Uji — 2. prednáška

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Takže si pred talkom zarecitujme Kaikyoge.

[recitácia, 00:00:06–00:00:39]

Pokračujeme od dnešného rána, dostal každý kópiu?

Takže tu máme majstra, 13. storočie – pardon, majstra, 9. storočie, báseň zenového majstra Yakusan Igena: Čas-prítomnosť stojaca na výšine hory, čas-prítomnosť klesajúca do hlbín oceánu. Čas-prítomnosť, nahnevaný démon. Čas-prítomnosť, buddha. Čas-prítomnosť, formálny obrad. Čas-prítomnosť, chrámový areál. Čas-prítomnosť, všedný človek. Čas-prítomnosť, prenikajúca celým vesmírom.

To prenikanie celým vesmírom môžeme vyložiť tak, že myslí sedenie v zazene. Keď sedíme v zazene, prestávame sa oddeľovať od sveta a sedíme v celom vesmíre. Takže veľa momentiek, konkrétnych časov, a to chce báseň vyjadriť. Báseň teda stotožňuje čas-prítomnosť, čiže teraz, so skutočnými konkrétnymi okolnosťami. Keby sme to mali napísať bežným spôsobom, povedali by sme: V istom čase sa stalo to a to, potom v inom čase sa stalo to a to. Ale báseň je napísaná jednoduchšie.

Majster Dógen to komentuje: Čas-prítomnosť znamená, že čas je prítomnosť a prítomnosť je čas. Stav buddhu sa vždy uskutočňuje v čase, a preto je ten stav osvetlený svetlom prítomnosti.

Takže čas-prítomnosť znamená, že čas je prítomný. V japončine a čínštine môžete dať dva znaky dokopy do zloženiny, uji, to je názov kapitoly. A v angličtine zvyčajne chceme niečo vložiť, čas a prítomný okamih, aby sme tie dve veci prepojili. Ale v japončine čas-prítomnosť znamená, že čas je to isté ako prítomnosť, stotožnený s ňou, neoddeliteľný od nej. „Stav buddhu sa vždy uskutočňuje v čase.“

Stav buddhu je teda stav, keď sme na mieste, kde sme, keď sme bdelí voči času a miestu, kde sme teraz. „A preto je ten stav osvetlený svetlom prítomnosti.“ Nemusí to nutne znamenať nejaký duchovný reflektor v metaforickom zmysle. Dá sa to vyložiť aj tak, že keď sme naozaj v prítomnosti, vidíme veci jasnejšie. A keď sedíte v zazene, všimnete si chvíle, keď sa obraciate dovnútra. Hoci máte oči otvorené, nepozeráte sa na to, čo je vonku.

To, čo je vonku, je akoby zahalené povlakom, dalo by sa povedať. Nie je to jasné. Ale keď v tých chvíľach v zazene, keď len sedíme a naše oči jednoducho prirodzene vidia, je všetko jasnejšie. Môžeme teda povedať, že svetlo prítomnosti osvetľuje a my sme ním osvetlení. Majster Dógen pokračuje: keď stotožnil čas a prítomnosť ako jednu vec a hovoril o tom, že buddha je v prítomnom okamihu a že byť v prítomnom okamihu je osvetlený stav, potom predkladá iné hľadisko. „Musíme však študovať čas aj ako dvadsaťštyrihodinový čas, tento deň.“

Inými slovami, nemali by sme odmietať predstavu, že existuje plynutie času, dvadsaťštyri hodín za deň.

Hnev má svoj čas, a tak je to dvadsaťštyrihodinový čas. Dvadsaťštyrihodinový čas je relatívny. Hoci si nemôžeme byť istí, či je jedno obdobie dvadsiatich štyroch hodín dlhšie alebo kratšie, rýchlejšie alebo pomalšie než iné, aj tak hovoríme, že deň trvá dvadsaťštyri hodín.

Takže tu hovorí, že čas môžeme vidieť ako súvislý proces. Počas dvadsiatich štyroch hodín. A keď takto vidíme čas ako súvislý proces, niekedy ho vidíme subjektívne, relatívne.

Takže možno táto hodina pôjde veľmi pomaly, ale posledná hodina, keď sme tam sedeli, možno ubehla veľmi rýchlo, a ďalšia hodina možno ubehne veľmi rýchlo a ďalších päť minút sa možno bude veľmi vliecť. Tieto relatívne pocity, skúsenosti, ktoré máme, sú jedným spôsobom, ako sa pozerať na plynutie času. Iným spôsobom je byť objektívny a merať čas malými hodinovými mechanizmami. To nás viaže k niečomu fyzickému, niečomu vonkajšiemu. Potom teda meriame čas objektívne podľa vonkajších meracích prístrojov. Ale v oboch prípadoch vidíme čas ako niečo, čo sa pohybuje.

