Uji — 5. prednáška

Vôľa a slová

Majster Kisho … káže zhromaždeniu:

V jednej čas-prítomnosti je vôľa prítomná, ale slová neprítomné. V jednej čas-prítomnosti sú slová prítomné, ale vôľa neprítomná. …^[1]

Niekedy chceme niečo povedať, ale nevyjde to von; niekedy to vyjde von skôr, než to chceme povedať. Báseň teda opisuje situáciu, ktorú zažívame vo svojich bežných životoch. Majster Dógen potom k tejto básni pridáva vlastný komentár.^[2]

Aj vôľa, aj slová sú čas-prítomné. Aj prítomnosť, aj neprítomnosť sú čas-prítomné. …^[2]

Je určitý stav, v ktorom sa veci dejú prirodzene, a stav, v ktorom sa cítime donútení mlčať alebo donútení hovoriť. A majster Dógen hovorí, že je to v poriadku, všetky tieto situácie sa dejú v čas-prítomnosti.^[2]

Kým sa okamih neprítomnosti neskončil, okamih prítomnosti už prišiel.^[3]

V origináli to ilustruje somárom a koňom: somár ešte neodišiel, ale kôň už prišiel. Nemá to nijaký mystický význam. Spôsob, akým som to preložil, naznačuje chvíľu, keď slová jednoducho spontánne povieme: ešte nie sme celkom pripravení, ale už sme to urobili.^[3]

Kým vôľa neodišla, slová prichádzajú. Byť prítomný neznamená, že niečo prišlo. Byť neprítomný neznamená, že niečo odišlo.^[3]

Znova popiera procesný pohľad: „Mám slová v hlave, chcem ich povedať, tak ich teraz poviem.“ V skutočnosti však naznačuje, že iný pohľad je tento: práve teraz sme ticho, práve teraz hovoríme; čas hovoriť neprichádza odniekiaľ. Je to ako jeho opis jari: dnes je jednoducho jar, nie proces prichádzania a odchádzania jari.^[4]

Slová obmedzujú

Slovo „vôľa“ opisuje vôľu samu a zobrazuje vôľu ako predmet. …^[4]

Keď niečo opisujeme slovom, toto slovo tomu predmetu celkom nezodpovedá, nejakým spôsobom predmet obmedzuje. Keď niečo opisujeme — „Mike“ — obmedzujem ťa alebo ti dávam hranicu a tým ťa neopisujem. Pojem „vôľa“ opisuje niečo skutočné, no zároveň z toho robí predmet. Takto robia slová.^[4]

Opisy opisujú veci, ale opis veci nikdy nie je vec sama.^[5]

Potom uvádza príklad stretnutia:^[5]

Keď stretnem osobu, „osoba“ stretne inú „osobu“.^[5]

To je objektívny obraz.^[5]

Keď stretnem seba, prejav stretne prejav.^[5]

Nemôžeme zo stretnutia seba urobiť predmet, jednoducho niečo stretne niečo.^[5]

Koniec kapitoly

Na konci kapitoly pridáva vlastnú báseň, založenú na básni majstra Kishoa:^[5]

Vôľa a slová napoly prítomné sú tiež v čas-prítomnosti.^[5]

Použitím slova „napoly“ tu chce rozbiť náš dokonalý obraz.^[5]

Koniec. Ak si prečítate originál, možno zistíte, že vo vás vytvorí jasnejšie obrazy, neviem; toto je iba môj výklad.^[6]

Ako vychádza reč

Otázka: Táto predstava, že na niečo myslíme a potom to povieme, je spojená s procesným pohľadom. Moja vlastná skúsenosť vôbec nie je taká.

Myslím, že herci vedia, že ak iba odriekate, čo ste sa naučili, nestane sa to živým. Robíme si plány, čo povieme, no von to v skutočnosti nepríde takto, je to akési usmernenie. Moja skúsenosť je tá istá. Daniel Dennett hovorí, že nedokážu nájsť model, ktorý by fungoval, ak počítajú čas, za ktorý sa nervový prenos dostane z mozgu do úst. Nedokážu vytvoriť model, ktorý by zodpovedal tomu, ako myslíme.^[7]

Budhizmus nepredbieha to, čo objavuje veda, no hovorí, že naša skutočná skúsenosť je často… nič nevychádza, alebo vyjde niečo iné, než sme si mysleli. Je to omnoho nezvyčajnejšia, prekvapivejšia situácia, než ako sme sa naučili o nej premýšľať. Ak si myslíme, že predtým, než niečo povieme, musíme myslieť na to, čo povieme, niekedy nič nepovieme. Ak len necháme slová prísť, keď tam sú, a neprísť, keď tam nie sú, je to jednoduchšia situácia.^[8]

Z ničoho

Otázka: Nie je tam okrem času ešte niečo, to, čo hovoríme, vychádza z ničoho?

