Uji — 1. prednáška

Žiaľ, pri nahrávaní tejto série talkov nastal problém so zvukovým rekordérom a komentáre ostatných ľudí neboli zaznamenané dostatočne jasne na riadny prepis. Ospravedlňujem sa za to.

Na tomto retreatu by som chcel hovoriť o budhistickej teórii času. Má to isté pozadie a rád by som vám ho priblížil.

Ako niektorí z vás vedia, pred dvoma rokmi, myslím, že to bolo v auguste 2005, som bol v Oxforde na konferencii o „štúdiách vedomia“. Boli tam ľudia zo všetkých možných odborov – matematici, fyzici, psychológovia, stavitelia lodí, budhisti, všelijakí ľudia. Všetci predkladali svoje práce, alebo ich aspoň niektorí predkladali, o povahe vedomia, čo je teraz veľmi veľká téma, najmä v štúdiu umelej inteligencie – pretože ako technológia postupuje, aby vytvorili inteligentné systémy, chcú zistiť, čo je inteligencia, a nikto si nie je celkom istý, čo to je. Ak chcú vytvoriť stroje, ktoré modelujú ľudskú schopnosť myslieť, potrebujú zistiť, čo je myslenie. A myslenie súvisí s vedomím, preto sa pokúšajú zistiť, čo je vedomie.

Celkovo na mňa konferencia veľmi zapôsobila a bol som rád, že som tam mohol byť. Sám som neprispel ničím, iba počúvaním, a ráno som viedol zazen. Stretol som však množstvo zaujímavých ľudí a jednou z nich bola nemecká žena Susannah Vrobel. Patrí k tým ľuďom z viacerých disciplín – myslím, že sa vyučila za umelkyňu, ale napokon sa stala teoretickou fyzičkou. Predniesla prácu „Povaha teraz“ a jej názov ma zaujal, keď som si prezeral program. „‚Povaha teraz‘! Preboha, zaujíma ich toto?“ Šiel som si to vypočuť a jej práca bola veľmi teoretická, veľmi zložitá a dosť matematická; ale už skutočnosť, že sa pokúšala skúmať povahu teraz, ma veľmi potešila, pretože nech už sa snažíme skúmať čokoľvek, najdôležitejšie je, že to skúmame. Takže hoci skúma povahu teraz na matematickom, teda abstraktnom a teoretickom základe, človek nikdy nevie, kam dospeje. Trochu sme sa rozprávali a po mojom návrate do Bristolu mi poslala niektoré svoje články. Začalo ma to o čosi viac zaujímať, pretože jej myšlienky vychádzajú z fraktálov. Neviem, či niekto pozná fraktálnu geometriu, ale jednoduché vysvetlenie je toto: ak vezmete list paprade a pozriete sa naň zblízka, každá samostatná vetvička paprade má rovnaký tvar ako celý list. Keď vezmete jednu vetvu, sú na nej drobné stonky a každá má tvar celej vetvy. A keď vezmete drobnú stonku a pozriete na maličký list na nej, každý list má tvar stonky, vetvy, listu aj celku. Je to teda vzor, v ktorom je ten istý základný vzor vložený dovnútra, dovnútra, dovnútra. A mnohí ľudia to považujú za veľmi zaujímavé a zaoberá sa tým celé odvetvie matematiky.

