Bussho — 4. prednáška

Skôr než začneme s Bussho, Jane mi položila zopár zaujímavých otázok, pri ktorých som začal premýšľať o retreate. Myslím, že slovo „retreat“ napokon naozaj neopisuje, čo robíme; naozaj sa to volá sesshin. Hovorím to preto, že som si uvedomil, že veľa ľudí si pod retreatom predstaví ústup zo sveta do pokojného malého úkrytu, aby mali veľmi pokojný, príjemný a oddychový čas. Nepopieram, že taká skúsenosť je užitočná, ale sesshin taký nie je. Ako všetci vieme, je to poriadna práca; je to istý druh tréningu, a ak skúsime nájsť, čo trénujeme, trénujeme samých seba. To platí pre nás všetkých. Takže si myslím, že „správa seba“ by mohol byť dobrý výraz – ako spravovať samých seba. Naším meradlom správy seba je naša prax. Niekoľkokrát za deň praktizujeme, ako spravovať samých seba, inými slovami, ako sa prinútim sedieť tu, keď mi horia kolená alebo ma bolí chrbát, alebo som unavený, lebo sme vstali o šiestej? A to je to, čo naozaj robíme: učíme sa, ako spravovať samých seba. Nikto z nás nemusí sedieť v zende, ale všetci to robíme a všetci sedíme a čakáme na zvon, a kým naň čakáme, hľadáme spôsoby, ako spravovať seba, svoju bolesť, svoje myšlienky a tak ďalej. A potom mimo zenda do seba stále narážame na množstvo rôznych spôsobov. Na sesshin prichádzame s rôznymi minulými skúsenosťami, niektorí z nás prechladnú, ako som prechladol ja, tak ako napríklad zvládneme prechladnutie a napriek tomu robiť ďalej to, čo máme robiť? Takže to nie je čas na oddych, je to istý druh tréningu. Ale hoci je to istý druh tréningu, predsa len vieme nájsť nejaký pokojný stav, nie ten pokojný stav, ktorý máte z ležania na pláži – na pláži som neležal už mnoho rokov –, ale ten pokojný stav, ktorý máte z ťažkého dňa práce, alebo aj počas ťažkého dňa práce. A istý druh práce, ktorý nás nevyrušuje; je veľa druhov práce, ale niektoré nás až tak nevyrušujú. Pre mňa je chôdza po kopcoch práca, ktorá ma nevyrušuje; stojí veľa námahy, ale robí ma šťastným. A niektorí ľudia, ako Stuart, majú radi kopanie v záhradke; je to ťažká práca, ale prináša isté uspokojenie. To dostávame zo sesshinu. Niekto si možno predstavuje, že buddhisti odídu niekam na retreat a nájdu nejaký večný pokoj, ale náš pokoj je naozaj isté prímerie medzi znepriatelenými stranami. A tie znepriatelené strany sú zvyčajne to, čo sa deje v našich životoch – zápas medzi protikladmi, ktoré vznikajú v nás samých, konflikty, ktoré máme, a medzi tými protikladmi nájdeme istú rovnováhu alebo prímerie. Takže ako Jane povedala dnes ráno – nie je to také, ako čakáte. A to je pravda; ak je to také, ako čakáte, nie je to ono.

Otázka: Sesshin znamená „dotknúť sa mysle“, však?

Yoko: Istým spôsobom stretnúť alebo čeliť mysli, alebo srdcu – shin.

Mike: Áno, takže nie presne myseľ v západnom zmysle, ale vo východnom.

Otázka: Telomyseľ.

Mike: Áno.

Yoko: Alebo ango, takže tradične v Indii v období dažďov, oni tri mesiace sesshin, takže ango, an znamená pokojný alebo úľava, potom go znamená čistý, ja.

Mike: Pokračujeme s Bussho? Sme pri básni, ktorú majster Dogen cituje od Gautamu Buddhu. Neviem, odkiaľ tieto básne sú, ale môžeme predpokladať, že táto druhá báseň je pokračovaním prvej, len k nim nie je uvedený zdroj ani náznak, aké boli v sanskrite.

