Uji — 1. prednáška

Dnes preberáme kapitolu Uji. Pripravil som pre nás interpretačný preklad, z ktorého budeme čítať. Skôr než začneme, má niekto otázky o zazene alebo kinhine?

Otázka: Ako by ste definovali zazen?

Rád hovorím, že je to sedenie v rovnováhe, pretože pre mňa je to vyvážená poloha a je to tá istá rovnováha, ktorá je v strede športu. Táto rovnováha vám teda dáva akýsi pevný bod. Samotná poloha však nie je nehybná ako skala; je pevná ako skala, ale dynamická, takže aby ste udržali rovnováhu, musíte sa trochu kývať. Sadneme si a hľadáme polohu, v ktorej je naša hmotnosť nad ramenami, hlava nad ramenami a telo je vyvážené okolo panvy. A práve to robiť, jednoducho sedieť v rovnováhe. Keďže budhizmus hovorí, že telo a myseľ sú dve strany jedného celku, ak vyvážime telo, vyvážime myseľ. Je to úplná rovnováha. Lepšie to už neviem povedať.

Otázka: Neideme v kinhine príliš pomaly?

Kinhin je celkom zaujímavý; mnohé skupiny ho robia takmer ako druh jogového cvičenia. V Japonsku ma však učili robiť kinhin ako jednoduchú chôdzu, iba prenášať váhu – z jednej nohy na druhú. Ako som povedal, trochu ako kačica; počul som, že majster Kodo Sawaki ho opísal ako chôdzu kačice. A ak to robíte, vlastne si masírujete panvu, trochu ako pri niečom takomto (Mike predvádza), čo by ste mohli robiť v tai-či alebo pri niečom podobnom: jednoducho prenášate váhu, jednoducho to opakujete a celkom dobre si tým precvičujete nohy. Zhruba povedané, jeden krok je jeden dychový cyklus, no môže to byť iba približné, pretože každý dýcha inou rýchlosťou; ak sa pokúsime dýchať tak, aby naša chôdza presne sedela s dýchaním, zasekneme sa. Niekto robí jogové dýchanie a takmer sa nehýbe, niekto iný za ním čaká, takže len približne a ideme ďalej.

Otázka: Je pri zazene lepšie sedieť blízko steny, alebo nie?

Vyskúšajte oboje.

Otázka: Myslím, že ide o to sedieť blízko steny, aby nás málo rozptyľovalo, alebo…?

Je to svojím spôsobom tradícia. V chrámoch v Japonsku sú miesta na sedenie po okrajoch zenda, takže ste otočení k stene. Ak ste otočení dovnútra, všetci sú otočení dovnútra; máme veľmi citlivé oči, ktoré zachytávajú veci rušiace náš zazen. Keď sa pozeráme na niečí chrbát alebo na stenu, môžeme sa usadiť bez rušenia. A ak je tu niekde stena, je to celkom pohodlné, ale môžete si zvyknúť aj na sedenie ďalej od steny; správne je to, čomu dávate prednosť. Musíte prísť skoro, aby ste si uchmatli miesto pri stene, alebo si sadnúť za niečí chrbát. Môžete si nájsť vlastné miesto, pokiaľ pohľad klesá asi pod uhlom 45 stupňov na stenu, podlahu alebo niečí chrbát; je to v poriadku. Ak však zistíme, že dávame prednosť jednému alebo druhému, môžeme si vybrať.

Dobre, táto kapitola sa po japonsky volá Uji. Tri alebo štyri eseje či kapitoly majstra Dogena v Shobogenzo sú mimoriadne dôležité a toto je jedna z nich. Žiaľ, tie dôležité bývajú dosť ťažko zrozumiteľné a táto je typicky náročná. Zásada, o ktorej tu hovorí, je však veľmi dôležitá: je to budhistická zásada času. Myslel som si, že to skúsim; ak budú po pár prednáškach všetci zmätení, môžeme zmeniť tému a spievať piesne alebo robiť niečo iné. Začnime však. Verzia s japonským názvom nad slovom Uji je pomerne doslovný preklad, ktorý je v knihách Shobogenzo vydaných Windbellom, a druhá verzia je moja moderná interpretácia. Niekedy je veľmi blízka originálu a niekedy sa od neho veľmi líši. Prejdeme si moju interpretáciu, takže sa nemusíte nutne odvolávať na originál; ak ste však veľmi rýchli, môžete prechádzať medzi oboma a vidieť rozdiely.

