Uji — 2. prednáška

Takže sme sa dostali k druhému odseku druhého stĺpca. A v tomto odseku majster Dogen hovorí, že si za normálnych okolností myslíme, že udalosti sú súčasťou cesty, akoby sme prechádzali rieku alebo kráčali cez horské sedlo. A myslíme si, že tieto udalosti sú „tam vzadu“ a my sme „tu“, takže sú za nami v ďalekej vzdialenosti. V nasledujúcich odsekoch však predkladá svoj alternatívny pohľad:

Toto však nie je jediný spôsob, ako o tom myslieť. V čase, keď prechádzame horské sedlo alebo rieku, sme tam prítomní, a preto je tam prítomný čas. Čas nemôže uniknúť prítomnosti. Ak pripustíme, že čas sa nezjavuje a nemizne, čas, keď prechádzame horské sedlo, je tiež skutočná čas-prítomnosť.

„Ak pripustíme, že čas sa nezjavuje a nemizne“, je majstrovo Dogenovo tvrdenie, že prítomnosť je vždy prítomná. Čas sa niekedy pokúšame vysvetliť pomocou políčok filmu: tento okamih a potom ďalší okamih. Naša skutočná skúsenosť však taká nie je. Keby sme mali tento okamih a potom nasledujúci okamih, bola by medzi nimi nejaká medzera a čas by v nej zmizol, aby sa znova vrátil. Naša skutočná skúsenosť je však oveľa zvláštnejšia, lebo prítomnosť je stále tu, takže niečo je stále tu, ale súčasne sa pohybuje ďalej. Je to teda rozpor. Hovorí, že ak pripustíme, že čas sa nezjavuje, čas, keď prechádzame horské sedlo, je tiež skutočná čas-prítomnosť. Inými slovami, keď sme prechádzali horské sedlo, bola to čas-prítomnosť; teraz je čas-prítomnosť; medzi čas-prítomnosťou a čas-prítomnosťou nie je medzera, takže aj horské sedlo je čas-prítomnosť. A znie to veľmi zvláštne. Hovorí:

Aj keby sa čas zjavoval a mizol, čas, keď je čas skutočne prítomný, je skutočne čas-prítomnosť. Ako teda môže čas, keď prechádzame horské sedlo alebo rieku, nebyť pohltený časom, keď sme osvetlení prítomnosťou?

Takže celkom neobvyklým spôsobom naznačuje, že prítomnosť obsahuje minulosť.

A ako môžeme povedať, že čas, keď prechádzame horské sedlo alebo rieku, nevyvrhuje túto prítomnú jasnosť?

Tu teda naznačuje, že minulosť obsahovala prítomnosť, alebo ak chcete, prítomnosť obsahuje budúcnosť. A tento pohľad je veľmi zvláštny. Ak sa pozrieme na ďalší odsek, pokračuje v argumente:

Hoci je nahnevaný človek udalosťou v minulosti a buddha je dnes tu,

Toto odkazuje na verše básne, ktorými kapitola začala.

o čase môžeme uvažovať aj tak, akoby sme vystúpili do hôr a pozerali sa na tisíce vrcholov, namiesto toho, aby sme čas vnímali ako plynúci. Časový vrchol, keď sa nahneváme, je potom čas-prítomnosť, hoci sa zdá, že ustúpil do minulosti. A časový vrchol, keď sa staneme buddhom, je tiež čas-prítomnosť, hoci sa zdá, že je tam vzadu.

Naznačuje teda dosť zvláštnu krajinu, v ktorej sme prítomní tu, prítomná je tu celá minulosť aj budúcnosť a okolo môžeme vidieť ich vrcholy. Nemyslí tým doslova, že napríklad udalosť, keď som minulý týždeň išiel do kina, niekde tu stále visí. Myslí tým, že prítomnosť je jediný skutočne existujúci čas. Všetko, čo existuje, teda musí byť v prítomnosti; nemá kam inam byť. Znova sa tak pokúša zničiť náš veľmi silný lineárny pohľad na čas, alebo ho skôr rozbiť a navrhnúť iný spôsob pozerania na veci. Krajina, ktorú v týchto dvoch odsekoch maľuje z časových vrcholov, po ktorých sa môžeme rozhliadať, je alternatívnym pohľadom.

Otázka: Ale budúcnosť ešte neexistuje.

Čo teraz na budúcnosti existuje?

Otázka: Nič.

Prečo teda používame toto slovo?

Otázka: Premietame do nej skutočnosť, že po tomto čase budú nasledovať udalosti.

Správne, a kde sú tie udalosti? Pomyslite na udalosť v budúcnosti, kde je?

Otázka: Rozumiem. Ale hovoríme o tom, že pojem budúcnosti je v prítomnosti.

Áno, to môžeme povedať.