Buddha povedal:

„Ak chceme poznať význam buddha-prirodzenosti,
je to práve skutočný prítomný čas, príčiny a okolnosti.
Keď je čas tu,
buddha-prirodzenosť sa prejavuje pred nami.“

Majster Dogen potom túto báseň rozoberá riadok po riadku. Sama báseň zasa naznačuje niečo, čo sa prejavuje v prítomnosti, akúsi plnosť v prítomnosti. Majster Dogen však berie prvý riadok, ktorý hovorí, že ak chceme poznať význam buddha-prirodzenosti (a poznať význam buddha-prirodzenosti naznačuje isté intelektuálne pochopenie), a komentuje:

Riadok „Ak chceme poznať význam buddha-prirodzenosti“ neodkazuje len na poznanie v intelektuálnom zmysle. Znamená aj chcieť to praktizovať, chcieť to zakúsiť, chcieť to vysvetliť druhým a chcieť si to neuvedomovať.

Hovorí teda, že prvý riadok nemá úzky význam, len intelektuálne pochopiť, čo je buddha-prirodzenosť, ale chcieť buddha-prirodzenosť jesť, dostať sa do nej, poznať ju v tomto zmysle. A zahŕňa do toho chcieť to zakúsiť, praktizovať to, vysvetliť to druhým a neuvedomovať si to. Neuvedomovať si to naznačuje skutočnú skúsenosť. Skutočná skúsenosť je, keď si nie sme vedomí (aware) v jednoduchom zmysle; keď konáme, máme akési vedomie (awareness), ale nie sme si vedomí (aware) toho, čo robíme, v zmysle, že by sme sa pozorovali.

Vysvetľovanie, praktizovanie, zakúšanie, neuvedomovanie si, mylné pochopenie a nie mylné pochopenie a tak ďalej sú všetko príčiny a okolnosti, ktoré práve existujú v skutočnom prítomnom čase. Príčiny a okolnosti práve existujú v tomto skutočnom prítomnom čase, pretože sú skutočný prítomný čas.

Berie teda každú z týchto stránok poznania buddha-prirodzenosti a hovorí, že každá z nich sama osebe je prítomný fakt. Takže chceme to zakúsiť – to je prítomný fakt; chápeme to nesprávne, áno, ale chápeme to nesprávne v okamihu prítomnosti. Snaží sa povedať, že je len naša prítomnosť v tomto okamihu. A všetko, čo sa deje, zakúšanie, nesprávne pochopenie, neuvedomovanie si, praktizovanie, vysvetľovanie, toto všetko sa odohráva v prítomnosti. A chce ísť ešte ďalej a povedať, že napríklad vysvetľovanie buddha-prirodzenosti je skutočný prítomný čas. V myšlienkach vysvetľujeme skutočnosť tak, že povieme napríklad: v prítomnosti jem svoje jedlo, alebo v prítomnosti pijem pohár vody, ale majster Dogen ide ďalej a hovorí, že pitie pohára vody je prítomnosť, vysvetľovanie buddha-prirodzenosti je prítomnosť, počúvanie môjho hlasu je prítomný čas. Takto skladá všetky naše pojmové spôsoby myslenia do niečoho; robí to stále. Znie to teda dosť mätúco, znie to, akoby hovoril, že všetko je práve jedno, a presne to hovorí. Ale to nás posúva mimo oblasti, kde sú slová užitočné; načo sú slová, ak nie sú veci? Ak nie sú oddelené veci, slová nepotrebujeme. Takže „príčiny a okolnosti práve existujú v tomto skutočnom prítomnom čase, pretože sú skutočný prítomný čas.“

Skutočný čas a príčiny a okolnosti sa tak v tomto skutočnom prítomnom čase navzájom zrkadlia. Príčiny a okolnosti, ktoré existujú v tomto skutočnom prítomnom čase, sa však nikdy nezrkadlia v pojmoch, ktoré sa pokúšajú priklincovať dokonalosť alebo nedokonalosť tohto okamihu.

