Uji — 3. prednáška

Budeme pokračovať v kapitole?

Otázka: Môžeme sa ešte raz pozrieť na posledný odsek?

Mike: Na ten posledný dlhý? Iste.

Ľudia nevidia samotnú skutočnosť ako čas-prítomnosť — to, čo existuje v tomto okamihu — a preto cítia, že stav buddhu nie je čas-prítomnosť, ale stav, na dosiahnutie ktorého musia vyvíjať úsilie.

Je to veľmi bežný pohľad: že aby ste boli buddhom, musíte niečo nejako dosiahnuť v budúcnosti. Ľuďom sa ťažko chápe, že praktizovať zazen znamená sedieť v stave buddhu. Všetci sme buddhami, ale neradi to prijímame, lebo si v mysli môžeme vytvoriť obraz niekoho lepšieho, než sme my, a tým človekom by sme chceli byť. Lenže ten človek, ktorým by sme chceli byť a ktorého si vytvárame v mysli, je iba obraz.

Keď praktizujeme zazen, sedíme vo svojom stave, nech je akýkoľvek. A tento stav je buddha. Ak očakávame, že stav bude čistý, pokojný a mierumilovný, môžeme byť sklamaní, ale aj stav sklamania v zazene je stav buddhu. Prijať sa takí, akí sme v zazene, je stav buddhu. Nemali by sme hľadať nejaký dokonalý stav, pretože dokonalý stav existuje iba v našej mysli.

Otázka: Ak sme rozdelení, ak myslíme v stave zazen …

Mike: Ak sme rozdelení, mali by sme narovnať držanie tela; mali by sme prestať myslieť.

Otázka: Je v hypotetickom okamihu, keď sedíme a všade sa rozdeľujeme, všade myslíme, stále stav buddhu už len preto, že praktizujeme zazen?

Mike: Stav buddhu nie je niečo hypotetické, ale niečo skutočné. V zazene sedí skutočný človek a tento skutočný človek vchádza do stavu za myslením a vychádza z neho. Niekedy myslíme, niekedy nemyslíme, niekedy sa nútime prestať myslieť a niekedy prechádzame za stav myslenia. To všetko patrí k zazenu. Nijaký iný stav neexistuje.

Hľadáme dokonalý stav. Slovo stav je vlastne nesprávne; pochádza zo slova status, ktoré znamená nehybný, ale náš stav v zazene nie je nehybný, stále sa mení. Mali by sme ho teda nazvať dyn? Ako by ste ho mohli nazvať, kinis? Stav zavádza: v zazene nijaký stav nemáme, kolíšeme. A to kolísanie je buddha. Pretože rovnováha v našej mysli je niečo dokonalé, ale rovnováha, keď stojíte na jednej nohe, je kolísanie, a ak nekolíšete, nemôžete udržať rovnováhu. V mysli však máme pevne zafixovaný obraz niečoho čistého a dokonalého.

Otázka: Plynutie?

Mike: Nie, nie plynutie; naznačuje niečo spojité.

[nepočuteľné]

Majster Dogen teda hovorí čas-prítomnosť.

Aj okamih, keď vyvíjajú úsilie a odmietajú stav buddhu, pretože nevidia, že je to ich stav, je čas-prítomnosťou — je čas-prítomnosťou človeka, ktorý si neuvedomil, kým je.

Majster Dogen hovorí, že ak odmietame stav buddhu, sme niekým, kto si neuvedomil, kým je. Uvedomiť si, kým sme, neznamená uvedomiť si to dokonalé „kto“, ktorým chceme byť, ale uvedomiť si, kým sme v tomto okamihu. Keď sedíme v zazene a všimneme si, že sme podráždení alebo ospalí, môžeme mať pocit, že to nie je riadny zazen a že by sme sa tohto stavu mali zbaviť. Lenže v skutočnosti je to stav, v ktorom sme, a takí v tej chvíli sme. Je to teda čas-prítomnosť.

Otázka: [nepočuteľné] sedieť bez zámeru, v tejto rovnováhe medzi …

Mike: Ak o tom uvažujeme fyzicky, nie je to také ťažké. Aby sme sedeli vzpriamene, musíme vyvinúť úsilie, ale keď sme práve v strede a celá váha nášho tela vedie cez ťažisko, nie je tam nijaké úsilie. Nemôžeme však zostať presne v tej polohe, a preto sa pohýname na jednu stranu a vyvíjame úsilie, aby sme sa vrátili. V tom teoretickom bode rovnováhy — ako pri kope tehál uložených jedna na druhej — niet úsilia, ak ich vyvážite presne. Platí to telesne aj duševne.

