Zima 2004 — Uji

Ťažká kapitola o čase

Uji je jedna z troch alebo štyroch mimoriadne dôležitých kapitol Shobogenzo majstra Dógena a tie dôležité bývajú dosť ťažko zrozumiteľné. Zásada, o ktorej tu hovorí, je však veľmi dôležitá: je to zásada času v budhizme. „U“ znamená je, existuje, dokonca áno; „ji“ jednoducho znamená obyčajný čas. Môžeme povedať čas-existencie, bytie-čas, je-čas alebo dokonca tu-a-teraz. To, na čo „uji“ ukazuje, sa týka bytia tu v tomto čase.

To, o čo sa snaží, je opísať, aká je skutočnosť. Svoj pohľad zakladá na zazene, ale má iba slová a ani jeho slová nestačia; ak chceme kapitole rozumieť, môžeme sa obrátiť na vlastný zazen a na vlastné konanie. Celá jeho filozofia sa nás pokúša ukázať na miesto predtým, než sme o ňom začali myslieť. Je to však nemožné; pokúšal sa o to celý život a povedal, že je to nemožné. Vytvára bizarné obrazy a prevracia svoj jazyk: namiesto „sedím na zafu“ povie „zafu sedí podo mnou“.

Tým, že kapitolu rozoberáme, je akosi ťažšia. Shobogenzo som nerozumel ani prvý raz, ani druhý, ani tretí a Nishijima Roshi hovoril to isté. Keď sa k tomu znovu a znovu vraciame, môžeme pomaly niečo získať. A toto je iba môj výklad; originál vo vás možno vytvorí jasnejšie obrazy.

Otázka: Prečo je to vyjadrené tak silne? Proti čomu to stálo?

Stálo to proti tradičnému budhizmu. Majster Dógen chcel odstrániť všetky nesprávne výklady a vytvoriť niečo veľmi jednoduché, realistické. Chcel povedať, že budhizmus je o skutočnosti, nie o pálení kadidla.

Otázka: Ktorému tímu fandil?

Fukui Rovers.

Čas je prítomnosť

Starý buddha povedal,

Čas-prítomnosť stojí na horských výšinách Čas-prítomnosť sa ponára do hlbín oceánu Čas-prítomnosť je nahnevaný démon Čas-prítomnosť je buddha …

Vybral som si spojenie čas-prítomnosť, pretože je pre mňa najbližšie k tomu, čo podľa mňa majster Dógen chce povedať. Báseň môžeme čítať ako snímky zo života mnícha: niekedy nahnevaný, niekedy smutný, niekedy povznesený. Majster Dógen má však oveľa prísnejší výklad než „niekedy“.

Čas-prítomnosť znamená, že čas je prítomnosť a prítomnosť je čas.

Hovorí, že čas je skutočne prítomnosť. Prítomnosť je jediný skutočne existujúci čas, takže všetko, čo existuje, musí byť v prítomnosti; nemá kam inam byť.

Často používa spojenie „osvetlený svetlom prítomnosti“. Keď sme stratení v myšlienkach, naše obrazy sú nejasné; skutočný svet pred nami je jasný. Byť prebudený, byť buddhom, znamená vidieť, čo je okolo nás, teraz, na tomto mieste. Je to poetický obraz, ale nielen to: keď nie sme zachytení obrazmi v mozgu, prítomnosť je najjasnejšia.

V prvom tvrdení, mohli by sme povedať, takmer popiera, že čas má nejaký proces: odhoďte hodinky, čas je iba teraz. Potom však hovorí, že čas musíme skúmať aj ako dvadsaťštyrihodinový čas a že dvadsaťštyri hodín je relatívnych. A hovorí, že hoci nikdy nepochybujeme o svojej schopnosti jasne sledovať plynutie času, nemôžeme si byť istí, že jasne vieme, čo je čas. Samozrejme, že viem, čo je čas: je šestnásť minút a pätnásť sekúnd do dvanástej! Naznačuje však, že toto objektívne tvrdenie nie je úplné: naša skutočná skúsenosť, hodina, ktorá prejde raz-dva, alebo čas, ktorý sa vlečie, celkom nezapadá do objektívneho faktu. Neodmieta náš subjektívny pocit v prospech objektívneho absolútneho času; neodmieta ani jedno z toho.

