Bussho — 3. prednáška

Pokračujeme v Bussho, sme na strane 8.

Majster Daikan učil svojho žiaka Gyosha: „Buddha-prirodzenosť existuje práve v prítomnom okamihu, ale myseľ, ktorá všetky veci člení na dobré a zlé, vytvára trvalý obraz.“

Nebudhisti, budhisti, ktorí študujú iba teórie alebo iba to fyzické, si nikdy nedokážu predstaviť toto „práve v prítomnom okamihu“, o ktorom hovorí majster Daikan.

Zakladatelia aj nasledovníci nebudhizmu, teoretického budhizmu a materialistického budhizmu všetci existujú práve v prítomnom okamihu, hoci si to plne neuvedomujú.

Toto je veľmi dôležitý bod, so Simonom sme sa o niečom takom rozprávali včera večer. Chcel som povedať, že všetci ľudia existujú práve v prítomnom okamihu na tomto mieste, či si myslia, že tu sú, alebo nie, či sa im sníva, že tu sú, alebo nie, sú tu. Nie je iné miesto, kde by sme mohli byť. Majster Dogen teda hovorí „zakladatelia a nasledovníci nebudhizmu, teoretického budhizmu“… tým myslí tých, ktorí nepraktizujú zazen, ale iba študujú texty, „materialistického budhizmu“… tým myslí nasledovanie formy budhizmu tiež bez toho, aby budhizmus nutne praktizovali, a všetci títo „existujú práve v prítomnom okamihu, hoci si to plne neuvedomujú“.

A keď to, čo existuje práve v prítomnom okamihu, káže, praktizuje a zažíva práve v prítomnom okamihu, všetko je práve v prítomnom okamihu.

Kázanie je v prítomnom okamihu, prax je v prítomnom okamihu, zážitky sú v prítomnom okamihu, všetko je v prítomnom okamihu.

Toto sa myslí v Lotosovej sútre, kde sa hovorí, že keď sú ľudia, ktorí chcú byť zachránení, bódhisattvovia prejavia svoje telá práve v tom okamihu, aby ich naučili, čo je budhizmus.

Pasáž z Lotosovej sútry akoby naznačovala, že bódhisattvovia sa zjavujú z ničoho, zhmotňujú sa odniekiaľ inde, aby učili ľudí, ale nemyslí to tak. Majster Dogen vysvetľuje, že pasáž z Lotosovej sútry, ktorá hovorí, že sa bódhisattvovia zjavujú, aby učili ľudí, znamená, že ľudia, ktorí vedia, čo je prítomnosť, sa zjavia v prítomnosti a učia, že prítomnosť je pravda. Kedykoľvek sú ľudia, ktorí chcú byť zachránení, deje sa to podľa Lotosovej sútry. Uvedomiť si, že skutočnosť je prítomný okamih, znamená byť zachránený, zachránený pred budúcnosťou a zachránený pred minulosťou. Ale nie zachránený pred prítomnosťou.

Toto je plné prejavenie buddha-prirodzenosti. Telo, ktoré prejavia, môže byť vysoké, alebo nízke. Svätci a obyčajní ľudia nášho každodenného života všetci existujú práve v okamihu prítomnosti. Myšlienka, že svätci a obyčajní ľudia nemôžu prejaviť buddha-prirodzenosť, je výsledkom obmedzeného pohľadu – úzkeho intelektuálneho myslenia. Buddha je okamih tela a prirodzenosť je okamih konania. Preto majster Daikan povedal „buddha-prirodzenosť existuje práve v okamihu prítomnosti.“

Hovorí teda, že ten, kto je plne v prítomnosti, kto existuje práve v prítomnom okamihu, prejavuje buddha-prirodzenosť. Ale my všetci sme v prítomnom okamihu. Na rozdiel od stromov, zvierat, kameňov a kôlní však máme schopnosť vytiahnuť sa z prítomného okamihu. Túto vynikajúcu schopnosť sme pestovali od počiatku ľudstva a stali sme sa v nej veľmi dobrými. Dokážeme vytvárať svety, ktoré ešte neexistujú, a potom sa vydať smerom k tomu, aby sa stali skutočnými. Dokážeme vo svojej mysli vytvárať vesmíry a bez tejto schopnosti by sme boli úplne ako stromy, mačky a psy.