Názov kapitoly – Uji – bol budhistickou frázou, ktorá existovala už pred časom majstra Dogena; takýchto ustálených budhistických fráz bolo veľa a máme ich aj teraz. Majster Dogen bol do istej miery revizionista: vzal všetky tieto tradičné frázy, ktoré budhizmus priniesol z Číny, a znovu ich vyložil; niektoré z týchto nových výkladov sa radikálne líšili od prijatého chápania slov. Dva japonské znaky – „u“ a „ji“ – sa dajú preložiť rozlične a Mike to ako japonský prekladateľ ocení. U, alebo sa môže vyslovovať „aru“, má veľmi široké rozpätie významov. Viete, v budhizme máme slovo „mu“ – ako v „mugen“ – a veľmi často sa objavuje v Sútre srdca, ktorú spievame; môžeme povedať, že „u“ je jeho opak, antonymum. „Mu“ teda znamená nie, nič, nie je, alebo niečo podobné, a „u“ znamená je, existuje, dokonca áno, dalo by sa povedať; je to široké rozpätie významov potvrdzujúcich niečo. Je to tak, Mike? „Ji“ potom jednoducho znamená čas, takže v modernej japončine je „jikan“; „kan“ znamená medzera, takže „ji“ môže doslova znamenať časovú medzeru, ale znamená obyčajný čas. Ak sa chcete po japonsky opýtať na čas, slovo je „jikan“. Preložiť „u“ a „ji“ je dosť ťažké; niektorí hovoria čas-existencie, čo sme použili v pôvodnej verzii Shobogenzo, ale môžeme to preložiť aj ako bytie-čas a niektoré preklady tejto kapitoly majú taký názov. Alebo by sme mohli povedať je-čas, či sa dokonca vydať ďaleko smerom k interpretácii a povedať niečo ako tu-a-teraz; to všetko je nejakým spôsobom obsiahnuté vo význame „uji“. To, na čo „uji“ ukazuje, sa týka bytia tu v tomto čase. A to majster Dogen v kapitole vysvetľuje: rozoberá báseň napísanú starým budhistickým majstrom – neviem, kto ju zložil –, potom uvádza praktické príklady chodenia po horách a podobne, neskôr príbeh rozhovoru majstra s jeho žiakom a rozoberá ho. Úplne na konci vytvorí vlastnú báseň. Je to krátka kapitola, ale jeho výklad času je existenciálny – existenciálne existenciálny –, preto býva trochu hmlistý. Ak budeme postupovať po kúskoch a budete sa chcieť na niečo opýtať, nečakajte, kým na to zabudnete alebo sa rozhodnete, že to nie je dôležité; povedzte to hneď. Začína touto básňou:

Starý buddha povedal,

Čas-prítomnosť stojí na horských výšinách Čas-prítomnosť sa ponára do hlbín oceánu Čas-prítomnosť je nahnevaný démon Čas-prítomnosť je buddha Čas-prítomnosť je formálny obrad Čas-prítomnosť je chrámový areál Čas-prítomnosť je obyčajný človek Čas-prítomnosť preniká celým vesmírom.

Vybral som si spojenie čas-prítomnosť, pretože je pre mňa najbližšie k tomu, čo podľa mňa majster Dogen chce povedať. Vo veršoch básne sa vytvárajú akési snímky a sú to snímky rozličných udalostí v niečom živote. Mohli by sme povedať: práve teraz stojí na vrchole hory, práve teraz sa ponára do hlbín. Nemusíme to vykladať doslovne ako ponáranie na dno oceánu, ale skôr ako depresiu. Prvý verš môžeme vyložiť ako povznesenú náladu. Tretí verš môžeme vyložiť ako veľký hnev, potom ako veľký pokoj a mier. Štvrtý verš môžeme vyložiť ako robenie niečoho formálneho, napríklad sme práve spievali sútru. Byť v chrámovom areáli je každodenná činnosť mnícha. Čas-prítomnosť je obyčajný človek, čas-prítomnosť preniká celým vesmírom; kedy prenikáme celým vesmírom? Mohli by sme povedať, že je to akýsi pocit či vnem, ktorý máme pri praktizovaní zazenu; necítime žiadne hranice seba. Môžeme povedať, že báseň sú iba snímky rozličných stavov v živote mnícha: niekedy nahnevaný, niekedy smutný, niekedy šťastný, niekedy povznesený, niekedy uprostred obradu a podobne. Používam však slovo „niekedy“; ak sa pozrieme na komentár majstra Dogena k básni, zistíme, že jeho výklad je oveľa prísnejší než „niekedy“.