Snaží sa rozbiť naše presvedčenie, že čas pokračuje a my sme v ňom: všetko, všade má svoju čas-prítomnosť. Mám svoju čas-prítomnosť; tá rastlina na parapete má svoju čas-prítomnosť. Popiera, že objektívny pohľad je pravdivý, a popiera, že subjektívny pohľad je pravdivý. Nepopiera, že otáčajúce sa ručičky sú platný spôsob pohľadu na skutočnosť, ale popiera, že tento objektívny čas je absolútny. Naše pohľady na čas sa bijú a majster Dógen rozporné pohľady vždy rieši v prítomnosti. Hovorí, že napokon je skutočný iba jeden okamih a iba jedno miesto, a to je tu a teraz. Naše mozgy však bez procesu nefungujú, takže veci musíme rozprestrieť do procesu.

Minulosť je tu, teraz

Všetkých nás učia, že čas je proces, takže si myslíme, že čas zažívame ako proces; v skutočnosti ho tak nezažívame. Majster Dógen opisuje náš bežný pohľad ako cestu: prechádzame rieku alebo horské sedlo a máme pocit, že sú stále tam vzadu. Hovorí však, že keď prechádzame horské sedlo, sme tam prítomní, a preto je tam prítomný čas. Kde je minulosť? Môžete na ňu ukázať? Jediné miesto, kde môžem nájsť minulosť, je tu, teraz. To neznamená, že nebola minulosť; nepopiera to, že minulé udalosti ovplyvňujú prítomnosť, a nepopiera to príčinu a následok.

Otázka: Ale budúcnosť ešte neexistuje.

Pomyslite na udalosť v budúcnosti: kde je? Hovorí, že budúcnosť je idea a idea existuje teraz. Aj minulosť, ktorú máme, existuje teraz: moja spomienka, jazva na ruke, keď som ako dieťa spadol. Okrem toho nič iné nie je. Nemyslí však, že som neraňajkoval.

Naša skutočná skúsenosť nie je ako políčka filmu s medzerou medzi týmto okamihom a ďalším: prítomnosť je stále tu, ale súčasne sa pohybuje ďalej. Je to teda rozpor. Naznačuje, že prítomnosť obsahuje minulosť a že minulosť obsahovala prítomnosť. Maľuje krajinu časových vrcholov, po ktorých sa rozhliadame; nemyslí tým, že udalosť, keď som minulý týždeň išiel do kina, tu niekde stále visí.

Nemôžeme pochopiť, že prítomnosť je obsiahnutá v budúcnosti, práve preto, že máme tento veľmi silný lineárny pohľad: budúcnosť ešte neprišla. Hovorí, odhoďte lineárny pohľad a všetko je teraz: v budúcnosti to bude teraz, v minulosti bolo teraz a všetky teraz sú na tom istom mieste. To, čo však zažívame v okamihu, je nekonečno: zažívame ho, ale neuchopujeme ho. Lineárny pohľad chce rozbiť, nie poprieť, nepovedať, že je nesprávny, ale zaviesť niečo iné, čo chýba.

Nemyslím, že majster Dógen naznačuje paralelné vesmíry s minulosťami. Celá minulosť, ktorá existuje, existuje teraz. Nemôžeme si to predstaviť.

Otázka: Je nemožné si to predstaviť, alebo je to iba ťažké?

Neviem, ešte som sa o to neprestal pokúšať.

Naša skutočná skúsenosť je, že budúcnosť nikdy neprichádza a minulosť nikdy neodchádza.

Proces je a nie je

Ak odstránite proces, veda sa zrúti: bez procesného pohľadu nemôžete oddeliť príčiny od ich následkov. A veda je platný spôsob pozerania sa na skutočnosť; vytvorila našu civilizáciu a potrebujeme ju. Majster Dógen však chce naznačiť iný pohľad, mimo vedy aj mimo náboženstva: stredný pohľad. Nie je založený na procesnom pohľade ani na duchovnom či večnom pohľade; je založený na skutočnej skúsenosti v prítomnosti.

Aj jazyk je proces. Proces je skutočný, ale nie je skutočný. Je skutočný, lebo všetci súhlasíme, že vysvetľuje spôsob, akým funguje skutočnosť. Nie je skutočný, lebo skutočný je iba tento okamih: ďalší okamih ešte nie je a posledný okamih už odišiel. Môžeme teda povedať, že proces je a proces nie je. Tento rozpor je v jadre problému opisu skutočnosti.

