Uji — 5. prednáška

Život tvorený konaním teraz

… aký bol Bodhidharmov zámer, keď prišiel z Indie do Číny? Keď majster Baso Doitsu počul túto otázku, odpovedal: … V jednom čase-prítomnosti bolo zdvihnúť obočie a žmurknúť správne a v inom čase-prítomnosti bolo zdvihnúť obočie a žmurknúť nesprávne.^[1]

Majster Dógen uvádza tento príbeh preto, že ilustruje prirodzené správanie v čase-prítomnosti. Otázka, prečo prišiel majster Bodhidharma do Číny, je v skutočnosti otázkou, ako sa rozhodujeme o smerovaní svojho života.^[1][2]

Odpoveď majstra Basoa ilustruje základný budhistický pohľad: namiesto toho, aby bol náš život naplánovanou trasou, po ktorej sa potom plavíme, náš život je v každej chvíli určený naším konaním v tejto chvíli. Naše konanie v tejto chvíli je náš skutočný život.^[2]

Vo veľmi skutočnom zmysle práve to, čo robíme teraz, vytvára cestu. Lenže v prítomnom okamihu nie je žiadny smer. Naše konanie je nasmerované do tu a teraz; nevie, kam ide. Keď sa pozrieme dozadu, môžeme vidieť, že sme na nejakej ceste, a potom si môžeme dokonca naplánovať, kam asi ideme. To je jeden pohľad. Ale konečný budhistický pohľad vo veľmi skutočnom zmysle hovorí, že náš život sa v skutočnosti jednoducho vytvára v tejto chvíli.^[2][3]

Niekedy si urobíme plán a ten ovplyvní naše konanie; niekedy nie. Tým nechcem poprieť hodnotu robenia plánov. Bez plánov by sme v spoločnosti nikdy nedokázali fungovať. Ale naše plány nie sú náš život sám. Napríklad môžete ísť študovať, ako robiť manažérske plány, a stať sa vynikajúcim teoretickým manažérom, ale v praxi byť úplne nepoužiteľný, pretože sa pozeráte, kam idete, ale nepozeráte sa, kde ste.^[3][4]

Za hranicou správneho a nesprávneho

Takže dokonca za hranicou správneho a nesprávneho, či sa nám to páči alebo nie, sa náš život v skutočnosti vytvára okamih za okamihom.^[4]

Ale to neznamená, že by sme sa mali snažiť žiť život, ktorému nezáleží na dobrom či zlom, správnom či nesprávnom a ktorému nezáleží na ničom v budúcnosti. Jednoducho poukazuje na veľmi, veľmi jednoduchý fakt. Bodhidharma konal v každej chvíli prirodzene, podľa okolností svojho života.^[5]

Ale otázka neznie, či sa svojho majstra pýtal, či môže ísť alebo nie, alebo či plánoval po príchode do Číny založiť chrám. Otázka je oveľa zásadnejšia: ako žijeme svoj budhistický život? Kam ideme? A odpoveď majstra Basoa na to, kam ideme, znie: tu, tu, tu.^[5][6]

Rovnováha a správne konanie

… Správnosť sa stala jeho súčasťou a vťahuje ho dnu.^[6]

To naznačuje, že ak praktizujeme zazen, privedieme telo a myseľ do rovnováhy, vyvážený stav nás potom vťahuje do správneho konania. „Nesprávne sa nie vždy robí a nerobenie nie je vždy nesprávne.“ Robili sme kapitolu Shoaku Makusa a on tu komentuje pomocou tých slov, aby ukázal, že pri konaní nevidíme správne ani nesprávne. Potom to, samozrejme, vidieť môžeme. Ale hoci správne či nesprávne nevidíme, môžeme správne či nesprávne robiť. Ale robiť správne či nesprávne nie je len funkciou nášho úmyslu alebo nášho morálneho hľadiska, ale celého nášho stavu tela a mysle.^[6][7]

Čas-prítomnosť a reč

… Hory sú časom-prítomnosťou, oceány sú časom-prítomnosťou. Bez času-prítomnosti by hory a oceány neexistovali.^[7]

Zvára tu dohromady okolnosti a časopriestor, čiže tu a teraz. Okolnosti, v ktorých sme v tejto chvíli, sa oddeliť nedajú. Zdôrazňuje fakt, že čas-prítomnosť, tu a teraz, je to jediné, čo je skutočné.^[7]

Prechádza k básni majstra Kishoa, čínskeho zenového majstra, ktorý opisuje svoju skúsenosť s kázaním. Niekedy chce niečo povedať, ale nemôže nájsť slová; inokedy má nejaké slová, ale nemá vôľu to povedať. Je to veľmi jednoduchý, realistický opis toho, keď človek má talk.^[7][8]

Majster Dógen komentuje: Vôľa aj slová sú časom-prítomnosťou. … Skôr než vôľa odišla, prichádzajú slová.^[9]