Áno, to je pointa.^[9]

Otázka: Takže pre vedca je nemožné to čítať…

Áno, presne tým smerom ide výskum Daniela Dennetta, no vedci nemôžu povedať, že je to nemožné. Budú sa na to pozerať bližšie a uvidia podrobnejší obraz.^[9]

Niečo, čo vychádza z ničoho, vôbec nemusíme riešiť. A to je pointa majstra Dógena: hoci máme procesný pohľad a ľudské bytosti chcú rozumieť tomu, čo robia, v skutočnosti teraz hovorím. Majster Dógen hovorí, že porozumenie je skvelé, mali by sme sa snažiť rozumieť, no nezabudnime, že to robíme. Robíme to, kým o tom premýšľame, a robenie je akýsi zázrak. Môžeme povedať, že to vychádza z ničoho, nemôžeme to povedať vedecky, ale môžeme to povedať.^[10]

Prítomnosti neunikneme

Otázka: Čo hovoria vedci o veľkom tresku, veď ten vyšiel z ničoho?

Gautama Buddha podľa majstra Nagardžunu povedal, že svet nemá začiatok ani koniec. Možno ho budeme musieť opraviť. Tým myslí, že prítomnosť je vždy tu. Predpokladať čas, keď neexistuje prítomnosť, znamená akosi poprieť čas-prítomnosť. Čas-prítomnosť nikdy nezmizne, a tak čas-prítomnosť pokračuje navždy.^[11]

Myslím, že vedecký úspech je úplne úžasný, no mnohé teórie začali tým, že sa malá čiara na spektrograme posunula o jeden milimeter doprava. Nie že by teórie boli nesprávne, ale mali by sme si všímať základ teórie.^[11]

Z hľadiska filozofie majstra Dógena je to nevhodné hľadanie, pretože hovorí, že práve tu je čas jednoducho prítomný. Vesmír je tu, toto je skutočnosť. A to, čo vytvárame ako časovú líniu, ktorá sa vracia k začiatku vesmíru, existuje iba ako výtvor vo všetkých našich mysliach v tejto chvíli. Keďže však existuje vo všetkých našich mysliach, má obrovskú moc. Vytvárame celú históriu, akoby tam bola. A on hovorí, že nie je, všetko je tu a zdieľané. No to nie je veľmi populárne tvrdenie.^[12]

Našťastie, či už odpoveď nájdeme alebo nie, všetci sme tu. A toto chce majster Dógen povedať: ľudia, ktorí myslia na predchádzajúce životy alebo minulosť vesmíru, na budúcnosť, na iné svety, to všetko robili vždy, bez jedinej výnimky, z prítomnosti. Nikdy nemôžeme uniknúť prítomnosti, to hovorí Dógen. To je všetko, čo hovorí.^[12]

Otázka: Prečo vysvetľuje to, čo ste povedali, čo je celkom jednoduché tvrdenie, takým obrovským spletencom uzlov?

Jediný dôvod, pre ktorý môžem povedať túto jednoduchú vetu, je, že som sa pozrel na všetko, čo povedal. Niektorí ľudia sú hlúpi a majú veľké šťastie, pretože veci často vidia veľmi jednoducho a priamo. No my chudáci, ktorí sme šikovní, musíme ísť tým spletencom stále ďalej, až kým neuvidíme niečo, čo nás vyvedie zo spleti na toto miesto tu a teraz.^[13]

Späť na zem

Nemôžete uniknúť. Nie je to pohľad, ktorý vysvetľuje celú vedu a spoločnosť, je to iba pohľad, ktorý vysvetľuje niečo veľmi základné. A je to niečo, čo potrebujeme, pretože všetci niekam postupujeme v spoločnom vytvorenom svete, ktorý na nás vyvíja veľký tlak. Budhizmus hovorí, že ten tlak vytvárame, a môžeme ho vytvárať ďalej, no nezabudnime, že tu jednoducho sedíme a vytvárame si ho, a tak sa vráťme na túto zem, kde sme, a tlak zložme. Potom sa zasa vrátime dovnútra. Vytvorený svet je zásadný. Budhizmus však hovorí, že existuje základnejší podklad: všimnúť si, kde sme a čo robíme, veľmi jednoduchým spôsobom.^[14]

Nevšímame si, že toto konanie — vstať a pripraviť si šálku čaju — nás zachraňuje, naše konanie počas dňa nás zachraňuje a vracia k skutočnosti. Spoločnosť hovorí, že najdôležitejšie je búšiť do počítača. Budhizmus hovorí, že áno, to je dôležité, no rovnako dôležité je ísť na toaletu. Obed namiesto práce bez prestávky nás zachraňuje. Ak nie, sme na dopravníkovom páse, ktorý nás odnáša od prítomnosti.^[14]

Spoločnosť má túto hierarchiu hodnôt, takže chlapík vo veľkej kancelárii, ktorý píše čísla, je oveľa hodnotnejší než človek, ktorý vymetá toalety. Budhizmus však hovorí nie, je to tá istá vec: stlač kláves, stlač kláves, tlač metlu. Všetky naše jednoduché činnosti sú podkladom našich životov. Môžeme povedať, že malé deti, ak ich príliš nenarušili, sú buddhovia, a rodičia, ktorí sa o ne starajú, sú veľmi realistickí, pretože ich deti ich držia v prítomnosti.^[15]

Otázka: Keď zostarneme, v akom bode sa to zmení?

