Uji — 3. prednáška

Obrazy času

Včera sme prebrali báseň, ktorá predstavuje konkrétne teraz, a komentár majstra Dógena, že hoci skutočnosť je iba konkrétne teraz, musíme prijať aj pohľad na čas ako na proces.^[1]

Tento procesný pohľad sa opiera o pamäť. Ale potom zmení uhol pohľadu a hovorí, že ten, kto objasnil svoj skutočný stav, vidí iba teraz, teraz, teraz. Znie to ako nejaký nadľudský stav. Ale samozrejme nehovorí o niečom trvalom. Hovorí o stave konania. V konaní robíme to, čo je pred nami, a hneď ideme ďalej. A toto všetci zakúšame vo vlastnom živote. V konaní objasňujeme svoj skutočný stav. V konaní sme v tom istom stave ako buddha.^[2]

Potom hovorí, že obyčajní ľudia si čas predstavujú ako cestu: to, čo sa nám stalo minulý rok, je tam vzadu, a to, k čomu sme ešte neprišli, je pred nami. Ale navrhuje iný spôsob: všetky udalosti ako horské vrcholy. Stojíme na vrchole, na ktorom sme v tomto okamihu, a celá minulosť a budúcnosť sú rozložené ako vrcholy.^[2][3]

Je to obraz, ktorý vytvára. Netvrdí, že čas naozaj taký je. Vytvára rôzne uhly pohľadu a tieto uhly pohľadu sú modely. A tak ako pri vedeckých modeloch, model nie je skutočnosť. Ani majster Dógen nedokáže naozaj opísať, čo čas je, ale dáva viac ako jeden uhol pohľadu, a v tom je veľká dôležitosť jeho diela. Protirečí si.^[3]

Plynutie a okamihy

Vidieť čas iba ako niečo, čo odplýva, nestačí.^[4]

Náš bežný lineárny pohľad na čas teda nestačí. V našom bežnom živote sme úplne ponorení do tohto procesu času. Čas plynie a nesie nás so sebou a niekedy ani nedokážeme vnímať, kde sme. Hoci nedokážeme vnímať, kde sme, vždy sme tu. Ale obyčajní ľudia vidia čas iba takto a nezakúšajú čas-prítomnosť, alebo ho nezakúšajú naplno. Samozrejme, v istom zmysle áno. Všetci zakúšame čas-prítomnosť.^[4][5]

V skutočnosti sú všetky veci v celom vesmíre časom-prítomnosťou, ktoré sú súvislé a zároveň oddelené. …^[5]

V tomto riadku majster Dógen zavádza obrovský rozpor. Hovorí, že o plynutí času uvažujeme, akoby to bola rieka, ale aby prítomnosť bola teraz, musí byť medzi touto prítomnosťou a ďalšou prítomnosťou medzera: okamih, okamih, okamih. Nehovorí, že oba sú nesprávne. Hovorí, že oba sú pravdivé pohľady. Podľa jedného pohľadu čas plynie ako rieka. Podľa iného pohľadu je čas sériou okamžitých zábleskov ako políčka filmu.^[5][6]

Hoci čas možno vidieť ako takýto proces, prichádzajúce časy sa nehromadia na časoch minulých. Ani sa neťahajú v súvislej línii.^[7]

Popiera teda, že naše obrazy sú pravdivé.^[7]

Akí sme teraz

… Hoci si myslia, že ich názory tvoria základ ich skúseností a zároveň na nich stoja, nie sú základom ich skutočnosti.