Všetky tieto krátke vety vytvárajú obraz práve teraz, nesúvisiaci s predtým ani potom. Práve v tejto chvíli vytváram slová: okamžitý, úplne nezávislý čin v prítomnosti. Milisekundu predtým, než prehovoríme, vedome nevieme, čo povieme. Niekedy si možno premyslíme, čo chceme povedať, a potom to povieme, ale veľmi, veľmi často jednoducho hovoríme.^[9]

Budhistický pohľad na čas-prítomnosť je okamžité bytie, nie okamžitá udalosť, ale okamžitá existencia. Všetko sa deje teraz, nezávisle od všetkého, čo sa stalo v iných časoch. To však neznamená, že budhizmus popiera príčinu a následok.^[9]

Slová ako nálepky

Slovo vôľa opisuje samotnú vôľu a zobrazuje vôľu ako predmet.^[10]

Pretože niečomu pripojíme nálepku, urobíme z toho predmet. Slovo vôľa používame na to, aby sme hovorili o niečom, čo je nevysloviteľné, čo v nás prichádza a odchádza. Len čo to označíme, stane sa to predmetom. Hnev je napríklad nálepka pre kolísavý tok niečoho v našom krvnom obehu; len čo hnev označíme, môžeme z neho urobiť predmet a povedať: musím svoj hnev vypustiť. Slová teda robia zo skutočnosti predmety. V origináli majster Dógen používa slovo, ktoré sa v skutočnosti prekladá ako obmedzovať.^[10]

A dlho som o tom premýšľal a uvedomil som si, že opísať niečo znamená obmedziť to. Opísať niečo znamená ohraničiť to, definovať jeho hranicu. Takže jazykom, svojimi menami vytvárame predmety.^[11]

Dógenova vlastná báseň

A potom dokončí kapitolu a vytvorí si vlastnú verziu básne.^[12]

Vôľa a slová, ktoré sú napoly prítomné, sú tiež časom-prítomnosťou. … Zakúšať takto prichádzanie a odchádzanie znamená zakúšať čas-prítomnosť.^[12]

Dekonštruuje predmety, ktoré báseň vytvára v našej mysli, tým, že hovorí polovica času-prítomnosti namiesto celku času-prítomnosti. Svojou vlastnou básňou chce teda ísť za obrazy, ktoré básne vytvárajú. A hovorí, že takto by sme mali zakúšať prichádzanie a odchádzanie, čím naznačuje, že svet môžeme zakúšať teraz, teraz, teraz, namiesto procesového pohľadu, v ktorom sme často uväznení. Alebo by sme mohli robiť oboje. A to je koniec kapitoly.^[12][13]

Takmer neprijateľné hľadisko

Je veľmi ťažké to pochopiť, pretože to nepopiera náš bežný pohľad na čas, ale predkladá hľadisko, ktoré je takmer neprijateľné: že jednoducho žijeme v tejto chvíli. Keď sme tu v tejto chvíli, svet je tu v tejto chvíli. Môžeme teda povedať, že svet sa vytvára v tejto chvíli. V kresťanskej kultúre, s naším zázemím, to privádza do nášho podvedomia všetky tie veci o stvorení, však? Akoby sme teda museli byť Bohom, ak vytvárame svet v každej chvíli.^[14]

Opisuje to, čo si všimneme, keď praktizujeme zazen. Odtiaľ pochádza jeho uvedomenie. Keďže praktizujeme tú istú prax, môžeme zachytiť slabú vôňu toho, o čom hovorí.^[15]

Stav Buddhu

Ľudia v čase majstra Dógena aj ľudia dnes, ktorí sa venujú štúdiu budhizmu, si myslia, že stav Buddhu je niečo, čo treba dosiahnuť. Neuvedomujú si, že stav buddhu je stav niekoho, kto je prirodzený, prirodzene v tejto chvíli.^[18]

Nemôžeme zistiť, kto sme. Ale vedieť, že nemôžeme zistiť, kto sme, je zistenie. Keď majster Dógen hovorí, že nemôžu vidieť človeka, ktorý si neuvedomil, kto je, nemyslí tým doslova, že my všetci presne vieme, kto sme, ale tamtí ľudia nie. Vedieť, kto si, znamená zabudnúť, kto si, píše v Bendowa.^[19]

Uvedomiť si (realize) znamená urobiť skutočným. Ale uvedomiť si (realize) a vedieť chápeme ako nejaký intelektuálny proces, ale tak to nie je. Vedieť, kto si, znamená byť v prítomnosti spokojný. Ale hoci si myslia, že Buddha je niečo, čo treba dosiahnuť, deje sa to teraz.^[19]

Účastník: Deje sa to teraz, každý je Buddha.

Každý je Buddha, keď je Buddha, a nikto nie je Buddha, keď nie je Buddha. Keď konáme v prirodzenom stave, úprimne, robíme v tejto chvíli to najlepšie, môžeme povedať, že sme Buddha. Niekedy to robíme. Inokedy svoje prirodzené ja zakryjeme. Vnútime mu svoje názory a potom nie sme Buddha.^[20]

Stav Buddhu nie je statický. Slová teda obmedzujú to, čo môžeme povedať.^[20]