Bussho — 2. prednáška

Mimo tohto vesmíru nikdy nemôže existovať iný svet. A v prítomnom okamihu nikdy nemôže existovať iné ja.

Vidíme, že to veľmi dobre platí na to, o čom sme práve hovorili — hoci vieme, aké by veci mali byť, sme takí, akí sme. To neznamená, že sa nemôžeme zmeniť, ale sme takí, akí sme, vesmír je taký, aký je. Majster Dogen popiera, že mimo tohto vesmíru existuje iný vesmír, vesmír zahŕňa všetko, a popiera, že v prítomnom okamihu existuje iný on.

Zároveň nie je možné rozpoznať to intelektuálne, pretože naša myseľ je stále zamestnaná vykladaním skutočnosti na základe našich minulých skúseností (majster Yoka Genkaku).

Naša myseľ je teda stále zamestnaná vykladaním skutočnosti, stále myslíme na to, čo by sme mali, mohli, robili, robíme, čo musíme urobiť, čo sa stalo, ako sa to mohlo zlepšiť a podobne. Skutočnosť teda stále vykladáme na základe svojej minulej skúsenosti. Táto fráza sama v origináli pochádza z príbehu o majstrovi Yoka Genkaku. Majster Dogen sa potom vracia k tejto fráze z básne Gautamu Buddhu.

„Úplné prejavovanie bytia“ neznamená bytie, ktoré pochádza iba z náhodných okolností, pretože celý vesmír sa ukazuje presne taký, aký je.

„Celý vesmír sa ukazuje presne taký, aký je“ je v čínskom buddhizme veľmi známa fráza a je pravdivá, všetko je presne také, aké je. Úplne prejavovať bytie nie je niečo, čo rozličnými spôsobmi vychádza z okolností; úplne prejavovať bytie znamená byť takí, akí sme, tu a teraz. Pokračuje:

To však neznamená, že objektívny materiálny svet je bytím, ktoré sa úplne prejavuje. A na druhej strane buddhisti neveria ani tomu, že vesmír je sústredený okolo mojej existencie.

Tieto dve vety sú teda z opačných hľadísk. V prvej vete hovorí, že objektívny materiálny svet, teda vonkajší svet, nie je úplne prejavujúcim sa bytím, a na druhej strane osobný, subjektívny sebastredný svet nie je úplne prejavujúcim sa bytím. Keď však nerobíme žiadne delenie medzi vlastným sebastredným svetom a vonkajším objektívnym svetom, úplne prejavujeme bytie. Môžeme povedať, že je to rovnováha medzi naším vnútorným pohľadom a vonkajším svetom. Je to veľmi jednoduché: keď konáme, vždy odhadzujeme delenie medzi sebou a vonkajším svetom, hoci len na sekundu; keď zdvihneme šálku čaju, delenie medzi mnou a svetom zmizne. Povaha konania je teda rovnováha alebo jednota medzi sebastredom a vonkajším stredom.

Otázka: Mohli by sme zazen samotný opísať ako jednoduchú formu konania?

Mike: Áno.

Otázka: Čo je však konaním v zazene? Je to scéna?

Mike: Konanie.

Otázka: Je to bytie? Je to pozeranie?

Nemôžeme to rozpoznať. A práve preto je buddhizmus taký ťažký na vysvetlenie slovami. Pretože sa vždy pokúšame vysvetliť svet slovami, je pre nás veľmi ťažké všimnúť si skúsenosť, ktorú nedokážeme vložiť do slov. Počas zazenu však niekedy myslíme, niekedy si všímame svoje vnútorné pocity, niekedy vonkajší svet, ale niekedy je medzi nami a miestnosťou rovnováha. Najbližšie sa k tomu dokážem dostať pomocou predstavy fyzickej rovnováhy: niekedy si uvedomujeme vonkajšiu miestnosť alebo bolesť v nohách, prievan či vtáka, niekedy sa pozeráme dovnútra a sústreďujeme sa na myšlienky….

Otázka: Je toto všetko konaním zazenu?

Mike: Celé je to zazen.

Otázka: A je to nejakým spôsobom jeho podstata na nepatrný okamih?

Mike: Môžeme povedať, že je to nepatrný okamih. Aby ste čokoľvek vyrovnali, musíte sa kolísať; dynamickú rovnováhu nenájdete bez veľmi nepatrného pohybu. V tom pohybe je teda stredná poloha, ktorá je okamžitá. A v tej okamžitej polohe nemyslíme.

Otázka: Takže si ju neuvedomujeme?

Mike: Neuvedomujeme si ju. A ten istý okamžitý stav nastáva zakaždým, keď konáme: zložíte si okuliare a na okamih…, zdvihnete šálku čaju a je tam okamih, lenže si ho neuvedomujeme, a preto si ho nevšímame. Buddhistické učenie hovorí, že hoci si ho neuvedomujeme, nevšímame si ho, nemôžeme ho uchopiť ani riadne opísať, je základom nášho života, pretože tieto okamihy konania sú našou pôdou, našou rovnováhou. Bez neho sa odkloníme na jednu stranu — myslíme a myslíme — alebo na druhú stranu, kde uviazneme v materiálnom svete. Stred je teda pôdou, základom nášho života, ale nemôžeme ho rozpoznať.