Ak si všimneme, že myslíme, musíme sa nútiť prestať myslieť, a zvyčajne to tiež znamená, že sa zmenilo naše držanie tela. Ak sme sa naozaj zatúlali do sledu myšlienok, môžeme si napríklad zrazu všimnúť, že sa hrbíme dopredu. Vrátiť sa k bodu uprostred znamená stratiť sled myšlienok a stratiť úsilie vrátiť sa: je to bod rovnováhy.

Otázka: Prečo potom prestávame myslieť?

Mike: Prečo?

Otázka: Áno, ak je stav buddhu aj myslením.

Mike: Prečo vy zvyčajne prestávate myslieť, keď prestanete?

Otázka: Pokladám to za celkom pokojné.

Mike: Áno, unaví nás myslieť, však? To je jeden dôvod.

Otázka: Ale je to tiež veľmi ťažké.

Mike: Nie je to ťažké, ale máme zvyk myslieť a žijeme v spoločnosti, ktorá potrebuje, aby sme mysleli; bez myslenia nemôžeme žiť. Keby Ella dnes ráno nepremyslela raňajky, nepodarilo by sa ich tak plynulo pripraviť. Jedli sme výsledky jej myslenia. Nemali by sme hovoriť, že myslenie nemá hodnotu, ale udržiava nás niečo iné než myslenie. Ak iba myslíme a nikdy neprestaneme, zbláznime sa; staneme sa psychotickými.

Máme chvíle, keď prestávame, a zazen je spôsob prestania. Robia to aj iné činnosti: vysávanie, vynášanie smetí, príprava šálky čaju. Zvyčajne im však neprisudzujeme hodnotu, ktorú si zaslúžia. Myslíme si, že keď myslíme, robíme niečo veľmi dôležité; keď vstaneme a pripravíme šálku čaju, dávame tomu menšiu hodnotu. V skutočnosti to tak nie je, pretože situácie, keď konáme a prestaneme myslieť, sú základom nášho života. Situácie, keď myslíme, sú základom spoločnosti, ale spoločnosť v tomto zmysle nie je základom nášho života.

Otázka: Jeden z problémov zazen je podľa mňa predstava, ktorú má veľa ľudí: že by ste sa mali nútiť prestať myslieť. Držanie tela sa v skutočnosti akoby samo reguluje, však? Veľmi sa mi uľavilo, keď ste mi povedali, že sa nemusíme zámerne nútiť prestať myslieť.

Mike: V skutočnosti to nemôžete, lebo zámer je myšlienka. Keď to opisujeme, hovoríme: „Myslel som a nútil som sa prestať myslieť,“ ale v skutočnosti sú všimnutie si, že myslíte, nútenie sa prestať myslieť a opravenie držania tela jedno a to isté. Nevšimnete si to … vôbec tam nie je nikto, kto by si všimol, že myslím, a potom sa nútil prestať myslieť, lebo som vo svojej myšlienke — je iba ja a iba moje myslenie, a keď prestanem, prestanem.

Keď to však opisujeme, rozdelíme sa na dvoch. Je tam „ja“ a druhá časť, ktorej niečo robím: nabudúce sa prinútim prestať myslieť. To naznačuje, že je tam niekto, kto nemyslí a kto núti niekoho, aby prestal myslieť, ale to nie je pravda. A to nie je naša skúsenosť; naša skúsenosť je … „ach!“ …

Zazen sa teda sám reguluje, ak vyvíjame určité úsilie, aby sme dosiahli bod, v ktorom niet úsilia. Je to teda rozpor. Znamená to iba pritiahnuť sa späť do stredu, kde naša váha pôsobí dolu cez ťažisko.

Otázka: Keď o tom hovoríme, je podľa mňa oveľa ľahšie tieto veci prijať a pochopiť, ale robiť ich je omnoho ťažšie.

Mike: Omnoho ťažšie. Áno, je to pravda, úplne pravda. No robiť to má účinok a hovoriť o tom nemá až taký veľký účinok.

Otázka: Zistil som, že čím dlhšie sedím, mám chvíle … zdá sa, že stále iba myslím, potom prídu chvíle, keď si uvedomím, že som pokojný, a hneď ako si to uvedomím, je to preč.

