Uji — 3. prednáška

Stav, v ktorom sme, je buddha

Ľudia … cítia, že stav buddhu nie je čas-prítomnosť, ale stav, na dosiahnutie ktorého musia vyvíjať úsilie.^[1]

Všetci sme buddhami, ale neradi to prijímame, lebo si v mysli môžeme vytvoriť obraz niekoho lepšieho, než sme my. Lenže ten človek je iba obraz. Keď praktizujeme zazen, sedíme vo svojom stave, nech je akýkoľvek. A tento stav je buddha. Ak očakávame, že stav bude čistý, pokojný a mierumilovný, môžeme byť sklamaní, ale aj stav sklamania v zazene je stav buddhu.^[1]

Niekedy myslíme, niekedy nemyslíme, niekedy sa nútime prestať myslieť a niekedy prechádzame za stav myslenia. To všetko patrí k zazenu. Nijaký iný stav neexistuje.^[2]

Majster Dógen hovorí, že ak odmietame stav buddhu, sme niekým, kto si neuvedomil, kým je. Uvedomiť si, kým sme, neznamená uvedomiť si to dokonalé „kto“, ktorým chceme byť, ale kým sme v tomto okamihu. Keď sedíme v zazene a všimneme si, že sme podráždení alebo ospalí, môžeme mať pocit, že to nie je riadny zazen. Lenže v skutočnosti je to stav, v ktorom sme, a takí v tej chvíli sme. Je to teda čas-prítomnosť.^[2]

Majster Dógen často hovorí o napoly uskutočňujúcich sa veciach alebo o polovičnom človeku a je to jeho spôsob, ako poprieť, že slová môžu zodpovedať skutočnosti. Ak povieme buddha, hneď myslíme na túto dokonalú vec, preto hovorí polovičný buddha, čo narúša našu dokonalosť. Pokúša sa nás odviesť od dokonalosti: v jeho zmysle je dokonalosť prítomný okamih, nie niečo lepšie než to, čo je tu.^[11][12]

Úsilie a neúsilie

Slovo stav je vlastne nesprávne: náš stav v zazene nie je nehybný, stále sa mení. V zazene nijaký stav nemáme, kolíšeme. A to kolísanie je buddha. Rovnováha, keď stojíte na jednej nohe, je kolísanie, a ak nekolíšete, nemôžete udržať rovnováhu.^[2]

Fyzicky povedané, aby sme sedeli vzpriamene, musíme vyvinúť úsilie, ale keď sme práve v strede a celá váha nášho tela vedie cez ťažisko, nie je tam nijaké úsilie. Nemôžeme však zostať presne v tej polohe, a preto sa pohýname na jednu stranu a vyvíjame úsilie, aby sme sa vrátili. V tom teoretickom bode rovnováhy niet úsilia. Platí to telesne aj duševne. Ak sme sa zatúlali do sledu myšlienok, môžeme si zrazu všimnúť, že sa hrbíme dopredu. Vrátiť sa k bodu uprostred znamená stratiť sled myšlienok a stratiť úsilie vrátiť sa: je to bod rovnováhy.^[3]

Otázka: Mám chvíle, keď si uvedomím, že som pokojný, a hneď ako si to uvedomím, je to preč.

Je to ako lyžovanie alebo veslovanie v úzkej veslici: keď začínate, je tam veľmi jemná hrana noža, kolíšete a padáte. Keď to robíte stále, jedného dňa tá hrana noža zrazu zmizne a ocitnete sa na plošine. Ak praktizujeme zazen pravidelne každý deň, bod rovnováhy sa rozširuje; ak ho praktizujeme iba občas, bod rovnováhy je iba malý okamih, ktorým prebehneme. Tá plošina je však iba hrana noža. Slová, ktorými to opisujeme, samy osebe mätú.^[6][18]

Myslieť a prestať myslieť

Otázka: Prečo potom prestávame myslieť, ak je stav buddhu aj myslením? … Ale je to tiež veľmi ťažké.

Unaví nás myslieť, však? Nie je to ťažké, ale máme zvyk myslieť a žijeme v spoločnosti, ktorá potrebuje, aby sme mysleli. Pri raňajkách sme dnes ráno jedli výsledky Ellinho myslenia. Nemali by sme hovoriť, že myslenie nemá hodnotu, ale udržiava nás niečo iné než myslenie. Ak iba myslíme a nikdy neprestaneme, zbláznime sa. Zazen je spôsob prestania; robí to aj príprava šálky čaju, ale zvyčajne im neprisudzujeme hodnotu, ktorú si zaslúžia. Situácie, keď konáme a prestaneme myslieť, sú základom nášho života; situácie, keď myslíme, sú základom spoločnosti, ale spoločnosť v tomto zmysle nie je základom nášho života.^[4]

Otázka: Držanie tela sa v skutočnosti akoby samo reguluje, však? Povedali ste, že sa nemusíme zámerne nútiť prestať myslieť.