Otázka: V mnohých vetách sa hovorí, že to nie je možné rozpoznať intelektuálne, pretože myseľ je stále zamestnaná vykladaním skutočnosti; znamená to, že to nie je možné rozpoznať intelektuálne preto, lebo keď myslíme intelektuálne, je naša myseľ zamestnaná, a keď hovoríme o zazene… nehovoríme intelektuálne, ale myseľ nie je stále zamestnaná?

Mike: Myseľ je stále zamestnaná, keď myseľ nie je zamestnaná, nie je myseľ.

Otázka: Kam do toho patrí „intelektuálne“?

Mike: Možno je to trochu nadbytočné, možno je to pozostatok po Nishijima Roshi; toto slovo používal často. Myslím tým duševné, myslenie, nejaký druh obrazu alebo pohybu v našom vedomí, ktorý zvyčajne nazývame myšlienkou alebo myslením, intelektuálnym rozpoznaním alebo niečím podobným.

Otázka: [nepočuteľné] staneme sa jedným a vtedy to rozpoznáme, ale môžete povedať, že ste jedno z toho mali pred piatimi minútami?

Mike: Mne sa zdá hovoriť to bez účelu.

Otázka: Pretože to….

Mike: Pretože je to preč. Môže to byť iba moja povaha, neviem; je to preč bez ohľadu na to, či som to mal alebo nie, najdôležitejšie je konať teraz. Môžeme teda sedieť a hovoriť o minuloročnom retreatu, ako každý konal a podobne, ale toto je tento rok. Predpokladám však, že to môžeme povedať. Nemôžeme prestať myslieť; ľudské bytosti nemôžu žiť bez myslenia. Keďže ho nemôžeme zastaviť, hoci si predstavujeme, že by sme ho mali vedieť zastaviť, je lepšie mať nejakú myšlienku, ktorá nás vedie k niečomu skutočnému, než myšlienku, ktorá nás vedie inam. Takže hoci sú pre mňa všetky tieto slová istým druhom klamu, hovoria mi: „tieto slová sú istým druhom klamu“ alebo „načo sú tieto slová“. Je to lepšie než hovoriť „niekde ďaleko je šťastná krajina“. Keďže myslíme, mali by sme mať myšlienky, ktoré ukazujú k základu nášho života. Základ nášho života je mimo týchto myšlienok, čo je poriadna otrava!

Otázka: Približujete sa teda niekam k tej predstave… tých kúskov v rovnováhe, k predstave žiadnej mysle?

Mike: Nie predstava žiadnej mysle, žiadna myseľ!

Otázka: Pretože k tomuto sa dá pristúpiť a myslieť si, že existuje intelektuálna myseľ a myseľ, ktorá je mimo intelektu, ale keď ste mimo intelektu.

Mike: Nie je myseľ.

Otázka: Vždy si myslím, že príde okamih, keď človek prestane čítať knihy alebo počúvať talky, ale zdá sa, že nikdy neprichádza. Zdá sa, že je tu akýsi hlad po tom, čo v skutočnosti iba znovu a znovu potvrdzuje tú istú vec.

Mike: Áno, presne tak, potrebujeme to. Je tu kóanový príbeh o majstrovi, ktorý svojim žiakom stále hovorí, že to nie je v sútrách, nečítajte sútry, strácate čas. Potom jeden zo žiakov nájde majstra, ako číta sútru, a povie mu: „hovorili ste nám, aby sme nečítali sútry, čo robíte?“ Majster odpovie: „Len si tienim oči.“ Potrebujeme si tieniť oči, neviem prečo, potrebujeme sa pozrieť do zásuvky a vidieť, ako hovorí: „nie, nie tu“; to znamená byť človekom, to sme. Predstava, že sa toho máme zbaviť a nejako byť dokonalí, je ideál, idealizmus. Buddhhovia otvárajú zásuvky, otvárať zásuvku a pozerať sa dovnútra je dôležité. To je náš život.

Otázka: Povedali ste, že v konaní, myslím, ste povedali, nie je vedomie.

Mike: Žiadna myseľ.

Otázka: Tieto malé konania robíme a nie sme si ich vedomí, neuvedomujeme si ich, a to je…

Mike: Nemyslím to v zmysle, že robíme veci, o ktorých nevieme, že ich robíme.

Otázka: Nehovoríte však, že ak si ich neuvedomujeme, nemôžeme si ich uvedomiť ako okamihy konania; aký to má potom zmysel?

Mike: Nemá to zmysel. Nič nemá zmysel; je to konanie, je to konanie. Robíme veci stále, všetci, keď ich robíme, vo chvíli, keď ich robíme celým úsilím, nie je priestor na všímanie si ani na pozorovanie seba; nie je hľadisko, z ktorého by sme sa mohli pozrieť na to, čo robíme, jednoducho robíme. Potom sa vrátime k svojej obvyklej zaneprázdnenej mysli, všimneme si, čo sme urobili, a pomyslíme si: „mal som to urobiť?“ Ale počas dňa a života prichádza miliardy ráz okamih, okamih konania. Je teda základom nášho života.

(zazvoní zvon)

Teraz skončíme.

Ďakujem.