Mike: Je to ako udržiavať rovnováhu, ako všetky športy, ktoré rovnováhu vyžadujú, napríklad lyžovanie. Keď sa začínate učiť lyžovať, je tam veľmi jemná hrana noža, na ktorej môžete stáť vzpriamene. Rovnako je to, keď skúsite veslovať v tých úzkych vesliciach: uprostred je jemný bod. Keď začínate, myslíte si: ako sa môžem na tej hrane noža vôbec udržať? Kolíšete a padáte. Keď to však robíte stále, stále, stále, jedného dňa tá hrana noža zrazu zmizne a ocitnete sa na plošine. Je to dosť zvláštne. Keď viete lyžovať, prestanete myslieť na tú hranu rovnováhy a dokážete rovnováhu udržať. To je fakt.

Platí to aj o zazene. Ak praktizujeme pravidelne každý deň, zistíme, že jestvuje bod rovnováhy a rozširuje sa. Ak praktizujeme zazen iba občas, zistíme, že bod rovnováhy je iba malý okamih, ktorým prebehneme. Pokračujme v odseku.

Čas-prítomnosť spôsobuje hodinu dvanásť a hodinu dve, usporiadané tak, ako dnes vystupujú a klesajú na svojom mieste vo vesmíre.

Mnohé z jeho fráz sú poetické. Jednoducho tým myslí, že hoci o dvanástej uvažujeme ako o niečom, čo je tam, o druhej ako o niečom, čo je tam, o štvrtej ako o niečom, čo je tam, všetky majú svoje miesto. Dvanásť hodín má čas-prítomnosť vo vesmíre a tu je. Dve hodiny majú čas-prítomnosť vo vesmíre a tu je. Je to poetický obraz.

Dve hodiny sú čas-prítomnosťou; šesť hodín je čas-prítomnosťou; živé bytosti sú čas-prítomnosťou; buddhovia sú čas-prítomnosťou.

V myslení majstra Dogena je to, čo je tu a teraz, a čas jedno a to isté. Šálka je teda čas-prítomnosťou, stôl je čas-prítomnosťou, my sme čas-prítomnosťou. Vytvára totožnosť medzi skutočnými faktmi prítomného okamihu a týmto časom — absolútnu totožnosť. Slová ich však, prirodzene, už oddelili; on chce slová znovu zlepiť.

V japončine a čínštine sa to dá robiť úspešnejšie než v angličtine alebo iných európskych jazykoch. V čínštine môžete znak kanji pripojiť vedľa ďalšieho; netreba medzi ne vkladať „a“ ani iné spojky. Slová možno spojiť o niečo plynulejšie. Ak chcete v angličtine povedať „telo a myseľ“, musíme vložiť uprostred „a“. Ak povieme bodymind, nie je to také prijateľné, hoci si na to môžeme zvyknúť. V japončine môžete jednoducho napísať telo-myseľ — shinjin — a žiadne „a“ tam nie je. On chce povedať buddhočas-prítomnosť, človekočas-prítomnosť, dvanásťhodínčas-prítomnosť.

Otázka: Povedal dokonca, že hmota a nekonečno sú to isté.

Mike: Áno, to sa iným spôsobom hovorí v Hannya Shingyo.

Konkrétna čas-prítomnosť hnevu robí celý vesmír skutočným. Konkrétna čas-prítomnosť buddhu robí celý vesmír skutočným.

Majster Dogen má veľmi zaujímavý pojem robenia niečoho skutočným. V jeho filozofii robiť niečo skutočným znamená konať v prítomnom okamihu alebo byť v prítomnom okamihu. Bez prítomného okamihu, hovorí, niet ničoho; niet skutočnosti. Byť tým, čím sme v prítomnom okamihu, znamená tvoriť vesmír alebo byť vesmírom.

Vesmír a my, vesmír a nahnevaný človek, vesmír a buddha existujú tu a teraz ako jeden celok. Nemôžeme mať jedno bez druhého. Nemôžeme mať túto miestnosť bez toho, aby sme v nej sedeli. Môžeme si túto miestnosť predstaviť bez toho, aby sme v nej sedeli, ale v tomto okamihu máme miestnosť a nás; ani jedného sa nemôžeme zbaviť. Existuje iba miestnosťmy. Ak to rozšírite, majster Dogen hovorí, že existuje iba nahnevanývesmír, iba buddhavesmír. V mysli môžeme skutočnosť rozdeliť, jednu časť odobrať alebo ňou pohnúť, ale v skutočnosti okolnosť či podmienky a subjekt či človek … sme tu, držíme sa spolu. To chce povedať.

Čas-prítomnosť, v ktorej sa vesmír robí skutočným, sa nazýva dokonale skutočná.

Tým naznačuje situáciu, v ktorej všetko robí skutočným všetko: inými slovami pohľad na svet, ktorého stredom nie je subjekt. Mohli by sme povedať, že ak zídeme k jazeru, sadneme si do peknej polohy a rozplynieme sa v okolí, nie je oddelené okolie a ja. V tom okamihu vesmír robí sám seba skutočným a na chvíľu zažívame túto dokonalosť.

