Leto 2007 — Uji

Hĺbka teraz

Na tomto retreate by som chcel hovoriť o budhistickej teórii času. Pred dvoma rokmi, myslím, že to bolo v auguste 2005, som bol v Oxforde na konferencii o „štúdiách vedomia“ a stretol som tam nemeckú ženu menom Susannah Vrobel, ktorá predniesla prácu „Povaha teraz“. Jej práca bola dosť matematická, ale už skutočnosť, že sa pokúšala skúmať povahu teraz, ma veľmi potešila, pretože nech už sa snažíme skúmať čokoľvek, najdôležitejšie je, že to skúmame. Zaujímala sa o to, ako môže „teraz“ obsahovať hĺbku. Vždy si myslíme, že teraz je časťou línie času, len bod na tejto línii. Poslal som jej svoju modernú interpretáciu kapitoly „Uji“ majstra Dógena a napísal som o nej príspevok do jej knihy o teraz, a tak som si pomyslel, že by bolo pekné hovoriť o tom aj tu.^{[1.1][1.2][1.3]}

Podľa mňa už jej teória, podľa ktorej má čas hĺbku, naznačuje istú bohatosť alebo hĺbku prítomného okamihu. Myslím, že mnohí z ľudí, ktorí skúmajú vedomie, budú nakoniec musieť hľadieť na vlastnú skúsenosť, aby veciam dali zmysel. To je moja nádej.^[1.12][1.13]

Stcherbatského Buddhist Logic má kapitolu „Teória okamžitého bytia“ a dvaja filozofi, na ktorých sa sústreďuje, Dignaga a Dharmakirti, žili v šiestom a siedmom storočí; nepatria do línie prenosu majstra Dógena. Ich filozofia je veľmi abstraktná, ale ako abstraktná filozofia sú jej niektoré časti celkom dobré.^[1.4]

… neexistuje iná konečná skutočnosť než oddelené, okamžité kúsky existencie. … Konečná skutočnosť je okamžitá. … Podstatou skutočnosti je pohyb. Svet je kino. … Konečná skutočnosť je pre budhistu bezčasová, bezpriestorová a nehybná.^{[1.5][1.6][1.7]}

Takýto obraz naznačuje skutočnosť ako políčka filmu. Teraz, teraz, teraz, teraz. Ak sa na tento pohľad pozrieme, je na ňom dosť nesprávneho. Nemôžeme naozaj veriť, že žijeme v kine, že náš život je projekciou obrazov. A majster Dógen, hoci tento pohľad neodmieta, sa napokon vydáva iným smerom.^[1.7]

Už predtým, v druhom storočí, písal o prítomnom okamihu Nagardžuna, predok v línii majstra Dógena, v kapitole svojej MMK s názvom „Skúmanie času“; MMK som do angličtiny preložil v roku 2002. Hovorí, že minulosť, prítomnosť a budúcnosť sú všetky navzájom závislé, ale nie je možné určiť, čo je prvé.^[1.8][1.9]

Povaha času je okamžitá, a preto ju nemožno uchopiť. Statický čas, ktorý možno uchopiť, neexistuje.^[1.9]

„Statickým časom“ myslí druh času, aký si predstavujeme: „Je desať do dvanástej.“ Dokážeme ho uchopiť, ale neexistuje. To, čomu rozumieme, nie je skutočná povaha času, ale určitá konštrukcia. Hovorí, že konštruovaný čas závisí od vecí: čas meriame iba udalosťami a udalosti sú vždy spojené s vecami. V skutočnosti však svet nie je zložený z vecí, ale z jedného celku. A keď praktizujeme zazen a naša myseľ sa upokojí, nerozlišujeme, nemáme nijaký pojem času a čas pre nás neexistuje. To teda hovorí v tomto verši. Je neúplný, ale to hovorí.^[1.9]

O mnoho rokov neskôr napísal T. S. Eliot v „Burnt Norton“ verše, ktoré sa Nagardžunovi pozoruhodne podobajú; nevieme, či Nagardžunu čítal. To, o čom všetci hovoria, nejako súvisí s faktom, že hoci si v bežnom živote myslíme, že vieme, čo je čas, v našej skutočnej skúsenosti nedokážeme nájsť povahu času. Toto posúvanie si vymýšľame v mozgu a zdieľame ho navzájom. Nemá zmysel hovoriť mačke: „Hej, je dvanásť hodín.“ Má však zmysel povedať to Davidovi, lebo David zdieľa tie isté pojmy ako ja. Čas je teda ľudský pojem. A všetci hovoria: „Čo je okrem tohto ľudského pojmu?“ Ukazujú na toto: ak to všetko zahodíme, jediné, čo máme, je prítomný okamih, kde sme teraz.^[1.10][1.11]

Dignaga a Dharmakirti hovoria, že prítomnosť nemá trvanie. Nedáva mi to zmysel, alebo aspoň ja v tom žiadny zmysel nevidím. Pre mňa má niečo trvanie, to, čo robíme, má šírku. Hoci to, čo robíme, je teraz, nedokážem teraz vidieť ako druh bodu. Veď sme tu stále, nie? Ich teoretická analýza prítomného okamihu nás necháva nenaplnených: ak je tu okamih a potom nasledujúci okamih, musí byť medzi nimi medzera! Aká široká je tá medzera?^[1.11][1.16]

