Bussho — 2. prednáška

Bussho, druhý záber, prvá scéna.

Akcia.

Je to zvláštna kapitola, prečo by sme mali študovať nejasné spôsoby hovorenia o tom, čo máme pred sebou, čo je za hranicou slov, ktorými to bežne opisujeme? Ak porovnáme to, čo študujeme týmto dosť zvláštnym spôsobom, s tým, čo študujú konvenčné náboženstvá, jasne vidíme rozdiel. Kresťanstvo, ktoré nám všetkým je aspoň trochu známe, neštuduje to, čo máme pred sebou, študuje to, čo tu nie je, a to, čo tu nie je, je Boh. Hoci je Boh tu, nie je to niečo, čo môžeme vidieť, a nebo nie je miesto, kam sa zatiaľ môžeme dostať. Takže duchovné náboženstvo, ako je kresťanstvo, neštuduje to, čo máme pred sebou, ale iný svet, dokonalý svet, ktorý nazývajú nebom, a inú dokonalú osobu, ktorá sa volá Boh. Ale v budhizme študujeme tento čas a svet tu a teraz a nazývame ho skutočnosťou. Znie to teda zvláštne a je to veľmi zvláštna činnosť študovať to, čo máme pred sebou. Rozhovory, ktoré majster Dogen vedie, majú preto nevyhnutne akúsi kvalitu „a čo z toho?“. A čo z toho?

Majster Dai-I povedal: „Si bez buddha-prirodzenosti.“ Tým myslel: „Si niekto, ale nedá sa ťa opísať slovami; si presne taký, aký si, a keďže si bez čohokoľvek, si iba buddha-prirodzenosť.“

Jednoduchý výklad odpovede majstra Dai-I mladému dieťaťu „si bez buddha-prirodzenosti“ znie, akoby dieťaťu hovoril: „och, si príliš mladý na takú veľkolepú vec, ako je buddha-prirodzenosť“. No podľa komentára majstra Dogena chce majster Dai-I povedať: „ty, toto dieťa predo mnou, si niekto, kto sa nedá opísať slovami, si za hranicou akéhokoľvek mena, si presne taký, aký si, a pretože si presne taký, aký si, bez akýchkoľvek nárokov, si buddha-prirodzenosť“. To naznačuje, že majster Dai-I používa slovo „bez“ nie v zmysle bez pravej buddha-prirodzenosti, ale bez pojmu „buddha-prirodzenosť“, bez myšlienky buddha-prirodzenosti.

Všimnite si a zapamätajte si, kedy sme bez buddha-prirodzenosti! Sme bez buddha-prirodzenosti vtedy, keď sa objavia prvé výhonky buddhovstva, alebo potom, čo sme prekročili stav buddhu? Nesnažte sa zabrániť tomu, aby sa to stalo, a nesnažte sa to spôsobiť.

Jeho vety tu naznačujú, že niektorí ľudia si môžu myslieť, že keď začíname študovať budhizmus, sme bez buddha-prirodzenosti, a potom, keď sme sa veľa naštudovali, stali sme sa buddhom a prekročili buddhu, buddha-prirodzenosť máme. Takže spochybňuje toto chápanie. Mnoho ľudí si myslelo, a stále si myslí, že budhizmus je cesta, ako niečo dosiahnuť, niečo získať – buddhovstvo, buddha-prirodzenosť, nirvánu, osvietenie – ale majster Dogen toto všetko popiera a velebí byť bez. Preňho je teda budhistická cesta rozväzovaním všetkého, zhadzovaním všetkého, stávaním sa tým, čím pôvodne sme, tým, že sa zbavíme všetkého, čo na seba nakladáme. Ale ak sa o to zámerne pokúsime, snažíme sa niečo získať. Náš problém ako ľudských bytostí je teda takýto: niekto vám povie, že budhizmus nie je o získavaní ničoho, že je o tom nezískať nič, pustiť všetko, „áno, to chcem! Chcem pustiť čo najskôr, ako mám pustiť všetko?“ On hovorí: nesnaž sa zabrániť tomu, aby sa to stalo, a nesnaž sa to spôsobiť, nesnaž sa to získať, nesnaž sa to zahodiť, nechaj veci, ako sú. Nechať veci, ako sú, nás okamžite uvedie do stavu buddhu.

Byť bez buddha-prirodzenosti môžeme chápať napríklad ako vyvážený, pokojný stav v okamihu prítomnosti.

Tým myslí, že sme sa zbavili všetkého; ak sme vyvážení a pokojní v okamihu prítomnosti, nepotrebujeme nič, nepotrebujeme buddha-prirodzenosť, nepotrebujeme žiadne myšlienky, pojmy, veci, veci, ktoré môžeme získať, alebo veci, ktorých sa môžeme zbaviť.

