Bussho — 1. prednáška

Vybral som si hovoriť o Bussho (buddha-prirodzenosti), prvej kapitole druhej knihy Shobogenzo. Je to dlhá a ťažká kapitola, takže som si istý, že ňou neprejdeme celou, a v každom prípade som svoju interpretáciu ešte nedokončil. Pre tých z vás, ktorí ich ešte nevideli, som začal robiť to, čo nazývam modernými interpretáciami kapitol Shobogenzo. Buď minulý rok, alebo rok predtým sme tu robili Genjo-koan a na zimnom sesshine v Rowardennane Uji. Potom som urobil Bendowa, takže toto je štvrtá z mojich moderných interpretácií. To, že ich nazývam modernými interpretáciami, naznačuje, že budem používať pomerne modernú angličtinu, a aj to, že sú to interpretácie; to znamená, že ak ich porovnáte s pôvodným anglickým prekladom, zistíte, že sa mu nie vždy zhodujú. Niekedy je to preto, že to, čo hovorí majster Dogen, som vyložil v modernej forme, a občas preto, že angličtina v našich pôvodných knihách Shobogenzo nie je dosť presná, nie je zrozumiteľná. Pri príprave interpretácií som použil tri zdroje; jeden je pôvodný anglický preklad, ktorý väčšina z vás videla v našom štvorzväzkovom Shobogenzo; druhý zdroj je iný preklad Shobogenzo, ktorý sme robili pred týmto, ešte koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov. Doma mám veľkú škatuľu so všetkými rukopismi toho prekladu a je to omnoho interpretatívnejší preklad založený na tom, ktorý v sedemdesiatych rokoch urobil sám Nishijima Roshi vo svojej skôr japonsky znejúcej angličtine; a tretí zdroj je originál, ktorý bez Yokoinej pomoci naozaj nedokážem jasne študovať, preto ho robíme vždy spolu, keďže Yoko študuje japonské Shobogenzo tak dlho, ako ja študujem anglické.

Takže moja moderná interpretácia, dúfam, jasnejšie vysvetľuje, čo sa majster Dogen pokúša povedať. To, čo som vám dnes dal, je asi polovica kapitoly, toľko som zatiaľ urobil. Možno v nej budeme pokračovať inokedy.

Bu znamená Butsu, teda buddha, a sho znamená prirodzenosť, je to teda celkom jednoduché — buddha-prirodzenosť. O buddha-prirodzenosti ako termíne sa v budhizme veľa diskutovalo v Číne a Japonsku, a predtým aj v Indii. V sanskrite je buddha-prirodzenosť buddhata; keď na koniec sanskrtského podstatného mena pridáte ta, vytvorí z neho „-osť“, takže ak chcete „buddhovosť“, alebo podstatu buddhu. Kapitola začína básňou Gautamu Buddhu. Sanskrtský zdroj k nej nemáme, ale bola zapísaná po čínsky a majster Dogen cituje práve čínštinu.

Gautama Buddha povedal:

Všetky živé bytosti vo svojom bytí úplne prejavujú buddha-prirodzenosť:
Buddha je vždy prítomný a nemení sa.

Keď to porovnáte s originálom, zistíte, že som použil frázu, ktorá v pôvodnej kapitole nie je. Táto fráza sa prvý raz objavuje v tejto básni a opakuje sa v celej prvej časti kapitoly, je to „úplne prejavovať bytie“. Je to trochu ťažkopádna fráza, ale je to pokus; chcel som zachytiť niečo z pôvodného čínskeho/japonského významu, ktorý sa v angličtine zachytáva ťažko. V japončine a čínštine môžete robiť veci, ktoré v angličtine robiť nemožno. Táto fráza sa objavuje znova a znova a ako hovorím, je to môj pokus; ak nájdem lepšiu frázu, rád ju zmením. Keď však budeme pokračovať, dúfam, že zachytíte, čo táto fráza znamená — úplne prejavovať bytie.

Báseň teda naznačuje, že všetky živé bytosti majú v sebe nejakým spôsobom buddha-prirodzenosť. „Buddha je vždy prítomný a nemení sa“ naznačuje niečo stále o buddhovi a stave buddhu. Majster Dogen potom túto báseň komentuje v nasledujúcom veľmi dlhom odseku, ktorý vôbec nie je členený. Tu je jeho komentár:

Toto je rozhodné učenie (hlasité tvrdenie) budhizmu samotného veľkého Gautamu.