Otázka: Udalosti budúcnosti ešte neexistujú, takže nemôžu byť obsiahnuté v prítomnosti. Chápem, ako je to s minulosťou, ale budúcnosť…

V jeho vetách je „čas, keď prechádzame horské sedlo alebo rieku, pohltený časom, keď sme osvetlení svetlom prítomnosti“. Hovorí teda, že keď sme v prítomnosti, je to jediný čas, v ktorom môže existovať čokoľvek z minulosti. Môže to byť jazva na mojej ruke, keď som ako dieťa spadol, alebo nejaký duševný výsledok minulosti. Jediný čas, v ktorom však môže existovať čokoľvek z toho – moja spomienka na minulosť, moje obrazy minulosti, výsledky minulosti – je tu. Okrem mojej pamäti, výsledkov minulosti a rezu na ruke teda nič iné nie je. Minulosť existuje tu. Keď to obráti, hovorí, že minulosť v sebe musela obsahovať teraz. Nemôžeme to však pochopiť, máte pravdu. Pokúša sa vytvoriť obraz, ktorý je pre našu myseľ takmer nemožné uchopiť, a je to obraz niečoho tu. Teda niečo z teraz, teraz, teraz, všetko v jednom bode. Večnosť v zrnku piesku… Blake.

Otázka: Keďže to, čo máme teraz, je zvyšok minulej prítomnosti, môžeme povedať, že teraz obsahuje to, čo sa stane zvyškom.

Áno. Dôvod, pre ktorý nemôžeme pochopiť, že prítomnosť je obsiahnutá v budúcnosti, je však práve náš veľmi silný lineárny pohľad. Ako môže prítomnosť obsahovať budúcnosť? Budúcnosť ešte neprišla – to je lineárny pohľad. Hovorí, odhoďte lineárny pohľad a všetko je teraz. Je len teraz a v budúcnosti to bude teraz. A v minulosti bolo teraz, a všetky teraz sú na tom istom mieste. To sme ešte nikdy nepočuli, nikto nehovorí, že všetky teraz sú na tom istom mieste. Veľmi, veľmi silno veríme, že každý má svoj individuálny pohľad, všetko má svoje individuálne miesto a čas sa rozprestiera od minulosti cez prítomnosť do budúcnosti; sotva to dokážeme rozbiť. On to však chce rozbiť, nie poprieť, nepovedať, že je to nesprávne, ale naznačiť iný pohľad, v ktorom je všetko tu. To naznačoval Blake vo svojej poézii aj iní básnici. Nemôžeme to však uchopiť ani vtedy, keď to majster Dogen napíše, lebo hovoríme, že budúcnosť ešte neprišla; a práve preto to nemôžeme uchopiť, pretože máme lineárnu koľaj.

Otázka: Ale aj keď to intelektuálne uchopíme, na vysvetlenie musíme použiť lineárny systém.

Áno, presne tak. To, čo však zažívame v okamihu, je nekonečno. Nekonečno nemôžete uchopiť; zažívame ho, ale neuchopujeme ho.

Otázka: Povedal Einstein niečo aj o čase a nekonečne?

Povedal veľa o čase a nekonečne, áno.

Otázka: Povedal o tom niečo podobné ako majster Dogen?

Myslím, že nie. Relatívny pohľad je síce veľmi podobný, ale nepostuloval večné teraz, ak chcete, alebo večnosť v teraz. Veda to nemôže povedať, pretože ak odstránite proces, veda sa zrúti. A veda je platný spôsob pozerania sa na skutočnosť, takže vedecký pohľad je platný. Musí byť založený na procese; bez procesného pohľadu nemôžete oddeliť príčiny od ich následkov. Preto nemôžete zistiť, čo čokoľvek spôsobuje, a nie je žiadna veda. Nemôžeme sa ho teda zbaviť. Vedecký pohľad na svet vytvoril našu civilizáciu, potrebujeme ho a veríme mu. Majster Dogen však chce naznačiť iný pohľad, mimo vedy aj mimo náboženstva, a tento pohľad sa volá stredný pohľad. Môžete povedať, že je stredom medzi vedou a náboženstvom. Nie je založený na procesnom pohľade ani na duchovnom či večnom pohľade; je založený na skutočnej skúsenosti v prítomnosti. Aj v 21. storočí je to však pre nás také nové, že to znie veľmi čudne, divne, bizarne.

Otázka: Moje chápanie nekonečna… čas delíme na [nepočuteľné].

Jeden príklad, ktorý si pamätám z čias, keď som pracoval s elektronikou, je, že máte časové impulzy. Ak matematicky analyzujete, aké frekvencie sú v časovom impulze, veľký impulz nemá veľa frekvencií. Čím užší impulz urobíte, tým je frekvencií viac a nekonečne tenký impulz má v sebe všetky frekvencie vo vesmíre. Vždy si to pamätám, lebo to akosi hovorí, že niečo nekonečne malé môže mať v sebe nekonečno.

Otázka: Ak by sa v procesnom pohľade zrútilo ja, alebo naša predstava o ja, je ja iba akousi personalizáciou procesu?

Áno, ale nemôžem sa zbaviť seba. Príliš sa milujem a niekedy sa nenávidím, ale nemôžem sa zbaviť seba. Ľudia napríklad hovoria, že cieľom budhizmu je zbaviť sa ja alebo že ja neexistuje. Do istej miery to platí, ale nemožno sa o to usilovať – sme ľudia, sme ja, vytvárame sa v každom okamihu. V tom zmysle sme teda ilúzie, ale sme skutočné ilúzie.

Otázka: Procesný pohľad je akoby ražeň, ja prechádzajúce časom.