Mohli by sme sa spýtať, či keď sa táto buddha-prirodzenosť mení na skutočného buddhu, má tento buddha buddha-prirodzenosť, a keď táto buddha-prirodzenosť prejaví vôľu k pravde, je bez buddha-prirodzenosti?

Takéto kladenie otázok, tieto rečnícke otázky, ktoré tu kladie, majú akúsi humornú povahu. Pýta sa, čo tieto slová vlastne znamenajú; ľudia hovorili o buddha-prirodzenosti stáročia pred majstrom Dogenom – ako ju získať, máme ju, sme s ňou, sme bez nej – ale jeho otázky sú oveľa základnejšie. Čo znamená mať niečo, byť bez niečoho, čo to naozaj znamená?

K tomu by sme mali mať čo povedať. Nechajme tú drevenú tyč, nech odpovie na túto otázku.

Myslím, že tu by bol lepším prekladom stĺp než tyč. Prednáša v chráme a japonské chrámy majú tatami a veľké drevené stĺpy; vonku na chodbe by boli drevené stĺpy podopierajúce strechu. Takže kladie tieto otázky o buddha-prirodzenosti a hovorí: „pozrime sa, čo si myslí ten drevený stĺp! Myslíte si, že ju máme, alebo nemáme?“ …Žiadna odpoveď.

Nechajme buddha-prirodzenosť, nech položí túto otázku! Všimnite si, ako sa zásada „byť bez buddha-prirodzenosti“, ktorá sa ozýva naprieč vekmi z izby majstra Dai-I, diskutuje už mnoho rokov. Dostala sa k majstrovi Daimanovi Koninovi v Obai, majster Joshu Jushin sa o nej dopočul a majster Isan Reiu ju učil s vervou. Aj my by sme teda mali študovať zásadu „byť bez buddha-prirodzenosti“ s veľkou usilovnosťou a bez akéhokoľvek váhania. A hoci môžeme takto študovať celkovú zásadu „byť bez buddha-prirodzenosti“, v skutočnosti jej kritériom je „čo“, ktoré sa nedá opísať slovami, je to „ty“, kto je bez buddha-prirodzenosti, „to“ je tu a teraz a meno „Shu“ je bežné meno. Buddha-prirodzenosť sa približuje priamo.

Núti nás teda pozrieť sa na slová, ktorými veci opisujeme – čo tým naozaj myslíte? Kto má buddha-prirodzenosť? Čo je buddha-prirodzenosť? Potom pokračuje príbehom:

Dieťa odpovedá: „áno, buddha-prirodzenosť je sunya (bez čohokoľvek), a preto hovoríme ‚byť bez‘.“

V čínštine sa sunya píše „ku“ a o tom, čo znak „ku“ znamenal, čo znamenala prázdnota, existovalo veľa nedorozumení, A majster Dogen tu jasne rozoberá význam sunya čiže ku ako „byť bez“, byť bez akýchkoľvek príkras, byť prirodzený, a nie tradičný výklad prázdnoty, ktorý sa zdá byť akýmsi nihilistickým stavom.

Toto objasňuje, že sunya čiže „bez čohokoľvek“ neznamená neexistujúce.

Mnoho ľudí si myslelo, že to znamená neexistujúce.

Aby vyjadril skutočnosť, že buddha-prirodzenosť je sunya, nepopísal ju ako konkrétne množstvo niečoho, povedal, že je to „byť bez“.

Nepovedal teda, že buddha-prirodzenosť je nemať niečo, povedal, že je to byť bez.

Nepoužil slovo sunya na to, aby povedal, že buddha-prirodzenosť vôbec neexistuje, nepovedal „byť bez“, pretože buddha-prirodzenosť neexistuje; nazval buddha-prirodzenosť sunya, pretože je to stav byť bez. Kritérium významu sunyata

Sunyata je len podstatné meno utvorené zo sunya, abstraktné podstatné meno.

je skutočný stav byť bez. Takto sa sunyata používa na vyjadrenie stavu, v ktorom sme bez čohokoľvek. Tento význam sunya je hlbší než význam vo fráze „forma je práve prázdnota“ (shiki soku ze ku, yad rupa sa sunyata) zo Sútry srdca.

Snaží sa opísať, čo je byť bez. A snaží sa vysvetliť, že to je význam slova sunya čiže ku.

A zároveň fráza „forma je práve prázdnota“ neopisuje jednotu dvoch rozdielnych vecí; v tejto fráze sunyata znamená prázdnotu byť bez čohokoľvek.