„Hlasité tvrdenie“ som vložil do zátvoriek; v origináli je „leví rev“. Leví rev naznačuje niečo veľmi silné a veľmi prirodzené. Toto je rozhodné učenie alebo hlasité tvrdenie budhizmu samotného veľkého Gautamu. Majster Dogen hovorí, že to, čo Gautama Buddha povedal v básni, je tvrdením budhizmu; vyslovuje akúsi základnú pravdu alebo podstatu budhizmu.

Toto učenie bolo zároveň počas celých 2190 rokov štúdia stredom myšlienok a pohľadu všetkých buddhhov a všetkých našich predkov.

2190 rokov je viac než čas od Gautamu Buddhu k majstrovi Dogenovi a neexistuje nijaký komentár k tomu, odkiaľ toto číslo pochádza, ale myslíme si, že je to Dogenov výpočet, koľko rokov, koľko majstrovských rokov, uplynulo od Gautamu Buddhu do jeho času. Majster môže žiť osemdesiat rokov a ďalší tiež osemdesiat, ale ich časy sa prekrývajú; v chronologickom čase to nie je 2190 rokov, ale v životoch alebo majstrovských rokoch je to viac. Hovorí teda, že tvrdenie v básni bolo stredom myšlienok a pohľadu všetkých buddhhov a predkov počas všetkých rokov, keď sa budhizmus študoval a praktizoval. Pokračuje:

Sotva päťdesiat generácií pravých nasledovníkov Buddhovej pravdy až po môjho majstra Tendo Nyoja sa to naučilo praxou zazenu, vrátane dvadsiatich ôsmich predkov v Indii, ktorí žili v tomto stave a udržiavali ho praxou zazenu z generácie na generáciu, a dvadsiatich troch predkov v Číne, ktorí žili v tomto stave a udržiavali ho praxou zazenu z veku na vek.

Majster Dogen používa v origináli mnoho veľmi známych krátkych fráz, napríklad „prax a skúsenosť“ alebo „prax a štúdium“, a slovom prax myslí prax zazenu. V angličtine, hoci sú vety takto omnoho dlhšie, je podľa mňa oveľa jasnejšie napísať celý výraz „prax zazenu z veku na vek“ — tak budhisti udržiavajú svoju tradíciu.

Všetci naši predkovia žili v tomto stave a udržiavali ho praktizovaním zazenu.

Majster Dogen teda tvrdí, že to, čo Buddhova báseň hovorí o buddha-prirodzenosti, je niečo základné pre prax a štúdium budhizmu vo všetkých časoch a pre všetkých ľudí.

Čo znamenajú Buddhove slová: „Všetky živé bytosti vo svojom bytí úplne prejavujú buddha-prirodzenosť“?
A odpovedá:

Tieto slová znamenajú, že v skutočnosti človek, ktorého nemožno zachytiť slovami, prichádza odniekiaľ, čo nevieme presne opísať.

Je to záhadná veta. V origináli je to vlastne citát z jedného z koanových príbehov zo Shinji Shobogenzo, rozhovor medzi majstrom Daikanom Eno a majstrom Nangakuom Ejom. V tomto príbehu majster Nangaku Ejo hovorí majstrovi Daikanovi Enovi: „si človek, ktorého nemožno opísať slovami, a prišiel si odniekiaľ, čo nedokážeme opísať“. Znie to ako zvláštna vec, ktorú niekomu povedať, ale snaží sa tým povedať, že keď o človeku stojacom pred nami premýšľame vedomou mysľou, dávame mu históriu: prišiel odniekiaľ, má meno, niečo robí. Takže ja som Michael, pochádzam z Bristolu, sedím pred vami. Skutočná situácia v tomto okamihu je však mimo takéhoto opisu. Majster Nangaku chcel poukázať na to, že skutočnosť, stáť pred niekým, stretnúť niekoho, je mimo spôsobu, akým skutočnosť vykladáme, mimo histórie, ktorú sami sebe dávame. História, ktorú si dávame, je akýsi prídavok, ktorý uchovávame v pamäti a mozgu a ktorý používame na vzájomné dorozumenie. Môžeme však predpokladať, že keď lev stojí pred iným levom, nepremýšľa: „aha, videl som ťa predtým tam na chodníku, voláš sa…“. Týka sa to teda akéhosi bezprostredného prítomného okamihu a používa skôr zvláštnu frázu: „človek, ktorého nemožno zachytiť slovami, prichádzajúci odniekiaľ, čo nevieme presne opísať“.