Je to veľmi čudné, však? Ďalší problém je, že jazyk je, samozrejme, proces, a to Wittgenstein podrobne analyzoval. Kým sa však nezbavíme jazyka, nemôžeme sa zbaviť procesu – aj spôsob, akým sa teraz rozprávame. Proces je skutočný, ale nie je skutočný. Je skutočný, lebo všetci súhlasíme, že vysvetľuje spôsob, akým funguje skutočnosť. Nie je skutočný, lebo skutočný je iba tento čas, tento okamih, ďalší okamih ešte nie je a posledný okamih už odišiel, takže proces neexistuje. Môžeme teda povedať, že proces je a proces nie je. A tento rozpor je v jadre problému opisu skutočnosti; je to vlastne ten istý rozpor ako sloboda a determinizmus v inej podobe.

Otázka: Kam vstupuje naša rozlišujúca myseľ? Hovorí Dogen, že čas je takýto, ale že minulosť, prítomnosť a budúcnosť prichádzajú na scénu až keď začneme rozlišovať? Skôr, než sa na scéne objaví naše ja, čas jednoducho existuje taký, aký je.

Áno, to sa volá čas-prítomnosť. On však chce použiť svoju rozlišujúcu myseľ, aby opísal situáciu skôr, než začal rozlišovať. Celá Dogenova filozofia sa nás pokúša ukázať na miesto predtým, než sme o ňom začali myslieť. Je to však nemožné, no pokúšal sa o to, pokúšal sa o to celý život a povedal, že je to nemožné. Znova a znova nás ukazuje mimo oblasti intelektu. Keď nás niekto ukáže mimo intelektuálnu oblasť, nevieme, čo si máme myslieť. Ak praktizujeme zazen, máme prax mimo oblasti myslenia a všetky tieto vety, ktoré píše, odkazujú na túto podstatnú skúsenosť v zazene alebo v čistej činnosti. Keď niečo robíme, rozdeľujeme sa – robíme to často. Niečo robíme a popritom hovoríme; je to veľmi bežné a robí to každý. Máme však aj činnosti, ktoré vyžadujú celého človeka, a pocit je iný; je to celistvý a plnší pocit. Pri takej činnosti môžeme pustiť myslenie, a preto také činnosti máme. Nájdeme to vo všetkých športoch aj v joge a podobne. Zazen je podstata. Majster Dogen sa pokúša opísať tú podstatnú skúsenosť predtým, než začneme myslieť. Keďže na to však používa slová, sme svojím spôsobom v pasci. Preto vytvára tieto zvláštne obrazy.

Otázka: Spôsob, akým skladá svoje kapitoly, …to, čo nazývate otočný bod zazenu, je to tak? Používa lineárny jazyk a potom…

Používa štyri pohľady. Pozerá sa na veci z lineárneho pohľadu. Nuž, pozerá sa na veci z teoretického, intelektuálneho pohľadu, potom z praktickejšieho pohľadu, potom sa ich pokúša opísať z realistickejšieho pohľadu, o ktorom teraz hovoríme. Robí to tak, že vytvára bizarné obrazy a tiež prevracia svoj jazyk a perspektívu. Namiesto „sedím na zafu“ povie „zafu sedí podo mnou“. Má teda rozličné prostriedky, ktorými sa pri písaní pokúša rozbiť náš tradičný spôsob myslenia. Potom používa poéziu – poéziu iných majstrov aj vlastnú –, aby zachytil to, čo Blake myslel, keď hovoril o večnosti v zrnku piesku. Teda skutočnosť, ktorá je mimo našich slov, ale vnútri našej skúsenosti.

Potom je borovica čas-prítomnosťou a bambusový háj je čas-prítomnosťou.

Nie že borovica je v čas-prítomnosti, ale borovica je čas-prítomnosťou – vytvára totožnosť medzi tu a teraz a tým, čo je v tu a teraz; my ich máme sklon oddeľovať. Hovoríme „som v tu a teraz“, ale on hovorí „som tu a teraz“.

Otázka: Máme sklon myslieť si, že čas je krajina, ktorou prechádzame, ale môže to tiež pôsobiť, že čas prechádza nami.

Chce ísť ešte ďalej a povedať nie že čas prúdi cez vás, ale že čas ste vy. Najprv hovoríme, že prúdime časom, a väčšina ľudí s tým súhlasí; potom niekto povie, že čas prúdi cez mňa, a ľudia sú trochu zmätení. On však chce povedať, že čas sme my. Bez nás čas nie je. To veľa naznačuje, jedným dôsledkom je, že čas je ľudský výtvor. Ďalší odsek:

Nestačí vidieť čas iba ako odtekajúci.

Znova sa vracia k rozbíjaniu nášho procesného pohľadu.

Nestačí myslieť, že jedinou vlastnosťou času je schopnosť plynúť. Ak o čase myslíme iba ako o odtekajúcom, musia medzi okamihmi čas-prítomnosti, ako plynú, byť medzery. Obyčajní ľudia vidia čas iba ako niečo, čo odteká, a preto nezažívajú čas-prítomnosť ani nepočuli jej vysvetlenie. V skutočnosti sú všetky veci v celom vesmíre čas-prítomnosťami, ktoré sú súvislé aj oddelené. Skutočný čas je vždy čas-prítomnosť, a preto je vždy táto čas-prítomnosť.

