Uji — 3. prednáška

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Zarecitujeme Kaikyōge?

[recitácia, 00:00:03–00:00:39]

Ak si spomínate, včera sme prebrali prvých pár odsekov z Uji. Najprv báseň, ktorá predstavuje konkrétne prípady dejov, konkrétne teraz. Potom komentár majstra Dógena, že hoci skutočnosť je iba konkrétne teraz, musíme prijať aj pohľad na čas ako na proces, ktorý prebieha 24 hodín denne. A v tomto procesnom pohľade na čas máme niekedy subjektívny pocit. Hovoríme, že čas letí alebo že sa vlečie, a tiež objektívny pocit. Čas vieme merať meracími prístrojmi, hodinami a hodinkami, polohou slnka a tak ďalej.

A potom povedal, že časy-prítomnosti, čiže tie teraz, patria každému človeku nezávisle. Ale všetci zdieľame jedno teraz, takže teraz je aj zahŕňajúce. A potom povedal, že si konštruujeme svoj život, konštruujeme si obraz seba samého, ktorý existoval v minulosti, je tu teraz a bude tu v budúcnosti, a ten považujeme za seba. A konštruujeme si aj obraz vesmíru, obraz nášho života v čase.

Tu teda ide o procesný pohľad na čas, ktorý sa opiera o pamäť. Ale potom zmení uhol pohľadu a hovorí, že ten, kto objasnil svoj skutočný stav, vidí iba teraz, teraz, teraz. A nedrží sa minulosti. Púšťa porozumenie povahy toho, čo je pred nami. A keď to čítame, znie to dosť idealisticky, predstaviť si, že sme v takom stave. Znie to ako nejaký nadľudský stav. Ale samozrejme nehovorí o niečom trvalom. Hovorí o stave konania. A v konaní robíme to, čo je pred nami, a hneď ideme ďalej.

Máme pred sebou ďalšiu vec. Takže v konaní, keď svet nehodnotíme ani si nekonštruujeme jeho obraz, máme iba teraz, teraz, teraz, teraz. A toto všetci zakúšame vo vlastnom živote, pri turistike, plávaní, bojových umeniach, hudbe, maľovaní a tak ďalej. Všetky naše činnosti majú veľký podiel konania. A v konaní objasňujeme svoj skutočný stav. V konaní sme v tom istom stave ako buddha. A potom povedal, že obyčajní ľudia, ktorí neštudovali budhistický pohľad, si čas predstavujú ako líniu. Nehovorí líniu, hovorí cestu, pri ktorej ideme cez horský priesmyk a pozdĺž údolia a tak ďalej. Takže to, čo sa nám stalo minulý rok alebo minulý mesiac, je tam vzadu, a veci, ku ktorým sme ešte neprišli, sú pred nami.

Jeho obraz je teda líniou nášho života a myslíme si, že takto náš život je. Ale navrhuje aj iný spôsob, ako o tom uvažovať. Namiesto línie s minulosťou za nami a budúcnosťou, ktorá ešte len príde, pred nami, ako všetky udalosti ako horské vrcholy. Stojíme teda na vrchole, na ktorom sme v tomto okamihu, a celá minulosť a budúcnosť sú priestorovo rozložené ako vrcholy.

Je to obraz, ktorý vytvára. Netvrdí, že čas naozaj taký je. Vytvára rôzne uhly pohľadu a tieto uhly pohľadu sú modely. A tak ako pri vedeckých modeloch, model nie je skutočnosť. Takže ani majster Dógen nedokáže skutočnosť vyjadriť. Nedokáže naozaj opísať, čo čas je, ale dáva viac ako jeden uhol pohľadu, a v tom je veľká dôležitosť jeho diela. Protirečí si. Hovorí: Je to teraz, teraz, teraz, a potom hovorí: Nie, nie je. Je to cesta, a potom hovorí: Nie, nie je. Je to rozložené takto. A hovorí, že – ach, tak tam sa dostal.

Naznačuje to použitím slova... Minulosť pohltená prítomnosťou a minulosť, ktorú prítomnosť vychrlí, čo naznačuje akési obsahovanie jedného v druhom. A to je, samozrejme, veľmi zaujímavé pre vedcov, pre ľudí, ktorí sa snažia skúmať povahu fraktálového času, fraktály a vnorenia, niečo vnútri niečoho iného vnútri niečoho iného vnútri niečoho iného. Takže ten obraz je dosť užitočný. Pamätáte si, či sme robili ďalší odsek? „Hoci rozhnevaný človek je v minulosti, Buddha je tu dnes.“ Ach áno, to je ten, kde sme rozložení po mnohých vrcholoch.

