Uji — 5. prednáška

Mám rád veľmi tvrdohlavých ľudí, pretože bez veľmi tvrdohlavých ľudí by buddhizmus nemohol prežiť dva a pol tisíc rokov. A keď sa veľmi tvrdohlaví ľudia stretnú s pravdou, nikdy sa jej nevzdajú. Jeden opis buddhistov znie, že sú ako kamienky na dne potoka, ktoré do seba narážajú, kým voda tečie ponad ne. To je všetko.

Majster Dogen potom vo svojich pravidlách pre chrám povedal, že sa máme miešať ako mlieko a voda. Keď mlieko a vodu zmiešate, stanú sa niečím, čo už nedokážete znova oddeliť.

Dokončíme kapitolu? Zostáva už iba jeden príbeh a potom vlastná báseň majstra Dogena.

Majster Kisho z oblasti Sho je potomkom majstra Rinzaia a nástupcom majstra Shuzana Shonena.

Ak chcete podrobnosti o týchto majstroch, nájdete ich v pôvodnom texte, v poznámkach pod čiarou.

Raz káže zhromaždeniu:

V jednej čas-prítomnosti je vôľa prítomná, ale slová neprítomné. V jednej čas-prítomnosti sú slová prítomné, ale vôľa neprítomná. V jednej čas-prítomnosti sú prítomné aj vôľa, aj slová. V jednej čas-prítomnosti sú neprítomné aj vôľa, aj slová.

Niekedy chceme niečo povedať, ale nevyjde to von. Niekedy niečo povieme a vyjde to von skôr, než to chceme povedať. A niekedy nepovieme nič, hoci nechceme mlčať. A niekedy chceme niečo povedať a povieme to. Je to tak? Báseň teda opisuje situáciu, ktorú zažívame vo svojich bežných životoch. Prítomná vôľa znamená, že máme vôľu, chceme, niečo nás k tomu tlačí. A neprítomné slová znamenajú, že nič nepovieme. Prítomné slová naznačujú, že slová sú niekde v našej mysli, no neprítomná vôľa naznačuje, že nie je prítomné čokoľvek, čo nás núti hovoriť. A tretí verš — keď sú prítomné aj vôľa, aj slová, hovoríme. A keď sú neprítomné aj vôľa, aj slová, nehovoríme. Majster Dogen potom k tejto básni pridáva vlastný komentár.

Aj vôľa, aj slová sú čas-prítomné. Aj prítomnosť, aj neprítomnosť sú čas-prítomné. Kým sa okamih neprítomnosti neskončil, okamih prítomnosti už prišiel.

V tomto môžeme nájsť opisy svojich skutočných situácií. Napríklad niekedy máme vo vedomí niečo, čo chceme povedať, a akosi si myslíme, že počkáme na čas, keď to povieme, a potom sa to povie samo. A je dosť zaujímavé, že pri obrovskom množstve výskumov ľudského vedomia, ktoré prebiehali v posledných niekoľkých rokoch, je pre vedcov veľmi ťažké vytvoriť model toho, ako vytvárame reč, ako vlastne formujeme to, čo chceme povedať. Hoci si niekedy vetu vymyslíme v mysli a potom ju vložíme do slov, mnohé situácie do tejto kategórie nezapadajú a pre týchto vedcov je to akási záhada. Ešte nenašli model ani mechanizmus, ako ľudské bytosti hovoria. Existujú všelijaké rozličné teórie. Niekedy cítime, že chceme niečo povedať a akosi to v sebe máme, ako to tam pláva, hľadáme čas hovoriť a potom hovoríme. No inokedy jednoducho hovoríme, vyjde to von. Je určitý stav, v ktorom sa veci dejú prirodzene, a stav, v ktorom niekedy cítime, že sú vynútené. Niekedy sa cítime donútení mlčať, hoci chceme niečo povedať, a niekedy sa cítime donútení hovoriť, hoci chceme zostať ticho. Je však situácia, v ktorej sa veci dejú prirodzene. A takú situáciu môžeme nájsť v slovách básne. A majster Dogen hovorí, že je to v poriadku, všetky tieto situácie sa dejú v čas-prítomnosti.

Kým sa okamih neprítomnosti neskončil, okamih prítomnosti už prišiel.