… Celý vesmír postupuje z jedného okamihu do ďalšieho, nie je statický, ale ani nie je spojitým procesom.

Proces nepopiera, ale časy sa nehromadia ani sa nerozprestierajú v súvislej línii. V Einsteinovom časopriestorovom kontinuu stále máme proces; v čase-existencii majstra Dógena kontinuum nie je: je iba toto, iba toto.

Jeho príkladom je jar. Proces nazývame jar, ale skutočná jar je práve teraz: jar sa robí skutočnou v každej čas-prítomnosti. Musíme sa k tomu znovu a znovu vracať: k rozdielu medzi tým, čo je skutočné tu a teraz, a tým, čo nazývame jarou, procesom alebo človekom. Neexistuje nič skutočné a nemenné, čo by z okamihu do okamihu prechádzalo a volalo sa čas; je to paralela s tým, čo hovorí o trvalom nemennom ja. Náš pojem času má niečo skutočné, ale v skutočnosti neexistuje. Hoci však v skutočnosti neexistuje, je naozaj užitočný.

Jeho vety sú protirečivé; to je veľký problém pri čítaní Shobogenzo. Dať tomu zmysel nie je ľahké, kým si nevšimneme, že skutočnosť sama nie je protirečivá, ale naše vysvetlenia si musia navzájom protirečiť, aby ju uchopili. Povieme, že dnešok prešiel veľmi rýchlo; povieme, že dnešok mal presne 24 hodín. Zvyčajne jedno nazývame objektívnym a správnym, druhé subjektívnym a nesprávnym. On im dáva rovnakú hodnotu.

Vidím pohybujúce sa veci, a predsa je to, samozrejme, vždy v okamihu. Z článku o zraku, na ktorý si nepamätám celkom jasne, sa zdá, že to, čo vidíme ako kontinuum, vypĺňa náš mozog alebo pamäť. Nepochybne existuje nejaký proces, ktorý sledujeme vedomím, ale v mozgu protirečí okamžitému pohľadu. Budhizmus hovorí: premýšľajte o tom, zamotáte sa do uzlov; prestaňte myslieť a uzly zmiznú.

Otázka: Takže aj na všednej úrovni vytvárame obraz.

Áno, akýsi vytvorený svet. Neznamená to, že nie je skutočný: všetci ho vytvárame a potom sa na ňom zhodneme, aby sme ho mohli zdieľať. Nezdieľajú ho však bytosti, ktoré nemajú náš spôsob komunikácie. Rastlina ho nezdieľa; pes ho zdieľa sčasti.

Otázka: Takže sa musíme pokúsiť odnaučiť sa to všetko?

Nie, iba si môžeme všimnúť, akí sme.

Čas je nástroj prežitia: učíme sa sadiť v určitom čase roka podľa polohy slnka. Je to hádanka … čo je čas?

Čas sme my

Táto osoba, ktorú pokladám za seba, je „osoba“, ktorú skladám v jednej čas-prítomnosti.

„Ja“, ktoré tu bolo ráno, neexistuje, ani „ja“, ktoré neskôr bude jesť fazuľu a hovädzie hamburgery. „Michaela“ vytváram v tomto okamihu; rozprestierame sa naprieč časom, ale majster Dógen hovorí, že sa to všetko deje v jednej čas-prítomnosti. Vytvárame život, osobnosť, seba; nie že by neboli skutočné, ale sú to skutočné výtvory, ktoré robíme v prítomnosti. Jedného rána sa zobudím deprimovaný a vytvorím deprimované „ja“: môj život bol strašný a bude strašný. Iné ráno vytvorím šťastné „ja“.

Nemôžeme si pomôcť: nejaké „ja“ si vytvárame a bez procesu nemôžeme žiť; proces však vytvárame v tomto okamihu. A nemôžem sa zbaviť seba: príliš sa milujem a niekedy sa nenávidím. Vytvárame sa v každom okamihu. V tom zmysle sme teda ilúzie, ale sme skutočné ilúzie.

Nie že borovica je v čas-prítomnosti, ale borovica je čas-prítomnosťou. Hovoríme „som v tom tu a teraz“, ale on hovorí „ja som to tu a teraz“. Nie že čas prúdi cez nás: čas sme my. Bez nás čas nie je. To okrem iného naznačuje, že čas je ľudský výtvor.