Tam sme sa teda dostali, na koniec toho odseku. Ďalší odsek.

Vidieť čas iba ako niečo, čo odplýva, nestačí. Myslieť si, že jedinou vlastnosťou času je schopnosť plynúť, nestačí.

Náš bežný lineárny pohľad na čas teda nestačí.

Ak o čase uvažujeme iba ako o niečom, čo odplýva, potom medzi okamihmi času-prítomnosti, ako ubiehajú, musia byť medzery.

Obyčajní ľudia vidia čas iba ako niečo, čo odplýva, a preto čas-prítomnosť nezakúšajú a nepočuli jeho vysvetlenie.

[nejasné, 00:08:54–00:09:01: “Ordinary people. Oh yes, I suppose they might do.” / “ordinary people he's Well, yes, I suppose I might be.”] Hovorí o tom, že v našom bežnom živote sme ponorení do procesného pohľadu na náš život. Najmä keď pracujeme, máme schôdzky, termíny a čas, keď sa veci dejú, a sme do toho času úplne ponorení. A sotva máme čas byť tam, kde sme.

Sme niekde inde, myslíme na ďalšiu vec, pretože sme pod nejakým tlakom alebo sa ponáhľame. A tak sme úplne ponorení do tohto procesu času. Čas plynie a nesie nás so sebou a niekedy ani nedokážeme vnímať, kde sme. Hoci nedokážeme vnímať, kde sme, vždy sme tu. Ale obyčajní ľudia vidia čas iba takto a nedokážu, nezakúšajú čas-prítomnosť, alebo ho nezakúšajú naplno. Samozrejme, v istom zmysle áno. Všetci zakúšame čas-prítomnosť.

Ale ak naša myseľ, ak nás to v mysli unesie niekam inam, nevnímame, čo je okolo nás. Takže keď sa ponáhľame, môžeme zakopnúť o vlastné šnúrky.

V skutočnosti sú všetky veci v celom vesmíre časom-prítomnosťou, ktoré sú súvislé a zároveň oddelené. Skutočný čas je vždy čas-prítomnosť, a preto je to vždy tento čas-prítomnosť.

V tomto riadku majster Dógen zavádza obrovský rozpor.

Hovorí: Plynutie času, o plynutí času uvažujeme, akoby to bola rieka, ale ak sa na to pozrieme bližšie, aby to dávalo zmysel, keď prítomnosť je teraz, musí byť medzi touto prítomnosťou a ďalšou prítomnosťou medzera. To je teda oddelený čiže diskrétny pohľad na čas ako okamih, okamih, okamih, okamih. Ale aj keď si čas môžeme predstaviť ako okamih, okamih, okamih, okamih, stále môžeme veriť, že tieto okamihy sú súčasťou plynutia. Takže hovorí, no, nehovorí: nie, oba sú nesprávne. Hovorí, že oba sú pravdivé, oba sú pravdivé pohľady.

Podľa jedného pohľadu čas plynie ako rieka. Podľa iného pohľadu je čas sériou okamžitých zábleskov ako políčka filmu. Ďalší odsek sa začína slovom ale a ja premýšľam, či by tam to ale malo byť. Každopádne ho môžem vyškrtnúť.

Čas-prítomnosť možno chápať aj ako proces. Čas postupuje z dneška do zajtrajška. Dnešok postupuje späť do včerajška. Včerajšok postupuje ďalej do dneška. Dnešok postupuje ďalej cez zajtrajšok. Dnešok. Zajtrajšok postupuje ďalej cez zajtrajšok.

Hovorí teda, že ak uvažujeme o čase, môžeme si čas predstaviť tak, že ide cez dnešok až do zajtrajška, ale môžeme uvažovať aj spätne.

Môžeme ísť späť, čo sa stalo dnes ráno, čo sa stalo včera večer a tak ďalej. Takže ak si čas predstavíme ako proces, môžeme sa pohybovať dopredu aj dozadu. Po tej línii. Ideme možno dozadu, alebo ideme dopredu? Niektorí ľudia, čítal som o niektorých ľuďoch, ktorí skúmajú povahu šípu času. Počul niekto o šípe času? Áno, a o tom, či čas ide, či sa pohybujeme dopredu, alebo dozadu. Prišlo mi to na myseľ.