Chce povedať, že na jednej strane máme to, čo nazýva príčiny a okolnosti, a to sa vzťahuje na oddelené udalosti, ktorým vo svete dávame mená; „vysvetľujem buddha-prirodzenosť“, „chápem to nesprávne“, „počúvam“, „hovoríte“ – všetky tie situácie nazýva príčiny a okolnosti. Potom máme skutočný prítomný čas, takže hovorí, že sa navzájom zrkadlia a odrážajú. Ale tie pojmy, ktoré „sa pokúšajú priklincovať dokonalosť alebo nedokonalosť tohto okamihu“, tie prítomnosť nezrkadlia. To hovorí. Snaží sa vytvoriť obraz prítomného okamihu, v ktorom sú veci, ktoré sa dejú, a čas ako dve zrkadlá oproti sebe. A v tom niet miesta na reč o tom, či je tento okamih nedokonalý alebo dokonalý, či je to, čo tu a teraz robíme, správne alebo nesprávne, či je tento okamih plný, alebo nie. To, čo sa snaží povedať, je dosť ťažké pochopiť a ťažké zachytiť slovami; tvorí obraz pomocou slova „zrkadlenie“. Vo vete hovorí, že veci, ktoré sa dejú (príčiny a okolnosti), a prítomný čas sa nejako navzájom zrkadlia, takže o nich uvažujeme ako o dvoch veciach, ktoré sa nejako odrážajú, ale potom pokračuje:

Toto zrkadlenie v prítomnosti nie je rozdelené na dve ako subjekt a objekt a niet ničoho takého ako správny odraz alebo nesprávny odraz.

Vytvorí obraz a potom ho upraví, urobí obraz a potom povie, že to nie sú dve. Takže ostaneme zmätení.

Otázka: Mike, je to to isté, ako keď hovoríte, že skutočnosť nie je taká, ako si ju predstavujeme?

Mike: Áno, to má na mysli.

Otázka: Ide aj o vzájomné pôsobenie subjektívneho a objektívneho hľadiska, je to tá istá vec?

Mike: Áno, presne tak. Takže v mysli, v myšlienkach, delíme na dve, delíme subjekt a objekt. Hovoríme, že toto sa deje v prítomnosti. Majster Dogen chce nejako, nemožne, vytvoriť obraz toho, ako to niečo je prítomnosť, a samozrejme to nedokáže, takže sa k tomu dostáva tak blízko, ako len vie.

Otázka: A toto nie je vlastné len buddha-prirodzenosti, platí to pre jedenie, smiech, krik.

Mike: Všetko, áno.

Je to práve zrkadlenie tu a teraz, bez subjektu, ktorý zrkadlí, a bez objektu, ktorý je zrkadlený. V tom sú skutočný prítomný čas a príčiny a okolnosti nerozdelená celistvosť, ktorá presahuje pojmy ako „príčiny“ a „okolnosti“.

To je jeho záverečné zloženie do jedného.

Toto je skutočná buddha-prirodzenosť, bez pojmu „buddha-prirodzenosť“. Je to buddha, ktorý práve je buddha sám, a prirodzený stav, ktorý práve je sám prirodzený stav.

„Veci, ako to je“.

Od dávnej minulosti po prítomnosť je veľa ľudí, ktorí si mysleli, že fráza „keď je čas tu“

…Čo je v básni.

znamená, že musíme čakať až do nejakého času v budúcnosti, kým sa buddha-prirodzenosť prejaví. Myslia si, že ak budú v tomto postoji pokračovať v praxi, potom jedného dňa prirodzene príde čas, keď sa odhalí ich vlastná buddha-prirodzenosť. Hovoria, že kým ten čas nepríde, nemá zmysel žiadať učiteľov o vysvetlenie ani sa usilovať zistiť, čo je pravda. S takýmto hľadiskom sa ďalej zabávajú maličkosťami a nechávajú sa unášať myšlienkami.

Toto je bežný spôsob, ako uvažovať o pojme; slová nám navrhnú pojem, takže ak niekto povie „buddha-prirodzenosť“, myslíme na buddha-prirodzenosť a snažíme sa predstaviť si, čo to je, potom počujeme, že to má niečo so zazenom, takže ľudia si myslia, že ak budú praktizovať, príde to k nim. Takže v nejakom čase v budúcnosti (myslia si, že) k nim buddha-prirodzenosť príde; to je hľadisko, ktoré kritizuje.

Takýto človek nie je buddhista. Odpovedať na riadok básne „Ak chceme poznať význam buddha-prirodzenosti“ znamená naozaj poznať význam buddha-prirodzenosti práve tu a teraz.

