Bussho — 1. prednáška

Budeme pokračovať v štúdiu Bussho, 22. kapitoly z 95 kapitol Shobogenzo majstra Dogena, ktoré sme začali na letnom sesshine v Glastonbury minulý september. Budeme pracovať z mojej modernej interpretácie tejto kapitoly. Ako som povedal viacerým z vás, kapitoly preložené v našom štvorzväzkovom Shobogenzo sú v niektorých ohľadoch dosť nepreniknuteľné a bez niekoho, kto ich vysvetlí, ťažko zrozumiteľné. Nemyslím si, že je na knihách nevyhnutne niečo zlé. Myslím, že na Západe je dosť nezvyčajné nájsť knihu, ktorej nerozumieme len tým, že ju prečítame. Myslím, že je to osobitne západný jav, že by sme mali vedieť vziať do ruky knihu a pochopiť všetko, čo je v nej napísané, silou svojho intelektu; ak to nedokážeme, cítime sa zmätení. Ale Shobogenzo nebolo napísané ako kniha v pravom zmysle slova, je to celoživotné učenie majstra Dogena, hoci text svojich prednášok si písal vopred, alebo jeho žiaci občas zapisovali jeho prednášky, keď ich predniesol, a tak tieto kapitoly vznikli. A samozrejme 13. storočie je od súčasnosti veľmi ďaleko a paradigmy a symbolika, ktoré majster Dogen používa, sú nám v niektorých ohľadoch dosť nepreniknuteľné. Jednoducho si ich nevieme dostať do hlavy. Ukazuje sa teda, že Shobogenzo nie je kniha, ktorú si môžeme kúpiť, vziať domov, naštudovať a potom jasne pochopiť. Je to interaktívny učebný materiál. A myslím, že takým vždy zostane. Ale chcel som sa pokúsiť urobiť krok bližšie k tomu, aby bolo menej nepreniknuteľné. Mne je totiž o niečo menej nepreniknuteľné, a to preto, že som ho toľko rokov študoval s Nishijimom Roshim, takže som ho chcel urobiť menej nepreniknuteľným aj pre iných.

Takže vytváram tieto moderné interpretácie, o ktorých dúfam, že pomôžu. Myslím, že v lete sme sa dostali na 4. stranu. Toto je pravdepodobne jedna z najťažších kapitol na pochopenie v Shobogenzo, ak nie tá najťažšia. V tejto kapitole majster Dogen rozoberá jeden z najviac nepochopených pojmov v budhizme, a tým je pojem Bussho (Bu-ssho) čiže buddha-prirodzenosť.

V týchto prvých štyroch stranách majster Dogen začína vysvetľovať, že buddha-prirodzenosť je niečo veľmi základné, a preto veľmi ťažko vyjadriteľné slovami, a upozorňuje, že súvisí s prejavovaním nášho bytia, s „úplným prejavovaním nášho bytia“, a tento výraz sa v kapitole objavuje stále. A pod „úplným prejavovaním bytia“ chce majster Dogen zachytiť skutočnosť skutočného človeka tu, alebo skutočnej živej bytosti tu, oddelenej od filtra alebo farebných okuliarov, ktoré nosíme, keď sa na seba bežne pozeráme. Ak sa pozriem tamto, vidím Paula, „Paul“, toto slovo „Paul“ prenášam na ten tvar tam a s tým prichádzajú všetky asociácie, ktoré mám o Paulovi a jeho a mojom živote – je z Bristolu; jeho žena sa volá Elspeth; Paul, ktorý cvičí karate. To všetko sa dostane dnu a ja to prehodím cez tohto človeka predo mnou. Sme pred sebou ako skutoční, živí „čosi“, ktorí sú za hranicou okuliarov, ktoré nosíme, keď sa na seba pozeráme. Tým nechcem povedať, že by sme sa mali pokúšať vzťahovať k sebe navzájom bez mien a nepamätať si, odkiaľ pochádzame a podobne, ale jednoducho to, že môžeme rozpoznať, že existuje akási vrstva, ktorú kladieme na skutočnosť a ktorá je nevyhnutná na to, aby sme mohli žiť v zložitej ľudskej spoločnosti. Už len vidieť tento fakt je dôležité. A v tejto kapitole majster Dogen hovorí o niečom, čo je tu, bez okuliarov. Okuliare obsahujú náš jazyk, takže zložiť okuliare a hovoriť o niečom je akýsi rozpor, ako ťa mám volať, ak nie Paulom? Tento druh problému sa v kapitole objavuje: ako mám niekoho volať, ak nie jeho menom?