Otázka: Predchádzajúca veta akoby naznačovala, že buddha-prirodzenosť je telesné konanie, keď hovorí, že buddha je okamih tela a prirodzenosť je okamih konania. Tak tomu rozumiem. Je to správne?

Mike: Buddha je okamih tela, práve ty tu teraz. To neznamená tvoje telo, ale nič iné. Nie je to tak. Nie.

Otázka: Nie, zdá sa, že to spája dve veci dokopy, telo a konanie. Rozdeľuje buddha-prirodzenosť na buddhu a prirodzenosť a rozdeľuje telo a konanie. Zdá sa, že naznačuje nejakú frázu ako telo-konanie, všetko.

Mike: Telo, ktoré koná, je buddha-prirodzenosť. Buddha je okamih človeka a prirodzenosť je okamih konania. Hrá sa teda s touto frázou. Chce povedať, že práve v prítomnom okamihu je niekto, kto koná. Byť plne v prítomnosti nie je zámerná činnosť. Nemyslíme si, že… Ross včera hovoril o snahe byť „všímavý (mindful)“, zistíte, že je to ťažké. Byť v prítomnosti neznamená povedať si „dobre, teraz budem v prítomnosti“, je to konať, robiť niečo. Všetci, ktorí ste pracovali v kuchyni, ste konali veľmi jednoducho, pripravovali ste jedlo, v prítomnosti. Potom ste si niektorí možno všimli, že keď bola voľná chvíľa bez tlaku od Ely, ste sa niekam zatúlali a začali ste myslieť na niečo iné, a potom ste sa čoskoro vrátili k úlohe, ktorú ste práve mali. Takéto konanie nás privádza do prítomnosti. Nemôžeme sa tam posadiť a myslieť si: „Som všímavo (mindfully) v prítomnosti“ – myšlienka nie je prítomnosť.

Otázka: Čokoľvek, čo nie je konanie, nie je byť v prítomnosti.

Mike: Môžeme to tak povedať. Ale keď povieme, že nie sme plne v prítomnosti, nikdy sa od nej nemôžeme vzdialiť. Neznamená to, že sme nejako niekde inde, týka sa to ľudskej schopnosti rozdeľovať sa.

Otázka: Áno, vlastne mi išlo o medzeru vnímania. Akékoľvek vnímanie znamená, že medzi tým, kde človek je, a tým, čo robí, je medzera.

Mike: Áno, keď prestaneme niečo robiť, vytvoríme medzeru. Preto sa v niektorých japonských chrámoch snažia žiť život, ktorý nemá medzery. Od rána do noci sa naháňajú a niečo robia v nádeji, že medzeru zatvoria. Ale nemôžu, pretože sú ľudia. Nejde teda o to, snažiť sa niečo získať, snažiť sa dostať do tohto zvláštneho stavu, ide iba o pochopenie toho, akí sme.

Otázka: Ale kým si to myslíš, to myslenie sa odohráva v prítomnom okamihu.

Mike: Áno. To je správne, sme vždy v prítomnom okamihu. Existuje byť v prítomnom okamihu a existuje byť v prítomnom okamihu. To, o čom hovorí, je stav, v ktorom nie sme rozdelení, stav, v ktorom nereflektujeme o sebe, stav, v ktorom nemyslíme. Neznamená to, že neexistuje mozgová činnosť, ale že nemyslíme. Keď myslíme, časť nás je v našich myšlienkach, sídlime v našich myšlienkach, naše vedomie sídli v našich myšlienkach. Ale keď niečo robíme, keď konáme, obvykle sa prestaneme rozdeľovať a staneme sa jedným. A táto jednota je základom nášho života. Nemôžeme teda existovať tak, že o živote iba premýšľame, musíme robiť. A keď sedíme príliš dlho a iba myslíme, nakoniec musíme vstať a urobiť niečo jednoduché, aby sme sa dostali späť do príjemného stavu. Ale všetko sa odohráva v prítomnosti, prítomnosť je všetko, čo existuje. No máme schopnosť byť tu a zároveň byť aj vo svojich myšlienkach. Rozdeľujeme sa, a to je zdrojom veľkých úspechov ľudských bytostí aj zdrojom ich nešťastia. Oboje. Je to naša sila a naša slabosť.