Robí tu to, že hovorí, že buddha-prirodzenosť je niečo skutočné, takže ak chceme poznať význam buddha-prirodzenosti, musíme hľadať niečo skutočné. Ak hľadáme niečo v slovách alebo v pochopení, nikdy to nenájdeme. Tak kde to máme hľadať?

A riadok „je to práve skutočný prítomný čas, príčiny a okolnosti“ znamená vedieť, že príčiny a okolnosti sú skutočný čas tu a teraz. Ak chcete vedieť, čo je buddha-prirodzenosť, vedzte, že sú to príčiny a okolnosti ako skutočný čas.

Alebo by sme mohli povedať: ak chcete vedieť, čo je buddha-prirodzenosť, je to vtedy, keď v mysli niet delenia medzi vecami, ktoré sa dejú, a časom, v ktorom sa dejú.

Otázka: Takže tu a teraz je aj karma? Skôr karma v tomto prítomnom okamihu než príčiny a okolnosti.

Mike: Karma?

Otázka: Áno, príčinami a okolnosťami.

Mike: Nie, nie konkrétne karma, to je príčina a následok. „Príčinami a okolnosťami“ teda myslí veci, ktoré sa dejú okolo nás. A tieto veci, ktoré sa dejú okolo nás, sa podľa majstra Dogena všetky dejú plne v prítomnosti, ale keď o nich premýšľame, oddeľujeme ich a opisujeme. Takže nie, v tomto prípade nie konkrétne karma, to je iné hľadisko. Keď teda všetko, čo sa deje okolo nás, a čas, v ktorom sa to deje, nie sú oddelené, buddha-prirodzenosť je jasná. A význam toho je, že keď v mysli niet miesta premýšľať o veciach, ktoré sa dejú, a o čase, v ktorom sa dejú, pretože sme do toho plne vnorení, my sme tie veci, potom sme buddha. Alebo inými slovami, keď niečo robíme plne a úplne, máme povahu buddhu.

Otázka: Môžeme niekedy vedieť, že sme buddha?

Mike: Nie.

Otázka: Niekedy?

Mike: Prosím?

Otázka: Niekedy.

Mike: Myslíte v budúcnosti? Môžeme vedieť, že sme buddha v budúcnosti? Alebo môžeme vedieť, že sme boli buddha v minulosti?

Otázka: Nie, môžeme vedieť, že sme buddha? Povedali ste nie a odpovedali ste mi na otázku. Nemôžeme vedieť, že sme buddha?

Mike: Ak vieme, že sme buddha, v tom zmysle, že si myslíme „aha, teraz som buddha“, je to myšlienka, takže myšlienka je niečo iné než stav … povaha buddhu. Povaha buddhovstva je stav, v ktorom nemyslíme na seba ani na svet. Vylučuje teda možnosť, že by sme mysleli na to, že sme buddha, alebo na to, že sme čokoľvek. Takže keď niekomu poviete „jeden cukor, či dva?“ a vložíte lyžicu do misky, v tom bode… Takže sa môžeme obzrieť a povedať „áno, vidím, vtedy som bol buddha“, ale to je len myšlienka.

Otázka: Niekedy v zazene si pomyslíte: „aha, toto je prítomný okamih!“

Mike: Ak si myslíme, že toto je prítomný okamih, je to zlomok miliardtiny okamihu potom. Áno, takže tesne pred tým.

Otázka: Dalo by sa povedať: „tu prichádza prítomný okamih“.

Mike: Áno, hneď po tom, medzi tými dvoma. To, čo hovorí, je veľmi, veľmi jednoduché a veľmi, veľmi základné. Pretože sme intelektuálni, ľudské bytosti myslia, zakrývame ten jednoduchý fakt. Učenie majstra Dogena je proces odkrývania povahy prítomnosti, ale je ťažké to vidieť; znie to, akoby všetko zakrýval týmito frázami, ale v skutočnosti sa snaží rozobrať naše výklady niečoho, čo je veľmi jednoduché, totiž že keď sme vnorení do toho, že sme sami sebou v tomto okamihu, potom je len to – vnorenie do toho, že sme sami sebou. V buddhizme to nazývame „konanie“ a nie sme si toho vedomí v zmysle, že by sme o tom premýšľali alebo to rozpoznávali. Samozrejme nie sme otupení; keď dáte cukor do čaju, zrazu nezmiznete a neotupiete, ale niet druhej osoby. Až potom o tom premýšľame a snažíme sa to rozlúštiť, ale to je naozaj úplne zbytočné.