V origináli to ilustruje príbehom o somárovi a koni. Somáre a kone sa v stredovekej Číne používali na prepravu tovaru, takže boli ako autá, dodávky a nákladné vozidlá. A v origináli hovorí, že somár ešte neodišiel, ale kôň už prišiel. Keby sme to preložili do moderného jazyka, mohli by sme povedať, že toto nákladné auto ešte neodišlo, ale ďalšie už čaká, kedy vojde, niečo také. Nemá to nijaký mystický význam, somáre a kone sú iba ťažné zvieratá. Ak to preložíme tak, ako som to preložil ja, „kým sa okamih neprítomnosti neskončil, okamih prítomnosti už prišiel“, naznačuje to chvíľu, keď slová jednoducho spontánne povieme, ešte nie sme celkom pripravení, ale už sme to urobili.

Kým vôľa neodišla, slová prichádzajú. Byť prítomný neznamená, že niečo prišlo. Byť neprítomný neznamená, že niečo odišlo.

Znova popiera procesný pohľad, ktorého sa držíme. V procesnom pohľade si môžeme myslieť: „Mám slová v hlave, chcem ich povedať, tak ich teraz poviem.“ V skutočnosti však naznačuje, že iný pohľad je tento: práve teraz sme ticho, práve teraz hovoríme, čas hovoriť neprichádza odniekiaľ, práve teraz začneme spontánne hovoriť, práve teraz spontánne prestaneme hovoriť. Taký obraz vytvára.

Čas-prítomnosť je takáto. Prítomnosť je jednoducho byť prítomný, nie je to byť neprítomný. Neprítomnosť je jednoducho byť neprítomný, nie je to byť prítomný.

Je to podobný druh opisu ako jeho opis jari — dnes je jednoducho jar, nie proces prichádzania a odchádzania jari, ale iba jar tu a teraz.

Slovo „vôľa“ opisuje vôľu samu a zobrazuje vôľu ako predmet. Slovo „slová“ opisuje slová samy a zobrazuje slová ako predmet. Slovo „opis“ opisuje opis sám a zobrazuje opis ako predmet v čas-prítomnosti.

Tu on…… som bez slov. Keď niečo opisujeme, použijeme slovo, a keď niečo opisujeme slovom, toto slovo tomu predmetu celkom nezodpovedá, nejakým spôsobom predmet obmedzuje. A pôvodná kapitola používa japonské slovo pre obmedzovať. Keď niečo opisujeme — „Mike“, obmedzujem ťa alebo ti dávam hranicu. A tým ťa neopisujem. Takže „‚vôľa‘ opisuje vôľu samu“, inými slovami, pojem „vôľa“ opisuje niečo skutočné, no zároveň z toho robí predmet — vôľu. Preto je to potom oddelené. Takto robia slová. Slovo „slová“ používame na opis slov, ale keď opisujeme slová, akosi ich obmedzujeme, pretože naša definícia siaha iba po určitú hranicu, má okraj, obmedzujeme, čo slová sú, a tým z nich robíme predmet. A hovorí, že to isté platí o slove „opisuje“ a o opise samom.

Opisy opisujú veci, ale opis veci nikdy nie je vec sama.

Potom uvádza príklad stretnutia:

Keď stretnem osobu, „osoba“ stretne inú „osobu“.

To je objektívny obraz alebo predstava — objektívna osoba stretne objektívnu osobu.

Keď stretnem seba, prejav stretne prejav.

Nemôžeme zo stretnutia seba urobiť predmet, jednoducho niečo stretne niečo.

Keby nebolo čas-prítomnosti, nič z toho by sa nemohlo stať. Zhrnuté, vôľa je jedna čas-prítomnosť, ktorá robí vesmír skutočným. Slová sú jedna čas-prítomnosť vo vyváženom stave. Byť prítomný je jednoducho čas, keď je všetko jednoducho tu a teraz. Byť neprítomný je jednoducho čas, keď určitá vec nie je tu a teraz. Takto by sme mali rozumieť sebe a robiť sa skutočnými.

A potom, na konci kapitoly, pridáva vlastnú báseň:

Hoci táto báseň vyjadruje, ako sa vyjadril jeden majster minulosti, cítim pohnutie vyjadriť vlastné porozumenie:

A jeho vlastná báseň je založená na básni majstra Kisha:

Vôľa a slová napoly prítomné sú tiež v čas-prítomnosti. Vôľa a slová napoly neprítomné sú tiež v čas-prítomnosti.

Použitím slova „napoly“ tu chce rozbiť náš dokonalý obraz.