Susannah Vrobel sa teda zaujímala o to, ako môže „teraz“ obsahovať hĺbku. Vždy si myslíme, že teraz je časťou línie času – toto teraz sa čoskoro stane nasledujúcim teraz, a tak máme sled okamihov, ktoré vytvárajú časovú líniu. A vždy si myslíme, že teraz je len bod na tejto línii. Preto je pre mňa veľmi zaujímavé stretnúť niekoho, kto si myslí, že teraz, prítomný okamih, má v sebe istú hĺbku, hoci aj z teoretickej perspektívy. Trochu sme si dopisovali. Nedokážem sledovať všetko, čo hovorí alebo píše, ale je veľmi zaujímavé sledovať niekoho z tejto oblasti. Keď mi napísala, poslal som jej kópiu kapitoly zo Shobogenzo majstra Dogena s názvom „Uji“, „Existencia-čas“, čo je, myslím, kapitola 11. Uji: existencia-čas. V tej krátkej kapitole majster Dogen vysvetľuje svoj pohľad na existenciu-čas. A z teoretického hľadiska má to, na čo sa pozerala Susannah Vrobel, istú podobnosť s pohľadom majstra Dogena. Veľmi ju to zaujalo a spýtala sa: „Môžem to poslať niektorým svojim priateľom?“ Poslala im teda kapitolu „Uji“ – nie kapitolu z knihy, ale moju modernú interpretáciu – a potom ma požiadala, či by som o nej nenapísal príspevok do knihy, ktorú vydáva. Má to byť zbierka rozličných textov od rôznych ľudí, s ktorými spolupracuje, o teraz. Túto prácu som s veľkými ťažkosťami napísal, poslal jej ju a má vyjsť v knihe. Keď som už tú prácu vykonal, pomyslel som si, že by bolo pekné hovoriť o tom aj tu. To teda idem urobiť.

Najprv začnime trochou histórie. Neviem, či niekto videl túto knihu, Buddhist Logic, od budhistického učenca Stcherbatského, ktorý žil v dvadsiatych a tridsiatych rokoch v Petrohrade. V Petrohrade mali veľmi známu budhistickú univerzitu a on tam bol jedným z akademikov. Napísal dva zväzky o budhistickej filozofii, siahajúce až k sanskritským budhistickým filozofom, a je to výborná kniha. Je to náročné čítanie, v dvoch zväzkoch. Toto je prvý zväzok a medzi názvami kapitol nájdeme „Prvá časť: Skutočnosť a poznanie“, „Druhá časť: Svet zmyslov“, „Tretia časť: Konštruovaný svet“, „Štvrtá časť: Negácia“ a „Piata časť: Skutočnosť vonkajšieho sveta“. V podnázvoch je napríklad v druhej časti „Prvá kapitola: Teória okamžitého bytia“, „Druhá kapitola: Príčinnosť“, „Tretia kapitola: Zmyslové vnímanie“, „Štvrtá kapitola: Konečná skutočnosť“. Tí z nás, ktorí študovali spisy majstra Dogena, sa pri niektorých z týchto názvov môžu cítiť celkom doma – presne o nich majster Dogen hovorí. Obzvlášť zaujímavá je „Prvá kapitola: Teória okamžitého bytia“, a tak vám z toho, čo napísali, sem-tam niečo zacituji. Dvaja budhistickí filozofi, na ktorých sa Stcherbatsky sústreďuje, žili v šiestom a siedmom storočí. Jeden sa volal Dignaga a druhý Dharmakirti. Myslím, že Dharmakirti je ako budhistický filozof zo šiesteho storočia pomerne známe meno. Ani jeden z nich však nepatrí do línie prenosu majstra Dogena. Dogenova línia prenosu vedie k majstrovi Nagarjunovi v druhom storočí a potom ku Gautamovi Buddhovi, ako všetky línie; Dignaga a Dharmakirti sú však v iných líniách. A keď čítate ich výbornú filozofiu, vidíte, že je veľmi abstraktná. Ako abstraktnej filozofii sa však jej niektorým častiam dá celkom dobre rozumieť.

Je tu veľa, veľa histórie, ale prečítam vám iba jeden odsek z druhej časti kapitoly:

Základná myšlienka budhizmu je takáto: neexistuje iná konečná skutočnosť než oddelené, okamžité kúsky existencie. Nielen vonkajším entitám, či už Bohu alebo hmote, sa upiera skutočnosť, pretože sa predpokladá, že sú trvalé a večné; aj jednoduchá stálosť empirických predmetov je niečím, čo vytvára naša predstavivosť. Konečná skutočnosť je okamžitá.

To je ich základná pozícia. V inej časti, v podnadpise „Skutočnosť je kinetická“, znamená „kinetická“ pohyblivá, dynamická, takže „skutočnosť je kinetická“ naznačuje, že skutočnosť nikdy nie je rovnaká, stále sa mení.