Skúmať ako účastníci

Zazen je opakovaná skúsenosť teraz. Z jedného hľadiska môžeme povedať, že keď sedíme v zazene, zakúšame tu a teraz. Často odplávame, privedieme sa späť – pričom si hovoríme: „Kto povedal, že zazen má byť pokojný!“ – a v tom procese vidíme povahu toho, čo odpláva, a kam sa vracia. Pomaly sa niečo objasňuje. Skúmame vlastne tú istú vec ako Susannah Vrobel, ale z oveľa participatívnejšieho pohľadu. Hoci vedec chce byť pozorovateľom a musí ním byť, aby bol objektívny, nemôže sa neúčastniť. My hlúpi budhisti sa naopak môžeme slobodne zúčastňovať a možno sa nám jedného dňa niečo trochu vyjasní!^[1.15][2.13]

Keď sa zobudím po znepokojujúcom sne a vojdem do kúpeľne umyť si tvár, zrazu si uvedomím: „Och, toto je svet, v ktorom naozaj som, s vodou, rukami,“ a som veľmi šťastný, pretože sa vraciam do skutočnosti. Vrátiť sa ku skutočnosti teda znamená zúčastňovať sa na svete. Sme účastníci.^[1.16]

Veda je veľmi silné skúmanie pravdy. A čoraz viac ľudí zapojených do vedeckého skúmania sa zaujíma o praktizovanie zazenu. Možno si intuitívne uvedomujú, že niekedy v ďalekej budúcnosti budú musieť z toho všetkého vyskočiť. Neviem. Ale som si istý, že ak budú ľudia hľadať pravdu najsilnejšími nástrojmi, aké máme, priblížia sa k nej.^[2.19][2.20]

Čas-prítomnosť

Je to dosť veľký problém jednoducho preto, že o ňom myslíme. Majster Dógen si to uvedomil a napísal „Uji“, esej plnú obrazov a metafor. Nie je to logický výklad typu „A, B, C, D, teda E“. Je to skôr celý kaleidoskop obrazov a pojmov okolo otázky „Čo je čas? Čo je existencia?“^[1.17]

U znamená „existencia“, „bytie“ alebo „je“; ji znamená „čas“. „Existencia-čas“, názov v našej knihe, ma uvádza do abstraktného rozpoloženia mysle a „bytie-čas“ znie ako sloveso. Mohlo by to byť „čas-bytie“. Ja som však prišiel na „čas-prítomnosť“: „byť prítomný“ je pre mňa „byť“, a tak „čas-prítomnosť“ vyjadruje to, čo podľa mňa hovorí Uji, lepšie než všetky ostatné možnosti. Nemusí to fungovať pre vás, môžete mu dať vlastný názov. „Čas-prítomnosť“ naznačuje jednotu času a našej existencie v čase. Je pre nás ťažké o tom myslieť, ale v skutočnosti sme vždy jedným s časom teraz.^[1.18][1.19]

Starý buddha povedal:

Čas-prítomnosť stojí na vrcholkoch hôr. Čas-prítomnosť klesá do hlbín oceánu. Čas-prítomnosť je nahnevaný démon, čas-prítomnosť je buddha. … čas-prítomnosť preniká celým vesmírom.^[1.20]

Autor tejto básne, majster Yakusan Igen, nechcel vyjadriť sled, ale súbor konkrétnych udalostí: nie iba čas, ale čas, ktorý sa deje, časové udalosti. Ďalším názvom kapitoly by mohlo byť „Teraz“. Chce teda povedať, že čas-prítomnosti sú konkrétne, skutočné. To prenikanie celým vesmírom môžeme vyložiť ako sedenie v zazene, keď sa prestávame oddeľovať od sveta.^[1.20][2.1]

Majster Dógen to komentuje: Čas-prítomnosť znamená, že čas je prítomnosť a prítomnosť je čas. Stav buddhu sa vždy uskutočňuje v čase, a preto je ten stav osvetlený svetlom prítomnosti.^[2.1]

V japončine čas-prítomnosť znamená, že čas je to isté ako prítomnosť, stotožnený s ňou, neoddeliteľný od nej. Stav buddhu je teda stav, keď sme na mieste, kde sme, keď sme bdelí voči času a miestu, kde sme teraz. Svetlo prítomnosti nemusí nutne znamenať nejaký duchovný reflektor. Dá sa to vyložiť aj tak, že keď sme naozaj v prítomnosti, vidíme veci jasnejšie. V tých chvíľach v zazene, keď len sedíme a naše oči jednoducho prirodzene vidia, je všetko jasnejšie.^[2.1][2.2]

Proces, ktorý zdieľame

Potom majster Dógen predkladá iné hľadisko. Nemali by sme odmietať predstavu, že existuje plynutie času, dvadsaťštyri hodín za deň. Čas cítime subjektívne – posledné sedenie zazenu ubehlo ako blesk – a meriame ho objektívne hodinami, ale v oboch prípadoch vidíme čas ako niečo, čo sa pohybuje. Bolo by od neho hlúpe to odmietať, pretože bez toho, aby sme sa na čas pozerali ako na proces, nemôžeme naozaj fungovať ako ľudská spoločnosť. Pravdepodobne by sme mohli fungovať ako voľná tlupa zvierat, ale nemohli by sme fungovať ako civilizácia. Civilizácia je teda založená na tom, že zdieľame vieru v čas ako súvislý proces.^{[2.2][2.3][2.4]}

Hovorí, že hoci zvyčajne nepochybujeme o tom, že existuje niečo, čo sa volá čas a čo plynie ďalej, v skutočnosti presne nevieme, čo to je. A potom nás privedie späť a povie, že všetko, čo sa deje, je v skutočnosti vždy teraz. Pochybovať môžeme iba teraz.^[2.4]

Potom majster Dógen vytvára obraz lineárneho času: udalosti ako cesta, ako prechod cez rieku alebo horský priesmyk, ktoré nechávame za sebou. Konštruujeme svoju cestu a nazývame ju svojím životom. Keď rozprávam o našej dovolenke na juhu Francúzska v júli, je to, akoby to bolo vzadu, niekde tam vzadu. Neviem presne kde, ale je to tam vzadu a my sme sa posunuli ďalej.^[2.12]

