Uji — 4. prednáška

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Dobre.

[recitácia, 00:00:32–00:01:06]

Pokračujeme s časom.

Predpokladáme, že čas jednoducho odchádza. A nechápeme, že čas nikdy neprichádza.

Čas nikdy neprichádza. Čas nikdy neprichádza. Hoci hovoríme o tom, že prítomnosť prechádza do minulosti a budúcnosť prichádza, nemáme žiadny pocit, že by čas prichádzal. Nemáme žiadny pocit, že by sa tento okamih menil na tento okamih, menil na tento okamih.

Hoci samo naše porozumenie je časom-prítomnosťou, naše porozumenie času okolnosti neovplyvňuje.

Takže povaha tu a teraz sa nemení tým, že ju chápeme alebo chápeme mylne.

Ľudia vidia čas ako prichádzanie a odchádzanie a len málokto ho dokáže jasne vidieť ako čas-prítomnosť, tu a teraz.

Takže sme tak navyknutí na svoj spracovaný pohľad na čas, prichádzanie, budúcnosť prichádza a minulosť odchádza, že len málokto dokáže jasne vidieť tento okamih, tu a teraz.

Ako potom pre nich môže byť ľahké nájsť si čas na dosiahnutie pravdy?

Dosiahnuť pravdu znamená vidieť, čo je skutočné tu a teraz, a čo sa vytvára tu a teraz. A vidieť, čo je skutočné tu a teraz, znamená byť v čase-prítomnosti.

Takže ľudia, ktorí vidia čas iba ako prichádzanie a odchádzanie, nedokážu vidieť jednoducho prítomný okamih tu a teraz. A keďže nedokážu vidieť prítomný okamih tu a teraz, pravdu nedosiahnu. Je pre nich ťažké dosiahnuť pravdu.

Aj medzi tými, ktorí vidia čas ako to, čo je teraz prítomné vo vesmíre, kto dokáže jasne vyjadriť, čo je to nevysloviteľné niečo, ktoré už majú?

Takže hovorí, že aj ľudia, ktorí dokážu, ktorí sú, ktorí žijú v prítomnosti, ktorých nerozptyľuje myslenie na miesto, kde nie sú, aj medzi takými ľuďmi je veľmi ťažké nájsť niekoho, kto dokáže vyjadriť, čo je tu a teraz, a to, čo je tu a teraz, opisuje ako nevysloviteľné niečo. A opisuje to ako nevysloviteľné niečo, pretože obsah prítomného okamihu sa opísať nedá. Či sa teda zahŕňa medzi tých, ktorí to nedokážu jasne vyjadriť, alebo nie, neviem.

A ani spomedzi tých, ktorí už dlho tvrdia, že to už majú, nikto neprestal tápať v snahe zistiť, kým už sú.

Takže hovorí o ľuďoch, ktorí tvrdia, že si uvedomili, čo je budhistická pravda, a medzi tými ľuďmi, ktorí tvrdia, že vedia, čo je budhistická pravda, že majú v tom jasno, väčšina z nich podľa majstra Dógena stále tápe v snahe zistiť, kým už sú. Takže ak si uvedomíme, čo je pravdivé tu a teraz, nemusíme tápať, aby sme zistili, kým sme.

Ak však týchto ľudí necháme ich času-prítomnosti, aj dosiahnutie pravdy a vyrovnaného stavu je iba čas-prítomnosť, ktorý sa zdá prichádzať a odchádzať.

Ale jeho posledný odsek opisuje skutočnú situáciu. Všetko je iba čas-prítomnosť. Skutočnosť je iba tento okamih prítomnosti. Povahu prítomného okamihu je ťažké uchopiť intelektom a ešte ťažšie je vyjadriť to, čo už je tu.

Ďalší odsek. Stručne povedané, čas-prítomnosť sa vždy uskutočňuje bez toho, aby sme sa zbavovali prekážok a klamov.

Nejde o to zbaviť sa vecí, ktoré nám bránia byť v teraz. Ak si vytvoríme predstavu alebo myšlienku, že chceme byť tu a teraz, ako nám hovorí majster Dógen, môžeme si myslieť, že sa musíme niečoho zbaviť. Musíme sa zbaviť vecí, ktoré nám bránia byť tu a teraz. On však hovorí, že do prítomnosti môžeme vždy vstúpiť bez toho, aby sme sa zbavili vecí, ktoré nám prekážajú.

To je celkom zaujímavé tvrdenie, pretože naznačuje, že snaha zbaviť sa vecí, ktoré nám prekážajú, nám v skutočnosti prekáža. A je v ňom obsiahnutý zmysel, že napríklad keď počujeme, aký je stav buddhu, hneď sa ho chceme pokúsiť získať. A aby sme ho získali, predstavujeme si, že sa musíme zbaviť všetkého, čo nie je stavom buddhu. Takže sa snažíme zbaviť svojho myslenia alebo sa zbavujeme svojej zaneprázdnenej mysle a tak ďalej. On však hovorí, že nič z toho nie je potrebné.