Podstatou skutočnosti je pohyb. Svet je kino. Príčinnosť – teda vzájomná závislosť okamihov nasledujúcich jeden za druhým – vyvoláva ilúziu stálosti alebo trvania. Sú to však, takpovediac, sily alebo energie, ktoré zablysnú do existencie bez akejkoľvek skutočnej, trvajúcej substancie v nich, ale aj bez intervalu, alebo s nekonečne malým intervalom.

Takýto obraz potom naznačuje skutočnosť ako políčka filmu. Teraz, teraz, teraz, teraz. Keď tieto teraz prebleskujú okolo objektívu projektora, vidíme tok svojho života. Lenže ak sa na tento pohľad pozrieme, je na ňom dosť nesprávneho. Nemôžeme naozaj veriť, že žijeme v kine, že náš život je projekciou obrazov. A majster Dogen, hoci tento pohľad neodmieta, sa napokon vydáva iným smerom.

Konečná skutočnosť je pre budhistu bezčasová, bezpriestorová a nehybná.

To znamená, že všetko je zmrazené v teraz.

Nie je však bezčasová v zmysle večného bytia, bezpriestorová v zmysle všadeprítomného bytia ani nehybná v zmysle všeobjímajúceho nehybného celku; je bezčasová, bezpriestorová a nehybná v tom zmysle, že nemá trvanie, rozmer ani pohyb. Je matematickým bodovým okamihom.

To je, samozrejme, veľmi teoretický pohľad. Každý, kto pozná teóriu počtu, derivovania a integrovania, v tom môže nájsť istý matematický základ. Takéto veci Dignaga a Dharmakirti veľmi podrobne rozoberali a Stcherbatsky ich v tejto výbornej knihe preložil zo sanskritu.

Keď však v šiestom a siedmom storočí intenzívne pracovali s touto teoretickou filozofiou, už pred nimi, v druhom storočí, písal Nagarjuna, predok v línii majstra Dogena, o existencii-čase a o prítomnom okamihu. Toto napísal v jednej kapitole svojej Mulamadhayamakakariky (MMK), ktorú som do angličtiny preložil v roku 2002; je to teda môj preklad. Kapitola sa volá „Skúmanie času“ a nasleduje moja interpretácia toho, čo povedal po sanskritsky:

Ak prítomnosť a budúcnosť určite existujú vo vzťahu k minulosti,
obe budú obsiahnuté v minulom čase.
Ak však prítomnosť a budúcnosť nie sú obe obsiahnuté v minulosti,
ako s ňou môžu súvisieť?
Zasa platí, že existenciu prítomnosti ani budúcnosti nemožno ustanoviť bez ich vzťahu k minulosti.

Nemôžeme povedať, že niečo je v budúcnosti, pokiaľ to nevzťahujeme k prítomnosti, takže prítomnosť vždy súvisí s našou minulosťou.

Prítomný a budúci čas teda ako také neexistujú.
Tým istým postupom sa dá objasniť, či prítomný čas – alebo budúci čas – prichádza pred, po alebo medzi ostatnými dvoma, alebo či sú všetky jedným celkom.

Jeho spôsob písania nám nie je celkom jasný. Hovorí však o vzťahu medzi tým, čo pokladáme za minulosť, prítomnosť a budúcnosť, a o tom, že sú všetky vzájomne závislé: aby sme mali budúcnosť, musíme mať prítomnosť a minulosť; aby sme mali minulosť, musíme mať prítomnosť a budúcnosť; a tak ďalej. Teda sú všetky navzájom závislé, ale nie je možné určiť, čo je prvé.

Povaha času je okamžitá, a preto ju nemožno uchopiť.
Statický čas, ktorý možno uchopiť, neexistuje.

„Statickým časom“ myslí druh času, aký si predstavujeme. Čas teraz. Dokážeme ho uchopiť, vieme povedať: „Je desať do dvanástej, čoskoro bude päť do dvanástej a pred dvadsiatimi minútami sme jedli sušienky a pili kávu.“ Tomu hovorí „statický čas“. Dokážeme ho uchopiť, ale neexistuje.