Pri hovorení o čase sa dotýka viacerých vecí. Hovorí tiež, že jeho definíciou niečoho skutočného je niečo prítomné tu; ak to tu prítomné nie je, v jeho zmysle to nie je skutočné. Ľudia potom povedia, že Glasgow je skutočný, len ho teraz nevidíme, a Bristol je tiež skutočný, ale v pojmoch majstra Dogena nemôžeme o nich použiť slovo „skutočný“ v zmysle, ktorý tu má na mysli. Môžeme však povedať, že sú niekde „časovými vrcholmi“ – časovými vrcholmi v jeho krajine. Krajina, ktorú maľuje, je dosť zložitá a dosť bizarná.

Tu sa však vracia, aby si bol istý, že si nemyslíme, že popiera proces:

Aj o čas-prítomnosti možno uvažovať ako o procese. Čas postupuje od dnes k zajtra. Dnes postupuje späť k včerajšku. Včera postupuje ďalej k dnešku. Dnes postupuje ďalej cez dnes. Zajtra postupuje ďalej cez zajtra. Hoci možno čas vidieť ako takýto proces, prichádzajúce časy sa nehromadia na minulom čase ani sa nerozprestierajú v súvislej línii.

Ak sa pokúšame predstaviť si veľa časov v minulosti a veľa časov v budúcnosti, môžeme si ich predstaviť buď ako prichádzajúce jeden za druhým, ako pás filmu, alebo ako padajúce jeden na druhý – hromadiace sa. Hovorí však, že pravú povahu času nemôžeme uchopiť ani jedným z týchto obrazov.

A preto vidíme, že život majstra Seigena pozostával z okamihov čas-prítomnosti, rovnako ako životy majstra Obakua, majstra Basoa a majstra Sekita.

Títo štyria muži boli slávni čínski majstri v línii učenia majstra Dogena a on hovorí, že ich životy pozostávali z okamihov čas-prítomnosti. Tieto okamihy sa však nenahromadili jeden na druhom ani sa neroztiahli do radu. Hoci o čase takto uvažujeme, v skutočnosti taký nie je.

Ja aj vonkajší svet existujeme v čas-prítomnosti, a preto v čas-prítomnosti existuje praktizovanie aj uskutočnenie pravdy. V čas-prítomnosti sú aj všetky naše každodenné zápasy.

Teraz iba posilňuje pointu, že všetko sa deje teraz. Nejestvuje žiadny iný čas, v ktorom by sa čokoľvek mohlo diať, než tento čas.

Ľudia majú dnes vlastné názory a myslia si, že tieto názory vytvárajú ich vlastné príčiny a okolnosti. Hoci si myslia, že ich názory tvoria základ ich skúseností a sú na nich založené, nie sú základom ich skutočnosti. Sú iba skutočnosťou, ktorá v tejto čas-prítomnosti predkladá svoj výsledok ako príčiny a okolnosti.

To je naozaj zvláštna dvojica viet. Pokúša sa nás prinútiť úplne obrátiť pohľad a vidieť nás, naše okolnosti, veci, ktoré spôsobujú naše životy, aj okolnosti, ktoré nás ovplyvňujú, nie z našej strany, ale z druhej strany. Nedokážeme to však. Svet môžeme vidieť iba smerom von z miesta, kde sme, ale on hovorí, že sme iba… základom nás je vesmír, ktorý nás vytvára cez príčiny a okolnosti. Je to však zvláštny pohľad.

Otázka: Čas-prítomnosť vlastne nemôžete určiť ani definovať; len čo sa o to pokúsite, je preč. Takže v tom „živote“ [nejasné] sa zdá, že Dogen hovorí, že čas je teraz, ale keď sa ho spýtate, čo je teraz, nevie vlastne povedať, čo je teraz. Len čo to začnete hovoriť, je to preč; teraz sa stane… je to iba časť akejsi vlny čohosi a všetci sme v tej vlne a prichádzame spolu… [nepočuteľné]

Áno, je zvláštne, však, že sme uprostred 21. storočia, civilizácia trvá tisíce rokov, ale stále vlastne nevieme, čo je skutočnosť. Približujeme sa k nej; ako sa k nej približujeme, nachádzame veľmi jednoduché veci. Napríklad že sme pánmi vlastného osudu, netancujeme na šnúrkach, ktoré drží Boh nad mrakmi. Alebo že choroby nespôsobuje zlé správanie, ale vírusy. Pomaly zisťujeme, že ak sú ľudia pri práci šťastní, firma je efektívnejšia, a podobne. To všetko sú faktory skutočnosti, takže ľudská civilizácia k nej veľmi pomaly smeruje. Smeruje k nej veda, smeruje k nej všetko, ale nevieme, kde je. Prítomnosť nemôžeme uchopiť, ale budhizmus hovorí, že ju nemôžeme uchopiť, no máme spôsob, ako ju zažiť. A keď ju zažívame a pokúšame sa o nej hovoriť, akosi… nemôžeme ju uchopiť, ale ona uchopuje nás. A keď nás uchopuje, dáva nám zameranie. V modernom živote nevieme, kde máme zameranie, a často je v nasledujúcich piatich minútach či v najbližšej polhodine, lebo sme pod tlakom. Stále myslíme na to, čo musíme urobiť ďalej, alebo sa trápime tým, čo sme urobili, takže sme na akomsi procesnom dopravníku, ktorý spoločnosť potrebuje na fungovanie, no vyťahuje nás z prítomnosti. Budhizmus hovorí, a hovorí to veľmi starým spôsobom, majster Dogen hovorí z 13. storočia, že môžeme zažiť čas-prítomnosť, môžeme zažiť skutočnosť, a ak o tom hovoríme, pokiaľ dokážeme, a praktizujeme to, ona nás uchopuje. A keď nás uchopuje, zameriava nás do skutočnosti. To chce Tim Henman, to chce Paula Radcliffe – zamerať sa do tu a teraz, zabudnúť na bod, ktorý ste práve prehrali, a teraz odpáliť loptu. To chcú všetci športovci, to chcú hudobníci, však?