Majster Dogen teda hovorí, že slová „všetky živé bytosti vo svojom bytí úplne prejavujú buddha-prirodzenosť“ majú niečo spoločné s tým, jednoducho byť tým, kým sme v prítomnosti, mimo výkladu, mimo mena, mimo toho, odkiaľ sme prišli, kam ideme alebo čo robíme — niečo nevysloviteľné, niečo, čo nemožno zachytiť slovami. Táto fráza teda naznačuje, že to, čo prejavujeme, je jednoducho skutočné tu a teraz, ale mimo všetkých našich výkladov. Potom ďalej podrobnejšie opisuje riadky básne:

„Žijúce“ alebo „vnímajúce“ alebo „životná forma“ alebo „tvor“

Používa alternatívne výrazy.

všetko označuje bytosti, ktoré žijú a úplne prejavujú svoje bytie.

Hovorí, že žiť znamená úplne prejavovať bytie.

Stručne: úplne prejavovať bytie je prirodzenosť buddhu. A všetky bytosti, ktoré úplne prejavujú bytie, sú živé bytosti. Práve v tomto okamihu prítomnosti živé bytosti v rovnováhe (vo vnútri a navonok) vo svojom bytí úplne prejavujú buddha-prirodzenosť.

Opisuje nám tu niečo o význame tejto frázy. „Práve v tomto okamihu prítomnosti“, „úplne prejavovať bytie“ znamená žiť. Táto fráza „úplne prejavovať bytie“, ktorú som vytvoril, nesie akúsi plnosť bytia v prítomnosti: plnosť bytia v prítomnosti, ktorú v niekom rozoznávame, keď nemyslíme na jeho meno, odkiaľ prišiel alebo kam ide; niečo bezprostredné, plné a skutočné. O tom majster Dogen hovorí.

Tento stav je obsiahlejší než rozličné stavy (koža, mäso, kosti a dreň), ktoré podľa Bodhidharmu dosiahli jeho žiaci, pretože je to vlastne človek.

V Shobogenzo a v niektorých koanových príbehoch sa nachádza príbeh o tom, ako sa majster Bodhidharma ku koncu života stretol so štyrmi žiakmi. Jednému žiakovi hovorí: „máš moju kožu“, čo naznačuje niečo na povrchu; druhému: „máš moje mäso“, čo naznačuje niečo hlbšie; tretiemu: „máš moje kosti“, čo naznačuje niečo ešte základnejšie; a poslednému: „máš moju dreň“, čo naznačuje niečo naozaj podstatné. Predpokladalo sa, že príbeh naznačuje, že žiakov hodnotil v poradí; viete, jeden je na povrchu, druhý žiak je o niečo lepší, tretí ešte lepší a štvrtý naozaj vynikajúci. Majster Dogen však tento výklad odmieta. Hovorí, že koža, mäso, kosti a dreň sú všetko skutočné veci. Myslí tým, že každý máme vlastnú povahu a tým, že vlastnú povahu máme, úplne ju prejavujeme takí, akí sme. Preto je nevhodné povedať, že ten či onen je lepší než niekto iný, alebo že ten či onen nie je taký bystrý, je rýchlejší alebo pomalší. A v tejto vete majster Dogen hovorí, že aj tieto kategórie z príbehu sú povrchné v porovnaní s úplným prejavením nášho bytia, pretože úplné prejavenie bytia je skutočný človek; je obsiahlejšie.

V tejto kapitole uvádza nemálo odkazov na príbehy a nemálo príbehov cituje.

Toto úplné prejavenie bytia, ktoré je prirodzenosťou buddhu, nie je pojem ako „bytie“ alebo „nebytie“.

Ak čítame niektoré rané budhistické spisy, nájdeme už v rozhovoroch Gautamu Buddhu s jeho žiakmi diskusie o bytí a nebytí. V ranom budhizme to bola veľmi veľká téma. Je veľmi známy rozhovor Gautamu Buddhu s jedným z jeho žiakov, nazývaným Katyayana alebo Katchana; je v pálijčine. Rozhovor je o tom, či je bytím alebo nebytím Stredná cesta. Buddha hovorí, že nie je ani bytím, ani nebytím. Ľudia potom stovky rokov premýšľali, čo by to mohlo znamenať; mysleli, rozprávali sa a písali, aby prišli na to, čo je to, čo nie je ani bytím, ani nebytím. V tejto vete majster Dogen myslí, že keď úplne prejavujeme bytie, sme za pojmami. Bytie a nebytie sú totiž pojmy — v mysli môžeme myslieť na niečo existujúce a niečo neexistujúce, ale nikto v dejinách vesmíru nikdy nevidel niečo, čo neexistuje. Hoci môžeme povedať „nebytie“, do dnešného okamihu je úplne nemožné nájsť niečo, čo neexistuje. V budúcnosti azda ľudia nájdu veci, ktoré neexistujú.