Keďže [skutočný] čas nemožno uchopiť, ako mu môžeme rozumieť?
Ak čas závisí od vecí, ako môže existovať, keď veci neexistujú?
A keď nikde nie sú veci, ako môže byť čas?

Je to dosť záhadná dvojica veršov. Hovorí však, že keď nedokážeme uchopiť vlastnú skutočnú povahu času, veľmi ťažko mu rozumieme. To, čomu rozumieme, nie je skutočná povaha času, ale určitá konštrukcia. Naše životy sú konštruované. Hovorí, že konštruovaný čas závisí od vecí. Čas meriame iba udalosťami a udalosti sú vždy spojené s vecami – stolom, stoličkou, mnou, vami, vzduchom, priestorom. Veci sú teda základom konštruovaného času, ktorému rozumieme. V skutočnosti však svet nie je zložený z vecí, ale z jedného celku. Ako môže byť čas v jednote alebo celistvosti, kde veci nepomenúvame? Ak sa zamyslíme nad týmito vetami, znejú dosť ťažko; ale ak si spomenieme na to, čo sme práve robili, na praktizovanie zazenu: keď pri praktizovaní zazenu naša myseľ stíchne a prestaneme myslieť, nerozlišujeme, nemyslíme na veci. V tom stave nemáme žiadny pocit času, nijaký pojem času, netrápime sa časom a čas pre nás neexistuje. To sa hovorí v tomto verši. Je neúplný, ale to hovorí MMK.

Zaujímavé je, že o veľa, veľa rokov neskôr píše básnik T. S. Eliot v svojom básnickom diele Štyri kvartetá – jedno zo štyroch kvartet sa volá Burnt Norton – toto:

Čas prítomný a čas minulý
sú snáď oba prítomné v čase budúcom
a čas budúci obsiahnutý v čase minulom.
Ak je všetok čas večne prítomný,
všetok čas je nevykupiteľný.
To, čo mohlo byť, je abstrakcia,
zostávajúca ustavičnou možnosťou
iba vo svete špekulácie …

A po niekoľkých ďalších odsekoch končí:

Čas minulý a čas budúci,
to, čo mohlo byť, a to, čo bolo,
ukazujú k jednému koncu, ktorý je vždy prítomný.

Tieto verše sa Nagarjunovi pozoruhodne podobajú. Vieme, že T. S. Eliot sa o budhizmus zaujímal. Nevieme, či Nagarjunu čítal.

[nepočuteľný komentár]

Je to tak? Tak ho teda musel ukradnúť. To, o čom hovoria títo budhistickí filozofi, Nagarjuna a T. S. Eliot, nejako súvisí s faktom, že hoci si v bežnom živote myslíme, že vieme, čo je čas – „Je asi dvadsať minút po, hovoria moje hodinky.“ Všetci to vieme, však? – v našej skutočnej skúsenosti nedokážeme nájsť povahu času. Môžeme mať predmet, ktorý sa posúva; zakaždým, keď sa naň pozrieme, sa už posunul. Toto posúvanie si však vymýšľame v mozgu a zdieľame ho navzájom. Nemá teda zmysel hovoriť mačke: „Hej, je dvanásť hodín.“ Má však zmysel povedať to Davidovi, lebo David zdieľa tie isté pojmy ako ja, mačka nie. Čas je teda ľudský pojem. A všetci hovoria: „Čo je okrem tohto ľudského pojmu?“ Ukazujú na toto: „Okrem pojmu času a toho, že pri pohľade na drobný pohyb a tvary ho môžeme vykladať ako abstraktné plynutie – ak toto všetko zahodíme, čo nám zostane? Jediné, čo máme, je prítomný okamih, kde sme teraz.“ To je spoločné všetkým trom. Dignaga a Dharmakirti sú v tom veľmi teoretickí: hovoria, že je to len bod bez trvania, že prítomnosť nemá trvanie. Je to dosť ťažké, nedáva mi to zmysel, alebo aspoň ja v tom žiadny zmysel nevidím – pre mňa má niečo trvanie, to, čo robíme, má rozmer a šírku. Hoci to, čo robíme, je teraz, nedokážem teraz vidieť ako druh bodu, okamžitého bodu. Veď sme tu stále, nie?