Posledný odsek, ktorý sme študovali, tiež hovorí o bezprostrednosti skutočnej existencie. Myslíme si, že existujeme z minulosti cez prítomnosť do budúcnosti, a toto je téma kapitoly Uji, ktorú sme študovali minulý rok. Myslíme si, že sme pretrvávajúca osoba, a preto si myslíme, že pretrvávajú všetky vlastnosti, takže niečo ako buddha-prirodzenosť musí byť niečo, čo máme, mali sme a budeme mať, alebo ak ju teraz nemáme, tak ju získame. Takže vždy v tomto časovom slede. Majster Dogen o tom hovorí v poslednom odseku, ktorý sme študovali v lete, a končí vetou:

Znamená to, že čas, ktorý je tu a teraz, je jediný čas, aký je, a buddha-prirodzenosť, ktorá je tu a teraz, je jediná buddha-prirodzenosť, aká je.

Chce teda opísať bezprostrednosť skutočnej existencie, oddelenú od spôsobu, akým sa na ňu pozeráme cez okuliare svojej podmienenosti – nie aby túto podmienenosť odstránil, to je nemožné. Majster Dogen píše slovami a slová nás zavádzajú rovnako ako čokoľvek iné, ale ide o to upozorniť na skutočnosť. Začnime teda ďalším odsekom:

Ašvaghóša, ktorý bol dvanástym potomkom Gautamu Buddhu, učil svojho žiaka Kapimalu o oceáne, ktorým je buddha-prirodzenosť, básňou:

Slovo oceán tu chce naznačiť, že buddha-prirodzenosť je neohraničená, nepevná, plynulá, ako rozľahlý oceán.

Hory, rieky a Zem
sú všetky vytvorené z buddha-prirodzenosti.
Stav v zazene a šesť síl
z nej vznikajú.

Toto je báseň, ktorá bola pôvodne napísaná v sanskrite, takže prešla dvoma či tromi prekladmi. Frázu „hory, rieky a Zem“ nachádzame v Shobogenzo mnohokrát; bola to bežná čínska fráza na označenie všetkého, celého súboru vecí. Báseň hovorí, že všetko je vytvorené z buddha-prirodzenosti, dokonca „zazen a šesť síl z nej vznikajú“. Týchto šesť síl sú tradičné budhistické kategórie. Spomínajú sa najmä v Ágama sútre a o niečo neskôr sú vymenované ako sila voľného konania; vidieť všetko; počuť všetko; vhľad do myslenia druhých; vidieť vlastné aj cudzie minulé konanie; a prekonávanie svetských pripútaností. Je to tesne pred koncom toho istého odseku. Sila voľného konania znamená silu robiť, čo chceme, a nerobiť, čo nechceme. Konať slobodne. Sila vidieť všetko znamená nebyť úzkozraký. Neznamená to mať superschopnosti. Vidieť všetko znamená všimnúť si, že sa tamto niečo deje, a nepotknúť sa o to, čo je pred vami. Počuť všetko znamená to isté. Často, keď sme uzamknutí do veľmi abstraktného rozhovoru s niekým, nepočujeme, že nám hovorí: „prepáčte, horí vám klobúk“. Vhľad do myslenia druhých znamená intuíciu, vidieť, čo si niekto iný môže myslieť. Vidieť vlastné aj cudzie minulé konanie znamená vidieť realisticky, čo sme my a iní ľudia urobili. Prekonávať svetské pripútanosti znamená nebyť príliš zachytený vecami, ktoré nás lapajú v každodennom živote.

Sú to veľmi staré kategórie a majster Dogen im vlastne nepripisuje veľkú hodnotu. Áno, hovorí, sú súčasťou budhizmu a niečo opisujú, ale problém týchto kategórií je, že ľudia si začnú myslieť, že ide o akýsi mystický stav, v ktorom môžu všetko vidieť a všetko počuť a všetky tie veci, čo je úplný nezmysel. Každopádne, v básni stav v zazene a šesť síl vznikajú z buddha-prirodzenosti, a potom k tomu majster Dogen pripája svoj komentár.

