Uji — 2. prednáška

Čas je prítomnosť

… báseň zenového majstra Yakusan Igena: … Čas-prítomnosť, nahnevaný démon. Čas-prítomnosť, buddha. …^[1]

Báseň teda stotožňuje čas-prítomnosť, čiže teraz, so skutočnými konkrétnymi okolnosťami.^[1]

Majster Dógen to komentuje: Čas-prítomnosť znamená, že čas je prítomnosť a prítomnosť je čas. Stav buddhu sa vždy uskutočňuje v čase, a preto je ten stav osvetlený svetlom prítomnosti.^[1]

V japončine čas-prítomnosť znamená, že čas je to isté ako prítomnosť, stotožnený s ňou, neoddeliteľný od nej. Svetlo prítomnosti nemusí nutne znamenať nejaký duchovný reflektor v metaforickom zmysle. Dá sa to vyložiť aj tak, že keď sme naozaj v prítomnosti, vidíme veci jasnejšie. V zazene sú chvíle, keď len sedíme a naše oči jednoducho prirodzene vidia, a všetko je jasnejšie.^[1][2]

Čas ako meraný proces

Potom majster Dógen predkladá iné hľadisko: „Musíme však študovať čas aj ako dvadsaťštyrihodinový čas, tento deň.“ Nemali by sme odmietať predstavu, že existuje plynutie času.^[2]

Posledné sedenie zazenu ubehlo ako blesk, ale viem, že trvalo hodinu, pretože to dokážem odmerať. Máme teda tieto subjektívne a objektívne pohľady na čas, ktorý plynie ako proces. Bolo by od neho hlúpe to odmietať, pretože bez toho, aby sme sa na čas pozerali ako na proces, nemôžeme naozaj fungovať ako ľudská spoločnosť. Pravdepodobne by sme mohli fungovať ako voľná tlupa zvierat, ale nie ako civilizácia. Civilizácia je teda založená na tom, že zdieľame vieru v čas ako súvislý proces.^[3][4]

Moje teraz a naše teraz

Majster Dógen hovorí, že každá samostatná osoba, vec má svoj vlastný prítomný okamih. Ja mám svoje teraz. Vy máte svoje teraz. Ale v tomto okamihu je čas-prítomnosť každého z nás jedna čas-prítomnosť. Poukazuje teda na to, že čas-prítomnosť je nezávislá aj inkluzívna, čo sú dve protikladné veci. Protirečivé. Je to preto, že skutočnú skúsenosť považuje za protirečivú, podľa toho, ako sa na ňu pozeráte.^[5][6]

Konštruujeme seba a svoj svet

Tento človek, ktorého pokladám za seba, je človek, ktorého si poskladám v jednej čas-prítomnosti. …^[6]

Výraz uskutočniť pravdu (to realize the truth), ktorý sa objavuje tak často, znamená uvedomiť si, čo je skutočné v každom konkrétnom teraz. A to je praktizovať budhistický život. Konštruujeme samých seba v každom okamihu a spomienku na všetky tie držané obrazy seba považujem za trvalého Michaela. Rovnako aj našu interpretáciu vesmíru konštruujeme v každom okamihu a svet, ktorý konštruujeme, zdieľame medzi sebou všetci. Keď konštruujeme svoj svet, všetci konštruujeme budúcnosť. Majster Dógen hovorí, že to je konštrukcia, ktorú ľudské bytosti vytvárajú, aby interpretovali svet. Ale v prítomnom okamihu je iba to, čo sa vám deje, neinterpretované.^[7]

Ale človek, ktorý objasnil svoj skutočný stav, vidí iba každú vec, každú vec, každú vec a púšťa z rúk porozumenie povahy každej veci. …^[8]

Nemyslí tým, že okolo nás sú ľudia, ktorí takto žijú celý život. V rámci našich životov to robíme neustále. Tí, ktorí rúbali ostružiny, možno iba brali každú vec, každú vec: jedným plynulým pohybom rastlinu chytíte a odseknete. To, čo opisuje, teda nie je nejaký nadľudský človek, ale len jednoduchý stav konania, ktorý všetci zakúšame každý deň, niekedy viac, niekedy menej. V zazene, hoci nám prichádza a odchádza veľa myšlienok, máme aj obdobie, keď zakúšame každú vec bez interpretovania. Sme súčasťou jedného obrovského celku, pretože sme sa od neho neoddelili myslením ani používaním jazyka.^[8][9]

Tri životy

Spôsobuje to zmätok, ale môže to byť aj prospešné. Takže by sme si nemali myslieť, že konceptualizácia je zlá, ale mali by sme si všímať, čo sa deje, keď konceptualizujeme. Môžeme povedať, že žijeme tri životy súčasne: pojmový svet, ktorý vytvárame, fyzický svet, ktorý vnímame, a svet konania, v ktorom strácame oboje a jednoducho konáme, ako bábätko. Ale západná civilizácia sa prikláňa k pojmovému. Už od starých Grékov si ceníme idey o svete rovnako ako svet samotný alebo ešte viac. Platón povedal, že existuje skutočný život, ktorým je pojmové, a fyzický svet ho nasleduje. Odvtedy máme sklon uprednostňovať pojmové a snažiť sa mu prispôsobiť náš skutočný svet.^[9][10]

Ale nemôžeme prispôsobiť svet presne našim pojmom. Ak veríme, že naše pojmy sú prvoradé, a snažíme sa im svet prispôsobiť, zvyčajne máme veľké problémy. Ale ťažkosť pre ľudské bytosti je v tom, že nevieme, či sú naše idey realistické, kým ich nevyskúšame. Ako teda nájsť cestu tým bludiskom? O čo sa aspoň snažíme, je porozumieť tomu, čo konštruujeme a zdieľame, a čo je základné, nekonštruované a zdieľané, a chodiť medzi nimi tam a späť. To robíme v zazene veľmi jednoduchým spôsobom. Strácame sa vo svojich myšlienkach a potom sa vraciame k tomu, čo naozaj robíme, znova a znova. A pomaly, pomaly získavame určitý cit pre to, čo robíme.^[11]