Hovorí, že živé bytosti sú čas-prítomnosťou, buddhovia sú čas-prítomnosťou: je tu čas a som tu ja a všetko to tvorí jedno. Aj to, že sme tu a teraz nahnevaní, je vesmír. Slová ich už oddelili a on chce slová znovu zlepiť: buddhočas-prítomnosť, človekočas-prítomnosť. Môžeme si túto miestnosť predstaviť bez toho, aby sme v nej sedeli, ale v tomto okamihu existuje iba miestnosťmy.

Konanie nás robí skutočnými

Majster Dógen opisuje človeka, ktorý objasnil svoj skutočný stav a nechá porozumenie povahe každej veci tak. Znie to ako zvláštny druh človeka, ale je to bežný, každodenný stav a môžeme ho nazvať konaním: vziať šálku a vypiť čaj. Keď konáme úplne, nechávame porozumenie tak; je nemožné zároveň myslieť na to, čo robíme, a robiť to úplne. Ak myslíte na úder lopty, miniete ju. Po chvíli behania iba bežíte; v zazene sa môžeme niekedy usadiť v stave, kde iba sedíme: šikan-taza.

Aby sme zažili čas-prítomnosť v zmysle, ktorý sa majster Dógen snaží opísať, musíme konať; nemôžeme ju zažiť tým, že o nej myslíme. Ak myslíme, kým niečo robíme, rozdelíme sa; v starom budhizme sa to opisovalo ako mať dva mesiace. Keď sa jednoducho vrhneme do toho, čo robíme, sme jeden mesiac: sme celí.

Prítomnosť nemôžeme uchopiť, ale budhizmus hovorí, že máme spôsob, ako ju zažiť. Ak o tom hovoríme, pokiaľ dokážeme, a praktizujeme to, ona nás uchopuje: nemôžeme ju uchopiť, ale ona uchopuje nás, a keď nás uchopuje, dáva nám zameranie. To chce Tim Henman: zabudnúť na bod, ktorý ste práve prehrali, a teraz odpáliť loptu. To chcú hudobníci, však?

Na otázku, aký bol zámer Bodhidharmu, keď prišiel z Indie do Číny, majster Baso odpovedal, že v jednej čas-prítomnosti bol pohnutý zdvihnúť obočie a žmurknúť a v inej nebol. Majster Baso sa pokúša povedať, že Bodhidharma jednoducho išiel: v jeho konaní je niečo prirodzené. Od svojho úsilia očakávame výsledky, ale budhistické učenie hovorí, že veci sa prirodzene rozvíjajú. Bodhidharma nemal silný zámer typu: „Pôjdem do Číny šíriť budhizmus!“ Jednoducho sa to stalo. Niektoré odpovede v príbehoch kóanov znejú tak zvláštne, že ľudia myslia, že tam je nejaké mystické tajomstvo, ale vychádzam vždy z toho, že museli hovoriť niečo rozumné a pozemské.

Majster Dógen komentuje, že hory a oceány a Bodhidharmovo obočie a oči sú jeden celok a že hory, oceány, ba aj jasná hviezda, ktorá sa objavila Gautamovi Buddhovi, sú čas-prítomnosťou. Obchádza okolo slov majstra Basoa, aby posilnil, že čas-prítomnosť je jednoducho to, čo je tu a teraz, a to, čo je tu a teraz, nie je oddelené. To je najviac, čo o tom môžem povedať.

Ak vstanem a pobehujem po miestnosti, svojou činnosťou robím vesmír skutočným. To, že vesmír robí vesmír skutočným, naznačuje, že medzi mnou a vesmírom nie je oddelenie. V zazene zdieľame priestor s celým vesmírom. V okamihu konania, zvlášť v zazene, je rovnosť, rovnováha medzi mnou a svetom. To cítime, keď sedíme pri jazere a staneme sa jedným s krajinou; v tom okamihu vesmír robí sám seba skutočným a na chvíľu zažívame túto dokonalosť. Stačí zdieľať vesmír so všetkým.