Otázka: Áno, myslím, že tvorenie hudby a sedenie bez robenia sú možno to isté, ale ťažšie je nerobiť nič. Myslím sedieť v zazene, ťažšie je zažiť neintelektuálne…

Naozaj? Pre mňa by bolo ťažšie hrať na violončele. Áno, je to ťažšie, však? Čo je na tom ťažšie?

Otázka: Nuž, samotná činnosť tvorenia hudby, ako ste povedali skôr, strácate seba, a pri nerobení ničoho je veľmi ťažké seba stratiť. Neviem, prečo je to ťažšie, ale…

Prečo je to ťažké? Súhlasím, je to ťažké… Ak si iba sadneme do kresla a rozhodneme sa, že nebudeme nič robiť, je to veľmi ťažké. Ak však sedíme v pozícii zazenu, samotná pozícia nám pomáha nerobiť nič. Nie je to iba duševná námaha, je to aj niečo fyzické. Aj keď je naša myseľ veľmi zamestnaná, ak sedíme v pozícii zazenu, skutočne sa usadíme, či sa nám to páči, alebo nie. Môže to byť iba trochu; môžeme sa usadiť do veľmi príjemného pokojného stavu, alebo sa usadíme len natoľko, aby sme nevstali a neutiekli. Samotná pozícia v zazene nás uchopuje.

Otázka: Uchopuje nás viac než sedenie na pohovke alebo odpočívanie?

Mňa áno. Radšej sedím v zazene, než na pohovke. Pretože ma uchopuje a človek, od ktorého som sa zazen učil, povedal, že uchopil jeho. Dúfam, že uchopí aj iných ľudí.

Otázka: Ale myslíte, že keby sme brali sedenie na pohovke a odpočívanie vážne, potom…

Nemyslím si, že by to fungovalo, pretože zazen má fyziologickú stránku. Sedenie s chrbticou vo vyrovnanej pozícii pôsobí na autonómny nervový systém. A hoci fyziológia zazenu nebola objasnená, možno o niekoľko rokov… Otec nám zvykol hovoriť, aby sme sedeli vzpriamene, a mal pravdu. Keď sedíte vzpriamene, nejako sa cítite, akosi ľahší alebo niečo podobné, cítite sa inak, však?

Otázka: Pohovky sú naozaj zlý dizajn.

Otázka: [Nepočuteľné]… zazen, ako ste povedali, je iba sedenie. Čas-prítomnosť obsahuje všetky veci. A zdá sa mi, že to je druhá časť skúsenosti: že pri sedení v zazene si uvedomujete všetky veci. A otázka je, čo robíte so všetkými vecami, ktoré sa môžu objaviť…?

Čo s nimi robíte?

Otázka: Nuž, áno, myslím v zazene…

Sú vaším majetkom, aby ste s nimi niečo robili? Sú tu. Sú tu. Keď si teda pôjdete sadnúť k jazeru, vidíte stromy a vodu, ale nemusíte s nimi nič robiť, nemusíte ten strom mačkať ani vyťahovať ostrov z vody. Sú jednoducho tam, však? A vy a ony zdieľate priestor. V zazene zdieľame priestor s celým vesmírom. Neznamená to, že si predstavujeme, ako nám mysľou prechádza všetko vo vesmíre. Keďže však sedíme vo vesmíre, zdieľame ho so všetkým. Za normálnych okolností však máme akúsi prednosť sami pre seba, oddeľujeme sa od sveta, ale pri činnosti, zvlášť v zazene, no aj pri každej inej činnosti, je v okamihu konania rovnosť, rovnováha medzi mnou a svetom. A to cítime, keď sedíme pri jazere a staneme sa jedným s krajinou. To stačí. Stačí zdieľať vesmír so všetkým, nič netreba robiť. Sú aj iné veci, ktoré treba urobiť, ale môžeme počkať, kým neskončíme zazen, potom vstať a urobiť ich.

Otázka: Možno slová priestor a čas zamieňať?

Uf!

Otázka: Čas sa ľahšie chápe, ak o ňom myslíte ako o priestore. Zrazu som si pomyslel, že celá naša existencia od začiatku až po nekonečno času, až po koniec času, ktorý je tiež nekonečnom, je skôr priestor než čas; potom je ľahšie rozumieť času, lebo je jednoducho celý čas celý tam.

Je to však veľký priestor, však? Áno, môžeme to tak urobiť.

Otázka: Ale je to čas, alebo to nie je čas?