Táto veta sa dotýka dosť dôležitého bodu. Napríklad v Sútre srdca, kde sa hovorí, že forma je práve prázdnota, si predstavíte niečo, čo sa volá forma, a niečo, čo sa volá prázdnota, a že sú rovnaké; dve veci sú rovnaké. Ale nemyslí sa tým to; nemyslí sa tým, že sú dve veci a sú jedno, myslí sa tým, že od začiatku je len jedna vec. Toto je teda veľmi relevantné aj pre diskusie o tele a mysli. V poslednom čase sa píše množstvo kníh o spojení medzi telom a mysľou. Budhizmus tisíce rokov hovorí, že telo a myseľ sú jedno, takže si ľudia predstavujú, že to znamená, že existuje telo a existuje myseľ a tie sa spojili do jedného. Ale to budhizmus nehovorí, hovorí, že existuje jedna vec, ale dávame jej dve mená. Je to teda len jedno, ale máme dve mená, keď sa pozeráme z jednej strany, voláme to telo, keď sa pozeráme z druhej strany, voláme to myseľ. A rovnako je to tu: „forma je práve prázdnota“ znamená, že existuje jedna vec, z jednej strany ju voláme forma, z druhej ju voláme prázdnota.

Keď sme skutočne bez čohokoľvek, pohybujeme sa životom prirodzene. A práve v tomto stave sa odohrali otázky a odpovede o tom, že buddha-prirodzenosť je byť bez, že buddha-prirodzenosť je sunya a že buddha-prirodzenosť existuje v tomto okamihu.

Hovorí teda, že mladé dieťa a budhistický majster viedli svoj rozhovor v stave byť bez; obaja boli v prirodzenom stave, a preto mali veľmi prirodzený a realistický rozhovor. Majster povedal dieťaťu: „čo je tvoje meno?“ A dieťa odpovedalo: „no, meno je len meno, nie? Je tu niečo za hranicou mena, čo som ja, a ja to budem volať buddha-prirodzenosť“. A majster povedal: „si mladé jednoduché dieťa, nepotrebuješ pojmovú nálepku ako buddha-prirodzenosť“, a obaja to uznali. To je teda podstata príbehu a tým sa končí jeho komentár k tomuto malému príbehu. Mám pokračovať ďalším?

Keď majster Daikan Eno, šiesty potomok Bodhidharmu, prvýkrát prišiel stretnúť majstra Daimana Konina do kopcov pri Obai, majster Daiman sa ho opýtal: „Odkiaľ si?“

Všimnete si, že sa tu pohybujeme po potomkoch majstra Bodhidharmu; majster Dai-I bol štvrtý potomok, dieťa, majster Daiman Konin, sa stalo piatym, potom Daikan Eno šiestym. Všetko sú to majstri a žiaci v jednej línii, tento príbeh je o majstrovi Daikanovi Enovi, ktorý je nástupcom dieťaťa, čo sa stalo budhistickým majstrom.

Daikan odpovedal: „Prichádzam z juhu od piatich vrchov.“

Majster Daiman povedal: „Načo si sem prišiel?“

Daikan odpovedal: „Chcem sa stať buddhom.“

Majster Daiman povedal: „Ľudia z juhu od piatich vrchov sú jednoduchí ľudia bez buddha-prirodzenosti, tak prečo sa chceš stať buddhom?“

Potom majster Dogen komentuje doterajší príbeh:

Keď majster povedal „Ľudia z juhu od piatich vrchov sú jednoduchí ľudia bez buddha-prirodzenosti…“, nemyslel tým, že človek z juhu od piatich vrchov nemá buddha-prirodzenosť, ani tým nemyslel, že ju má. Myslel tým, že keďže je človek z juhu od vrchov bez akýchkoľvek idealistických nárokov, je buddha-prirodzenosť.

Dôraz je tu na „je“ buddha-prirodzenosť, a nie na to, že ju „má“ alebo „nemá“. Tým myslí, že je to skutočný stav. Máme teda skutočný stav, naozaj, a rozoberať, či ho máme, alebo nie, je len intelektuálna diskusia.

A slovami „…tak prečo sa chceš stať buddhom?“ myslel „Prečo potrebuješ byť buddhom?“ Vcelku bolo len málo majstrov, ktorí pochopili túto základnú zásadu buddha-prirodzenosti.

Ak sa vrátime k príbehu, majster Daiman hovorí majstrovi Daikanovi: „odkiaľ si?“ Daikan hovorí: „prichádzam z juhu od piatich vrchov“. Daiman hovorí: „načo si sem prišiel?“ Daikan odpovedá veľmi úprimne: „chcem sa stať buddhom“. Daiman hovorí: „ľudia z tvojho kraja sú jednoduchí ľudia bez akýchkoľvek nárokov, nerozmýšľajú, či majú buddha-prirodzenosť, alebo nie. Sú jednoduchí a priami, sú buddhovia, tak prečo sa chceš stať buddhom, keď už buddhom si?“ To je podstata výkladu majstra Dogena o tomto príbehu.

