Bussho — 5. prednáška

Máme pokračovať v kapitole, alebo by ste radšej niečo iné?

Otázka: Michael, môžem sa opýtať len na jednu vec? Majster Dogen hovorí o týchto hlúpych ľuďoch, zaujíma ma, prečo on… píše niekedy o súcite? Píše o týchto ľuďoch aj iným spôsobom?

Mike: Súcit? Nie, o súcite nepíše, nie. No píše, v dvoch z neskorších kapitol Shobogenzo, ako o jednom z aspektov budhistického charakteru. Ale vo všeobecnosti nie.

Otázka: Len ma to zaujímalo, to mi udrelo do očí už predtým, táto štipľavosť, zdá sa to byť dosť jedovatý komentár o ľuďoch bez porozumenia. Obávam sa, že aj ja veľmi súdim, hoci si myslievam, že nie, ale súdim. O ľuďoch nehovorí nič iné, len že hlúpi ľudia nechápu, v tomto zmysle? V inom kontexte o tom nepíše?

Mike: Myslíš tým, že k nim nie je láskavý?

Otázka: Áno, to myslím.

Mike: Je k nim láskavý.

Otázka: No, tým, že im dáva príležitosť počuť…

Mike: Nie, tým, že je sám sebou. Ak si teda myslíme, že môžeme byť súcitní k niekomu inému, zvyčajne sa snažíme byť takí, akí si myslíme, že je najlepšie byť, aby sme ho utešili, alebo niečo také.

Otázka: Alebo aby sme sa my cítili lepšie.

Mike: Alebo aby sme sa my cítili lepšie, je veľmi ťažké zistiť, čo to je. Majster Dogen je vždy sám sebou, takže ak cíti, že to, čo ľudia hovoria, je naozaj hlúpe, povie to. Ak cíti, že to, čo ľudia učia, je naozaj dobré, povie to. Bežná budhistická predstava súcitu sa v učení majstra Dogena neobjavuje. Ale v kresťanstve sa objavuje veľmi často, takže ju ľudia môžu nájsť tam, ak ju chcú. Súcit je jedným z aspektov prirodzeného stavu ľudskej bytosti. Ak sme vo svojom normálnom, prirodzenom ľudskom stave, potom si nemôžeme pomôcť a občas sme súcitní.

Otázka: Predpokladám, že keď hovorí o hlúpych ľuďoch, hovorí len o… nehovorí o všetkých, hovorí len o niektorých ľuďoch, ktorí…

Mike: Áno, je vždy konkrétny, hovorí o hlúpych ľuďoch, ktorí veria, že duch opúšťa telo, keď zomrieme, a o podobných veciach. Vždy kritizuje ľudí, ktorí veria niečomu, čo je smiešne. Preto ich nazýva hlúpymi. Ak sú to budhistickí mnísi, nazýva ich šialenými psami, alebo niečo také.

Kam sme sa dostali?

Ctihodný Kanadeva, ktorý sa stal nástupcom majstra, jasne rozpoznal, že majster prejavuje plnosť a úplnosť mesiaca, rozpoznal, že plne prejavuje existenciu, rozpoznal to ako prirodzenosť buddhu a rozpoznal to ako telo buddhu.

Majster Kanadeva teda rozpoznal stav svojho majstra.

Hoci bolo veľa žiakov, ktorí študovali osobne s majstrom Nagardžunom a naučili sa celé jeho učenie, nikto z nich nebol taký výnimočný ako Kanadeva. Ctihodný Kanadeva bol hoden zdieľať majstrovo sedadlo, tak ako Mahakášjapa zdieľal Buddhovo sedadlo, a jeho učenie dokázalo viesť žiakov majstra Nagardžunu popri jeho vlastných.

Myslím, že v raných spisoch sa píše, že Gautama Buddha uvoľnil na svojom sedadle miesto pre svojho žiaka Mahakášjapu, zdieľal s ním svoje sedadlo. Žiaci majstra Nagardžunu mohli mať prospech z toho, že počuli, čo Kanadeva hovoril.

Dostal základné učenie budhizmu, najvyššiu a veľkú pravdu, presne tým istým spôsobom ako ctihodný Mahakášjapa na Supom vrchu, a zaujal svoje právoplatné miesto v rade.

Supí vrch je miesto, kde Gautama Buddha údajne predniesol veľa svojich prednášok. Možno tam dokonca stála nejaká budova, predpokladám.

Otázka: Je to vlastne veľmi malé miesto, je to ako malý bod, nezmestilo by sa tam veľa ľudí.

Nagardžuna mal veľa žiakov v období pred tým, než prijal Buddhovu pravdu, keď ich všetkých nechal za sebou spolu s tými nebudhistickými teóriami.