Niekedy sa naozaj aktívne chceme vyvážiť, inokedy nás do toho ťahá situácia. Majster Dógen hovorí, že je ešte tretí prípad: zrazu, spontánne, sa cítime spokojní. Môžeme sa stať skutočnými priamo z ničoho. To vesmír robí vesmír skutočným; nie je tam zámer zvnútra ani niečo uložené zvonka, ale tieto dve veci sa stretnú. Ťažko sa to vysvetľuje, ale podobné veci zažívame.

Keď vložíme celé úsilie do toho, čo robíme, môžeme povedať, že sa stávame jedným so všetkým. Keď sa staneme jedným so všetkým, prestaneme myslieť na to, ako sa stať jedným so všetkým. Hovorí, že naše úsilie v okamihu vytvára svet, a to znie veľmi nepravdepodobne. Chcel by som, aby mi niekto ukázal okamih, v ktorom nevyvíja úsilie. Konanie nás robí skutočnými. Keď niečo robíme, robíme skutočnými seba aj vesmír.

Stav, v ktorom sme

Mnohí ľudia si myslia, že buddhom sa môžete stať po veľmi namáhavej snahe: potom ste trafili jackpot. Ak si však pod slovom buddha predstavíme niekoho, kto je prebudený, je to celkom jednoduché. Ak ste tu prebudení a vidíte všetko okolo seba, ste buddha; ak polovica vás chýba a na niečo myslí, nie ste. Všetci sme buddhami, ale neradi to prijímame, lebo si vytvoríme obraz niekoho lepšieho, než sme my, a ten niekto je iba obraz.

Keď praktizujeme zazen, sedíme vo svojom stave, nech je akýkoľvek. A tento stav je buddha. Ak očakávame, že bude čistý, pokojný a mierumilovný, môžeme byť sklamaní, ale aj stav sklamania v zazene je stav buddhu.

Rád hovorím, že zazen je sedenie v rovnováhe. Poloha je pevná ako skala, ale dynamická: aby ste udržali rovnováhu, musíte trochu kolísať. A keďže budhizmus hovorí, že telo a myseľ sú dve strany jedného celku, ak vyvážime telo, vyvážime myseľ. Niekedy myslíme, niekedy sa nútime prestať myslieť, niekedy prechádzame za myslenie; to všetko patrí k zazenu. Stav je vlastne nesprávne slovo: kolíšeme a to kolísanie je buddha.

V bode rovnováhy niet úsilia, ale nemôžeme zostať presne v tej polohe, a preto vyvíjame úsilie, aby sme sa vrátili. Nemôžete sa zámerne nútiť prestať myslieť, lebo zámer je myšlienka; všimnúť si, že myslíte, prinútiť sa prestať a opraviť držanie tela je jedno a to isté. Keď to však opisujeme, rozdelíme sa na dvoch: je tam „ja“ a druhá časť, ktorej niečo robím. Zazen sa teda sám reguluje, ak vyvíjame určité úsilie, aby sme dosiahli bod, v ktorom niet úsilia. Je to teda rozpor.

Keď sa cítime podráždení alebo ospalí, môžeme mať pocit, že to nie je riadny zazen, ale takí v tej chvíli sme. Majster Dógen hovorí, že čas-prítomnosť sa vždy robí skutočnou bez toho, aby sme sa zbavili prekážok a bludov. Byť prítomný neznamená uvedomiť si, že ste nahnevaní, a prestať byť nahnevaní; je to jednoducho uvedomiť si, že ste nahnevaní.

Aj časy, keď sa zdá, že bezstarostne tápame, sú čas-prítomnosťou, hovorí majster Dógen. V jeho zmysle je dokonalosť prítomný okamih: nie niečo lepšie než to, čo je tu, ale to, čo je tu, je dokonalosť. Bezstarostne tápať je jednoducho bezstarostne tápať; je to čas-prítomnosť, je to skutočné. A hovorí, že by sme to nemali nútiť, aby bolo prítomné. Nútiť niečo, aby bolo prítomné, znamená povedať: „Áno, som prítomný, vidím, že som prítomný.“ Potom myslíme na to, že sme prítomní. Keď však zdvihneme šálku čaju a pijeme z nej, nemusíme myslieť na to, či sme prítomní, alebo nie: sme úplne tu.