Takže povieme: posledné sedenie zazenu ubehlo ako blesk, ale samozrejme viem, že trvalo hodinu, pretože to dokážem odmerať. Máme teda tieto subjektívne a objektívne pohľady na čas, ktorý plynie ako proces. On to teda nechce odmietnuť. Bolo by od neho hlúpe to odmietať, pretože bez toho, aby sme sa na čas pozerali ako na proces, nemôžeme naozaj fungovať ako ľudská spoločnosť.

Pravdepodobne by sme mohli fungovať ako voľná tlupa zvierat, ktorá sa iba riadi okolnosťami, ale nemohli by sme fungovať ako civilizácia. Civilizácia je teda založená na tom, že zdieľame vieru v čas ako súvislý proces, ktorý dokážeme merať viac-menej objektívne. Pred štyristo rokmi nie veľmi objektívne, podľa slnka a tak. Ale dnes veľmi objektívne. Naše konanie je teda veľmi presne načasované podľa našich meraní. Kým pred štyristo rokmi. Asi až tak nezáležalo na tom, či ste prišli načas alebo nie, pretože nikto nevedel, čo je načas. Keď všetci prišli, to bolo načas. Keď vyšlo slnko, to bolo načas.

Pokračuje ďalej: a hoci nikdy nepochybujeme o svojej schopnosti jasne sledovať plynutie času, nemôžeme si byť istí, že jasne vieme, čo čas je. Ako obyčajní ľudia máme mnoho pochybností o mnohých veciach, ale naše pochybnosti nie sú vždy rovnaké. Neustále sa menia. Ale hoci je to tak, každá z tých meniacich sa pochybností je čas-prítomnosť.

Takže najprv hovorí, že hoci máme subjektívny, relatívny pohľad na skúsenosť času a máme aj objektívnejší, merateľný pohľad na čas, zvyčajne nepochybujeme o tom, že existuje niečo, čo sa volá čas a čo plynie ďalej. A hoci o tom nepochybujeme, v skutočnosti presne nevieme, čo to je. A potom poukazuje na to, že obyčajní ľudia, my, pochybujeme o mnohých veciach, ale naše pochybnosti sa menia zo dňa na deň, od okamihu, z roka na rok. A všetky tie pochybnosti alebo to, že pochybnosti nemáme, sa dejú v čas-prítomnosti. Takže odbehne preč do subjektívneho a objektívneho pohľadu na čas ako proces a potom nás privedie späť a povie: ale všetko, čo sa deje, je v skutočnosti vždy teraz. Naše pochybovanie sa odohráva teraz. Nikdy nemôžeme pochybovať v budúcnosti. Nikdy nemôžeme pochybovať v minulosti. Pochybovať môžeme iba teraz.

Pokračuje. Rozumieme tomu, že vesmír pozostáva zo všetkých vecí, ktoré tento svet obsahuje. Musíme tiež rozumieť tomu, že všetci ľudia a veci vo vesmíre majú svoju čas-prítomnosť.

Takže tu zaujíma subjektívny pohľad na čas: každá samostatná osoba, vec má svoj vlastný prítomný okamih. Je to individuálna vec. Každý máme svoju vlastnú prítomnosť.

Tak ako sú jednotlivé veci navzájom nezávislé, sú navzájom nezávislé aj jednotlivé čas-prítomnosti. To znamená, že mnoho ľudí môže chcieť nájsť pravdu v rovnakom čase a môže byť mnoho časov, v ktorých jeden človek chce nájsť pravdu.

Tým chce povedať, že – Prítomný okamih patrí každej entite, každej osobe a veci jednotlivo. Ale zároveň sú všetky tie jednotlivé čas-prítomnosti inkluzívne. Takže v tomto okamihu je čas-prítomnosť každého z nás jedna čas-prítomnosť.

Ale každý, keď sa pozerá zo svojho hľadiska, má svoju vlastnú čas-prítomnosť. Ja mám svoje teraz. Vy máte svoje teraz. Takže poukazuje na to, že čas-prítomnosť je nezávislá aj inkluzívna, čo sú dve protikladné veci. Nezávislé znamená byť oddelený; inkluzívne znamená byť spolu. Nie. Áno, dá sa to tak povedať, áno. Nie, hovorí, že všetci zakúšame individuálne teraz, ale naša skúsenosť individuálnych teraz je celá teraz. Takže dve rôzne hľadiská: individuálne hľadisko a kolektívne hľadisko. Snaží sa teda opísať skutočnú skúsenosť.