Majster Nagardžuna bol ako filozof dobre známy už predtým, než začal nasledovať budhizmus. Svojím filozofickým učením zhromaždil dosť veľa žiakov. Neviem, aké bolo jeho učenie, o majstrovi Nagardžunovi je známe veľmi málo, ale evidentne bol učiteľom ešte predtým, než sa stal budhistom. Hovorilo sa, že títo žiaci, ktorých učil, tvrdili, že vedia, čo učil; keď sa stal budhistom, akosi sa na neho prilepili, hoci zmenil svoje názory. Nechal ich teda všetkých za sebou spolu s nebudhistickými teóriami, ktoré učil.

Osobne odovzdal podstatu učenia iba Kanadevovi, ktorý sa stal pravým nástupcom univerzálnej pravdy, ktorú učil Buddha. Stále však zostali skupiny ľudí, ktoré tvrdili, že sú nástupcami pravdy, ktorú učil majster Nagardžuna. Vytvorili komentáre a výklady, o ktorých tvrdili, že ich napísal on, hoci to v skutočnosti boli falzifikáty. Spisy týchto skupín, ktoré všetky majster Nagardžuna dávno opustil, naďalej znepokojujú mnoho ľudí. A my, ako žiaci Buddhovho učenia, by sme mali mať jasno v tom, že čokoľvek, čo neodovzdal Kanadeva, nemôže byť pravým učením majstra Nagardžunu.

Majster Dogen tu teda vlastne hovorí, že odovzdané učenie je pravejšie než písané učenie. Potvrdzuje skutočnosť, že budhizmus sa odovzdáva od učiteľa k žiakovi. A samozrejme, spisy sú cenné, ale on dáva prednosť učeniu, ktoré majster Nagardžuna odovzdal svojmu žiakovi Kanadevovi, a hovorí, že niektoré spisy pripisované majstrovi Nagardžunovi vôbec nenapísal on. To je dosť odvážne tvrdenie a je zarážajúce ho počuť, ako môže také tvrdenie vysloviť, ako to môže vedieť? No preto, že majster Dogen veril v zazen, veril v to, čo sa naučil od svojho majstra. Jeho majster mu povedal niečo veľmi jednoduché, povedal: ver iba tomu, čo ti hovorím, a uč svojich žiakov to, čo ti hovorím. A tak sa majster Dogen pozrel na to, čo iní ľudia vyhlasovali za Nagardžunovo učenie, a v týchto učeniach nemohol nájsť nič z toho, čo prijal. Povedal teda veľmi priamo, že to nemôže byť jeho učenie. To je vyhlásenie, ktoré nevieme dokázať, ale rozhodne je to niečo, čo môžeme vyhlásiť. Aj bez dôkazov ho môžeme vyhlásiť, môžeme si prečítať knihu, ktorú mohol napísať majster Nagardžuna, a vyhlásiť, že je nemožné, aby ju napísal. A potom čakať na paľbu kritiky.

Otázka: Je to zaujímavé v súvislosti s tým, že Ralph povedal, že nedôveruje slovám, pretože existuje veľa príbehov, však, o majstroch, ktorí žiadali čokoľvek, žiadali vysvetlenie skutočnosti, a ak žiaci použijú slová svojho majstra, potom to majstri nepotvrdia. Žiak musí nájsť vlastné slová a vyjadriť vlastné porozumenie. Preto to nie je verbálny prechod, nie je to umiestnené v oblasti slov.

Mike: Prichádza to cez slová, ale je to za slovami. Ale prichádza to cez slová, neprichádza to cez niečo iné. Naše porozumenie prichádza cez slová, ale to, čomu rozumieme, nie sú slová. Keď títo majstri odmietali odpovedať, dať svojim žiakom potvrdenie, ak používali ustálené frázy, ktoré sa naučili od niekoho iného, to je skutočný súcit. V spisoch majstra Dogena možno nájsť veľa príkladov súcitu, ale nepíše o ňom ako o takom, ako o tom, že je súcitný. Nechať niekoho, aby našiel vlastné slová, namiesto toho, aby sme mu dali svoje, je súcit. Tvrdá láska.

Otázka: Mal by si povedať, že by si tiež mali nájsť iba vlastné učenie, a nie robiť to, čo mi povedal môj majster. Možno im musíš dať dosť povrazu, aby sa sami obesili, namiesto toho, aby si hovoril, že musia toto študovať a praktizovať.

Mike: Nikto nemusí toto praktizovať a študovať, nie, úplne súhlasím. Nikto nemusí počúvať napríklad mňa. Ale trvám na tom, čo hovorím. Ako povedal Mike, existuje niekoľko kóanových príbehov, v ktorých žiak povie: „Majstre, povedz mi, čo je správne“ a majster odpovie, že keby to urobil, žiak by nikdy nebol schopný nájsť slová sám pre seba, alebo niečo také. Znie to dosť nelaskavo, ale v skutočnosti je to súcitné.