Hoci čas možno vidieť ako takýto proces, prichádzajúce časy sa nehromadia na časoch minulých. Ani sa neťahajú v súvislej línii.

Myslí tým, že časy neprichádzajú jeden na druhý a nevytvárajú kopu času. Takže teraz, ďalší okamih, ďalší okamih, ďalší okamih, a neprichádzajú jeden za druhým ako línia. Takže teraz, ďalší okamih, ďalší okamih, ďalší okamih. Popiera teda, že naše obrazy sú pravdivé.

A z tohto dôvodu vidíme, že život majstra Seigena sa skladal z okamihov času-prítomnosti, a tak to bolo aj so životmi majstra Obakua, majstra Basoa a majstra Sekitoa.

Život týchto troch veľkých budhistických majstrov sa teda skladal z okamihov času, ale tieto okamihy času sa nesčítali do línie, ani sa tieto okamihy času nenahromadili do kopy. Život majstra Seigena teda nebol líniou udalostí v čase, ani nebol kopou udalostí v čase.

Takto teda hovorí, že hoci títo traja veľkí majstri žili okamih za okamihom, tie okamihy za okamihmi sa nikde nehromadia.

Ja aj vonkajší svet existujeme v čase-prítomnosti, a teda aj prax a uskutočnenie pravdy existuje v čase-prítomnosti. Aj všetky naše každodenné zápasy sú v čase-prítomnosti. Ľudia majú dnes svoje vlastné názory a myslia si, že tieto názory vytvorili ich vlastné príčiny a okolnosti. Hoci si myslia, že ich názory tvoria základ ich skúseností a zároveň na nich stoja, nie sú základom ich skutočnosti.

Oni sami sú iba skutočnosťou, ktorá v tomto čase-prítomnosti ukazuje svoje výsledky ako príčiny a okolnosti.

To je úplne neuspokojivá skupina viet, ale je to to najlepšie, čo dokážem, aby to bolo ľahšie. Neviem, či sa to podarilo. Myslíme si, že naše dnešné názory sú určené našimi okolnosťami v minulosti. Myslíme si teda, že to, kým sme, je výsledkom toho, kým sme boli v minulosti. A myslíme si napríklad, že to, akí sme teraz, je spôsobené tým, čo sa stalo v minulosti. Ale on predkladá iný pohľad, v ktorom hovorí, že to, akí sme teraz, je spôsobené tým, akí sme teraz.

To, akí sme teraz, je jednoducho to, akí sme teraz. Takže napríklad by sme mohli povedať. Dnes ráno ma bolí hrdlo, lebo som včera večer príliš veľa rozprával, vyfajčil dvadsať cigariet a vypil dve pinty piva. Takže ma dnes ráno bolí hrdlo. Ale majster Dógen hovorí, že iný pohľad je jednoducho: dnes ráno vás bolí hrdlo a bolesť hrdla aj príčina bolesti hrdla sú všetky obsiahnuté v teraz. Takže popiera náš procesný pohľad na život. Znie to takmer ako heréza, určite pokiaľ ide o vedcov. Och.

Účastník: Mohli by ste dokonca

Mike: Áno.

Účastník: Správne. Je to, viete, je to jasné.

Mike: Áno.

Účastník: Správne. Je to, je to jasné.

Mike: Áno, presne tak. Áno, to je pekný príklad. No, ľudia sa ma pýtajú: Prečo ste išli do Japonska? A ja vytiahnem svoj malý príbeh, ale nakoniec som išiel. A je jeden veľmi slávny kóanový príbeh, ktorý je neskôr aj citovaný: Prečo prišiel majster Bodhidharma z Číny do Indie? A myslím, že aj majster Bodhidharma by mohol vytiahnuť svoj malý príbeh. A prečo ste sem prišli vy? A vy môžete vytiahnuť svoj malý príbeh, majster Dógen hovorí, že to, že ste tu, obsahuje všetky príčiny a okolnosti toho, že ste tu. Inými slovami, naznačuje, že prítomný okamih je úplný.

