Leto 2007 — Uji

V týchto piatich talkoch Mike číta Dógenovo Uji zo svojej vlastnej modernej interpretácie a jeho názov podáva ako „čas-prítomnosť“, aby naznačil jednotu času a našej existencie v čase. Kapitola podľa jeho čítania kladie vedľa seba protirečivé obrazy času – meraný proces počas dňa, cestu, ktorá necháva minulosť za sebou, pohorie štítov viditeľných z miesta, kde stojíme, a sled oddelených okamihov – a tieto obrazy sú modely, nie opis toho, čo čas je. Podľa Mikea ukazujú na konkrétnu prítomnosť, v ktorej už sme, na prítomný okamih, ktorý je už úplný,^3.9 hoci ho ľahko prehliadame, pretože sme vycvičení dávať slovám o ňom prednosť pred vlastnou skúsenosťou. Bežný čas tým nezaniká: Mike zastáva názor, že civilizácia stojí na zdieľanom presvedčení o čase ako o merateľnom procese a že nájsť trhlinu v našom lineárnom pohľade na čas je druh oslobodenia,^2.14 nie tvrdenie, že nič také ako čas neexistuje.

Pôdu pre kapitolu pripravuje otázkou Susannah Vrobel, ako môže „teraz“ mať hĺbku, Nagardžunovými veršami o vzájomnej závislosti minulosti, prítomnosti a budúcnosti a teóriou okamžitého bytia Dignagu a Dharmakirtiho; ich prítomnosť ako bod bez trvania mu nedáva zmysel, pretože stále sme tu. Čas, ako ho meriame, je preňho zdieľaný ľudský pojem a títo budhistickí myslitelia aj T. S. Eliot po jeho odložení podľa neho ukazujú na prítomný okamih, v ktorom sme; v zazene ho skúmame ako účastníci, keď sa strácame v myšlienkach a znova a znova sa vraciame k tomu, čo naozaj robíme. Na vetu kapitoly, že človek, ktorého pokladám za seba, je človek, ktorého si poskladám v jednej čas-prítomnosti, Mike nadväzuje tým, že samých seba aj svoj svet konštruujeme v každom okamihu, a človeka z kapitoly, ktorý vidí iba každú vec, každú vec, nečíta ako nadľudský ideál, ale ako jednoduchý stav konania, ktorý pozná každý, napríklad keď niekto jedným plynulým pohybom odsekne ostružinu. Proti presvedčeniu, že to, akí sme, urobila naša minulosť, predkladá vlastnými slovami to, čo považuje za Dógenov iný pohľad: to, akí sme teraz, je jednoducho to, akí sme teraz, a zdôrazňuje, že Dógen vedecký pohľad na príčinu a následok nepopiera a že v inom zmysle sa z minulosti, samozrejme, učiť môžeme. Keď kapitola hovorí, že ľudia považujú stav buddhu za niečo, čo treba dosiahnuť úsilím, hoci aj toto úsilie je čas-prítomnosť, Mike to zhŕňa vetou, ktorú spája s Wittgensteinom: miesto, kam sa všetci snažíme dostať, je miesto, kde už sme. Pri slovách, že čas-prítomnosť sa uskutočňuje bez toho, aby sme sa zbavovali prekážok a klamov, vysvetľuje, že snaha zbaviť sa toho, čo nám prekáža, nám v skutočnosti prekáža: do prítomnosti vstupujeme prirodzene, tak, že necháme veci tak, ako sú, pretože byť plne prítomný je stav tela a mysle, nie iba duševný stav. Výrok kapitoly, že bez nášho úsilia okamih za okamihom by sa nikdy nič nemohlo uskutočniť, číta ako Dógenov opis skutočnosti – človek a svet, ktorí sa stretávajú v okamihu^4.54.64.7 – a starostlivo ho odlišuje od solipsizmu.

Veda podľa neho dokáže spájať jednu udalosť s nasledujúcou čoraz podrobnejšie, ale nikdy nezistí, čo je v medzere medzi nimi, a varovanie kapitoly pred predstavou nemennej entity, ktorá prechádza z okamihu do okamihu, vzťahuje na naše ja, život a plynúci čas, ktoré kladieme za prítomnosť. Ku koncu série Mike číta Basoovu odpoveď o zdvihnutom obočí a žmurknutí ako doklad, že náš život sa vytvára okamih za okamihom naším konaním teraz,^5.15.25.3 za hranicou správneho a nesprávneho; plány sú v spoločnosti nevyhnutné, ale nie sú naším životom samým, a neznamená to, že by nám na správnom a nesprávnom nemalo záležať. Konceptualizáciu nenazýva zlou a pripúšťa, že hovoriť o čase si vyžaduje nálepky, no zo slova, ktoré Dógen používa v origináli a ktoré sa prekladá ako obmedzovať, vyvodzuje, že opísať niečo znamená obmedziť to,^5.105.11 pretože nálepka robí z toku, napríklad z hnevu, predmet. Kapitolu nazýva ťažkou, pretože bez popretia nášho bežného pohľadu na čas predkladá takmer neprijateľné hľadisko, že jednoducho žijeme v tejto chvíli, a Dógenovo uvedomenie odvodzuje z toho, čo si všímame v zazene. V záverečnej diskusii kladie stav buddhu do prirodzeného bytia v tejto chvíli, nie do niečoho, čo treba dosiahnuť, a hovorí, že hoci nemôžeme zistiť, kto sme, vedieť, že nemôžeme zistiť, kto sme, je zistenie.