Naša schopnosť konceptualizovať je taká silná, že nemôžeme uniknúť zo svojej konceptualizácie. Ide o to, že byť uväznený v jednom pohľade nám sťažuje vidieť skutočnosť: nevidíme, že minulosť je naozaj navždy preč. Môžeme teraz niečo urobiť a nazvať to napravením minulosti, ale nie je to napravenie minulosti; je to napravenie prítomnosti.^[2.13][2.14]

Takže nájsť trhlinu v našom lineárnom pohľade na čas je druh oslobodenia. Neznamená to, že musíme povedať, že nič také ako čas neexistuje. Zdá sa nevyhnutné, že musíme súhlasiť, prijímať a veriť v zdieľané plynutie procesu, pretože to nás udržiava v chode ako civilizáciu. Ale byť v ňom uväznený znamená, že sme navždy uväznení v minulosti, prítomnosti, budúcnosti, a to nám niekedy môže spôsobovať utrpenie.^[2.14]

Vidieť čas iba ako niečo, čo odplýva, nestačí.^[3.4]

V bežnom živote, najmä keď pracujeme, so schôdzkami a termínmi, sme ponorení do procesného pohľadu na náš život a sotva máme čas byť tam, kde sme. Hoci nedokážeme vnímať, kde sme, vždy sme tu. V istom zmysle všetci zakúšame čas-prítomnosť; ale ak nás to v mysli unesie niekam inam, nevnímame, čo je okolo nás.^[3.4][3.5]

Obrazy, nie opisy

Musíme tiež rozumieť tomu, že všetci ľudia a veci vo vesmíre majú svoju čas-prítomnosť.^[2.5]

Prítomný okamih patrí každej entite, každej osobe a veci jednotlivo. Ja mám svoje teraz. Vy máte svoje teraz. Ale zároveň sú všetky tie jednotlivé čas-prítomnosti inkluzívne: v tomto okamihu je čas-prítomnosť každého z nás jedna čas-prítomnosť. Takže poukazuje na to, že čas-prítomnosť je nezávislá aj inkluzívna, čo sú dve protikladné veci. Je to protirečivé, pretože skutočnú skúsenosť považuje za protirečivú, podľa toho, ako sa na ňu pozeráte. Snaží sa opísať neopísateľné.^[2.5][2.6]

Zvyčajne si myslíme, že veci sa dejú v rôznych teraz a tie teraz sú akoby cesta a my sme na tej ceste, takže minulosť je tam vzadu a my smerujeme k budúcnosti. Potom prechádza k opačnému hľadisku.^[2.15]

Ale toto nie je jediný spôsob, ako o tom uvažovať. V čase, keď prechádzame cez horský priesmyk alebo cez rieku, sme tam prítomní, a tak je tam prítomný čas. … Čas, keď prechádzame cez horský priesmyk, je tiež skutočná čas-prítomnosť.^[2.15]

To, čo hovorí, je, že aj v prítomnom okamihu cítime nejakú hĺbku alebo rozpätie času a siahame po obrazoch, ktoré by vyhoveli našej skúsenosti. Namiesto minulosti, prítomnosti, budúcnosti môžeme myslieť na prítomnosť a na minulosť a budúcnosť, ako sú tam vonku, ako veľké pohorie. Astronómovia, ktorí sa pozerajú na vzdialené hviezdy, sa pozerajú na panorámu času. Je to podobný druh obrazu. Iba obraz. Písal v 13. storočí, bez slovníka psychológie či astronómie, a tak vytváral poetické obrazy, aby sa pokúsil povedať podobné veci.^{[2.15][2.16][2.19]}

Netvrdí, že čas naozaj taký je. Vytvára rôzne uhly pohľadu a tieto uhly pohľadu sú modely. A tak ako pri vedeckých modeloch, model nie je skutočnosť. Takže ani majster Dógen nedokáže naozaj opísať, čo čas je, ale dáva viac ako jeden uhol pohľadu, a v tom je veľká dôležitosť jeho diela. Protirečí si: je to teraz, teraz, teraz; nie, je to cesta; nie, je to rozložené takto.^[3.3]

V skutočnosti sú všetky veci v celom vesmíre čas-prítomnosťou, ktoré sú súvislé a zároveň oddelené.^[3.5]

V tomto riadku majster Dógen zavádza obrovský rozpor. Hovorí, že o plynutí času uvažujeme, akoby to bola rieka, ale ak sa na to pozrieme bližšie, aby to dávalo zmysel, keď prítomnosť je teraz, musí byť medzi touto prítomnosťou a ďalšou prítomnosťou medzera: okamih, okamih, okamih, ako políčka filmu. Nehovorí, že oba sú nesprávne. Hovorí, že oba sú pravdivé pohľady.^[3.5][3.6]

Hoci čas možno vidieť ako takýto proces, prichádzajúce časy sa nehromadia na časoch minulých. Ani sa neťahajú v súvislej línii.^[3.7]

Myslí tým, že časy neprichádzajú jeden na druhý a nevytvárajú kopu času a neprichádzajú ani jeden za druhým ako línia. Popiera teda, že naše obrazy sú pravdivé.^[3.7]