Situáciu môžeme študovať takto:

Potom uvádza vlastnú verziu básne majstra Basoa Doitsua, ktorú citoval uprostred kapitoly, a používa slová, ktoré rozbíjajú naše obrazy:

Bol pohnutý

To znamená majstra Bodhidharmu.

zdvihnúť obočie a žmurknúť v polovici čas-prítomnosti. Bol pohnutý zdvihnúť obočie a žmurknúť v spleti, ktorou je čas-prítomnosť. Bol pohnutý nezdvihnúť obočie a nežmurknúť v polovici čas-prítomnosti. Bol pohnutý nezdvihnúť obočie a nežmurknúť v spleti, ktorou je čas-prítomnosť.

Veľmi podobné pôvodnej básni majstra Basoa, no nejako chce rozbiť dokonalosť našich myšlienok a obrazov. Potom jeho posledná veta:

Zažiť prichádzanie a odchádzanie takto znamená zažiť čas-prítomnosť. Zažiť prítomnosť a neprítomnosť takto znamená zažiť čas-prítomnosť.

Shobogenzo Uji

Dogen napísal túto kapitolu v chráme Kosho-horin v prvý deň zimy roku 1240. Ejo túto kapitolu odpísal počas letného sesshinu v roku 1243. Eido napísal tento výklad pre zimný sesshin 2004. Jikido prepísal tento talk 16. januára 2005.

Kapitolu napísal v roku 1240, keď mal 40 rokov.

Koniec.

Ak si prečítate originál, možno zistíte, že vo vás vytvorí jasnejšie obrazy, neviem, toto je iba môj výklad. Keď som napísal výklad, je mi jasnejší, no originál možno akosi vytvorí jasnejšie obrazy.

Otázka: Táto naša predstava, že na niečo myslíme a potom to povieme, je úzko spojená s týmto procesným pohľadom, o ktorom sme hovorili. Moja vlastná skúsenosť vôbec nie je taká. Prebieha akési vnútorné hovorenie a je tam ešte niečo iné. No toto skutočné hovorenie z toho nenadväzuje…..

Mike: Na váš vnútorný rozhovor?

Otázka: Áno, nie je tam príčina a následok, sú tam len dve oddelené veci. A často na súde všetko zapíšu, opíšu, čo sa stalo, a toto správanie je celkom iné, sú to dve rozličné veci. Takže je to akosi ako….. jednoducho akýsi druh hovorenia je nevysloviteľný.

Mike: Áno, myslím, že herci vedia, že sa nenaučíte len repliky, naučíte sa ich a potom si postavu osvojíte. Ak iba odriekate, čo ste sa naučili, nefunguje to, nestane sa to živým. Robíme si však plány, píšeme si a myslíme, čo povieme, no von to v skutočnosti nepríde takto, je to akési usmernenie. Moja skúsenosť je tá istá. Myslíme si, že myslíme na to, čo povedať, a potom to povieme.

Otázka: To jednoducho nie je pravda.

Otázka: Myslím, že niekedy áno. Najmä v tej chvíli, keď si myslíte, že ste si mohli priať, aby ste niečo povedali……

Mike: Ak je pravda, že konštruujeme to, čo hovoríme, práve keď to hovoríme, sme oveľa šikovnejší, než sme si mysleli. Znamenalo by to, že niekto tvaruje vety a niekto iný tvaruje slová, no tak to naozaj vyzerá.

Otázka: Keď však myslíme a píšeme [nepočuteľné], myslíme a naše prsty sa pohybujú a vkladajú slová na obrazovku.

Mike: Vyzeralo by to tak a tak to opisujeme, no teraz existuje niekoľko kníh, z ktorých jednu som čítal, od Daniela Dennetta, ktorý je profesorom umelej inteligencie v Štátoch, urobil o tom veľa výskumu a hovorí, že to nefunguje….. že nedokážu nájsť model, ktorý by fungoval, ak počítajú čas, za ktorý sa nervový prenos dostane z mozgu do úst a podobné veci. Nedokážu vytvoriť model, ktorý by zodpovedal tomu, ako myslíme.

Otázka: Znamená to, že je to príliš rýchle?

Mike: Áno. Keď teda ľudia skúmajú čoraz viac tieto veľmi jednoduché veci, ktoré robíme, a veľká časť výskumu vychádza zo snahy vytvoriť automaty alebo počítače, ktoré hovoria. Jedným vedľajším výsledkom tohto výskumu je, že ľudské bytosti sa veľmi pozorne pozerajú na veľmi jednoduché veci a zisťujú, že tieto veľmi jednoduché veci nie sú celkom také, ako si mysleli. Môžeme dúfať, že o desať alebo dvadsať rokov, o tridsať rokov, bude toto všetko oveľa jasnejšie. Včera sme hovorili o zraku, myslíme si, že vieme, čo je zrak, no keď sa ukáže, je trochu iný. Myslíme si, že vieme, čo je najprv myslieť a potom hovoriť, ale ešte sme neprišli na to, ako to funguje. Buddhizmus nepredbieha to, čo objavuje veda, no hovorí, že naša skutočná skúsenosť je často…….. nič nevychádza, alebo niečo vyjde, alebo vyjde niečo iné, než sme si mysleli, a je to teda omnoho nezvyčajnejšia, prekvapivejšia situácia, než ako sme sa naučili o nej premýšľať.

