Uji — 4. prednáška

Návrat k textu

Majster Dógen jednoducho predniesol svoju prednášku a je celkom krátka. My ju však rozoberáme, a tým je akosi ťažšia. Shobogenzo som nerozumel ani prvý raz, ani druhý, ani tretí. Nishijima Roshi vravieval, že sa naň pozerá skôr ako na obrovské plátno: ak o ňom premýšľame skôr ako o plátne, môžeme tam vidieť kúsok a inde ďalší. A myslím, že má pravdu. Keď sa k tomu znovu a znovu vraciame, môžeme pomaly niečo získať, aj keď niektorým vetám nerozumieme; aspoň vo mne zanechávajú nejaký dojem. Hoci som sa to pokúsil vyložiť, premýšľam, či je môj výklad na niektorých miestach jasnejší alebo menej jasný než originál. Ale je to výklad.^[1]

Príklad jari

Hovorí, že celý vesmír postupuje z jedného okamihu do druhého a že nie je statický, ale ani spojitým procesom, takže je pre nás ťažké tomu porozumieť. Jeho príkladom je jar. Plynutie času však nezahŕňa nič vonkajšie.^[2]

… plynutie nie je jar sama … Jar sa však robí skutočnou v každej čas-prítomnosti procesu jari.^[2]

Máme proces, ktorý nazývame jar, a hovorí, že hoci toto obdobie pokladáme za jar, skutočná jar je práve teraz. Musíme sa k tomu znovu a znovu vracať. Chce, aby sme sa vracali k rozdielu medzi tým, čo je skutočné tu a teraz v tejto čas-prítomnosti, a tým, čo nazývame jarou, procesom alebo človekom.^[3]

Čas v skutočnosti neexistuje, ale je naozaj užitočný

Hovorí, že ak si myslíme, že existuje niečo, čo jestvuje vo všetkých časoch a svetoch a prechádza z okamihu do okamihu, potom to nie je správne. Neexistuje nič skutočné a nemenné, čo by z okamihu do okamihu prechádzalo a volalo sa čas. Ale nazývame to časom. Je to istá paralela s tým, čo hovorí o trvalom nemennom ja. Náš pojem času má niečo skutočné, pretože pre nás zodpovedá niečomu skutočnému, ale v skutočnosti neexistuje. Hoci však v skutočnosti neexistuje, je naozaj užitočný. A „plynutie času z okamihu na okamih nezahŕňa žiadny vonkajší predmet“ znamená, že môžete sedieť bez toho, aby ste niečo robili, a predstavovať si plynutie času; neznamená to nič vonkajšie.^[3][4]

Vety, ktoré si navzájom protirečia

Otázka: Hodiny sú vonkajšie, ale nie sú časom, však?

Nie, len sa na ne stále pozeráme a sú iné, a tak povieme, že čas sa pohol. Vety sú však protirečivé; to je veľký problém pri čítaní Shobogenzo: povie jednu vec a potom opak. Dať tomu zmysel nie je ľahké, kým si nevšimneme, že skutočnosť sama nie je protirečivá, ale naše vysvetlenia si musia navzájom protirečiť, aby ju uchopili. Povieme, že dnešok prešiel veľmi rýchlo; ale dnešok mal presne 24 hodín. Zvyčajne jedno nazývame objektívnym a správnym, druhé subjektívnym a nesprávnym. On však vyslovuje protirečivé tvrdenia a dáva im rovnakú hodnotu.^[5]

Otázka: Čomu tam protirečí?

Tej vete na konci predchádzajúceho odseku: „plynutie času z okamihu na okamih nezahŕňa žiadny vonkajší predmet“, takže nie je nič vonkajšie, iba plynutie času, a potom vete na konci tohto odseku: „ak si myslíme, že existuje nejaká meniaca sa bytosť, ktorá prechádza z okamihu do okamihu“.^[5]

Basoova odpoveď

V príbehu kóanu sa majster Yakusan, ktorý sa naučil všetky klasifikácie budhistickej teórie, pýta majstra Basoa, aký bol zámer majstra Bodhidharmu, keď prišiel z Indie do Číny. Bola to svojím spôsobom akási ustálená otázka. Znamenala: keď niekto ide šíriť budhizmus niekam, čo ho k tomu vedie? Aký má zámer?^[7][8]

Keď majster Baso Doitsu počul túto otázku, odpovedal: „V jednej čas-prítomnosti bol pohnutý zdvihnúť obočie a žmurknúť, v inej čas-prítomnosti nebol pohnutý zdvihnúť obočie a žmurknúť. …“^[9]

Majster Baso sa pokúša povedať, že jednoducho išiel: v jeho konaní je niečo prirodzené.^[9]

Keď majster Yakusan počul tieto slová, celý budhizmus mu bol jasný a povedal majstrovi Basoovi: „Keď som študoval s majstrom Sekitoom, bol som iba komár sediaci na chrbte obrovského vola!“^[9]

Myslím, že vo všetkom, čo robíme, máme sklon očakávať, že sa niečo stane: následkom nášho súčasného úsilia očakávame výsledok. Povedzme keď cvičíte jogu, čakáte, že budete ohybnejší, a ak nie ste, máte pocit, že robíte niečo zle. Budhistické učenie však hovorí, že veci sa prirodzene rozvíjajú: neponáhľajte sa, robte svoju prax a ono sa to stane. My však bývame netrpezliví. Majster Yakusan študoval budhistickú teóriu a klasifikácie a myslel si, že čím ich získa viac, tým viac porozumie. Potom majster Baso hovorí: „Žmurknúť? Nežmurknúť?“ Inými slovami, je to akýsi prirodzený proces, nie výsledok nejakého zámeru. Majster Bodhidharma nemal silný zámer typu: „Pôjdem do Číny šíriť budhizmus!“ Jednoducho sa to stalo.^[10]