A dôvod, prečo hovorí, že to nie je potrebné, je ten, že aby sme boli plne v prítomnom okamihu, nejde o to zbaviť sa vecí, ale jednoducho nechať veci tak, ako sú.

Dobrotivé sily, ktoré sa objavujú napravo a naľavo od nás, sú časom-prítomnosťou nášho úsilia z celého srdca v tomto okamihu.

Naznačuje teda, že napravo a naľavo od nás sú dobrotivé sily. Keď vynakladáme úsilie z celého srdca, tieto dobrotivé sily nám pomáhajú.

Opisuje situáciu, keď vstupujeme do prítomného okamihu celkom prirodzene, nie v dôsledku snahy byť skôr tu ako niekde inde, ale jednoducho celkom prirodzene. A dôvod, prečo to opisuje ako prirodzený jav, a nie ako výsledok nášho úsilia zbaviť sa vecí, ktoré nám bránia byť tu a teraz, je ten, že byť plne prítomný tu a teraz nie je duševný stav, ale stav nášho tela a mysle. Takže to má telesnú zložku rovnako ako duševnú zložku.

Aj všetky živé bytosti na súši a v oceánoch sú časom-prítomnosťou nášho úsilia z celého srdca v tomto okamihu. Aj všetky bytosti v tomto svete a v iných svetoch sú časom-prítomnosťou nášho úsilia z celého srdca okamih za okamihom. Naša prax nás učí, že bez nášho vlastného úsilia okamih za okamihom v čase-prítomnosti by sa nikdy nič nemohlo uskutočniť ani pokračovať z jedného okamihu do druhého.

Zdá sa, že tu naznačuje, že naše úsilie, úsilie z celého srdca v tomto okamihu, je všetko. Nielenže je to bytie v tomto okamihu, ale je to všetko. Mohli by sme povedať, že vytvára svet.

Robí všetko skutočným. Zvyčajne si myslíme, že svet existuje nezávisle od nás, a vieme si predstaviť, že keby sme tu neboli, svet by tu stále bol. Ale v skutočnosti si túto situáciu nikdy nemôžeme vyskúšať. A naša skutočná skúsenosť je vždy svet, skutočný svet predo mnou a ja sme jeden neoddeliteľný celok. Takže to, že konám v prítomnom okamihu, že som plne tu, je pre Dógena svet, vytvára svet. Naozaj veľmi zvláštne tvrdenie.

Takže, vysvetliť, čo je solipsizmus. Je to tak, že sa mi sníva celý svet alebo že moja myseľ vytvára celý svet. Takže pokiaľ viem, nie je to, nemôžete vedieť, že čokoľvek je vôbec skutočné, pretože je to celé iba myslené. Takže rozdiel v, medzi pohľadom majstra Dógena a solipsizmom je v tom, že majster Dógen nehovorí, že svet existuje iba v mojej mysli.

Hovorí, že skutočnosť je spojenie medzi mnou a svetom v tomto okamihu. Takže nie je to tak, že tam vonku nie je nič skutočné. Nie je to tak, že skutočnosť je vo mne alebo že skutočnosť je mimo mňa, ale ja a skutočnosť sa v tomto okamihu spájame, teda ja som tu v tomto okamihu spolu, neoddeliteľne. To je skutočnosť.

Účastník: [nejasné, 00:14:31–00:14:37: “Not consciousness. Not all together.” / “What does that sort of thing look like for the whole heart of effort could be? Not consciousness.”]

Mike: Mohlo by to byť vedomie, áno, ale ak dokážeme vedomie definovať, mohli by sme, áno.

Účastník: Len rozmýšľam, či nehovorí niečo skôr v tom zmysle, než čomu bežne rozumieme pod úsilím z celého srdca, čo je...

Mike: Nuž áno, hovorí o úsilí z celého srdca v tom zmysle, že keď vynakladáme úsilie z celého srdca, svet neinterpretujeme, na svete sa podieľame. Máme teda rôzne spôsoby bytia. Ak svet interpretujeme, duševne sa od sveta oddeľujeme, čo znamená, že vo svojom vnímaní niečo rozdeľujeme medzi mňa a veci. Ale keď vynakladáme úsilie z celého srdca, prestaneme to robiť. Ale pretože to prestaneme robiť, neexistuje to.

Účastník: Nuž, nie je to nie úsilie z celého srdca alebo porozumenie priamo, ktoré je prejavom úsilia z celého srdca. Nie je to

Mike: Môže byť.

Účastník: Myslím, že trochu problém mám v tom, že v, v povedzme jedenástom storočí by tento text dával zmysel, pretože človek... Neviem si predstaviť, aké je to byť v jedenástom storočí, ale skúsenosť človeka by sa veľmi zakladala na jeho existencii a jeho živote. Kdežto v modernom svete môžeme zapnúť televízor a človek môže vidieť obrazy z druhej strany planéty.

Mike: Áno.