Otázka: Je to úplne zbytočné?

Mike: Nie.

Otázka: Nemôže byť, však?

Mike: Nie.

Otázka: Inak by sme toto nerobili.

Mike: Ale je to úplne zbytočné v tom zmysle, že snažiť sa pochopiť niečo, čo už odišlo do minulosti, nedokáže v prítomnosti naozaj niečo urobiť. Takže ak hľadáme buddhu v minulosti, v minulosti nie je. Vzdávam sa.

Otázka: Tri dni sme robili samu a prvé dva dni [nepočuteľné]

Mike: Ak prestaneme hovoriť, veci sú iné, áno. Chôdza je to isté; myslíme si, že ideme z A do B, ale v skutočnosti len kladieme jednu nohu pred druhú. Ak to chvíľu robíme, obzrieme sa, odkiaľ sme prišli, a pomyslíme si „aha“.

[nepočuteľné]

Terajšok je vždy tu. Majster Dogen hovorí:

Fráza „Keď je čas tu“ predstavuje skutočnosť, že skutočný čas je vždy tu! Ako o tom môžeme pochybovať? Práve v tom čase, v ktorom pochybujem, sa ku mne buddha-prirodzenosť práve vracia.

Takže to, čo nás od prítomnosti odvádza najviac, je myslenie a rozprávanie.

Otázka: Je to však hlboký zvyk, nie?

Mike: Áno. Áno, rozprávame sa.

Otázka: Ale je dobrý zvyk mať procesný pohľad na život aj konanie v okamihu, lebo keby sme tento pohľad nemali…

Mike: Nemali by sme nijakú civilizáciu. Majster Dogen nikdy nepovedal, že sa tohto pohľadu máme zbaviť; je to ako napríklad, keď sa učíte lyžovať, nemyslíte si „budem musieť mať tieto kusy dreva na nohách do konca života?“ To je šialené, nie? Alebo, viete, naučíte sa plávať a myslíte si: „mám takto ísť do práce?“ Ale presne toto robíme, keď študujeme buddhizmus; myslíme si „takže musím nejako stále myslieť v prítomnom okamihu, už sa nesmiem pozrieť na hodinky?“ Je to šialené.

Otázka: So svojimi blížnymi sa dorozumievame slovami aj konaním. A tie slová sú dôležité.

Mike: Keď som povedal, že to, čo nás od prítomnosti odvádza zo všetkého najviac, je myslenie a rozprávanie, nemyslím to ako kritiku, myslím to ako fakt. Chceme byť odvedení od prítomnosti, takže keď nájdeme jednoduchú, opakovanú úlohu, ako je šitie, obývame inú oblasť. To je byť človekom, robiť to, len holý fakt, takí sme, nie že by sme mali prestať robiť všetko také. Máme však problém, a to ten, že vieme obývať oblasť oddelenú od prítomnosti do takej miery, že veríme, že je skutočná, a to je zdroj veľa nášho utrpenia, alebo našich problémov.

Otázka: Keď som bol na dovolenke na krásnom mieste, boli tam ľudia, ktorí čítali knihy; mali zvyk byť niekde inde, neboli tam, kde boli.

Mike: Ako to viete?

Otázka: Čítali si knihy.

Mike: Prečo by si tam nemali čítať knihu?

Otázka: Chcel som povedať, že my, ja sa dostávam do zvyku bytia inde, čítam knihu, robíme to často, je to zvyk, do ktorého sa dostávame.

Otázka: Samu je prax, nie?

Mike: Samu? Je to prax, je to práca, áno. „Ako o tom môžeme pochybovať?“

Pamätajte, že fráza „…čas je tu“ naznačuje nemrhať okamihom počas celého dňa: nečakať, kým čas príde, a až potom konať, ale vidieť, že čas je tu, a konať.

„Ó… urobím to neskôr“ – takže myslieť, myšlienka, odložiť na neskôr, hovorí, nerobte to, čas je tu a teraz, tak to urobte teraz.