„Úplné prejavovanie bytia“ opisuje skutočné slová vyslovené skutočnými ústami Buddhu, opisuje pohľad našich predkov na skutočnosť, opisuje mňa ako žijúceho a dýchajúceho mnícha. Fráza „úplné prejavovanie bytia“ neopisuje niekoho, kto sa práve objavil, ani niekoho, kto tu bol od večnosti, ani niekoho, koho nemožno opísať slovami. Neopisuje ani bytosť vytvorenú vonkajšími okolnosťami, ani bytosť, ktorá je ilúziou.

Preberá teda rozličné kategórie, ozveny týchto kategórií nájdeme v rozličných budhistických spisoch, a hovorí, že to nie je žiadna z nich. Hovorí, že úplne prejavovať bytie je niečo skutočné a niečo skutočné je mimo našej schopnosti zachytiť to slovami. Chce povedať, že význam frázy „úplné prejavovanie bytia“ je skutočnosť, nie myšlienka. Je to niečo, čo robíme, nie niečo, čo môžeme zachytiť vo svojom opise. Preto vyslovuje tieto popretia — nie ja, Michael, ktorý kedysi žil v Tauntone a predtým v Londýne, nie človek, ktorý pokračuje už dlho, ale niečo v prítomnom okamihu. Pokračuje:

To, čo fráza opisuje, nie je spojenie dvoch rozličných vecí do jednej, ako „myseľ spojená s okolnosťami“ alebo „podstata spojená s formou“ či podobné pojmy. Z tohto dôvodu sú „živé bytosti úplne prejavujúce svoje bytie“ ja-a-svet-neoddelené,

Tu odkazuje na niečo, o čom majster Nagarjuna píše aj vo svojom diele Mulamadhyamakakarika: keď počujeme o jednote alebo o niečom za našimi pojmami, predstavujeme si v mysli veci poskladané do jednej. Keď teda počujeme „jednotu tela a mysle“, ľudia si predstavia: tu je telo, tu je myseľ, zvarme ich dohromady. Majster Dogen tu však trvá, rovnako ako majster Nagarjuna, na tom, že nejde o dve veci vložené do jednej; je len jedna vec. Dve veci z tej jednej vytvárame preto, aby sme svetu rozumeli ako ľudské bytosti. Niektorí ľudia si teda myslia: „áno, už to mám, máme telo a myseľ a sú veľmi zložito prepojené“, a aj dnes je mnoho kníh o vzájomnej prepojenosti tela a mysle. Sú to veľmi zaujímavé a užitočné knihy, ale budhizmus poukazuje na to, že je len jedna vec. Môžeme ju nazvať telo alebo myseľ a môžeme písať o tom, ako sú tieto dve prepletené, ale budhizmus trvá na tom, že nie sú dve; nejde o dve urobené jednou, je len jedna. Fráza „úplné prejavovanie bytia“ naznačuje niečo o tejto jednote, celistvosti, nerozdelenosti.

Z tohto dôvodu sú „živé bytosti úplne prejavujúce svoje bytie“ ja-a-svet-neoddelené,

Pomlčky naznačujú, že je to neoddelené, ale aj táto fráza je nedostatočná.

čo nezávisí od schopnosti zhromažďovanej deň za dňom,

Inými slovami, nezávisí to od nejakého druhu zručnosti, ktorú budujeme a stávame sa čoraz lepšími, až sa urobíme celistvými.

nevychádza z náhodných okolností,

Nie je to niečo, čo sa odohráva zvonka, iba tým, že sa nám veci prihodia.

nezávisí od nasledovania pravidla vesmíru,

Nie je to teda nejaký stav, ktorý získame nasledovaním nejakého pravidla, nech by bolo akokoľvek univerzálne.

a nezávisí od vlastnenia mystických síl

Budhistickým učiteľom sa pripisovali mystické sily po celé veky, už od čias Gautamu Buddhu.

ani od praktizovania s cieľom dosiahnuť výsledok.