A my, ako žiaci Buddhovho učenia, by sme mali mať jasno v tom, že čokoľvek, čo neodovzdal Kanadeva, nemôže byť pravým učením majstra Nagardžunu. Tento záver je správny, pretože je založený na viere v pravosť učenia odovzdaného priamo od jedného človeka druhému človeku. No mnoho ľudí tieto teórie prijíma, hoci sú zjavne falošné. Je veľmi smutné a dôvod na ľútosť, že mnoho ľudí je natoľko hlúpych, že týmto spôsobom uráža múdrosť buddhov.

Tu teda našiel nejakých hlúpych ľudí. Je dosť zaujímavé, že máme pocit, že je niečo v neporiadku, ak niekto vyhlasuje vieru v pravosť, ktorú nemožno dokázať. A najmä preto, že veľa budhistických spisov si prisvojili učenci. Učenci si ich prisvojili ako svoje a zaviedli okolo týchto spisov pravidlá vedeckosti – človek musí vedieť dokázať toto a musí vedieť urobiť to a ono. Ale existuje jednoduchý akt potvrdenia, že niečo je pravda, pretože si to počul od niekoho, o kom veríš, že vie, o čom hovorí.

Viera je veľmi zvláštna vec, myslíme si, že v modernom zmysle slovo viera znamená akúsi dôveru v myšlienku, ale v skutočnosti je viera oveľa hlbšia. Všetci máme vieru, ak veríme v Boha, je to viera, ak veríme, že žiaden boh nie je, je to viera, ak neveríme v žiadne náboženstvo, je to viera. Jednoduchá viera nie je len myšlienka alebo duchovná vlastnosť, je to niečo oveľa hlbšie. Skutočná viera má silu riadiť naše konanie, takže keď v niečo veríme, môžeme svoje konanie riadiť z tejto viery. To je veľmi zvláštna vlastnosť ľudských bytostí, ale veľmi silná. Islamskí fundamentalisti, ktorí veria, že bojujú za Božiu pravdu a pôjdu do neba, tak môžu celkom priamočiaro zabiť seba aj iných ľudí. Ten druh viery nie je taký, ktorý… veriť v kryštály alebo v ley línie či čokoľvek, ale oveľa základnejšia viera. A všetci máme základnú vieru, každý ju má. Môžeme mať základnú vieru, že nič nestojí za dôveru, v takom prípade sú naše životy zvyčajne dosť bez smeru. Ak niekto verí, že v nič sa naozaj neoplatí veriť, táto viera sama riadi jeho život, ale nedáva mu žiaden smer, takže sa neustále obzerá okolo seba. Ale ak máš vieru v niečo jasné, tvoj život ide určitým smerom, tvoje konanie vychádza z tejto viery. Viera teda nie je mentálna vec, je mentálna aj fyzická.

Otázka: Úsilie, ktoré musíme vložiť do bezúsilného zazenu, sedieť bez úmyslu, ale zároveň potrebuješ silný smer, aby si tam vôbec sedel.

Mike: Áno, takže vieru môžeme v zazene ochutnať, to je viera, my ju tak nenazývame, myslíme si, že viera je niečo oveľa plytkejšie. Dôvod, prečo sedíme v zazene, hoci celkom nevieme prečo a čudujeme sa prečo, niečo nás v tom drží, je ten, že máme v tele a mysli niečo, čo nám dáva smer.

Otázka: Ak teda povieme, že v určitom bode života nájdeme niečo, v čo môžeme veriť, znamená to, že nájdeme niečo, čo môžeme robiť, nasledovať alebo o čo sa zaujímať, čo sa zosúlaďuje s našou základnou vierou, alebo nájdeme niečo, v čo potom začneme veriť a vytvoríme si svoju vieru? Máme teda základnú vieru?

Mike: Myslím, že všetky ľudské bytosti majú veľmi základnú jednoduchú vieru v ľudskosť, v normálnosť ľudských bytostí, v schopnosť ľudských bytostí byť naozaj ľudské, ale zakrývame ju. Hovoríme, že veríme v túto vec alebo v tamtú, alebo veríme v určitého boha či spôsob života. Ale pod tým, keby sme všetci nemali základnú vieru v ľudskosť, ľudskosť by nemohla existovať, všetci by sme sa rozpadli. Takže myslím, že to všetci máme na veľmi základnej úrovni, ale zvyčajne to nenazývame vierou.

Otázka: Takže ak nájdeme jeden druh budhizmu alebo iný, alebo jeden druh náboženstva alebo iný, alebo vedu a veríme v to, je to preto, že to predstavuje našu predstavu o ľudskosti?

