Uji — 4. prednáška

Medzi dnešným ránom a teraz mi niečo napadlo: keď majster Dogen predniesol svoju prednášku, jednoducho ju predniesol a je celkom krátka. My ju však rozoberáme, a tým je akosi ťažšia; keď idete do kina, jednoducho film vidíte a to je všetko, ale keď film rozoberiete a diskutujete o ňom, stane sa niečím iným. Je to dosť ťažké a ďalšia vec je, že očakávame, že budeme rozumieť tomu, čo čítame, no ja som Shobogenzo nerozumel ani prvý raz, ani druhý, ani tretí. A Nishijima Róši hovoril to isté, na začiatku nerozumel ničomu. Vravieval, že sa naň pozerá skôr ako na obrovské plátno. Bežne očakávame, že vezmeme knihu a porozumieme vetám, ako postupujeme od začiatku ku koncu, ale ak o ňom premýšľame skôr ako o plátne, môžeme tam vidieť kúsok a inde ďalší. Trochu môžeme pochopiť, alebo to s nami niečo urobí; z niečoho si nie sme celkom istí a podobne. A myslím, že má pravdu. Keď sa k tomu znovu a znovu vraciame, môžeme pomaly niečo získať, aj keď niektorým vetám nerozumieme; aspoň vo mne zanechávajú nejaký dojem. Hoci som sa to pokúsil vyložiť, premýšľam, či je môj výklad na niektorých miestach jasnejší alebo menej jasný než originál. Ale je to výklad.

Práve sme sa dostali k miestu na druhej strane, uprostred tretieho odseku. Hovoril, že celý vesmír postupuje z jedného okamihu do druhého. A hovorí, že nie je statický, ale ani spojitým procesom, takže je pre nás ťažké porozumieť niečomu, čo postupuje, ale nie je spojitým procesom.

Príkladom tohto okamžitého plynutia je jar. Má mnoho rozličných stránok, ktorých plynutie nazývame postupom jari. Naša prax nás však učí, že plynutie času z okamihu na okamih nezahŕňa žiadny vonkajší predmet.

Hovorí, že na jar sa môžeme pozerať ako na príklad postupu, o ktorom ďalej hovorí v nasledujúcom odseku. Plynutie času však nezahŕňa nič vonkajšie. To, čo cítime ako plynutie času, nezahŕňa nič vonkajšie. Potom podrobnejšie rozoberá jar:

Napríklad okamžitá jar prechádza procesom, ktorý nazývame jar. Plynutie však nie je jar sama; o jari uvažujeme iba ako o pohybe okamžitej jari cez proces jari. Jar sa však robí skutočnou v každej čas-prítomnosti procesu jari.

Máme proces, ktorý nazývame jar — „prichádza jar“, „je tu jar“, „je jar“ — a v tom hovorí, že hoci toto obdobie pokladáme za jar, skutočná jar je práve teraz v jarnom čase. Takže jar, jar, jar, jar, jar. Jar sa robí skutočnou v každej čas-prítomnosti procesu jari.

Musíme sa k tomu znovu a znovu vracať.

Chce, aby sme sa vracali k rozdielu medzi tým, čo je skutočné tu a teraz v tejto čas-prítomnosti, a tým, čo nazývame jarou, procesom alebo človekom.

Keď hovoríme o okamžitom plynutí času, ak si myslíme, že sa navonok menia iba jednotlivé veci, ale že existuje nejaká skutočná nemenná bytosť, ktorá prechádza z okamihu do okamihu všetkými svetmi a všetkými časmi, v našej praxi ochabujeme v štúdiu buddhizmu.

Hovorí, že pri okamžitom plynutí času nie je správne myslieť si, že existuje niečo, čo jestvuje vo všetkých časoch a svetoch a prechádza z okamihu do okamihu. Neexistuje nič skutočné a nemenné, čo by z okamihu do okamihu prechádzalo a volalo sa čas. Ale nazývame to časom.

Otázka: V čom sa to líši od toho, že všetky teraz sú v minulosti alebo budúcnosti?

Mike: Ak si myslíme, že cez ne skutočne prechádza niečo, čo nazývame časom, potom podľa neho ochabujeme v štúdiu buddhizmu. Je to istá paralela s tým, čo hovorí o ja v skorších kapitolách. Hovorí, že nie je správne veriť v trvalé nemenné ja, ktoré pokračuje počas života aj po smrti a tak ďalej, nezmenené. To isté hovorí o tomto. Hoci máme v mysli pojem času a ten pojem má niečo skutočné, pretože pre nás zodpovedá niečomu skutočnému, v skutočnosti neexistuje. Hoci v skutočnosti neexistuje, je naozaj užitočný.