Stav buddhu, ktorý chce hľadať pravdu, praktizovať zazen, dosiahnuť pravdu a vstúpiť do vyrovnaného stavu, aby sa stav buddhu stal skutočným, existuje v čas-prítomnosti.

Naznačuje, že už sme buddhovia a ak chcete, hľadáme buddhu. Máme stav buddhu a práve stav buddhu nás poháňa hľadať pravdu, praktizovať zazen, dosiahnuť pravdu a vstúpiť do vyrovnaného stavu, aby sa stav buddhu stal skutočným. Buddhovia robia buddhov — trochu stavia veci na hlavu. A to existuje v čas-prítomnosti.

Dokonale skutočné je to, že celý čas je celou existenciou a nič nezostáva navyše.

Chce presne stotožniť čas a existenciu, alebo čas a bytie, či čas a bytie prítomným: nič nezostáva navyše. Chas včera hovoril o časopriestore, o Einsteinovej predstave časopriestoru. V istom zmysle môžeme povedať, že celá existencia je celý čas; má to akúsi príchuť časopriestorového kontinua. V Einsteinovom časopriestorovom kontinuu však stále máme proces. V priestoročase, či čase-existencii majstra Dogena kontinuum nie je: je iba toto, iba toto. Vo filozofii majstra Dogena nemôžeme uniknúť zo skutočnosti a skutočnosť je iba tu a teraz. Všetko ostatné sa deje v našom mozgu. Veľmi ťažko to prijímame. Našťastie to nemusíme prijímať stále.

Otázka: Nehovorili ste, že aj minulosť je teraz? Táto vec času-priestoru …

Mike: Celá minulosť, ktorá existuje, existuje teraz, pretože teraz je jediný čas, ktorý môže existovať. Nemienim však naznačiť — a nemyslím, že to naznačuje majster Dogen — že jestvujú paralelné vesmíry s minulosťami, ktoré sú niekde teraz prítomné, ale jednoducho že teraz je jediná existencia.

Otázka: Takže celé teraz je teraz spolu.

Mike: Áno. A nemôžeme si to predstaviť, preto namaľoval tú krajinu teraz, vrcholy, a my sa pozeráme ponad teraz. Je to však iba poetický, veľmi krásny obraz; nemôžeme si ho predstaviť. Hovorí, že nie sú naukladané jeden na druhom ani zoradené v rade. Je to ako pohľad ponad hory, ale ani to to vlastne nie je, však?

Otázka: Hovoríte, že podľa neho si to nemôžeme predstaviť. Je nemožné si to predstaviť, alebo je to iba ťažké?

Mike: Neviem, ešte som sa o to neprestal pokúšať.

Otázka: A čo okamihy predstavenia si toho?

Mike: Okamihy predstavenia si toho? Je iba tento. Aj teraz sa stále pokúšam. Zakúšame to. To, o čom majster Dogen hovorí, je naša skutočná skúsenosť. Zvyčajne si myslíme, že skúsenosť znamená niečo, čo sa nám stalo a čo si môžeme zapamätať. On však myslí skúsenosť v oveľa priamejšom zmysle: to, čo sa deje teraz, je naša skúsenosť.

Používa prax a skúsenosť, dve kanji, ktoré dáva dokopy — shusho, prax a skúsenosť. Zlepuje ich. Prax: to, čo teraz robíme, alebo robiť skúsenosť. To, čo robíme, a to, čo zakúšame, je jedno. Stále dáva veci dokopy samy so sebou: dáva dokopy svoje vety, dáva dokopy svoje pojmy.

Otázka: Mike, keď hovoríte, že sa to stále pokúšate pochopiť, znamená to, že sa to stále pokúšate uchopiť intelektuálne?

Mike: Áno.

Otázka: Prečo?

Mike: Neviem, ale páči sa mi to.

Otázka: Veď to predsa môžeme všetci zakúšať, nie?

Mike: Áno.

Otázka: Nemusíme si to však predstavovať.

Mike: Áno, ale nedokážem prestať. Keby som dokázal prestať, asi by som mohol ísť robiť niečo iné. Celý môj život bol taký. Takmer dvadsať rokov som horolezčil; neviem prečo, niečo ma k tomu hnalo. Teraz trávim čas štúdiom buddhizmu; neviem prečo, niečo ma k nemu ženie. Čo robíte vy?

Otázka: Nuž, teraz sa pokúšam pochopiť buddhizmus.

Mike: Prečo? Prečo to robíte?