Účastník: A myslím, že práve tam je o niečo ťažšie interpretovať, čo hovorí majster Dógen, pretože to, čo vstupuje do existencie človeka, je niečo, čo nie je súčasťou jeho sveta, hoci v skutočnosti súčasťou jeho sveta je, ale zdá sa, že, nuž, nie je to iná časť planéty.

Mike: Áno. Áno, pretože sme vytvorili celý virtuálny svet, ktorý

Účastník: Hej.

Mike: spoločne zdieľame a obývame.

Účastník: Myslím, že v modernom svete sme v tomto ohľade obmedzení, pretože...

Mike: V jednom ohľade možno áno, ale v inom ohľade, napríklad, my, ľudská civilizácia, sme rozmýšľali o tom, o čo vlastne ide, oveľa dlhšie, takže môžeme hovoriť veci ako vedomie a môžeme hovoriť slová ako konanie a všetci sa venujeme nejakej činnosti, nie preto, že by sme mali sklon sadiť mrkvu, ale jednoducho kvôli nej samej. A to všetko bolo ľuďom v 13. storočí asi odopreté. Venovať sa niečomu kvôli tomu samému je veľmi ťažké. Ale my sa vždy venujeme kvôli nim samým a zazen praktizujeme kvôli nemu samému.

Ale ak človek musí pracovať od úsvitu do súmraku, aby mal dosť jedla na život, potom si nikdy nemôže uvedomiť... že robí veci kvôli nim samým.

Účastník: Myslím, že to je tá nesprávna vec, o ktorej rozmýšľam. [nejasné, 00:17:56–00:18:02: “It's just a matter of if it's a problem with the fact that we just can't let anything exist to happen at the time.” / “It's just a matter of existence. It's just a matter of anything that exists to happen at the time.”] [nejasné, 00:18:06–00:18:10: “I mean, I don't think you can catch your breath, but I will work in the best you can.”]

Mike: Áno.

Účastník: [nejasné, 00:18:11–00:18:17: “and so if you have to get along with it and it's your part of it.” / “You're not going to pass it in one place or anything. Just so that the fact that they're alive, it's not quite worth it.”]

Mike: Áno, o tomto môžeme diskutovať na mnohých rôznych úrovniach. Ak pôjdete do biológie, asi by ste mohli povedať, viete, ak sa pozriete na bunku pod mikroskopom, vidíte len drobné veci, ktoré sa rútia sem a tam. Takže život je v skutočnosti úsilie z celého srdca. Sú to všetky tie drobné veci, ktoré sa rútia sem a tam. Vidíte diapozitív mikroskopického zväčšenia ciev a krv, ako sa tam pumpuje. Áno. Na druhej strane môžeme povedať, že na našej úrovni našich bežných životov všetci vždy vynakladáme úsilie z celého srdca, ale väčšinu času si myslíme, že úsilie, ktoré vynakladáme, je pre nejaký abstraktný cieľ.

A tak zvláštnym spôsobom smerujeme časť seba mimo toho, čo robíme. Niekedy to však nerobíme. A keď časť seba nesmerujeme mimo toho, čo robíme, stáva sa to celistvejším alebo plnším alebo niečo také. A to je dôvod, prečo sa všetky športové aktivity moderného sveta stali takými populárnymi. Pretože ľudia si nevedome všimnú, že vynakladať úsilie z celého srdca, nie preto, že musia stihnúť termín, nie preto, že musia o šiestej niekam ísť, ale jednoducho preto, že sú na bežiacom páse, bežia kvôli behu samotnému.

A potom to niektorým ľuďom príde príliš jednoduché, tak si nasadia slúchadlá a pozerajú televíziu hore v športovej hale a vyberú sa z okamihu, v ktorom sú. Takže máme na výber. Takže áno, úsilie z celého srdca je výraz majstra Dógena, ktorým opisuje okamih existencie nášho života, čo je akási plná dynamickosť. A skutočnosť je človek a svet, ktorí sa stretávajú v okamihu, v okamihu. Toto je jeho obraz. Toto je jeho opis skutočnosti.

Takže „naša prax nás učí, že bez nášho vlastného úsilia okamih za okamihom v čase-prítomnosti by sa nikdy nič nemohlo uskutočniť.“ Takže skutočné je pre majstra Dógena veľmi jednoduché, priame skutočné. Nie je to abstraktné skutočné. Máme veľa abstraktných skutočností. Jednou abstraktnou skutočnosťou môže byť skutočnosť sledovania filmu v televízii a vedomie, že film zobrazuje niečo, čo bolo skutočné alebo môže niekde byť skutočné. Ale o tejto skutočnosti nehovorí. Hovorí o skutočnosti sedenia pred televíznou obrazovkou, sledovania filmu. Takže to samo osebe je skutočnosť.