Čas-prítomnosť znamená, že čas je prítomnosť a prítomnosť je čas.

V myslení majstra Dogena sa tu a teraz stotožňuje s týmto časom. A viac než to: hovorí, že čas je skutočne prítomnosť. Ako neskôr uvidíme v kapitole, rozoberá postupovanie času ako niečo celkom iné. Jeho prvé tvrdenie hovorí, že čas a prítomnosť sú tá istá vec.

Stav buddhu sa vždy uskutočňuje v čase a preto je stav osvetlený svetlom prítomnosti.

Často používa spojenie „osvetlený svetlom prítomnosti“ a môžeme si ho predstaviť ako niečo celkom skutočné: keď sme stratení v myšlienkach, môžeme mať pred sebou silné obrazy, ale sú nejasné. Skutočný svet pred nami je však jasný. Byť osvetlený svetlom prítomnosti teda znamená jednoducho jasne si uvedomovať, čo je okolo nás, nebyť pohltený myšlienkami ani obrazmi. Stav buddhu sa vždy uskutočňuje v čase. Buddhom môžeme byť iba v skutočnom okamihu, a keď sme buddhom v skutočnom okamihu, sme osvetlení svetlom prítomnosti. Ako asi väčšina z vás vie, buddha v sanskrite znamená byť prebudený alebo prebudená osoba. Byť prebudený znamená vidieť, čo je okolo nás, teraz, na tomto mieste. Sme osvetlení. Keď sme pohltení myšlienkami, obrazmi, nádejami či obavami, nie sú osvetlené prítomnosťou; v porovnaní so skutočnou šálkou predo mnou je na nich niečo hmlisté.

Jeho tvrdenie v prvom odseku je veľmi existenciálne; mohli by sme povedať, že takmer popiera, že čas má nejaký proces – odhoďte hodinky, čas je iba teraz. V druhom odseku však pohľad zmení a hovorí:

Musíme však skúmať aj čas ako dvadsaťštyrihodinový čas, tento deň. Hnev má svoj čas, a preto je to dvadsaťštyrihodinový čas.

Potom však pokračuje:

Dvadsaťštyri hodín je relatívnych; hoci si nemôžeme byť istí, či je jedných dvadsaťštyri hodín dlhších alebo kratších, rýchlejších alebo pomalších než iných, stále hovoríme, že deň trvá dvadsaťštyri hodín.

A je to pravda: niekedy máme pocit, že hodina prejde raz-dva alebo že zazen prejde veľmi rýchlo. Niekedy cítime, že čas sa vlečie, a hovoríme to. Hoci to cítime, obyčajne si myslíme, že je to náš subjektívny pocit a čas objektívne naozaj tiká ďalej, deň má presne dvadsaťštyri hodín. Majster Dogen však v tomto druhom odseku hovorí, že dvadsaťštyrihodinový čas je relatívny. Neodmieta náš subjektívny pocit relativity času v prospech objektívneho absolútneho času; neodmieta ani jedno z toho. Mimochodom, v origináli bol stredoveký japonský spôsob počítania času dvanásť hodín denne a každá hodina mala meno zvieraťa: hodina ovce, tigra, koňa a podobne. V origináli nájdete, že hovorí o dvanástich hodinách a označuje ich ako ovce, kozy a podobne. V ďalšom odseku sa majster Dogen dotýka našej pochybnosti o čase; máme ju, pretože niekedy cítime, že čas letí, inokedy že sa vlečie, a pritom máme na zápästí veci, ktoré sa pravidelne točia. Naša subjektívna skúsenosť a naša objektívna informácia sú v akomsi rozpore. Obyčajne to, samozrejme, jednoducho ignorujeme; učia nás to ignorovať a zo zvyku to ignorujeme. Majster Dogen však hovorí:

Hoci nikdy nepochybujeme o svojej schopnosti jasne sledovať plynutie času, nemôžeme si byť istí, že jasne vieme, čo je čas.

Samozrejme, že viem, čo je čas! Je šestnásť minút a pätnásť sekúnd do dvanástej! Naznačuje však, že toto objektívne tvrdenie o čase nie je úplné – naša skutočná skúsenosť celkom nezapadá do objektívneho faktu. Teda: „hoci nikdy nepochybujeme o svojej schopnosti jasne sledovať plynutie času, nemôžeme si byť istí, že jasne vieme, čo je čas“.

