Uji — 1. prednáška

Povaha teraz

Na tomto retreate by som chcel hovoriť o budhistickej teórii času. Na konferencii v Oxforde o „štúdiách vedomia“ som stretol Susannah Vrobel, ktorá predniesla prácu „Povaha teraz“. Bola veľmi teoretická a dosť matematická; ale už skutočnosť, že sa pokúšala skúmať povahu teraz, ma veľmi potešila, pretože nech už sa snažíme skúmať čokoľvek, najdôležitejšie je, že to skúmame. Človek nikdy nevie, kam dospeje.^[1][2]

Zaujímala sa o to, ako môže „teraz“ obsahovať hĺbku. Vždy si myslíme, že teraz je len bod na línii času. Preto je pre mňa veľmi zaujímavé stretnúť niekoho, kto si myslí, že prítomný okamih má v sebe istú hĺbku, hoci aj z teoretickej perspektívy. Z teoretického hľadiska má to, na čo sa pozerala, istú podobnosť s pohľadom majstra Dógena v jeho kapitole „Uji“. S veľkými ťažkosťami som o tom napísal príspevok do jej knihy.^[3]

Svet okamihov

Tí z nás, ktorí študovali spisy majstra Dógena, sa pri niektorých názvoch v Stcherbatského knihe Buddhist Logic, ako napríklad „Teória okamžitého bytia“, môžu cítiť celkom doma – presne o nich majster Dógen hovorí. Dvaja budhistickí filozofi, na ktorých sa Stcherbatsky sústreďuje, Dignaga a Dharmakirti, žili v šiestom a siedmom storočí; ani jeden z nich nepatrí do línie prenosu majstra Dógena. Ich filozofia je veľmi abstraktná, ale ako abstraktná filozofia sú niektoré jej časti celkom dobré.^[4]

… neexistuje iná konečná skutočnosť než oddelené, okamžité kúsky existencie. … Svet je kino. … Je matematickým bodovým okamihom.^[5][6][7]

Takýto obraz potom naznačuje skutočnosť ako políčka filmu. Teraz, teraz, teraz, teraz. Na tomto pohľade je dosť nesprávneho. Nemôžeme naozaj veriť, že žijeme v kine. A majster Dógen, hoci tento pohľad neodmieta, sa napokon vydáva iným smerom.^[7]

Čas, ktorý nemožno uchopiť

Už pred nimi, v druhom storočí, písal Nagardžuna, predok v línii majstra Dógena, o existencii-čase a o prítomnom okamihu. Jeho spôsob písania nám nie je celkom jasný. Hovorí však, že minulosť, prítomnosť a budúcnosť sú všetky navzájom závislé a nie je možné určiť, čo je prvé. Toto je môj preklad:^[8][9]

Povaha času je okamžitá, a preto ju nemožno uchopiť. Statický čas, ktorý možno uchopiť, neexistuje.^[9]

„Statickým časom“ myslí druh času, aký si predstavujeme: „Je desať do dvanástej.“ Dokážeme ho uchopiť, ale neexistuje. To, čomu rozumieme, nie je skutočná povaha času, ale určitá konštrukcia. Hovorí, že konštruovaný čas závisí od vecí. Napríklad čas meriame iba udalosťami a udalosti sú vždy spojené s vecami. V skutočnosti však svet nie je zložený z vecí, ale z jedného celku. Ako môže byť čas v jednote, kde veci nepomenúvame? Ale ak si spomenieme na to, čo sme práve robili, na praktizovanie zazenu: keď prestaneme myslieť, nemyslíme na veci a čas pre nás neexistuje. To sa hovorí v tomto verši. Je to neúplné, ale to hovorí.^[9]

Pojem, ktorý zdieľame

O mnoho rokov neskôr píše T. S. Eliot v Burnt Norton:^[10]

Čas minulý a čas budúci, to, čo mohlo byť, a to, čo bolo, ukazujú k jednému koncu, ktorý je vždy prítomný.^[10]

