Uji — 5. prednáška

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Takže odriekame Kaikyōge.

[recitácia, 00:00:05–00:00:38]

Jedného dňa na podnet majstra Sekitoa Kisena položil majster Yakusan Igen majstrovi Basoovi Doitsuovi otázku. Viac-menej som pochopil význam budhistickej teórie a jej klasifikácie, ale chcem sa vás opýtať, aký bol Bodhidharmov zámer, keď prišiel z Indie do Číny? Keď majster Baso Doitsu počul túto otázku, odpovedal: V jednom čase-prítomnosti mal pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť. V inom čase-prítomnosti pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť nemal. V jednom čase-prítomnosti bolo zdvihnúť obočie a žmurknúť správne a v inom čase-prítomnosti bolo zdvihnúť obočie a žmurknúť nesprávne.

Keď majster Yakusan počul tieto slová, celý budhizmus sa mu vyjasnil a povedal majstrovi Basoovi: Keď som študoval u majstra Sekitoa, bol som iba komár sediaci na chrbte železného vola.

Majster Dógen uvádza tento príbeh na tomto mieste preto, že ilustruje prirodzené správanie v čase-prítomnosti, v teraz.

Zvyčajne si myslíme, že niečí život alebo náš vlastný život je akási cesta, po ktorej kráčame, a sami sa rozhodujeme, ktorým smerom ísť, kam sa náš život uberie, a potom ju nasledujeme. Takže otázka, či, prečo prišiel majster Bodhidharma z Indie do Číny, je v skutočnosti otázkou, ako sa rozhodujeme o smerovaní svojho života. Prečo prišiel majster Bodhidharma do Číny? Aký bol jeho zámer? Alebo inými slovami, plánoval, že príde z nejakého určitého dôvodu? A odpoveď majstra Basoa Doitsua hovorí: práve v jednej chvíli zdvihol obočie a žmurkol.

Práve v inej chvíli nezdvihol obočie a žmurkol. Práve v jednej chvíli zdvihol obočie a žmurkol a bolo to správne. Práve v inej chvíli zdvihol obočie a žmurkol a bolo to nesprávne. A to ilustruje základný budhistický pohľad na to, čo je náš život: namiesto toho, aby— aby bol náš život naplánovanou trasou, po ktorej sa potom plavíme, náš život je v každej chvíli určený naším konaním v tejto chvíli. Nie našimi plánmi či myšlienkami, nádejami, túžbami, želaniami, snami, ale naším konaním v tejto chvíli.

Naše konanie v tejto chvíli, naše konanie v tejto chvíli je náš skutočný život. Vo veľmi skutočnom zmysle teda práve to, čo robíme teraz, práve to, čo robíme teraz, práve to, čo robíme teraz, vytvára cestu. Lenže v prítomnom okamihu nie je žiadny smer. Nevieme, kam ideme. Samozrejme, môžeme si myslieť, kam ideme, ale naše konanie nevie, kam ide.

Naše konanie je nasmerované do tu a teraz. Naše konanie nasmerované do tu a teraz teda nemá smer do budúcnosti. Kam ideme, môžeme vidieť tak, že sa pozrieme dozadu a uvidíme, odkiaľ sme prišli. A potom vidíme, že sme na nejakej ceste. A potom si môžeme myslieť, kam asi v budúcnosti ideme, a môžeme si to dokonca naplánovať. A keď sme si to naplánovali, môžeme po tej ceste kráčať. To je jeden pohľad. Ale konečný budhistický pohľad vo veľmi skutočnom zmysle hovorí, že náš život sa v skutočnosti jednoducho vytvára v tejto chvíli.

V tejto chvíli, práve to, čo robíme teraz. Je naším smerom v tejto chvíli.

Účastník: Čo veda nezahŕňa myšlienky svojich členov, aby boli.