Otázka: Ide len o to, že si myslíme, že vedomá skúsenosť je pánom, a nie následkom.

Mike: Ach áno.

Otázka: Preto sme zmätení.

Mike: Áno. Ak si myslíme, že predtým, než niečo povieme, musíme myslieť na to, čo povieme, niekedy nič nepovieme. Ak len necháme slová prísť, keď tam sú, a neprísť, keď tam nie sú, je to jednoduchšia situácia.

Otázka: Ak nedokážu vytvoriť model ľudskej reči kvôli času, viete, o dinosauroch nám hovoria, že ste ich mohli udrieť po chvoste a o dva roky by signál dosiahol hlavu. Medzitým sa niekde inde kŕmia, kým im niečo žerie chvost. Je to ako otáčať supertankery, však? Je celkom ľahké predstaviť si, že ľudia fungujú takto.

Otázka: Je však len čas to, čo nám sťažuje porozumenie? Nie je tam okrem času ešte niečo, to, čo hovoríme, vychádza z ničoho, namiesto…?

Mike: Áno, to je pointa, áno.

Otázka: Takže pre vedca je nemožné to čítať…..

Mike: Čítať to? Áno, presne tým smerom ide výskum Daniela Dennetta, no vedci nemôžu povedať, že je to nemožné. Budú sa na to pozerať bližšie a uvidia podrobnejší obraz. Ak povieme, že je to pre vedu nemožné, pokrok sa zastaví. Stále sa na to pozerajú.

Otázka: Pozerajú sa teda na to ako na teóriu, že to prichádza z ničoho?

Mike: Nie, chcú zistiť, odkiaľ to prichádza.

Otázka: No možno by sa niečo, čo vychádza z ničoho, dalo ešte vedecky skúmať?

Mike: Keby mohli.

Otázka: Z pohľadu vedeckého merania to nevyzerá, že by tam bolo niečo fenomenologicky zaznamenateľné, je to nič. [nepočuteľné]

Otázka: Nie je to podobné tomu, o čo tu David Bohmovi išlo, jeho modelu vesmíru?

Mike: Je to tak?

Otázka: Myslím, že áno, vedecky sa pozeral na niečo, čo vychádza z ničoho.

Mike: Nie, niečo, čo vychádza z ničoho, vôbec nemusíme riešiť. Ak to jednoducho vychádza z ničoho, môže to jednoducho vychádzať z ničoho. A to je pointa majstra Dogena: hoci máme procesný pohľad a ľudské bytosti chcú rozumieť tomu, čo robia, v skutočnosti teraz hovorím.

Otázka: Čo by bolo vaše….. rozumiem, že nedávna teória je, že sa deti neučia [nepočuteľné], je to genetické…..

Mike: Naozaj?

Otázka: Niektorí ľudia to hovoria. To je Chomského teória.

Otázka: Nesúhlasíte s ňou?

Mike: Nie.

Otázka: Chcel som sa opýtať, predpokladajme na chvíľu, že je to tak, že my ako ľudské bytosti máme genetickú schopnosť robiť zazen, v tom zmysle, že…..

Mike: Áno, všetky tieto veci sú možné, takže ak sa úprimne snažíme porozumieť životu, porozumieme mu. Zdá sa však, že je to nekonečná cesta. A majster Dogen hovorí, že porozumenie je skvelé, mali by sme sa snažiť rozumieť, no nezabudnime, že to robíme, tak to robme. Môžeme premýšľať o hovorení alebo nehovorení či o tom, odkiaľ slová prichádzajú, no robíme to, kým o tom premýšľame, a robenie je akýsi zázrak. Môžeme povedať, že to vychádza z ničoho, nemôžeme to povedať vedecky, ale môžeme to povedať.

Otázka: Čo hovoria vedci o veľkom tresku, veď ten vyšiel z ničoho?

Otázka: Len ho nenaštartujte!