Otázka: Neviem.

Mike: Samozrejme máme veľa dôvodov, ale ľudia majú takýto druh zvedavosti. V buddhizme sa to volá vôľa k pravde — alebo je to náš preklad. Vôľa k pravde je niečo, čo máme, a prejavuje sa detskou zvedavosťou, túžbou zjesť svet. Máme ju. Niekedy je slabšia, niekedy silnejšia, niekedy ju môžeme celkom zakryť. Za posledných päť minút sa vždy, keď som našiel ďalšiu vetu na čítanie, práve keď som sa chystal začať, niekto opýtal ďalšiu otázku.

Dokonale skutočné je to, že celý čas je celou existenciou a nič nezostáva navyše. Keďže však niečo navyše je iba navyše, aj keď sa celá čas-prítomnosť stáva iba napoly skutočnou, robí sa polovica čas-prítomnosti úplne skutočnou.

Chce presne stotožniť čas a existenciu, alebo čas a bytie, či čas a bytie prítomným. Nič nezostáva navyše. Táto ďalšia veta si robí žarty z našej schopnosti všetko intelektualizovať. Často hovorí o napoly uskutočňujúcich sa veciach alebo o polovičnom človeku a je to jeho spôsob, ako poprieť, že slová môžu zodpovedať skutočnosti. Ak povieme buddha, hneď myslíme na túto dokonalú vec. Preto hovorí polovičný buddha, čo narúša našu dokonalosť.

V niektorých starých čínskych príbehoch kōanov hovoria o veciach ako zlomená drevená naberačka, aby opísali buddhu. Drevená naberačka je bambusová rúčka so šálkou na konci, ktorou naberáte vodu. Predstava zlomenej drevenej naberačky naznačuje niečo, čo naozaj existuje, nie niečo ideálne dokonalé: je zlomené. Majster Dogen často používa polovicu rovnako. Nemôžeme urobiť niečo napoly skutočným; niečo nemôže byť napoly skutočné.

Otázka: Heidegger používa podobnú predstavu, keď používa zlomené nástroje.

Mike: To je pekné, je to podobné. Priniesol som si jeho Bytie a čas a pred príchodom sem som sa naň pozrel na poličke, aby som si čítal, ale asi som ho niekomu požičal. Je tam?

Aj časy, keď sa zdá, že bezstarostne tápame, sú čas-prítomnosťou. Nechať tieto bezstarostne tápajúce čas-prítomnosti také, aké sú, znamená vidieť, že majú svoje vlastné miesto ako čas-prítomnosť.

Znova sa nás pokúša odviesť od dokonalosti a ukázať, že v zmysle majstra Dogena je dokonalosť prítomný okamih: nie niečo lepšie než to, čo je tu, ale to, čo je tu, je dokonalosť. Bezstarostne tápať je jednoducho bezstarostne tápať; je to čas-prítomnosť, je to skutočné.

Živý stav bytia na vlastnom mieste vo vesmíre je čas-prítomnosť.

Živý stav bytia vo vlastnom stave vo vesmíre zakúšame, keď sme spokojní tam, kde sme. Často nechceme byť presne tam, kde sme v tomto okamihu, ale keď presne tam byť chceme, náš stav je živý.

Otázka: Slovo, ktoré mi prichádza na um, je prijatie.

Mike: Áno, ale nie pasívne prijatie: niečo, čo je za pasívnym alebo aktívnym. Používa sa veľa slov — uvedomiť si, uskutočnenie, prijatie — a nemôžeme celkom nájsť to jediné. Každý má svoje obľúbené slovo.

Nemali by sme si to mýliť s neprítomnosťou ani to nútiť, aby bolo prítomné.

Sú tam dve protikladné veci, nebyť prítomný a byť prítomný, a obe sú pojmy. Hovorí, že nemáme ísť jedným ani druhým smerom; máme to nechať tak, ako to je. Nútiť niečo, aby bolo prítomné, znamená povedať: „Áno, som prítomný. Ach, viem, že som prítomný, vidím, že som prítomný.“ Potom myslíme na to, že sme prítomní. Keď však zdvihneme šálku čaju a pijeme z nej, v okamihu pitia čaju nemusíme myslieť na to, či sme prítomní alebo nie: sme úplne tu.

Otázka: Je správne povedať, že hovorí … teda, sedím tu, pozerám na vás a na túto fantastickú scenériu, všetko je veľmi nádherné. Hovorí, že svet je taký, a je tam aj čas, takže keď sa pozerám tam cez stromy, sú tam tie stromy a čas a všetko je tam?

