Uji — 4. prednáška

Čas nikdy neprichádza

Predpokladáme, že čas jednoducho odchádza. A nechápeme, že čas nikdy neprichádza.^[1]

Hoci hovoríme o tom, že prítomnosť prechádza do minulosti a budúcnosť prichádza, nemáme žiadny pocit, že by čas prichádzal.^[1]

Ľudia vidia čas ako prichádzanie a odchádzanie a len málokto ho dokáže jasne vidieť ako čas-prítomnosť, tu a teraz. … Ako potom pre nich môže byť ľahké nájsť si čas na dosiahnutie pravdy?^[1]

Dosiahnuť pravdu znamená vidieť, čo je skutočné tu a teraz, a čo sa vytvára tu a teraz. A vidieť, čo je skutočné tu a teraz, znamená byť v čase-prítomnosti. Takže pre ľudí, ktorí vidia čas iba ako prichádzanie a odchádzanie, je ťažké dosiahnuť pravdu.^[1]

Aj medzi tými, ktorí vidia čas ako to, čo je teraz prítomné vo vesmíre, kto dokáže jasne vyjadriť, čo je to nevysloviteľné niečo, ktoré už majú?^[2]

Majster Dógen hovorí, že aj medzi ľuďmi, ktorí žijú v prítomnosti, je veľmi ťažké nájsť niekoho, kto dokáže vyjadriť, čo je tu a teraz. Opisuje to ako nevysloviteľné niečo, pretože obsah prítomného okamihu sa opísať nedá. Či sa zahŕňa medzi tých, ktorí to nedokážu jasne vyjadriť, alebo nie, neviem.^[2]

A ani spomedzi tých, ktorí už dlho tvrdia, že to už majú, nikto neprestal tápať v snahe zistiť, kým už sú.^[2]

Ak si uvedomíme, čo je pravdivé tu a teraz, nemusíme tápať, aby sme zistili, kým sme.^[2]

Ak však týchto ľudí necháme ich času-prítomnosti, aj dosiahnutie pravdy a vyrovnaného stavu je iba čas-prítomnosť, ktorý sa zdá prichádzať a odchádzať.^[2]

Posledný odsek majstra Dógena opisuje skutočnú situáciu. Všetko je iba čas-prítomnosť. Skutočnosť je iba tento okamih prítomnosti. Povahu prítomného okamihu je ťažké uchopiť intelektom a ešte ťažšie je vyjadriť to, čo už je tu.^[2]

Bez zbavovania sa prekážok

… Stručne povedané, čas-prítomnosť sa vždy uskutočňuje bez toho, aby sme sa zbavovali prekážok a klamov.^[3]

Majster Dógen hovorí, že do prítomnosti môžeme vždy vstúpiť bez toho, aby sme sa zbavili vecí, ktoré nám prekážajú. To je celkom zaujímavé tvrdenie, pretože naznačuje, že snaha zbaviť sa vecí, ktoré nám prekážajú, nám v skutočnosti prekáža. Keď počujeme, aký je stav buddhu, hneď sa ho chceme pokúsiť získať a predstavujeme si, že sa musíme zbaviť všetkého, čo nie je stavom buddhu: svojho myslenia, svojej zaneprázdnenej mysle. On však hovorí, že nič z toho nie je potrebné, pretože aby sme boli plne v prítomnom okamihu, nejde o to zbaviť sa vecí, ale jednoducho nechať veci tak, ako sú.^[3]

Dobrotivé sily, ktoré sa objavujú napravo a naľavo od nás, sú časom-prítomnosťou nášho úsilia z celého srdca v tomto okamihu.^[3]

Naznačuje teda, že napravo a naľavo od nás sú dobrotivé sily. Keď vynakladáme úsilie z celého srdca, tieto dobrotivé sily nám pomáhajú.^[3]

Opisuje situáciu, keď vstupujeme do prítomného okamihu celkom prirodzene, nie v dôsledku snahy byť skôr tu ako niekde inde. A dôvod je ten, že byť plne prítomný tu a teraz nie je duševný stav, ale stav nášho tela a mysle.^[4]

