Leto 2004 — Bussho

V týchto talkoch číta Mike Bussho majstra Dógena cez nedokončenú modernú frázu „úplné prejavovanie bytia“: buddha-prirodzenosť je žiť a konať tak, ako sme, v tomto okamihu, nie kvalita získaná postupom po stupňoch, schopnosťou zhromažďovanou deň za dňom ani praxou zameranou na výsledok. Ponecháva popretia, ktoré v kapitole nasledujú: nie je to Senikovo trvajúce ja, nie je to návrat k stratenému stavu, nie je to budúce dosiahnutie a v komentári, ktorý číta k ďalšej básni, nie je to prirodzenosť, ktorá sa má neskôr odhaliť. Hovorí, že buddha-prirodzenosť a Uji sú jedna skutočnosť, úplné vyjadrenie v prítomnosti,^3.18 a buddha-prirodzenosť básne číta ako skutočný prítomný čas spolu s tým, čo sa deje.

To, čo podľa neho túto skutočnosť nesie, je konanie, pri ktorom delenie medzi sebastredným svetom a vonkajším svetom odpadne, hoci len na okamih, ako keď niekto zdvihne šálku čaju; súhlasí, že zazen je také konanie, a že základom nášho života je konanie, nie reč o ňom.^1.20 V tom okamihu, hovorí, niet miesta, odkiaľ by sme sa na seba pozerali,^2.6 a podržiava silnejšie znenie, že pitie pohára vody je sama prítomnosť; myšlienka „aha, teraz som buddha“ príde až potom, takže hovorí, že nemôžeme vedieť, že sme buddha. Nerobí z toho zákaz myslenia: myseľ je stále zamestnaná a keď nie je zamestnaná, nie je myseľ; myslieť nemôžeme prestať, ale myšlienka môže ukazovať k základu, ktorý ostáva mimo myšlienky. Dógena číta tak, že popiera iný svet mimo tohto vesmíru a iné ja v tomto prítomnom okamihu, a hovorí, že „sme takí, akí sme“ neznamená, že sa nemôžeme zmeniť. Nie je nesprávne, hovorí, myslieť si, že sa cvičíme, aby sme sa stali buddhom, a o praxi musíme hovoriť ako o procese, kým úplné prejavovanie bytia nie je výsledok toho tréningu; keď ho niekto žiada, aby vetu obrátil tak, že nás prejavuje skutočnosť, podržiava oba pohľady, lebo každý z nich môže ľudí poslať hľadať nejaké „niečo“ alebo „ja“.

Prítomnosť číta tak, že zahŕňa aj večnú minulosť, aj večnú prítomnosť. Obraz semena, ktoré vyrastie v buddhu, berie ako romantické myslenie: semená, kvety a plody existujú tak, ako sú. Jeho opis „sloboda v tomto okamihu“ je fráza, ktorú tam dal pre jadro veci, a hovorí, že nevie, či je najlepšia. Kde pasáž hovorí, že práve v čase pochybnosti sa buddha-prirodzenosť práve vracia, hovorí, že samo pochybovanie je buddha-prirodzenosť a že niet oddeleného „toho“, ktoré by utekalo. Nehovorí, že sa máme zbaviť procesného pohľadu na život; bez toho pohľadu, hovorí, by nebola civilizácia. To, že myslenie a rozprávanie nás odvádzajú od prítomnosti, nemyslí ako kritiku; brať oddelenú oblasť za skutočnosť je podľa neho zdrojom veľa nášho utrpenia, alebo našich problémov. Varovanie majstra Kodo Sawakiho, aby sa nemerala teplota zazenu, berie tak, že nemáme porovnávať: človek, ktorý teraz sedí, je jediné ja, ktoré teraz je,^4.19 a každý iný zazen je iba predstava. Keď je vysvetlenie kapitoly hotové, hovorí, že sa chce spoľahnúť na zazen a nechce rozoberať, ako mu kapitola môže pomôcť. Keď sa ho pýtajú, prečo stále vysvetľujeme, namiesto aby sme len sedeli, odpovedá len za seba: po dvadsiatich piatich rokoch je jediné, čo má učiť, ako praktizovať, a to, čo sa o Dógenovi naučil od Nishijimu Roshiho.