Hovorí, že tieto hory, rieky a Zem pred nami sú buddha-prirodzenosť. Keď hovorí, že sú všetky z nej vytvorené, myslí tým, že práve v okamihu, keď je buddha-prirodzenosť vytvorená, je horami, riekami a Zemou. Ako povedal, sú všetky vytvorené z buddha-prirodzenosti, a preto by sme mali rozpoznať, že podoba prírodného sveta je presne taká, ako ju vidíme: hory, rieky a Zem.

Slová sú pre nás problém, hoci bez slov nemôžeme o ničom hovoriť. Komentuje teda frázu „vytvorené z buddha-prirodzenosti“. Keď báseň hovorí, že sú vytvorené z buddha-prirodzenosti, znamená to, že buddha-prirodzenosť sú ony. Mať frázu „niečo je vytvorené z niečoho“ zavádza akýsi dualizmus – „niečo“ a „niečo iné“, čo je z neho vytvorené. Zázvorový čaj s citrónom je vyrobený zo zázvoru a citrónov a vody. Majster Dogen chce povedať, že zázvorový čaj s citrónom je zázvor a citróny a voda. Nie je z toho vyrobený. A v tom, keď to takto povieme, je čosi jemne odlišné. Hovorí, že hory, rieky, zem sú buddha-prirodzenosť. Buddha-prirodzenosť sú hory, rieky a zem. To je význam „vytvorené z nej“. Neznamená to, že existuje niečo, čo sa volá buddha-prirodzenosť, a že prišiel niekto s pílkou na kov a vyrezal z nej pár hôr.

Je to za hranicou opisu rozlišujúcej mysle.

Nemôžeme to uchopiť intelektom.

Pozerať sa na hory, rieky a Zem znamená pozerať sa na buddha-prirodzenosť, čo znamená pozerať sa na niečo skutočné pred nami v každodennom živote.

Pozerať sa na hory, rieky a zem znamená pozerať sa na buddha-prirodzenosť. Mohli by sme si myslieť, že to znamená, že buddha-prirodzenosť súvisí s vecami tam vonku, takže ju nemáme. Ale pozerať sa na vonkajší svet znamená v pojmoch majstra Dogena pozerať sa na seba. Nemyslí tým, že buddha-prirodzenosť je preto niečo, čo môžeme vidieť v horách, v riekach a v zemi, ale nie na iných miestach. To je jednostranný pohľad.

Aby sme prekročili jednostranný pohľad, na frázu „sú všetky z nej vytvorené“ sa dá pozerať dvoma spôsobmi: všetko je z nej vytvorené a ona je vytvorená zo všetkého.

Toto je jedna z jeho obľúbených techník. Ak vetu obrátime, dostaneme niečo predložené úplne iným spôsobom, než na aký zvyčajne myslíme. Všetko je vytvorené z buddha-prirodzenosti. Buddha-prirodzenosť je vytvorená zo všetkého. A to naznačuje totožnosť oboch.

Pokračuje tým, že stav v zazene a šesť mystických síl z nej tiež vznikajú. Mali by sme rozpoznať, že prejav – zjavovanie prítomnosti – mnohých druhov vyvážených a harmonizovaných stavov sa tiež úplne spolieha na buddha-prirodzenosť.

Zjavovanie a prítomnosť mnohých druhov vyvážených a harmonizovaných stavov naznačuje, že popri zazene existuje veľa stavov, ktoré nám dávajú rovnováhu a harmóniu, a hovorí to v prvej kapitole Shobogenzo, v Bendowa. Hovorí, že existuje nespočetne veľa spôsobov, ako získať vyvážený stav, ale zazen je jeho štandardom. Existuje mnoho druhov vyvážených a harmonizovaných stavov, ale všetky sa úplne spoliehajú na buddha-prirodzenosť. Hoci buddha-prirodzenosť je niečo základné pre rovnováhu a harmóniu.

Aj mať, aj nemať šesť síl sa tiež úplne spolieha na buddha-prirodzenosť. A nielen šesť síl opísaných v Ágama sútre (sily voľného konania, vidieť všetko, počuť všetko, vhľad do myslenia druhých, vidieť vlastné aj cudzie minulé konanie, prekonávať svetské pripútanosti). Toto „šesť“ nie je abstraktné číslo, ktoré nesúvisí s konkrétnymi vecami. Opisuje šesť skutočných vecí v minulosti alebo v prítomnosti.

