hodnotné a pravdivé, mám úctu ja k vám. Nie je to o tom, že vy ste učiteľ alebo vy ste žiak, ale o tom, či vás človek alebo vec pred vami učí niečo, čo si všimnete. Keď sa to stane, prichádza prirodzený pocit úcty, ktorý on vyjadruje poklonou celým telom, no nemusíme kľakať na kolená, ľudia by tomu nerozumeli. Deti nás učia; ak sme rodičmi, vieme, ako veľa sa od detí naučíte. Keby ste sa však dieťaťu klaňali celým telom zakaždým, keď sa niečo naučíte, boleli by vás kolená.

Otázka: Japonský pozdrav [nepočuteľné] sa vždy vzájomne klaňajú? (hovorí o spojení rúk v gassho)

Zaujímalo by ma to, vieš to, Tony? Robia to aj v Indii. V Japonsku nie všeobecne, ale v buddhistických spoločnostiach áno. V sanskrite sa to volá anjali a myslím, že to nejako súvisí s rovnováhou medzi protikladmi; je to stretnutie. (Mike spojí ruky v gassho.) Takýto pozdrav jestvoval v starej Indii a buddhisti ho prijali, nemyslím, že ho vymysleli buddhisti. Je to druh rovnakého tlaku. Keď v buddhizme spojíme ruky a pokloníme sa, Majster Dogen vysvetľuje, že nevyjadrujeme úctu k niečomu oddelenému od nás; jednoducho konáme. Jednoduché konanie nás robí celými a v tom okamihu celosti vyjadrujeme niečo posvätné. „Posvätné“ sa teda vyjadruje obyčajnými činmi.

Otázka: Keď sa teda klaniame Buddhovi, nie je to poklona celým telom niekomu…

Hovoríme síce o poklone Buddhovi, akoby sme čosi premietali pred seba. Nerobíme však to; konáme úprimne v tradičnej forme. Keď konáme úprimne, nemusíme sa snažiť premietať pred seba nič duchovné — jednoducho to urobme. Tým vyjadrujeme svoju posvätnosť ako ľudské bytosti. Napríklad vo vysokocirkevnom kresťanstve je druh klaňania, ktorý akosi premieta niečo duchovné k Bohu. My to však nerobíme s týmto zámerom, je to iba jednoduchý čin. Nie je zameraný mimo nás; klaniame sa obrazu Buddhu, ale súčasne sa klaniame sebe — obom. Také je klaniať sa celým telom, ktoré Majster Dogen myslí.

Otázka: V západnej kultúre poklona celým telom historicky naznačuje podriadenie, však?

Možno áno. Takže nie to.

Otázka: [nepočuteľné]

Áno, presne tak to môžeme povedať: vyjadrujeme vďačnosť, ale komu? Jednoducho ju vyjadrujeme, neusmerňujeme ju von k niečomu, iba ju vyjadrujeme.

Otázka: Je to viac než len praktika, je ten rituál viac než len praktika?

Nie, nepokračujeme v rituáli mimo rituálu a zazen nepraktikujeme mimo zazenu. Ľudia sa často pýtajú, ako si môžu zazen preniesť do života; je úplne nemožné to urobiť a zároveň je úplne nemožné to neurobiť. Nemožné je to urobiť preto, že zazen nemôžeme praktikovať, keď ideme na bicykli. Nemôžeme sa preneseniu zazenu do života vyhnúť preto, že keď takto tridsať minút sedíme, skutočnosť, že sedíme rovno, mení náš fyziologický stav. Keď sa po retreate vrátime domov, máme prínos zazenu, či chceme alebo nie. Potom si môžeme vybrať, či si ho ponecháme alebo zahodíme. Môžeme povedať: „vďakabohu, že je to za nami“, ísť do krčmy, opiť sa a rýchlo ho stratiť, možno za deň a pol. Ak to však neurobíme, zostane s nami. Cítime sa potom viac ustálení alebo vyrovnaní. zazen však nemôžeme skutočne robiť inokedy než vtedy, keď robíme zazen.

Možno som vašu otázku správne nezachytil, moja odpoveď bola iná než vaša otázka.

Otázka: Myslím, že skôr mám na mysli celkový spôsob pohľadu na zazen, viete, ach, na tom nezáleží…

Dobre. V ôsmej kapitole teda Majster Dogen hovorí o poklone celým telom a môžeme povedať, že ju môžeme robiť fyzicky alebo mentálne, môže vyjadrovať vďačnosť, úctu, môže vyjadrovať veľa vecí. To všetko je zahrnuté v jeho význame ako akýsi výraz k niečomu, čo má podstatu, a teda dosiahlo dreň. Môže to byť čokoľvek, neznamená to niekoho lepšieho než vy ani niekoho nižšieho než vy. Môže to byť čokoľvek alebo ktokoľvek na svete.

Dúfam, že moje vysvetlenia znejú primerane jasne, no keď budete kapitoly skutočne čítať, možno si poviete: „vôbec to nie je to, čo hovoril“ — samotné kapitoly môžu byť zložité. Takéto zhrnutie však dokážem podať iba preto, že ich čítam znovu a znovu. Majú akýsi podstatný význam, ktorý sa niekedy ťažko vyťahuje zo staromódneho anglického prekladu stredovekej japončiny. Ak sa však posnažíme, môžeme jednoduchšie pochopiť, o čom Majster Dogen hovorí. A práve o to sa snažím.

Možno v budúcnosti budeme môcť to, čo tu Majster Dogen napísal, napísať jednoduchšou angličtinou. Tieto knihy sú prvým prípadom, keď bolo Shobogenzo úplne preložené do angličtiny; nie je to prvý preklad, ale prvý úplný. Nie je ľahké ho čítať, nie je dokonalý a snáď v budúcich rokoch napíšeme jednoduchšie zhrnutia a komentáre a dostaneme sa k podstate toho, čo sa snaží povedať.

Otázka: Môžem sa na to opýtať? Niektoré z iných prekladov, ktoré sú teraz k dispozícii, sa možno po častiach čítajú lepšie. Myslíte, že snahou, aby sa čítali lepšie, sa menej presne priblížime k tomu, čo sa vlastne hovorí?

Niekedy sú situácie rôzne; niekedy to znie lepšie, ale nie je to to, čo povedal, povedal niečo jemnejšie alebo zvláštnejšie. Majster Dogen často hovorí niečo dosť zvláštne. Ak to zbavíte zvláštnosti, miniete pointu. Niekedy to však môžeme podať uhladenejšou angličtinou. Nedávno som videl pekné preklady kapitol, ale neexistuje iný úplný preklad než náš a náš potrebuje ešte veľa práce. Dúfajme teda, že v budúcich rokoch vytvoríme ľahšie verzie. Máme tu skončiť? Ďakujem.

Koniec talku.