Takže to nie vždy znie objektívne a logicky konzistentne. Vlastne tie dve veci, na ktoré tam poukazuje, že každý máme svoje vlastné teraz, ale všetky naše vlastné teraz sú jedno teraz. Protirečivé. Je to preto, že skutočnú skúsenosť považuje za protirečivú, podľa toho, ako sa na ňu pozeráte. Takže môžeme povedať, že teraz, to teraz zahŕňa celý rad osobných teraz. A jeden človek zakúša sériu osobných teraz: moje teraz, moje teraz, moje teraz, moje teraz.

Vytvára teda dva rôzne obrazy toho, čo je teraz. Obraz teraz, teraz, teraz, teraz a obraz teraz, teraz, teraz, teraz. Jeden je horizontálny obraz všetkých tých teraz a druhý je obraz línie teraz.

Účastník: Nuž, línia.

Účastník: Perspektívu máte, keď vezmete všetky teraz v tom istom roku.

Mike: Hej.

Účastník: Horizontálnu perspektívu máte, keď vezmete všetky teraz v rôznych rokoch.

Mike: Presne tak. To je ten obraz. Alebo, ako som sa naučil, keď som počúval príspevok Barona Boena, jeho majstrovskú triedu: v hudbe máte hĺbku v akorde takto a takto. Toto je teda obraz, ktorý vytvára, keď sa snaží opísať neopísateľné. „Platí to nielen o chcení nájsť pravdu, ale aj o skutočnom uskutočnení pravdy a skutočnom praktizovaní budhistického života.“ Takže môžeme chcieť nájsť pravdu a môžeme pravdu uskutočniť v okamihu, v okamihu, v okamihu.

Tento človek, ktorého pokladám za seba, je človek, ktorého si poskladám v jednej čas-prítomnosti. Takéto myslenie môžeme použiť na všetko vo vesmíre a tento druh intelektuálnej analýzy je východiskovým bodom budhistickej praxe.

Takže uskutočniť pravdu, ten výraz uskutočniť pravdu (to realize the truth), ktorý sa objavuje tak často, znamená uvedomiť si, čo je skutočné v každej konkrétnej čas-prítomnosti, v každom konkrétnom teraz. A to je praktizovať budhistický život. Konštruujeme samých seba. Skladáme sa dokopy v každom okamihu. Takže v tomto okamihu si konštruujem obraz seba a držím ten obraz seba. V ďalšom okamihu ho držím.

A spomienku na všetky tie držané obrazy seba považujem za trvalého Michaela. Rovnako aj našu interpretáciu alebo konceptualizáciu vesmíru konštruujeme v každom okamihu. Pri praktizovaní zazenu máme niekedy chvíle, keď sa to, čo sa deje, jednoducho deje. Alebo niekedy, keď sedíme na stoličke, máme jednoducho chvíle, keď sa to, čo sa deje, deje. Počujeme zvuky na streche, sedíme, počúvame niekoho hovoriť. Potom znovu interpretujeme alebo konštruujeme svoj svet a svet, ktorý konštruujeme, je nám známy a zdieľame ho medzi sebou všetci.

Takže môžem povedať: Teraz prší, a všetci si môžeme pomyslieť: Ach, ak bude zajtra ráno pršať, budeme musieť pracovať vnútri namiesto vonku, alebo: Zapol som si v izbe ohrievač? alebo čokoľvek. Takže keď konštruujeme svoj svet, všetci konštruujeme budúcnosť. Majster Dógen hovorí, že to je konštrukcia, ktorú ľudské bytosti vytvárajú, aby interpretovali svet. Ale v prítomnom okamihu je iba to, čo sa vám deje, neinterpretované.

A ďalej to vysvetľuje podrobnejšie. Ale človek, ktorý objasnil svoj skutočný stav, vidí iba každú vec, každú vec, každú vec a púšťa z rúk porozumenie povahy každej veci. A v tom okamihu čas-prítomnosť obsahuje celý čas a ten čas obsahuje všetky veci. Celá existencia, celý vesmír je teda prítomný v každom okamihu času. Rýchlo sa pozrite, či nájdete nejakú časť vesmíru, ktorá unikla z tohto prítomného okamihu.