Mike: Alebo s ňou rezonuje. Rezonuje to s naším pocitom… rezonuje to s nami samými, nie s nejakou myšlienkou, ale s našou ľudskosťou samou alebo so skutočnosťou samou. Často teda zisťujeme, že veci, ktoré dokážeme prijať a veriť im, sa nám akosi zdajú povedomé. Je to ako odkrývať niečo v sebe, a nie dávať si niečo navrch.

Otázka: Prečo teda niektorí ľudia nachádzajú vieru napríklad v zen budhizmus a iní ju nachádzajú vo vision quest, alebo v šamanizme, alebo v kresťanstve, alebo vo fundamentalistickom islame?

Mike: No, majster Dogen by povedal, že títo iní ľudia sú hlúpi. Povedal by, že sú plytkí, povedal by, že hľadajú povrchnú vieru. Ale ak odkryjeme svoje pravé ja, svoju buddha-prirodzenosť, potom naša buddha-prirodzenosť má ten smer alebo vieru. Nenapadá ma iné slovo, ktoré by som mohol použiť, viera nezneje vhodne.

Otázka: Povedal si niekedy nejakým fundamentalistickým moslimom, že sú šialené psy?

Mike: Nie. Ak niečomu veríme, môže to riadiť naše konanie. Tá istá sila, ktorá riadi majstra Dogena, keď hovorí, že toto nemôže byť pravé učenie majstra Nagardžunu, teda riadi aj fundamentalistického moslima. A jedna fáza takéhoto vyhlasovania znie arogantne. Ale druhá tvár je, že ak nevyhlasujeme, čo zásadne cítime, potom nemôžeme vyhlásiť smer svojho života. Ak povieme no možno toto, možno tamto… Ak pôjdeme na zápas v džude s takýmto postojom, nedosiahneme žiaden výsledok. Musíme vyhlasovať, v čo veríme, takže musíme nájsť, v čo veríme. Ak nájdeme, v čo veríme, môžeme vyhlasovať, v čo veríme. Keď vyhlasujeme, v čo veríme, dávame si smer.

Problém pre nás v modernom svete je, že sme stratili vieru, kresťanstvo kedysi dávalo každému v západnej spoločnosti dostatočne silnú vieru, aby riadila ich životy. Spoločnosť bola dosť usporiadaná ešte aj vtedy, keď som bol dieťaťom, nedeľná škola, kostol. Teraz je kresťanstvo slabé, takže ja som ako dieťa tomu nemohol veriť, skúšal som, vôbec to nerezonovalo. Stratili sme vieru a všetci ju hľadáme. Myslíme si, že viera je mimo nás, ale v skutočnosti hľadáme to, čo je vonku a čo počujeme, čo rezonuje s niečím veľmi základným v nás, čo je naša viera v ľudskosť.

Otázka: Keď nájdeš tie spôsoby vyjadrenia toho, čo je vnútorné alebo čo s tebou rezonuje, je to… svojím spôsobom používanie slov s nerozdeleným ja…

Mike: Áno. Takže vyjadrujeme seba. Učil som matematiku, a keď som učil, nevyjadroval som seba, v mojich slovách nebola žiadna vášeň. Ale keď učím budhizmus, moje slová akosi nepochádzajú z môjho mozgu, vychádzajú zo mňa. Je to úplne iný pocit. Slová vyjadrujú mňa. To je druh rezonancie.

Otázka: Je to západný ideál liberálneho intelektuála, ktorý vie veľa o všetkom, že všetko je vedomosť a nič z toho nie je založené na viere.

Otázka: Náboženstvo a konzumerizmus nás nútia cítiť sa zle sami zo seba.

Mike: Iba my sami seba nútime cítiť sa zle. Musíme prevziať plnú zodpovednosť za to, že sa sami zo seba cítime zle.

Otázka: Teraz máme na výber, ale ja nie… sedíme tu v Británii a študujeme východné náboženstvo, viete, a pred vojnou ľudia nemali na výber vo svojom náboženstve. Museli sa zosúladiť s náboženstvom, ktoré bolo v ich krajine, inak ich prenasledovali. Teraz máme na výber a to je pre nás teraz ťažké.

Otázka: A ich voľby boli pre nich životne dôležitejšie, nikto nás neupáli na hranici.

Mike: Možno svoju vieru nachádzame ľahšie, ak nás niekto chce upáliť na hranici. Buď nájdeme odvahu ísť ďalej, alebo ustúpime. V modernom svete môžeme akosi skúsiť trochu z toho a trochu z tamtoho, to je úplne iná úroveň viery.