Naša skutočná skúsenosť je o dosť nezvyčajnejšia, než si zvyčajne všímame. Sme vždy tu. Nikdy nevidíme, ako sa okamih mení na ďalší okamih, a predsa sa neustále mení. Bez lineárnych pojmov času nevieme dať zmysel tomu, ako vás môžem vidieť, ale to neznamená, že to presne zodpovedá modelu, ktorým tomu dávame zmysel. Skonštruovali sme si loď nazvanú civilizácia a neuvedomili sme si, že tam vonku je voda. Neznamená to, že keď si všimneme, že sme v lodi, máme z lode vyskočiť. Jednoducho si môžeme všimnúť, kde sme: že sme vždy tu, že všetko sa neustále mení a že existujú protirečenia.^[2.16][2.17]

Konštruujeme seba aj svoj svet

Tento človek, ktorého pokladám za seba, je človek, ktorého si poskladám v jednej čas-prítomnosti.^[2.6]

Uskutočniť pravdu znamená uvedomiť si, čo je skutočné v každom konkrétnom teraz, a to je praktizovať budhistický život. Konštruujeme samých seba. V tomto okamihu si konštruujem obraz seba a držím ho; v ďalšom okamihu ho držím. A spomienku na všetky tie držané obrazy seba považujem za trvalého Michaela. Aj našu konceptualizáciu vesmíru konštruujeme v každom okamihu. V zazene máme niekedy chvíle, keď sa to, čo sa deje, jednoducho deje: počujeme zvuky na streche. Potom znovu konštruujeme svoj svet, ktorý je nám známy a ktorý zdieľame medzi sebou všetci. Môžem povedať: „Teraz prší,“ a všetci si môžeme pomyslieť: „Ak bude zajtra ráno pršať, budeme musieť pracovať vnútri.“ Takže keď konštruujeme svoj svet, všetci konštruujeme budúcnosť. Majster Dógen hovorí, že to je konštrukcia, ktorú ľudské bytosti vytvárajú, aby interpretovali svet. Ale v prítomnom okamihu je iba to, čo sa vám deje, neinterpretované.^[2.7]

Jednoduchý stav konania

Ale človek, ktorý objasnil svoj skutočný stav, vidí iba každú vec, každú vec, každú vec a púšťa z rúk porozumenie povahy každej veci.^[2.8]

Znie to ako akýsi bezduchý spôsob života, ako nejaký nadľudský stav. Ale samozrejme nemyslí tým, že existujú ľudia, ktorí celý život žijú takto; nehovorí o niečom trvalom. V rámci našich životov to robíme neustále. Tí, čo rúbali ostružiny, možno iba brali každú vec, každú vec: namiesto toho, aby ste si pomysleli: „To je tá a tá. Mám ju odseknúť tu?“, ju jedným plynulým pohybom chytíte a odseknete. Je to teda jednoduchý stav konania, ktorý všetci zakúšame každý deň, niekedy viac, niekedy menej: pri turistike, plávaní, hudbe, maľovaní. V konaní objasňujeme svoj skutočný stav. V konaní sme v tom istom stave ako buddha.^{[2.8][2.9][3.2]}

Aj v zazene máme obdobia, keď zakúšame každú vec, každú vec, bez interpretovania. Neexistuje časť vesmíru, ktorá by tu nebola. Neznamená to, že je to tu celé, ale znamená to, že nemáme hranice, pretože sme sa od neho neoddelili myslením ani používaním jazyka.^[2.9]

Pojmy a svet

Konceptualizácia spôsobuje zmätok, ale môže byť aj prospešná. Takže by sme si nemali myslieť, že konceptualizácia je zlá, ale mali by sme si všímať, čo sa deje, keď konceptualizujeme. Môžeme povedať, že žijeme tri životy súčasne: pojmový svet, ktorý vytvárame, fyzický svet, ktorý vnímame zmyslami, a svet konania, v ktorom jednoducho konáme, ako bábätko. Keď konáme, oba tieto svety zmiznú a ukáže sa svet okamžitej skutočnosti: skutočnosť, v ktorej sme, tu a teraz, vždy. Nie cez naše zmysly, ale ani nie bez nich. V zazene je stav, keď sa nezameriavame ani na jedno z toho. Nevylučuje ich to; ak chcete, rozostrujeme zameranie, objímame všetko. Ja vždy hovorím, že je to ako chôdza po lane: kývame sa medzi duševným a fyzickým. Ale to je iba obraz a všetky tieto slová sú veľmi ťažké.^{[2.9][4.16][4.17]}

Západná civilizácia sa prikláňa k pojmovému: už od starých Grékov si ceníme idey o svete rovnako ako svet samotný alebo ešte viac. Od Platóna máme sklon uprednostňovať pojmové a snažiť sa prispôsobiť náš skutočný svet pojmovému. Všetko abstraktné je dôležité v spoločnosti, ktorá je založená na konštrukciách, ktoré zdieľame. Ale nemôžeme prispôsobiť svet presne našim pojmom a nevieme, či sú naše idey realistické alebo nie, kým ich nevyskúšame.^{[2.9][2.10][2.11]}

O čo sa teda aspoň snažíme, je porozumieť tomu, čo konštruujeme a zdieľame a čo je základné, nekonštruované a zdieľané, a chodiť medzi nimi tam a späť; a tak získavame určitý cit pre to, kto sme a čo robíme. To robíme v zazene veľmi jednoduchým spôsobom. Strácame sa vo svojich myšlienkach a potom sa vraciame k tomu, čo naozaj robíme, znova a znova. Taký mentálny aerobik.^[2.11]

Prítomný okamih je úplný

… Oni sami sú iba skutočnosťou, ktorá v tejto čas-prítomnosti ukazuje svoje výsledky ako príčiny a okolnosti.^[3.8]