To je pozadie. Chce k nemu niekto vzniesť komentár alebo otázku?

Teoretické a intelektuálne [nepočuteľné].

To je pravda a v tom je rozdiel. Mimochodom, Susannah Vrobel, ktorá skúma čas, praktizuje nejaký druh meditácie. Presne neviem, čo robí, ale medituje každý deň. A podľa mňa už to, že pracuje na teórii, podľa ktorej má čas hĺbku, naznačuje niečo odlišné od nášho bežného pohľadu na čas. Teda istú bohatosť alebo hĺbku prítomného okamihu.

Teraz je rozmer, v ktorom existujeme, to, čo ho robí pre nás existovateľným, na rozdiel od tohto bodového okamihu. Aj bod má svoj rozmer.

Ach, nie teoreticky.

Nie teoreticky? Veď práve to je problém, že nemožno myslieť na bod, ktorý existuje.

To je pravda. Jej teória teda rieši tento problém. Ak povieme, že existujeme iba teraz, je to veľmi krátky čas na to, aby sme niečím boli alebo niečo robili, však? (smeje sa) Ako teda môžeme jednoducho existovať teraz a pritom cítiť bohatosť a hĺbku vo všetkom? Myslím, že ľudia skúmajúci vedomie a umelú inteligenciu budú takýmto problémom čeliť znova a znova a nakoniec budú musieť hľadieť na vlastnú skúsenosť, aby veciam dali zmysel. To je moja nádej. Možno to bude až o niekoľko rokov, ale na tej konferencii som silno cítil, že ľudia skúmajúci povahu vedomia – ktorá veľmi súvisí s teraz a je veľmi stredom budhizmu – ak budú pokračovať, napokon sa budú musieť obrátiť k skutočnej skutočnosti, nie k abstraktnej skutočnosti. Či to bude o dvadsať, päťdesiat alebo sto rokov, vlastne nezáleží. Skúmajú správnu vec.

[nepočuteľný komentár o Susan Blackmore]

Áno. Celá kniha, ktorú ona píše a z ktorej vám trochu čítala, a z ktorej som trochu čítal aj ja, sa pýta: aká je povaha našej skutočnej skúsenosti teraz? Keď o tom premýšľame, môžeme sa strašne zauzliť. Ak sme veľmi šikovní, namiesto zauzlenia vytvoríme nádherné teórie. Niektoré z nich majú istý prínos pre ľudí, hoci sú to teórie. Mňa osobne premýšľanie o tom, aká je podrobne moja skúsenosť teraz, privádza do šialenstva. Oveľa radšej si dám šálku čaju a vyjdem do záhrady. Niektorí ľudia však majú sústredenie, aby pri tom vydržali, a potom vytvoria nejakú teóriu.

[nepočuteľné] … súčasne sa dejú dve veci. Je tu skúsenosť interpreta, teda moja skúsenosť … [nepočuteľné].