Otázka: Myslím, že ak sa pozrieš na tieto historické zmeny v náboženstve, nájdeš akési zrnko inšpirácie, ktoré tam pre ľudí bolo a ktoré nachádzame, keď sa pozrieme na budhizmus, a ktoré s nami nejako rezonuje a dáva nám pocit, že je správne, aby sme to robili. A myslím, že pre týchto ľudí v tom čase v tom niečo bolo.

Otázka: Spočiatku, než sa to príliš rozrástlo a zmocnili sa toho… Myslím, že v kresťanstve bola veľká paranoidná viera a zápal, ale prevzala ho Rímska ríša.

Otázka: Ale to neustále… vzostup protestantizmu v Škótsku nebol ľahká vec, to bolo preto, že v ňom ľudia našli akési oslobodenie.

Otázka: O rezonancii často nehovoríme, ľudia hovoria o tom, ako by sme sa tam mali dostať alebo sa stať lepším človekom.

Mike: Rezonancia je vonku, nie je v našej mysli. Rezonancia je s celým naším telom a mysľou.

Otázka: Ako mesiac, predtým si hovoril o mesiaci, je to také.

Mike: Áno. Takže v určitom zmysle hovorím, že medzi fundamentalistickým moslimom a majstrom Dogenom nie je rozdiel, ale vyhlasujú rôzne veci. Ale sila na ich vyhlasovanie je tá istá. Sila vyhlasovať, ľudská sila vyhlasovať svoju vieru, je rovnaká vo všetkých ľudských bytostiach. Záleží na tom, v čo veríme. To, v čo veríme, je veľmi dôležité, a má to dva aspekty: je tu fyzický a mentálny aspekt.

V budhizme si vieru vytvárame praktizovaním zazenu, ktoré dáva nášmu telu určitý stav. A ten stav je súčasťou viery. Študujeme budhistickú filozofiu alebo teóriu, ktorá je intelektuálna, a tá nás usmerňuje rovnakým smerom ako fyzický stav, ktorý získavame v zazene.

Budhizmus má teda dve polovice a obe nám pomáhajú odkryť našu základnú prirodzenosť, v ktorej je naša viera. A tá prirodzenosť sa tu nazýva buddha-prirodzenosť.

Ctihodný Kanadeva, ktorý ukazuje na majstra Nagardžunu prejavujúceho svoje vlastné telo presne také, aké je, hovorí tu, že majster nám plne prejavuje buddha-prirodzenosť. Ako to môžeme rozpoznať? Pretože sa hovorí, že imanentný a vyvážený stav buddhu ukazuje plnosť mesiaca, a ako spln je podstata buddha-prirodzenosti priehľadná a jasná.“ A spomedzi mnohých ľudí minulosti aj súčasnosti, ktorí videli a počuli Buddhovu pravdu, ktorá sa rozšírila všetkými časťami vesmíru, kto kedy povedal, že buddha-prirodzenosť je telo, ktoré sa prejavuje presne také, aké je? Ctihodný Kanadeva je jediný človek vo vesmíre, ktorý to povedal. Ostatní len povedali, že buddha-prirodzenosť nie je niečo, čo možno vidieť, počuť alebo rozpoznať intelektuálne, a podobne. Dôvod, prečo to nepovedali, je ten, že nevedeli, že telo, ktoré sa prejavuje presne také, aké je, je buddha-prirodzenosť. Naši predkovia im toto učenie nikdy neodopreli, len ho neprijali. Keďže sa nikdy nenaučili uvedomovať si veci celou svojou bytosťou, nemohli tomuto princípu porozumieť. Keď zďaleka sledovali imanentný a vyvážený stav buddhu, ktorý ukazoval plnosť mesiaca, poklonili sa až k zemi niečomu, čo ich oči nikdy predtým nevideli.

Slovo „oni“ sa vzťahuje na publikum.

„Jeho prirodzenosť je priehľadná a jasná a význam buddha-prirodzenosti je zrejmý“. Prejavovať svoje vlastné telo presne také, aké je, bol jeho spôsob, ako im naozaj ukázať, ako vyzerá telo buddhu. Ako by mohol byť buddha alebo aj dvaja buddhovia, ktorí neprejavujú svoje vlastné telá presne také, aké sú? Telo buddhu je telo, ktoré prejavuje samo seba. Buddha-prirodzenosť je telo, ktoré prejavuje samo seba.