Ak teda praktizujem zazen a niekoľko rokov v tom pokračujem, budem stále lepší a lepší, a možno sa potom stanem buddhom. Hovorí, že to nezávisí od žiadnej z týchto troch vecí. A ďalej hovorí:

Ak by živé bytosti úplne prejavujúce svoje bytie boli založené na schopnosti zhromažďovanej deň za dňom, na náhodných okolnostiach, na nasledovaní pravidla vesmíru a na iných podobných veciach, bolo by nevyhnutné, aby ľudia, ktorí úplne zakúšajú to, čo je skutočné, buddhhovia žijúci v stave múdrosti a schopnosť našich budhistických predkov vidieť skutočnosť všetci záviseli od schopnosti zhromažďovanej deň za dňom, náhodných okolností a nasledovania pravidla vesmíru. Nie je to tak.

Takže ak to zhrniem, hovorí, že úplne prejavovať naše bytie nie je niečo, čo sa učíme, v čom sa zlepšujeme a čo praktizujeme, aby sme získali. Nie je to nejaká zvláštna duchovná či mystická sila, ktorú máme alebo môžeme dosiahnuť. Keby to tak bolo, všetci ľudia, ktorí vidia, čo je skutočnosť, buddhhovia a naši predkovia, by museli závisieť od takých vecí, ale nezávisia. Postupne naznačuje, že fráza „úplne prejavovať bytie“ nie je pojmová, nie je spojená s učením, nie je to niečo, k čomu sa vybudujeme; je to niečo bezprostredné. A úprimne, nemôžeme pochopiť, o čom hovorí, ak nepraktizujeme zazen. Ak však zazen praktizujeme, môžeme zachytiť niečo z toho, na čo fráza „úplne prejavovať bytie“ v skutočnosti odkazuje. Fráza sú slová, ale odkazuje na niečo skutočné. Preto musíme vytvoriť spojenie medzi frázou a niečím, čo je pre nás skutočné. Ak nenájdeme nič skutočné, čo by sa k fráze hodilo, fráza nemá skutočný význam. Môžeme ju vysvetľovať intelektuálne a analyzovať ju, ale musíme hľadať nejakú skutočnú skúsenosť, ktorá pre nás týmto slovám zodpovedá. A táto skutočná skúsenosť pochádza zo zazenu. Takže v stave zazenu sa úplne prejavujeme, sme plní seba, zazen prejavuje nás, my prejavujeme zazen, sedíme takí, akí sme, sme buddhami, máme prirodzenosť buddhu. Všetko to na to ukazuje, ale to, čím to je, nedokážeme uchopiť tu, keď sedíme a rozprávame sa. Takto majster Dogen obchádza túto frázu.

Nie je to tak.

Nie je to niečo, čo zhromažďujeme, nejaká odmena, ktorú dostávame za svoje správanie, niečo, čo budujeme čítaním, ani niečo, čo sa nám stane zvonku.

Mimo tohto celého vesmíru nikdy nemôže existovať iný svet. A v prítomnom okamihu nikdy nemôže existovať iné ja.

Tieto dve vety nás znovu vedú k akejsi celistvej, úplne prejavenej skúsenosti. Keď premýšľame mysľou, vieme vytvoriť veľmi vynikajúce a presvedčivé teórie vesmíru, v ktorom môžu existovať iné vesmíry. A v inom vesmíre môže existovať iné ja. Alebo môžeme sami seba analyzovať a hovoriť o sebe, akoby nás boli dvaja; robíme to stále, núti nás k tomu jazyk — „dnes nie som so sebou spokojný“ — je to ty, ktoré so sebou nie je spokojné, spokojné? Spôsob, akým používame jazyk, je hádanka, ale nevšímame si to — „nabudúce si budem dávať pozor, ako to robím“, takže sú tam dvaja ľudia, ten, ktorý vie sledovať druhého, ako to robí. Pokúšame sa to robiť, a keď to robíme, rozdeľujeme sami seba. Nie je to kritika, je to fakt, robíme to všetci. Toto rozdelenie sa v čínštine nazývalo mať druhého človeka alebo niekedy vidieť druhý mesiac. Výraz v origináli teda hovorí, že druhý človek neexistuje; znamená to, že je len jedno ja. Hoci k sebe hovorím a o sebe premýšľam, je ma len jedno. Keď som jedným, úplne prejavujem seba.

Otázka: Hovoríte, že zazen je štandardná metóda, ale také skúsenosti máte aj v bežnom živote, nie?