Oni sami sú iba skutočnosťou, ktorá v tomto čase-prítomnosti ukazuje svoje výsledky ako príčiny a okolnosti.^[8]

To je úplne neuspokojivá skupina viet, ale je to to najlepšie, čo dokážem, aby to bolo ľahšie. Neviem, či sa to podarilo. Myslíme si, že to, kým sme, je výsledkom toho, kým sme boli v minulosti. Ale on predkladá iný pohľad: to, akí sme teraz, je jednoducho to, akí sme teraz.^[8]

Napríklad by sme mohli povedať: Dnes ráno ma bolí hrdlo, lebo som včera večer príliš veľa rozprával, vyfajčil dvadsať cigariet a vypil dve pinty piva. Ale majster Dógen hovorí, že iný pohľad je jednoducho: bolí vás hrdlo a bolesť hrdla aj jej príčina sú všetky obsiahnuté v teraz.^[8]

Ľudia sa ma pýtajú: Prečo ste išli do Japonska? A ja vytiahnem svoj malý príbeh, ale nakoniec som išiel. A prečo ste sem prišli vy? Môžete vytiahnuť svoj malý príbeh. Majster Dógen hovorí, že to, že ste tu, obsahuje všetky príčiny a okolnosti toho, že ste tu. Naznačuje, že prítomný okamih je úplný.^[9]

Veda sa zakladá na presvedčení, že príčina a následok sú absolútne. A majster Dógen tento pohľad nepopiera, ale stále predkladá iný pohľad a predkladá ho, akoby to bol jediný pohľad. Takže dostanete odseky s úplne protichodnými pohľadmi, jeden za druhým.^[9]

Takže ľudia si mýlia svoj pohľad na skutočnosť, ktorý si vytvárajú zo svojej minulej skúsenosti, so samotnou skutočnosťou. Ale majster Dógen hovorí: no, skutočnosť sa vlastne nezakladá na minulej skúsenosti. Je jednoducho úplná tu a teraz.^[10]

Jednoducho tam byť

Mohol by povedať, že najdôležitejšie je neporezať sa. Nezáleží na tom, ako ste sa porezali predtým. Najpodstatnejšie je: nerobte to teraz. Súvisí to iba so mnou, s mojím prstom, s nožom a s mojím konaním.^[10]

Tenis hrať neviem, ale zdá sa mi veľmi jasné, že keď profesionáli poskakujú na základnej čiare, snažia sa odhodiť všetko, čo sa stalo predtým, a byť pripravení odpáliť loptu. Zdá sa, že sa jednoducho snažia byť v tom okamihu. To je ten druh pohľadu, ktorý majster Dógen predložil. Z minulosti sa učiť nemôžete. Na druhej strane sa, samozrejme, z minulosti učiť môžeme.^[10][11]

Miesto, kde už sme

Ľudia nevidia, že samotná skutočnosť je týmto časom-prítomnosťou. … A preto majú pocit, že stav buddhu nie je čas-prítomnosť, ale stav, ktorý musia úsilím dosiahnuť.^[13]

To je v budhizme veľmi bežná situácia. Ľudia si myslia, že stav buddhu nemôže byť iba to, že sme tu a teraz, myseľ a telo v prítomnom okamihu. Myslia si, že je to niečo, čo nemajú, a preto to musia získať.^[13]

No aj okamih, v ktorom sa usilujú …, je tiež čas-prítomnosť.^[13]

Takže miesto, kam sa všetci snažíme dostať, je miesto, kde už sme. Wittgenstein, Culture and Value.^[13]

Úplný univerzálny okamih

Majster Dógen hovorí, že všetky procesné značky času, ktoré používame, druhá hodina, včera, budúci rok, sú čas-prítomnosť, skutočný konkrétny čas. Sme konkrétne časy. Alebo je lepšie: sme konkrétne teraz. Teraz je úplné so všetkými nami presne takými, akí sme teraz.^[14]

Konkrétny čas-prítomnosť, keď je človek rozhnevaný, robí celý vesmír skutočným. Konkrétny čas-prítomnosť, keď je človek buddhom, robí celý vesmír skutočným. …^[14]