Nuž, je niečo, v čom existuje všetko, a budhizmus toto niečo volá Dharma alebo skutočnosť. Nevieme, čo to je, ale všetko v tom existuje. Je to čas? Priestor? Miesto? Zbierka objektov? Zbierka ničoho? Zbierka vĺn? Obrovská masa neprerušeného niečoho? Nevieme, preto sa na to musíme pozerať z rozličných pohľadov. Keďže sme v tom, nemôžeme prestať pokúšať sa prísť na to, v čom sme. Ale či na to prídeme, alebo nie, stále sme v tom. Majster Dogen hovorí, že nech robíme čokoľvek, nemôžeme sa dostať von z prítomnosti. Sme v nej stále, či rozumieme, alebo nie, či sme ňou zmätení, nahnevaní, smutní, sme v prítomnosti. Či myslíme na iné svety, či na minulé životy, toto všetko sa deje v prítomnosti. Nikto nikdy neurobil nič na inom mieste než v čas-prítomnosti.

Otázka: Priestor-prítomnosť.

Priestor-prítomnosť, čas-priestor-prítomnosť. To chce povedať, ale je to vlastne bizarný pohľad. Chce tento pohľad pridať k ostatným pohľadom na život, ktoré máme, pretože preňho opisuje skutočnú, predpojmovú skúsenosť.

Ľudia nevidia samotnú skutočnosť ako túto čas-prítomnosť – to, čo existuje v tomto okamihu – a preto cítia, že stav buddhu nie je čas-prítomnosť, ale stav, na dosiahnutie ktorého sa musia usilovať. Aj okamih, keď sa usilujú a odmietajú stav buddhu, lebo nevidia, že je to ich stav, je však čas-prítomnosťou – je čas-prítomnosťou človeka, ktorý si neuvedomil, kým je.

Mnohí ľudia si myslia, že buddhom sa môžete stať po veľmi namáhavej snahe, a keď sa stanete buddhom, všetky vaše problémy sú vyriešené a čokoľvek urobíte, už to nemôžete stratiť – trafili ste jackpot. Jedným dôvodom, prečo to tak cítia, je, že nevidia, že v prítomnosti môžu byť buddhom. A nevidia to preto, lebo samotné slovo má toľko konotácií. Ak si však pod slovom buddha predstavíme niekoho, kto je prebudený, a prebudený znamená nespí, je to celkom jednoduché. Ak ste tu prebudení a vidíte všetko okolo seba, ste buddha. Ak ste napoly tu a polovica vás chýba a na niečo myslí, nie ste. V čase, keď ste jednoducho tu, ste buddha. A ste buddha preto, že ste jednoducho tu v čas-prítomnosti. Ak tomu však neveríte, musíte si myslieť, že buddha je niečo iné, k čomu ste sa ešte nedostali, a chcete sa k tomu dopracovať. Možno budete chcieť viac praktizovať zazen: „Zajtra budem naozaj tvrdo praktizovať a pozajtra by som mohol byť osvietený.“

Otázka: Je Dogenov dôraz na to, ako [nepočuteľné]… čas-prítomnosť v zmysle obsiahnutia všetkého, čiastočne spôsobom, ako vyjadriť pohľad, že veci vlastne netreba hľadať inde? Veľmi často trávime čas snahou mať časť života mimo času.

V spoločnosti však musíme fungovať, však? Ak by ste tam sedeli a iba si hovorili „som tu“, nemohli by ste robiť veľa výskumu.

Otázka: Je to trochu zložité, pretože… napríklad ak píšete žiadosť o grant, grant znamená dostať neskôr peniaze na výskum, ale keď tú žiadosť píšete, môžete byť veľmi v prítomnosti, takže to nie je…

Máte pravdu, súhlasím. Je tu však akýsi rozdiel v postoji, však? Môžeme mať niečo ako zámer vychádzajúci z prítomnosti, ale môžeme robiť veľa vecí, ktoré vyzerajú orientované na budúcnosť, no skutočne ich robíme teraz a vieme, že ich robíme teraz. Je to vlastne veľmi účinný spôsob práce.

Otázka: Vo svojej skúsenosti s touto kúpou domu však vidím, že vás to môže veľmi vyviesť z rovnováhy. Keď nebolo jasné, či získam dom, na ktorom mi naozaj záležalo, celá moja existencia bola na tej druhej strane, ovládlo to môj život, hoci šlo o budúcnosť.

Nie, pretože ste mysleli na budúcnosť. Chceli ste, aby niečo, čo bolo v budúcnosti a ešte neprišlo, bolo tu.

Otázka: Nespalo sa mi, nedalo sa poriadne existovať. Vôbec nešlo byť v prítomnosti.

Správne.

Otázka: Ani keď ste meditovali?

Otázka: Áno, bežných 25 minút sa vôbec nedalo odsedieť.

Otázka: Dostali ste ten dom?

Otázka: Stále tým prechádzam, Graham!

Preto si ľudia predstavujú, že existuje niečo nazývané buddha, čo nemá takéto skúsenosti. Alebo že existuje niečo nazývané zenový majster, ktorý takéto skúsenosti nemá a všetko, čo robí, má akúsi tajomnú dokonalosť. To je však úplný nezmysel, lebo všetkých ľudí ovplyvňuje to, čo sa deje v ich životoch. Môžeme si však, dúfajme, všimnúť, že nás napríklad kúpa domu ťahá do budúcnosti a že nemôžeme sedieť v zazene. Môžeme si všimnúť, ako nás to ovplyvňuje, a samotné všimnutie je akýmsi riešením problému. Uvedomiť si: „ach, táto situácia ma tlačí do veľmi paranoidného stavu“, znamená všímať si, kým sme. Majster Dogen hovorí, že aj okamih, keď sa ľudia usilujú a odmietajú prijať, že sú buddhami, lebo nevidia, že je to ich stav, sa deje v čas-prítomnosti. Hovorí, že z nej nemôžeme uniknúť.