Mike: Gautama Buddha podľa majstra Nagarjunu povedal, že svet nemá začiatok ani koniec. Možno ho budeme musieť opraviť.

Otázka: Je to vesmír, alebo….

Mike: Vesmír. A tým myslí, že prítomnosť je vždy tu. Predpokladať čas, keď neexistuje prítomnosť, znamená akosi poprieť čas-prítomnosť. Ak je čas-prítomnosť vždy čas-prítomnosťou, čas-prítomnosť je vždy čas-prítomnosťou; je nekonečná. Čas-prítomnosť nikdy nezmizne; čas-prítomnosť nikdy nie je neprítomná, a tak čas-prítomnosť pokračuje navždy.

Otázka: Nedokázali nechať vesmír zmiznúť vo veľkom tresku, nevedia vysvetliť bod, kde je nič, dokážu to dostať len k asi miliardtine sekundy niečoho.

Mike: Myslím, že vedecký úspech je úplne úžasný, no mali by sme vždy pamätať, že mnohé teórie, najmä v dnešných časoch, ktoré sú obrovské a podrobné, začali tým, že sa malá čiara na spektrograme posunula o jeden milimeter doprava a nejaký vedec povedal: „Správne, to znamená…….. že vesmír sa zväčšuje,“ no v skutočnosti sme videli iba čiaru, ktorá sa posunula o jeden milimeter doprava. Nemyslím, že je to nesprávne, ale že by sme si mali všímať základ teórií. Nie že by teórie boli nesprávne, ale mali by sme si všímať základ teórie.

Otázka: Myslím, že napríklad pri teórii veľkého tresku veda narazila na vlastné obmedzenia, nedokáže vysvetliť všetko, je to iba určitý spôsob pohľadu na veci.

Otázka: Čo teda nedokáže vysvetliť?

Otázka: Nedokáže vysvetliť začiatok vesmíru. Nedokáže vysvetliť fyzický vesmír, začiatok fyzického vesmíru. To je metafyzický pojem, nie vec modernej fyziky.

Otázka: Okrem toho, že vo fyzike sa v skutočnosti nezačína v tom zmysle, že [nepočuteľné]

Otázka: Takže predpokladajú myšlienku veľkého tresku, aby to skúsili zmapovať, no je to mimo ich dosahu, lebo je to v oblasti metafyziky.

Mike: Z hľadiska filozofie majstra Dogena je to nevhodné hľadanie, pretože hovorí, že práve tu je čas jednoducho prítomný. Vesmír je tu, toto je skutočnosť. A to, čo vytvárame ako časovú líniu, ktorá sa vracia k začiatku vesmíru, existuje iba ako výtvor v našich mysliach v tejto chvíli. Keďže však existuje vo všetkých našich mysliach v tejto chvíli, má obrovskú moc. Vytvárame celú históriu, akoby tam bola. A on hovorí, že nie je, všetko je tu, všetko je tu a zdieľané. No to nie je veľmi populárne tvrdenie.

Otázka: No aj keby čas-prítomnosť neexistovala, stále by to bola iná čas-prítomnosť.

Mike: Dalo by sa to tak povedať, áno.

Otázka: Takže nejde o to, že by sa to nedialo?

Mike: Našťastie, či už odpoveď nájdeme alebo nie, všetci sme tu. A toto chce majster Dogen povedať: ľudia, ktorí myslia na predchádzajúce životy alebo minulosť vesmíru, ľudia, ktorí myslia na to, kam smeruje ľudstvo, budúcnosť vesmíru, čím sa chcú stať, ľudia, ktorí myslia na iné svety, iné vesmíry, to všetko robili vždy, bez jedinej výnimky, z prítomnosti. Ak vám niekto povie, že má absolútny dôkaz, že žil predtým, to, čo vám hovorí, vychádza z tohto času teraz. Nikdy nemôžeme uniknúť prítomnosti, to hovorí Dogen. To je všetko, čo hovorí.

Otázka: Ak je to tak, hybnou silou vesmíru je, že znova vstanem a sadnem si?

Mike: Áno.

Otázka: Mike, prečo vysvetľuje to, čo ste povedali, čo je celkom jednoduché tvrdenie, takým obrovským spletencom uzlov? Je to preto, že by sa to stratilo, keby jednoducho povedal: „nemôžete uniknúť prítomnosti“?

Mike: Jediný dôvod, pre ktorý môžem povedať túto jednoduchú vetu, je, že som sa pozrel na všetko, čo povedal.

Otázka: Takže musíte prejsť týmto obrovským spletencom uzlov, kým naozaj….