Mike: Myslíte tie stromo-časy. Všetko je tu.

Otázka: Pretože hovoríme o čase a vesmíre a všetko je jedna vec.

Mike: Všetko je jedna vec, áno, presne. Ale ak iba povieme: „Ach, všetko je jedna vec,“ nestačí nám to. Preto berie všetky možné spôsoby, akými sa na to môže pozerať, a všetky možné pojmy, ktoré sa do buddhizmu dostali počas stáročí, pričom Uji bol jedným z nich, a znovu ich definuje ako „to jedno“. To jedno sa volá Dharma. Všetko je teda Dharma, môžeme to chodiť hovoriť, ale nestačí to, však?

Otázka: Aké je sanskritské slovo pre Uji? Hovorili o tom v Číne a Indii v sutrách?

Mike: Neviem. Nagarjuna má kapitolu o čase a ako som povedal Bryceovi, jeho kapitola o čase je ešte bližšie k spisom T. S. Eliota než Dogenova. V Nagarjunovej kapitole o čase nehovorí o čas-prítomnosti; myslí tým však to isté, iba nepoužíva rovnaké slová. Používa výraz prítomnosť, budúcnosť, minulosť, ale nestotožňuje čas a existenciu rovnakým spôsobom, hoci tým myslí to isté.

Predpokladáme, že čas iba odchádza, a nechápeme, že čas nikdy neprichádza.

Keď sa pokúšame pochopiť čas, môžeme o ňom uvažovať ako o priamke. Potom niekto môže povedať: nie, nie je to priamka, je to veľa zábleskov. Je pre nás takmer nemožné uvidieť, že čas neprichádza. Myslíme si, že je dvanásť hodín, a tak príde desať minút po dvanástej, desať minút po dvanástej nastane, ale v skutočnosti je naša skúsenosť, že sme iba tu, sme iba tu, stále. Naša skutočná skúsenosť je, že budúcnosť neodkiaľ neprichádza. Budúcnosť nikdy neprichádza a minulosť nikdy neodchádza. Je iba prítomnosť. Nemôžeme nájsť prasklinu, v ktorej sa zrazu mení tento okamih na ďalší. Stále je to tento okamih.

Hoci samotné naše porozumenie je čas-prítomnosť, naše porozumenie času neovplyvňuje okolnosti.

Myslí tým, že akokoľvek chápeme čas, na okolnostiach to nič nemení.

Ľudia vidia čas ako prichádzajúci a odchádzajúci a je málo ľudí, ktorí ho jasne vidia ako čas-prítomnosť tu a teraz. Ako teda pre nich môže byť ľahké získať čas na dosiahnutie pravdy?

Máme predstavu, že dosiahnuť pravdu môže byť niečo, čo robíme v procese. Majster Dogen chce poukázať na to, že je to niečo, čo sa deje v okamihu, v čas-prítomnosti.

Aj medzi tými, ktorí vidia čas ako to, čo je teraz prítomné vo vesmíre, kto môže jasne vyjadriť, čo je tá nevysloviteľná vec, ktorú už majú? A ani medzi tými, ktorí už dávno tvrdia, že ju majú, nikto neprestal tápať a pokúšať sa zistiť, kým už je.

V inej kapitole, Genjo-koan, nájdeme, že majster Dogen hovorí, že buddhistické štúdium je nájsť seba a nájsť seba je zabudnúť na seba. Má to nejaký podobný význam. Hovorí, že niektorí ľudia tvrdia, že vidia čas ako to, čo je teraz prítomné vo vesmíre, ale nik z nich nemôže jasne vyjadriť, čo už má. Dokonca ani ľudia, ktorí už dávno tvrdia, že niečo majú, sa neprestávajú pokúšať zistiť, kým sú.

Ak však týchto ľudí necháme ich čas-prítomnosti, aj dosiahnutie pravdy a vyrovnaného stavu sú iba čas-prítomnosti, ktoré sa zdanlivo objavujú a odchádzajú.

Čas-prítomnosti, ktoré sa zdanlivo objavujú a odchádzajú. V týchto vetách hovorí o ťažkosti, ktorú máme s vlastným intelektuálnym hľadaním. Hľadáme, kým sme, a ak nájdeme, kým sme, potom povieme, že sme našli, kým sme, už sme stratili, kým sme. A keď stratíme, kým sme, nemôžeme vyjadriť, kým sme. Viac než to vyjadriť neviem.

V nasledujúcom odseku potom hovorí o našej predstave, že sa musíme zbaviť vecí, ktoré nám prekážajú, kým sa dostaneme k nejakému zvláštnemu stavu.