Mike: Niekedy áno, niekedy nie. Niekedy si urobíme plán a ten ovplyvní naše konanie. Niekedy si plán neurobíme a neovplyvní naše konanie. Niekedy si urobíme plán a ten naše konanie neovplyvní a tak ďalej. Ale je to naše konanie, ktoré je v skutočnosti smerom, ktorým sa uberáme. Tým nechcem poprieť hodnotu robenia plánov. Bez plánov by sme v spoločnosti nikdy nedokázali fungovať. Ale naše plány nie sú náš život sám. To, čo robíme v tejto chvíli, je stopa cesty, ktorou ideme. To je podstata toho príbehu.

Takže dokonca za hranicou správneho a nesprávneho, v tom príbehu majster Baso hovorí: Bodhidharma zdvihol obočie a žmurkol a bolo to nesprávne, a inokedy zdvihol obočie a žmurkol a bolo to správne. Takže za hranicou správneho a nesprávneho, či sa nám to páči alebo nie, sa náš život v skutočnosti vytvára okamih za okamihom. Každý... krok. To je skutočný fakt. Ale nad týmto jednoduchým faktom máme svoj život v spoločnosti.

Takže samozrejme robíme plány a potom ich nasledujeme a niekedy sa zdá, že naše činy nasledujú to, čo sme si predstavovali v hlave, a niekedy tesne, niekedy nie tak tesne, niekedy vôbec. Niekedy si urobíme plány, ale vyhodíme ich z okna. Niekedy si plán neurobíme, ale ideme veľmi peknou cestou. Je teda veľa rôznych situácií. Ale na tej najzákladnejšej úrovni je to, kam v tejto chvíli položíme nohu, tým, kam ideme.

Je to teda veľmi krátkozraký pohľad. Áno. Áno. Áno. Áno. Nie. A to je tajomstvo dobrého manažmentu. Áno. Nie. Presne tak. Takže môžeme mať vynikajúce plány.

Napríklad môžete ísť študovať, ako robiť manažérske plány, a stať sa vynikajúcim teoretickým manažérom, ale v praxi byť úplne nepoužiteľný, pretože sa pozeráte, kam idete, ale nepozeráte sa, kde ste. Áno. Áno. Hej.

Účastník: V skutočnosti je v tom rozdiel.

Mike: Áno. A skutočnosť je to, čo musíme nasledovať.

Účastník: Ale v ktorom bode vo vašom dôkaze Boh hovorí, že je proti tomu verejná obrana,

Mike: Hej.

Účastník: že celkovo, nemali by Boh a Alah možno uvažovať o treste smrti?

Mike: Áno. Áno. Presne tak. A či myšlienky v našej hlave o tom, kam ideme, ovplyvňujú naše konanie alebo nie, naše konanie je to, čo určuje, kde sme. A tak tento príbeh o majstrovi Bodhidharmovi ilustruje, že naše konanie v prítomnosti je náš život, za hranicou správneho a alebo nesprávneho, za hranicou dobrého či zlého. Ale to neznamená, že by sme sa preto mali snažiť žiť život, ktorému nezáleží na dobrom či zlom, správnom či nesprávnom a ktorému nezáleží na ničom v budúcnosti. Presne tak. Áno. Jednoducho poukazuje na veľmi, veľmi jednoduchý fakt. A keď to majster Yakusan počul, docvaklo mu to.

Povedal teda: keď som študoval u majstra, u ktorého som študoval predtým, bol som iba malá bezvýznamná vec, ktorá mu sedela na chrbte. Bodhidharma teda konal v každej chvíli prirodzene, podľa okolností svojho života. A jeho skutočný, skutočný život nebol obmedzený predstavami o správnom a nesprávnom. Á, áno. Ó, možno, áno. Neviem, prečo hovorí: zdvihol obočie a žmurkol.

Otázka: Mohol by som vám len zdvihnúť obočie, nie?

Mike: Áno. A John včera hovoril, že v jednej sútre je nejaká informácia alebo záznam o tom, že majstra Bodhidharmu do Číny v skutočnosti poslal jeho indický majster. O histórii majstra Bodhidharmu nič neviem. Ale otázka neznie, viete, či sa svojho majstra pýtal, či môže ísť alebo nie, alebo či plánoval po príchode do Číny založiť chrám. Otázka je oveľa zásadnejšia.