Nedá sa to naučiť z Ágama sútr a ľudia, ktorí učia sútry a komentáre, o tom nevedia. Odovzdáva sa to od jedného skutočného človeka druhému skutočnému človeku priamo od Buddhu. V skutočnosti nevlastníme buddha-prirodzenosť predtým, než sme buddha, ale vlastníme ju, keď sme buddha. Byť buddhom a buddha-prirodzenosť idú spolu; sú to ten istý stav. Tento princíp musíme podrobne študovať a učiť sa ho v praxi dvadsať alebo tridsať rokov. Ľudia, ktorí študujú budhizmus ako dosahovanie rôznych stupňov na ceste k osvieteniu, si to neuvedomujú.

Hovorí, že buddha-prirodzenosť je to isté ako buddha. Ak hovoríme o osobe, hovoríme buddha, ak hovoríme o vlastnosti osoby, hovoríme buddha-prirodzenosť. Ale niečo skutočné nie je ani buddha, ani buddha-prirodzenosť, alebo je zároveň buddha aj buddha-prirodzenosť. Osoba a jej vlastnosti nie sú oddelené. Môžem povedať „som Brit“, a to naznačuje, že existuje „ja“ a vlastnosť „Brit“, a že tieto dve veci existujú oddelene. Ale v skutočnosti som len ja. Zdôrazňuje teda, že buddha-prirodzenosť a buddha idú spolu, sú to ten istý stav. A hovorí, že niektorí ľudia študujú budhizmus ako dosahovanie rôznych stupňov na ceste k osvieteniu. Mnoho ľudí to robilo a robí, ale neuvedomujú si, že neexistuje žiadna cesta k osvieteniu, neexistuje žiadne dosiahnutie. Keď cvičíme zazen, zhadzujeme všetky svoje ciele a dosiahnutia a vraciame sa k jednoduchému stavu vyváženého tela a mysle. A keď sedíme v tomto jednoduchom stave, sme buddha, takže sme buddha-prirodzenosť. Ak povieme, že máme buddha-prirodzenosť, naznačuje to, že je niečo, čo máme, a potom si niekto myslí, že sme ju získali, pretože cvičíme zazen. Nie je to niečo, čo získate, je to niečo, čo sa objaví, keď sa zbavíte iných vecí.

Keď sme získali skutočné pochopenie buddha-prirodzenosti, môžeme tvrdiť, že živé bytosti majú buddha-prirodzenosť aj že živé bytosti sú bez buddha-prirodzenosti.

Môžeme tvrdiť obe tieto veci.

Učiť sa v praxi, že buddha-prirodzenosť ide so stavom buddhu, je úplne správne. Ak by sa to nenaučilo takto, nebol by to budhistický princíp.

Teda ak by sa to nenaučilo v praxi.

Budhizmus by nepreživel do dnešných čias, keby to tak nebolo. Bez objasnenia tohto si nemôžeme uvedomiť, čo je buddha. Preto majster Daiman ľuďom pri rozprávaní o buddha-prirodzenosti hovoril: „Ľudia z juhu od piatich vrchov sú… bez buddha-prirodzenosti.“ Keď sa prvýkrát stretneme s buddhom a Buddhovým učením, je nesmierne ťažké počuť tento princíp, že všetky živé bytosti sú bez buddha-prirodzenosti. Ľudia, ktorí si neuvedomili, že všetky živé bytosti sú bez buddha-prirodzenosti, si ešte neuvedomili, čo je buddha-prirodzenosť.

A problém je v tom, že buddha-prirodzenosť nie je buddha-prirodzenosť, buddha-prirodzenosť je niečo skutočné. Ak teda opisujete stav, ktorý zostane, keď sa všetko ostatné odoberie, ako ho opíšete? Všetko ostatné sa odoberie, čo zostane? Buddha-prirodzenosť je, tak odoberte aj buddha-prirodzenosť a to, čo zostane, je buddha-prirodzenosť. Takže znova odoberte buddha-prirodzenosť. Snaží sa slovami opísať stav byť bez, stav zhadzovania. To, čo zhadzujeme, je potom naša pojmová interpretácia skutočnosti.

Keď sa majster Daikan úprimne usiloval stať sa buddhom, majster Daiman ho dokázal urobiť buddhom bez použitia akéhokoľvek iného vyjadrenia či techniky než tým, že povedal: „Ľudia z juhu od piatich vrchov sú bez buddha-prirodzenosti.“ Pamätajte teda, že priama cesta, ako sa stať buddhom, je počuť a vysloviť slová „byť bez buddha-prirodzenosti.“

Pripomína mi to Ralphovu báseň – „Nie som budhista“.

Práve v tomto okamihu, keď sme bez buddha-prirodzenosti, sme buddhovia. Ľudia, ktorí frázu „byť bez buddha-prirodzenosti“ nestrávili, sa nikdy nemôžu stať buddhami.