Otázka: Keď teda dokážete byť v zazene, v čas-prítomnosti, ak sedíte v zazene a všimnete si, že sa vaše myšlienky už nesústredia na to, čím ste boli zaujatí – kúpu domu –, potom si tiež môžete uvedomiť, že je to nejaký znak návratu k…

Áno, môžeme cítiť návrat k prítomnosti po tom, ako sme boli napríklad nahnevaní, vzrušení alebo vyrušení; cítime, že sa vraciame do normálu.

Otázka: Povedali by ste, že pokúsiť sa sedieť v zazene, aj keď myslíte na kúpu domu, a pokúsiť sa sústrediť na cestu, je tiež spôsob uzdravovania?

Áno, myslím, že je to najúčinnejší spôsob uzdravovania. Niekedy je však pre nás takmer nemožné sedieť, najmä keď sme napríklad veľmi nahnevaní; je to veľmi ťažké. Ale aj keď sa dokážeme prinútiť sedieť iba päť minút, je to veľmi silný spôsob, ako sa upokojiť.

Čas-prítomnosť spôsobuje hodinu dvanásť a hodinu dve, usporiadané tak, ako dnes vystupujú a klesajú na svojom mieste vo vesmíre. Dve hodiny sú čas-prítomnosťou; šesť hodín je čas-prítomnosťou; živé bytosti sú čas-prítomnosťou; buddhovia sú čas-prítomnosťou. Konkrétna čas-prítomnosť hnevu robí celý vesmír skutočným. Konkrétna čas-prítomnosť buddhu robí celý vesmír skutočným. Čas-prítomnosť, v ktorej sa vesmír robí skutočným, sa nazýva dokonale skutočná.

Toto sú veľmi zvláštne obrazy. Najprv hovorí, že všetky udalosti sú v prítomnosti, takže dve hodiny sú čas-prítomnosťou, šesť hodín je čas-prítomnosťou, to znamená, že všetky udalosti sú v prítomnosti, keď sa dejú. „Živé bytosti sú čas-prítomnosťou“ znamená, že v prítomnosti nie je nič oddelené od toho, čo je tu a čomu hovoríme čas; je tu čas a som tu ja a je to všetko jedno. Nie že živé bytosti sú v čas-prítomnosti, ale že sú čas-prítomnosťou. A buddhovia sú čas-prítomnosťou. A „konkrétna čas-prítomnosť hnevu robí celý vesmír skutočným“ znamená, že aj keď sme nahnevaní, skutočnosť, že sme tu a teraz nahnevaní, je vesmír. Bez toho, že sme v tomto okamihu tu a teraz nahnevaní, nie je nič. Alebo „čas-prítomnosť buddhu robí celý vesmír skutočným“: keď sme prebudení a v prítomnosti, v čase, keď sme prebudení a v prítomnosti, je celý vesmír skutočný. Naznačuje nejakú úplnú totožnosť medzi celým vesmírom, časom a mnou. Sú teda neoddeliteľné a sú skutočné. Potom dodáva: „čas-prítomnosť, v ktorej sa vesmír robí skutočným, sa nazýva dokonale skutočná“.

Stav buddhu, ktorý chce hľadať pravdu, praktizovať zazen, dosiahnuť pravdu a vstúpiť do vyrovnaného stavu, aby sa stav buddhu stal skutočným, existuje v čas-prítomnosti.

Táto veta naznačuje, že naše úsilie hľadať pravdu, praktizovať zazen, dosiahnuť pravdu a vstúpiť do vyrovnaného stavu, je samo osebe bytím buddhom, teda čas-prítomnosťou.

Dokonale skutočné je to, že celý čas je celou existenciou, pričom nič nezostáva navyše. Keďže však niečo navyše je iba navyše, aj keď sa celá čas-prítomnosť stáva iba napoly skutočnou, robí sa polovica čas-prítomnosti úplne skutočnou.

Veľmi sa chytáme pojmov a objektivizácie; pokúša sa nás z toho vytriasť tvrdením, že nemôžete mať polo-skutočné ani celo-skutočné, niečo, čo je skutočné, je skutočné. Hovorí to dosť zábavne.

Aj časy, keď sa zdá, že bezstarostne tápame, sú čas-prítomnosťou. Nechať tieto bezstarostne tápajúce čas-prítomnosti tak, ako sú, znamená vidieť, že majú svoje vlastné miesto ako čas-prítomnosť.

Keď ste sa cítili veľmi rozrušení, rozpoznať, že ste veľmi rozrušení, a nechať ich tak, ako sú, znamená byť v skutočnosti.

Živý stav bytia na vlastnom mieste vo vesmíre je čas-prítomnosť. Nemali by sme si ho pliesť s neprítomnosťou ani ho nútiť, aby bol prítomný.

„Nútiť ho, aby bol prítomný“ naznačuje akúsi intelektuálnu interpretáciu toho, čo sa deje. Ako vidíte, tieto vety sú dosť ťažké a akosi vami zatrasú, ale ak ich čítate znova a znova, je v nich akási chuť či príchuť nejakej jednoduchej skúsenosti. A táto skúsenosť je, že tu a teraz je skutočné. Ak teda chceme hľadať skutočnosť, už je tu. Alebo, ako povedal Wittgenstein, miesto, kam sa pokúšame dostať, musí byť miesto, na ktorom už sme.

