Preklady Shobogenzo

Dógen učí, že v zazene, meditácii vo vzpriamenom sede, sú prax a prebudenie jedno. Nie sú to dve etapy, v ktorých najprv cvičíme a až neskôr dosiahneme prebudenie. Aj sedenie začiatočníka je už praxou prebudenia. Preto v praxi pokračujeme aj po prebudení.ďalej →

V tejto kapitole Dógen komentuje Sútru srdca, krátky budhistický spis o prajñā, sanskrtskom slove, ktoré prekladatelia vystihujú výrazom „skutočná múdrosť“. Dógenovým ústredným tvrdením je, že táto múdrosť nie je ničím oddeleným: naše telo a myseľ, naše činy aj veci sveta sú jej konkrétnymi podobami. Medzi tieto podoby zaraďuje naše zmysly a to, čo vnímajú, budhistické učenie, čas (minulosť, prítomnosť a budúcnosť), prvky sveta, ba aj chôdzu, státie, sedenie a ležanie.ďalej →

Dógen učí, že Buddhova pravda sa ukazuje v tom, ako konáme medzi vecami okolo nás, nie z pohľadu nemenného ja. Veci nie sú iba predmety, ktoré sa snažíme pochopiť; v praxi pôsobia aj na nás. Preto Dógen spája učenie sa Buddhovej pravde so spoznávaním seba a potom so zabudnutím na seba. Zabudnúť na seba tu zahŕňa aj to, že vlastnú myseľ prestaneme pokladať za nemenné meradlo všetkého, čo stretávame. Z pohybujúcej sa lode sa môže zdať, že sa hýbe breh; pohľad na loď ukáže omyl. Podobne je podľa Dógena omylom pokladať vlastnú myseľ či podstatu za trvalú. Uskutočnenie však jednotlivca neničí, tak ako odraz mesiaca nerozbije vodu. Ani jednotlivec nebráni uskutočneniu, tak ako kvapka vody nebráni tomu, aby sa v nej ukázal mesiac.ďalej →

Podľa Dógena všetko, čo jestvuje, je jednou jasnou perlou vrátane nás samých. Perla je celá skutočnosť, nie osobitný poklad, ktorý treba získať. Učiteľ Gensa sa s touto skutočnosťou stretáva, keď si udrie prst na nohe o kameň. V bolesti spochybní tvrdenie, že jeho telo nie je skutočné. Nestačia mu vysvetlenia z druhej ruky; veci musí zažiť sám.ďalej →

Podľa Dógena čas nie je oddelený od toho, čo jestvuje a čo sa deje. Bytosti, veci a ich činnosť sú samy časom. Príkladom je jar: teplý vzduch, rozkvitnuté kvety a spev vtákov sú jej rôznymi podobami. Sama jar je týmto plynutím času, ktoré sa nedá oddeliť od jej konkrétnych podôb.ďalej →

Buddhovská prirodzenosť nie je skrytá vlastnosť, ktorú človek vlastní; Dógen týmto názvom označuje ľudí, hory, rieky a ďalšie veci také, aké sú práve teraz. Nazýva to Celkovou existenciou a zahŕňa do nej naše telo a myseľ, okolie aj naše konanie. Odmieta predstavu, že buddhovská prirodzenosť je skryté semeno, z ktorého neskôr vyrastie osvietenie. Preto otázku nevyrieši ani „každý ju má“, ani „nikto ju nemá“, ak „mať“ znamená vlastniť vec.ďalej →

Podľa Dógena sa oslobodenie nachádza v samotnom živote a smrti, keď ich neodmietame ani sa k nim nepripútavame. Život a smrť sú samy nirvánou — oslobodením, ktoré hľadáme —, nie prekážkami, ktoré treba nechať za sebou. Hľadať buddhu mimo nich je ako obrátiť sa na juh a dúfať, že uvidíme Polárku.ďalej →

V Doshin znamená odhodlanie nasledovať Buddhovu pravdu dať jeho učeniu prednosť pred vlastnou mysľou, telom a životom. Toto odhodlanie nemožno posúdiť podľa povesti človeka. Niektorí sú ním známi, hoci ho nemajú, a iní ho majú bez toho, aby si ich niekto všimol. Učiť sa o ňom máme od ľudí, ktorí ho jasne poznajú. Dógen nás žiada pamätať na neistotu sveta a krehkosť ľudského života.ďalej →

Podľa Dógena je zazen — pokojné sedenie so vzpriameným telom — praxou Buddhovho učenia aj priamou skúsenosťou jeho pravdy. Táto pravda je už priamo dostupná, no prax je napriek tomu potrebná. Môžeme byť hrdí na to, čomu rozumieme, a pritom strácať kontakt s telesnou praxou. Dógen to prirovnáva k človeku, ktorý miluje obrazy drakov, no skutočného draka sa bojí. Skutočný drak tu znamená samotný zazen: vedomosti o ňom nenahradia sedenie.ďalej →