Otázka: Čo to je?

Ako obyčajní ľudia máme mnoho pochybností o mnohých veciach, ale naše pochybnosti nie sú vždy rovnaké, stále sa menia. Hoci je to tak, každá z týchto meniacich sa pochybností je čas-prítomnosť.

Je to zaujímavý odsek. Najprv hovorí o akejsi pochybnosti, ktorá vyrastá z veľmi jednoduchého rozporu medzi objektívnym pohľadom na čas a subjektívnou skúsenosťou času. Potom hovorí, že máme tento druh pochybnosti, že pochybnosti prichádzajú a odchádzajú, niekedy o veciach pochybujeme, inokedy nie. Potom hovorí, že aj keď pochybujeme, táto pochybnosť je vždy čas teraz – nemôžeme pochybovať v budúcnosti ani v minulosti, naša pochybnosť je teraz. Privádza nás späť k čas-prítomnosti. V ďalšom odseku sa potom pozrie na čas a udalosti, na čas a veci:

Rozumieme, že vesmír tvoria všetky veci obsiahnuté v tomto svete. Musíme tiež rozumieť, že všetci ľudia a veci vo vesmíre majú svoju čas-prítomnosť. Tak ako sú jednotlivé veci nezávislé jedna od druhej, sú nezávislé aj jednotlivé čas-prítomnosti. To znamená, že mnoho ľudí môže chcieť nájsť pravdu v tom istom čase a jediný človek môže chcieť nájsť pravdu v mnohých časoch.

Vysvetľuje, že čas a existencia, čas-prítomnosti, sú navzájom nezávislé, takže sa svojím spôsobom snaží rozbiť náš procesný pohľad na čas. Všetci veľmi silne veríme, že čas sa hýbe, preto cítime, že čas pokračuje a nejako v ňom sme, takže veci a objekty sú v akomsi prúde a prúd pokračuje, podobne ako sa otáčajú ručičky mojich hodiniek. On sa to však snaží rozbiť a povedať, že všetko, všade má svoju čas-prítomnosť. A pre mňa to určite platí, pretože mám svoju čas-prítomnosť – som tu v tomto čase. Ste tu v tomto čase? Máte svoju čas-prítomnosť. Ste tu v tomto čase? Máte svoju čas-prítomnosť. Je tá rastlina na parapete tu v tomto čase? Má svoju čas-prítomnosť. Všetko vo vesmíre má vlastnú čas-prítomnosť.

Otázka: Je veľa presvedčivých dôkazov, že čas je proces – pamäť a príčina s následkom; ak prevrhnem šálku kávy, koberec zmokne.

Áno, je to pravda. On to nepopiera. Hovorí, že čas musíme chápať ako obdobie dvadsiatich štyroch hodín. Popiera však, že objektívny pohľad je pravdivý, a popiera, že subjektívny pohľad je pravdivý. Zvyčajne máme vlastnú veľmi silnú skúsenosť: že sa veci dejú rýchlo alebo pomaly, za všelijakých okolností. Potom máme objektívny čas, o ktorom sa učíme – sviečku, ktorá dohorí, vodu obiehajúcu koleso, hodiny, hodinky alebo atómové hodiny –, ale popiera, že čokoľvek z toho je absolútne, čo je skôr nezvyčajný pohľad. Nepopiera, že je to platný spôsob pohľadu na skutočnosť, napríklad prostredníctvom otáčajúcich sa ručičiek, ale popiera, že tento objektívny čas je absolútny.

Otázka: Musíme teda oba pohľady na čas syntetizovať, vedieť chápať čas oboma spôsobmi?

Naznačuje, že mať viac než jeden pohľad na čas je lepšie než mať iba jeden. Problém však je, že sa tieto pohľady na čas bijú, takže máme rozporné pohľady, ktoré musíme vyriešiť. Majster Dogen rozporné pohľady vždy rieši v prítomnosti. Hovorí, že napokon je skutočný iba jeden okamih a iba jedno miesto, a to je tu a teraz. Hoci si čas predstavujeme a myslíme o ňom ako o procese, alebo si ho môžeme predstavovať či cítiť ako rýchly alebo pomalý, jediný skutočný okamih, ktorý existuje, je tu a jediné miesto, kde skutočný okamih existuje, je toto miesto. Naše mozgy však bez procesu nefungujú, takže veci musíme rozprestrieť do procesu. A to je základ jeho pokračujúceho výkladu.