Neviem. Spoločnosť potrebuje, aby sme zdieľali jej hodnoty, takže nás učí každý. Napríklad dievčatko pri recepcii kreslilo malé kruhy a ja hovorím: „Je to oko, je to pár okuliarov?“ Učím ju vykladať určitým spôsobom a robíme to stále. Bez socializácie nemôžeme zapadnúť. No za zapadnutie treba zaplatiť cenu a všetci ju platíme. Nik nezapadne dokonale.^[16]

Zazen a rovnováha

Jednou z najväčších úloh našich životov je, ako sa regulovať, aby sme nerobili príliš veľa. Samoregulácia je, myslím, iné slovo pre zazen. Ak praktizujeme zazen každý deň, hoci len krátko, pôsobí ako regulačný mechanizmus.^[17]

Otázka: Ak robíte šport do tej miery, že ste v zóne, má regulačný účinok.

Áno, šport áno. No na zazene je niečo iné, pretože je zbavený všetkých doplnkov. Pre mňa je to podstata každej činnosti.^[17]

Otázka: Dokážete sa do toho istého stavu dostať niečím intelektuálnym?

Nie, nemyslím, že dokážete: je veľmi ťažké byť vyvážený iba používaním intelektu, takže potrebujeme niečo, čo ho vyvažuje. Nemôžem vám však dať úplnú odpoveď. Uzemňujeme sa tisíckami rozličných spôsobov. Majster Dógen v prvej kapitole Shobogenzo hovorí, že zazen nie je jediný spôsob, ako sa stať vyváženým, ale je tradičným štandardným spôsobom budhistov. Môžeme povedať, že ľudia, ktorí sa vyváženým spôsobom a veľmi úprimne venujú vlastnej oblasti, sú buddhovia, no nevedia, že sú buddhovia, a nemajú žiadny spôsob, ako to zistiť. Budhizmus má spôsob, ako učiť, čo vlastne robíme.^[18]

Dógen hovorí o odhodení tela a mysle, takže kedykoľvek odhodíme telo a myseľ, sme vo vyváženom stave, či čistíme záchodovú misu, alebo preskakujeme skok do výšky. Verím, že zazen má niečo osobitné, odkedy som s ním začal. Ak sa ľuďom nepáči sedenie, môžu robiť niečo iné; všetci si môžeme slobodne vybrať. Môžeme sa rozhodovať iba podľa svojej skúsenosti.^[19]

Robiť sa skutočnými

Otázka: Aký je rozdiel medzi tým a realizovaným buddhom, alebo je to tá istá vec?

Je to tá istá vec. „Realised“ pre nás zvyčajne znamená niečo v našich mysliach: „ach, zrazu som si uvedomil“. No v písaní majstra Dógena znamená konať, robiť skutočným. Realizovať seba znamená robiť seba skutočným a robiť seba skutočným znamená niečo robiť.^[19]

Niekedy sa naozaj chceme vyvážiť. Inokedy to zvlášť nechceme, ale sme v situácii, ktorá to s nami robí. Majster Dógen hovorí, že je ešte tretí prípad: zrazu, spontánne, sa cítime spokojní, a je to pravda. Môžeme sa stať skutočnými priamo z ničoho. Niekedy môžeme zísť k jazeru, sadnúť si a byť úplne spokojní. To vesmír robí vesmír skutočným: nie je tam zámer zvnútra ani niečo uložené zvonka, ale tieto dve veci sa stretnú. Ťažko sa to vysvetľuje, ale podobné veci zažívame.^[20]

Otázka: Keď hovoríte niečo robiť, myslíte niečo intelektuálne, napríklad čítanie, alebo niečo jednoduché, napríklad prípravu čaju?

Áno, je to veľmi ťažké; áno, máte pravdu. A problém je jazyk. Mohli by sme povedať, že niečo robiť znamená vstúpiť do stavu, v ktorom odhodíme telo a myseľ: čokoľvek, pri čom, keď to robíme, neoddeľujeme myseľ a telo.^[20]

Otázka: Teda čokoľvek, ak to robíme úprimne?

Áno.^[20]