Film zobrazujúci výsek skutočnosti na inom mieste alebo v inom čase nie je to, o čom hovorí. Ale skutočnosť toho, že som pred obrazovkou, pozerám sa na obrazovku, tá skutočnosť. Neznamená to, že film nie je skutočný. Neznamená to, že to, čo zobrazuje, nikdy nebolo skutočné. Ale je to iný druh skutočného. Zaujímalo by ma, koľko ľudí rozumelo jeho prednáškam, keď ich mal. A po jeho smrti dali všetky jeho, keď ich majster Ejo zredigoval, dali ich všetky do veľkej truhly a nechali ich zamknuté [nejasné, 00:22:36–00:22:50: “a hundred” / “400”] rokov.

Predpokladám, že to bolo preto, lebo sú také veľmi ťažké, že ľudia nedokázali pochopiť, čo sa snažil povedať. A tak je to aj teraz. Ale nejako dokážeme pochopiť malé časti toho, čo hovorí, pretože v istom zmysle sa svet za tie stáročia pohol ďalej. Pretože ľudské bytosti žili. Ďalších 800 rokov od čias majstra Dógena sme o niečo viac skúmali, kto sme a čo robíme. Takže všetky disciplíny, ktorým sa venujeme, či už sú to vedecké disciplíny, alebo umelecké disciplíny, všetky skúmajú, čo sme. Keď umelec maľuje obraz, skúma, o čom to všetko je.

Keď vedec hľadí do mikroskopu, snaží sa uvidieť, o čo vlastne ide, a tak ďalej. Takže keďže sa skúmame dlhšie, možno máme o niekoľko vodítok viac, keď čítame, čo majster Dógen napísal. Naozaj si nie som istý, či ich máme, alebo nie. Ale myslím, že možno dokážeme v istom zmysle pochopiť o niečo viac z toho, čo hovorí, než ľudia, ktorí žili vtedy. Ale keďže naše životy sú oveľa zložitejšie a sme oveľa viac uväznení vo virtuálnej spoločnosti, niekedy to môže byť ťažšie [nejasné, 00:24:47–00:24:50: “to...” / “to proceed.”]

Účastník: Tým však odpovedáte na moju otázku. Faktom je, že sedím v obývačke, pozerám na televíznu obrazovku, a to je moja skutočnosť.

Mike: Áno. Takže v tom odseku sú dve dôležité veci. Prvá je, že do prítomného okamihu nevstupujeme tým, že sa zbavíme vecí, ktoré nám bránia vstúpiť do prítomného okamihu. To je prvá vec, ktorú hovorí. Niečo nás privádza do prítomného okamihu. Naznačuje dobrotivé [nejasné, 00:25:26–00:25:36: “fortune.” / “thought in it,”] Ale mohli by sme povedať, že sa mení náš fyziologický stav a endomorfíny v našej krvi zabránia tomu, aby naša mozgová činnosť bola taká rušná, a cítime sa pokojnejšie alebo niečo také. Takže môžeme nájsť podrobnejšie vysvetlenia toho, čo by mohli byť dobrotivé sily. Faktom však je, že okamih, keď sa staneme plne prítomnými, sa jednoducho objaví.

Môžeme si to všimnúť v zazene. V zazene môžeme mať veľmi rušnú myseľ alebo boľavé nohy a potom zrazu na sekundu alebo na pol hodiny jednoducho sedíme tam, kde sme.

Takže posledná veta hovorí: Naša prax nás učí, že bez nášho vlastného úsilia okamih za okamihom v čase-prítomnosti by sa nikdy nič nemohlo uskutočniť ani pokračovať z jedného okamihu do druhého.

Ale potom nadväzuje na to posledné tvrdenie: Nemali by sme chápať, že toto okamihové pokračovanie je ako vietor alebo dážď, ktorý sa ženie z východu na západ.

Chce teda povedať, že okamihy pokračujú okamih za okamihom, ale nie je to ako nejaký postup, ako vietor alebo dážď, ktorý sa ženie krajinou.

Celý vesmír postupuje z jedného okamihu do druhého. Nie statický, ale ani nie súvislý proces.

A potom uvádza príklad. Príkladom tohto okamihového postupu je jar. Má mnoho rozličných podôb a ich plynutie nazývame postupom jari. Ale naša prax nás učí, že plynutie času z okamihu do okamihu nezahŕňa nijaký vonkajší predmet.

Takže opäť hovorí, že z okamihu do okamihu prebieha nejaký proces alebo postup, ale tie okamihy sú nezávislé. Nie je nič vonkajšie, čo by menilo svet z tohto okamihu do nasledujúceho okamihu. A zdá sa, že to popiera akýkoľvek zákon príčiny a následku, pretože zákon príčiny a následku spája tento okamih s nasledujúcim okamihom. Ale ak sa na zákon príčiny a následku pozrieme veľmi podrobne, nájdeme v koreni príčiny a následku ten istý záver, aký tu hovorí majster Dógen.

Keď vedci skúmajú príčinu a následok, spôsob, akým niečo funguje, pozrú sa, čo sa deje v tomto okamihu, pozrú sa, čo sa deje v nasledujúcom okamihu. A vytvoria teóriu. Takže stalo sa toto a potom sa stalo tamto. Takže napríklad ak vezmem organizmus a vpichnem doň takéto množstvo chemickej látky, potom urobí toto.