Otázka: Vedeli by ste to povedať inak, práve v čase, keď pochybujem, sa ku mne buddha-prirodzenosť práve vracia?

Mike: Ak pochybujem, či je buddha-prirodzenosť prítomná, práve moje pochybovanie v prítomnom okamihu je buddha-prirodzenosť.

Otázka: Niečo podobné hovorí v Uji.

Mike: Áno. Naznačuje, že pochybovaním si myslíme, že to nemáme, alebo že to tu nie je.

Otázka: Takže pochybovanie je práve buddha-prirodzenosť, ktorá sa ku mne vracia?

Mike: To hovorí on.

Otázka: Naozaj sa to nevracia, je to len…

Mike: Nie, on hovorí, viete…niekedy sa napríklad cítime, že nie sme vyvážení, v živote sa niečo deje a necítime sa dobre. Potom hneď v ďalšom okamihu niečo urobíme a uvedomíme si, že vyvážení sme. Takže sa k nám rovnováha vracia; keď sme pochybovali, že sme vyvážení, nejako utiekla, a potom sa v ďalšom okamihu niečo stane a uvedomíme si, že v skutočnosti môžeme byť vyvážení uprostred toho, že vyvážení nie sme.

Otázka: Naozaj to uteká, alebo sa len zdá, že to utieklo?

Mike: V skutočnosti niet toho, čo by utekalo. Tvorí obrazy, takže nijaké to nie je. To, čo neuteká, je to.

Otázka: Prepáčte, Mike, vždy sa k tomu vraciam, ale prečo zotrvávame v objasňovaní našej skúsenosti zazenu, keď môžeme sedieť a praktizovať; zdá sa, že je to takmer niečo, čo samo seba marí, že sa stále vraciame k Dogenovi a k opisom a ku konceptualizáciám toho, čo robíme?

Mike: Na to viem odpovedať za seba, za vás nie. Na buddhizmus som natrafil, keď som v Tokiu stretol Nishijimu Roshiho, počúval som, čo hovorí, a to, čo hovoril, mi začalo dávať zmysel. A ten zmysel ma priviedol k tomu, že som si začal vážiť zazen; to, že ma naučil, ako praktizovať zazen, bola jedna vec, ale to, že niekedy, nie vždy, dával zmysel, to nejako posilnilo a prinútilo ma myslieť si, že toto je správna cesta. Tak som ho počúval ďalej a ďalej a po 25 rokoch je to všetko, čo mám; jediné, čo mám učiť, je, ako praktizovať zazen, a veci, ktoré som sa o Dogenovi naučil od Nishijimu Roshiho, nič iné neviem. Tak to jednoducho robím. Našťastie vy trúby počúvate.

Otázka: Nesťažujem sa, len je v tom protirečenie, nie?

Mike: Áno, je v tom protirečenie, a to protirečenie je skutočné. Ale fakt, že kladieme otázku, je sám odpoveďou; ak tú otázku nepotrebujete klásť, netreba tu byť. Fakt, že kladieme otázky.

[nepočuteľné]

Keď praktizujeme zazen, všímame si, akí sme: „ja teda myslím riadne veľa, myseľ sa mi nikdy nezastaví“. Alebo zistíme, že je ťažké sedieť so skríženými nohami. Toto sú informácie o nás, ktoré si na sebe všímame. Alebo si môžeme všimnúť, že nás bolí hlava alebo máme trochu nádchu, alebo si môžeme všimnúť, že sme podráždení. Tých vecí si všímame, pretože len sedíme so sebou, bez vonkajšieho rozptýlenia; sú to jednoduché veci, ktoré by sme si inak nevšimli. To je dosť nápomocné, nie? A všímame si rozdiel medzi skutočnosťou a ideami.

Keď praktizujeme zazen, sedíme v skutočnosti, a pretože sedíme v skutočnosti, skutočnosť do nás presakuje. Bez toho, aby sme vo zvyšku života robili čokoľvek iné, je skutočnosť do nás vsiaknutá, takže si nemýlime idey so skutočnosťou a do istej miery si všímame rozdiel medzi ideami a skutočnosťou. Nie sme v ideách uväznení natoľko, ako keby sme zazen nepraktizovali.