Mike: Miliónmi spôsobov áno.

Otázka: Nedávno som pracoval s dievčaťom, ktoré bolo v zabezpečenom zariadení a bolo odsúdené za futbalové násilie, a prišla s celou kopou nálepiek v hlave. Potom som s ňou strávil nejaký čas osamote, potom som vytvoril celkom novú sadu nálepiek: je to obyčajné pätnásťročné dievča, a zase s tým odchádzam. Uprostred toho sme hrali Monopoly a všetky tie veci jednoducho zmizli.

Mike: Áno, teda presadzujeme sa mimo nálepiek, nielen v zazene, ale zazen je náš štandard. Kedykoľvek konáme celistvo, bez druhého človeka, úplne prejavujeme, kým sme. A keď úplne prejavujeme, kým sme, nevšímame si, kým sme. Sme tým, kým sme; nemyslíme na to, kým sme, nemyslíme, či sme dosť dobrí, alebo príliš dobrí, či je druhý človek lepší, či by sme to mali alebo nemali robiť, či je dobré alebo zlé to robiť, či to chceme alebo nechceme robiť; jednoducho to robíme. A v tom robení, v tom konaní, úplne prejavujeme sami seba, sme sami sebou. A ako hovoríte, Keith, deje sa to počas celého nášho života. Toto je téma tejto kapitoly: buddha-prirodzenosť je prirodzenosť buddhu, ale odkedy Gautama Buddha pred všetkými tými rokmi učil budhizmus, ľudia ju chápali nesprávne a stovky, ba tisíce rokov sa o buddha-prirodzenosti hovorilo ako o akejsi kvalite, kvalite, ktorú dostanete po tom, čo urobíte toto a tamto a postúpite v poradí či tak nejako. Majster Dogen však toto nedorozumenie v kapitole ničí mnohými rozličnými spôsobmi.

Otázka: Mike, niekedy používame frázu „nie som sám sebou“ alebo niečo podobné. Pojmovo premýšľate o niečom, čo musíte robiť; viete, že je dobré alebo zlé to robiť, namiesto aby ste to jednoducho robili, nech sa to ľuďom páči alebo nie…..

Mike: Áno, je to pravda. Keď povieme „dnes sa necítim sám sebou“, cítime: „dnes by som sa mal cítiť sám sebou“. Napríklad keď som dnes ráno vstal, necítil som sa veľmi dobre a mal som pocit, že by som mal byť o niečo lepšie, aká škoda. Majster Dogen však neskôr v knihe hovorí, že sme sami sebou. Mnoho budhistických príbehov hovorí, že sme sami sebou, keď nie sme sami sebou; nikdy od seba nemôžeme uniknúť. Sme naše podráždené ja, naše choré ja alebo naše šťastné ja. Je veľmi známy buddha, čínsky majster Hotei; nájdete jeho sochy s veľkým guľatým bruchom, ako sa usmieva. Hotei napísal krátku báseň, ktorá približne hovorí: „keď príde jasná myseľ, nechám svoju myseľ byť jasnou, keď príde zamračená myseľ, nechám svoju myseľ byť zamračenou“. Chce povedať, že sa jednoducho vyjadrujeme takí, akí sme, ale keď sa neprijímame takí, akí sme, prichádzame o celistvosť. Môžeme byť celiství aj keď sme chorí, môžeme byť celiství aj keď sme nešťastní, ale ak si myslíme, že by sme nemali byť nešťastní, rozdeľujeme sami seba.

Myslím, že dnes už ďalej nepôjdem, ale ak je ešte nejaká diskusia alebo body, ku ktorým sa vrátiť, budeme pokračovať v tom.

Otázka: Hovorí všetky živé bytosti, ale nie je niekde v Shobogenzo, kde hovorí o škridlách, tehlách a poliach a podobne? Dokážete to objasniť?

Mike: Všetky bytosti majú buddha-prirodzenosť, áno, ale báseň hovorí všetky živé bytosti. Je teda kameň živý? V kapitole Hory a vody (kapitola 14, Sansuigyo) sa hovorí: „kamenná žena rodí deti v noci“, čo je veľmi zvláštna fráza. A v inej kapitole sa hovorí, že hory sa pohybujú. Myslím, že v Japonsku záhradníci dávajú kameňom rod, takže sú mužské a ženské kamene a majú rozličné povahy. Čo je teda živá bytosť? Je rastlina živá? Je bytím? Neviem odpovedať, viete odpovedať vy? Zrejme to naozaj závisí od toho, ako sa na veci pozeráme.