A potom, aby zistili, prečo to robí, pozrú sa ešte podrobnejšie na tie časové okamihy, keď sa veci dejú, a povedia: Á, áno, tam vpichnem chemickú látku a potom to spôsobí, že sa tu vytvorí ďalšia chemická látka, ktorá spôsobí, že sa tam vytvorí ďalšia chemická látka, ktorá má takýto účinok. A potom povedia, že to je podrobnejšie vysvetlenie. A neskôr idú stále viac a viac do podrobností. Takže vedci sa vždy pozerajú stále podrobnejšie, aby spojili jeden dej s nasledujúcim dejom nejakým zákonom.

Ale nech idete akokoľvek zblízka, nikdy nezistíte, čo je v medzere medzi jedným dejom a nasledujúcim dejom. Takže ani veda nikdy nebude schopná túto medzeru zaplniť.

Účastník: [nejasné, 00:30:41–00:30:47: “there was this sort of thing that you think was a crime, was a separate thing.” / “And then you can swap out that just upside, so it's exactly the same. I thought it was the same, but”]

Mike: Áno.

Účastník: [nejasné, 00:30:48–00:30:49: “So you just kind of move in and” / “it didn't just seem to move in.”]

Mike: Hej.

Účastník: [nejasné, 00:30:50–00:30:53: “move it, but where is this problem?” / “There, that's where it is. Where is it? That's completely.”]

Mike: To je ten problém, áno. Nenapadajú mi nejaké naozaj dobré príklady. Ale ak sa pozriete na postupy nejakej konkrétnej vedy, uvidíte, že celá veda robí to, že sa stále podrobnejšie pozerá na to, čo sa deje v jej konkrétnej oblasti. Ak vezmete atómových fyzikov, chcú zistiť, čo sa deje s drobnými čiastočkami hmoty. Tak postavia obrovské urýchľovače a rozbíjajú tieto čiastočky hmoty na menšie čiastočky a tie menšie čiastočky chcú rozbiť na ešte menšie čiastočky.

Potom môžu vidieť, prečo táto čiastočka išla tadiaľto a tamtá čiastočka tadiaľto. Takže potom musia postaviť väčší urýchľovač, aby videli podrobnejšie. Ale tomu procesu niet konca. Ako v tom procese pokračujeme, chápeme čoraz jasnejšie, prečo sa stalo to A a potom prečo sa ako ďalšie stalo B. Ale čím bližšie a bližšie sa k tomu dostávame, tým ťažšie je zistiť dôvod, prečo jedna udalosť spôsobuje nasledujúcu udalosť. A to je skutočný problém v modernej fyzike, v modernej atómovej fyzike.

Takže majster Dógen hovorí, že „plynutie času z okamihu do okamihu nezahŕňa nijaký vonkajší predmet.“ Nie je nič vonkajšie, čo by spôsobovalo, že tento okamih prejde do nasledujúceho okamihu.

A vracia sa k príkladu jari. Napríklad okamihová jar prechádza procesom, ktorý nazývame jar. Ale to prechádzanie nie je samotná jar. O jari iba uvažujeme ako o pohybe okamihovej jari procesom jari.

Takže dekonštruuje slová, ktorými opisujeme, v tomto prípade, plynutie ročných období.

Takže môžeme povedať, že teraz je jar, na stromoch sú kvety, a môžeme povedať, že jar plynie, pretože okamihová jar, kvet na strome, kvet na strome, postupuje, a ten postup nazývame plynutím jari. Takže dekonštruuje spôsob, akým hovoríme o procese, postupe.

Ale jar sa uskutočňuje v každom čase-prítomnosti v procese jari.

Takže v tomto čase je jar. V tomto čase je jar. V tomto čase je jar. Ale ročné obdobie, ktoré nazývame jar, skonštruujeme tak, že to všetko pospájame dohromady.

K tomu sa musíme znova a znova vracať. Ak sa pri rozprave o okamihovom plynutí času domnievame, že navonok sa menia iba jednotlivé veci, ale existuje nejaká skutočná nemenná entita, ktorá prechádza z okamihu do okamihu a pohybuje sa cez všetky svety a všetky časy, v našej praxi poľavujeme v štúdiu budhizmu.

Takže v tejto poslednej vete hovorí, že ak si myslíme, že veci sa menia z okamihu do okamihu, ale za tým je niečo, čo pokračuje, potom budhizmu jasne nerozumieme. Takže môžeme povedať, že za prítomný okamih, v ktorom existujeme, často kladieme nejakú nemennú entitu.

Kladieme zaň skonštruované ja, svoju predstavu o tom, kým sme. Kladieme zaň svoju predstavu o svojom živote. Kladieme zaň svoj pojem času. Takže za tento talk, ako postupuje z okamihu do okamihu, kladieme pojem času, nemennú, plynúcu, nemennú, plynúcu entitu, ktorá sa za ním pohybuje a ktorú nazývame čas. On však hovorí, že takýto spôsob myslenia je poľavovaním v štúdiu budhizmu.