Otázka: Potom je čas vonkajší predmet, ktorý neexistuje.

Mike: Kde je ten vonkajší predmet? Ach, v odseku, „plynutie času z okamihu na okamih nezahŕňa žiadny vonkajší predmet“? Znamená to, že môžete sedieť bez toho, aby ste niečo robili, a predstavovať si plynutie času; neznamená to nič iné, nič vonkajšie. Je to opak.

Otázka: Je zvonkajštenie času nevyhnutným dôsledkom toho, že si veci predstavujeme ako trvalé?

Mike: Áno, takže celé to hovorí protirečivé veci.

Otázka: Hodiny sú vonkajšie, ale nie sú časom, však?

Mike: Nie, len sa na ne stále pozeráme a sú iné než naposledy, keď sme sa na ne pozerali. A tak povieme, že sa pohli, čas sa pohol. Vety sú však protirečivé a to je veľký problém pri čítaní Shobogenzo — povie jednu vec a potom opak. Dať tomu zmysel nie je ľahké, kým si nevšimneme, že skutočnosť sama nie je protirečivá, ale naše vysvetlenia si musia navzájom protirečiť, aby ju uchopili. Povieme, že dnešok prešiel veľmi rýchlo, to je jedno tvrdenie, ale dnešok mal presne 24 hodín, to je druhé. Navzájom si protirečia. Zvyčajne hovoríme, že jedno je správne a druhé nesprávne, jedno je objektívne, teda správne, a druhé subjektívne, teda nesprávne. On im však dáva rovnakú hodnotu. Vyslovuje protirečivé tvrdenia a dáva im rovnakú hodnotu.

Otázka: Čomu tam protirečí?

Mike: Tej vete na konci predchádzajúceho odseku: „plynutie času z okamihu na okamih nezahŕňa žiadny vonkajší predmet“, takže nie je nič vonkajšie, iba plynutie času, a potom vete na konci tohto odseku: „ak si myslíme, že existuje nejaká meniaca sa bytosť, ktorá prechádza z okamihu do okamihu“.

Otázka: Nehovorí to isté? Veď neznamená žiadny vonkajší predmet, že neexistuje predmet mimo času?

Mike: Hovorí to isté?

Otázka: Skôr v prvom … teda v druhom odseku na prvej strane hovorí: „predstavujeme si udalosti ako súčasť cesty“. Nebol by v takom obraze vonkajším predmetom ten, kto tú cestu naozaj prechádza, takže je mimo času?

Mike: Ak si to tak predstavíte.

Otázka: Potom by to bolo vonkajšie; vlastne ani netreba, aby čas plynul …

Mike: Dobre. Neviem celkom … V tom odseku na prvej strane hovorí o čase ako o ceste.

Otázka: Nemáte teda nejaké oddelenie medzi svetom, v ktorom je cesta, a vami?

Mike: To je jeden spôsob pohľadu; iný je, že tu je svet a potom ním prechádza čas.

Otázka: Myslím, že sme aj tak vytrhli ten posledný odsek v predchádzajúcej vete z kontextu. Predtým hovorí: „toto okamžité postupovanie jari“.

Otázka: Vidíte, že je teraz tmavšie, celé popoludnie sa stmievalo?

Mike: Áno, ale na to, aby sme vedeli, že je tma, nepotrebujeme noc. Nepotrebujeme pojem noci.

Otázka: To je pravda, áno.

(Šum všeobecnej konverzácie)

Poďme ďalej bez akéhokoľvek vonkajšieho predmetu. V nasledujúcom odseku sa začína príbeh, jeden z príbehov kōanov, a je to rozhovor majstra s jeho žiakom; hoci všetci majú titul Majster, boli majster a žiak.

Jedného dňa sa majster Yakusan Igen na podnet majstra Sekita Kisena opýtal majstra Basoa Doitsua: „Viac-menej som porozumel významu buddhistickej teórie a jej klasifikácií.

Klasifikáciami myslí mnohé rozličné klasifikácie, ktoré nájdeme v tradičnom buddhizme — tri svety, štyri úrovne, osem vedomí, tri jedy, štyri toto a šesť tamto. To všetko sa teda naučil.