Ako, ako žijeme svoj budhistický život? Kam ideme? A... odpoveď majstra Basoa na to, kam ideme, znie: Tu, tu, tu.

Potom majster Dógen komentuje: Tieto slová majstra Basoa by nemohol vysloviť nikto iný. Obočie, ktoré majster Bodhidharma zdvihol, alebo oko, ktorým žmurkol, môže poukazovať na horu alebo oceán, pretože hory a oceány v jeho obočí a očiach sú jeden celok.

Vytvára tu obrazy majstra Bodhidharmu, ako sa možno plaví na lodi cez more do Číny a vidí horu.

Ale v okamihu, keď vidí horu, jeho oko a hora, loď a on sú jednoducho okolnosťou jednej chvíle.

Keď má pohnútku zdvihnúť obočie, vidí horu. Keď má pohnútku žmurknúť, vládne oceánu. Správnosť sa stala jeho súčasťou a vťahuje ho dnu.

To naznačuje, že ak praktizujeme zazen, privedieme telo a myseľ do rovnováhy, vyvážený stav nás potom vťahuje do správneho konania. Konáme správne, pretože sme vyvážení telesne aj duševne. „Nesprávne sa nie vždy robí a nerobenie nie je vždy nesprávne.“ Takže...

Robili sme kapitolu Shoaku Makusa a on tu komentuje pomocou tých slov. Shoaku nie je vždy makusa. Makusa nie je vždy shoaku. Aby ukázal, že pri konaní nevidíme v konaní správne ani nesprávne. Potom to, samozrejme, vidieť môžeme. Ale hoci správne či nesprávne nevidíme, môžeme správne či nesprávne robiť.

Ale robiť správne či nesprávne nie je len funkciou nášho úmyslu alebo nášho morálneho hľadiska, ale celého nášho stavu tela a mysle.

To všetko je čas-prítomnosť. Hory sú časom-prítomnosťou, oceány sú časom-prítomnosťou. Bez času-prítomnosti by hory a oceány neexistovali. Nemôžeme poprieť, že čas-prítomnosť je horami a oceánmi tu a teraz. Ak sa čas-prítomnosť rozpadá, rozpadajú sa aj hory a oceán.

Zvára tu teda dohromady okolnosti a časopriestor, čiže tu a teraz.

Nemôžeme ich oddeliť iba v našej mysli. Okolnosti, v ktorých sme v tejto chvíli, sa oddeliť nedajú.

Ak sa čas nerozpadá, nerozpadajú sa ani hory a oceán. Práve z tejto pravdy sa Gautamovi Buddhovi zjavila jasná hviezda, zjavil sa stav Buddhu, zjavila sa jeho schopnosť vidieť pravdu a zjavilo sa jeho uznanie Mahákášjapu. Všetko je čas-prítomnosť. Všetko je čas-prítomnosť. Bez času-prítomnosti by nič nemohlo byť tu a teraz.

Takže opäť zdôrazňuje fakt, že čas-prítomnosť, čiže prítomný okamih, tu a teraz, je to jediné, čo je skutočné. Všetko [nejasné, 00:17:44–00:17:45: “is.” / “is real.”] Potom prechádza k ďalšiemu príbehu alebo ďalšej básni od majstra Kishoa z oblasti Sho.

Majster Kisho z oblasti Sho je potomkom majstra Rinzaia a nástupcom majstra Shuzana Shonena. Pri jednej príležitosti káže zhromaždeniu: v jednom čase-prítomnosti je vôľa prítomná, ale slová neprítomné, v jednom čase-prítomnosti sú slová prítomné, ale vôľa neprítomná, v jednom čase-prítomnosti sú prítomné vôľa aj slová, v jednom čase-prítomnosti sú vôľa aj slová neprítomné.

A v tej básni Dógen cituje slová čínskeho zenového majstra, ktorý, opisujúc veľmi realisticky svoju skúsenosť s kázaním svojim študentom. Niekedy chce niečo povedať, ale nemôže nájsť slová.