Otázka: Rozdelenie sa deje práve teraz.

Mike: Áno, to je pravda. Takže sa nie je čoho obávať.

Otázka: Myslím, že je to dosť pozoruhodná schopnosť, dokázať konať bez toho, aby sme si to uvedomovali. Napadá mi príklad s jazdou do práce, môžem cestovať do práce a z cesty si pamätať veľmi málo. Moja myseľ je úplne niekde inde. A sú aj iné veci, ktoré robíme úplne bez pocitu sústredenia alebo vedomia. Žasnem nad mozgom… nad schopnosťou tela robiť toto.

Mike: Úžasné, však? Keď teda jazdíme a sme stratení vo svojich myšlienkach, v skutočnosti jazdíme. A ak sa cítime celkom vyrovnaní a šťastní, obvykle sa pri jazde vo svojich myšlienkach nestrácame. Len jazdíme. Ak sa pri jazde príliš stratíme vo svojich myšlienkach, môže sa stať nehoda. Jedna ťažkosť: ak hovoríme o tom, že sme práve v prítomnom okamihu, jediné, čo môžeme urobiť, je vytvoriť si predstavu o tom, čo by to mohlo byť, a keď porovnáme predstavu, ktorú sme si vytvorili, s tým, aké to bolo, keď sme dnes ráno išli do práce, nesedí to. Ale vytvorili sme si predstavu „práve v prítomnom okamihu“.

Otázka: Práve to ma zaujímalo a… myslíš, že je nejaký dôvod, prečo budhistickí majstri minulosti nevysvetľovali budhizmus tak jasne ako ty?

Mike: Myslím, že ho vysvetľovali tak jasne ako ja.

Otázka: Niekedy si myslím, najmä keď čítam koany, že sa snažia ukázať na skutočnosť bez toho, aby ju vysvetľovali, pretože vysvetlenie vytvára príliš veľkú pojmovú medzeru medzi skutočnosťou a… A tak je niekedy lepšie udrieť niekoho palicou alebo urobiť čokoľvek, čo robili.

Mike: Áno, žiaľ, všetci sme takí, akí sme. Keby som mohol byť niekým, kto kráča s palicou, bije ľudí a veľa nehovorí, bol by som taký. Ale ja rád hovorím a rozoberám jednotlivé body, taký som. To je to, čo rád robím, a mne to niečo objasňuje, taký som. Nishijima Roshi bol podobný, možno toho tak veľa nevysvetľoval, ale dosť toho urobil. Problém s ním bol pre mňa v tom, že jeho vysvetlenia boli v cudzom jazyku, takže ste si nemohli byť istí, že myslel to, čo ste si mysleli, že povedal. Musel som sa ho preto stále znova a znova pýtať. Bol taký. Ale boli aj iní majstri, ktorí takí neboli. Moderní ľudia sú však dosť intelektuálni, takže máme veľa zložitých otázok. A tak možno, keďže mám zložitú odpoveď, hodí sa to do situácie.

Otázka: Je v tom istá irónia. Často sa vydáme touto cestou rozprávania o živote tu a teraz a hneď sa ľudia vydajú smerom, že by chceli žiť tu a teraz zajtra.

Mike: To je preto, že neustále zabúdame, že byť v prítomnosti je iba robiť niečo. Potom teda sedíme na prednáške a trápime sa: „počkajte chvíľu, ja iba počúvam, takže nie som v prítomnosti, ale som v prítomnosti…“ Zmiatne nás to. Je teda v poriadku byť v miestnosti, počúvať prednášku a myslieť, je to v poriadku. Ale stále môžeme hovoriť o niečom, čo nie je intelektuálne a čo je celistvé. Môžeme o tom hovoriť aj v stave, keď o tom premýšľame. Ale premýšľanie o tom si zamieňame s tým samotným. Ak však budete chodiť do zenda a vracať sa, uvidíte medzi nimi rozdiel. Budhistická prednáška teda nie je to isté ako zazen. Budhistická prednáška nemá za cieľ, aby sme všetci nejako zakorenili v nejakom zvláštnom stave. Je to pokus použiť naše komunikačné schopnosti, náš jazyk, na rozhovor o tom, čo je budhizmus. A robíme to preto, že máme otázky o tom, čo je budhizmus. Kedykoľvek máme otázky, chceme nájsť odpovede. Môžeme si vymyslieť vlastné, alebo sa môžeme spýtať niekoho iného. Odpoveď môžeme prijať, alebo ju zahodiť.