Cesta a trhlina

Kým neštudujeme budhistický pohľad, je bežné myslieť si … predstavujeme si udalosti ako časť cesty, akoby sme prechádzali cez rieku alebo cez horský priesmyk. …^[12]

Majster Dógen tu vytvára obraz lineárneho času. Konštruujeme svoju cestu a nazývame ju svojím životom a akosi si myslíme, že minulosť je niekde tam vzadu. Zazen je opakovaná skúsenosť teraz. A ľudské bytosti sú také intelektuálne, že nemôžeme uniknúť zo svojej konceptualizácie.^[12][13]

Byť uväznený v jednom pohľade nám sťažuje vidieť skutočnosť. Nech sa v minulosti stalo čokoľvek, teraz to nemôžeme napraviť. Môžeme teraz niečo urobiť a môžeme to nazvať napravením minulosti, ale nie je to napravenie minulosti; je to napravenie prítomnosti. Takže nájsť trhlinu v našom lineárnom pohľade na čas je druh oslobodenia. Neznamená to, že musíme povedať, že nič také ako čas neexistuje. Zdá sa to nevyhnutné: musíme súhlasiť, prijímať a veriť v zdieľané plynutie procesu, pretože to nás udržiava v chode ako civilizáciu. Ale byť v ňom uväznený znamená, že sme navždy uväznení v minulosti, prítomnosti, budúcnosti, a to nám niekedy môže spôsobovať utrpenie.^[14]

Štíty a panoráma času

… V čase, keď prechádzame cez horský priesmyk alebo cez rieku, sme tam prítomní, a tak je tam prítomný čas. Čas nemôže uniknúť prítomnosti. …^[15]

To, čo hovorí v tom odseku, je podobné tomu, čo sa snaží vyjadriť Stuart, a to, že aj v prítomnom okamihu cítime nejakú hĺbku alebo rozpätie času. Takže hovorí, že namiesto toho, aby sme mysleli na čas ako na cestu, môžeme si čas predstaviť rozprestretý. Keď sa astronómovia pozerajú na hviezdy, pozerajú sa na panorámu času; vidia do minulosti. To je podobný druh obrazu, ktorý sa Dógen snaží vytvoriť. Iba obraz. Iba vytvára spôsoby, ako sa pozerať na našu skúsenosť, pretože naša skutočná skúsenosť je o dosť nezvyčajnejšia, než si zvyčajne všímame. Sme vždy tu. Nikdy nevidíme, ako sa okamih mení na ďalší okamih, a predsa sa neustále mení.^[15][16]

… môžeme o čase uvažovať aj tak, akoby sme vystúpili do hôr a pozerali sa na tisíce štítov, namiesto toho, aby sme videli čas, ako okolo nás plynie. …^[18]

Písal v 13. storočí. Nemal slovník psychológie, astronómie ani výhodu Einsteinovej teórie relativity. Vytváral teda poetické obrazy, aby sa pokúsil povedať podobné veci.^[19]

Loď civilizácie

Bez lineárnych pojmov času nevieme dať zmysel tomu, ako vás môžem vidieť. Ale to neznamená, že to presne zodpovedá modelu, ktorým tomu dávame zmysel. Skonštruovali sme si loď nazvanú civilizácia a neuvedomili sme si, že tam vonku je voda. Neznamená to, že keď si všimneme, že sme v lodi, máme z lode vyskočiť. Jednoducho si môžeme všimnúť, kde sme: že sme vždy tu, že všetko sa neustále mení a že existujú protirečenia.^[17]

Z diskusie

Pretože hľadáme pravdu, ak budeme hľadať ďalej, nájdeme ju. Samozrejme, ak hľadáme pravdu nesprávnym smerom, možno ju nikdy nenájdeme. Môžeme hľadieť do krištáľovej gule odteraz až do smrti, ale k pravde sa nepriblížime. Ale máme niečo vynikajúcejšie ako hľadenie do krištáľovej gule, čo sa volá veda. A veda hovorí: pozri sa na to, čo je vonku, a potom povedz: Hm, to asi nie je pravda. Zistím, či to tak je alebo nie, a potom tú vec dôkladne rozoberiem, aby som videl, či je to pravda alebo nie. A ak nedokážete dokázať, že je to nepravdivé, potom poviete: Dobre, zatiaľ je to pravda, a potom idete ďalej. Ak teda bude veda pokračovať takto, musí sa priblížiť k pravde.^[19]

Otázka: To je nepojmová skúsenosť, a nie pojmová?

Áno.^[20]

Účastník: Môžete sa k tomu priblížiť, ale vždy to minete, kým ten pojem nezahodíte.

Áno. Takže je celkom zaujímavé, že čoraz viac ľudí zapojených do vedeckého skúmania sa zaujíma o praktizovanie zazenu. Títo vedci, ktorí skúmajú všetky tie pojmové idey, sedia takto. Musia to robiť z nejakého opodstatneného dôvodu. Možno si intuitívne uvedomujú: niekedy v ďalekej budúcnosti budem musieť z toho všetkého vyskočiť. Alebo možno už vedia a snažia sa nájsť spojenie medzi vonkajškom a vnútrom. Neviem. Ale som si istý, že ak budú ľudia hľadať pravdu najsilnejšími nástrojmi, aké máme, priblížia sa k nej.^[20]