Zvláštne, však?

Rozhovor medzi majstrom Daikanom a majstrom Daimanom pokračuje.

Majster Daikan pokračoval: „Ľudia dávajú význam pojmom ako ‚juh‘ a ‚sever‘. Ale pojmy ako ‚juh‘ a ‚sever‘ nie sú súčasťou buddha-prirodzenosti.“

Majster Daikan teda odpovedá na výrok majstra Daimana, že „ľudia z juhu od piatich vrchov sú jednoduchí ľudia bez buddha-prirodzenosti, tak prečo sa chceš stať buddhom?“.

Čo tým presne myslí? Ak sa zbavíme všetkých pojmov, čo sú ‚juh‘ a ‚sever‘?

Naznačuje teda, že juh a sever sú len to, ako ich definujeme, sú to pojmy. Samozrejme, môžeme vytiahnuť kompas a všetci sa zhodnúť, ktorý smer je juh a ktorý sever, ale aj to sa opäť opiera o spoločné pojmové chápanie. Bez akejkoľvek pojmovej interpretácie nemajú juh a sever žiadny význam.

Pri vyslovení niečoho pravdivého tu majster Daikan tiež naznačuje, že hoci sa ľudia môžu stať buddhami, buddha-prirodzenosť je už prirodzenosťou buddhu. Zaujímalo by ma, či si to majster Daikan všimol. Fráza „byť bez buddha-prirodzenosti“ opísaná v príbehu o majstrovi Daimanovi a majstrovi Dai-I zachytila svojou silou Kasyapu Buddhu, Gautamu Buddhu a ostatných buddhov a dala im schopnosť stať sa buddhom, kázať budhizmus a trvať na tom, že všetky živé bytosti „úplne prejavujú buddha-prirodzenosť vo svojej existencii“. Fráza „úplne prejavovať buddha-prirodzenosť“ musí byť priamo spojená s tým, že sme bez buddha-prirodzenosti, frázou, ktorá sa k nám ozýva naprieč vekmi od majstra Daimana a majstra Dai-I.

Tu sa vracia k pôvodnej básni Gautamu Buddhu, ktorá hovorí „všetky živé bytosti úplne prejavujú buddha-prirodzenosť vo svojej existencii“. A zdá sa, že to naznačuje, že všetci máme buddha-prirodzenosť, a porovnáva to s týmto príbehom, ktorý naznačuje, že nikto z nás nemá buddha-prirodzenosť. A hovorí, že „úplne prejavovať buddha-prirodzenosť je určite úzko spojené s významom byť bez buddha-prirodzenosti“. Naznačuje, že prejavovať ju a byť bez nej ukazujú na to isté. Majstri, ktorí povedali, že buddha-prirodzenosť úplne prejavujeme, aj majstri, ktorí povedali, že sme bez buddha-prirodzenosti, kážu budhizmus. Skúste na to prísť.

A aj majster Daikan musel premýšľať o význame „byť bez buddha-prirodzenosti“. Nezávisle od toho, či ju prejavujeme, alebo sme bez nej, mal by sa pýtať, čo je buddha-prirodzenosť. Mal by zistiť, čo to vlastne presne je. Aj dnes sa ľudia namiesto toho, aby sa pýtali, čo to je, pýtajú, či to existuje, alebo nie, a či to máme, alebo nie. Nemali by sa tak ponáhľať. Význam „byť bez (sunya)“ by sme mali chápať nie v zmysle neexistencie, ale v zmysle, aký má fráza „byť bez buddha-prirodzenosti.“ Slová majstra Daikana „Ľudia dávajú význam pojmom ako ‚juh‘ a ‚sever‘, ale pojmy ako ‚juh‘ a sever‘ nie sú súčasťou buddha-prirodzenosti“ by sme mali prebrať niekoľkokrát, počas dlhého obdobia. Prospech môžeme mať už z tohto samotného úsilia. Mali by sme pokojne skúšať jeho slovám porozumieť, a zároveň sa vzdať porozumenia im.

To je veľmi dôležitá veta. Domnievam sa, že ja to čítam a snažím sa to vysvetliť a niektorí z vás sa zúfalo snažia pochytiť nejaké porozumenie a niektorí ste to vzdali. A mali by sme robiť oboje. Nemusíme si myslieť, že počúvať niekoho hovoriť znamená, že by sme mali rozumieť všetkému, čo hovorí. Nemusíme si myslieť, že počúvať niekoho hovoriť znamená, že by sme sa nemali snažiť porozumieť. Obe sú pravda. Takže sa pokojne snažíme porozumieť a mali by sme sa vzdať porozumenia. Môžete si vybrať, ktoré urobíte v tomto okamihu a ktoré v ďalšom okamihu.

Otázka: Študujeme, snažíme sa porozumieť a zároveň zdôrazňujeme aj byť bez pojmov. Je to paradox.