Mike: Zdá sa, že to je to, v čom sme akosi zaseknutí. Niektorí ľudia sú hlúpi a majú veľké šťastie, pretože veci často vidia veľmi jednoducho a priamo. No my chudáci, ktorí sme šikovní, musíme ísť tým spletencom stále ďalej, až kým neuvidíme niečo, čo nás vyvedie zo spleti na toto miesto tu a teraz.

Otázka: A podstatou je to, čo ste práve povedali, nemôžete uniknúť….

Mike: Nemôžete uniknúť. Všetky predstavy, aké kedy ľudstvo malo, pochádzali od ľudí v prítomnosti. Nie je to pohľad, ktorý vysvetľuje celú vedu a spoločnosť, je to iba pohľad, ktorý vysvetľuje niečo veľmi základné. A niečo, čo potrebujeme, pretože máme takú silnú spoločnosť, civilizáciu, technológiu, všetci niekam postupujeme v spoločnom vytvorenom svete, ktorý na nás vyvíja veľký tlak. Buddhizmus prichádza a hovorí, že ten tlak vytvárame, a môžeme ho vytvárať ďalej, no nezabudnime, že tu jednoducho sedíme a vytvárame si všetok tento tlak, a tak sa vráťme na túto zem, kde sme, a tlak zložme. Potom sa zasa vrátime dovnútra. Vytvorený svet je zásadný, bez spoločného vytvoreného sveta nemôžeme žiť v mládežníckych ubytovniach. Buddhizmus však hovorí, že existuje základnejší podklad, a tým je všimnúť si, kde sme a čo robíme, veľmi jednoduchým spôsobom. A robíme to stále, počas celého života. Nevšímame si to však, a tak sa po celý deň stále vraciame na zem. Trávime hodiny pri počítači alebo kdekoľvek v oblastiach myslenia, potom vstaneme, prejdeme chodbou, pripravíme si šálku čaju a vrátime sa. Nevšímame si, že toto konanie — vstať a pripraviť si šálku čaju — nás zachraňuje, naše konanie počas dňa nás zachraňuje a vracia k skutočnosti. Nevšímame si to a spoločnosť má sklon to znehodnocovať. Spoločnosť hovorí, že najdôležitejšie je búšiť do počítača a urobiť vec. Buddhizmus hovorí, že áno, to je dôležité, no rovnako dôležité je ísť na toaletu.

Mike: To svojím spôsobom podporuje práva pracovníkov, a je pravda, že je dôležité dať si prestávku na čaj, nielen preto, že na ňu máme právo, ale je to zásadnejšie než to. Tieto činnosti nás zachraňujú, obed uprostred dňa namiesto práce bez prestávky nás zachraňuje. Ak nie, sme na dopravníkovom páse, ktorý nás odnáša od prítomnosti.

Otázka: Myslíte, že je vzťah medzi mierou depresie a všeobecným pocitom ľudí v našej spoločnosti, že nevedia, kto sú alebo či niekam patria, a medzi tým, že žijeme vo svete, ktorý nám hovorí, že ďalšia vec bude tá dobrá, sme tým obklopení……

Mike: Obklopení tým, áno.

Otázka: Takže posledná vec, k ktorej nás v skutočnosti povzbudzujú, je premýšľať, či sme tu teraz a máme hodnotu…..

Mike: Byť tým, čím sme, a vážiť si to, čo robíme. Spoločnosť má túto hierarchiu hodnôt, takže chlapík vo veľkej kancelárii, ktorý píše čísla, je oveľa hodnotnejší než človek, ktorý vymetá toalety. Buddhizmus však hovorí nie, je to tá istá vec — stlač kláves, stlač kláves, tlač metlu. Buddhizmus podporuje úplnú rovnosť. Všetky naše jednoduché činnosti sú podkladom našich životov a mali by sme si túto skutočnosť všimnúť a dať hodnotu všetkému, čo robíme, v rámci obmedzení spoločnosti.

Otázka: Zdá sa mi, že deti sú oveľa viac v prítomnosti.

Mike: Áno, môžeme povedať, že malé deti, ak ich rodičia a ľudia okolo nich príliš nenarušili, sú buddhovia. A preto sú rodičia, ktorí sa starajú o malé deti, veľmi realistickí, pretože ich deti ich držia v prítomnosti.

Otázka: Prečo sa to, keď zostarneme, v akom bode zmení?