Účastník: (smeje sa)

Mike: Všetko je tam. Vytvára tu obraz človeka, ktorý nekonštruuje svoj svet. A naozaj si nevieme predstaviť, že by mohli existovať ľudia, ktorí iba vidia každú vec, každú vec a púšťajú z rúk porozumenie povahy každej veci. Znie to ako akýsi bezduchý spôsob života. Ale samozrejme nemyslí tým, že okolo nás sú ľudia, ktorí celý život žijú tak, že iba vidia každú vec, každú vec, každú vec, každú vec. Ale v rámci našich životov to robíme neustále. Počas zazenu to mnohí z nás robili. Mnohí z vás to robili.

Ja som premýšľal o tom, ako urobiť strih na kasáju. Ale tí šťastlivci, ktorí na kopci rúbali ostružiny, možno iba brali každú vec, každú vec, každú vec a nerozumeli povahe každej veci. Takže namiesto toho, aby ste chytili rastlinu a pomysleli si: Ach, to je tá a tá. Teraz ju odseknem. Mám ju odseknúť tu? Jedným plynulým pohybom ju chytíte a odseknete.

Takže to, čo opisuje, nie je nejaký nadľudský človek, ktorý prechádza životom bez toho, aby interpretoval svet, ale len jednoduchý stav konania, ktorý všetci zakúšame každý deň, niekedy viac, niekedy menej. A samozrejme naša skúsenosť v zazene. V zazene, hoci nám prichádza a odchádza veľa myšlienok, máme aj obdobie, keď zakúšame každú vec, každú vec, bez interpretovania. A v tých časoch je všetko obsiahnuté v tých časoch. Neexistuje časť vesmíru, ktorá by tu nebola. Neznamená to, že je to tu celé, ale znamená to, že nemáme hranice. Sme súčasťou jedného obrovského celku, pretože sme sa od neho neoddelili myslením ani používaním jazyka.

Spôsobuje to zmätok, ale môže to byť aj prospešné. Takže by sme si nemali myslieť, že konceptualizácia je zlá, nerobte ju, ale mali by sme si všímať, čo sa deje, keď konceptualizujeme. Áno. Áno, v spoločnosti.

Otázka: Ale pretože je to choré vo svete totálnej konceptualizácie, robím práve toto?

Mike: Áno.

Účastník: Nemám pocit, že dokážem vidieť seba,

Mike: Áno.

Účastník: čokoľvek, čo potrebujem, to

Mike: Áno.

Účastník: aby to mohlo byť prinesené k vám.

Mike: Áno. Áno. Áno. Presne tak. Môžeme povedať, že žijeme tri životy súčasne: pojmový svet, ktorý vytvárame, fyzický svet, ktorý vnímame zmyslami, a svet konania, v ktorom strácame oboje a jednoducho konáme, ako bábätko. Obývame teda tri životy naraz. Ale naše civilizácie sú jednostranne naklonené. Západná civilizácia sa prikláňa k pojmovému. Už od starých Grékov a ešte skôr si ceníme idey o svete rovnako ako svet samotný alebo ešte viac. A to bol ten – kto to mal ten príbeh o tieňoch na zadnej stene jaskyne, Platón.

Platón teda povedal, že existuje skutočný život, ktorým je pojmové, a existuje fyzický svet, ktorý ho nasleduje. A odvtedy máme sklon, sklon uprednostňovať pojmové a snažiť sa prispôsobiť náš skutočný svet pojmovému. A to vytvorilo celú našu civilizáciu. Niekto si pomyslel: To je pekná stodola. Dali sme hore veci a draka a urobili tie hrubé steny, aby ľudia platili za vstup. A potom to urobili, a my prídeme dnu a povieme: Ach, to je pekné miesto pre draka. Môžeme tu sedieť a mať talky.

Takže to je založené na pojmovom. Skonštruovali sme niečo vo svojich mysliach a všetci sme na to pristúpili. Ale áno, pokračujte. Morálka, áno. to Áno. Môže. Môžeme, ale veľmi často sa naša abstraktná morálka neprenesie do našich činov a vidíme toho toľko príkladov, že je to neuveriteľné. Vlastne ľudia, ktorí sú abstraktne najmorálnejší, majú často temné tajomstvá. Americký kazateľ, ktorý vykrikuje o hriešnosti sexu, si odskakoval zadným vchodom do motela, kde mal malú dámu.