To je úplne neuspokojivá skupina viet, ale je to to najlepšie, čo dokážem, aby to bolo ľahšie. Myslíme si, že to, kým sme, je výsledkom toho, kým sme boli v minulosti. Ale majster Dógen predkladá iný pohľad: to, akí sme teraz, je jednoducho to, akí sme teraz. Dnes ráno ma bolí hrdlo, lebo som včera večer príliš veľa rozprával, vyfajčil dvadsať cigariet a vypil dve pinty piva. Ale majster Dógen hovorí, že iný pohľad je jednoducho: dnes ráno vás bolí hrdlo a bolesť hrdla aj príčina bolesti hrdla sú všetky obsiahnuté v teraz. Znie to takmer ako heréza, určite pokiaľ ide o vedcov.^[3.8]

Ľudia sa ma pýtajú: „Prečo ste išli do Japonska?“ Vytiahnem svoj malý príbeh, ale nakoniec som išiel. Majster Dógen hovorí, že to, že ste tu, obsahuje všetky príčiny a okolnosti toho, že ste tu. Inými slovami, naznačuje, že prítomný okamih je úplný.^[3.9]

Veda sa zakladá na presvedčení, že príčina a následok sú absolútne; inak by sme nemohli mať vôbec žiadnu vedu. A majster Dógen tento pohľad nepopiera, ale stále predkladá iný pohľad a predkladá ho, akoby to bol jediný pohľad. Ľudia si mýlia svoj pohľad na skutočnosť, ktorý si vytvárajú zo svojej minulej skúsenosti, so samotnou skutočnosťou. Ale majster Dógen hovorí, že skutočnosť sa vlastne nezakladá na minulej skúsenosti. Je jednoducho úplná tu a teraz.^[3.9][3.10]

Mohol by povedať, že najdôležitejšie je neporezať sa; najpodstatnejšie je: nerobte to teraz. A naznačuje, že nerobiť to teraz v istom zmysle nesúvisí s ničím iným než s teraz: súvisí to iba so mnou, s mojím prstom, s nožom a s mojím konaním. Keď v televízii pozerám profesionálny tenis, zdá sa mi, že na základnej čiare sa snažia odhodiť všetko, čo sa stalo predtým, a jednoducho tam byť. To je ten druh pohľadu, ktorý majster Dógen predložil. Z minulosti sa učiť nemôžete. Na druhej strane sa, samozrejme, z minulosti učiť môžeme.^[3.10][3.11]

Hovorí, že všetky procesné značky času, ktoré používame – druhá hodina, šiesta hodina, včera, budúci rok –, sú čas-prítomnosť, skutočný konkrétny čas. Sme konkrétne teraz. V jednom okamihu terazkosti sme všetci v tejto miestnosti a v tom okamihu je skutočnosť úplná. Nemôžeme presunúť Davida z pohovky a pohovku nechať tu. Hovorí, že čas-prítomnosť je jediná skutočnosť a je nedeliteľná. Vesmír vzniká v tomto okamihu. Z tohto okamihu nemôžeme uniknúť.^[3.14][3.15]

Tam, kde už sme

… majú pocit, že stav buddhu nie je čas-prítomnosť, ale stav, ktorý musia úsilím dosiahnuť. … No aj okamih, v ktorom sa usilujú a odmietajú stav buddhu, pretože nevidia, že je to ich stav, je tiež čas-prítomnosť.^[3.13]

To je v budhizme veľmi bežná situácia. Ľudia si myslia, že stav buddhu nemôže byť iba to, že sme tu a teraz. Myslia si, že je to niečo, čo nemajú, a preto to musia získať. Miesto, kam sa všetci snažíme dostať, je teda miesto, kde už sme – Wittgenstein, Culture and Value.^[3.13]

Aj časy, keď sa zdá, že sa bezhlavo potkýname, sú v čas-prítomnosti. … Nemali by sme ho ani zamieňať s neprítomnosťou, ani ho nasilu nútiť do prítomnosti.^[3.16]

Naznačuje, že nikdy nemôžeme uniknúť zo skutočnosti. Keď sme zmätení, cítime sa trochu chorí, cítime sa dobre, čokoľvek, to všetko je skutočnosť taká, aká je. A byť na svojom mieste vo vesmíre neznamená vyhýbať sa tomu, aby sme boli v prítomnom okamihu, ani sa snažiť byť v prítomnom okamihu. Naznačuje teda strednú cestu medzi snahou niečo urobiť, niečo získať alebo niečím byť a vyhýbaním sa tomu.^[3.17]

Účastník: Možno som rozmýšľal, či sa nesnažím byť viac prítomný.

Snažiť sa nesnažiť.^[3.18]

Predpokladáme, že čas jednoducho odchádza. A nechápeme, že čas nikdy neprichádza.^[4.1]

Nemáme žiadny pocit, že by sa tento okamih menil na tento okamih. Sme tak navyknutí na svoj procesný pohľad na čas, že len málokto dokáže jasne vidieť tento okamih, tu a teraz. Hovorí, že aj medzi tými, ktorí žijú v prítomnosti, je veľmi ťažké nájsť niekoho, kto dokáže vyjadriť, čo je tu a teraz; nazýva to nevysloviteľné niečo, pretože obsah prítomného okamihu sa opísať nedá. Či sa zahŕňa medzi tých, ktorí to nedokážu jasne vyjadriť, alebo nie, neviem. A spomedzi tých, ktorí tvrdia, že vedia, čo je budhistická pravda, väčšina podľa majstra Dógena stále tápe v snahe zistiť, kým už sú.^[4.1][4.2]

… čas-prítomnosť sa vždy uskutočňuje bez toho, aby sme sa zbavovali prekážok a klamov.^[4.3]