Tieto verše sa Nagardžunovi pozoruhodne podobajú. Vieme, že T. S. Eliot sa o budhizmus zaujímal. Nevieme, či Nagardžunu čítal. [nepočuteľný komentár] Je to tak? Tak ho teda musel ukradnúť.^[11]

To, o čom hovoria títo budhistickí filozofi, Nagardžuna a T. S. Eliot, nejako súvisí s faktom, že hoci si v bežnom živote myslíme, že vieme, čo je čas – „Je asi dvadsať minút po, hovoria moje hodinky.“ – v našej skutočnej skúsenosti nedokážeme nájsť povahu času. Posúvanie si vymýšľame v mozgu a zdieľame ho navzájom. Nemá zmysel hovoriť mačke: „Hej, je dvanásť hodín,“ ale má zmysel povedať to Davidovi, lebo David zdieľa tie isté pojmy ako ja. Čas je teda ľudský pojem. A ukazujú na toto: „Okrem pojmu času – ak toto všetko zahodíme, čo nám zostane? Jediné, čo máme, je prítomný okamih, kde sme teraz.“ To je spoločné všetkým trom.^[11]

Dignaga a Dharmakirti hovoria, že prítomnosť nemá trvanie. Nedáva mi to zmysel, alebo aspoň ja v tom žiadny zmysel nevidím. Pre mňa má niečo trvanie, to, čo robíme, má šírku. Nedokážem teraz vidieť ako druh bodu. Veď sme tu stále, nie? Ich teoretická analýza prítomného okamihu nás necháva nenaplnených. Teoreticky vieme povedať: „Prítomný okamih je nekonečne krátky – potom začína nasledujúci okamih.“ To však vlastne nič nevysvetľuje: „Medzi nimi musí byť medzera! Aká široká je tá medzera?“^[11][16]

Hĺbka prítomného okamihu

A podľa mňa už to, že Susannah Vrobel pracuje na teórii, podľa ktorej má čas hĺbku, naznačuje niečo odlišné od nášho bežného pohľadu na čas: istú bohatosť alebo hĺbku prítomného okamihu. Jej teória teda rieši tento problém. Inými slovami, ak povieme, že existujeme iba teraz, je to veľmi krátky čas na to, aby sme niečím boli alebo niečo robili, však? (smeje sa) Ako teda môžeme jednoducho existovať teraz a pritom cítiť bohatosť a hĺbku vo všetkom?^[12][13]

Myslím, že mnohí ľudia skúmajúci vedomie a umelú inteligenciu budú nakoniec musieť hľadieť na vlastnú skúsenosť, aby veciam dali zmysel. To je moja nádej. Na tej konferencii som cítil, že ľudia skúmajúci povahu vedomia – ktorá veľmi súvisí s teraz a je veľmi stredom budhizmu – keďže skúmajú niečo, čo je skutočnosť, sa napokon, ak budú pokračovať, budú musieť obrátiť k skutočnej skutočnosti, nie k abstraktnej skutočnosti. Či to bude o dvadsať, päťdesiat alebo sto rokov, vlastne nezáleží. Skúmajú správnu vec.^[13]

[nepočuteľný komentár o Susan Blackmore] Áno. Jej kniha sa pýta práve na toto: aká je povaha našej skutočnej skúsenosti teraz? Môžeme sa strašne zauzliť, alebo, ak sme veľmi šikovní, vytvoriť nádherné teórie a niektoré z nich majú istý prínos pre ľudí, hoci sú to teórie. Mňa osobne premýšľanie o tom, aká je moja skúsenosť teraz, privádza do šialenstva. Oveľa radšej si dám šálku čaju a vyjdem do záhrady.^[14]