Abstraktná morálka je teda dôležitá. Abstraktné, všetko abstraktné je dôležité v spoločnosti, ktorá je založená na konštrukciách, ktoré zdieľame. Ale nemôžeme prispôsobiť svet presne našim pojmom. To je ten problém. Ak teda veríme, že naše pojmy sú prvoradé, a snažíme sa im svet prispôsobiť, zvyčajne máme veľké problémy. Ale ťažkosť pre ľudské bytosti je v tom, že nevieme, či sú naše idey realistické alebo nie, kým ich nevyskúšame. A potom, keď ich vyskúšame, nevieme, či ísť za svojou ideou, alebo sa jej vzdať a nasledovať skutočnosť.

Tvrdohlaví ľudia sa niekedy držia svojich ideí a niekedy majú dobré výsledky. Niekedy majú katastrofálne výsledky, pretože ich idey sú nerealistické. Ako teda nájsť cestu tým bludiskom? Nuž, o čo sa aspoň snažíme, je porozumieť povahe toho, čo robíme, keď konceptualizujeme, a čo konštruujeme a zdieľame, a čo je základné, nekonštruované a zdieľané, a chodiť medzi nimi tam a späť, a tak získavame určitý cit pre to, kto sme a čo robíme. A to robíme v zazene veľmi jednoduchým spôsobom.

Strácame sa vo svojich myšlienkach a potom sa vraciame k tomu, čo naozaj robíme, a to je niečo veľmi, veľmi jednoduché. Potom sa zas strácame vo svojich myšlienkach a znova sa vraciame k tomu, čo robíme. A pomaly, pomaly získavame určitý cit pre to, čo robíme. Ach, strácam sa vo svojich myšlienkach. Ach, vraciam sa k skutočnosti. Ach, zas som v myšlienkach. Ach, teraz som späť v skutočnosti. Veľmi dobré cvičenie. Taký mentálny aerobik. Majster Dógen pokračuje.

Teraz prechádza k trochu inej téme, stále o teraz čiže čas-prítomnosti, ale z trochu iného uhla.

Kým neštudujeme budhistický pohľad, je bežné myslieť si, že čas-prítomnosť znamená, že v jednom určitom čase sa nahneváme, v inom určitom čase sa staneme buddhom, a predstavujeme si udalosti ako časť cesty, akoby sme prechádzali cez rieku alebo cez horský priesmyk. A hoci sme si celkom istí, že horský priesmyk alebo rieka sú stále prítomné tam vzadu, keď ich prekročíme, už sme ich minuli a posunuli sme sa ďalej, aby nás osvetľovala prítomnosť, a nechali sme ich za sebou v diaľke.

Takže tu, v stredovekej japončine 13. storočia, majster Dógen vytvára obraz lineárneho času, lineárneho postupu času. Hovorí teda: zvyčajne si myslíme, dobre, je tu teraz a je tu teraz, ktoré práve prešlo, a je tu budúce teraz, a všetky sú akoby na ceste.

Takže to, čo sme robili dnes ráno, je akosi tam vzadu za kopcom, odkiaľ sme práve prišli, a potom ideme cez tento kopec hore až na vrchol a potom zase dolu. Predstavujeme si teda túto cestu a tú cestu nazývame život. A robíme to všetci. Konštruujeme svoju cestu a nazývame ju svojím životom. A akosi si myslíme, že minulosť je tam vzadu, niekde tam vzadu. V júli sme boli s Yoko na dovolenke na juhu Francúzska, a keď o tom začnem rozprávať, poviem vám, kde sme bývali a všetko, je to, akoby to bolo vzadu, niekde tam vzadu. Neviem presne kde, ale je to tam vzadu. Dovolenka je tam vzadu a my sme sa posunuli ďalej.

Účastník: Niektoré predpoklady chápu minulosť ako niečo, čo je vpredu. Môžete ju vidieť, kým budúcnosť je za vami v diaľke.

Mike: To je dobré.

Účastník: Postavte tých ľudí hore, ak sa prikloníte, ak sa pozriete pozdĺž časovej osi, pretože vidia, kam táto hra smeruje.

Mike: Ó áno, to je pekné. Spike Milligan. I'm walking backwards for Christmas across the Irish Sea. Ó. Áno, to je dobré. Prirovnanie. A všetky tieto druhy prirovnaní, metafor, ako tá, ktorú vytvára v tomto odseku, nám dávajú rôzne pohľady na to, čo je naša skúsenosť. Zdá sa, že je to veľmi o predstavách rozkladu času, pretože je nesmierne možné poňať, povedzme, inak než cez metaforu krajiny alebo udalosti. Zdá sa, áno.