Chcenie nájsť pravdu, jej uskutočnenie aj praktizovanie sa dejú v čas-prítomnosti. Aj okamih, keď sa ľudia usilujú a odmietajú stav buddhu, je čas-prítomnosťou, hovorí majster Dógen. A hovorí, že stav buddhu, ktorý chce hľadať pravdu, praktizovať zazen, dosiahnuť pravdu a vstúpiť do vyrovnaného stavu, existuje v čas-prítomnosti. Táto veta naznačuje, že samo naše úprimné úsilie je bytím buddhom: buddhovia robia buddhov — trochu stavia veci na hlavu.

Je to ako učiť sa lyžovať alebo veslovať: najprv je tam veľmi jemná hrana noža; keď to robíte ďalej, jedného dňa sa z nej stane plošina. Ak praktizujeme zazen pravidelne každý deň, bod rovnováhy sa rozširuje. Tá plošina je však stále hrana noža.

V zazene si niekedy stále myslíme: „ešte päť minút, bolia ma nohy, zajtra musím urobiť toto“. Všetky tieto starosti pochádzajú z pohľadu na čas a všetky tieto veci nás znova rozprestierajú. V polohe zazenu sa však, aj keď je naša myseľ veľmi zamestnaná, usadíme, či sa nám to páči, alebo nie. Môže to byť iba trochu; možno sa usadíme len natoľko, aby sme nevstali a neutiekli. Samotná poloha v zazene nás uchopuje.

Otázka: Pri tej kúpe domu bola celá moja existencia na tej druhej strane. Bežných 25 minút sa vôbec nedalo odsedieť.

Ľudia si predstavujú, že zenový majster takéto skúsenosti nemá, ale to je úplný nezmysel: všetkých ľudí ovplyvňuje to, čo sa deje v ich životoch. Môžeme si však, dúfajme, všimnúť, že nás kúpa domu ťahá do budúcnosti, a samotné všimnutie je akýmsi riešením problému. To je všímať si, kým sme. Aj keď sa dokážeme prinútiť sedieť iba päť minút, je to veľmi silný spôsob, ako sa upokojiť.

Vôľa a slová

Majster Kisho z oblasti Sho … káže zhromaždeniu:

V jednej čas-prítomnosti je vôľa prítomná, ale slová neprítomné. V jednej čas-prítomnosti sú slová prítomné, ale vôľa neprítomná. …

Niekedy chceme niečo povedať, ale nevyjde to von; niekedy to vyjde von skôr, než to chceme povedať. Báseň opisuje situáciu, ktorú zažívame vo svojich bežných životoch. Je stav, v ktorom sa veci dejú prirodzene, a majster Dógen hovorí, že je to v poriadku, všetky tieto situácie sa dejú v čas-prítomnosti. V origináli vetu „kým sa okamih neprítomnosti neskončil, okamih prítomnosti už prišiel“ ilustruje príbehom o somárovi a koni: somár ešte neodišiel, ale kôň už prišiel. Nemá to nijaký mystický význam; somáre a kone boli ako nákladné autá stredovekej Číny. Tak, ako som to preložil ja, to naznačuje chvíľu, keď slová jednoducho spontánne povieme.

Kým vôľa neodišla, slová prichádzajú. Byť prítomný neznamená, že niečo prišlo. Byť neprítomný neznamená, že niečo odišlo.

Práve teraz sme ticho, práve teraz hovoríme; čas hovoriť neprichádza odniekiaľ. Je to ako jeho jar: nie proces prichádzania a odchádzania jari, ale iba jar tu a teraz.

Chýbajú mi slová. Keď niečo opisujeme slovom, toto slovo tomu predmetu celkom nezodpovedá; nejakým spôsobom predmet obmedzuje. Keď poviem „Mike“, obmedzujem ťa, a tým ťa neopisujem. Ako hovorí, opis veci nikdy nie je vec sama. Potom uvádza príklad stretnutia: keď stretnem osobu, „osoba“ stretne inú „osobu“; to je objektívny obraz. Keď však stretnem seba, hovorí, prejav stretne prejav; zo stretnutia seba nemôžeme urobiť predmet.

Keď hovorí polovičný buddha alebo vôľa a slová napoly prítomné, je to jeho spôsob, ako poprieť, že slová môžu zodpovedať skutočnosti, ako rozbiť náš dokonalý obraz.

Vedci ešte nenašli model, ako ľudské bytosti hovoria. Plánujeme, čo povieme, ale je to akési usmernenie. Budhizmus nepredbieha to, čo objavuje veda, no hovorí, že naša skutočná skúsenosť je často taká, že nič nevyjde, alebo vyjde niečo iné, než sme si mysleli.