To je celkom zaujímavé tvrdenie, pretože naznačuje, že snaha zbaviť sa vecí, ktoré nám prekážajú, nám v skutočnosti prekáža. Keď počujeme, aký je stav buddhu, hneď sa ho chceme pokúsiť získať a predstavujeme si, že sa musíme zbaviť svojho myslenia, svojej zaneprázdnenej mysle a tak ďalej. On však hovorí, že nič z toho nie je potrebné, pretože aby sme boli plne v prítomnom okamihu, nejde o to zbaviť sa vecí, ale jednoducho nechať veci tak, ako sú. Opisuje situáciu, keď vstupujeme do prítomného okamihu celkom prirodzene, a dôvod je ten, že byť plne prítomný tu a teraz nie je duševný stav, ale stav nášho tela a mysle.^[4.3][4.4]

Naznačuje, že keď vynakladáme úsilie z celého srdca, pomáhajú nám dobrotivé sily. Do prítomného okamihu nevstupujeme tým, že sa zbavíme vecí, ktoré nám bránia vstúpiť doň; niečo nás do prítomného okamihu privádza. Môžeme nájsť podrobnejšie vysvetlenia toho, čo by mohli byť dobrotivé sily, ale faktom je, že okamih, keď sa staneme plne prítomnými, sa jednoducho objaví. Môžeme si to všimnúť v zazene: môžeme mať veľmi rušnú myseľ alebo boľavé nohy a potom zrazu na sekundu alebo na pol hodiny jednoducho sedíme tam, kde sme.^{[4.3][4.9][4.10]}

Stretnutie človeka a sveta

… bez nášho vlastného úsilia okamih za okamihom v čas-prítomnosti by sa nikdy nič nemohlo uskutočniť ani pokračovať z jedného okamihu do druhého.^[4.4]

Zdá sa, že tu naznačuje, že naše úsilie z celého srdca v tomto okamihu je všetko. Mohli by sme povedať, že vytvára svet. Robí všetko skutočným. Zvyčajne si myslíme, že svet existuje nezávisle od nás, ale túto situáciu si nikdy nemôžeme vyskúšať; naša skutočná skúsenosť je vždy, že skutočný svet predo mnou a ja sme jeden neoddeliteľný celok. Takže to, že konám v prítomnom okamihu, že som plne tu, pre Dógena vytvára svet. Naozaj veľmi zvláštne tvrdenie. Majster Dógen však nehovorí ako solipsizmus, že svet existuje iba v mojej mysli. Hovorí, že skutočnosť je spojenie medzi mnou a svetom v tomto okamihu. Nie je to tak, že skutočnosť je vo mne alebo že skutočnosť je mimo mňa, ale ja a skutočnosť sa v tomto okamihu spájame, neoddeliteľne. To je skutočnosť.^[4.4][4.5]

Keď vynakladáme úsilie z celého srdca, svet neinterpretujeme, na svete sa podieľame; ak svet interpretujeme, duševne sa od neho oddeľujeme. Väčšinu času si myslíme, že úsilie, ktoré vynakladáme, je pre nejaký abstraktný cieľ, a tak smerujeme časť seba mimo toho, čo robíme; keď to nerobíme, stáva sa to celistvejším alebo plnším alebo niečo také. Preto sa šport stal takým populárnym: beh kvôli behu samotnému. A zazen praktizujeme kvôli nemu samému. Úsilie z celého srdca je výraz majstra Dógena, ktorým opisuje okamih existencie nášho života, čo je akási plná dynamickosť. A skutočnosť je človek a svet, ktorí sa stretávajú v okamihu. Toto je jeho obraz. Toto je jeho opis skutočnosti.^{[4.5][4.6][4.7]}

Skutočné je pre majstra Dógena veľmi jednoduché, priame skutočné, nie abstraktné skutočné toho, čo zobrazuje film v televízii, ale skutočnosť sedenia pred obrazovkou a sledovania filmu. Neznamená to, že film nie je skutočný. Ale je to iný druh skutočného.^[4.8]

Nemôžeme uniknúť pred tým, že sme tu. Praktizovanie zazenu nás učí, že to, že sme tu, že sedíme v zazene v tomto okamihu, je skutočnosť. Ide ďalej: hovorí, že robí skutočnosť, vytvára skutočnosť. Bez toho, aby sme robili tento okamih, nemôže byť ďalší okamih. Lepšie to nedokážem. Je to naozaj dosť nedostatočné. Myslíme si, že sme od sveta oddelení, ale okamihová skúsenosť toho, že ja praktizujem zazen, je celý vesmír v jednom okamihu: stretnutie mňa a sveta, stretnutie vás a sveta, stretnutie mňa a vás. Takže my robíme skutočnosť. Tá veľmi, veľmi jednoduchá, neopísateľná, neuchopiteľná skúsenosť je skutočnosť majstra Dógena. Navrch na ňu kladieme svoju interpretáciu.^[4.14][4.15]

O vesmíre, ktorý robí skutočným sám seba, nemôžem nič povedať. Keby to hovorilo o tom, že stav Buddhu robí celý vesmír skutočným, potom som v tom aj ja, pretože praktizujem zazen. Ale tá veta je o niečom, čo ma presahuje.^[3.18][3.19]

Medzi okamihmi nič neprechádza

… Príkladom tohto okamihového postupu je jar. … Ale naša prax nás učí, že plynutie času z okamihu do okamihu nezahŕňa nijaký vonkajší predmet.^[4.10]