Áno. Ale problém tej nemožnej situácie rieši prax. Pretože zazen je opakovaná skúsenosť teraz. A ľudské bytosti sú také intelektuálne, naša schopnosť konceptualizovať je taká silná, že nemôžeme uniknúť zo svojej konceptualizácie. Niektorí ľudia teda radi veľa rozprávajú o tom, čo sa im stalo v minulosti, najmä o svojich dovolenkách. Ach, a potom sme išli sem a potom sme išli tam, a potom vytiahnu fotky a je to skutočné, viete. Opisujú svoju cestu, na ktorej boli. A niekedy je dosť nudné to počúvať.

Iní ľudia minulosť púšťajú a len čo sa niečo stane, už ich to nezaujíma. A niekedy môžu byť tiež dosť nudní. Ale ide o to, že byť uväznený v jednom pohľade nám sťažuje vidieť skutočnosť. Takže ak sme uväznení iba v pohľade, viete, potom nevidíme, že minulosť je naozaj navždy preč. Nech sa v minulosti stalo čokoľvek, teraz to nemôžeme napraviť. Môžeme teraz niečo urobiť a môžeme to nazvať napravením minulosti, ale nie je to napravenie minulosti; je to napravenie prítomnosti.

Takže nájsť trhlinu v našom lineárnom pohľade na čas je druh oslobodenia. Neznamená to, že musíme povedať, že nič také ako čas neexistuje.

Účastník: Nemeškám, pretože čas neexistuje. Prísť do práce o pol šiestej večer.

Účastník: [nejasné, 00:39:04–00:39:12: “You can compare the situation of time in a way. At some point, you sort of there because we agree.” / “You get a bit of comparison with the idea of a time with a blank sample of it, you assume it's there because we agree it's there.”]

Otázka: Áno. Myslíte, že by sme to nemali robiť?

Mike: Zdá sa nevyhnutné, že to musíme robiť.

Účastník: Hej,

Mike: Zdá

Účastník: jasné.

Mike: sa to nevyhnutné. Musíme, nevyhnutne musíme súhlasiť, prijímať a veriť v zdieľané plynutie procesu, pretože to nás udržiava v chode ako civilizáciu. Ale byť v ňom uväznený znamená, že sme navždy uväznení v minulosti, prítomnosti, budúcnosti, a to nám niekedy môže spôsobovať utrpenie. Áno. Áno. Áno. Nie, ani ja neviem.

Mohli by sme povedať, v istom zmysle, keby sme povedali, že namiesto toho, aby bol čas rozprestretý ako cesta, má hĺbku v niečom, siahame po obrazoch, ktoré by vyhoveli našej skúsenosti. Majster Dógen dáva príklad v ďalšom odseku. Takže v tom odseku, ktorý sme práve čítali, povedal, že zvyčajne si myslíme, že veci sa dejú v rôznych teraz a tie teraz sú akoby cesta a my sme na tej ceste, takže minulosť je tam vzadu a my smerujeme k budúcnosti. Potom prechádza k opačnému a inému hľadisku.

Ale toto nie je jediný spôsob, ako o tom uvažovať. V čase, keď prechádzame cez horský priesmyk alebo cez rieku, sme tam prítomní, a tak je tam prítomný čas. Čas nemôže uniknúť prítomnosti. Pripúšťajúc, že čas sa neobjavuje a nemizne. Čas, keď prechádzame cez horský priesmyk, je tiež skutočná čas-prítomnosť. A aj keby sa čas objavoval a mizol, čas, keď je čas skutočne prítomný, je tiež čas-prítomnosť. Ako potom môže čas, keď prechádzame cez horský priesmyk alebo cez rieku, nebyť pohltený časom, keď sme osvetlení svetlom prítomnosti? Ako môžeme povedať, že čas, keď prechádzame cez horský priesmyk alebo cez rieku, nevyvrhuje túto prítomnú jasnosť?

Ten väčší. Ale to, čo hovorí v tom odseku, je podobné tomu, čo sa snaží vyjadriť Stuart, a to, že aj v prítomnom okamihu cítime nejakú hĺbku alebo rozpätie času. Ako by sme to mali opísať?