Niektoré odpovede v príbehoch kóanov znejú tak zvláštne, že ľudia myslia, že tam je nejaké mystické tajomstvo; myslím si však, že všetky sú zvláštne iba pre spôsob, akým ľudia hovorili, a preto, že preklad niekedy nie je dosť jasný. Vychádzam vždy z toho, že museli hovoriť niečo rozumné a pozemské.^[11]

Hory a oceány sú čas-prítomnosť

… Obočie, ktoré majster Bodhidharma zdvihol, alebo oko, ktorým žmurkol, môže označovať horu alebo oceán, … pretože hory a oceány a jeho obočie a oči sú jeden celok.^[12]

Môžeme sa domnievať, že tým spája oko s vonkajším svetom. Keď sa na niečo pozeráme, oddeľujeme človeka, ktorý sa pozerá, od predmetu a cítime, že je to aktívny proces, svetlo vychádza z nášho oka; ale v skutočnosti to tak nie je.^[12]

Všetko toto je čas-prítomnosť. Hory sú čas-prítomnosťou a oceány sú čas-prítomnosťou. … Z tejto pravdy sa Gautamovi Buddhovi objavila jasná hviezda, objavil sa stav buddhu … Všetko je čas-prítomnosť. Bez čas-prítomnosti by tu a teraz nemohlo byť nič.^[13][14]

Stotožňuje čas-prítomnosť s vonkajšou krajinou a obchádza okolo slov majstra Basoa, aby posilnil, že čas-prítomnosť je jednoducho to, čo je tu a teraz. A to, čo je tu a teraz, nie je oddelené. To je najviac, čo o tom môžem povedať.^[13][14]

Zmena videná v okamihu

Vidím pohybujúce sa veci, takže ma láka povedať, že je to dôkaz následnosti okamihov, a predsa je to, samozrejme, vždy v okamihu. Čítal som článok o experimentoch so zrakom, ale nepamätám si ho dosť jasne, aby som vám ho podrobne vysvetlil. Výsledok však zrejme je, že to, čo vidíme ako kontinuum, vypĺňa náš mozog alebo pamäť.^[15]

Pohyb však naozaj vidíme: moje pery sa hýbu, Stuartova noha sa hýbe. Ak chceme hovoriť o zmene pojmami budhistickej teórie, máme problém, pretože nepochybne existuje nejaký proces, ktorý sledujeme vedomím. Majster Dógen však v tejto kapitole uvádza aj okamžitý pohľad a tieto dva pohľady k sebe nepasujú. Pred nami si nič neprotirečí, ale v mozgu si to protirečí. Aby budhizmus tento protiklad vyriešil, trvá na tom, že musíme vyjsť z oblasti myslenia. Hovorí: „Áno, premýšľajte o tom, zamotáte sa do uzlov; prestaňte myslieť a uzly zmiznú.“ A v tomto zmysle je Dógenovo písanie dosť kruté, lebo nás zamotáva do uzlov a potom ho môžeme položiť pod stôl a ísť na prechádzku. Skutočnosť sama nie je protirečivá, ale naše spôsoby, ako ju chápeme, také byť musia. Aspoň sa zdá, že musia.^[17]

Jas prítomnosti

Otázka: Je „osvetľovanie svetla čas-prítomnosti“ iba slovný obrat, alebo Dógen vníma nejaký vzťah medzi svetlom, časom a prítomnosťou?

Oboje. Je to aj istý poetický obraz. Naša predstavivosť nemá jas toho, čo naozaj vidíme. Keď cvičíte zazen, niekedy si nie ste istí, či spíte alebo ste hore; je to celkom pokojné, ale nie jasné. Potom sa niekedy akoby prebudíte, všetko okolo je jednoducho tu a je to jasnejšie. Keď nie sme zachytení obrazmi v mozgu, prítomnosť je najjasnejšia — je akoby osvetlená. Nie je to iba poetický obraz, pokúša sa opísať aj niečo skutočné. Keď sa cítime svieži, všetko má akúsi jasnosť; keď sme unavení alebo keď myslíme, veci strácajú jas. Myslím, že sa tým obrazom dotýka aj toho.^[17]

Vytvorený svet

Otázka: Takže aj na všednej úrovni vytvárame obraz.

Áno, obraz, ktorý vytvárame, je akýsi vytvorený svet. Neznamená to, že nie je skutočný, ale všetci ho vytvárame a potom sa na ňom zhodneme, aby sme ho mohli zdieľať. Nezdieľajú ho iné bytosti, ktoré nemajú náš spôsob komunikácie: rastlina ho nezdieľa; pes ho zdieľa sčasti. Všetci ho zrejme dopĺňame tým istým spôsobom, hádam.^[19]

Otázka: Takže sa musíme pokúsiť odnaučiť sa to všetko?

Nie, iba si môžeme všimnúť, akí sme.^[19]

Otázka: Čas je teda ako nástroj riadenia?

Je to nástroj prežitia: učíme sa sadiť v určitom čase roka podľa polohy slnka. Je to hádanka … čo je čas?^[20]