V skutočnosti to nemôžete, lebo zámer je myšlienka. Všimnutie si, že myslíte, nútenie sa prestať myslieť a opravenie držania tela sú jedno a to isté. Keď to opisujeme, rozdelíme sa na dvoch. To naznačuje, že je tam niekto, kto nemyslí a kto núti niekoho, aby prestal myslieť, ale to nie je pravda. Zazen sa teda sám reguluje, ak vyvíjame určité úsilie, aby sme dosiahli bod, v ktorom niet úsilia. Je to teda rozpor.^[5]

Buddhočas-prítomnosť

… živé bytosti sú čas-prítomnosťou; buddhovia sú čas-prítomnosťou.^[7]

V myslení majstra Dógena je to, čo je tu a teraz, a čas jedno a to isté: šálka je čas-prítomnosťou, my sme čas-prítomnosťou. Slová ich už oddelili; on chce slová znovu zlepiť: buddhočas-prítomnosť, človekočas-prítomnosť.^[7]

Konkrétna čas-prítomnosť hnevu robí celý vesmír skutočným. Konkrétna čas-prítomnosť buddhu robí celý vesmír skutočným.^[7]

V jeho filozofii robiť niečo skutočným znamená konať v prítomnom okamihu alebo byť v prítomnom okamihu. Byť tým, čím sme v prítomnom okamihu, znamená tvoriť vesmír alebo byť vesmírom. Nemôžeme mať túto miestnosť bez toho, aby sme v nej sedeli. Môžeme si túto miestnosť predstaviť bez toho, aby sme v nej sedeli, ale v tomto okamihu máme miestnosť a nás; ani jedného sa nemôžeme zbaviť. Existuje iba miestnosťmy. Ak to rozšírite, majster Dógen hovorí, že existuje iba nahnevanývesmír, iba buddhavesmír.^[7]

Mohli by sme povedať, že ak si sadneme pri jazere a rozplynieme sa v okolí, nie je oddelené okolie a ja. V tom okamihu vesmír robí sám seba skutočným a na chvíľu zažívame túto dokonalosť.^[8]

Dokonale skutočné je to, že celý čas je celou existenciou a nič nezostáva navyše.^[9]

Chce presne stotožniť čas a existenciu. Má to akúsi príchuť Einsteinovho časopriestorového kontinua, ale v ňom stále máme proces. V čase-existencii majstra Dógena kontinuum nie je: je iba toto, iba toto. V jeho filozofii nemôžeme uniknúť zo skutočnosti a skutočnosť je iba tu a teraz. Veľmi ťažko to prijímame. Našťastie to nemusíme prijímať stále. Celá minulosť, ktorá existuje, existuje teraz, pretože teraz je jediný čas, ktorý môže existovať. Nemyslím však, že majster Dógen naznačuje, že jestvujú paralelné vesmíry s minulosťami.^[9]

Predpokladáme, že čas iba odchádza, a nechápeme, že čas nikdy neprichádza.^[14]

Naša skutočná skúsenosť je, že sme iba tu, stále. Budúcnosť nikdy neprichádza a minulosť nikdy neodchádza. Máme predstavu, že dosiahnuť pravdu môže byť niečo, čo robíme v procese; majster Dógen chce poukázať na to, že sa to deje v okamihu, v čas-prítomnosti.^[14]

Kým už sme

Majster Dógen naznačuje, že už sme buddhovia a ak chcete, hľadáme buddhu: práve stav buddhu nás poháňa hľadať pravdu a praktizovať zazen. Buddhovia robia buddhov: trochu stavia veci na hlavu.^[8]

Otázka: Hovoríte, že podľa neho si to nemôžeme predstaviť. Je nemožné si to predstaviť, alebo je to iba ťažké?

Neviem, ešte som sa o to neprestal pokúšať. Zakúšame to. To, o čom majster Dógen hovorí, je naša skutočná skúsenosť: nie niečo, čo sa nám stalo a čo si môžeme zapamätať, ale to, čo sa deje teraz.^[9]

Otázka: Znamená to, že sa to stále pokúšate uchopiť intelektuálne? Prečo?

Áno. Neviem, ale páči sa mi to. Nedokážem prestať. Takmer dvadsať rokov som sa venoval horolezectvu; neviem prečo, niečo ma k tomu hnalo. Teraz študujem budhizmus; neviem prečo, niečo ma k nemu ženie. Samozrejme máme veľa dôvodov, ale ľudia majú takýto druh zvedavosti. V budhizme sa to volá vôľa k pravde, alebo je to náš preklad.^[10]

… kto môže jasne vyjadriť, čo je tá nevysloviteľná vec, ktorú už majú? … nikto neprestal tápať a pokúšať sa zistiť, kým už je.^[15]

Hovorí o ťažkosti, ktorú máme s vlastným intelektuálnym hľadaním. Hľadáme, kým sme, a ak nájdeme, kým sme, potom povieme, že sme našli, kým sme, už sme stratili, kým sme. A keď stratíme, kým sme, nemôžeme vyjadriť, kým sme. Viac než to vyjadriť neviem.^[15]

Byť prítomný

Živý stav bytia vo vlastnom stave vo vesmíre zakúšame, keď sme spokojní tam, kde sme.^[12]

Otázka: Slovo, ktoré mi prichádza na um, je prijatie.