A veda sa, samozrejme, zakladá na presvedčení, že prítomnosť je spôsobená predchádzajúcim okamihom, alebo inými slovami, že príčina a následok sú absolútne. Takže to, čo sa stalo teraz, je úplne spôsobené okolnosťami. Inak by sme nemohli mať žiadne vedecké skúmanie a nemohli by sme mať vôbec žiadnu vedu. A majster Dógen tento pohľad nepopiera, ale stále predkladá iný pohľad. A keď predkladá iný pohľad, predkladá ho, akoby to bol jediný pohľad. Takže dostanete odseky s úplne protichodnými pohľadmi, jeden za druhým.

Takže ľudia si mýlia svoj pohľad na skutočnosť, ktorý si vytvárajú zo svojej minulej skúsenosti, mýlia si ho so samotnou skutočnosťou. Ale majster Dógen hovorí: no, skutočnosť sa vlastne nezakladá na minulej skúsenosti. Je jednoducho úplná tu a teraz.

Otázka: Ako dlho teda naozaj musíte čakať?

Mike: Áno.

Účastník: Ani ste to nezmazali. Len ste to zmazali.

Mike: Áno. Áno, takže by mohol povedať, že najdôležitejšie je neporezať sa. Nezáleží na tom, ako ste sa porezali, kedy ste to urobili predtým, aké boli dôvody predtým. Najpodstatnejšie je: nerobte to teraz. A naznačuje, že nerobiť to teraz v istom zmysle nesúvisí s ničím iným než s teraz. Súvisí to iba so mnou, s mojím prstom, s nožom a s mojím konaním. Takže je to akési popretie nášho civilizovaného pohľadu. Ale neviem, prečo vždy spomeniem príklad tenisu.

Tenis hrať neviem, ale zdá sa mi to ako vynikajúci príklad, pretože keď ho pozeráte v televízii, keď vidíte hrať profesionálov, zdá sa mi veľmi jasné, že keď tam poskakujú na základnej čiare, snažia sa odhodiť všetko, čo sa stalo predtým, a byť pripravení odpáliť loptu. Takže či urobili chybu v poslednom... Takže, lebo raketu mali príliš vysoko alebo príliš nízko, alebo čokoľvek, zdá sa, že to odhodia.

A mne sa zdá, že sa jednoducho snažia byť v tom okamihu, odhodiť všetko skúmanie svojich zlyhaní, svoj negatívny pocit, ak prehrali bod, svoj vzrušený pocit, ak bod vyhrali, a jednoducho tam byť. To je ten druh pohľadu, ktorý majster Dógen predložil. Správne. Z minulosti sa učiť nemôžete. Áno. Na druhej strane sa, samozrejme, z minulosti učiť môžeme. Môžeme sa rozprávať o tom, ako sme veci robili, a dbať na to, aby sme ich tak už nerobili, alebo sa rozprávať o tom, ako sme ich robili, a dbať na to, aby sme ich tak robili znova.

Účastník: Až na to, že všetko je príliš staré. Nemôžu

Mike: My

Účastník: to robiť.

Mike: predsa veríme, že to funguje, však?

Účastník: Môžete mi len prísť povedať, čo myslím, pokiaľ ide o jednoduchú vec? To meniace sa. To meniace sa? Čo s tým, do pr..., robíme. Nie reč, ako to druhé, naozaj o tom nemusím nič hovoriť, mohol by som byť takto vonku. Áno, niet sa čoho báť.

Mike: Nie.

Účastník: To je v poriadku.

Mike: Hej.

Otázka: Akoby som si myslel toto zdôvodnenie, je to akoby účinná filozofia. Tak ako budeme Jednoducho sa mi zdá veľmi, veľmi bizarné, že to jednoducho nebude Je niečo, čo by som mal urobiť?

Mike: Hej. Je to spôsob, ako viesť náš život, a je to spôsob, ako nás spoločnosť často učí viesť život, ale existuje aj iný spôsob. Presne tak. Presne tak.

Účastník: Ale potom máme všetky tieto paradoxy, len aby sme im dali veľa z toho, čo robíme, ak sa rozhodnete, prečo ste to urobili? Prišiel nepriateľ a povedal, prečo ste to urobili? Povedzte mu, že práve toto robí zle.

Mike: Áno. Áno.

Účastník: To je dobrý príklad.

Mike: Áno, a často ani nevieme, že si vymýšľame príbeh.

Účastník: Hej.

Mike: Veríme, že to, čo robíme, je vysvetľovanie.

Účastník: Hej. Pre politikov je dôležité podávať správu o všetkom, čo im príde pod nohy, ale bola to chvíľa môjho

Mike: No, to je veľmi dobrý príklad.