Inokedy má nejaké slová, ktoré chce povedať, ale nemá vôľu to povedať. Inokedy má aj vôľu, aj slová, aby prehovoril. A inokedy nemá ani vôľu, ani slová, aby prehovoril. Je to teda veľmi jednoduchý, realistický opis toho, keď človek má talk. Každý, kto mal talk, tieto okolnosti, ktoré sa stávajú, spozná.

Keď máme šťastie a veci sú pekné, máme vôľu aj slová a to, čo chceme povedať, nám vyjde z úst, a potom to počujeme a potom si tým, že to počujeme, uvedomíme, čo sme chceli povedať. Ale niekedy to tak nie je.

Majster Dógen komentuje: Vôľa aj slová sú časom-prítomnosťou. Prítomnosť aj neprítomnosť sú časom-prítomnosťou. Skôr než sa skončil okamih neprítomnosti, prišiel okamih prítomnosti. Skôr než vôľa odišla, prichádzajú slová. Byť prítomný neznamená, že niečo prišlo. Byť neprítomný neznamená, že niečo odišlo.

Všetky tieto krátke vety teraz vytvárajú obraz práve teraz, nesúvisiaci s predtým ani potom, nesúvisiaci s tým, že mám v mysli nejakú myšlienku a teraz mi prejde do hlasiviek a ja ju poviem. Ale práve v tejto chvíli vytváram slová. Okamžitý, úplne nezávislý čin v prítomnosti. A myslím si...

Ľudia, ktorí študujú umelú inteligenciu, vedomie a všetky tie odbory, sa veľmi zaujímajú o to, ako to, že náš mozog dokáže vytvárať reč, ktorá predstavuje myšlienky v našej mysli, a potom vydávame zvuky, ktoré tú reč tvoria. A celé sa to deje v okamihu. A sekundu, milisekundu predtým, než prehovoríme, vedome nevieme, čo povieme, ale predsa hovoríme. Je to taká zvláštna, veľmi zvláštna situácia.

Niekedy si možno premyslíme, čo chceme povedať, a potom to povieme, ale veľmi, veľmi, veľmi často jednoducho hovoríme. Slová jednoducho vychádzajú von.

Účastník: Myslenie nahlas.

Mike: Čo byť všímavejší (mindful)? Spontánnosť. Áno, pretože... Budhistický pohľad na čas-prítomnosť je okamžité bytie, nie okamžitá udalosť, ale okamžitá existencia. Potom sa všetko deje teraz, nezávisle od všetkého, čo sa stalo v iných časoch. To však neznamená, že budhizmus popiera príčinu a následok.

Čas-prítomnosť je taký. Prítomnosť je iba bytie prítomným. Nie je bytie neprítomným. Neprítomnosť je iba bytie neprítomným. Nie je bytie prítomným.

Sú to teda jednoducho prosté fakty prítomného okamihu.

Slovo vôľa opisuje samotnú vôľu a zobrazuje vôľu ako predmet. Slovo slová opisuje samotné slová a zobrazuje slová ako predmet. Slovo opis opisuje samotný opis a zobrazuje opis ako predmet.

Hovorí teda o úlohe jazyka v našom, o tom, ako používame jazyk, ako niečomu pripájame nálepky. A potom, pretože niečomu pripojíme nálepku, urobíme z toho predmet. Slovo vôľa teda používame na to, aby sme hovorili o niečom, čo je nevysloviteľné, čo v nás prichádza a odchádza. Len čo to označíme, stane sa to predmetom.