Otázka: [nejasné, 00:36:56–00:36:59: “How do you think your work is carrying within your thought?” / “How do you think your work is going to continue to grow?”]

Mike: Áno.

Účastník: [nejasné, 00:37:07–00:37:08: “Well, that's the way to do it.”]

Mike: Áno.

Účastník: [nejasné, 00:37:09–00:37:11: “It's unjustified, isn't it?”]

Mike: Áno. Nie. Dávame meno nádobe, ktorá sa volá jar, ale naša skutočná skúsenosť jari je okamihová. Takže našu zbierku okamihových jarí nazývame jar. Takže „okamihová jar prechádza procesom jari.“ Veľmi ťažké, však, o čom to hovorí. Áno.

Účastník: [nejasné, 00:37:50–00:37:51: “Is this the”]

Mike: Áno.

Účastník: [nejasné, 00:37:54–00:37:57: “This one will be completely in in life.” / “This one, we probably put it in a T-monet block.”]

Mike: Áno.

Účastník: [nejasné, 00:37:58–00:38:01: “And we will just get completely” / “And we will do something strange.”]

Mike: Áno.

Účastník: [nejasné, 00:38:01–00:38:04: “into it.” / “Because it's going to be something quite different. It's just”]

Mike: Áno. Áno. Niekedy, ale nikdy sa ich nemôžeme zbaviť, pretože byť človekom a diskutovať o veciach, ako je čas, znamená používať nádoby alebo používať…

Účastník: [nejasné, 00:38:21–00:38:26: “An extra word I think is a good idea, because all kinds of things” / “Yes. You can make it for them. You can make it with a foreground thing.”]

Mike: by to bolo nemožné.

Účastník: [nejasné, 00:38:27–00:38:29: “it wouldn't be easy.” / “It wouldn't be impossible.”]

Mike: Áno.

Účastník: [nejasné, 00:38:30–00:38:31: “An extra word.” / “It isn't.”]

Mike: Takže to, o čo sa majster Dógen pokúša, je naozaj nemožné. Snaží sa hovoriť o tom, aké by to bolo mimo všetkých nálepiek, ktoré dávame na veci, pomocou nálepiek.

Účastník: [nejasné, 00:38:47–00:38:50: “It's not about getting rid of things, it's just exposing them.” / “It's not about getting rid of them, but just choosing them.”]

Mike: Áno.

Účastník: Je to len prepadávanie sa cez ne, je to presne tak, ako sme to urobili.

Mike: Áno. Áno. Nemôžeme pred tým uniknúť.

Účastník: [nejasné, 00:39:35–00:39:36: “We can't escape.”]

Mike: Áno. Nemôžeme uniknúť pred tým, že sme tu.

Účastník: [nejasné, 00:39:41–00:39:42: “We can't escape from being here.”]

Mike: Áno.

Účastník: [nejasné, 00:39:43–00:39:44: “We can't escape from being here.”]

Mike: Áno. Ale keď praktizujeme zazen, praktizovanie zazenu nás učí, že to, že sme tu, že sedíme v zazene v tomto okamihu, je skutočnosť. Tá veľmi jednoduchá skúsenosť. Takže ide ďalej, než že je to skutočnosť. Hovorí, že robí skutočnosť, vytvára skutočnosť.

Účastník: [nejasné, 00:40:22–00:40:23: “And if you don't make any difference.”]

Mike: Ktorý odsek?

Účastník: [nejasné, 00:40:30–00:40:39: “There is something around here is wrong. We don't really really need to do this yet.”]

Naša prax nás učí, že bez nášho vlastného úsilia okamih za okamihom v čase-prítomnosti by sa nikdy nič nemohlo uskutočniť ani pokračovať z jedného okamihu do druhého.

Takže bez toho, aby sme vynaložili úsilie praktizovať zazen, nikdy neuvidíme, že to, že sme naozaj tu v tomto okamihu, je tento okamih, robí tento okamih. A bez toho, aby sme robili tento okamih, nemôže byť ďalší okamih. Lepšie to nedokážem. Je to naozaj dosť nedostatočné.

Myslíme si, že sme od sveta oddelení. Myslíme si napríklad, že sme, že ja praktizujem zazen v zende so všetkými ostatnými. Ale naša skutočná okamihová skúsenosť taká nie je. Okamihová skúsenosť toho, že ja praktizujem zazen, je celý vesmír v jednom okamihu. Takže hovorí, že ho vytvárame. Skutočnosť je stretnutie mňa a sveta v tomto okamihu, stretnutie vás a sveta, stretnutie mňa a vás. Takže my robíme skutočnosť.

Účastník: Nebolo mi to vedomé (conscious) ani to nebolo v mojom uvedomení (aware).