Zúčastňovať sa

Môžeme povedať, že keď sedíme v zazene, zakúšame tu a teraz. Často odplávame, privedieme sa späť, pričom si hovoríme: „Kto povedal, že zazen má byť pokojný!“ V tom procese sa pomaly objasňuje niečo o tom, čo robíme. Skúmame vlastne tú istú vec ako Susannah Vrobel, ale z oveľa participatívnejšieho pohľadu. Vedec musí byť pozorovateľom, aby bol objektívny, ale nemôže sa neúčastniť. My hlúpi budhisti sa naopak môžeme slobodne zúčastňovať. Ak nám neprekáža byť trochu hlúpi, môžeme sa znova a znova zúčastňovať na zakúšaní skutočnosti a možno sa nám jedného dňa niečo o nej trochu vyjasní! (smeje sa)^[15]

Niekedy sa zobudím po znepokojujúcom sne a vstanem z postele s pocitom „Ughh“. Keď však vojdem do kúpeľne umyť si tvár, zrazu si uvedomím: „Och, toto je svet, v ktorom naozaj som, s vodou, rukami,“ a som veľmi šťastný, pretože sa vraciam do skutočnosti. Vrátiť sa na toto miesto znamená zúčastňovať sa na svete. Sme účastníci.^[16]

Uji ako čas-prítomnosť

Je to veľký problém jednoducho preto, že o ňom myslíme. Majster Dógen si to uvedomil a napísal „Uji“, esej plnú obrazov a metafor. Nie je to akýsi druh logického výkladu „A, B, C, D, teda E“. Je to skôr celý kaleidoskop obrazov a pojmov okolo otázky „Čo je čas? Čo je existencia?“^[17]

U znamená „existencia“, ale znamená aj „byť“, a ji znamená „čas“. „Bytie“ je akosi teplé a skutočné, „existencia“ je akosi abstraktná, ale označujú tú istú vec. Názov v našom preklade, „Existencia-čas“, ma akosi, pre mňa, uvádza do abstraktného rozpoloženia mysle. Chcel som preto nájsť konkrétnejšiu frázu. Samozrejmou voľbou by bolo „Bytie-čas“. Lenže „bytie-čas“ znie ako sloveso. Nijako ma to neberie.^[18]

Čo tak „Čas-bytie“?^[19]

„Čas-bytie“, áno. To by šlo. Prišiel som však na „Čas-prítomnosť“. Slovo „prítomnosť“ vo mne tiež vyvoláva „existenciu“ – „byť prítomný“ znamená „byť“. „Čas-prítomnosť“ teda pre mňa vyjadruje to, čo podľa mňa hovorí Uji, lepšie než všetky ostatné možnosti. Nemusí to fungovať pre vás; môžete mu dať vlastný názov. „Čas-prítomnosť“ naznačuje jednotu času a našej existencie v čase. Je pre nás ťažké o tom myslieť, ale v skutočnosti sme vždy jedným s časom teraz.^[19]

Yakusanova báseň

Kapitola začína tým, že majster Dógen cituje báseň, ktorú napísal majster Yakusan Igen:^[20]

Starý buddha povedal:

Čas-prítomnosť stojí na vrcholkoch hôr. Čas-prítomnosť klesá do hlbín oceánu. Čas-prítomnosť je nahnevaný démon, čas-prítomnosť je buddha. Čas-prítomnosť je formálny obrad, čas-prítomnosť je chrámový areál. Čas-prítomnosť je všedný človek, čas-prítomnosť preniká celým vesmírom.^[20]

Autor nechcel vyjadriť sled, ale súbor konkrétnych udalostí: nie iba čas, ale čas, ktorý sa deje, časové udalosti. Ak použijeme „teraz“ v tom najširšom zmysle, môže obsiahnuť čas aj to, čo sa v čase deje. V práci, ktorú som napísal, som slovo „Teraz“ použil ako synonymum pre Uji. Majster Yakusan teda hovorí: „Teraz, stojac na vrchole hory. … Teraz, obyčajný človek.“ Chce teda povedať, že čas-prítomnosti sú konkrétne, skutočné. Musíme však byť trochu abstraktní, pretože keď sa pozriem na hodinky, je dvadsať minút po dvanástej a o dvadsať minút po dvanástej talk skončíme. Teda: „Čas-prítomnosť je ukončenie talku.“ Budeme pokračovať popoludní.^[20]