Mike: Neviem. Keď dospejeme? Spoločnosť potrebuje, aby sme zdieľali jej hodnoty, takže nás učí každý. Napríklad dievčatko pri recepcii, dcéra správcu Megan, kreslila kruhy, spokojne kreslila malé kruhy a ukazovala mi ich, a ja hovorím: „Je to oko, je to pár okuliarov?“ Učím ju vykladať určitým spôsobom a robíme to stále. Potom sme socializovaní a bez socializácie nemôžeme zapadnúť. No za zapadnutie treba zaplatiť cenu a všetci ju platíme. Niektorí ľudia cez víkendy veľa pijú, aby sa zbavili stresu zo zapadania, niektorí robia šport, všetci nájdeme nejaký spôsob. Nik nezapadne dokonale, pretože nás učia vykladať malé kruhy s bodkami ako oči, čo? Alebo je to vyprážané vajce? Môže to byť vyprážané vajce.

Mike: Ďalšie otázky alebo odpovede?

Otázka: V metre je reklama, ktorá naozaj ilustruje túto vec nerešpektovania odpočinku alebo zastavenia práce, myslím, že je na Anadin alebo niečo také, hovorí, že si ho musíte vziať so sebou, keď ste chorí, pretože práca sa nikdy nezastaví.

Otázka: Je tam reklama na Pro Plus s obrázkom ženy alebo muža s kruhmi pod očami a hovorí, viete, vezmite si toto. Pretože život sa nikdy nezastaví, viete.

Mike: Ach áno, a je jedna na…. Lemsip, ktorú môžete roztrhnúť a vypiť, keď vychádzate z pracovného stretnutia. Pokračujte na dopravníkovom páse.

Mike: No existuje aj iný spôsob: ak sa cítime chorí alebo si všimneme, že niekedy by nám napriek chorobe niečo urobené mohlo pomôcť cítiť sa lepšie, nezatvárame sa tak veľmi. Nie vždy to však funguje. Môžeme si regulovať životy, niektorí ľudia dokážu ísť od rána do večera bez prestávky, až kým sa nezaženú do zeme a nemusia mať po infarkte šesť mesiacov voľna. A naozaj to môžeme robiť slobodne. No ľudské bytosti majú akýsi…… sklon regulovať sa, aby mohli pokračovať. A toto je jedna z najväčších úloh našich životov — ako sa regulovať, aby sme nerobili príliš veľa. Keď robíme príliš veľa, ochorieme a unavíme sa, a keď nerobíme dosť, ani sa necítime spokojní. Čo to je, koľko dokážeme robiť? Celé životy sa to jedným spôsobom snažíme robiť.

Mike: Samoregulácia je, myslím, iné slovo pre zazen. Ak praktizujeme zazen každý deň, hoci len krátko, pôsobí ako regulačný mechanizmus.

Otázka: Ak robíte šport do tej miery, že ste v zóne, má regulačný účinok.

Mike: Áno, šport áno, všetky činnosti — joga. No na zazene je niečo iné, pretože je zbavený všetkých doplnkov, preto ho mnohí ľudia nepokladajú za zaujímavý. Je to akýsi podstatný šport, podstata činnosti. Väčšina ľudí z toho nedokáže nič urobiť, no ak to robíte a pokračujete v tom, mne to dáva úplný zmysel. Pre mňa je to podstata každej činnosti.

Otázka: Dalo by sa predpokladať, že to môže platiť pre čokoľvek.

Mike: Áno.

Otázka: Dokážete sa do toho istého stavu dostať niečím intelektuálnym?

Mike: Nie, nemyslím, že dokážete, pretože máme tak vyvinuté mozgy a z intelektu dokážeme vytvoriť toľko, no je veľmi ťažké byť vyvážený iba používaním intelektu, takže potrebujeme niečo, čo ho vyvažuje. Mnohí veľmi intelektuálni ľudia tiež robia niečo, čo ich vyvažuje, a tí, ktorí to nerobia, sa niekedy stanú dosť nevyváženými. Myslím, že je veľmi ťažké venovať sa len intelektuálnemu úsiliu a zostať uzemnený. Nemôžem vám však dať úplnú odpoveď. Možno je veľa uzemnených ľudí, ktorí iba sedia a myslia, ale nemyslím si to, pretože sme viac než iba myslenie.

Mike: Uzemňujeme sa však tisíckami rozličných spôsobov. Majster Dogen v prvej kapitole Shobogenzo hovorí, že zazen nie je jediný spôsob, ako sa stať vyváženým, ale je tradičným štandardným spôsobom buddhistov. Môžeme povedať, že ľudia, ktorí sa vyváženým spôsobom a veľmi úprimne venujú vlastnej oblasti, sú buddhovia, no nevedia, že sú buddhovia, a nemajú žiadny spôsob, ako to zistiť, ani vysvetlenie. Buddhizmus má spôsob, ako učiť, čo vlastne robíme.