Otázka: T. S. Eliot v Štyroch kvartetách rieši tú istú vec.

Takmer presne, áno.

Otázka: V Burnt Norton, kde hovorí – v nehybnom bode otáčajúceho sa sveta je tanec, a je tu iba tanec.

Presne tak. Je to takmer totožné, preto si myslím, že začiatok Burnt Norton je…..úžasne blízky spisom majstra Dogena.

Otázka: Takže je to čas-prítomnosť.

Áno, a Nagarjunova kapitola o čase v jeho Mulamadhyamakakarike je Eliotovým veršom ešte bližšia než toto – je to celkom zarážajúce. Z budhistického hľadiska T. S. Eliot povahu času úplne pochopil.

Otázka: Musel to vykradnúť.

Myslíte?

Otázka: Áno, Pustatina je plná citátov z …..

Naozaj? Skvelé, keby tu dnes len bol. Máte však pravdu, je to zarážajúco, takmer totožné.

V štvrtom odseku stanovil, že čas-prítomnosť je niečo, čo má všetko; mám ju ja, všetko vo vesmíre má svoju čas-prítomnosť. A ďalej hovorí:

Platí to nielen pre chcenie nájsť pravdu, ale aj pre skutočné uskutočnenie pravdy a pre skutočné praktizovanie budhistického života.

Chce povedať, že hoci o budhistickej praxi uvažujeme: „praktizujem tri roky“, „praktizujem deväť rokov“, „chcem nájsť pravdu“, „našiel som pravdu“, „našiel som pravdu“, v skutočnosti sa to všetko deje v jednom okamihu. Chcenie nájsť pravdu sa deje v čas-prítomnosti, uskutočnenie pravdy sa deje v čas-prítomnosti a praktizovanie budhistického života sa deje v čas-prítomnosti. Iba táto čas-prítomnosť, niet inej čas-prítomnosti. Potom hovorí:

Táto osoba, ktorú pokladám za seba, je „osoba“, ktorú skladám v jednej čas-prítomnosti.

A je to pravda. Myslím na seba ráno, ako vstávam, ale to je iba spomienka. „Ja“, ktoré tu bolo ráno, neexistuje, ani „ja“, ktoré neskôr bude jesť fazuľu a hovädzie hamburgery. Poskladám sa, vytvorím teda „Michaela“ v tomto okamihu a môžem vám o sebe hovoriť, ale táto konštrukcia, ktorú robím, je urobená v tomto okamihu. V tomto okamihu sa skladáme do nejakého konštruovaného ja… rozprestierame sa naprieč časom, ale majster Dogen hovorí, že sa to všetko deje v jednej čas-prítomnosti.

Toto myslenie môžeme uplatniť na všetko vo vesmíre. Tento druh intelektuálnej analýzy je začiatkom budhistickej praxe.

To znamená, že z pohľadu majstra Dogena je chápanie budhistického pohľadu na čas veľmi dôležité. Nasledujúci odsek je zaujímavý; opisuje človeka, ktorý objasnil svoj skutočný stav.

Človek, ktorý objasnil svoj skutočný stav, však vidí iba každú vec, každú vec, každú vec a nechápe sa porozumenia povahe každej veci. V tom okamihu čas-prítomnosť obsahuje celý čas a čas obsahuje všetky veci. Celá existencia, celý vesmír je teda prítomný v každom okamihu času. Rýchlo sa pozrite, či nájdete nejakú časť vesmíru, ktorá unikla z tohto prítomného okamihu.

Otázka: Čo znamená „nechápe sa porozumenia povahe každej veci“?