Účastník: Čo to k niečomu pridáva? Chcem povedať, nemôžeme to povedať.

Mike: Áno. Ach, nevedieť vysvetliť, čo robíme, je v modernom živote veľká, veľká slabosť, však? Niekto sa spýta: Prečo ste to urobili? A on povie: Neviem. Potom urobíte niečo iné. Prečo ste to urobili? Neviem. Ľudia si myslia, že ste blázon.

Účastník: Za to, že o tom hovoríte, vás môžu aj knokautovať.

Mike: Prosím?

Účastník: Za to, že o tom hovoríte, vás môžu aj knokautovať.

Mike: Naozaj?

Účastník: Je to preto, že sa pýta na správnu vec? Neviem. Možno nevie, čo robí.

Mike: Nevie, čo robí. To je ten najnebezpečnejší druh človeka, aký existuje, niekto, kto nevie, čo robí. Áno. Čo som to robil? Ďalší odsek.

Ľudia nevidia, že samotná skutočnosť je týmto časom-prítomnosťou. Tým, čo existuje v tomto okamihu. A preto majú pocit, že stav buddhu nie je čas-prítomnosť, ale stav, ktorý musia úsilím dosiahnuť.

To je v budhizme veľmi bežná situácia. Ľudia si myslia, že stav buddhu nemôže byť iba to, že sme tu a teraz, myseľ v prítomnom okamihu, telo v prítomnom okamihu.

Myslia si, že je to niečo, čo nemajú, a preto to musia získať.

No aj okamih, v ktorom sa usilujú a odmietajú stav buddhu, pretože nevidia, že je to ich stav, je tiež čas-prítomnosť. Je to čas-prítomnosť človeka, ktorý si neuvedomil, kým je.

Miesto, kam sa všetci snažíme dostať, je teda miesto, kde už sme.

Wittgenstein, Culture and Value, [nejasné, 00:28:46–00:28:47: “verse 78.” / “verse seventy.”]

Práve čas-prítomnosť spôsobuje, že hodina dvanásta a hodina druhá sú usporiadané tak, ako sú dnes, keď vystupujú a odpadávajú na svojom mieste vo vesmíre. Druhá hodina je čas-prítomnosť, šiesta hodina je čas-prítomnosť, živé bytosti sú čas-prítomnosť, buddhovia sú čas-prítomnosť.

Takže on len– Vracia sa k pohľadu, ktorý na začiatku vyjadrila báseň.

Účastník: Prehadzuje to, to, čo je normálne vaše, bytosti v popredí a čas v pozadí. Prehadzuje to do popredia, takže čas je v popredí.

Mike: Alebo sa ich možno snaží uložiť jedno na druhé. Hovorí teda, že všetky procesné značky času, ktoré používame v živote — druhá hodina, šiesta hodina, teraz, neskôr, o niečo skôr, včera, zajtra, tento rok, budúci rok — sú značky, ktoré používame na označenie času. A to všetko je čas-prítomnosť. Je to skutočný konkrétny čas. Sme konkrétne časy. Alebo je lepšie: sme konkrétne teraz. Takže všetci sme jedno konkrétne teraz. Teraz je úplné so všetkými nami presne takými, akí sme teraz.

Konkrétny čas-prítomnosť, keď je človek rozhnevaný, robí celý vesmír skutočným. Konkrétny čas-prítomnosť, keď je človek buddhom, robí celý vesmír skutočným. Čas-prítomnosť, v ktorom vesmír robí skutočným sám seba, sa nazýva dokonale skutočný.

Teraz sa teda dostal naozaj hlboko do skutočnosti. „Konkrétny čas-prítomnosť, keď je človek rozhnevaný, robí celý vesmír skutočným.“ Tu sa snaží naše obrazy navzájom do seba zrútiť, ak chcete. Takže konkrétne teraz, ja, rozhnevaný, vesmír, všetko jedno. V jednom okamihu terazkosti sme všetci v tejto miestnosti. V tom okamihu je skutočnosť úplná. Takže celý vesmír je usporiadaný presne tak, ako je v každom konkrétnom [nejasné, 00:32:00–00:32:08: “meal.” / “nail.”] Zvyčajne si myslíme, že svet sa skladá z častí, všetkým častiam dávame mená a v mysli môžeme časti od seba oddeliť. Ale v tomto okamihu času nie je nič oddelené. Nemôžeme presunúť Davida z pohovky a pohovku nechať tu. Každý je v úplnom univerzálnom okamihu. „Čas-prítomnosť, v ktorom vesmír robí skutočným sám seba, sa nazýva dokonale skutočný.“ Takže k tomu naozaj nemôžem nič povedať.