Potom teda môžeme povedať: mám vôľu, nemám vôľu. Môžeme povedať hnev, však, hnev je nálepka pre kolísavý tok niečoho v našom krvnom obehu, napríklad. Len čo hnev označíme, môžeme z neho urobiť predmet a potom môžeme povedať: musím svoj hnev vypustiť, inak sa vo mne nahromadí. Alebo, viete, potlačil svoj hnev. Až mu išiel z uší von. Slová teda robia zo skutočnosti predmety. V origináli majster Dógen používa slovo, ktoré sa v skutočnosti prekladá ako obmedzovať. Hovorí teda: „Vôľa obmedzuje vôľu.“

A dlho som o tom premýšľal a uvedomil som si, že opísať niečo znamená obmedziť to. Napríklad ak opíšem koberec, obmedzuje to nejakú časť priestoru. Opísať niečo znamená ohraničiť to, definovať jeho hranicu. Sylvia je tá čierna vec tamto, ktorá končí tam, kde začína červená pohovka, a biely kúsok na konci, ktorý končí tam, kde začína koberec. Takto sa teda definuje Sylvia. Obmedzujem ťa. Á, áno. Áno, „a robí opis a zobrazuje opis ako predmet v čase-prítomnosti“. Takže jazykom, svojimi menami vytvárame predmety.

Opis opisuje veci, ale opis veci nikdy nie je samotnou vecou. Keď stretnem človeka, človek stretne iného človeka. Keď stretnem sám seba, prejav stretne prejav.

Nie som si istý významom týchto dvoch výrokov, ale predpokladám, že keď stretnem človeka, vidím opísaného, ohraničeného, objektívneho človeka. Takže stretnem človeka. Ale keď stretnem sám seba, nepoznám svoje hranice, takže stretnem niečo, ale čo stretávam, mi nie je jasné. Predpokladám, že to je ten význam.

Keby nebolo času-prítomnosti, nič z toho by sa nemohlo stať.

Zhrnuté: vôľa je jeden čas-prítomnosť, ktorý robí vesmír skutočným. Slová sú jeden čas-prítomnosť vo vyváženom stave. Byť prítomný je jednoducho čas, keď je všetko tu a teraz. Byť neprítomný je jednoducho čas, keď nejaký fakt nie je tu a teraz. Takto by sme to mali chápať a robiť samých seba skutočnými.

A potom takto dokončí kapitolu. „Hoci táto báseň je spôsob, akým sa vyjadril jeden majster minulosti. Cítim pohnútku vyjadriť vlastné porozumenie,“ a vytvorí si vlastnú verziu básne.

Vôľa a slová, ktoré sú napoly prítomné, sú tiež časom-prítomnosťou. Vôľa a slová, ktoré sú napoly neprítomné, sú tiež časom-prítomnosťou. V čase-prítomnosti. Situáciu môžeme skúmať takto. Mal pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť v polovici času-prítomnosti. Mal pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť v spleti, ktorou je čas-prítomnosť. Mal pohnútku nezdvihnúť obočie a nežmurknúť v polovici času-prítomnosti. Mal pohnútku nezdvihnúť obočie a nežmurknúť v spleti, ktorou je čas-prítomnosť. Zakúšať takto prichádzanie a odchádzanie znamená zakúšať čas-prítomnosť. Zakúšať takto bytie prítomným a bytie neprítomným znamená zakúšať čas-prítomnosť.

Jeho verzia básne teda ide za hranicu nálepky. Dekonštruuje predmety, ktoré báseň vytvára v našej mysli, tým, že hovorí polovica času-prítomnosti namiesto celku času-prítomnosti. A samozrejme polovica času-prítomnosti alebo štvrtina času-prítomnosti, alebo osmina času-prítomnosti, alebo nič z času-prítomnosti, to všetko je v čase-prítomnosti. Dekonštruuje teda slová.

Svojou vlastnou básňou chce teda ísť za obrazy, ktoré básne vytvárajú. A hovorí, že takto by sme mali zakúšať prichádzanie a odchádzanie, čím naznačuje, že svet môžeme zakúšať teraz, teraz, teraz, namiesto procesového pohľadu, v ktorom sme často uväznení. Alebo by sme mohli robiť oboje. A to je koniec kapitoly.