Niečo nás privádza do prítomného okamihu. Mohli by sme povedať, že sa mení náš fyziologický stav a cítime sa pokojnejšie alebo niečo také. Takže môžeme nájsť podrobnejšie vysvetlenia toho, čo by mohli byť dobrotivé sily. Faktom však je, že okamih, keď sa staneme plne prítomnými, sa jednoducho objaví. Môžeme si to všimnúť v zazene. Môžeme mať veľmi rušnú myseľ alebo boľavé nohy a potom zrazu na sekundu alebo na pol hodiny jednoducho sedíme tam, kde sme.^[9][10]

Úsilie, ktoré robí svet skutočným

… Aj všetky bytosti v tomto svete a v iných svetoch sú časom-prítomnosťou nášho úsilia z celého srdca okamih za okamihom. Naša prax nás učí, že bez nášho vlastného úsilia okamih za okamihom v čase-prítomnosti by sa nikdy nič nemohlo uskutočniť ani pokračovať z jedného okamihu do druhého.^[4]

Zdá sa, že tu naznačuje, že naše úsilie z celého srdca v tomto okamihu je všetko. Nielenže je to bytie v tomto okamihu, ale je to všetko. Mohli by sme povedať, že vytvára svet. Robí všetko skutočným. Zvyčajne si myslíme, že svet existuje nezávisle od nás, ale v skutočnosti si túto situáciu nikdy nemôžeme vyskúšať. Naša skutočná skúsenosť je vždy to, že skutočný svet predo mnou a ja sme jeden neoddeliteľný celok. Takže to, že konám v prítomnom okamihu, že som plne tu, pre Dógena vytvára svet. Naozaj veľmi zvláštne tvrdenie.^[4]

Rozdiel medzi pohľadom majstra Dógena a solipsizmom je v tom, že majster Dógen nehovorí, že svet existuje iba v mojej mysli. Hovorí, že skutočnosť je spojenie medzi mnou a svetom v tomto okamihu. Nie je to tak, že skutočnosť je vo mne alebo že skutočnosť je mimo mňa, ale ja a skutočnosť sa v tomto okamihu spájame, neoddeliteľne.^[5]

Podieľať sa na svete

Majster Dógen hovorí o úsilí z celého srdca v tom zmysle, že keď vynakladáme úsilie z celého srdca, svet neinterpretujeme, na svete sa podieľame. Ak svet interpretujeme, duševne sa od sveta oddeľujeme, vo svojom vnímaní niečo rozdeľujeme medzi mňa a veci. Keď vynakladáme úsilie z celého srdca, prestaneme to robiť.^[5]

Účastník: V modernom svete môžeme zapnúť televízor a človek môže vidieť obrazy z druhej strany planéty… Myslím, že v modernom svete sme v tomto ohľade obmedzení…

V jednom ohľade možno áno, ale v inom ohľade ľudská civilizácia rozmýšľala o tom, o čo vlastne ide, oveľa dlhšie, takže všetci sa venujeme nejakej činnosti, nie preto, že by sme mali sklon sadiť mrkvu, ale jednoducho kvôli nej samej. To všetko bolo ľuďom v 13. storočí asi odopreté. Venovať sa niečomu kvôli tomu samému je veľmi ťažké. Ale zazen praktizujeme kvôli nemu samému. Ale ak človek musí pracovať od úsvitu do súmraku, aby mal dosť jedla na život, potom si nikdy nemôže uvedomiť, že robí veci kvôli nim samým.^[6]