Stav Buddhu, ktorý chce hľadať pravdu, praktizovať zazen, dosiahnuť pravdu a vstúpiť do vyrovnaného stavu, aby urobil stav Buddhu skutočným, existuje v čase-prítomnosti. Dokonale robí skutočným to, že celý čas je celou existenciou a nič nezostáva navyše. Ale keďže niečo navyše je iba niečím navyše, aj to, že celý čas-prítomnosť robíme skutočným iba napoly, robí polovicu času-prítomnosti celkom skutočnou.

No, hovorí, že čas-prítomnosť je jediná skutočnosť a je nedeliteľný. Vesmír vzniká v tomto okamihu.

Z tohto okamihu nemôžeme uniknúť. Áno.

Účastník: Pol centimetra.

Mike: Áno, je to za hranicou nášho rozlišovania. Takže za hranicou dobrého, zlého, polovice, celku, jedného či dvoch a tak ďalej. Robí s tým teda slovnú hru. Polovica skutočnosti je celkom skutočná, celá skutočnosť je napoly skutočná. Áno. Možno. „Nechať tie bezhlavo–“ och, prepáčte.

Aj časy, keď sa zdá, že sa bezhlavo potkýname, sú v čase-prítomnosti. Nechať tieto bezhlavo sa potkýnajúce časy-prítomnosti také, aké sú, znamená vidieť, že majú svoje vlastné miesto ako čas-prítomnosť. Živý stav, keď sme na svojom mieste vo vesmíre, je čas-prítomnosť. Nemali by sme.

Nemali by sme ho ani zamieňať s neprítomnosťou, ani ho nasilu nútiť do prítomnosti.

„Bezhlavo sa potkýnajúci čas-prítomnosť“, naznačuje, že nikdy nemôžeme uniknúť zo skutočnosti. A keď sme zmätení, necítime sa jasne, cítime sa trochu chorí, cítime sa dobre, čokoľvek, to všetko je skutočnosť taká, aká je. A keď sme na svojom mieste vo vesmíre, potom sme v čase-prítomnosti a v živom stave. A byť na svojom mieste vo vesmíre neznamená vyhýbať sa tomu, aby sme boli v prítomnom okamihu, ani sa snažiť byť v prítomnom okamihu. Naznačuje teda strednú cestu medzi dvoma postojmi.

Jeden je snažiť sa niečo urobiť, niečo získať alebo niečím byť a druhý je vyhýbať sa tomu. Možno sa zúfalo snažíme pochopiť, čo tieto slová znamenajú. Pocit, že sa bezhlavo potkýname, a ak sa tak cítime, môžeme si všimnúť, ako veľmi je naša civilizácia naklonená porozumeniu. Pretože v skutočnosti sedím tu len ja a čítam tieto slová, ktoré som si vymyslel, aby som sa pokúsil vysvetliť slová, ktoré si vymyslel človek z trinásteho storočia, aby sa pokúsil opísať niečo, v čom sme teraz všetci, že možno máme čas, keď si myslíme.

Hoci zakúšame čas-prítomnosť priamo pred nami tu a teraz, môžeme mať sklon nechať sa zmiasť niečími slovami o ňom, pretože sme vycvičení dávať týmto slovám prednosť pred vlastnou skúsenosťou.

[nepočuteľné, 00:38:29–00:39:50]

Účastník: A trochu sa obávam, koľko toho urobím, pretože by som mal robiť viac, viac. Možno som rozmýšľal, či sa nesnažím byť viac prítomný.

Účastník: Vlastne som to už urobil v skúsenosti.

Účastník: [nejasné, 00:40:01–00:40:15: “In, in done, I think, when people try and be very, use the literature, try and be very careful, and then they become very ...” / “Is it? Is it done? Or is it finished? It's been People who try and be very Oh, here is you look at two sides, you try to be very quick at Okay. And then they were trying to be very quick at despair.”] Ale o pár rokov neskôr [nejasné, 00:40:18–00:40:19: “confused.” / “it just seemed to happen.”] Ale zjavne sme prítomní stále.