Majster Dogen používa slová, aby nám povedal prirodzenosť buddhu, a prirodzenosť buddhu je odhalený človek, človek taký, aký je. Keď praktizujeme zazen, pretože zhadzujeme všetko predstieranie, všetky myšlienky, sedíme presne takí, akí sme. Môžeme sedieť s bolesťou v nohách, takže sa môžeme vrtieť, alebo to môže byť pokojné. Všetci títo buddhovia sa prejavujú presne takí, akí sú. Nesnažiť sa byť niekým je byť sami sebou. Majster Dogen tiež hovorí, že si túto skutočnosť nemusíme uvedomiť… do čerta, presne to som chcel! Chcel som vidieť samého seba takého, o akom hovorí ten chlapík! Hovorí, že nezáleží na tom, či si to nevšimneme, stačí byť sám sebou bez toho, aby sme si to všímali. Zjavné chvíle, keď sme sami sebou bez toho, aby sme si to všímali, sú vtedy, keď niečo robíme, keď konáme. Keď konáme, nemôžeme si všímať samých seba, keď sme zaneprázdnení, nie je čas pozerať sa na to, čo robíme, len to robíme. Keď konáme, sme sami sebou, nie je tu oddelené my, ktoré by malo čas zakryť alebo nasadiť si nejakú fasádu na to, čo robíme, len to robíme.

Otázka: Tá téma, o ktorej sme sa rozprávali dnes ráno, ako človek opustí sám seba bez toho, aby si povedal, že sa opustí?

Mike: Jednoducho to urobíš, urobíš krok z vrcholu sto stôp vysokej tyče. Veľmi jasné príklady sú napríklad, vždy nejako privediem reč na lyžovanie, si na vrchu lyžiarskej zjazdovky, hojdáš sa dozadu a dopredu a potom v určitom bode, ako sa rozhodnú, či sa hojdnú späť, alebo pôjdu dopredu? Potom v určitom bode jednoducho vyrazia. Robíme to stále, prechádzame cez cestu, nestojíme tam a nerozmýšľame o tom donekonečna, je to čin. Všetky naše činy sú v okamihu také. Väčšina našich činov je nám natoľko povedomá, že ich takto nevidíme.

Otázka: Vstávanie ráno je také.

Mike: Áno, ležíš tam a premýšľaš, mám vstať, alebo tu ležať ešte 10 minút. A potom zrazu vstaneš. Robíme to, robia to všetci ľudia, ale zakrývame to. Učia nás, že náš mozog, naše myslenie, predchádza nášmu konaniu. A samozrejme myslíme predtým, než konáme, ale veríme, že naše myslenie je akosi motorom nášho konania. Ale naše konanie je len konanie, myslíme predtým, než konáme, a myslíme na to, čo budeme robiť, ale v tom okamihu robíme len to, že sa odrazíme z vrcholu zjazdovky, urobíme krok z tyče.

Otázka: To naznačuje, že každý okamih je taký.

Mike: Každý okamih je taký.

Otázka: Nech si už myslíme čokoľvek.

Mike: Áno. Ale máme silu odraziť sa a potom ups! A späť. Ľudské bytosti niekedy konajú neúplne.

Otázka: Takže v istom zmysle existuje úplnosť, ktorá zahŕňa neúplnosť?

Mike: Všetko je vždy úplné, áno.

Otázka: Na inej úrovni existuje neúplné konanie, a to je to, čo nás asi trápi.

Mike: Je to to, čo nás trápi. To, že nás to trápi, je dôvod, prečo sa cítime neúplní.

Otázka: Myslím, že o tom je niečo na DVD, potom si môžeš pozrieť aj komentár režiséra.

Mike: Je to niečo také?

Otázka: Je to také, áno, je to zvláštny zážitok, ale nie je to pozeranie filmu. Ako keď si na lyžiarskom svahu…

Mike: Príkladom lyžiarskeho svahu som nemyslel to, aby sme si to užili, ale len konať. Nie prestať myslieť, aby sme si mohli niečo užiť, len zahodiť svoje životy, to robíme, zomierame. Ale ak používame takýto jazyk, znie to zvláštne, ale zomierame a znovu sa rodíme. A Ross mi hovoril, že čítal niečo, čo ho zasiahlo, napísal to budhistický učiteľ, ktorý povedal, že sme ako sviečka, ktorá dohára; ako sviečka dohára, plameň zomiera a znovu sa rodí v každom okamihu. Takže to dáva nejaký pocit. Každý, kto sa venoval nejakému extrémnemu alebo súťažnému športu, pozná ten pocit, musíš zahodiť svoj život, alebo zahodiť všetko, aby si konal. A v extrémnych situáciách si to pamätáme, máme z toho pocit, ale v každodennom živote nie. Ale robíme to stále.

Otázka: Robiť rozhodnutia v každodennom živote nie je ako skákať z najvyššej úrovne skokanského mostíka, skoro to znie, akoby si hovoril, že by sme sa mali do vecí nútiť.