Tu sa snaží naše obrazy navzájom do seba zrútiť, ak chcete: konkrétne teraz, ja, rozhnevaný, vesmír, všetko jedno. V tom okamihu je skutočnosť úplná. Zvyčajne si myslíme, že svet sa skladá z častí, ale v tomto okamihu času nie je nič oddelené. Nemôžeme presunúť Davida z pohovky a pohovku nechať tu. „Čas-prítomnosť, v ktorom vesmír robí skutočným sám seba, sa nazýva dokonale skutočný.“ Takže k tomu naozaj nemôžem nič povedať.^[15]

Keby to hovorilo, ako v predchádzajúcej vete, že stav Buddhu robí celý vesmír skutočným, potom som v tom aj ja, pretože praktizujem zazen. Ale tá veta je o niečom, čo ma presahuje.^[19]

Stav Buddhu, ktorý chce hľadať pravdu, praktizovať zazen, dosiahnuť pravdu a vstúpiť do vyrovnaného stavu, aby urobil stav Buddhu skutočným, existuje v čase-prítomnosti. Dokonale robí skutočným to, že celý čas je celou existenciou a nič nezostáva navyše. …^[15]

No, hovorí, že čas-prítomnosť je jediná skutočnosť a je nedeliteľný. Vesmír vzniká v tomto okamihu. Z tohto okamihu nemôžeme uniknúť.^[15]

Ani vyhýbať sa, ani snažiť sa

Aj časy, keď sa zdá, že sa bezhlavo potkýname, sú v čase-prítomnosti. … Živý stav, keď sme na svojom mieste vo vesmíre, je čas-prítomnosť. … Nemali by sme ho ani zamieňať s neprítomnosťou, ani ho nasilu nútiť do prítomnosti.^[16]

Naznačuje, že nikdy nemôžeme uniknúť zo skutočnosti. Keď sme zmätení, cítime sa trochu chorí, cítime sa dobre, čokoľvek, to všetko je skutočnosť taká, aká je. A byť na svojom mieste vo vesmíre neznamená vyhýbať sa tomu, aby sme boli v prítomnom okamihu, ani sa snažiť byť v prítomnom okamihu. Naznačuje teda strednú cestu medzi dvoma postojmi: snažiť sa niečo urobiť, niečo získať alebo niečím byť a vyhýbať sa tomu.^[17]

Účastník: Možno som rozmýšľal, či sa nesnažím byť viac prítomný.

Snažiť sa nesnažiť. Takže to isté môžeme robiť pri počúvaní budhistického talku. Ak sa chytíte do pasce môjho komplikovaného pokusu opísať Dógenove komplikované slová, robíme len to, že dávame slovám prednosť pred tým, o čom slová hovoria.^[18]

Prednosť slovám

Možno sa zúfalo snažíme pochopiť, čo tieto slová znamenajú. Ak máme pocit, že sa bezhlavo potkýname, môžeme si všimnúť, ako veľmi je naša civilizácia naklonená porozumeniu. Pretože v skutočnosti sedím tu len ja a čítam tieto slová, ktoré som si vymyslel, aby som sa pokúsil vysvetliť slová, ktoré si vymyslel človek z trinásteho storočia, aby sa pokúsil opísať niečo, v čom sme teraz všetci. Hoci zakúšame čas-prítomnosť priamo pred nami tu a teraz, môžeme mať sklon nechať sa zmiasť niečími slovami o ňom, pretože sme vycvičení dávať týmto slovám prednosť pred vlastnou skúsenosťou.^[17]

Niekedy, keď počúvame budhistický talk, počujeme slová, ktoré opisujú stav, ktorý je priamo tu a teraz pred nami. Ale dávame slovám prednosť pred stavom, a to je taký zvyk našej civilizácie. Našťastie potom talk ukončíme a ideme sedieť a uvedomíme si, že slová boli iba slová. Ale tie slová sú o niečom skutočnom, o skutočnosti, v ktorej sme teraz. Takže myslím, že tu skončím, pretože mi došli slová.^[19][20]