Tu prestanem.

Otázka: [Nepočuteľné].

Ak robím vesmír skutočným, ak vstanem a pobehujem po miestnosti, svojou činnosťou robím vesmír skutočným. Ak sedím tu, robím vesmír skutočným. To, že vesmír robí vesmír skutočným, naznačuje, že tu nie som ja. Naznačuje situáciu, kde medzi mnou a vesmírom nie je oddelenie, takže vesmír robí sám seba skutočným. Hovorí, že je to akosi lepšie, je to dokonalé.

Otázka: Mike, mohli by ste nám v jednej vete povedať kontext? Tieto veci sa objavili v kontexte, historickom kontexte, filozofickom kontexte. Povedali ste, že je to veľmi ústredná časť učenia; prečo je vyjadrená tak silne, voči čomu stála…?

Stála proti tradičnému budhizmu. Majster Dogen chcel odstrániť všetky nesprávne výklady a zvláštne presvedčenia, ktoré vtedy boli v Japonsku. Budhizmus bol v Japonsku od 6. storočia a vtedy bolo 13. storočie. Bolo vtedy mnoho všeličoho: existovali budhistické sekty, v ktorých mnísi stáli pod vodopádmi a pri tejto asketickej praxi dosahovali čisté stavy, a iné sekty robili rukami zvláštne znaky a spievali meno Buddhu a podobne. Chcel vytvoriť niečo veľmi jednoduché, realistické, čo sa naučil v Číne. Chcel odstrániť všetky nesprávne výklady. Vzal tieto konkrétne frázy a vlastným brilantným spôsobom sa pokúsil zmiesť, prerezať nesprávne pohľady. Mal iba malú skupinu hore v horách.

Otázka: Ortodoxia, proti ktorej Dogen hovoril, teda musela byť lineárnym pohľadom na čas?

Nuž, lineárny pohľad máme všetci, žijeme vo svete, o ktorom si myslíme, že je lineárny, časovo-lineárny. Pokúša sa zaviesť niečo iné, čo chýba.

Otázka: Myslíte si, že pre vesmír je ťažšie stať sa prostredníctvom ľudí skutočným…

Nie, je to ľahšie. Napríklad sme prestali… križiacke výpravy sa skončili, časti sveta spomalili v pokusoch obracať iné časti sveta na duchovné náboženstvá a namiesto toho všetci hrajú futbal. A futbal má na robenie vesmíru skutočným oveľa silnejší účinok než obrátenie niekoho na iné náboženstvo. Rast športu a rast ľudskej činnosti týmto spôsobom mali obrovský priaznivý účinok na to, aby vesmír robil sám seba skutočným. Máme čas na jogu, máme čas na zazen, máme čas na Qi Gong a máme čas vyrábať rakusy a podobne.

Otázka: Boli títo buddhisti v 6. storočí viac takí, ako to videl Dogen?

Nie, prví buddhisti, ktorí prišli z Číny do Japonska, priniesli ezoterický budhizmus. Písané sútry a duchovné praktiky, nie zazen. To isté prišlo z Indie.

Otázka: Dogen teda zo svojej mysle odstránil všetky tieto nesprávne budhistické praktiky?

Áno. Chcel povedať, že budhizmus je o skutočnosti, nie o pálení kadidla. Kadidlo môžete páliť, ak chcete, ale ide o niečo nazývané skutočnosť a skutočnosť v budhizme neznamená skutočnosť tu vnútri ani skutočnosť tu vnútri, znamená skutočnosť – skutočnosť tu.

Otázka: A čo prvý budhistický človek, ktorý mal myšlienku…

Volal sa Gautama Buddha a vyrastal v paláci; dostal dosť všetkého bohatého materiálu, bolo toho naňho príliš. Odišiel teda a pokúsil sa žiť v lese s jogínmi, ktorí jedli veľmi málo a hovorili, že môžete dosiahnuť najvyššiu úroveň vedomia, kde uvidíte malé atómy vyskakovať do existencie a z existencie. Vyskúšal to a nefungovalo to. Potom vyšiel z lesa, toto dievča mu podalo nápoj z mlieka, ktorý vypil, a cítil, že mlieko je skutočné. Potom nejaký čas sedel pod stromom a videl, že to nie je v materiálnom úsilí, nie je to v duchovnom úsilí, je to práve tu. Sedel presne tam, kde bol, a uvedomil si: toto je ono, toto je skutočné, tu je pravda. A hľadal mnoho rokov.

Otázka: Dogen to teda schvaľoval, ale nie to, čo prišlo medzi tým?

Áno, chcel zmiesť to, čo nazýva nesprávnymi pohľadmi psov na ulici, aj iné frázy, ktoré používa. Mal však iba malú skupinu, možno najviac sto ľudí, a mali odľahlý chrám. Napísal všetky tieto veci a potom ich ľudia zavreli do škatúľ a stovky rokov ich nečítali.

Otázka: A bola tu aj línia, prenos správneho porozumenia.

Áno, bola. Musíme prestať.

Otázka: Ktorému tímu fandil?

Fukui Rovers.