Je tam ešte niečo? „Shobogenzo Uji. Dógen napísal túto kapitolu v chráme Kosho Horinji v prvý zimný deň roku 1240,“ takže mal 40 rokov. Kosho Horinji bol chrám, do ktorého sa presťahoval po odchode z Kyota, z nevysvetlených dôvodov, možno preto, že niekto podpálil jeho chrám, a pred založením, vybudovaním Eiheiji. Väčšina kapitol Shobogenzo teda zrejme vznikla v Kosho Horinji. Utiekol teda, odsťahoval sa z Kyota, pretože bol podľa všetkého nepopulárny. Kopa nepriateľov.

Áno, v budhistickom svete, áno, tam sú všetci nepriatelia, plno žiarlivosti, vnútorných sporov. Áno. A majster Ejo, ktorý bol nástupcom majstra Dógena, kapitolu odpísal počas letného sesshinu v roku 1243. Bol editorom majstra Dógena.

Účastník: [nepočuteľné]

Mike: Ja? Nie, zostavil som ju z čítania knihy, kapitoly, ktorú máme v knihe. To je jeden zdroj. Preklad, na ktorom sme vo trojici pracovali koncom sedemdesiatych rokov, ešte pred prekladom, ktorý je v knihe, a ktorý je viac interpretačný. A moje porozumenie z toho, ako som ju prechádzal počas rokov, tieto tri zdroje. Nevrátil som sa pozrieť do japončiny. Nedokážem to, ale s veľkými ťažkosťami a s pomocou Yoko sa do japončiny pozrieť dokážem. Keď sa úplne zaseknem, musím sa vrátiť a opýtať sa Yoko. Nie, nie veľa.

Je veľmi ťažké to pochopiť, pretože to predkladá, okrem toho, že predkladá náš bežný pohľad na čas, nepopiera náš bežný pohľad na čas, ale predkladá hľadisko, ktoré je takmer neprijateľné. A to, že jednoducho žijeme v tejto chvíli. To, čo robíme v tejto chvíli, je náš život sám. Keď konáme, keď sme tu v tejto chvíli, svet je tu v tejto chvíli. Môžeme teda povedať, že svet sa vytvára v tejto chvíli.

A všetky takéto výroky znejú, ak v kresťanskej kultúre, s naším zázemím, poviete, že svet sa vytvára v tejto chvíli, privádza to do nášho podvedomia všetky tie veci o stvorení, však? Akoby sme teda museli byť Bohom, ak vytvárame svet v každej chvíli. Áno.

Účastník: Sme na intelektuálnej úrovni.

Mike: Áno.

Účastník: Takže,

Mike: Opisuje to, čo si všimneme, keď praktizujeme zazen. Odtiaľ pochádza jeho uvedomenie. A keďže praktizujeme tú istú prax, môžeme zachytiť slabú vôňu toho, o čom hovorí. Nie, nikdy to nevieme naozaj povedať, ale v bežnom živote môžeme premýšľať o tom, čo sa stalo, a povedať: no, bolo by lepšie, keby som to neurobil. Toto robíme, však? Keby som sa minulý týždeň na toho chlapa nenahneval, viete, šlo by to oveľa hladšie.

Premýšľame o, viete, ľudia stále premýšľajú o vojne v Perzskom zálive a o vojne v Iraku, a keby sme neurobili toto a keby sme neurobili... Ale v skutočnosti nemôžeme urobiť žiadne konečné rozhodnutie, a preto jediné, čo je dôležité, je to, čo robíme teraz. Pokračuj, Sylvia. Neviem. Neviem, či to pochopili, koľko ľudí to pochopilo. To posolstvo.