Otázka: Takže nám to dáva jazyk, ktorým sa to dá vysvetliť?

Mike: Toto? Áno, toto robí majster Dogen; hovorí, že buddhistické idey ukazujú na skutočnosť za ideami, obraz prsta, ktorý ukazuje na mesiac. Väčšina ľudí rozoberá ten ukazujúci prst, ale on chce rozoberať mesiac; mesiac je to dôležité. Normálne si myslíme, že dôležité sú idey, idey si ceníme viac než skutočnosť, ale majstra Dogena zaujíma skutočnosť. Takže robíme túto veľmi jednoduchú prax sedenia v skutočnosti.

Otázka: A je tam aj to, že ak by ste robili len prax, nejako sa z toho stane, že je to len spôsob, ako sa na to pozeráte, ale ľudia to môžu vidieť ako zvláštnu vec, ktorá sa deje na zvláštnom mieste. A bez toho pochopenia, ako sa to utvára, sa z toho stane len vec, ktorú si niekam odídete robiť, stále to má tie isté fyzické prínosy, stále, ehm…

Mike: Toto sú idey. Majster Dogen teda hovorí, že idey sú niečo iné než skutočnosť a skutočnosť je vždy tu a teraz. Toto je skutočnosť tu a teraz. Môžeme rozoberať idey o skutočnosti, ale sú iné než skutočnosť. To sa snaží vysvetliť. A robí to, ako najlepšie vie. V 13. storočí sa poézia používala na vyjadrenie veľmi jemných vecí, ktoré ešte neboli vyjasnené, a iné spôsoby sa používali na vytvorenie novej slovnej zásoby; máme oveľa viac jemne vyladených slov na opis častí skutočnosti, než ich bolo v dobe majstra Dogena, takže používal básnický jazyk a obrazy a hral sa s jazykom tak, že sa dostal ďaleko pred ostatných, ktorí v jeho dobe písali. Toto je jeho spôsob, ako povedať „nie, nie tá skutočnosť, o ktorej premýšľame, ale táto skutočnosť“. A takto to robí.

A pretože čas je tu, niet miesta pre pojmy „buddha-prirodzenosť“; je samozrejmé, že čas je tu a buddha-prirodzenosť sa práve prejavuje pred nami. To znamená, že čas, ktorý je tu a teraz, je jediný čas, ktorý je, a buddha-prirodzenosť, ktorá je tu a teraz, je jediná buddha-prirodzenosť, ktorá je.

A retreat, ktorý máme tu a teraz, je jediný retreat, ktorý tu a teraz je. Stále to hovorí, pretože… povieme „hej, už to mám, už to mám, a potom sme zasa preč“. Takže nás ťahá späť znova a znova. Toto robíme v zazene, ťaháme sa späť, znova a znova, tisíckrát, stotisíckrát, ťaháme sa späť. Neznamená to, že je nesprávne alebo zlé odletieť; ľudské bytosti odlietajú, ale toto je základ nášho bytia, je to tu (Mike klopká na stôl), toto je základ nášho bytia. A v modernom svete, ktorý tak silno stojí na intelektuálnej zdatnosti, na vynálezoch a na kultúre, si ho málo vážime. Všetky tieto veci sú kvety, ktoré vytvorilo naše vedomie, naše mysle, naša schopnosť myslieť; vytvorili sme všetky tieto kvety. Takže máme sklon zabúdať na vázu, v ktorej je voda, a on stále hovorí – kvety sú vo váze, nezabudnite na vodu! Potrebujeme to stále hovoriť. A to najlepšie na tom, že o tom hovorím znova a znova, je, že to pripomínam sám sebe, znova a znova. To, čo robíme, je niečo veľmi jednoduché. Takže istým spôsobom vytvoríme kvety a potom povieme áno, sú to kvety. Potom vytvoríme ďalšie a povieme „aha, áno, sú to kvety“. Mapujeme, akí sme – „aha, som intelektuálny snílek, ale sedím“, potom zasa odplynieme a vrátime sa. Takže je to akási…činnosť štúdia a potom si uvedomíme, že naše štúdium nie je obsiahnuté v našom štúdiu. Vrátime sa k tomu v zazene, potom zasa odplynieme a znova si uvedomíme, že to nie je tu vnútri, je to tam. Potom pomaly vidíme, čo slová robia, čím slová naozaj sú, čím význam naozaj je.