Majster Dogen zdôrazňuje, že šesť síl neznamená šesť abstraktných vecí. Sú to skutočné veci. A čísla často používame na abstrahovanie. Ak povieme, že je dvadsať listov papiera, máme abstraktný obraz o tom, koľko listov papiera je. Ale on chce povedať, že každý z nich je skutočný list papiera. Každá zo šiestich síl je niečo skutočné. Konkrétne, nie zovšeobecnenie.

O týchto šiestich silách by sa nemalo uvažovať rovnako ako o princípe, že rozmanité veci pred nami sú učením Buddhu. Hoci týchto šesť síl veľmi nepomáha veciam, nemusíme ich popierať; sú stále súčasťou oceánu, ktorým je buddha-prirodzenosť.

Najprv hovorí, že šesť síl sa líši od princípu v budhizme, že všetko pred nami nás učí budhizmus. Všetky veci vo vesmíre sú učením Buddhu. Ale šesť síl je podľa neho trochu iných. Veľmi nám nepomáhajú. Nemá o nich také vysoké mienky. Ale na druhej strane ich nemusíme popierať. Sú súčasťou budhizmu.

Otázka: Prečo sa označujú ako mystické sily?

Mike: Hádam preto, že ľudia si mysleli, že to musia byť vlastnosti mystických bytostí zvaných buddhovia. Krátko po smrti Gautamu Buddhu z neho urobili boha a povedali, že žil v nirváne. A potom ho začali ozdobovať mystickými silami a pár ďalších ľudí povedalo: „áno, aj ja mám tie isté sily“. A tak sa začalo ozdobovanie. Môžete povedať, že sú mystické v tom zmysle, že im nerozumiete. Ale naozaj mystické nie sú. Teraz nám rozpráva príbeh o majstrovi Daimanovi Koninovi, ktorého detstvo a následný život, v ktorom sa stal budhistickým majstrom, sú dosť nezvyčajné. Či sú fakty presné, alebo či je to akýsi príbeh, nie som si istý. Ale vo faktoch, o ktorých majster Dogen hovorí, musí byť určitá presnosť.

Majster Daiman Konin (ktorý sa neskôr mal stať piatym potomkom Bodhidharmu v Číne) žil v Obai v strednej východnej Číne. Narodil sa slobodnej matke a ešte ako dieťa realizoval pravú povahu vecí. Ako dospelý žil život pevne zakorenený v skutočnosti tým, že sadil borovice, spočiatku v pohorí Seizan v oblasti, kde býval.

To naznačuje, že bol obyčajný človek, jeho matka nebola vydatá. Kým bol ešte dieťaťom, videl veci veľmi prirodzene. Mal veľmi prirodzené, nerušené detstvo. Keď vyrástol, stal sa sadičom stromov. Viedol teda veľmi jednoduchý, prirodzený život.

Náhodou sa s ním počas prechádzky stretol majster Dai-I Doshin, ktorý bol štvrtým potomkom Bodhidharmu a bol na návšteve v tej oblasti.

Bolo to vtedy, keď už majster Konin bol starý a pracoval v lesoch v pohorí Seizan, kde sadil borovice, keď tade náhodou prišiel majster Dai-I, ktorý bol štvrtým potomkom Bodhidharmu. Prechádzal sa po okolí a narazil na tohto starca, ktorý sadil borovice.

Majster Dai-I mu povedal: „Rád by som ti odovzdal prenos Dharmy, ale si už príliš starý. Ak sa vrátiš na svet znova, počkám na teba.“

Znie to trochu mysticky. To je to, čo povedal, ako sa zaznamenalo. A samozrejme, medzi nimi musela byť predtým nejaká iná interakcia, než to povedal. Stretol v horách tohto starca, ktorý žil veľmi prirodzeným životom a bol zakorenený v skutočnosti, a niečo v ňom spoznal. Povedal teda: „Rád by som ti odovzdal prenos Dharmy, ale je príliš neskoro, počkaj na ďalšie kolo.“

Daiman Konin súhlasil. Podľa príbehu ho nakoniec počala dcéra z rodiny Shu, ktorá dieťa opustila v špinavej vode prístavu. Dieťa je však záhadne chránené a zostáva tam nezranené sedem dní.