Otázka: Už si viackrát povedal, že to ukazuje na skutočnosť.

Mike: Áno. Napríklad je rozdiel medzi japonskou a západnou skupinou. Japonci nie sú takí intelektuálne intenzívni, ich kultúra nie je. Ak niečomu nerozumejú, jednoducho si pomyslia „ach… tomu nerozumiem, nevadí“. Nechajú veci prejsť. My však veci chytáme a chceme ich chytiť a triasť nimi, kým im neporozumieme – „čo tým myslel? To nedáva zmysel, ani toto!“ Vlastne to nemusíme robiť, robíme to zo zvyku, ale môžeme s tým prestať, ak chceme. Je teda v poriadku, ak tu jednoducho sedíte a necháte slová, aby vám tiekli okolo. Aj to je účasť na prednáške.

My na Západe máme sklon uviaznuť v myslení, Yoko si to všíma, najmä v kuchyni. Tu v kuchyni môžete vidieť ľudí, ktorí umývajú riad, a v polovici utierania dvaja ľudia zrazu začnú rozhovor a prestanú sa hýbať, zamrznú tam a rozprávajú sa. Potom príde ona a chce sa dostať do zásuvky alebo niečoho podobného, a oni ju nevidia, musí povedať „prepáčte“, aby sa dostala do zásuvky. Takáto vec je pre Yoko mimoriadne zvláštna, že ľudia pri utieraní riadu môžu byť tak pohltení niečím abstraktným, že si nevšimnú, čo majú pred sebou.

Otázka: Sú uviaznutí.

Mike: Uviaznutí, áno. Na Západe sme v tom vynikajúci, má to výhody a má to nevýhody – nedostanete sa do zásuvky.

Otázka: Dá sa to pozorovať na dychu, pozorujem to na sebe. Vlastne prestanem dýchať. Myslím, že medzi prítomnosťou a dýchaním je nejaký vzťah.

Mike: V televízii vidíte ľudí v diskusných reláciách s hrozným držaním tela. Jeremy Paxman a jeho tím, zdá sa, že si pri rozprávaní krútia telá. Je to teda niečo typicky západné. Nemyslím tým, že je to zlé alebo že by sme s tým mali prestať, sme to my. Ale napríklad Japonci sú iní, sú akosi jednoduchší a priamejší. Ale nie sú takí vynikajúci v debatovaní a ich filozofie nie sú také vynikajúce. Sú však dobrí v dostávaní sa do zásuviek, čo je dôležité. Vraciame sa k príbehu:

Ale trvalé označuje niečo, čo sa nemení. Vo svojich mysliach vytvárame oddelené a trvalé obrazy subjektu, ktorý pôsobí na objekt, a keďže sa tieto v bežnom pohľade na veci zdanlivo neobjavujú a nezanikajú, hovoríme, že trvajú.

Opisuje skutočnosť, že to, čo si vytvoríme vo svojej mysli, vnucujeme svetu. Vnucujeme veciam trvalú vlastnosť. Ak sa zdá, že niečo nezaniká, hovoríme, že trvá. Ak sa zdá, že to neprichádza a neodchádza, hovoríme, že to tu stále je.

Netrvalá tráva, stromy a lesy, ktoré existujú práve v okamihu prítomnosti, sú buddha-prirodzenosť. A netrvalé telo-a-myseľ ľudskej bytosti práve v prítomnom okamihu je tiež buddha-prirodzenosť. A keďže krajiny, hory a rieky sú všetky práve v prítomnom okamihu, sú tiež buddha-prirodzenosť. Najvyššia, vyvážená a správna pravda, keď je práve v prítomnom okamihu, je buddha-prirodzenosť. Veľký stav, do ktorého Buddha vstúpil po svojej smrti (paranirvána), je buddha-prirodzenosť, pretože aj on je práve v prítomnom okamihu.

