Genjō-kōan — Uskutočnený vesmír

Keď sa na svet pozeráme subjektívne, nachádzame pojmy ako blúdenie a prebudenie, môžeme určiť, čo je buddhistická prax a čo nie, môžeme pripisovať hodnotu životu a smrti a rozlišovať medzi buddhami a obyčajnými ľuďmi. Keď sa však na svet pozeráme objektívne, blúdenie a prebudenie nemožno nájsť (t. j. sú to len abstraktné pojmy), buddhovia aj obyčajní ľudia majú úplne rovnakú telesnú stavbu a život a smrť sú len stavy hmoty. Pravda, ktorú učil Buddha, nepatrí do oblasti, kde analyzujeme a rozlišujeme, a tak život je jednoducho žitím a smrť jednoducho umieraním; niekedy sme pomýlení a inokedy vidíme jasne, niektorí ľudia sú buddhovia — prebudení do skutočnosti — a iní nie. A nad tým všetkým sú veci jednoducho také, aké sú: niekedy také, ako chceme, inokedy nie také, ako chceme.

Keď sa usilujeme zjednotiť so skutočnosťou, je to omyl. Keď nás skutočnosť sama urobí svojou súčasťou, je to prebudenie. Ľudia, ktorí si uvedomujú vlastné blúdenie, sa nazývajú buddhami a ľudia, ktorí sa mýlia v tom, čo je skutočné, sa nazývajú obyčajnými ľuďmi. Niektorí ľudia vidia skutočnosť čoraz jasnejšie. Niektorí sa čoraz viac mýlia. Nemusíme si uvedomovať, že sme buddhami. Aj tak sme buddhovia a naďalej zakúšame stav buddhu, či to vieme, alebo nie.

Keď svet pred sebou zakúšame celým telom a mysľou, naša skúsenosť je priama; nie je dualistická ako obraz odrazený v zrkadle či mesiac odrazený vo vode. Keď zakúšame iba jednu stranu, druhú si nedokážeme všimnúť.

Pravda, ktorú učil Buddha, spočíva v hľadaní toho, kým „ja“ som. Naozaj nájsť, kým „ja“ som, znamená zabudnúť na „ja“. Zabudnúť na „ja“ znamená byť v jednote so všetkým, čo zakúšame. Byť v jednote so všetkým, čo zakúšame, znamená nechať odpadnúť moje telo a moju myseľ a nechať odpadnúť telo a myseľ sveta. Tento stav bytia neobsahuje nijakú stopu prebudenia a stav bez tejto stopy nemá konca.

Keď najprv hľadáme, čo je skutočnosť, hľadáme ju niekde inde. Keď nás však človek, ktorý skutočnosť zakúša, učí ju zakúšať, vraciame sa do svojho prirodzeného stavu. Keď sa plavíme na lodi a pozeráme sa na breh, môžeme sa domnievať, že sa breh posúva dozadu popri nás. Keď však oči uprieme na loď, všimneme si, že sa v skutočnosti dopredu pohybuje loď. Rovnako, keď sa snažíme rozumieť svetu okolo nás na základe pomýlených predpokladov, ktoré svet rozdeľujú na telesné a duševné, ľahko uveríme, že máme niečo nazývané myseľ, ktorá pretrváva. Keď však konáme, svojím konaním sa vraciame na toto konkrétne miesto a vtedy je zrejmé, že svet sa netočí okolo mňa. Palivové drevo sa stáva popolom; nemôže sa znovu stať palivovým drevom. To však neznamená, že by sme mali vidieť iba proces, v ktorom sa palivové drevo v minulosti mení na popol v budúcnosti. Pamätajme, že skutočné palivové drevo jestvuje v prítomnosti. Palivové drevo bolo a bude, no minulé palivové drevo a budúce palivové drevo sa úplne líšia od skutočného palivového dreva v prítomnosti. Skutočný popol tiež jestvuje iba v prítomnosti, hoci si môžeme pamätať popol v minulosti a predstavovať si popol v budúcnosti. Tak ako palivové drevo, ktoré sa stalo popolom, sa nemôže znovu stať palivovým drevom, ľudia, keď zomrú, nemôžu znovu ožiť. V buddhizme je tradíciou nehľadieť na život len ako na proces smerujúci k smrti. Výraz neobjavenie označuje túto okamžitú situáciu. Buddha tiež učil, že keď zomrieme, znovu nežijeme. Výraz nezmiznutie rovnako označuje skutočnosť, že život aj smrť nastávajú práve v okamihu prítomnosti. Z tohto okamžitého pohľadu na vesmír môžeme to isté povedať o zime a jari: zima sa nepremení na jar a jar sa nepremení na leto.

Keď človek spozná, čo je skutočnosť, nič sa nezmení; je to ako odraz mesiaca vo vode: mesiac nezmokne a voda sa nezvlní. Aj malá kvapka vody či kvapka rosy na steble trávy môže odrážať celý obraz mesiaca. Uskutočnenie pravdy v človeku nevytvorí vlny, tak ako mesiac neruší hladinu vody. Ani človek neruší stav uskutočnenia, tak ako kvapka rosy neruší mesiac, ktorého obraz odráža. Hĺbka uskutočnenia môže byť taká, aká je výška mesiaca. Ako dlho toto uskutočnenie trvá? Máme to skúmať v mnohých rozličných konkrétnych situáciách: na veľkých i malých vodných plochách a v šírke a úzkosti mesiaca i oblohy.