Otázka: Dogen povedal, že kamene majú kamenné vedomie.

Mike: Správne. Ale áno, Shobogenzo hovorí, že všetky veci majú buddha-prirodzenosť. Môžeme prechádzať lesom a cítiť, že stromy sú nejakým spôsobom živé, žijúce a prinášajú nám akýsi pokoj.

Otázka: O ľudských bytostiach však naozaj môžeme vedieť iba my, nie? Môžeme sa domnievať, aké to bolo pre psy, keď dnes ráno vošli, ale sú to samé predstavy.

Mike: Pes je však pred nami, takže ak k nám pes príde a očuchá nás, aspoň vieme, že nás príliš nemá v neobľube.

Otázka: Keď hovoríte, že človek, ktorého nemožno zachytiť slovami, prichádza odniekiaľ, čo nevieme presne opísať, ako môžeme nepresne opísať, odkiaľ sme prišli?

Mike: Nepresne?

Otázka: Áno, hovorí sa, že to nevieme opísať presne, čo naznačuje, že odkiaľ sme prišli, vieme opísať nepresne.

Mike: Musím tie slová zmeniť; je to moja interpretácia frázy, ktorá v doslovnejšej angličtine hovorí: „človek takéhoto druhu prichádza z nevysloviteľného miesta“.

Otázka: [nepočuteľné] Väčšina našich opisov je nepresná, Londýn je nepresný.

Mike: Áno, ale možno je to skôr „nevysloviteľné“, lenže toto slovo je pre ľudí dosť záhadné, a preto sa ho snažím trochu zjednodušiť. Nechcem však naznačiť, že je to miesto, ktoré nevieme celkom opísať, ale skôr že miesto, odkiaľ prichádzame… kde je, čo je, kto ste, odkiaľ prichádzate? Je to teda istý druh popretia intelektuálneho myšlienkového postupu, ktorý okolo niekoho vytvára obraz. Ak dokážete navrhnúť lepší spôsob, pravdepodobne to zmením. Citát v koanovom príbehu je omnoho kratší.

Otázka: Mike, viete, tam kde sa hovorí „schopnosť zhromažďovaná deň za dňom“, hovorili ste, že je to úplné prejavovanie, ak naozaj niečo robíte. Povedzme, že krájate bochník chleba, len krájate, boli by ste celiství; ale ak by ste premýšľali, boli by ste rozdelení. Myslíte si však, že praktizovaním zazenu budete pravdepodobnejšie len celistvo krájať chlieb?

Mike: Áno, „schopnosť zhromažďovaná deň za dňom“ jednoducho znamená, že úplné prejavovanie nášho bytia nie je výsledkom budovania našej schopnosti. Zvyčajne si myslíme, že aby sme sa napríklad stali dobrým plavcom, trénujeme; zvyčajne si myslíme, že aby sme sa stali dobrým buddhom, trénujeme, a to nie je nesprávne, ale majster Dogen hovorí, že úplné prejavovanie nášho bytia nie je výsledkom niečoho, čo robíme, je to stav v prítomnom okamihu. V tomto zmysle je nezávislé od minulosti a budúcnosti.

Otázka: Je to teda ďalšie popretie mentálneho procesu?

Mike: Áno. Ale k tomu, čo ste hovorili o krájaní chleba: keď sedíme v zazene, neustále sa cvičíme sedieť takí, akí sme, a odkladať všetky myšlienky, ktoré sa tlačia dnu a zase odchádzajú. Cvičíme sa teda krájať chlieb, to je zazen, je to krájanie chleba. Úplne nakrájať chlieb je to, k čomu sa cvičíme; ak sa cvičíme robiť to, možno to urobíme. Dogenov opis tu však ide za to; hovorí, že to nie je výsledok tréningu, je to skutočnosť v prítomnom okamihu. Keď však niečo popiera, v nasledujúcom odseku alebo kapitole často zistíte, že to potvrdí, pretože na pochopenie skutočnosti potrebujeme viac než jeden pohľad. Ak teda povieme, že skutočnosť je proces, budhistický stav je proces; cvičíme a cvičíme a potom sa staneme buddhom. Nuž, je pravda, že ak praktizujeme zazen deň za dňom, staneme sa zručnými v praktizovaní zazenu alebo sa naučíme jednoducho sedieť. Môžeme teda povedať, že áno, je to istý druh procesu; musíme o tom takto hovoriť, je to jediný spôsob, ako veciam rozumieť. Skutočná skúsenosť však odnikiaľ neprichádza; je to jednoducho to, ako sa cítime v tomto okamihu alebo ako v tomto okamihu zakúšame situáciu. O tom tu majster Dogen hovorí.