Mike: Nie, to nemyslím, nemyslím robenie rozhodnutí, myslím čin. Čin je iný. Máme veľmi hlboko zakorenený vzorec myslenia, že robíme rozhodnutia a potom konáme. Takže nie robenie rozhodnutí, konanie, to je na oveľa jednoduchšej úrovni. Zdvihnúť šálku čaju, nalejeme čaj a potom v okamihu zdvihneme čaj a v tom okamihu, keď zdvihneme čaj, zomrieme. Opustíme všetko ostatné a len na okamih… Keď to robíme v extrémnych situáciách, ten pocit si pamätáme, napríklad keď skáčeme do vody prvýkrát. V tom bode zahodíš všetko, takže to je nám zrejmé v extrémnych situáciách, ja hovorím, že je to v každej situácii.

Toto sú naše činy, nie rozhodnutia, ale činy, jednoduché činy, z ktorých pozostáva náš život. Či otočiť hlavu, postaviť sa alebo sadnúť si, jesť, piť. Všetky pozostávajú z malých činov, ktoré okamžite zahadzujú všetko. Znie to príliš dramaticky, slová to robia príliš dramatickým, to je náš problém. Moje slová to nechávajú znieť príliš dramaticky. Neverte im.

Otázka: Veci sa môžu stať dosť rýchlo, často sa nájdeš, ako niečo robíš, a potom tvoje myšlienky akoby dobehnú. Rozhodneš sa predbehnúť, keď ide kamión oproti, a urobíš manéver, ale ako si vedel, že to stihneš?

Otázka: Toto môže znieť hlúpo, ale poviem to aj tak, kedysi som pretekal na motorkách, a pocit zo zazenu, ktorý práve začínam, sa nelíši od pocitu plynutia, ktorý občas príde, keď si nemyslíš, že jazdíš na motorke, si motorka. 150 míľ za hodinu sa necíti ako 150 míľ za hodinu. Sedenie v zazene je ten pocit.

Mike: Áno, presne, a pretekanie na motorkách, alebo v mojom prípade lezenie po skalách, bolo pre mňa spôsobom, ako sa zbaviť svojej zaneprázdnenej mysle, aby som mohol byť takýto. Moja myseľ bola taká zaneprázdnená, že som musel nájsť niečo naozaj hlúpo nebezpečné, aby som sa dostal do prítomného okamihu. Iní ľudia majú oveľa väčšie šťastie.

Otázka: Môžem niečo povedať k tejto myšlienke úplnosti, mohlo by to súvisieť s tým, že aj náš nevyvážený stav v zazene alebo vo svete je tiež v prítomnom okamihu?

Mike: Áno.

Otázka: Takže ten prítomný okamih zahŕňa všetko, či sme vyvážení, alebo nevyvážení? Zaujíma ma, či to hovoril Mike.

Otázka: (Mike) Fascinuje ma, čo Mike povedal v odpovedi, že je to náš pocit nespokojnosti, ktorý je oddelením.

Mike: Áno, takže sme vždy v prítomnosti, vždy konáme, ale zakrývame to. Čím to zakrývame, je naše myslenie. To je psychofyzický stav. Keď je náš stav taký, že… Vysvetlím to tak, že budem hovoriť o autonómnom nervovom systéme. V skutočnosti máme v tele dva nervové systémy, alebo jeden nervový systém s dvoma podčasťami. Jeden je parasympatický nervový systém a druhý je sympatický nervový systém. Sú antagonistické, pôsobia proti sebe. Sympatický nervový systém nás núti myslieť, robí nás agresívnymi, háklivými, napätými, robí nás pripravenými bojovať. Parasympatický nervový systém nás robí pasívnymi a znižuje tep srdca. Tieto dve časti nervového systému spôsobujú, že sa naše orgány buď pripravia, alebo upokoja a sú pasívne. Tieto dve časti pôsobia proti sebe, obe fungujú v rovnakom čase. Keď sú v rovnováhe, nie sme príliš agresívni a nie sme príliš pasívni, sme vyvážení. Ale keď je jedna silnejšia ako druhá, môžeme mať sklon veľa myslieť, nevedieť konať jednoducho. V inom prípade môžeme mať sklon dať sa uchvátiť fyzickým potešením, dlho ležať v posteli, alebo veľa piť, alebo veľa jesť, alebo mať sex, tie fyzické veci. Závisí to teda od rovnováhy v našom tele a tá sa neustále mení. Takže keď praktizujeme zazen, vyvažujeme tieto dve polovice nášho autonómneho nervového systému. Máme stav, ktorý nie je ani príliš aktívny, ani príliš pasívny. V tomto stave môžeme konať jednoduchšie, a aj konáme, nehovoríme zrazu na poslednú chvíľu: „ach, nemal by som to robiť, ach áno, mal by“, nezaseknúme sa. A to je fyzická charakteristika rovnako ako mentálna.