Mike: Áno, je to všetko paradox. Snažíme sa dosiahnuť stav, ktorý je nedosahovaním, to robíme v zazene. A študujeme budhizmus, snažíme sa pochopiť to, čo sa pochopiť nedá. Ale ak si potom myslíme, že to celé nemá zmysel, tak… môžete to povedať, ale nie je to pravda, zmysel to má. Zmysel spočíva v tom, že budhizmus učí skutočnosť a skutočnosť je mimo nášho pojmového chápania a rozpoznávania. Naše pojmové chápanie a rozpoznávanie je samozrejme skutočné a veľmi cenné, celá naša ľudská spoločnosť je na ňom založená. Ale tam, kde naše pojmové chápanie nezodpovedá skutočnosti, máme obrovské problémy, a to nie je nikdy také jasné ako vtedy, keď máme konflikty medzi ľuďmi s rôznymi presvedčeniami.

Ak máme pojmové alebo duchovné presvedčenie o tom, ako skutočnosť funguje, a veľmi silno tomu veríme, tak si podľa toho usporiadame život. A ak má niekto iný odlišné pojmové chápanie toho, ako skutočnosť funguje, alebo odlišné duchovné chápanie, a svoje činy zakladá na svojich presvedčeniach, vzniká konflikt. Na tom sú založené všetky vojny. Všetky vojny sú založené na tom, že ľudské bytosti dokážu do istej miery pojmovo uchopiť, ako skutočnosť funguje, a potom uveria, že to, čo si pojmovo uchopili, je pravdivé a pevné. Všetci pojmovo uchopujeme svet, nie je možné žiť bez toho. Keď pojmovo uchopujeme svet, vytvárame štruktúru a snažíme sa žiť podľa nej, a potom veríme, že štruktúra je pravdivá. Potom niekto povie, že jeho štruktúra je pravdivá – „nie, nie je“, „áno, je!“ Buch! Máte vojnu. Naše najväčšie sily sú teda niekedy zároveň našimi najväčšími slabosťami. Naša schopnosť rozumieť svetu, čo pes alebo mačka nedokážu rovnakým spôsobom, je najväčším úspechom a silou ľudských bytostí a vytvorila okolo nás náš svet. Dokonca môžeme na seba vydávať zvuky a nielenže rozumieme, čo tie zvuky znamenajú, môžeme mať kovové škatule, do ktorých zvuk vojde a zostane vnútri a môžeme si ho znova vypočuť. Sú to zázračné a fantastické úspechy. Ale majú svoju cenu. Cenou je, že veríme, že naše pojmy o skutočnosti sú skutočnosť. A samozrejme, do určitej miery sa z tejto ťažkosti nikdy nedostaneme. Ale je tu rozdiel; ak chápeme, že naše pojmy o skutočnosti sú len pojmy, sme ľahšie zmeniteľní, a keď nám skutočnosť ukáže, že to celkom tak nie je, môžeme svoje chápanie upraviť. Ale ak svoje pojmy urobíme veľmi silnými a mocnými a upevníme ich, potom sa snažíme prispôsobiť svet svojim pojmom. Snažíme sa prispôsobiť skutočnosť svojim myšlienkam a zriedka sa to darí.

Hlúpi ľudia si myslia, že fráza znamená, že svet ľudských bytostí má juh a sever, pretože žijeme v hmotnom svete, ale buddha-prirodzenosť nie, pretože je za hranicou všetkých fyzických obmedzení.

Myslia si, že buddha-prirodzenosť je ideálny pojem alebo niečo, čo treba získať.

Ľudia, ktorí si myslia, že to majster Daikan povedal takto, nemajú silu vidieť, čo skutočne myslel. Takéto nesprávne výklady by sme mali zahodiť a ako svoj oporný bod použiť prax zazenu.

Takže sa vždy vraciame k praxi zazenu ako k svojmu opornému bodu. Dôvod, prečo sa vraciame k zazenu, je ten, že skutočnosť môžeme študovať intelektuálne, filozoficky, ale nie je to filozofická ani intelektuálna vec, skutočnosť je mimo filozofie a intelektu. Potrebujeme iný spôsob, ako ju študovať, a tým spôsobom je sedieť v nej – najjednoduchší, najhlúpejší spôsob, akým môžeme čokoľvek študovať. Ak chcete zistiť, čo je voda, sadnite si do nej. Ak chcete zistiť, čo je skutočnosť, sadnite si do nej. Takže žiaľ sme takí múdri, že nám trvá roky sedenia v skutočnosti, kým nám pomaly dochádza – „aha, ja tu len sedím“.

Otázka: Môžeš trochu vysvetliť, ako ti to pomáha, keď vyjdeš zo zazenu a znova čelíš skutočnému svetu všetkých svojich pojmov a podobných vecí?