Vidíme v príbehu akýsi bájny aspekt. Môžeme povedať, že sa v rodine Shu narodilo dieťa a dieťa bolo zanechané vo vode v prístave a za sedem dní sa mu nič nestalo. Ale ak to napíšeme s trochou ozdôb navyše, môžeme povedať, že dieťa bolo záhadne chránené.

Keď to rodina vidí, dieťa vytiahne a prijme ho späť do rodiny.

Takže hádam rodina čakala, že dieťa zomrie, alebo ho voda odnesie. Ale keď po siedmich dňoch videli, že tam stále je, mysleli si: „och, niečo musí toto dieťa chrániť, vezmime ho späť.“

Keď chlapec dosiahne vek siedmich rokov, stretne sa na ulici v Obai s majstrom Dai-I. Keď majster Dai-I hľadí na malého chlapca, uvedomí si, že je na ňom niečo výnimočné; má neobvykle tvarovanú hlavu.

Nehovorí sa, aký tvar tá hlava mala, mohla byť dosť veľká alebo hruškovitá alebo tak niečo.

Otázka: Kvôli tomu ho rodina opustila?

Mike: Mohlo to tak byť, áno. Mohlo. Mohol mať naozaj čudne tvarovanú hlavu.

Pri pohľade na malé dieťa sa pýta: „Čo je tvoje meno?“

Dieťa odpovie: „Meno existuje (doslovne: meno jestvuje), ale nie je to obyčajné meno.“

Majster Dai-I povie: „Čo je to?“

Dieťa odpovie: „Je to buddha-prirodzenosť.“

Majster Dai-I povie: „Si bez buddha-prirodzenosti.“

Dieťa odpovie: „Áno, buddha-prirodzenosť je sunya (bez čohokoľvek), takže hovoríme ‚byť bez‘.“

Majster Dai-I spozná, že dieťa už má pravdu budhizmu, a preto ho vymenuje za svojho pomocníka. O niekoľko rokov neskôr mu majster Dai-I odovzdá prenos Dharmy a on sa stane jeho nástupcom, žije v horách východne od Obai a s veľkou energiou učí budhizmus.

Máme tento príbeh, ktorý znie ako pekný príklad reinkarnácie: majster stretne starca, ktorý sadí borovice, a potom sa s ním dohodne, že sa stretnú znova v ďalšom živote, a keď narazí na malého chlapca s čudne tvarovanou hlavou, príbeh naznačuje, že malý chlapec je ten istý ako starec, ktorý sadil borovice. Takto sa príbeh odovzdával. V odpovedi dieťaťa „mám meno“ v čínštine nie je podmet. V japončine tiež nie. Takže nehovorí vlastne „mám meno“, hovorí „meno existuje“, čo v angličtine nevieme povedať (alebo to povedať vieme, ale znie to neúplne). Takže: „meno existuje, ale nie obyčajné meno“. Majster Dai-I sa pýta, aké je to meno, a dieťa povie buddha-prirodzenosť, čo muselo byť od malého dieťaťa dosť prekvapivé. Majster Dai-I hovorí: „Si bez buddha-prirodzenosti.“ Neskôr v kapitole sa veľa diskutuje o tom, či buddha-prirodzenosť máme, alebo sme bez nej. Ale majster Dai-I tým naznačuje, že nie si chytený do pojmov, si veľmi čisté malé dieťa. Takže nemáš nič, čo by sa volalo buddha-prirodzenosť. A dieťa súhlasí, hovorí: „áno, buddha-prirodzenosť je, keď nemáme nič. Takže hovoríme byť bez.“ V tom zmysle, v akom hovoríme „byť bez“, alebo „bez čohokoľvek“, alebo nemať „nič“, je to ten istý zmysel, v akom pri praxi zazenu naše problémy, napätia a starosti odpadávajú. Majster Dogen hovorí o zazene ako o „odpadnutí tela a mysle“. Ak telo a myseľ v zazene odpadnú, ak máme šťastie a všetko odpadne a sedíme v pokoji, stav, v ktorom sedíme, je „bez čohokoľvek“. Byť bez čohokoľvek je veľmi šťastné. A v sanskrite „sunya“ znamená „bez čohokoľvek“, hoci sa často prekladá ako „prázdny“ a podstatné meno z toho, „sunyata“, znamená „prázdnota“. Dieťa teda muselo niečo vedieť o budhizme, a samozrejme, Čína bola v tom čase budhistická, takže to nie je prekvapenie, ale muselo byť dosť bystré.