Mike: Aký bol rozdiel? Snažiť sa nesnažiť. Hej. Riskovať to. Takže to isté môžeme robiť pri počúvaní budhistického talku. Ak sa chytíme, ak sa chytíte do pasce môjho komplikovaného pokusu opísať Dógenove komplikované slová, robíme len to, že dávame slovám prednosť pred tým, o čom slová hovoria. To, o čom slová hovoria, je v skutočnosti to, čo je tu teraz, v tomto okamihu. To je všetko. Takže nechať sa zmiasť a bezhlavo sa potkýnať v snahe pochopiť je taký náš zvyk. Takže ak by ste radšej išli na prechádzku, to je fajn.

Nedokážem to povedať nijako inak, ak by ste chceli.

Otázka: Prečo s tým vôbec prichádzajú?

Mike: Nemôžem. Chcem povedať, nemôžem. Neviem, čo k tomu povedať, naozaj. Vesmír... „Čas-prítomnosť, v ktorom vesmír robí skutočným sám seba, sa nazýva dokonale skutočný.“ Nemôžem vám pomôcť, ale nemôžem k tomu nič povedať. Je vesmír... dokážeme nájsť príklad toho, ako vesmír robí skutočným sám seba?

Otázka: Čo to znamená očakávať päť zmyslov, v ktorých je všetko celé. Takže to nie je päť zmyslov?

Mike: Možno.

Účastník: Nemá to taký rozmazaný filter. Myslíme si, že je to to druhé. Myslíme si, že to chce vystúpiť dopredu.

Mike: Možno.

Účastník: Pretože to viedlo k predchádzajúcej kapitole, celý odsek, úvodný odsek v dnešnom texte, robí, že sa objaví celý svet. celé spoločenstvo.

Mike: No, myslím, že sa ma to vôbec netýka, takže o tom naozaj nemôžem hovoriť. Keby to hovorilo, ako v predchádzajúcej vete, že stav Buddhu robí celý vesmír skutočným, potom som v tom aj ja, pretože praktizujem zazen. Ale tá veta je o niečom, čo ma presahuje, takže neviem, čo k nej povedať. Ako som povedal na začiatku, k tejto vete nemôžem nič povedať. Áno, je to pravda. Áno.

Takže to poviem znova: niekedy, keď počúvame budhistický talk, počujeme slová, ktoré človek, ktorý talk má, používa na opis stavu, ktorý je priamo tu a teraz pred nami a ktorý všetci zakúšame. Ale dávame slovám prednosť pred stavom, a to je taký zvyk našej civilizácie. Takže to je náš zvyk, diskutovať o slovách. Ktoré sú o niečom, čo je pred nami. To je všetko, o čom to je. To je všetko, čo to hovorí. To je všetko, o čom to je.

Účastník: Nemôžem sa zbaviť niečoho, čo máte. Je to celkom vzrušujúce, ale chcem povedať, je to celkom vzrušujúce len tak

Mike: Hej.

Účastník: pozorovať.

Mike: Hej.

Účastník: Nemôže to byť v. Je to

Mike: Hej.

Účastník: len to opisujete iným spôsobom.

Mike: Hej.

Účastník: Viete, aj keď je to vaše akési krájanie vášho plátku úrody,

Mike: Hej.

Účastník: viete, tieto drobné veci cez bežnú predstavu, akoby to opísať akosi smerom dole. Takže sú tam všetky tie rôzne jednotlivé klasy.

Mike: Hej.

Účastník: A Takže by sa dalo povedať, že je to taký malý klip človeka, viete, ako rastie v čase.

Mike: Hej.

Účastník: Je tu iná perspektíva, pretože to akoby opisujete.

Mike: Hej. Takže vidíte, čo myslím tým, že dávame slovám prednosť pred skutočnosťou? To sme my a to je naša civilizácia. Našťastie potom talk ukončíme a ideme sedieť. A keď ideme sedieť, uvedomíme si, že slová boli iba slová. A možno si dokonca pomyslíte: no, Mike Luetchford len hovorí, viete, tieto slová, sú to len slová. Ale tie slová sú o niečom skutočnom. A to niečo skutočné je skutočnosť, v ktorej sme teraz. V teraz. V teraz. Takže myslím, že tu skončím. Pretože mi došli slová. Ďakujem veľmi pekne. Och, musíme ešte zarecitovať Fueko.

[recitácia, 00:47:30–00:48:28]