Takže hovorí, že namiesto toho, aby sme mysleli na čas ako na cestu, ktorá ide týmto smerom, môžeme si čas predstaviť rozprestretý takto alebo rozprestretý tamto. A vlastne astronómovia to robia, pretože keď sa pozerajú do vesmíru na hviezdy, vedia, že svetlu z hviezd trvalo toľko a toľko rokov, kým sa dostalo späť, dostalo sa na Zem. Takže keď sa pozerajú na hviezdu... Sto miliónov svetelných rokov ďaleko, ďalšia dvesto miliónov svetelných rokov ďaleko, pozerajú sa na... pozerajú sa na panorámu času. Áno. Áno. Áno. Áno. Presne tak.

Takže naša schopnosť udržať niečo v pamäti, stopu v pamäti, nám umožňuje vytvárať tieto konštrukcie. Áno. Áno. Áno.

Účastník: Vlastne polovica komunity je v tom.

Mike: Áno.

Účastník: Nič o viere. Ale ak to robíte, neviem. Ak nemáte vieru, možno na to zabudnete, nie? Môže to byť jediná cesta vpred, ale ak jednoducho idete dolu, majte vieru v stvoriteľa všetkých ľudí.

Mike: Áno. Áno. Ale keď astronóm stojí a pozerá cez ďalekohľad a vidí hviezdy tamto a tamto, vie, že sú v minulosti. Takže vidí do minulosti. A to je obraz, ktorý sa Dógen, podobný druh obrazu, snaží vytvoriť. Iba obraz.

Iba vytvára spôsoby, ako sa pozerať na našu skúsenosť, pretože naša skutočná skúsenosť je o dosť nezvyčajnejšia, než si zvyčajne všímame. Pretože sme vždy tu. Nikdy nevidíme, ako sa okamih mení na ďalší okamih, a predsa sa neustále mení. Áno, to by bolo fantastické. Áno. Určite, ak premýšľame o tom, ako funguje naša skúsenosť, dotyk, zrak, nevieme ju vysvetliť pomocou okamihu. Potrebuje proces, aby sme jej porozumeli.

Aby som teda porozumel tomu, ako vás môžem vidieť, musím hovoriť o svetle, ktoré prichádza od vás do môjho oka, a potom o signáloch, ktoré idú z môjho oka do mozgu, a tak ďalej. A to všetko dáva zmysel iba v čase a vedci merajú, koľko milisekúnd to trvá a tak. Takže bez lineárnych pojmov času tomu nevieme dať žiadny zmysel. Ale to, že tomu nevieme dať zmysel, neznamená, že to presne zodpovedá modelu, ktorým tomu dávame zmysel. Dáva to zmysel? Áno.

Účastník: Ten druh štruktúry. Rozdiel medzi akoby prehĺtaním, prehĺtaním a vyvrhovaním.

Mike: Áno.

Účastník: A to, prehĺtanie je ako niečo zahŕňajúce.

Mike: Áno.

Účastník: A vyvrhovanie je akési odlíšenie od človeka.

Mike: Áno, presne tak. Hovorí o ťažkej veci, ale tá ťažkosť je niečo, čo si nevšímame, nezvyčajná situácia, v ktorej žijeme. Skonštruovali sme si loď nazvanú civilizácia. Plávame v nej a neuvedomili sme si, neuvedomili sme si, že tam vonku je voda. Neznamená to, že keď si všimneme, že sme v lodi plávajúcej po vode, máme z lode vyskočiť.

Jednoducho si môžeme všimnúť, kde sme. Môžeme si všimnúť, že sme tu, že sme vždy tu, že všetko je vždy tu, že všetko sa neustále mení a že existujú protirečenia. Prejdem rovno na ďalší odsek.

Hoci nahnevaný človek je udalosť v minulosti a buddha je tu dnes, môžeme o čase uvažovať aj tak, akoby sme vystúpili do hôr a pozerali sa na tisíce štítov, namiesto toho, aby sme videli čas, ako okolo nás plynie. Časový štít, keď sa nahneváme, je potom čas-prítomnosť, hoci sa zdá, že ustúpil do minulosti. A časový štít, keď sa staneme buddhom, je tiež čas-prítomnosť, hoci sa zdá, že je tam vzadu.

Takže ďalší, ten obraz, o ktorom sme práve hovorili, keď sa pozeráme na minulosť a budúcnosť namiesto lineárneho pohľadu. „Potom je borovica čas-prítomnosť a bambusový háj je čas-prítomnosť.“ Takže borovica a bambusový háj sú konkrétne predmety existujúce v prítomnom okamihu. Takže len krátko na zhrnutie: kapitola začala básňou, ktorá hovorila: Skutočnosť je teraz, skutočnosť je teraz, skutočnosť je teraz.