To, čo tu opisuje, znie ako: „ach, to musí byť – človek, ktorý objasnil svoj skutočný stav, musí byť zvláštny druh človeka“. Ak chceme, môžeme to preložiť ako osvietený človek; potom začneme myslieť, že existujú takí ľudia, ktorí objasnili skutočný stav, nechávajú porozumenie tak a podobne, ale vôbec to tak neznamená. Znamená to, že existuje stav, v ktorom sa objasníme, a v tom stave vidíme iba jednu vec, jednu vec, jednu vec a nezaoberáme sa jej porozumením. A je to bežný, každodenný stav, ktorý zažívame všetci. Môžeme ho nazvať konaním. Konaním môžeme myslieť vziať šálku a vypiť čaj alebo vstať a prejsť dverami – keď konáme, objasňujeme svoj skutočný stav, pretože keď konáme úplne, nechávame porozumenie tak; je pre nás nemožné zároveň myslieť na to, čo robíme, a robiť to úplne. Každý, kto športuje, vie, že je to pravda: ak myslíte na úder lopty, miniete ju. Ak chcete loptu udrieť, jednoducho ju udrieťe úplne a prestaňte o tom myslieť. Majster Dogen tu neopisuje nejaký proces smerujúci k zvláštnemu stavu, ale niečo okamžité, čo nazýva „objasňovanie skutočného stavu“. Opisuje jednoduché konanie v prítomnom okamihu; keď konáme v prítomnom okamihu, nechávame porozumenie veciam tak a vidíme iba udalosť, udalosť, udalosť. A je to pravda: ak idete behať, v prvých približne dvadsiatich minútach možno myslíte na deň, potom si všimnete, že ste minuli budovu, ktorú ste nevideli; myseľ sa utíši a po chvíli iba bežíte. Keď takto bežíte bez aktívnej mysle, sú tu iba záblesky okamihov – práve teraz, práve teraz, práve teraz. Rovnakú skúsenosť máme v zazene; keď sa naša intelektuálna myseľ utíši a prestanú nás rušiť myšlienky na včera a zajtra, môžeme sa niekedy usadiť v stave, kde iba sedíme, iba sedíme, iba sedíme.

V učení majstra Dogena sa to volá „šikan-taza“ – iba sedenie. Opisuje tento stav. Inými slovami, aby sme zažili čas-prítomnosť v zmysle, ktorý sa majster Dogen snaží opísať, musíme konať; nemôžeme ju zažiť tým, že o nej myslíme. Vytvoríme myšlienku o čas-prítomnosti, ktorá nie je tým istým ako čas-prítomnosť. Keď sa vrátim k vašej otázke, nechať porozumenie každej veci tak je to, čo robíme, keď vložíme energiu do úplného konania, do robenia niečoho. Samozrejme, môžeme sa pokúšať myslieť, kým niečo robíme; v takom prípade sa rozdelíme. V starom budhizme sa to opisovalo ako mať dva mesiace; mali obraz, že keď sa pokúšame zároveň niečo robiť a myslieť o tom, sú tu dva mesiace. Keď sa jednoducho vrhneme do toho, čo robíme, sme jeden mesiac – sme celí. Potom nechávame porozumenie povahe každej veci tak.

Otázka: Je to zatiaľ v poriadku?

Od ďalšieho odseku hovorí o našom bežnom pohľade na čas, o ktorom môžeme povedať, že je akýmsi procesom. Všetkých nás učia, že čas je proces, takže si myslíme, že čas zažívame ako proces; v skutočnosti ho tak nezažívame, ale myslíme si to. Keď hovoríme o svojej skúsenosti času, prekrývame ju naučeným obrazom procesu.

Kým neštudujeme budhistický pohľad, je bežné myslieť si, že „čas-prítomnosť“ znamená, že sa v jednom určitom čase nahneváme a v inom určitom čase sa staneme buddhom. Udalosti si predstavujeme ako časť cesty, akoby sme prechádzali cez rieku alebo cez horské sedlo. Hoci si myslíme, že horské sedlo alebo rieka sú stále tam vzadu, kde sme ich prekročili, už sme nimi prešli a posunuli sa, aby nás osvetlila prítomnosť, a nechali sme ich za sebou v ďalekej vzdialenosti.

V tom odseku sa snaží opísať náš predstavovaný čas, čas, ktorý vytvárame v mozgu. To je náš bežný pohľad. Opisuje čas ako cestu: veci, okolo ktorých na ceste prejdeme, pokladáme za stále tam; my sme sa posunuli do prítomnosti a ony sú stále vzadu. V nasledujúcom odseku však hovorí:

Toto nie je jediný spôsob, ako o tom myslieť. V čase, keď prechádzame horské sedlo alebo rieku, sme tam prítomní, a preto je tam prítomný čas. Čas nemôže uniknúť prítomnosti. Ak pripustíme, že čas sa nezjavuje a nemizne, čas, keď prechádzame horské sedlo, je tiež skutočná čas-prítomnosť. Aj keby sa čas zjavoval a mizol, čas, keď je čas skutočne prítomný, je tiež čas-prítomnosť. Ako teda môže čas, keď prechádzame horské sedlo alebo rieku, nebyť pohltený časom, keď sme osvetlení svetlom prítomnosti? Ako môžeme povedať, že čas, keď prechádzame horské sedlo alebo rieku, nevyvrhuje túto prítomnú jasnosť?