Otázka: Nie je tam okrem času ešte niečo: to, čo hovoríme, vychádza z ničoho? Takže pre vedca je nemožné…

Áno, to je pointa. Vedci však nemôžu povedať, že je to nemožné; budú sa na to pozerať bližšie a uvidia podrobnejší obraz. Majster Dógen hovorí, že porozumenie je skvelé, mali by sme sa snažiť rozumieť, no nezabudnime, že to robíme. Robíme to, kým o tom premýšľame, a robenie je akýsi zázrak. Môžeme povedať, že to vychádza z ničoho; nemôžeme to povedať vedecky, ale môžeme to povedať.

Majster Dógen hovorí, že ani tí, ktorí vidia čas ako to, čo je teraz prítomné, nemôžu jasne vyjadriť, čo už majú, a ani tí, ktorí už dlho tvrdia, že to majú, sa nemôžu prestať pokúšať zistiť, kým už sú. Hľadáme, kým sme, a ak nájdeme, kým sme, potom povieme, že sme našli, kým sme, už sme stratili, kým sme. Viac než to vyjadriť neviem.

Otázka: Prečo sa to stále pokúšate uchopiť intelektuálne?

Neviem, ale páči sa mi to. Ľudia majú takýto druh zvedavosti; v budhizme sa to volá vôľa k pravde.

Otázka: Nie je konceptualizovanie skúsenosti zazenu predsa prekážkou pre zažívanie času takého, aký je?

Áno, súhlasím. Odhoďme to! Ale po chvíli začneme znovu myslieť, však? Potrebujeme to aj odhodiť, aj o tom hovoriť, písať a myslieť – oboje. Nemusíme sa však držať ani jedného, ani druhého.

Prítomnosti neunikneme

Je niečo, v čom existuje všetko, a budhizmus toto niečo volá Dharma alebo skutočnosť. Nevieme, čo to je. Ale či na to prídeme, alebo nie, stále sme v tom. Majster Dógen hovorí, že nech robíme čokoľvek, nemôžeme sa dostať von z prítomnosti. Nikto nikdy neurobil nič na inom mieste než v čas-prítomnosti.

Ak sedíme v zazene a vydáme sa dlhým sledom myšlienok, môžeme veriť, že sme v tej myšlienke, a vôbec si nevšimnúť miestnosť. Niekto, kto sa na nás pozerá, však jednoducho uvidí, že pokojne sedíme tam, kde sme. Ten, kto sa odplavil, môže povedať: „Nebolo ma tam,“ ale človek sediaci vedľa môže povedať: „Ale bolo.“ Čo je skutočnosť? Môžeme hovoriť o rôznych skutočnostiach, paralelných vesmíroch, ale všetky tieto hypotézy robia ľudia, ktorí sú stále v tejto skutočnosti. Či sme zmätení, osvietení, nahnevaní alebo buddhovia, z čas-prítomnosti nemôžeme uniknúť.

Otázka: Čo hovoria vedci o veľkom tresku?

Gautama Buddha podľa majstra Nagardžunu povedal, že svet nemá začiatok ani koniec. Možno ho budeme musieť opraviť. Tým myslí, že prítomnosť je vždy tu: čas-prítomnosť nikdy nezmizne, a tak čas-prítomnosť pokračuje navždy. Myslím, že vedecký úspech je úplne úžasný, no mnohé teórie začali tým, že sa malá čiara na spektrograme posunula o jeden milimeter doprava. Nie že by teórie boli nesprávne, ale mali by sme si všímať základ teórie. Z hľadiska filozofie majstra Dógena existuje časová línia, ktorá sa vracia k začiatku vesmíru, iba ako výtvor vo všetkých našich mysliach v tejto chvíli. Keďže však existuje vo všetkých našich mysliach, má obrovskú moc. Ľudia, ktorí myslia na predchádzajúce životy, minulosť vesmíru alebo budúcnosť, to všetko robili bez jedinej výnimky z prítomnosti. Nikdy nemôžeme uniknúť prítomnosti, to hovorí Dógen. To je všetko, čo hovorí.

Otázka: Prečo vysvetľuje také jednoduché tvrdenie takou obrovskou spleťou uzlov?