Áno, ale nie pasívne prijatie: niečo, čo je za pasívnym alebo aktívnym.^[12]

Stručne, čas-prítomnosť sa vždy robí skutočnou bez toho, aby sme sa zbavili prekážok a bludov.^[16]

Bežne si myslíme, že máme prekážky a bludy, ktorých sa musíme zbaviť, aby sme sa stali skutočnými. V istom zmysle sa to vracia k tomu, čo ste hovorili o prijatí: byť prítomný neznamená uvedomiť si, že ste nahnevaní, a prestať byť nahnevaní, ale jednoducho si uvedomiť, že ste nahnevaní; neznamená uvedomiť si, že ste ospalí, a prestať byť ospalí, ale jednoducho si uvedomiť, že ste ospalí.^[16]

Nemali by sme si to mýliť s neprítomnosťou ani to nútiť, aby bolo prítomné.^[13]

Nebyť prítomný a byť prítomný sú obe pojmy. Hovorí, že to máme nechať tak, ako to je. Nútiť niečo, aby bolo prítomné, znamená povedať: „Ach, viem, že som prítomný.“ Potom myslíme na to, že sme prítomní. Keď však zdvihneme šálku čaju a pijeme z nej, nemusíme myslieť na to, či sme prítomní alebo nie: sme úplne tu.^[13]

Plné úsilie

Majster Dógen naznačuje, že keď v tomto okamihu vyvíjame plné úsilie, všetky živé bytosti vesmíru sú s nami. Znie to dosť poeticky a ak sa nad tým zamyslíme, znie to dosť nepravdepodobne. Keď však vložíme celé úsilie do toho, čo robíme v jednom okamihu, môžeme povedať, že sa stávame jedným so všetkým, a to sa pokúša povedať. Keď sa staneme jedným so všetkým, prestaneme myslieť na to, ako sa stať jedným so všetkým.^[17]

Naša prax nás učí, že bez vlastného úsilia okamih za okamihom v čas-prítomnosti by sa nikdy nič nemohlo stať skutočným ani pokračovať z jedného okamihu do ďalšieho.^[18]

Znie to veľmi nepravdepodobne. Chcel by som, aby mi niekto ukázal okamih, v ktorom nevyvíja úsilie, a potom sa všetci môžeme pozrieť, či tu svet je alebo nie. V skutočnosti nejestvuje okamih, v ktorom by sme nevyvíjali úsilie. Je rozdiel medzi celkovým a čiastočným úsilím a medzi duševným a telesným úsilím spolu a iba duševným úsilím. Ak však hovoríme všeobecne, nemôžeme prestať vyvíjať úsilie; ak prestaneme, zomrieme. Ak vyvíjame iba duševné úsilie, môžeme sa zdanlivo vytratiť z miesta, kde sme, do mysle alebo virtuálneho sveta, ale celý ten čas sme stále tam, kde sme.^[18][19]

Skutočnosť, v ktorej sme

Ak sa v zazene vydáme dlhým sledom myšlienok, môžeme povedať: „Nebolo ma tam,“ ale človek sediaci vedľa môže povedať: „Ale bolo.“ Čo je skutočnosť? Môžeme napokon povedať: „Ja mám svoju a vy máte svoju,“ a naznačiť, že každý má inú skutočnosť. Všetky tieto hypotézy však robia ľudia, ktorí sú stále v tejto skutočnosti. Skutočnosť sa teda javí ako to, z čoho nemôžeme uniknúť. Niekedy nevidíme, čo to je, ale nemôžeme z toho uniknúť. Či sme zmätení, osvietení, nahnevaní alebo buddhovia, nemôžeme uniknúť zo skutočnosti. Z čas-prítomnosti nemôžeme uniknúť.^[19]

Čas-prítomnosť je vesmír. Naše úsilie okamih za okamihom je v čas-prítomnosti a keďže je v čas-prítomnosti, je čas-prítomnosťou; keďže čas-prítomnosť je vesmír, naše úsilie je vesmír. Konanie nás robí skutočnými. Keď niečo robíme, robíme skutočnými seba aj vesmír. Keď niečo robíme ďalej okamih za okamihom, dávame pokračovať sebe aj vesmíru. V ďalšom odseku však hovorí:^[20]

… Celý vesmír postupuje z jedného okamihu do ďalšieho, nie je statický, ale ani nie je spojitým procesom.^[20]

Vytvára v nás množstvo rozporov a obrazov, ale všetky ukazujú na to isté: že nemôžeme byť nikde inde než v skutočnosti a skutočnosť v tomto okamihu je jednoducho taká, aká je.^[20]