Vlastne, keď sa majster Daiman Konin stal nástupcom majstra Dai-I, je o ňom ešte viac príbehov. Išiel pracovať do chrámu ako robotník a bol veľmi prirodzený. Svojím prirodzeným správaním tak dokázal ľudí v chráme naučiť niečo za hranicou ich intelektuálneho chápania budhizmu. Je veľa príkladov bytia za hranicou „pojmovej klietky“. Majster Dogen ju nazýva „pojmová klietka“, čo znamená všetky veci v našej mysli, ktoré nás držia dnu, väznia nás.

Otázka: Bol ten starec, ktorého stretol predtým, skutočná osoba?

Mike: Bez prvej časti príbehu nie je nijaký náznak minulých a budúcich životov, iba chlapec. Ale s prvou časťou je tu náznak, že je to ten istý chlap.

Otázka: Bola tu tá poznámka o chlapcovej smiešne tvarovanej hlave.

Mike: Áno, veci, o ktorých si myslíme, že sú bremená, sú často vlastne dary. Napríklad – je to len veľmi drobné, ale – nikdy som nemohol piť alkohol. Rokmi som sa snažil naučiť sa piť s priateľmi, ale vždy som bol ten, čo vracal v kúte, a myslel som si, že je to hrozná nevýhoda. Nemohol som chodiť na večierky a uvoľniť sa ako všetci ostatní a zdalo sa, že sa všetci bavia, a ja som tam len sedel triezvy. Ale teraz, keď sa obzriem späť, som za to veľmi vďačný. Vidím to ako niečo, čo ma udržalo mimo oblasti, v ktorej som sa mohol ľahko stratiť. Takže si myslím, že veci, ktoré sa môžu javiť ako bremená alebo zvláštnosti, sú často aj výhodami.

Otázka: Aký význam má to, že v predchádzajúcom živote ho pokladali za príliš starého? Prečo by mal byť príliš starý na to, aby dostal prenos?

Mike: Nemyslím si, že to má nejaký význam, myslím si, že je to len súčasť príbehu. Majster Dai-I stretol v horách tohto veľmi starého sadiča stromov a musel byť starý a pokrútený, keď tam roky sadil stromy. A povedal: „och, nemyslím si, že ti môžem dať Dharmu, ty realistický starec! Si príliš starý, počkaj na mňa a keď prídem znova, chytím ťa nabudúce.“

Otázka: To je zaujímavé, lebo to naznačuje, že je možné žiť v stave zrealizovanej nevinnosti bez toho, aby človek dostal formálny…

Mike: Ó áno, ľudia, ktorí žijú sadením stromov v horách, budhizmus nepotrebujú! Sme to len my, s našimi komplikovanými životmi a mysľami. Takže ak nájdete niekoho, kto sadí stromy v horách, môžete ísť a učiť sa od neho.

Otázka: Vidno súvislosť medzi týmito dvoma postavami, dieťaťom a starcom, a on je z toho akosi inšpirovaný. A možno je to romantické alebo čokoľvek, ale je inšpirovaný starcom a je to…jeho východisko…

Mike: Majster Dai-I hovorí: „Som bez čohokoľvek, som prirodzený.“ A to je podstata toho, prečo praktizujeme zazen. Nie aby sme získali nejaký prirodzený stav, ktorý nemáme, ale aby sme zhodili všetko, čo sa na nás lepí, a stali sa znova svojimi prirodzenými sebami. A to robíme, keď praktizujeme zazen. Ja zhadzujem svoj kašeľ a vy možno zhadzujete veľa iných vecí.

Otázka: Musí človek stráviť celý život tým, aby sa k tomuto stavu dostal?

Mike: Pre mňa je to celoživotná práca! Takže by sme mali rozpoznať rozdiel medzi ľuďmi. Bol som vychovaný vo veľmi intelektuálnej, na abstrakcii založenej spoločnosti, takže mi trvalo veľmi, veľmi dlho vrátiť sa k svojmu jednoduchému pokojnému ja.