Áno, je to pravda. Z jedného hľadiska môžeme povedať, že keď vedľa v miestnosti sedíme v zazene, zakúšame tu a teraz. Často odplávame, potom sa privedieme späť. Všímame si – aj keď odplávame a znova sa vraciame, stále dokola, pričom si hovoríme: „Kto povedal, že zazen má byť pokojný!“ – že v tom procese vidíme povahu toho, čo odpláva, kam odpláva a kam sa vracia. Aj keď teda myslíme a prestaneme myslieť, myslíme a prestaneme myslieť, pomaly sa objasňuje niečo o tom, čo robíme, keď myslíme a keď prestávame myslieť. A kde skutočne sme, keď prestávame myslieť, a kde sme, keď myslíme, že sme niekde inde. To všetko je pre nás veľmi užitočné. Skúmame vlastne tú istú vec ako Susannah Vrobel, ale z oveľa participatívnejšieho pohľadu. Vedci sú pozorovatelia a v modernej vede sa veľmi zápasí so vzťahom pozorovateľa a pozorovaného. Teoretická fyzika a pokročilá jadrová fyzika zistili, že pozorovanie niečo ovplyvňuje. Ako sa teda môžete pozerať bez toho, aby ste to ovplyvnili? A aký účinok mám ja, keď niečo sledujem, aby som videl, čo sa deje? O celej tejto oblasti sa horlivo diskutuje, pretože vedec musí byť pozorovateľom. Hoci ním však chce byť a musí ním byť, aby bol objektívny, nemôže sa neúčastniť. My hlúpi budhisti sa naopak môžeme slobodne zúčastňovať. Ak nám neprekáža byť trochu hlúpi, môžeme sa znova a znova zúčastňovať na zakúšaní skutočnosti a možno sa nám jedného dňa niečo o nej trochu vyjasní! (smeje sa) „Aha, vidím! … [nepočuteľné].“

Niekedy sa ráno zobudím po znepokojujúcom sne – milo znepokojujúcom alebo nepríjemne znepokojujúcom, závisí od dňa – a ak sa cítim trochu rozrušený, lebo ma sen vykoľajil, vstanem s pocitom „Ughh“. Keď však vstanem z postele a vojdem do kúpeľne umyť si tvár, zrazu si uvedomím: „Och, toto je svet, v ktorom naozaj som, s vodou, rukami,“ a som veľmi šťastný, pretože sa vraciam do skutočnosti. Vrátiť sa ku skutočnosti, vrátiť sa na toto miesto, znamená zúčastňovať sa na svete. Sme účastníci. … Má niekto ďalší komentár?

[nepočuteľné]

To je pravda. Môžeme povedať, že hoci Dignaga a Dharmakirti boli vynikajúci a veľkí budhistickí filozofi, ich teoretická analýza prítomného okamihu nás necháva nenaplnených. Problém, o ktorom hovoríte, pre nás nemožno vyriešiť. Teoreticky vieme povedať: „Prítomný okamih je nekonečne krátky“ – v starom budhizme to vraj malo byť šesťdesiatštyri kšan, čo bolo ich, viete, mikro-mikrosekundové meranie v starých časoch – „potom začína nasledujúci okamih“. To nás však vlastne neuspokojuje, lebo to nič nevysvetľuje: „Ak je tu okamih, potom medzi ním a nasledujúcim okamihom musí byť medzera! Aká široká je tá medzera?“ A môžeme pokračovať a pokračovať a pokračovať.

Nie je to len nekonečne krátky, ale aj nekonečne veľký bod. Nemá smer. Je teda nekonečný v rozmeroch, bez smeru.

Je to problém merania. Aby sme o tom hovorili, musíme to merať [nepočuteľné].

[nepočuteľné]

Áno, je mnoho rozličných spôsobov, ako o tom hovoriť.

[nepočuteľná diskusia]

Áno, je to veľký problém jednoducho preto, že o ňom myslíme. Majster Dogen si to uvedomil a napísal kapitolu „Uji“. V „Uji“ rozoberá všetky veci, o ktorých sa tu hovorí, v eseji plnej obrazov a metafor, a je preto veľmi bohatá. Nie je to akýsi druh logického výkladu „A, B, C, D, teda E“. Je to skôr celý kaleidoskop obrazov, pojmov a podobne okolo otázky „Čo je čas? Čo je existencia?“ Preto by som tým v niekoľkých ďalších talkoch chcel prejsť kúsok po kúsku.

Toto je moja moderná interpretácia kapitoly „Uji“. Vychádza z toho, čo je napísané vo Windbellovej knihe, a z Nishijimovho skoršieho, menej doslovného prekladu, všetko je poskladané dohromady. Prejdime si ju po odsekoch, uvidíme, čo majster Dogen hovorí, a potom sa môžeme vrátiť k otázkam a vysvetleniam.