Chce povedať, že okamihy pokračujú okamih za okamihom, ale nie ako vietor alebo dážď, ktorý sa ženie krajinou; tie okamihy sú nezávislé. Zdá sa, že to popiera akýkoľvek zákon príčiny a následku, pretože zákon príčiny a následku spája tento okamih s nasledujúcim okamihom. Ale ak sa na príčinu a následok pozrieme veľmi podrobne, nájdeme v koreni príčiny a následku ten istý záver. Vedci sa vždy pozerajú stále podrobnejšie, aby spojili jeden dej s nasledujúcim dejom nejakým zákonom. Ale nech idete akokoľvek zblízka, nikdy nezistíte, čo je v medzere medzi jedným dejom a nasledujúcim dejom. Takže ani veda nikdy nebude schopná túto medzeru zaplniť.^[4.10][4.11]

Vracia sa k príkladu jari.^[4.12]

Ale jar sa uskutočňuje v každej čas-prítomnosti v procese jari.^[4.13]

V tomto čase je jar. V tomto čase je jar. Ročné obdobie, ktoré nazývame jar, skonštruujeme tak, že to všetko pospájame dohromady. Dávame meno nádobe, ktorá sa volá jar, ale naša skutočná skúsenosť jari je okamihová.^[4.13][4.14]

… ak sa domnievame, že navonok sa menia iba jednotlivé veci, ale existuje nejaká skutočná nemenná entita, ktorá prechádza z okamihu do okamihu … v našej praxi poľavujeme v štúdiu budhizmu.^[4.13]

Za prítomný okamih, v ktorom existujeme, často kladieme nejakú nemennú entitu: skonštruované ja, svoju predstavu o tom, kým sme, svoju predstavu o svojom živote, svoj pojem času – nemennú, plynúcu entitu, ktorá sa pohybuje za týmto talkom a ktorú nazývame čas.^[4.13]

Náš život je naše konanie teraz

… aký bol Bodhidharmov zámer, keď prišiel z Indie do Číny? Keď majster Baso Doitsu počul túto otázku, odpovedal: V jednej čas-prítomnosti mal pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť. V inej čas-prítomnosti pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť nemal. V jednej čas-prítomnosti bolo zdvihnúť obočie a žmurknúť správne a v inej čas-prítomnosti bolo zdvihnúť obočie a žmurknúť nesprávne.^[5.1]

Majster Dógen uvádza tento príbeh na tomto mieste preto, že ilustruje prirodzené správanie v čas-prítomnosti. Zvyčajne si myslíme, že náš život je cesta: rozhodneme sa, kam sa uberie, a potom ju nasledujeme. Takže otázka, prečo prišiel majster Bodhidharma do Číny, je v skutočnosti otázkou, ako sa rozhodujeme o smerovaní svojho života. Odpoveď majstra Basoa ilustruje základný budhistický pohľad: náš život je v každej chvíli určený naším konaním v tejto chvíli, nie našimi plánmi, nádejami, túžbami, želaniami, snami. V prítomnom okamihu nie je žiadny smer. Môžeme si myslieť, kam ideme, ale naše konanie nevie, kam ide. Cestu môžeme vidieť tak, že sa pozrieme dozadu, a potom môžeme plánovať budúcnosť. To je jeden pohľad. Ale konečný budhistický pohľad vo veľmi skutočnom zmysle hovorí, že náš život sa v skutočnosti jednoducho vytvára v tejto chvíli.^{[5.1][5.2][5.3]}

Tým nechcem poprieť hodnotu robenia plánov. Bez plánov by sme v spoločnosti nikdy nedokázali fungovať. Ale naše plány nie sú náš život sám. To, čo robíme v tejto chvíli, je stopa našej cesty. Takže dokonca za hranicou správneho a nesprávneho, či sa nám to páči alebo nie, sa náš život v skutočnosti vytvára okamih za okamihom. Ale nad týmto jednoduchým faktom máme svoj život v spoločnosti.^[5.3][5.4]

Tento príbeh ilustruje, že naše konanie v prítomnosti je náš život, za hranicou správneho či nesprávneho, za hranicou dobrého či zlého. Ale to neznamená, že by sme sa preto mali snažiť žiť život, ktorému nezáleží na dobrom či zlom, správnom či nesprávnom a ktorému nezáleží na ničom v budúcnosti. Jednoducho poukazuje na veľmi, veľmi jednoduchý fakt. Majster Bodhidharma konal v každej chvíli prirodzene, podľa okolností svojho života, a jeho skutočný život nebol obmedzený predstavami o správnom a nesprávnom. Neviem, prečo hovorí: zdvihol obočie a žmurkol. Otázka je oveľa zásadnejšia: ako žijeme svoj budhistický život? Kam ideme? A odpoveď majstra Basoa znie: tu, tu, tu.^[5.5][5.6]

… Správnosť sa stala jeho súčasťou a vťahuje ho dnu.^[5.6]

To naznačuje, že ak praktizujeme zazen, privedieme telo a myseľ do rovnováhy, vyvážený stav nás potom vťahuje do správneho konania. Pri konaní nevidíme správne ani nesprávne; potom to, samozrejme, vidieť môžeme. Ale správne či nesprávne robiť môžeme a robiť správne či nesprávne nie je len funkciou nášho úmyslu alebo nášho morálneho hľadiska, ale celého nášho stavu tela a mysle. A keď hovorí, že hory a oceány sú čas-prítomnosť, zvára dohromady okolnosti a časopriestor, tu a teraz. Okolnosti, v ktorých sme v tejto chvíli, sa oddeliť nedajú.^[5.6][5.7]

V bežnom živote môžeme premýšľať: keby som sa minulý týždeň na toho chlapa nenahneval, šlo by to oveľa hladšie. Ale v skutočnosti nemôžeme urobiť žiadne konečné rozhodnutie, a preto jediné, čo je dôležité, je to, čo robíme teraz.^[5.15]