Je to zaujímavý príbeh a majster Dogen ho komentuje:

Ak podrobne preskúmame slová týchto dvoch predkov-majstrov,

– jeden bol jeho majster, druhý sa stal jeho nástupcom. Takže ich obidvoch nazývame predkami-majstrami –

môžeme nájsť zmysel v tom, že majster Dai-I hovorí: „Čo je tvoje meno.“ V minulosti môžeme nájsť príklady, keď sa ľudí pýtali: „Čo je tvoja krajina?“ alebo „Čo je tvoje meno?“ Môžeme tiež vyjadriť výroky ako „Tvoje meno je čo“, ktoré naznačujú, že meno nevyjadruje, čo naozaj sme. Majster Daikan Eno jednoducho povedal: „Takto som ja, takto si ty.“

V tomto odseku sa majster Dogen zaoberá otázkou, ktorú majster kladie dieťaťu: „čo je tvoje meno, čo je to?“, a existuje veľa príkladov, keď sa ľudia pýtajú takúto otázku. Keď stretnete niekoho, pýtate sa: „čo je tvoje meno, odkiaľ pochádzaš?“ a podobne. Ale tieto otázky sú na základnej úrovni výroky. Takže keď niekomu povieme: „čo je tvoje meno?“, je to výrok aj otázka. A ten výrok je „si niečo, čo nepoznám“. A ak povieme „čo“, nazývame to otázkou, ale je to už výrok. V čínštine je ľahšie vidieť, že výrok a otázka sú ten istý výraz. Ale navrhuje, že otázka majstra, „čo je tvoje meno?“, je tiež akýmsi výrokom: „‚Čo‘ je tvoje meno“. A povedať niekomu „‚Čo‘ je tvoje meno“ znamená povedať „neviem, kto si. A odpoveď majstra Daikana Ena, ktorá bola citovaná odniekiaľ inde, znela: „Som len ten, kto som. Toto som ja. Toto si ty.“ Snaží sa teda naznačiť dialóg na inej úrovni, ktorý sa netýka…napríklad „si Paul z Bristolu“, ale: „kto si, neviem. Kto som ja? Neviem. Kde si ty? Si tam. Kde som ja? Som tu.“ Taký jednoduchý, skôr existenciálny výrok.

Dieťa hovorí: „Meno existuje, ale nie je to obyčajné meno.“

Inými slovami, meno je „existuje“, čo určite nie je obyčajné meno.

Hrá sa tu so slovami. Meno existuje, ale nie je to obyčajné meno. Majster Dogen hovorí: „ach áno, meno je existuje.“ Malý chlapec hovorí len „som tu“, len „existujem“.

Nijaké obyčajné meno by nebolo primerané na opis existencie tu a teraz! Keď majster Dai-I hovorí: „Čo je to?“, jeho „čo“ znamená situáciu tu a teraz; vyjadrenú menom, ale za hranicou slov. Inými slovami, „čo“ je „to“ a „to“ je skutočnosť tu a teraz, za hranicou opisu. Tieto situácie, ktoré sú za hranicou opisu, nastávajú každý deň, keď pijeme čaj a jeme jedlá.

V tomto dosť zvláštnom druhu komentára majster Dogen dekonštruuje vrstvu, ktorú kladieme na skutočné situácie používaním mien a otázok a podobne, a naznačuje, že skutočne existovalo niečo skutočné. To je to, čo chce urobiť. Keď majster Dai-I hovorí „čo je to?“, opäť to nie je otázka. „Čo je to?“ znamená „to je čo?“ a „čo“ aj „to“ znamenajú skutočnosť a skutočnosť je za hranicou opisu. A sme priamo v skutočnosti každý deň, keď pijeme čaj a jeme jedlá. Upozorňuje na rozdiel medzi myslením a konaním alebo robením. Teraz myslíme a rozprávame. Ale ak zdvihnem šálku čaju – je prázdna! – a napijem sa zázvorového čaju, potom som za hranicou slov, som priamo v skutočnosti. Takže hovorí, že konať v každodenných situáciách znamená byť skutočný. Ale diskutovať a myslieť znamená byť abstraktný a tieto dve situácie sú odlišné. Ešte viac dekonštrukcie nás čaká:

Keď dieťa odpovie „Je to buddha-prirodzenosť“, myslí tým, že „to“ – situácia tu a teraz – je buddha-prirodzenosť. Pretože ľudia tu a teraz sú pomenovaní „čo“ – nevyjadriteľní slovami – nazývajú sa buddhovia. Ale byť tu a teraz nie je obmedzené používaním „čo“ na opis „toho“; aj keď „to“ je „nie-to“, je to už buddha-prirodzenosť! Takže „to“ sa rovná „čo“ sa rovná „buddha-prirodzenosť“. Ale keď tieto pojmy odhodíme a potom sa zbavíme odhadzovania týchto pojmov, sú tu konkrétne mená a Shu je jedno z nich.

