Zima 2005 — Bussho

V týchto talkoch číta Mike úsek Bussho majstra Dogena, od Ašvaghóšovej básne po Nagardžunu a Kanadevu, cez svoj vlastný moderný výklad, ktorý nazýva prvým návrhom, ako poukaz na to, čo je skutočné tu a teraz pod menami a pojmami, ktoré na to kladieme. Pri buddha-prirodzenosti kladie dôraz na byť, nie na mať: hory, rieky a Zem sú buddha-prirodzenosť, nie niečo, čo je z nej vyrobené; dieťa, ktorému povedia, že je „bez buddha-prirodzenosti“, je bez predstavy o nej; a človek „bez akýchkoľvek idealistických nárokov“ buddha-prirodzenosť je, namiesto aby ju mal alebo nemal. Dogen podľa neho pripúšťa tvrdiť, že živé bytosti buddha-prirodzenosť majú, aj že sú bez nej, keď sa jej skutočne porozumie, a Mike dodáva, že nie je niečo, čo získame, ale niečo, čo sa objaví, keď sa zbavíme iných vecí, a že snažiť sa zámerne veci zhodiť je stále snažiť sa niečo získať. Neskoršie talky prenášajú ten istý bod do prítomného okamihu: buddha-prirodzenosť existuje práve v prítomnom okamihu, každý je v ňom, či si to plne uvedomuje, alebo nie, a v Dogenovej pasáži o Kanadevovi, ktorú Mike číta, je buddha-prirodzenosť telo, ktoré sa prejavuje presne také, aké je.

Nežiada od nikoho, aby sa vzdal mien a pojmov: „okuliare“ mien sú vrstva, ktorú potrebujeme, aby sme mohli žiť v ľudskej spoločnosti, a Dogenov zámer je podľa Mika prijať aj pojmové, aj to, čo je za ním. Problém sa podľa neho začína vtedy, keď veríme, že naše pojmy o skutočnosti sú skutočnosť, a na tom stoja všetky vojny; kto vidí pojmy ako pojmy, ten sa dokáže prispôsobiť, keď mu skutočnosť ukáže, že nie je celkom taká. Rovnako je to s porozumením: rozlišuje medzi zaraďovaním počutého do existujúcej štruktúry vedomostí a počutím a porozumením ako jedným činom a k Dogenovej rade o Daikanových slovách pokojne sa snažiť porozumieť im a zároveň sa vzdať porozumenia im hovorí, že máme robiť oboje a v každom okamihu si môžeme vybrať, ktoré z nich. Všetko skutočné má podľa neho dve strany, fyzickú a mentálnu, ktoré nie sú oddelené, a vedomostiam z kníh jedna strana chýba, hoci netvrdí, že také vedomosti nemajú hodnotu. V príbehu o Nagardžunovi Dogen odmieta výklad, že sa majster premenil na plný mesiac; Mike z príbehu vyvodzuje, že pýcha bráni vidieť buddha-prirodzenosť a že učiteľ bez sebeckej pýchy sa prejaví taký, aký je, takže podľa jeho slov prejaviť sa presne takí, akí sme, znamená byť buddhom. Tento stav umiestňuje do konania, nie do zámeru: byť v prítomnosti nie je niečo, čo sa rozhodneme byť, myšlienka „som všímavo v prítomnosti“ nie je prítomnosť a keďže nie sme nikde inde, aj myslenie a schopnosť rozdeliť sa, ktorú nazýva našou silou aj slabosťou, sa odohrávajú v nej. Podľa neho veciam vnucujeme trvalú vlastnosť, no práve zhoda, že svet trvá, nám umožňuje plánovať, a skutočné „ja“ nachádza tu v každom okamihu, nie v trvalom obraze seba samého, ktorý sa môže trochu zafixovať.

To, že sme sami sebou bez všímania si, nachádza v jednoduchých činoch, nie v rozhodnutiach: pri každom takom čine, ako keď vyrážame dolu lyžiarskou zjazdovkou alebo zdvíhame šálku čaju, na okamih odhodíme všetko ostatné, a varuje, že jeho slová nechávajú tieto činy znieť príliš dramaticky a nemali by sme im dôverovať. Zazen je pre to všetko oporou: na otázku, či pomáha po odchode zo zazenu, najprv odpovie „vôbec to nepomáha“, potom že pomáha, „ale nie spôsobom, ktorý by sme vedeli uchopiť“, a vysvetľuje to držaním tela, ktoré mení náš psychofyzický stav, a v poslednom talku rovnováhou autonómneho nervového systému. Zazen a štúdium idú podľa neho spolu: nestretol nikoho, kto by cvičil zazen bez toho, aby niekedy študoval nejakú budhistickú teóriu, a bol šťastný, obe nazýva polovicami budhizmu, ktoré pomáhajú odkrývať našu základnú prirodzenosť, a hovorí, že existujú aj iné cesty k vyváženému stavu, ale nie sú budhizmom. Hovorí, že Dogen pokladá učenie, ktoré Kanadeva dostal od Nagardžunu, za pravejšie než spisy pripisované Nagardžunovi, čo je vyhlásenie, ktoré sa nedá dokázať, ale dá sa vysloviť, a že stojí na Dogenovej viere v zazen a v to, čo sa naučil od svojho majstra. Vieru nechápe ako len myšlienku, ale ako to, čo riadi konanie, duševne aj telesne; myslí si, že každý má základnú vieru v ľudskosť, že to, čo prijmeme, s ňou rezonuje, a že sila vyhlasovať vieru je rovnaká vo všetkých ľuďoch, kým to, v čo veríme, je veľmi dôležité. V poslednom talku hovorí, že skutočný život a rovnováha nie sú také, ako ich opisuje, len sa tomu približujú, ako najbližšie sa vie dostať; že zazen, ktorý sa zdá zlý, je stále skutočný zazen, kým ideál je len predstava; a že rozprávanie o budhizme vytvára predstavu, ktorá je sama prekážkou.