Mike: Vôbec to nepomáha.

Otázka: Dobre, môžeme teda robiť zazen na niečom s kolesami, aby sme mohli stráviť celý život v zazene.

Mike: Áno, presne tak, tak to znie, že by sme mali robiť, však? V skutočnosti to pomáha, ale nie spôsobom, ktorý by sme vedeli uchopiť. Pretože v zazene sedíme v telesnej polohe, zazen mení náš psychofyzický stav, mení náš fyzický stav. Ak sme napríklad podráždení a cvičíme zazen, obvykle sa upokojíme. Ak sme skľúčení a cvičíme zazen, obvykle sa trochu rozveselíme. A to preto, že samotná poloha mení náš fyzický stav a fyzický stav ľudského tela s nami zostáva. Ak sa opijeme, trvá niekoľko hodín alebo dní, kým sa vrátime do normálu. Ak sme veľmi vzrušení alebo nahnevaní, trvá hodiny alebo dni, kým sa upokojíme. Ak cvičíme zazen, trvá hodiny alebo dni, kým vyjdeme z vyváženého stavu. Ak teda chceme z toho vyváženého stavu, ktorý získame v zazene, vyjsť, musíme na tom dosť tvrdo pracovať. Mohli by sme si ísť veľa vypiť alebo na divokú párty a toho pekného stavu sa zbaviť. Ale ak sa ho nesnažíme zbaviť, zostane. Majster Dogen to opisuje ako zvonenie zvona, rezonuje, ale nezostáva navždy, takže cvičíme zazen každý deň. Zazvoníme na zvon a práve keď doznieva, zazvoníme znova. Ak cvičíme každý deň, vlastne tento stav udržiavame. V skutočnosti je to udržiavanie stavu a nič iné robiť nemusíme, ale nedokážeme tomu uveriť. Je také jednoduché a hlúpe sedieť každý deň tvárou k stene a potom povedať, že toto je všetko, čo musíme so svojím životom robiť, že to nemôže stačiť. A tiež to nemôže byť dosť rýchle. No, vrátiť sa k nášmu jednoduchému stavu, ktorý majú všetci ľudia, naozaj trvá dlho.

Otázka: Musí to byť viac ako 30 rokov.

Mike: Takže sa nemôžeš dostať zo svojho zazenového vozíka, Nick. Ale želal by si si, aby to bolo trochu rýchlejšie.

Teraz sme pri ďalšom príbehu; v tomto ďalšom učí majster Daikan svojho žiaka, takže sme sa posunuli po línii prenosu.

Majster Daikan učil svojho žiaka Gyosha: „Buddha-prirodzenosť existuje práve v prítomnom okamihu, ale myseľ, ktorá všetko triedi na dobré a zlé, vytvára trvalý obraz.“

To je pravda, všetko existuje len v okamihu prítomnosti, ale naša myseľ si o tom vytvára obraz. Skutočnosť je len v okamihu prítomnosti, ale naša myseľ si vytvára obraz skutočnosti – včera, zajtra – ale dnes je jediné miesto, kde môžeme kedykoľvek byť. Nikto nikdy nebol na inom mieste než dnes, čo je vlastne dosť ohromujúce. V celom svojom živote som nikdy nebol v žiadnom inom čase ani mieste než tu a teraz. Ale znie to ako dosť bizarné tvrdenie, no je pravdivé, pretože som vždy tu a teraz. Opýtajte sa ma znova neskôr.

Nebudhisti, budhisti, ktorí študujú iba teórie, alebo ktorí študujú iba to fyzické, si nikdy nemôžu predstaviť to „práve v prítomnom okamihu“, o ktorom hovorí majster Daikan.

Tieto tri kategórie: nebudhisti; budhisti, ktorí študujú teórie; a budhisti, ktorí študujú iba to fyzické – majster Dogen ich často kritizuje. Niektoré budhistické skupiny majú tendenciu sústreďovať sa na formu budhizmu a neštudujú žiadnu teóriu, to sú tí budhisti, ktorí študujú iba to fyzické. Fyzická forma – čo si obliecť, ako sa pohybujú ruky, bez toho, aby si mysleli, že teória má nejakú hodnotu. A sú budhisti, ktorí študujú iba teóriu, myslia si, že fyzická forma nemá žiadnu hodnotu. Máme teda dva protiklady. Budhizmus majstra Dogena zahŕňa oba – štúdium aj fyzická forma sú dôležité.

Otázka: Zahŕňa fyzická forma aj zazen?

Mike: Áno.

Otázka: Takže keby si robil iba zazen, bolo by to len nasledovanie fyzického?