Jediný dôvod, pre ktorý môžem povedať túto jednoduchú vetu, je, že som sa pozrel na všetko, čo povedal. Niektorí ľudia sú hlúpi a majú veľké šťastie, pretože veci často vidia veľmi jednoducho a priamo. My chudáci, ktorí sme šikovní, musíme prejsť tou spleťou, až kým neuvidíme niečo, čo nás vyvedie zo spleti na toto miesto tu a teraz.

Návrat na zem

Nemôžete uniknúť: všetky predstavy, aké kedy ľudstvo malo, pochádzali od ľudí v prítomnosti. Nie je to pohľad, ktorý vysvetľuje celú vedu a spoločnosť, je to iba pohľad, ktorý vysvetľuje niečo veľmi základné. A niečo, čo potrebujeme, pretože všetci niekam postupujeme v spoločnom vytvorenom svete, ktorý na nás vyvíja veľký tlak. Budhizmus hovorí, že ten tlak vytvárame, no nezabudnime, že tu jednoducho sedíme a vytvárame si ho; a tak sa vráťme na túto zem, kde sme, a tlak zložme. Potom sa zasa vrátime dovnútra. Vytvorený svet je zásadný. Existuje však základnejší podklad: všimnúť si, kde sme a čo robíme, veľmi jednoduchým spôsobom.

Nemali by sme hovoriť, že myslenie nemá hodnotu: keby Ella dnes ráno nepremyslela raňajky, nepodarilo by sa ich tak plynulo pripraviť. Udržiava nás však niečo iné než myslenie; ak iba myslíme a nikdy neprestaneme, zbláznime sa. Situácie, keď myslíme, sú základom spoločnosti, ale situácie, keď konáme a prestaneme myslieť, keď vysávame alebo pripravujeme šálku čaju, sú základom nášho života.

Nevšímame si, že toto konanie, vstať a pripraviť si šálku čaju, nás zachraňuje; naše konanie počas dňa nás zachraňuje a vracia k skutočnosti. Budhizmus hovorí, že búšiť do počítača je dôležité, no rovnako dôležité je ísť na toaletu. Obed namiesto práce bez prestávky nás zachraňuje. Ak nie, sme na dopravníkovom páse, ktorý nás odnáša od prítomnosti.

Stlač kláves, stlač kláves, tlač metlu: budhizmus hovorí, že je to tá istá vec. Všetky naše jednoduché činnosti sú podkladom našich životov. Môžeme povedať, že malé deti, ak ich príliš nenarušili, sú buddhovia, a rodičia, ktorí sa o ne starajú, sú veľmi realistickí, pretože ich deti ich držia v prítomnosti.

Samoregulácia je, myslím, iné slovo pre zazen. Ak praktizujeme zazen každý deň, hoci len krátko, pôsobí ako regulačný mechanizmus. Šport a joga tiež, ale zazen je zbavený všetkých doplnkov; pre mňa je to podstata každej činnosti.

Otázka: Dokážete sa do toho istého stavu dostať niečím intelektuálnym?

Nie, nemyslím, že dokážete: je veľmi ťažké byť vyvážený iba používaním intelektu, takže potrebujeme niečo, čo ho vyvažuje. Nemôžem vám dať úplnú odpoveď. Uzemňujeme sa však tisíckami rozličných spôsobov. Majster Dógen hovorí, že zazen nie je jediný spôsob, ako sa stať vyváženým, ale je tradičným štandardným spôsobom budhistov. Môžeme povedať, že ľudia, ktorí sa vyváženým spôsobom a veľmi úprimne venujú vlastnej oblasti, sú buddhovia, no nevedia, že sú buddhovia.

Dógen hovorí o odhodení tela a mysle: kedykoľvek odhodíme telo a myseľ, sme vo vyváženom stave, či čistíme záchodovú misu, alebo preskakujeme skok do výšky. V písaní majstra Dógena „realizovaný“ znamená konať, robiť skutočným. Realizovať seba znamená robiť seba skutočným a robiť seba skutočným znamená niečo robiť. Mohli by sme povedať, že niečo robiť znamená vstúpiť do stavu, v ktorom odhodíme telo a myseľ: čokoľvek, pri čom, keď to robíme, neoddeľujeme myseľ a telo.

Otázka: Teda čokoľvek, ak to robíme úprimne?

Áno.