Uvádza príklady vecí, ktoré sú práve v prítomnom okamihu a sú netrvalé. Netrvalým myslí to, že to, čo je tu a teraz, je iba tu a teraz. Aby sme vytvorili niečo trvalé, musíme si predstaviť jeho obraz. Vytvoríme si vo svojej mysli obraz seba samých a nazveme ho „ja“. To neznamená, že neexistuje skutočné ja, ale skutočné ja nachádzam tu v každom okamihu. Trvalý obraz mňa, ktorý si vytváram, sa niekedy trochu zafixuje. Môžem mať teda pohľad alebo obraz seba samého, ktorý nie je celkom blízko tomu, aký som. Ale stále ho držím vo svojej mysli.

Otázka: To znamená, že nikdy nemôžeme mať žiadnu predstavu o ničom trvalom, nie? Ak všetko existuje iba v prítomnom okamihu, tak nemáme… nemôžeme vedieť, že niečo je trvalé. Nemôžeme vedieť, že táto hora tu bude o tisíc rokov.

Mike: Bude.

Otázka: To je predstava v tvojej mysli, ty to však nemôžeš vedieť.

Mike: Áno, ale môžeme sa zhodnúť, že bude, nie?

Otázka: Nie, nesúhlasím s tebou… Ak budeš robiť problémy…

Mike: Znie zvláštne povedať, že nevieme, či tu hora bude o tisíc rokov. Samozrejme, že to všetci vieme. Ale záleží na tom, čo myslíme slovom „vedieť“. Veríme, že tu bude.

Otázka: Svet sa však môže skončiť, jedna z tých vecí môže zasiahnuť Zem. Takže nevieme, môže sa to stať zajtra. Myslíme si, že tu pravdepodobne bude, a dokonca dúfame, že bude. Ale nemôžeme to vedieť.

Otázka: Je to akási pravdepodobnosť.

Mike: Súvisí to so spôsobom, akým ľudské bytosti vidia svet, a náš spôsob videnia sveta je zhodnúť sa, že žijeme v trvalom svete. Všetci sa na tom zhodujeme, hoci to nie je vždy pravda. Keď to pravda nie je, obvykle dostaneme veľký šok. Ale bez zhody na tom nemôžeme plánovať. Dve mačky sa nemusia zhodnúť, že svet tu bude zajtra, pokiaľ si neplánujú zajtra stretnutie. Ale ak plánujeme stretnutie zajtra, potrebujeme mať dohodu, že svet je trvalý, inak nemôžeme fungovať.

Tí úzkoprsí ľudia, ktorí nasledujú iba intelektuálny budhizmus alebo iba materiálny budhizmus, znalci Tripitaky, ktorí učia iba zo sútr a komentárov, a podobní ľudia budú ohromení alebo vystrašení, keď budú počuť slová majstra Daikana, a môžu pochybovať o ich pravdivosti. Ale takíto ľudia nie sú praví budhisti a odvádzajú nás od pravdy.

Celá táto téma o tom, že sme v prítomnom okamihu, je, keď o nej hovoríme, veľmi čudná, naozaj bizarná. Ale ak nebudeme rozoberať bizarnú povahu toho, kde sme a čo robíme, nikdy nenájdeme odpoveď. Duchovné náboženstvá nachádzajú odpoveď ešte bizarnejšími vysvetleniami, ktoré počujeme tak dlho, že nám už bizarné nepripadajú. Podľa mňa je predstava, že existuje nejaká abstraktná bytosť, ktorá nás všetkých riadi odniekiaľ inde, a že táto bytosť je všetko, bizarná. Je bizarnejšia než tieto texty. Keď tieto stránky čítame prvýkrát, znejú zvláštne. Ale ak ich porovnáme s textami duchovných náboženstiev, nie je to vlastne až také zvláštne. Možno je bizarná samotná skutočnosť.