Teraz sa hnevám, teraz som šťastný, teraz som vonku, teraz som vnútri. Teda rozbíjanie našej predstavy, že čas je plynutie. Potom majster Dógen ďalej povedal: Ale hoci skutočnosť je teraz, teraz, teraz, nedokážeme si pomôcť a vidíme čas ako proces počas dňa. Potom ďalej povedal: Ale keď myslíme na čas ako na proces počas dňa, myslíme naň ako na čas a cestu, lineárnu cestu, však? Minulosť, prítomnosť, budúcnosť. Ale môžeme o ňom uvažovať aj iným spôsobom.

Namiesto toho, aby sme išli minulosť, prítomnosť, budúcnosť, môžeme myslieť na prítomnosť. A na minulosť a budúcnosť, ako sú tam vonku, ako veľké pohorie. Písal v 13. storočí. Nemal slovník psychológie, astronómie, viete. Nemal výhodu Einsteinovej teórie relativity, zakriveného priestoru, časových rozdielov, digitálnych hodín. Vytváral teda poetické obrazy, aby sa pokúsil povedať podobné veci. Skúma teda spôsob, akým sa pozeráme na čas, a dáva nám rôzne spôsoby, ako sa naň pozerať. Áno.

Účastník: Myslím, že by ste mohli povedať, že tá skutočná vec je, že k vám príde pri práci s množstvom ľudí, ktorí žiadajú množstvo smerov na cestu.

Mike: Áno, absolútne. Je to dobrá správa, hej. Pretože hľadáme pravdu, ak budeme hľadať ďalej, nájdeme ju. Samozrejme, ak hľadáme pravdu nesprávnym smerom, možno ju nikdy nenájdeme. Ak sa napríklad rozhodneme, že všetko sa dá vyriešiť hľadením do krištáľovej gule, môžeme hľadieť do krištáľovej gule odteraz až do smrti, ale k pravde sa nepriblížime. Ale máme niečo vynikajúcejšie ako hľadenie do krištáľovej gule, čo sa volá veda. A veda hovorí: pozri sa na to, čo je vonku, a potom povedz: Hm, to asi nie je pravda.

Zistím, či to tak je alebo nie, a potom tú vec dôkladne rozoberiem, aby som videl, či je to pravda alebo nie. A ak nedokážete dokázať, že je to nepravdivé, potom poviete: Dobre, zatiaľ je to pravda, a potom idete ďalej. Takže to je veľmi silné skúmanie pravdy. Ak teda bude veda pokračovať takto, musí nájsť, musí sa priblížiť k pravde.

Otázka: to je nepojmová skúsenosť

Mike: Áno.

Otázka: a nie pojmová?

Mike: Áno.

Účastník: Takže záleží na tom, ako dlho o tom konceptualizujete. Môžete sa k tomu priblížiť, ale vždy to minete, kým ten pojem nezahodíte.

Mike: Áno. Takže je celkom zaujímavé, že čoraz viac ľudí zapojených do vedeckého skúmania sa zaujíma o praktizovanie zazenu. Pretože napríklad som bol na tej konferencii o vedomí a v sobotu ráno som viedol ranné sedenie zazenu a v nedeľu ráno niekto iný viedol sedenie všímavosti (mindfulness). Možno si nemyslím, že sedenie všímavosti (mindfulness) je také dobré ako zazen. Ale aspoň títo vedci, ktorí skúmajú všetky tie pojmové idey, sedia takto. Je to vlastne úžasné, nie? Musia to robiť z nejakého opodstatneného dôvodu. Aký to je?

Možno to nevedia. Takže možno intuitívne ľudia, ktorí skúmajú, čo je pravdivé, z vedeckej perspektívy, možno si intuitívne uvedomujú: niekedy v ďalekej budúcnosti budem musieť z toho všetkého vyskočiť. Alebo sa možno snažia, možno už vedia, že z toho budú musieť vyskočiť, a snažia sa nájsť spojenie medzi vonkajškom a vnútrom. Neviem. Ale som si istý, že ak budú ľudia hľadať pravdu najsilnejšími nástrojmi, aké máme, priblížia sa k nej. Skončíme?

Nuž, na konci talku zarecitujme Fueko. Prvé tri riadky Fueko recitujeme normálnym tempom. Pardon, štyri, štyri riadky, a posledné tri riadky recitujeme pomalšie. Ale jednoducho nasledujte všetkých ostatných.

[recitácia, 00:56:49–00:57:41]

Ďakujem veľmi pekne.