Ale určite, napríklad majstra Dógena, tá spoločnosť, do ktorej sa narodil, bola kráľovským dvorom, politická, o manipulácii mocou a ľuďmi, a v tej oblasti by nikdy neboli schopní prijať, čo hovorí. Ale neviem. Nie je to moja práca. Všetci mali svoje chrámy a svoje... ďaleko od mesta. Och. Takže si myslím, že pre nás, pre tých, čo hovoria po anglicky, je možno najlepším zdrojom, ako sa dozvedieť niečo o živote majstra Dógena, najnovšia alebo jedna z najnovších kníh Stephena Heinea, ktorej anglický názov znamená Išiel Dógen do Číny? Je plná veľmi faktických informácií o majstrovi Dógenovi a ja nie... je veľmi ťažké vedieť, kde sú zdroje pre takéto informácie, a nezdá sa veľmi jasné, čo presne robil v rôznych obdobiach svojho života. Napríklad nie je jasné, kam vlastne išiel a v akom poradí navštívil rôzne miesta, keď išiel do Číny, a tak ďalej. Áno. Áno. A niektoré kapitoly sa v skutočnosti zachovali v jeho vlastnej kaligrafii. Toto tu vzadu je teda vlastné písmo majstra Dógena z Kanzazengi. To sa zachovalo.

Účastník: To som ja? Áno, madam, rozumiem. Vyzerá to ako ja. Tak to je skvelé. A je tu aj otázka, na ktorú by ste mi, prosím, odpovedali, ďakujem.

Mike: Ale Nishijimu Roshiho tam nikdy nepozvali. Takže len občas nejaký mních rozpoznal niečo prekvapivé v [nejasné, 00:42:49–00:43:01: “Shobogenzo interpretation of the Shobogenzo” / “Koshijima Roshi's interpretation of the Shodan Gendai”] a chcel počuť viac. Ale vo všeobecnosti nechcú, počuť radikálnu interpretáciu. Nedali mu príležitosť mať talk. Svoj chrám zaregistroval, áno, ale jeho chrám je na internete. Ale myslím si, že rovnaká situácia je všade.

V Bristole je ďalšia skupina veľmi úprimných praktizujúcich, skupina Chan, a vedie ich budhistický učiteľ menom John Crook, ktorý je dosť známy a je potomkom majstra Sheng Yena, taiwanského učiteľa, ktorého si veľmi ctia. Johna Crooka som nikdy nestretol, ale je už dosť starý. Každý rok má tri talky v bristolskej skupine. Chcel som teda ísť na jeho talk a minulý rok som dostal leták, pretože človek, ktorý organizuje jeho skupinu, býva vedľa Ralpha. Ralph mi teda priniesol ten leták a tie tri prednášky boli o Shobogenzo, tak som chcel ísť.

Na prvú som ísť nemohol pre nejaký iný, skorší záväzok, a chystal som sa na druhú, a vtom sa objavil Ralph a dal mi CD z prvého talku, ktoré mu daroval jeho sused. Vypočul som si teda to CD a interpretácia Shobogenzo od Johna Crooka ma tak šokovala, že som sa rozhodol nejsť, pretože keby som šiel, tak by som sa nahneval, že by som rušil talk a rušil seba, pretože jeho interpretácia kapitol Shobogenzo bola úplne a celkom odlišná od interpretácií, ktoré som sa naučil a ktoré som študoval.

Tak úplne odlišná. Bol som dosť šokovaný, pretože som si ho dosť vážil, hoci som ho nestretol, ale čítal som niektoré veci, ktoré napísal. Ale aj tak nemal ani potuchy, čo vlastne hovorí tá kapitola Shobogenzo, o ktorej hovoril. A samozrejme je to ťažké, pretože je to taká ťažká kniha, a my sme vydali tieto štyri zväzky, ale keď si niektoré z nich prečítate, sú nepreniknuteľné. Pretože sú nepreniknuteľné, snažím sa robiť moderné interpretácie, a niektoré moje moderné interpretácie sú stále nepreniknuteľné. Áno.

Áno. Každý kúsok. Áno. Áno. Áno. Jasné. Naozaj? Tu to je. Áno.

Účastník: (číta)

Ľudia teraz vidia skutočnosť bytia-času-prítomnosti, čo je v tejto chvíli, a určite cítia, že stav Buddhu nie je čo, ale stav Buddhu.

Účastník: [nejasné, 00:48:49–00:49:09: “It is normally something you realize, whatever, and the gap between. It is not something you know, but it is more to be in Time-Present than you can, but you can't actually know.” / “What does that mean, that we can realise who we are, but that will also be coming and going with illusions? Then it's going to be real, but maybe when we know who we are, this knowledge will be in place that we can't, that we actually know it.”]