Najprv: názov „Uji“ tvoria dva čínske znaky. U znamená „existencia“, ale znamená aj „byť“. V angličtine a v mnohých európskych jazykoch máme dva druhy slov – jednoduché, konkrétne slová a abstraktné slová. Príkladom sú „bytie“ a „existencia“. „Bytie“ je akosi teplé a skutočné, „existencia“ je akosi abstraktná, ale označujú tú istú vec. Ak niečo existuje, je; ale povedať „je“ sa líši od „existuje“ v tom zmysle, že jedno je abstraktnejšie. U znamená „existencia“, „bytie“, „je“ alebo „sú“, v jednotnom či množnom čísle. A ji znamená „čas“. Uji teda znamená „bytie-čas“, „existencia-čas“, „existujúci-čas“ alebo „čas-je“. Zápasil som s názvom a mal som pocit, že názov použitý v našom knižnom preklade, „Existencia-čas“, ma akosi uvádza do abstraktného rozpoloženia mysle. Chcel som preto nájsť konkrétnejšiu frázu. Samozrejmou voľbou by bolo „Bytie-čas“. Lenže „bytie-čas“ znie ako sloveso, viete: „Poďme praktizovať bytie časom.“ Nijako ma to neberie.

Čo „Čas-bytie“?

„Čas-bytie“, áno. To by šlo. Prišiel som však na „Čas-prítomnosť“. Slovo „prítomnosť“ vo mne tiež vyvoláva „existenciu“ – „byť prítomný“ znamená „byť“. „Čas-prítomnosť“ teda pre mňa vyjadruje to, čo podľa mňa hovorí Uji, lepšie než všetky ostatné možnosti. Nemusí to fungovať pre vás; môžete mu dať vlastný názov. Mohlo by to byť „Čas-bytie“, áno. „Čas-prítomnosť“ teda naznačuje jednotu času a našej existencie v čase. A samo o sebe je pre nás ťažké o tom myslieť, ale v skutočnosti sme vždy jedným s časom teraz. Sme vždy prítomní v čase teraz. Ak za kapitolu dosadíte iný názov, musíte ho dosadiť do všetkých výrazov. Môže to dať kapitole inú príchuť, a to je projekt pre niekoho iného.

Kapitola začína tým, že majster Dogen cituje báseň. Napísal ju budhistický majster, budhistický predok, myslím v deviatom storočí, majster Yakusan Igen. Znie takto:

Starý buddha povedal:

Čas-prítomnosť stojí na vrcholkoch hôr. Čas-prítomnosť klesá do hlbín oceánu. Čas-prítomnosť je nahnevaný démon, čas-prítomnosť je buddha. Čas-prítomnosť je formálny obrad, čas-prítomnosť je chrámový areál. Čas-prítomnosť je všedný človek, čas-prítomnosť preniká celým vesmírom.

V tejto básni nechcel autor vyjadriť sled, ale súbor konkrétnych udalostí. Nie iba čas, ale čas, ktorý sa deje, časové udalosti. Ďalším názvom kapitoly by namiesto „Čas-prítomnosť“ alebo „Čas-bytie“ mohlo byť „Teraz“. Ak použijeme „teraz“ v tom najširšom zmysle, môže obsiahnuť čas aj to, čo sa v čase deje. A v práci, ktorú som napísal, som slovo „Teraz“ v skutočnosti použil ako synonymum pre Uji, pretože sa mi páči. Majster Yakusan teda hovorí:

„Teraz, stojac na vrchole hory. Teraz, klesajúc do hlbín oceánu. Teraz, nahnevaný. Teraz, pokojný a vyrovnaný. Teraz, som uprostred formálneho obradu. Teraz, konkrétny areál chrámu, v ktorom žijem. Teraz, obyčajný človek. Teraz, bez hraníc, prenikajúci vesmírom.“

Chce teda povedať, že čas-prítomnosti sú konkrétne, skutočné. Musíme však byť trochu abstraktní, pretože keď sa pozriem na hodinky, je dvadsať minút po dvanástej a o dvadsať minút po dvanástej talk skončíme. Teda: „Čas-prítomnosť je ukončenie talku.“ Budeme pokračovať popoludní.

Ďakujem.