Mike: Áno, ak robíš iba zazen, je takmer nemožné cvičiť pokojne. Každý má otázky a v zazene otázky vznikajú. A ak na tieto otázky nikto neodpovie, nemôžeme sa cítiť pokojne. Nestretol som nikoho, kto by cvičil zazen bez toho, aby niekedy študoval nejakú budhistickú teóriu, a bol šťastný.

Otázka: A čo ten sadič stromov, ten bol šťastný. Len sadil stromy.

Mike: Cvičil zazen?

Otázka: Nie, ale sadiť stromy je fyzická vec. A bol v línii.

Mike: Aha, a neštudoval?

Otázka: Myslím, že nie.

Mike: Dobre, cvičil zazen?

Otázka: Nie.

Mike: Nie?

Otázka: Robil iba fyzické veci.

Mike: Ako to všetko vieš?

Otázka: Snažím sa prísť na to, čo príbeh hovoril.

Mike: Nemyslím si, že to znamenalo, že nerobil nič iné než sadenie stromov, znamenalo to len, že mal veľmi prirodzený život. Napríklad John tu pracuje ako právnik, cvičí zazen, tancuje a študuje budhistickú teóriu. Majster Daikan sadil stromy a cvičil zazen a študoval.

Otázka: Dobre, v príbehu sa to nehovorí. To nevieme.

Mike: Nie, nehovorí sa tam, že cvičil zazen, však? Ale bol budhistickým majstrom. Ak teda bol budhistickým majstrom, myslíš si, že cvičil zazen?

Otázka: Nie nevyhnutne.

Mike: Rozumiem, takže si myslíš, že fakt, že sadil stromy, z neho urobil budhistického majstra?

Otázka: To, že sadil stromy, keď sadil stromy, jedz ryžu, keď ješ ryžu.

Mike: Aha, chápem. Nie, nemyslím si to. Myslím, že by bolo pre majstra Dogena nemožné povedať, že by ktokoľvek mohol byť budhistickým majstrom, kto necvičil zazen. Mnohokrát hovorí, že zazen je budhizmus. Bez zazenu teda neexistuje budhizmus. Všetci majstri, o ktorých hovorí, všetci cvičili zazen. Takže hoci sa príbeh zmieňuje len o starom mužovi, ktorý sadí stromy, keď sa stal… Chápem, čo myslíš, myslíš, že na konci jeho života predtým, než sa stal malým dieťaťom, keď bol hore v horách… To je trochu zložitá záležitosť, ale to je akási súčasť bájky, príbehu. Ak veríme príbehu tak, ako stojí, je tam tento starý muž v horách, ktorý sa potom narodí ako malé dieťa. To dieťa vyrástlo a stalo sa nástupcom a tento nástupca musel cvičiť zazen, však? Ak teda cvičil zazen po tom, čo vyrástol, cvičil zazen aj vtedy, keď bol starým mužom? Ktorý starý muž, ten predtým alebo potom?

Otázka: Myslel som na toho prvého.

Mike: Áno, ale na príbeh sa musíme pozerať ako na celok, nemôžeme tohto starého muža z príbehu jednoducho vybrať.

Otázka: Možno tým chcel povedať, že v istom zmysle nebol celkom pripravený.

Mike: Nie, je to len príbeh.

Otázka: Možno starý muž v príbehu nebol budhista. Necvičil zazen a vlastne bol niekto úplne iný.

Otázka: Možno v ňom rozpoznal nejakú kvalitu.

Otázka: Áno, rozpoznal kvalitu istého starého muža, ktorého videl rúbať drevo…

Mike: Je nemožné myslieť iba na budhizmus a cvičiť iba zazen, je to úplne nemožné. Otázka je, či hľadáme odpovede, alebo ich ukrývame a predstierame, že odpovede poznáme. Ale toto je len príbeh. Majster Dogen nikdy nehovorí, že existuje iba jedna cesta k pravde, hovorí, že existuje iba jedna pravda, ale nie iba jedna cesta k nej. Hovorí, že existuje bezpočet ciest, ako nájsť vyvážený a pokojný stav. Tieto iné cesty však nie sú budhizmus, ale stav je ten istý. Môžeme si vziať príklady – veľmi veľkí športovci, ľudia, ktorí zasvätia svoj život dosiahnutiu telesnej rovnováhy, ktorú potrebujú na zdokonalenie svojho športu, môžeme povedať, že sú buddhovia, ale nevedia o tom. A pretože nemajú rovnaké chápanie, nehovoríme, že sú budhisti. V istom zmysle môžeme povedať, že sú buddhovia, a v istom zmysle sú buddhovia, ale nie sú budhisti. Toto je teda cesta, ktorou ideme – cvičíme zazen a študujeme budhistickú teóriu. Ak cvičíme zazen, musíme študovať aj budhistickú teóriu, pretože sa nemôžeme zbaviť myslenia, je nemožné len sedieť v zazene a nikdy nemať žiadne myšlienky.

Ďakujem.