Môžeme povedať, že na úrovni našich bežných životov vždy vynakladáme úsilie z celého srdca, ale väčšinu času si myslíme, že úsilie, ktoré vynakladáme, je pre nejaký abstraktný cieľ. A tak zvláštnym spôsobom smerujeme časť seba mimo toho, čo robíme. Keď to nerobíme, stáva sa to celistvejším alebo plnším alebo niečo také. To je dôvod, prečo sa športové aktivity moderného sveta stali takými populárnymi. Ľudia si nevedome všimnú, čo je to vynakladať úsilie z celého srdca, nie preto, že musia stihnúť termín, ale jednoducho preto, že sú na bežiacom páse: bežia kvôli behu samotnému. A potom to niektorým ľuďom príde príliš jednoduché, tak si nasadia slúchadlá a pozerajú televíziu a vyberú sa z okamihu, v ktorom sú. Takže máme na výber.^[7]

Úsilie z celého srdca je výraz majstra Dógena, ktorým opisuje okamih existencie nášho života, akúsi plnú dynamickosť. A skutočnosť je človek a svet, ktorí sa stretávajú v okamihu. Toto je jeho opis skutočnosti.^[7]

Jednoduché, priame skutočné

Skutočné je pre majstra Dógena veľmi jednoduché, priame skutočné. Nie je to abstraktné skutočné. Jednou abstraktnou skutočnosťou môže byť sledovanie filmu v televízii a vedomie, že film zobrazuje niečo, čo bolo skutočné alebo môže niekde byť skutočné. Hovorí o skutočnosti sedenia pred televíznou obrazovkou, sledovania filmu. To samo osebe je skutočnosť. Neznamená to, že film nie je skutočný. Ale je to iný druh skutočného.^[8]

Nič vonkajšie medzi okamihmi

… Nemali by sme chápať, že toto okamihové pokračovanie je ako vietor alebo dážď, ktorý sa ženie z východu na západ.^[10]

… naša prax nás učí, že plynutie času z okamihu do okamihu nezahŕňa nijaký vonkajší predmet.^[10]

Takže opäť hovorí, že z okamihu do okamihu prebieha nejaký proces alebo postup, ale tie okamihy sú nezávislé. Nie je nič vonkajšie, čo by menilo svet z tohto okamihu do nasledujúceho okamihu. Zdá sa, že to popiera akýkoľvek zákon príčiny a následku, pretože zákon príčiny a následku spája tento okamih s nasledujúcim okamihom. Ale ak sa na zákon príčiny a následku pozrieme veľmi podrobne, nájdeme v koreni príčiny a následku ten istý záver, aký tu hovorí majster Dógen.^[10]

Vedci sa vždy pozerajú stále podrobnejšie, aby spojili jeden dej s nasledujúcim dejom nejakým zákonom. Atómoví fyzici rozbíjajú čiastočky hmoty na stále menšie čiastočky a potom musia postaviť väčší urýchľovač. Tomu procesu niet konca. Ale nech idete akokoľvek zblízka, nikdy nezistíte, čo je v medzere medzi jedným dejom a nasledujúcim dejom. Takže ani veda nikdy nebude schopná túto medzeru zaplniť.^[11][12]

Jar a nemenná entita

… okamihová jar prechádza procesom, ktorý nazývame jar. Ale to prechádzanie nie je samotná jar.^[12]

Dekonštruuje slová, ktorými opisujeme plynutie ročných období. Dávame meno nádobe, ktorá sa volá jar, ale naša skutočná skúsenosť jari je okamihová.^[12][14]

Ale jar sa uskutočňuje v každom čase-prítomnosti v procese jari.^[13]

V tomto čase je jar. V tomto čase je jar. Ale ročné obdobie, ktoré nazývame jar, skonštruujeme tak, že to všetko pospájame dohromady.^[13]

… ak sa domnievame, že navonok sa menia iba jednotlivé veci, ale existuje nejaká skutočná nemenná entita, ktorá prechádza z okamihu do okamihu, … v našej praxi poľavujeme v štúdiu budhizmu.^[13]

Za prítomný okamih, v ktorom existujeme, často kladieme nejakú nemennú entitu: skonštruované ja, svoju predstavu o tom, kým sme, svoju predstavu o svojom živote, svoj pojem času. On však hovorí, že takýto spôsob myslenia je poľavovaním v štúdiu budhizmu.^[13]