Otázka: Súvisí to s myšlienkou štúdia seba?

Mike: Áno, študujeme samých seba, študujeme samých seba; študujeme spôsob, akým sa chytáme slov alebo nás mätie význam či chýbanie významu a tak ďalej.

Otázka: Kodo Sawaki hovorí, že by sme sa nemali pokúšať merať teplotu nášho zazenu.

Mike: Nemali by sme?

Otázka: Je to dosť ťažké, však, lebo je tam… ak beriete procesný pohľad ako veľmi vnímavo, nášho vnemového fyziologického stavu, čo je na sesshine obzvlášť zjavné, spôsob, akým sme sústredení na skúsenosť, vyvážení, zapojení, a keď na sesshine nie ste, je to iné, hoci stále praktizujete zazen, menej zazenu. Takže náš život je nepoškvrnený, neviem, či by ste to vedeli vysvetliť?

Mike: Nemali by sme porovnávať, myslí tým, že nemáme porovnávať – toto je dobrý zazen, toto je zlý zazen.

Otázka: Toto je zazen taký, aký je.

Mike: Toto je môj zazen, teraz.

Otázka: Jeho výrok vychádza z, odkazuje na prítomný okamih.

Mike: Áno. Človek, ktorý teraz sedí, je jediné ja, ktoré teraz je. Toto som ja, toto je môj zazen a je skutočný. Všetky ostatné zazeny sú iba predstava. Keď teda porovnávame, vždy porovnávame niečo, čo je iba predstava, s niečím, čo je skutočné. To je šialené, a toto hovorí majster Kodo Sawaki o porovnávaní. Ale aj tak to robíme, len si môžeme všimnúť, čo robíme; „môj zazen minulý týždeň bol oveľa lepší než tento“, ale minulotýždňový zazen sa skončil a toto je jediný zazen, ktorý robím, teraz.

Otázka: Je však nemožné viesť rozhovor a nestratiť sa v pojmoch, však?

Mike: Áno.

Otázka: Je prirodzené, keď na vás niekto prehovorí, prirodzene odpovedať.

Mike: Áno, je. Ale je niečo neprirodzené, čo pokladáme za prirodzené, napríklad v Anglicku si ceníme intelektuálnu schopnosť. Keď som bol dieťa, vyrastal som v predstave, že byť bystrý je akési najvyššie dosiahnutie, aké môžete mať. Takže, viete, bystrí ľudia šli na vysokú školu a na univerzitu a iní ľudia sa stali tesármi a inštalatérmi a tak ďalej. To bol pre mňa rys výchovy a je to v našej spoločnosti na Západe. Idey si ceníme, pretože bystrosť stojí na ideách. Keď sa teda rozprávame s inými ľuďmi, tie idey nás držia vnútri a neradi niekomu skočíme do reči, alebo ak sa nás niekto opýta, chceme odpoveď zacieliť tak, aby sme odpovedali presne. To všetko je istý západný zvyk, a je krajný, ale nevšímame si ho, myslíme si, že je normálny. Vedieť to prelomiť je veľmi užitočné, aj keby ste práve rozoberali kvantovú fyziku, niekto vás ťukne po ramene a povie „prepáčte, horia vám topánky“, niektorí ľudia povedia „moment, práve hovorím…“ Na Západe máme zvyk takto sa zaseknúť. Ak idete napríklad do Japonska, je tam pružnosť, ktorú nemáme; keby sme tú pružnosť získali, náš život by bol hladší.

Otázka: Ako však nahradíte schopnosť, keď ste stále pohrúžení do pojmov?

Mike: Nemyslite si, že pojmy sú to najdôležitejšie. Keď sa s niekým rozprávame, myslíme si, že to, čo robíme, je to najdôležitejšie. Môžeme byť tesne pred tým, než niečo urobíme, niekto niečo povie a vyruší nás. Takže istá pružnosť je dobrá. Vieš o tom niečo povedať, Yoko?

Yoko: Hm…nie. Je to veľmi zložité.

Mike: Tu skončíme.

Ďakujem.