Tu naznačuje niečo ešte zvláštnejšie. Snaží sa rozbiť náš bežný pohľad na čas ako cestu, podľa ktorého sú udalosti nejako stále tam vzadu, prešli sme okolo nich a ony zostávajú vzadu; naznačuje, že všetky udalosti sú tu. Analyticky naznačuje, že prítomnosť obsahuje všetko. A nie je to až taký bláznivý návrh, pretože minulosť… kde je minulosť? Môžete na ňu ukázať? Myslíme si, že je niekde vzadu, ale kde je? Jediné miesto, kde môžem nájsť minulosť, je tu, teraz. To neznamená, že nebola minulosť, nepopiera to, že minulé udalosti ovplyvňujú prítomnosť, ani vzťah príčiny a následku medzi vecami. Naznačuje však, že čas-prítomnosť existuje vo všetkom, takže ak čas-prítomnosť existovala, keď sme prechádzali horu, a čas-prítomnosť existuje teraz, potom sú obe v čas-prítomnosti; je iba jedna čas-prítomnosť a to je čas-prítomnosť.

Podkopáva veľmi, veľmi pevne držaný názor, ktorý máme všetci a ktorého sa nám zdá takmer nemožné vzdať. A pretože sa nedokážeme vzdať pohľadu na čas, pri praktizovaní zazenu si niekedy stále myslíme: „ach, ešte päť minút, kedy zazvoní zvon?“ alebo „ako dlho už sedím, zdá sa to ako hodiny…..no tak….ach, zajtra musím urobiť toto…“; všetky tieto starosti, ktoré si prinášame do zazenu, pochádzajú z pohľadu na čas. Ten je do mozgu naprogramovaný napevno, pretože nás ho učia od malička. U zvierat však taký pohľad na čas nenájdete; nenájdete mačku, ktorá uprostred jedenia zastane a premýšľa, čo má urobiť. Ani psa: „och, práve som si spomenul, vrátim sa k tomu“.

Otázka: Mohli by ste však povedať, že má inštinktívnu mieru času, veď moja prekliata mačka začne okolo piatej ráno kňučať za jedlom o šiestej.

Ach, vy ste ju to naučili, naučili ste ju byť človekom. Zvieratá sa môžu naučiť mať starosti a zámer ako my. Najmä mačky a psy, myslím, vieme dosť dobre vycvičiť, takže im dávame pohľad na čas.

Otázka: Čo Dogen hovorí o budúcnosti? Myslí si, že budúcnosť sa už stala?

O budúcnosti hovorí, že je ideou a idea existuje teraz; ak idea teraz neexistuje, nemôžem si teraz budúcnosť vôbec predstaviť.

Otázka: Ale minulosť je viac než idea, minulosť je……

Hovorí, že minulosť už odišla, ale minulosť, ktorú máme, existuje teraz; minulosť, o ktorej teraz hovoríme, existuje teraz, preto o nej hovoríme. Hovorí, že minulosť je teraz.

Otázka: Teraz v našich myšlienkach?

Niet inej minulosti než tej, ktorá je teraz v našich myšlienkach. Je dosť zarážajúce hovoriť takéto veci, zvlášť v trinástom storočí. Keď pomyslíme na to, čo sa dialo v Európe v trinástom storočí, ľudia asi hovorili o tom, ako sa dostať do neba a podobne, takže Dogenove pohľady na toto sú naozaj dosť zarážajúce.

Hovorí, že keďže nie je iný čas než teraz ani iné miesto než tu, všetko musí byť tu a teraz. Kde inde by to mohlo byť? Preto sa pýta, či niečo mohlo uniknúť z tu a teraz; kde inde môže byť minulosť než teraz? Nemyslí však, že nebola minulosť alebo že som neraňajkoval. Ukazuje iba na niečo dosť jemné: keďže existujeme iba tu a teraz, všetko o minulosti a budúcnosti je tu a teraz a čokoľvek, čo nie je tu a teraz, neexistuje. V mysli si však predstavujeme a vytvárame akúsi časovú os. Vytvárame život, osobnosť; vytvárame seba, svoj deň a život. Nie že by neboli skutočné, ale sú to skutočné výtvory, ktoré robíme v prítomnosti. A robíme to: jedného rána sa zobudím deprimovaný a vytvorím deprimované „ja“, môj život bol strašný a bude strašný. Iné ráno sa zobudím šťastný a vytvorím šťastné „ja“ – včera bolo skvelé a zajtra bude skvelé. Všetko sa to však deje v prítomnosti.