Čo učí zazen

Nemôžeme uniknúť pred tým, že sme tu. Keď praktizujeme zazen, praktizovanie zazenu nás učí, že to, že sme tu, že sedíme v zazene v tomto okamihu, je skutočnosť. Tá veľmi jednoduchá skúsenosť. Takže ide ďalej, než že je to skutočnosť. Hovorí, že robí skutočnosť, vytvára skutočnosť.^[14]

Bez toho, aby sme vynaložili úsilie praktizovať zazen, nikdy neuvidíme, že to, že sme naozaj tu v tomto okamihu, je tento okamih, robí tento okamih. A bez toho, aby sme robili tento okamih, nemôže byť ďalší okamih. Lepšie to nedokážem. Je to naozaj dosť nedostatočné.^[14]

Myslíme si, že sme od sveta oddelení. Ale okamihová skúsenosť toho, že ja praktizujem zazen, je celý vesmír v jednom okamihu. Takže hovorí, že ho vytvárame. Skutočnosť je stretnutie mňa a sveta v tomto okamihu, stretnutie vás a sveta, stretnutie mňa a vás. Takže my robíme skutočnosť. Všimneme si, že jednoducho sedíme tu a je tu niečo, znova a znova: nie plynutie času, ale len toto, len tu, len teraz. Tá veľmi, veľmi jednoduchá, neopísateľná, neuchopiteľná skúsenosť je skutočnosť majstra Dógena. Navrch na ňu kladieme svoju interpretáciu.^[15]

Tri svety

Takže môžeme povedať, že sú tri svety: skutočnosť, v ktorej sme, tu a teraz, vždy; svet našich predstáv a myšlienok a interpretácií, v ktorom si myslíme, že existujeme; a fyzický svet našich zmyslov, o ktorom si myslíme, že je skutočný. Keď o svete premýšľame, nikdy sa nemôžeme dostať zo sveta myslenia. Keď svet zakúšame cez zmysly, nikdy sa nemôžeme dostať zo sveta zmyslového vnímania.^[16]

Ale keď konáme, oba tieto svety zmiznú a ukáže sa svet okamžitej skutočnosti. Nie cez naše zmysly, ale ani nie bez nich. Pri sedení v zazene sa môžeme zamerať na bolesť v kolene alebo na vtáka vonku a potom sme vo fyzickom svete. Alebo môžeme svoje vedomie zamerať na svoju predstavu a sme vo svete predstáv. Ale v zazene je stav, keď sa nezameriavame ani na jedno z toho. Nevylučuje ich to. Ak chcete, rozostrujeme zameranie. Takže objímame všetko. Alebo iný spôsob je, že sa zbavujeme tých ďalších dvoch svetov a vstupujeme do sveta skutočnosti. Nie je to tak, že by naše zmysly zmizli, ale nezameriavame svoje vedomie jedným smerom. Ale všetky tieto slová sú veľmi ťažké, však?^[16]

Ja vždy hovorím, že je to ako chôdza po lane. Aby sme si udržali rovnováhu, musíme sa kývať medzi svetom myslenia a svetom našich zmyslov. Ale to je iba obraz.^[17]

Vyjadriť to slovami

To, o čo sa majster Dógen pokúša, je naozaj nemožné. Snaží sa hovoriť o tom, aké by to bolo mimo všetkých nálepiek, ktoré dávame na veci, pomocou nálepiek. Nikdy sa ich nemôžeme zbaviť, pretože byť človekom a diskutovať o veciach, ako je čas, znamená používať nádoby.^[14]

Naša schopnosť opísať našu skutočnú skúsenosť je taká obmedzená. Nikdy nie sme v situácii, keď iba počúvame dážď; naše vedomie celý čas poletuje všade naokolo. Takže pokúšať sa ho pripichnúť vždy znamená minúť podstatu. Ale to je to najlepšie, čo dokážeme.^[18]

Moje slová sú iba mojím pokusom urobiť slová majstra Dógena ľahšími. Ale môžeme sa iba snažiť.^[19]