Stručne, čas-prítomnosť sa vždy robí skutočnou bez toho, aby sme sa zbavili prekážok a bludov.

Bežne si myslíme, že máme prekážky a bludy, ktorých sa musíme zbaviť, aby sme sa stali skutočnými. Bola to bežná téma buddhizmu až do čias majstra Dogena: že sa treba zbaviť prekážok a bludov, aby sme dosiahli pravdu. Majster Dogen však poukazuje na to, že čas-prítomnosť sa vždy robí skutočnou bez toho, aby sme sa prekážok a bludov zbavili. V istom zmysle sa to vracia k tomu, čo ste hovorili o prijatí: byť prítomný neznamená uvedomiť si, že ste nahnevaní, a prestať byť nahnevaní, ale jednoducho si uvedomiť, že ste nahnevaní. Byť prítomný neznamená uvedomiť si, že ste ospalí, a prestať byť ospalí, ale jednoducho si uvedomiť, že ste ospalí.

Láskavé sily, ktoré sa objavujú napravo a naľavo od nás, sú čas-prítomnosťou nášho plného úsilia v tomto okamihu.

Láskavými silami boli v origináli bohovia a anjeli a on používa frázy ako „bohovia buddhizmu“ a podobne, aby naznačil istú dobroprajnosť vesmíru. Vo svojej verzii som to preložil ako láskavé sily. Sily, ktoré sa objavujú naľavo a napravo od nás, si môžeme predstaviť ako chvíle, keď máme pocit, že veci idú naším smerom — niečo nám pomáha. Samozrejme máme aj chvíle, keď si myslíme, že veci naším smerom nejdú, že všetko ide proti nám. Naznačuje, že tieto sily sú čas-prítomnosťou nášho plného úsilia v tomto okamihu. Plné úsilie v tomto okamihu vytvára akési láskavé sily. Ak sa naplno vložíme do toho, čo robíme, svet ide s nami.

Všetky živé bytosti zemí a oceánov sú tiež čas-prítomnosťou nášho plného úsilia v tomto okamihu.

Znova naznačuje, že keď v tomto okamihu vyvíjame plné úsilie, všetky živé bytosti vesmíru sú s nami. Alebo by sme mohli povedať, že ideme s prúdom, alebo niečo podobné. Naznačuje, že konať naplno v prítomnom okamihu znamená byť v súlade s vesmírom, a keď sme s vesmírom v súlade, ide to všetko naším smerom, všetci ideme spolu.

Všetky bytosti v tomto svete a iných svetoch sú tiež čas-prítomnosťou nášho okamih za okamihom plného úsilia.

Pri plnom úsilí nám pomáhajú všetky bytosti vesmíru. Znie to dosť poeticky a ak sa nad tým zamyslíme, znie to dosť nepravdepodobne. Keď však vložíme celé úsilie do toho, čo robíme v jednom okamihu, môžeme povedať, že sa stávame jedným so všetkým, a to sa pokúša povedať. Keď sa staneme jedným so všetkým, prestaneme myslieť na to, že by sme sa mali stať jedným so všetkým.

Naša prax nás učí, že bez vlastného úsilia okamih za okamihom v čas-prítomnosti by sa nikdy nič nemohlo stať skutočným ani pokračovať z jedného okamihu do ďalšieho.

Znie to veľmi nepravdepodobne. Hovorí, že naše úsilie v okamihu vytvára svet, a to znie veľmi nepravdepodobne. Chcel by som, aby mi niekto ukázal okamih, v ktorom nevyvíja úsilie, a potom sa všetci môžeme pozrieť, či tu svet je alebo nie. V skutočnosti nejestvuje okamih, v ktorom by sme nevyvíjali úsilie. Nemôžeme nájsť okamih, v ktorom úsilie nevyvíjame.

Otázka: Okrem umierania, samovraždy.

Mike: Nuž, budeme musieť počkať a uvidíme. Samovražda je vyvíjanie úsilia. Ľudia, ktorí si berú život, sú zvyčajne veľmi úprimní.

Otázka: Počas dňa je však veľa chvíľ, keď vôbec nevyvíjam úsilie, keď sa stratím v myslení alebo predstavách. Nie som tam, som ako v hmle alebo sne.

Mike: Kde ste v tých chvíľach?

Otázka: Nie som tam.

Mike: Kde je teda svet?

Otázka: Ani on tam v skutočnosti nie je.

Mike: Správne, tak tu predsa ste.

Otázka: Áno, je to tak, že bez úsilia sa jednoducho stávam duchom, aspoň taká je moja skúsenosť. V tom čase asi miestnosť zmizla, oči mám otvorené, ale …

Mike: Čo sa stane, keď sa vrátite tam, kde ste?