Opísať znamená obmedziť

Báseň majstra Kishoa o vôli a slovách je veľmi jednoduchý, realistický opis toho, keď človek má talk. Niekedy chce niečo povedať, ale nemôže nájsť slová; inokedy má slová, ale nemá vôľu. Komentáre majstra Dógena vytvárajú obraz práve teraz, nesúvisiaci s predtým ani potom: práve v tejto chvíli vytváram slová. Milisekundu predtým, než prehovoríme, vedome nevieme, čo povieme, ale predsa hovoríme. Veľmi často jednoducho hovoríme.^[5.8][5.9]

Budhistický pohľad na čas-prítomnosť je okamžité bytie: nie okamžitá udalosť, ale okamžitá existencia. Všetko sa deje teraz, nezávisle od všetkého, čo sa stalo v iných časoch. To však neznamená, že budhizmus popiera príčinu a následok.^[5.9]

Slovo vôľa opisuje samotnú vôľu a zobrazuje vôľu ako predmet. …^[5.10]

Hovorí o tom, ako niečomu pripájame nálepky; a pretože niečomu pripojíme nálepku, urobíme z toho predmet. Hnev je nálepka pre kolísavý tok niečoho v našom krvnom obehu; len čo ho označíme, môžeme povedať: „Musím svoj hnev vypustiť.“ Slová teda robia zo skutočnosti predmety. V origináli majster Dógen používa slovo, ktoré sa v skutočnosti prekladá ako obmedzovať. A dlho som o tom premýšľal a uvedomil som si, že opísať niečo znamená obmedziť to: ohraničiť to, definovať jeho hranicu. Sylvia je tá čierna vec tamto, ktorá končí tam, kde začína červená pohovka. Obmedzujem ťa. Jazykom teda vytvárame predmety.^[5.10][5.11]

… opis veci nikdy nie je samotnou vecou. Keď stretnem človeka, človek stretne iného človeka. Keď stretnem sám seba, prejav stretne prejav.^[5.11]

Nie som si istý významom týchto dvoch výrokov, ale predpokladám, že keď stretnem človeka, vidím opísaného, ohraničeného človeka; keď stretnem sám seba, nepoznám svoje hranice, takže čo stretávam, mi nie je jasné.^[5.11]

Vo svojej vlastnej verzii básne, s vôľou a slovami napoly prítomnými, dekonštruuje predmety, ktoré báseň vytvára v našej mysli; a polovica čas-prítomnosti alebo štvrtina, alebo nič z čas-prítomnosti, to všetko je v čas-prítomnosti. Chce teda ísť za obrazy a naznačuje, že svet môžeme zakúšať teraz, teraz, teraz, namiesto procesného pohľadu, v ktorom sme často uväznení. Alebo by sme mohli robiť oboje.^[5.12][5.13]

Byť človekom a diskutovať o veciach, ako je čas, znamená používať nádoby; nikdy sa ich nemôžeme zbaviť. Takže to, o čo sa majster Dógen pokúša, je naozaj nemožné: hovoriť o tom, aké by to bolo mimo všetkých nálepiek, ktoré dávame na veci, pomocou nálepiek.^[4.14]

Hoci zakúšame čas-prítomnosť priamo pred nami tu a teraz, môžeme mať sklon nechať sa zmiasť niečími slovami o nej, pretože sme vycvičení dávať týmto slovám prednosť pred vlastnou skúsenosťou. Dávame slovám prednosť pred stavom a to je zvyk našej civilizácie. Našťastie potom talk ukončíme, ideme sedieť a uvedomíme si, že slová boli iba slová. Ale tie slová sú o niečom skutočnom: o skutočnosti, v ktorej sme teraz.^{[3.17][3.19][3.20]}

Prirodzene v tejto chvíli

Kapitolu je veľmi ťažké pochopiť, pretože bez popretia nášho bežného pohľadu na čas predkladá hľadisko, ktoré je takmer neprijateľné: že jednoducho žijeme v tejto chvíli. To, čo robíme v tejto chvíli, je náš život sám. Keď konáme, svet je tu v tejto chvíli, takže môžeme povedať, že svet sa vytvára v tejto chvíli – čo v kresťanskej kultúre znie, akoby sme museli byť Bohom. Opisuje to, čo si všimneme, keď praktizujeme zazen. Odtiaľ pochádza jeho uvedomenie. A keďže praktizujeme tú istú prax, môžeme zachytiť slabú vôňu toho, o čom hovorí.^[5.14][5.15]

Ľudia v čase majstra Dógena aj ľudia dnes, ktorí sa rôznymi spôsobmi venujú štúdiu budhizmu, si myslia, že stav Buddhu je niečo, čo treba dosiahnuť, nejaký zvláštny stav, a neuvedomujú si, že stav buddhu je stav niekoho, kto je prirodzený, prirodzene v tejto chvíli. Nemôžeme zistiť, kto sme. Ale vedieť, že nemôžeme zistiť, kto sme, je zistenie. Vedieť, kto si, znamená zabudnúť, kto si, píše v Bendowa. Uvedomiť si (realize) znamená urobiť skutočným; uvedomenie a vedenie chápeme ako nejaký intelektuálny proces, ale tak to nie je. Vedieť, kto si, znamená byť v prítomnosti spokojný.^[5.18][5.19]

Účastník: Deje sa to teraz, každý je Buddha.

Každý je Buddha, keď je Buddha, a nikto nie je Buddha, keď nie je Buddha. Keď konáme v prirodzenom stave, úprimne, robíme v tejto chvíli to najlepšie, môžeme povedať, že sme Buddha. Niekedy to robíme. Inokedy vnútime svoje názory a zakryjeme svoje prirodzené ja, a potom nie sme Buddha. Ale stav Buddhu nie je statický a slová obmedzujú to, čo môžeme povedať.^[5.20]