Teraz začíname nový príbeh. Je o veľkom budhistickom majstrovi Nagardžunovi. Je to príbeh o tom, ako Nagardžuna predniesol prednášku. Publikum netvorili jeho stáli žiaci, ale všeobecné zhromaždenie, v ktorom mnohí pravdepodobne boli nebudhisti a niektorí študovali iné budhistické filozofie. Hoci príbeh nie je celkom úplný, zdá sa, že majster Nagardžuna im vysvetľoval budhizmus a že boli pohltení, pretože prvýkrát počuli slová, ktoré ich silno zasiahli. Keď počujeme vysvetlenia skutočnosti, niekedy nás zasiahnu preto, že to už intuitívne vieme. Ak teda počúvame niekoho, kto má budhistickú prednášku, môže nás silno zasiahnuť to, čo hovorí, a keď nás to takto zasiahne, situácia sa môže stať akousi jednotou. To sa stalo počas prednášky majstra Nagardžunu a niektorí ľudia to chceli zaznamenať a znázorniť, čo sa stalo. Urobili to pomocou metafory mesiaca – neskôr namaľovali obrazy Nagardžunu, akoby bol splnom. V chrámoch viselo veľa obrazov majstra Nagardžunu, ako prednáša svoju prednášku ako mesiac. Majster Dogen sa s takýmito obrazmi stretol, keď navštívil Čínu, viseli v chrámových sálach. Keď sa mníchov v chrámoch spýtal, čo to znamená, nikto z nich nevedel dať vysvetlenie. Tu to preto rozoberá podrobnejšie.

Štrnástym potomkom Buddhu bol Nagardžuna. Po čínsky je známy ako Ryuju alebo Ryumo. Pochádzal zo západu Indie, ale odišiel žiť na juh.

O Nagardžunovi sa vlastne veľa nevie, okrem toho, že bol štrnástym potomkom Buddhu a že jeho meno znamená Dračí strom. Všetky čínske mená teda obsahujú slovo „ryu“, ktoré znamená drak v japončine aj v čínštine.

Ale väčšina ľudí na juhu hľadala šťastie práve vo svojich každodenných svetských činnostiach. Vysvetľoval im teda jemné učenie Buddhu.

Hľadanie šťastia práve v našich každodenných činnostiach naznačuje jednoduchých svetských ľudí, ktorí chodia do krčmy na pohárik, do kina, berú deti von a podobne. Neboli to teda veľmi nábožní ľudia ani silní hľadači pravdy. Vysvetľuje im jemné učenie Buddhu.

Ľudia, ktorí ho prichádzajú počúvať, hovoria: „Najdôležitejšie je hľadať šťastie vo svetských veciach. Ale tento majster nás učí iba o dôležitosti buddha-prirodzenosti!“

Myslia si teda, ako sa možno občas cítime aj my, že ich už omrzelo počúvať o buddha-prirodzenosti a o tomto všetkom, poďme si radšej na prechádzku.

Na to majster Nagardžuna odpovedá: „Ak chceš vidieť buddha-prirodzenosť, musíš sa zbaviť sebeckej pýchy.“

Naznačuje, že sú hrdí na svoj vlastný spôsob života, a hoci ho prichádzajú počúvať, nechcú sa zbaviť tejto pýchy a priamo sa ho opýtať, o čom to hovorí. Chcú len povedať „hovoríte iba o buddha-prirodzenosti“, ale nechcú sa opýtať, o čom hovorí.

Ľudia sa ho pýtajú: „Je buddha-prirodzenosť veľká, alebo malá?“ Na to odpovedá: „Buddha-prirodzenosť nie je ani veľká, ani malá, ani široká, ani úzka, neprináša ani šťastie, ani odmenu, neumiera a nerodí sa.“

Tieto slová naznačujú povahu buddhu. Naznačujú povahu, ktorá nerozlišuje. A to naznačuje stav, v ktorom nemyslíme ani nehodnotíme veci. Keď hodnotíme veci, rozhodujeme, že táto vec je väčšia alebo menšia než táto vec, niečo je široké alebo úzke, toto ma robí šťastným, toto ma robí bohatým. Ale v jednoduchom stave, v ktorom nehodnotíme ani nerozlišujeme, je buddha-prirodzenosť.

Keď počujú toto vynikajúce učenie, všetci prvýkrát prejavia vôľu k pravde. Potom majster Nagardžuna, sediac na svojom sedadle v prednáškovej sále a prejavujúc svoje vlastné telo presne také, aké je, sa zjaví úplný a celistvý ako spln. A tí, čo počúvajú jeho prednášku, počujú iba pravdu, ktorú učí, a strácajú všetko vedomie o jeho fyzickej prítomnosti.