Otázka: Nuž, som späť v miestnosti so všetkými.

Mike: To tým myslí.

Otázka: Áno, tomu verím, taký je ten návrh. Samozrejme by bolo pekné, keby ste mohli zostať v čas-prítomnosti bez vyvíjania úsilia. Skôr ste však naznačovali, že v procese praxe sa bod rovnováhy stabilizuje, že sa z neho stáva plošina.

Mike: Tá plošina je však iba hrana noža. Slová, ktorými to opisujeme, samy osebe mätú. Keď sa pokúšame udržať rovnováhu na hrane noža, ak to robíme ďalej, stane sa z nej plošina. Stále je to však hrana noža.

Otázka: Áno, presne, z bicykla môžete kedykoľvek spadnúť.

Otázka: Som trochu zmätený. Nepovedali ste, že aj nevyvíjanie úsilia je úsilím? Nemôžete nevyvíjať úsilie; to ste povedali, nie?

Mike: Áno.

Otázka: Takže keď sníva, stále vyvíja úsilie?

Mike: Áno.

Otázka: Áno, radšej by som to prijal na nejakej inej úrovni, [nepočuteľné].

Mike: Sme teraz všetci zmätení? Sme však stále tu? Odišli sme niekam inam?

V poslednom odseku výraz plné úsilie naznačuje nejaké celkové úsilie. Je rozdiel medzi celkovým a čiastočným úsilím a rozdiel medzi duševným a telesným úsilím spolu ako jedným a iba samotným duševným úsilím. Ak však hovoríme všeobecne, nemôžeme prestať vyvíjať úsilie — ak prestaneme vyvíjať úsilie, zomrieme. Sú rôzne druhy úsilia. Ak vyvíjame iba duševné úsilie, môžeme sa zdanlivo vytratiť z miesta, kde sme, a obývať inú oblasť, ktorú nazývame myseľ alebo virtuálny svet. Môžeme veriť, že sme v tom virtuálnom svete, ale celý čas, čo tomu veríme, sme stále tam, kde sme.

Ak sedíme v zazene a vydáme sa dlhým sledom myšlienok, môžeme veriť, že sme v tej myšlienke a vôbec si nevšimnúť miestnosť. Niekto, kto sa na nás pozerá, však jednoducho uvidí, že pokojne sedíme tam, kde sme; vôbec sme sa nepohli. Z hľadiska človeka, ktorý sedí v zazene a odplavil sa na iné miesto, môže povedať: „Nebolo ma tam,“ ale človek sediaci vedľa môže povedať: „Ale bolo.“ Čo je skutočnosť? Patrí skutočnosť mne, alebo vám?

Môžeme napokon povedať: „Ja mám svoju a vy máte svoju.“ Potom môžeme naznačiť, že každý má inú skutočnosť a že ich okolo môže byť dokonca veľa. Môžeme hovoriť o paralelných vesmíroch alebo iných skutočnostiach v tejto. Všetky tieto hypotézy však robia ľudia, ktorí sú stále v tejto skutočnosti. Skutočnosť sa teda javí ako to, z čoho nemôžeme uniknúť. Niekedy nevidíme, čo to je. Hoci však nevidíme, čo to je, nemôžeme z toho uniknúť. Či sme zmätení, osvietení, nahnevaní alebo buddhovia, nemôžeme uniknúť zo skutočnosti. Z čas-prítomnosti nemôžeme uniknúť.

Čas-prítomnosť je vesmír. Keďže z vesmíru nemôžeme uniknúť, stále v ňom sme. Naše úsilie okamih za okamihom je v čas-prítomnosti a keďže je v čas-prítomnosti, je čas-prítomnosťou; keďže čas-prítomnosť je vesmír, naše úsilie je vesmír. Keď niečo robíme, robíme skutočnými seba aj vesmír. Keď niečo robíme ďalej okamih za okamihom, dávame pokračovať sebe aj vesmíru. To hovorí v tom odseku. V ďalšom však hovorí:

Nemali by sme však chápať, že toto okamžité pokračovanie je ako dážď, ktorý sa ženie od východu na západ. Celý vesmír postupuje z jedného okamihu do ďalšieho, nie je statický, ale ani nie je spojitým procesom.

Zastanem práve tu, pretože potom začne hovoriť o jari. Vytvára v nás množstvo rozporov a obrazov, ale všetky ukazujú na to isté: že nemôžeme byť nikde inde než v skutočnosti a skutočnosť v tomto okamihu je jednoducho taká, aká je.

Ďakujem.