Keď nadobudneme istotu, že rozumieme skutočnosti, v skutočnosti sme od nej ďaleko. Keď sme so skutočnosťou naozaj jedno, často máme pocit, že niečo chýba. Keď sa napríklad na lodi plavíme ďaleko od pevniny a rozhliadame sa, oceán vyzerá okrúhly. Nevidíme, že má aj iný tvar. Oceán však nie je ani okrúhly, ani štvorcový. Má nevyčerpateľné množstvo vlastností a rozličným druhom sa musí javiť celkom inak. Našim očiam sa však všade okolo javí iba okrúhly. To isté platí o všetkých veciach a javoch vo vesmíre. Je mnoho spôsobov, ako sa na situácie pozerať z pohľadu obyčajného človeka aj z buddhistického pohľadu, no vidíme a rozumieme len tomu, čo patrí do našej vlastnej skúsenosti. Ak chceme vedieť, aký je prirodzený a neinterpretovaný stav vecí, mali by sme pamätať, že okrem konkrétneho tvaru majú nekonečné vlastnosti a že vesmír sa rozprestiera vo všetkých smeroch. Platí to nielen o veciach, ktoré sú od nás ďaleko, ale aj o jedinej kvapke a o prítomnom tu a teraz.

Naše každodenné životy sú nekonečným sledom konania, no nekonáme v prázdnote; naše konanie vždy prebieha v prostredí. Konanie bez prostredia nemôže prebehnúť, pretože prostredie sa vždy objavuje spolu s konaním. Konanie a prostredie tvoria jeden nedeliteľný celok. Naše konanie má niekedy veľký rozsah a niekedy obmedzený rozsah. V konaní sme však zároveň obmedzení konkrétnou situáciou aj slobodní v prítomnom okamihu; sme zároveň viazaní aj slobodní. Keby sme sa pokúsili opustiť prostredie svojho konania, nemohli by sme ďalej existovať; prostredie, v ktorom konáme (objektívne bytie), je náš život a zároveň my sami (subjektívne bytie) sme svojím životom.

A môžeme zájsť ešte ďalej v opise. V konaní tvoríme spolu s našimi okolnosťami jeden nedeliteľný celok praxe a skúsenosti. Taký je život. Takýto je celý život. Ak by sme chceli úplne porozumieť, aké sú okolnosti predtým, než konáme, nikdy by sme nedokázali konať a nikdy by sme nenašli svoju cestu ani miesto. Keď sa však vrátime na toto miesto, naše konanie uskutočňuje vesmír; a keď nájdeme túto cestu, naše konanie je vždy stavom veľkého uskutočneného vesmíru. Túto cestu a toto miesto nemožno opísať slovami ako veľký či malý; nie sú subjektívne ani objektívne, nečakali na nás ani sa teraz neobjavili; sú jednoducho tým, čo je pred nami tu a teraz. Keď konáme, prenikáme do toho, čo robíme, a úplne s tým splývame; konať úprimne a celou svojou bytosťou znamená stretnúť sa so skutočnosťou tvárou v tvár. Skutočný stav konania sa nedá úplne opísať slovami, lebo konanie sa prejavuje v jednote — v jednote tela a mysle, subjektu a objektu, konajúceho a konania. Preto o skutočnom konaní, hoci vždy prebieha teraz, môžeme premýšľať až po tom, čo sa uskutoční. Nemôžeme preto mysľou obsiahnuť úplné tajomstvo existencie. Skutočný stav v prítomnom okamihu nie je jasným intelektuálnym rozpoznaním.

Zenový majster Hotetsu sa ovieva vejárom. Okoloidúci mních sa pýta: Vzduch je všade okolo nás a dosahuje všade, načo sa teda ovievaš?

Majster odpovie: Môžeš chápať, že vzduch je niečo, čo je všade, no ešte nevieš, čo v skutočnosti znamená „dosahuje všade“.

Mních sa pýta: Čo teda znamená povedať, že vzduch dosahuje všade?

Majster sa ďalej ovieva vejárom. Mních sa mu pokloní až k zemi.

Skutočne jasne vidieť skutočnosť — a naučiť sa to od človeka, ktorý ju vidí jasne — je dynamický stav, nie intelektuálny. Ten, kto hovorí, že nemusíme použiť vejár, pretože vzduch je všade, alebo že vzduch cítime aj bez použitia vejára, nevie, ako sa vzduch v skutočnosti správa. Pretože vzduch je svojou povahou všade, konanie buddhistov robí zo sveta nádherné miesto.

[Napísané v polovici jesene roku 1233 a predložené laickému žiakovi Yo Koshu. Upravené v roku 1252. Moderná interpretácia dokončená v Dogen Sangha Bristol v roku 2002]