Je to teda stav nášho tela, nie je to tak, že by sme sa rozhodli, že v okamihu budeme konať a byť vyvážení alebo niečo také, závisí to od nášho fyzického stavu.

Otázka: Preto je držanie tela také dôležité?

Mike: Áno, všetky nervy z týchto dvoch nervových systémov vychádzajú cez medzery medzi stavcami. Parasympatické nervy vychádzajú cez vrch a spodok chrbtice a sympatické nervy cez stred. Ak sedíme s mierne zhrbeným držaním tela, ako často sedíme pri prednáške, ako práve sedí Paul, ak takto sedíš 5 minút, nemá to veľký účinok na telo, ak takto sedíš pol hodiny, má. Ak takto sedíš hodinu, má to silnejší účinok. Ak sedíme v kresle zhrbení, po hodine sa cítime ťažší. Ale ak sedíme vzpriamene, držanie tela je lepšie. Naše držanie tela pôsobí, ak si udržiavame krivé držanie tela, počas nejakého obdobia to pôsobí na náš fyzický a mentálny stav, veľmi jemne. Ale každý vie, aký je to pocit, keď sedíš na stoličke a pozeráš video niekoľko hodín, cítiš sa ťažký a nepohodlný. Ak sedíš vzpriamene, hoci môže byť nepohodlné takto sedieť, udržiavaš si pocit ľahkosti. Sedieť vzpriamene je dôležité, hoci ťažké. Sedieť vzpriamene je rovnako dôvodom, prečo konáme jednoducho, ako čokoľvek, čo súvisí s nejakou mentálnou činnosťou.

Otázka: To je veľmi ťažké byť… hovoril si o tom, že keď konáš, si zjednotený, ale to platí len vtedy, ak si v tom konaní na 100 percent. Ak máš cudzie myšlienky do tej miery, ale iným sa darí tieto myšlienky ignorovať. Ale ak si čo i len trochu zachytený v týchto myšlienkach, nie si na 100 percent vo svojom konaní.

Mike: Nie, ale to je ten rozdiel medzi našou predstavou o tom, aké by veci mali byť, a skutočnosťou. Viete, v kuchyni ste urobili tie malé pečivá na prvé jedlo, myslím, že existuje predstava pečiva, s brokolicou a tak ďalej, ale to, čo sme skutočne dostali, bolo všetko rôzne, niektoré boli prepečené, niektoré boli skrútené, to je skutočnosť.

Otázka: Jasné.

Mike: Takže z predstavy, ktorú si vytvoríme, to dáme do rúry a to, čo z nej vyjde, nie je celkom podobné, ale ani celkom odlišné od pečiva. Život teda nie je vôbec ako to, o čom hovorím, skutočný život, rovnováha nie je ako môj opis. Je to nejako podobné, je to čo najbližšie, ako sa viem dostať.

Otázka: Ako môžeš byť spokojný, ak nie si v niečom na 100 percent?

Otázka: Predsa sa nedá robiť niečo inak než úplne, ak hrám tenis so svojím synom, skúsil som pokus, snažil som sa o tom premýšľať, „lopta letí cez sieť, idem odpáliť loptu“, je to absolútne nemožné, v určitom okamihu loptu jednoducho odpáliš. Nedá sa konať inak než úplne.

Otázka: Je to to isté ako včera, keď si akosi hovoril o konaní teraz, ale nerobil si si starosti s tým, ako to budeš robiť zajtra.

Mike: Problém, ktorý máme, je, že hoci slová nemôžu opísať skutočnosť, sú takmer lepšie ako skutočnosť. Hľadáme teda skutočnosť, ktorá by zodpovedala slovám, a nezodpovedá. Potom si hovoríme: „ako môžeme… čo to znamená…?“ Ale skutočnosť je všetko, čo je, takže jediné pečivo, ktoré sme dostali, bolo skutočné, nie predstava z kuchárskej knihy, ale skutočné, a bolo dobré. Naše konanie je teda všelijaké.

Otázka: Myslím, že to musíš prijať, keď sa tvoj zazen zdá byť dosť na prd.

Mike: Zazen nikdy nie je na prd. Mali by sme prijať, že aj keď si myslíme, že je na prd, je to len zazen, niekedy je pripálený, niekedy je v ňom veľký kus brokolice a niekedy malý kus a to je všetko. To je skutočný zazen. To druhé je len predstava, nikdy ju nemôžeme nájsť. Nikdy tú predstavu nemôžeme nájsť, to je náš problém. Rozprávanie o budhizme teda vytvára predstavu a tá predstava je sama prekážkou, ale nemôžem prestať o ňom hovoriť.

No ja môžem prestať.

Ďakujem vám pekne.