Otázka: Môžem len povedať, že sme sa vlastne cvičili zbavovať vecí, nie cvičiť sa veci získavať. Odhadzovať ich.

Mike: Presne tak, odhadzovať ich, takže sa cvičíme odcvičiť, odcvičujeme sa.

Otázka: Ale nikdy sa to nezastaví, však? Myslím, keby ste robili zazen 25 rokov, naozaj by ste v ňom boli dobrí, a ak by ste prestali…

Mike: Keď prestaneme dýchať, zastaví sa to.

Otázka: Takže keby ste prestali s praxou, niečo ste nenahromadili, predpokladám….

Mike: Niečo sme odnahromadili.

Otázka: Neukazuje na myšlienku, že nemáme niečo, čo môžeme udržať bez ďalšej praxe?

Mike: Nemôžeme si to ponechať, lebo sme sa toho práve zbavili. Dogenova fráza teda znie odhodiť to, nie získať to. Keď to odhodíme, ako si to môžeme ponechať? Práve sme to odhodili.

Otázka: A je to takmer vytváranie návyku odhadzovať to?

Mike: Áno, potom odhodiť návyk. Je teda nezvyčajne zručný v tom, že sa pokúša presne ukázať na veci, ktoré ani nevidíme, ani necítime, ale tieto veci, ktoré sa pokúša opísať, sú aspekty skutočnosti za naším pojmovým svetom. Skutočnosť za naším pojmovým svetom je jednoduchá, lebo je tu a teraz. Nie je teda za ním, je tu. Musíme sa však zbaviť všetkých pojmov, aby sme si dovolili byť tu. A keď si dovolíme byť tu teraz, úplne prejavujeme, život.

Otázka: Môžete to obrátiť aj opačne v tom zmysle, že skutočnosť prejavuje nás, buddha-prirodzenosť nás prejavuje alebo uskutočňuje, takže to nie som ja, kto uskutočňuje niečo, ale skutočnosť uskutočňuje mňa. Nie je to teda ani obojsmerný proces, je to — je to tak. Kamene a stĺpy, škridly a hory ma prejavujú alebo uskutočňujú, som toho súčasťou.

Mike: Áno, potrebujeme však oba pohľady. Ak poviete, že niečo prejavuje mňa, veľa ľudí bude hľadať toto „niečo“. Ak povieme „ja prejavujúce niečo“, veľa ľudí bude potom hľadať to „ja“. Majster Dogen teda hovorí: zabudnite na niečo a zabudnite na „ja“. Slovami to však nedokážeme. Áno, často obracia pohľad a je to veľmi užitočný spôsob, ako sa na veci pozerať.

Otázka: Nedokážem si však predstaviť myseľ, ktorá by nepojmovala.

Mike: Ani ja nie, je to nemožné.

Otázka: Robíme teda toto a potom odhadzujeme pojmy, ale v skutočnosti sa ako ľudskej bytosti zdá byť mimo možnosti to urobiť.

Mike: Absolútne, v mysli je mimo možnosti to urobiť. Ale zakaždým, keď konáme, robíme to; zakaždým, keď konáme, všetko to odhodíme.

Otázka: Zažil som to dnes ráno, keď som robil svoje cvičenia.

Mike: To bolo dnes ráno. Takže si nevieme predstaviť nemyslieť, je to úplne nemožné.

Otázka: Na okamih to dokážete, teda robíme to [nepočuteľné] stať sa buddhom je za….

Mike: Áno, za našou schopnosťou o tom premýšľať. Môžeme však robiť niečo, čo úplne prejavuje nás samých. A aby sme úplne prejavili seba, my a svet musíme byť úplne zapojení. Robíme to stále, ale nevšímame si, že je to základ nášho života. Myslíme si, že základom nášho života je všetko ostatné; myslíme si, že všetky tieto slová, ktoré tu teraz chrlím, myslíme si, že počúvanie, ako hovorím o budhizme, nás nejako naučí budhizmus. Ale konanie alebo činnosť je základom nášho života a konanie alebo činnosť je to, o čom majster Dogen píše. Nemôže o tom však písať a nikdy nedokázal dokončiť, čo chcel povedať.

Tu skončíme.

Ďakujem.