Mike: Skutočnosť sa robí v tomto okamihu, v tomto okamihu. A skutočnosť robí v tomto okamihu v tejto miestnosti celé toto zoskupenie, v tomto okamihu. Všimneme si, že jednoducho sedíme tu a je tu niečo. A všímame si to znova a znova a znova. A nevšímame si plynutie času, ale len toto, len toto, len tu, len teraz, len všetko. Takže tá veľmi, veľmi jednoduchá, neopísateľná, neuchopiteľná skúsenosť je skutočnosť majstra Dógena. Vždy prítomná, vždy tu. Navrch na ňu kladieme svoju interpretáciu.

Účastník: Áno, pretože tá

Mike: Takže môžeme povedať, že sú tri svety. Je tu skutočnosť. V ktorej sme, tu a teraz, vždy, je tu svet našich predstáv a myšlienok a interpretácií, v ktorom si myslíme, že existujeme, a je tu fyzický svet, ktorý dáva podnety nášmu nervovému systému a našim zmyslom, čuch, hmat, chuť, sluch a tak ďalej, a myslíme si, že ten je skutočný. A keď o svete premýšľame, nikdy sa nemôžeme dostať zo sveta myslenia. Keď svet zakúšame cez zmysly, nikdy sa nemôžeme dostať zo sveta zmyslového vnímania.

Ale keď konáme, oba tieto svety zmiznú a ukáže sa svet okamžitej skutočnosti. Nie cez naše zmysly, ale ani nie bez nich. Takže je to otázka zamerania. Napríklad môžeme zamerať svoje vedomie. Môžeme zamerať svoje vedomie. To správne slovo je tu, ale povedzme, že to správne slovo je tu. Ale povedzme, takže napríklad pri sedení v zazene môžeme, takže napríklad pri sedení v zazene sa môžeme zamerať na bolesť v kolene alebo na zvuk niekoho, kto kašle, alebo na vtáka vonku. A ak svoje zmysly zameriame na fyzické, potom sme v tom fyzickom svete.

Alebo môžeme svoje vedomie zamerať na svoju predstavu, a v tom prípade sme vo svete predstáv. Ale v zazene je stav, keď sa nezameriavame ani na jedno z toho. Zameriavame sa na niečo iné. A nevylučuje ich to, ale nezameriavame svoje vedomie na jedno ani na druhé. Ak chcete, rozostrujeme zameranie. Takže objímame všetko. Alebo iný spôsob je, že sa zbavujeme tých ďalších dvoch svetov a vstupujeme do sveta skutočnosti. Ale všetky tieto slová sú veľmi ťažké, však?

Účastník: Môžu zmiznúť v letnej horúčave, znova v zime.

Mike: Áno. Áno. Ale keď sa zameriame napríklad na dážď na streche, je tam. Ale ak prebehnete cez miestnosť, aby ste niečo urobili v núdzovej situácii, pretože Nick sa zvalí z pohovky a chytá sa za hruď a vy ste lekár a prebehnete cez miestnosť, dážď— dobre, chytá sa za nohu. Zvuk dažďa tam stále je, ale nie je v— nezameriavate sa naň. Možno sa zameriavate na všetko. Takže nie je to tak, že by naše zmysly zmizli, ale nezameriavame svoje vedomie jedným smerom.

Účastník: [nejasné, 00:49:24–00:49:31: “or not very unusual for a father to want them to be made in by a regular and experience one side of the other.” / “I have to go again and use it on one on the beat, you might think about one experience one side of the line to the other.”]

Mike: Áno. Hej.

Účastník: [nejasné, 00:49:37–00:49:45: “It's noticeable beyond what is amount of father how that is is like one side of the other.” / “The statement you're talking about is either how that fits into a second time period being one side of the line to the other statement.”]

Mike: Nuž, ja vždy hovorím, že je to ako chôdza po lane. A aby sme si na lane udržali rovnováhu, musíme sa kývať. A dve strany, medzi ktorými sa kývame, sú svet myslenia, čiže naše myšlienky, a svet našich zmyslov, čiže fyzické. Takže sa kývame medzi duševným a fyzickým. Ale to je iba obraz.

Účastník: [nejasné, 00:50:11–00:50:26: “In the core of your conceptual world, which is such an idea of reflective way of experience of other as something, which is” / “See you later. in the context of conceptual use, such in the ideas, if it's just a range of experience or something like that.”]

Mike: Áno. Áno, neviem, či idealizmus a materializmus mi znejú ako filozofické kategórie. Sme uväznení vo svete myslenia a sme uväznení vo svete počúvania, videnia, dotýkania sa, chutnania. Ale naša schopnosť opísať našu skutočnú skúsenosť je taká obmedzená, pretože aj keď poviem, viete, sme uväznení vo svete, kde iba počúvame dážď, v skutočnosti nikdy nie sme v situácii, keď iba počúvame dážď. Naše vedomie celý čas poletuje všade naokolo. Takže pokúšať sa ho pripichnúť vždy znamená minúť podstatu. Ale to je to najlepšie, čo dokážeme. Aj naše zmysly sú obmedzené.