Toto iba opisuje situáciu v prednáškovej sále, všetci sú prikovaní na mieste a počúvajú tieto vynikajúce učenia majstra Nagardžunu. A tam, kde sa hovorí „sediac na svojom sedadle v prednáškovej sále a prejavujúc svoje vlastné telo presne také, aké je“: mnísi a majstri zvykli sedieť na sedadle, ktoré bolo vyvýšené a malo opierky. Na tomto sedadle sedeli v zazene. Nebola to teda stolička, ako ju poznáme my, ale malé pódium. Na niektorých starých čínskych maľbách budhistických majstrov ich vidíte sedieť na prútenom kresle s malými opierkami, to je to sedadlo, so zafu navrchu. Sedí tam teda v polohe zazenu a vysvetľuje im pravdu. Sú uchvátení, zjavuje sa im „úplný a celistvý ako spln“. Spln bol v tých časoch veľmi silným obrazom, ľudia videli spln oveľa častejšie než my. „A tí, čo počúvajú jeho prednášku, počujú iba pravdu, ktorú učí, a strácajú všetko vedomie o jeho fyzickej prítomnosti.“ To naznačuje, aká bola v sále atmosféra.

V publiku je muž menom Kanadeva, ktorý pochádza z bohatej rodiny.

Kanadeva sa nakoniec stal Nagardžunovým nástupcom.

Hovorí publiku: „Videli ste už niekedy niekoho v stave, ktorý teraz prejavuje majster?“ Publikum odpovedá: „Tento stav je niečo, čo naše oči nikdy nevideli, naše uši nikdy nepočuli, naša myseľ nikdy nepoznala a naše telá nikdy nezažili.“ Kanadeva hovorí: „Majster nám tu plne prejavuje buddha-prirodzenosť. Ako to môžeme rozpoznať? Pretože sa hovorí, že bezprostredný a vyvážený stav buddhu ukazuje plnosť mesiaca a rovnako ako spln je jeho prirodzenosť priezračná a jasná. Význam buddha-prirodzenosti je jasný.“ Vtom podoba splnu zmizne a majster sa zjaví na svojom sedadle.

Teraz by sa dal príbeh vyložiť tak, že sa majster doslova premení na spln a potom sa zase premení späť na človeka. Tento výklad sa odovzdával ďalej a majster Dogen ho kritizuje.

Predniesol nasledujúcu báseň:

Moje telo prejavuje plnosť mesiaca
Aby vám ukázalo, čo je buddha.
Neexistuje pevný spôsob, ako učiť pravdu,
A účinnosť týchto učení je za hranicou slov a obrazov.

Mali by sme si pamätať, že skutočná účinnosť budhistického učenia je za hranicou toho, čo možno vyjadriť slovami a obrazmi, a že neexistuje pevný spôsob, ako učiť pravdu. Majster Nagardžuna vysvetľoval buddha-prirodzenosť mnohým ľuďom blízko aj ďaleko, nespočetne veľakrát, a toto je iba jeden príklad. „Ak chceš vidieť buddha-prirodzenosť, musíš sa zbaviť sebeckej pýchy.“ Nezabúdajte študovať princíp obsiahnutý v týchto slovách. Slová neznamenajú, že buddha-prirodzenosť nemôžete vidieť; znamenajú, že zbaviť sa sebeckej pýchy je vidieť buddha-prirodzenosť. Sebeckosť má mnoho podôb a existuje mnoho druhov pýchy. Môže byť tiež mnoho spôsobov, ako sa ich zbaviť, ale všetky sú spôsobmi videnia buddha-prirodzenosti. Pamätajte tu, že vidieť znamená pozerať sa na niečo očami.

Majster Dogen vysvetľuje, že buddha-prirodzenosť bola pred týmito ľuďmi v podobe majstra Nagardžunu. Ich pýcha im však bránila vidieť buddha-prirodzenosť priamo pred nimi. A tak sa na ňu pýtali.

Tu skončím. Skončime trochu skôr.

Ďakujem.