Otázka: Naša skúsenosť času je teda spojená aj so skúsenosťou seba?

Áno.

Otázka: Musíme vytvoriť ja, inak by bolo takmer nemožné iba…..

Áno, nemôžeme si pomôcť, presne tak. Preto nepopiera náš dvadsaťštyrihodinový čas; hovorí, že obyčajní ľudia myslia o čase takto, ale nie je to jediný spôsob myslenia o ňom. Nehovorí, že to nie je správny spôsob myslieť o ňom, pretože bez procesu nemôžeme žiť. Proces však vytvárame v tomto okamihu, lebo tento okamih je všetko, čo je, a vedomím sa nejako rozťahujeme medzi minulosť a budúcnosť. Robíme to stále a nikdy nemôžeme prestať. Majster Dogen však naznačuje iný pohľad, a tým je skúsenosť, ktorú máme napríklad v zazene. Keď praktizujeme zazen, to je to, čo zažívame: čas tu a teraz, čas tu a teraz, čas tu a teraz. Bojujeme však proti tomu, aby nás vytiahlo z tu a teraz, keď pri zazene myslíme: „ešte päť minút, ešte tri minúty, bolia ma nohy“; všetky tieto veci nás znova rozprestierajú. Keď však niekedy sedíme, môžeme byť jednoducho tu a teraz, a to sa snaží v tejto kapitole vysvetliť. Hoci som sa to pokúsil napísať moderne, nie sú to obrazy, ktoré by sme dnes nutne použili; rok 1240 bol dávno a on používa obrazy vlastného života – chrámy v horách, prechádzanie riek a podobne –, aby opísal niečo veľmi jemné o povahe skutočnosti.

Prestanem hovoriť a ak chce niekto pokračovať, máme ešte sedem minút.

Otázka: Myslím, že Douglas Adams v Stopárovom sprievodcovi galaxiou opisuje minulosť ako naše vysvetlenie rozdielu medzi našou súčasnou skúsenosťou a stavom mysle.

To je milé. Bol to televízny seriál?

Otázka: Myslím, že je to v knihách.

Milé.

Otázka: Myslím, že Dogen je ľahší!

Počasie sa trochu zhoršuje, však?

Každopádne, v tejto kapitole môžeme pokračovať, kým z nej nebudeme úplne zmätení. Je ťažká, pretože to, čo sa majster Dogen snaží vo všetkých kapitolách Shobogenzo urobiť, je opísať, aká je skutočnosť. Všetci si myslíme, že vieme, aká je skutočnosť, pretože nás to naučila spoločnosť, ale naučila nás iba určitý pohľad. On dáva iný pohľad a volá ho budhistický pohľad. Zakladá ho na praxi zazenu, takže všetko, čo hovorí, prichádza z jeho praxe zazenu; pri praktizovaní zazenu si všíma pravú povahu našej skúsenosti tu a teraz. A pretože je génius na slová, zapíše to. Spôsob, akým myslíme o skutočnosti, nie je spôsob, aká skutočnosť je, a na to sa snaží ukázať. Má však iba slová a ani jeho slová v tejto kapitole nestačia, preto praktizujeme zazen. Keď praktizujeme zazen, zažívame čas-prítomnosť v zmysle, v ktorom sa ju snaží opísať; ak chceme kapitole rozumieť, môžeme sa obrátiť na vlastný zazen, na vlastnú skutočnú skúsenosť. A na vlastné konanie.

Otázka: Nie je zapisovanie, konceptualizovanie skúsenosti zazenu aktívnou prekážkou pre zažívanie času takého, aký je?

Áno, súhlasím. Odhoďme to! Ale keď to odhodíme, chvíľu sedíme a začneme znovu myslieť, však? Potom myslíme a myslíme, niečo napíšeme, rozprávame, pomyslíme si „ach, tohto je priveľa“, potom to odhodíme. Po chvíli sa to znovu vráti. Žiaľ, bez myslenia, písania a rozprávania o tom sa nezaobídeme, ani ich však neznesieme priveľa. Potrebujeme to aj odhodiť, aj o tom hovoriť, písať a myslieť – oboje. Nemusíme sa však držať ani jedného, ani druhého. Teraz môžeme skončiť.

Ďakujem.