Napríklad vieme, že rádiové vlny existujú, pretože môžete zapnúť rádio alebo môžete zapnúť mobilný telefón. Nuž, tu nie, ale máte signál. Vy, čo nás netrápi, je to, že nemáme, nemáme rádiové antény ako vy. Je to jednoducho časť skutočnosti, ktorú jednoducho nedokážeme vnímať. Aj tak tam je, však? Hej. Takže určiť, čo je skutočnosť, je veľmi, veľmi ťažké uchopiť. Veľmi ťažké uchopiť. Len tento okamih tu a teraz, my a svet, dobrotivé sily, ktoré sú...

Účastník: [nejasné, 00:52:37–00:52:44: “With the short complicated sentences, you can actually get a very long …”]

Účastník: Pretože ak nenakreslíte, že spodok balóna bude nehybný, spodok balóna bude nehybný, potom len začnete mať nejakú predstavu o balónoch, musíte premýšľať o tom, aké budú bez balóna. A nerobím si s tým starosti, pretože si musíte uvedomiť, že už útočia na balón.

Mike: Zvieratá niekedy naozaj majú spôsob, ako to vysvetliť, a niektorí ľudia radi chovajú domáceho miláčika, pretože ten im stále ukazuje, ako byť v prítomnom okamihu. Takže je to istý druh učenia a stromy nás učia tiež. Keď sa kolíšu a vydávajú pekné zvuky, a dážď to učí. Takže vedia, ako to vysvetliť, ale nepotrebujú slová.

Účastník: Takže to, čo sme práve povedali na tomto príklade v tejto veci, je, že keď niečo veľmi chceme, hneď na to dáme nálepku a dáme definíciu toho, čo chceme. Takže keď to nechceme, jednoducho to máme. Neoznačujeme to nálepkou podľa toho, čím sú.

Mike: Takže bábätká sú také, a preto ich musíme vychovávať. Teraz to mať nemôžeš, musíš chvíľku počkať. A ak svoje bábätko úspešne vychováte, nebudí vás uprostred noci. Zobudí sa o šiestej. Ona teraz spí až do šiestej.

Účastník: [nejasné, 00:54:40–00:54:42: “You do see the social appeal to it.” / “Yes.”]

(smiech)

Mike: Ale na druhej strane bábätká vychovávajú aj nás. Veľmi ťažké, však? Áno. Moje slová sú iba mojím pokusom urobiť slová majstra Dógena ľahšími. Ale niektorí z vás si možno prečítajú, čo napísal Mike Cross v knihách, a zistia, že je to ľahšie než moja ľahšia verzia. Ale môžeme sa iba snažiť. Ale moja je určite ľahšia, než pozerať sa na čínske znaky.

Takže to bol veľmi nezvyčajný človek, keď celý svoj život strávil snahou vyjadriť slovami niečo... „naľavo od nás, sú čas-prítomnosť.“ Mal päťdesiattri, keď zomrel, a myslím, že napísal, a myslím, že väčšinu kapitol Shobogenzo napísal za dosť krátky čas, keď bol v chráme Kippoji, myslím, že mnohé z nich boli napísané. Takže mal akoby, zdá sa, že mal tri alebo štyri roky akoby výbuchu, keď napísal veľa kapitol. Ale nie som, nie som, nemám podrobnosti v hlave.

Každopádne, nebudem pokračovať, pretože ďalšia časť je príbeh. Takže to nechám na príbeh a zvyšok. Zvládneme prejsť zvyšok? Aha, rozumiem. Ach, zvyšok asi prejdeme, [nejasné, 00:57:12–00:57:14: “am I?” / “of mine.”] Otázky. Ach, prečítam teraz ten príbeh. Otázky. Ach, prečítam teraz ten príbeh, potom budeme pripravení.

Jedného dňa sa na podnet majstra Sekitoa Kisena majster Yakusan Igen opýtal majstra Basoa Doitsua.

V tom čase neboli všetci majstri; boli to majstri a žiaci, ale titul dostávajú posmrtne.

Otázka znie: Viac-menej som pochopil význam budhistickej teórie a jej členenia. [nejasné, 00:57:48–00:57:55: “But Bodhidharma's intention in coming from India to China. Bodhidharma's intention in coming from India to China.” / “but what is Dharma's intention in coming from India to China? What is Dharma's intention in coming from India to China?”] Keď majster Baso otázku počul, odpovedal, že v jednom čase-prítomnosti mal pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť.

V inom čase-prítomnosti pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť nemal. V inom čase-prítomnosti— v jednom čase-prítomnosti bolo zdvihnúť obočie a žmurknúť správne a v inom čase-prítomnosti bolo zdvihnúť obočie a žmurknúť nesprávne. Keď majster Yakusan tieto slová počul, celý budhizmus sa mu vyjasnil a povedal majstrovi Basoovi: Keď som študoval u majstra Sekitoa, bol som iba komár sediaci na chrbte železného vola.

Takže o tom môžeme diskutovať zajtra.

Odriekame na záver talku Fuekō?

[recitácia, 00:59:00–01:00:18]