Vodí nás dokola. Začína tým, že dieťaťova odpoveď „je to buddha-prirodzenosť“ je výrok o skutočnosti. „To“, situácia tu a teraz, je buddha-prirodzenosť. Ale ľudí, ktorí sú tu a teraz, nemožno opísať slovami, takže na ich opis používame slovo „buddha“. Ale toto všetko sú pojmy, takže by sme ich mali odhodiť. A potom by ste sa mali zbaviť odhadzovania, a potom sa vraciame k tomu, že ľudia majú mená. Vodí nás teda veľkým kruhom a hovorí, že každý má meno a Shu je meno.

(Shu je skutočné meno dieťaťa. Ak si prečítate príbeh odzadu, bolo počaté dcérou rodiny Shu.)

Dieťa nezískalo buddha-prirodzenosť od otca ani od starého otca a ani ju nezobralo ako dievčenské meno svojej matky. Bolo úplne odlišné od človeka vedľa neho.

Takže hovorí: nakoniec žijeme v spoločnosti a v spoločnosti používame mená. Takže to, čo tu navrhuje, je, že existujú dve úrovne. Na jednej úrovni sa môžeme pokúsiť všimnúť si, že existuje niečo, čo je za hranicou našich pojmov. Existuje niečo skutočné, čo je za hranicou mien, ktoré veciam dávame. A predo mnou je skutočná osoba za hranicou mena „Paul“. Môj mentálny alebo slovný opis teba predo mnou ťa neopisuje. Opisuje niektoré z teba. Ale je tu akási „škatuľa“, ktorú okolo teba kladiem. Ale ty nie si tá škatuľa. V tomto poslednom odseku uzatvára kruh tým, že hovorí: ale všetci sme ľudské bytosti a všetci rozprávame a všetci máme rodiny a máme mená. Jeho zámerom je prijať aj pojmové, aj to, čo je za hranicou pojmového.

Tu skončím. Chce niekto niečo doplniť? Je to ťažká kapitola. Myslím, že v mojej interpretácii je oveľa jednoduchšia než v knihe. Možno ju dokážem urobiť jasnejšou. Toto je len môj prvý návrh. Ale veľa z toho, ako sa majster Dogen pozerá na jazyk, je veľmi, veľmi ťažké.

Otázka: Je dosť zábavné, že je akýmsi proto-poststrukturalistom. Zaujímalo by ma, či sa poststrukturalisti niekedy dostanú tam, kde je Dogen.

Mike: Ó, dúfam, že áno!

Otázka: Zápasím s týmto slovom „algebra“. X=Y hoci Y=2X. To som nikdy nedokázal pochopiť…

Mike: Chce povedať, že v našej mysli máme rôzne slová a pojmy a myslíme si, že tieto pojmy zodpovedajú skutočným veciam v realite. Ale v skutočnosti je len jedna. Takže všetky „veci“ ukazujú na to isté nevyjadriteľné jedno, takže „to“, alebo „nie to“, alebo „buddha-prirodzenosť“, alebo „čo“ všetky hovoria o tom istom nevyjadriteľnom čosi; to som mal napísať.

Otázka: Takže keď majster Dai-I hovorí „čo je to?“, mohli by ste odstrániť otáznik a mať „čo je to!“

Mike: V klasickej japončine otázniky nie sú a v čínštine o tom, či niečo vyzerá ako otázka, rozhoduje kontext. V čínštine je ešte ťažšie, alebo ešte ľahšie, pozerať sa na otázku ako na výrok. Ale rozhoduje o tom len kontext.

Otázka: Existuje rozlíšenie medzi žiadosťou o odpoveď a vyslovením výroku?

Mike: Áno, hádam to intonácia objasňuje.

Tu skončíme.

Ďakujem.