Mike: Viete, kto ste? Nie. Viete, kto ste?

Účastník: Ak budete pokračovať a...

Mike: Takže ľudia si myslia, ľudia v čase majstra Dógena aj ľudia dnes, ktorí sa rôznymi spôsobmi venujú štúdiu budhizmu, si myslia, že stav Buddhu je niečo, čo treba dosiahnuť. Musia získať nejaký zvláštny stav a neuvedomujú si, že stav buddhu je stav niekoho, kto je prirodzený, prirodzene v tejto chvíli. Áno. Takže... hej. Áno. „Prejav stretne prejav.“ Áno. Áno. Och, nevieme, kto sme, áno. Prosím? Je len jedna vec, ktorú treba urobiť.

Účastník: Neviem, čo som, ale neviem, čo mám robiť.

Mike: Hej.

Účastník: Neviem, čo som.

Mike: Nemôžeme zistiť, kto sme. Ale vedieť, že nemôžeme zistiť, kto sme, je zistenie. Takže keď majster Dógen hovorí, že oni nie, tvrdí, že nemôžu vidieť človeka, ktorý si neuvedomil, kto je, nemyslí tým doslova, že my všetci presne vieme, kto sme, ale tamtí ľudia nevedia, kto sú. To je príliš mechanický výklad. Vedieť, kto si, znamená zabudnúť, kto si, píše v Bendowa. Byť tým, kto si, áno. Takže je to otázka, možno sú tie slová zavádzajúce.

Vedieť, kto si, aké vedenie? Uvedomiť si (realize), kto si, čo znamená uvedomiť si, kto si? Nuž, mohli by sme to preložiť ako urobiť skutočným to, kto si. Uvedomiť si (realize) znamená urobiť skutočným. Ale uvedomiť si (realize) chápeme ako nejaký intelektuálny proces a vedieť ako nejaký intelektuálny proces, ale tak to nie je. Vedieť, kto si, znamená byť v prítomnosti spokojný. Takže tam hovorí: ľudia, ktorí si nevšímajú, že skutočnosť je iba to, čo je tu a teraz.

Takí ľudia si myslia, že Buddha nie je jednoducho niekto, kto je úplne tu a teraz, spokojný sám so sebou a so svetom tu a teraz. Myslia si, že je to niečo, čo treba dosiahnuť. Ale hoci si myslia, že je to niečo, čo treba dosiahnuť, deje sa to teraz.

Účastník: Deje sa to teraz, každý je Buddha.

Mike: Každý je Buddha, keď je Buddha, a nikto nie je Buddha, keď nie je Buddha. Áno. Áno, takže môžeme povedať, že keď konáme v prirodzenom stave, úprimne, robíme v tejto chvíli to najlepšie, môžeme povedať, že sme Buddha. Niekedy to robíme. Inokedy svoje prirodzené ja zakryjeme. Vnútime mu svoje názory a zakryjeme sa, a potom nie sme Buddha.

Účastník: Ľudia sa snažia učiť dnes v minulosti, ale sú takí a nechápu, že prečo je to tak, a neuvedomujú si to.

Mike: Neuvedomujú si to, áno. A aj keď im to povieme, neprijmú to. Čo? Buddha. Len ďalšie meno, znova. Hej. Ale stav Buddhu nie je statický. Hej. Slová teda obmedzujú to, čo môžeme povedať.

Stačí? Dvadsať po dvanástej. Takže toto je koniec talkov. Ďakujem veľmi pekne, že ste trpezlivo počúvali a prispeli takými cennými komentármi a otázkami. A ak má niekto návrhy na zmenu znenia, prosím, pošlite mi e-mail. Vždy sa hodia. A to je koniec jednej veci a začiatok inej. Odriekajme Fueko.

[recitácia, 00:56:44–00:57:31]

Ďakujem. Čo ďalej?