Zima 2004 — Uji

V týchto piatich talkoch Mike podáva Uji ako svoju modernú interpretáciu náročnej Dogenovej kapitoly a používa „čas-prítomnosť“ pre existenciálny výklad bytia tu v tomto čase. Začína tvrdením, že čas je prítomnosťou a prítomnosť časom, pričom zachováva, že ani hodinový čas, ani vnímané tempo času nie sú absolútne. Séria preto nenahrádza bežnú reč o čase lepšou teóriou: pridáva pohľad, v ktorom má každý človek a vec svoju čas-prítomnosť a jediný skutočný okamih i miesto sú tu a teraz. Táto prítomnosť nie je ani súkromným duševným stavom, ani sľúbenou čistou podmienkou, pretože patria k nej aj sklamanie, hnev, ospalosť, myslenie a úsilie stať sa buddhom.

Tvrdenie nesie zámerné napätie: príčiny, pamäť, plány a vedecké procesy zostávajú použiteľné, no Mike opakuje, že proces je a proces nie je, a odmieta chápať skutočnosť ako spojitý proces. Nejde mu o to, aby toto napätie vyhral vysvetlením, ale o všimnutie si, ako nás mentálne obrazy, skonštruované ja a očakávanie budúceho dosiahnutia môžu odvádzať od stavu, v ktorom už sme. Zazen preto podáva ako premenlivú rovnováhu, nie ako pevný výdobytok; držanie tela a plná činnosť nás môžu priviesť späť ku skutočnosti, no nevynútia dokonalý stav ani nerobia myslenie bezcenným. Jeho výklad trvá na konaní: čas-prítomnosť zakúšame v konaní, nie iba v premýšľaní, a človek stratený v myšlienkach stále viditeľne sedí v spoločnej miestnosti. Spojenie človeka, sveta a času je preto praktické, nie iba metafyzické: v konaní vesmír robí sám seba skutočným a obyčajné činnosti môžu ľudí vrátiť ku skutočnosti.

Jazyk nám pomáha dorozumieť sa a skúmať, no opisy svoje predmety obmedzujú a nie sú vecami samými, takže žiadna formulácia — ani Mikeova — napokon nevlastní to, čo pomenúva. Svoj výklad preto nazýva interpretáciou, nie vedeckým tvrdením ani konečným vysvetlením, a ponecháva spolu bežné výroky, že deň prešiel rýchlo a že trval dvadsaťštyri hodín. Výklady minulosti či budúcnosti sa stále vyslovujú z prítomnosti, čo však neruší minulé udalosti, príčinnosť, spoločný vytvorený svet ani obyčajnú prácu v ňom. V záverečnom pohybe séria žiada všimnúť si, akí sme, úprimnou činnosťou robiť skutočným to, čo robíme, a k prítomnosti sa vracať — nie z nej unikať.