Otázka: Je to vtedy, keď ste takí pohltení čímkoľvek, čo robíte, že túto osobnosť už nekonštruujete ako najzákladnejšiu vec, a mohli by ste….

Mike: Áno, alebo Dogen hovorí o odhodení tela a mysle, takže kedykoľvek odhodíme telo a myseľ, sme vo vyváženom stave. Nezáleží na tom, či telo a myseľ odhodíme, keď čistíme záchodovú misu, alebo keď preskakujeme skok do výšky, alebo pri čomkoľvek inom, odhodenie tela a mysle je odhodenie tela a mysle. Verím, že zazen má niečo osobitné, odkedy som s ním začal. Ľudia, ktorí robia zazen a učia sa, čo hovorí buddhizmus, sa môžu rozhodnúť ísť touto cestou, alebo ak sa im nepáči sedenie, môžu odísť a robiť niečo iné, všetci si môžeme slobodne vybrať. Môžeme sa rozhodovať iba podľa svojej skúsenosti.

Otázka: Aký je rozdiel medzi tým a realizovaným buddhou, alebo je to tá istá vec?

Mike: Je to tá istá vec. „Realised“ v angličtine znamená niečo iné než to, čo znamenalo v stredoveku…….. no určite v spisoch majstra Dogena. Zvyčajne to prekladám alebo mením na „urobený skutočným“. „Realised“ pre nás zvyčajne znamená niečo v našich mysliach — „ach, zrazu som si uvedomil“. No v písaní majstra Dogena znamená konať, robiť skutočným. Realizovať seba znamená robiť seba skutočným, robiť seba skutočným znamená niečo robiť.

Otázka: Nie je v tom prednosť, v (hlavnej časti Fukan-zazengi? Neviem počuť) [nepočuteľné] zostať dokonale skutočný, nie je to prednosť? Hovorí ešte niečo o….[nepočuteľné]

Mike: Nie, pokúša sa opísať situáciu. Niekedy sa naozaj chceme vyvážiť, cítime sa napätí alebo nervózni a naozaj chceme urobiť niečo, aby sme sa cítili spokojní tam, kde sme. Inokedy to zvlášť nechceme, ale sme v situácii, ktorá to s nami robí. Napríklad sa možno zvlášť nechceme venovať zazenu, no teraz je zasa čas sedieť dve a pol hodiny, takže sa cítime dotiahnutí to urobiť. Samozrejme, robíme to my, ale cítime, že nás do toho ťahá situácia. V prvom prípade chceme aktívne my a v druhom prípade nás chce situácia. Majster Dogen hovorí, že je ešte tretí prípad: zrazu, spontánne, sa zrazu cítime spokojní, a je to pravda. Môžeme sa stať skutočnými priamo z ničoho. Niekedy môžeme zísť k jazeru, sadnúť si a byť úplne spokojní. To vesmír robí vesmír skutočným; nie je tam zámer zvnútra ani niečo uložené zvonka, ale tieto dve veci sa stretnú. Ťažko sa to vysvetľuje, ale podobné veci zažívame.

Otázka: Takže to „nikde“ vzniká, keď veci odpadnú?

Mike: Áno, veci niekedy odpadnú, jednoducho odpadnú.

Otázka: To, čo zažijete, by ste teda mohli povedať…… prichádza z ničoho, alebo by ste mohli povedať…… je nič, no svojím spôsobom „nič“ naznačuje niečo materialistické, alebo to, čo opisujete, je akýsi prvotný stav, pre ktorý nemáme pripravenú slovnú zásobu.

Mike: Áno.

Otázka: Keď hovoríte niečo robiť, mohol by som robiť veľa vecí, však? Myslíte niečo intelektuálne, napríklad čítanie, alebo niečo jednoduché, napríklad prípravu čaju?

Mike: Áno, je to veľmi ťažké, áno, máte pravdu. A problém je jazyk. Mohli by sme povedať, že niečo robiť znamená vstúpiť do stavu, v ktorom odhodíme telo a myseľ. Takto sa myslí čokoľvek, pri čom, keď to robíme, neoddeľujeme myseľ a telo.

Otázka: Teda čokoľvek, ak to robíme úprimne?

Mike: Áno. Skončíme tu?

Ďakujem.