Chcem sa vás však opýtať, aký bol zámer majstra Bodhidharmu, keď prišiel z Indie do Číny?

To bola akási tradičná otázka. Bodhidharma prišiel z Indie do Číny v šiestom storočí a priniesol so sebou prax zazen. Odvtedy sa v Číne rozšíril buddhizmus ako prax zazen, no predtým tam bol prevažne ezoterický buddhizmus. Prekvapivo som si to uvedomil pred pár rokmi. Yoko a ja sme šli na výstavu buddhistických sôch do Royal Academy. Boli z Číny, od najstaršieho obdobia buddhizmu v Číne až zhruba po desiate storočie. V štyroch galériách boli usporiadané chronologicky. Na začiatku boli všetci buddhovia veľmi božskí, s množstvom ozdôb, náhrdelníkov, pokrývok hlavy a podobne, všetci stáli s rukami v osobitných polohách. Keď ste prechádzali storočiami a dostali sa do šiesteho storočia, všetky sa zrazu zmenili na sediacich buddhov v meditačnej polohe, v rúchach. Bolo to veľmi nápadné — „ach, vtedy prišiel Bodhidharma“, takmer tam bol v tom múzeu.

Otázka: Mike, môžem sa opýtať niečo trochu mimo témy, ale súvisí to s Bodhidharmom? Zrejme priniesol aj sútru, ale vôbec ju neštudujeme. Prečo?

Mike: Môžete ju študovať, ak chcete.

Otázka: Je na to dôvod, je to skôr škola Rinzai?

Mike: Nemám tušenie. Nie je to tá sútra, pri ktorej nikto nevie, či bola napísaná v Číne alebo v Indii?

Otázka: Myslím, že áno, údajne ju priniesol Bodhidharma.

Mike: Naozaj? Nečítal som ju.

Otázka: Má to byť základná sútra zenu, čchanu.

Mike: Naozaj? Neviem o nej nič. Nishijima Róši ju nikdy nespomenul. Viem, že existuje, a počul som, že sa stáročia vedie spor, či bola napísaná v Číne alebo Indii. Okrem toho však neviem nič. Pozrite sa na ňu a uvidíte.

Otázka: Mám ju.

Mike: A čo si myslíte?

Otázka: Nuž, nebudem ju čítať, ak poviete, že nemám.

Mike: Máte ju, ale nebudete ju čítať, ak to poviem?

Otázka: Preložil ju Suzuki a je s komentárom.

Mike: Tak sa do toho pustite. Jeho otázka znela, aký bol zámer majstra Bodhidharmu, keď prišiel z Indie do Číny. Mnohí žiaci sa to pýtali svojich majstrov a bola to akási ustálená otázka. Znamenala: keď niekto ide šíriť buddhizmus niekam, čo ho k tomu vedie? Aký má zámer, o čo sa pokúša, kto ho posiela? A:

Keď majster Baso Doitsu počul túto otázku, odpovedal: „V jednej čas-prítomnosti bol pohnutý zdvihnúť obočie a žmurknúť, v inej čas-prítomnosti nebol pohnutý zdvihnúť obočie a žmurknúť. A v jednej čas-prítomnosti bolo správne zdvihnúť obočie a žmurknúť, v inej čas-prítomnosti bolo zdvihnúť obočie a žmurknúť nesprávne.“

Znie to ako veľmi zvláštna odpoveď. Odpoveď majstra Basoa Doitsua sa však pokúša povedať, že jednoducho išiel. Inými slovami, v jeho konaní je niečo prirodzené. Niekedy zdvihnete obočie a žmurknete … jednoducho to urobíte a je v poriadku to urobiť. Niekedy to urobíte a nie je v poriadku to urobiť, niekedy to neurobíte a je v poriadku to neurobiť. Pokúša sa povedať toto, takže sa to jednoducho stalo.

Keď majster Yakusan počul tieto slová, celý buddhizmus mu bol jasný a povedal majstrovi Basovi: „Keď som študoval s majstrom Sekitom, bol som iba komár sediaci na chrbte obrovského vola!“

Myslím, že vo všetkom, čo robíme, máme sklon chcieť alebo očakávať, že sa niečo stane; následkom nášho súčasného úsilia očakávame výsledok. Keď niečo cvičíme, povedzme keď cvičíte jogu, robíte cvičenia a čakáte, že budete ohybnejší; ak nie ste, máte pocit, že robíte niečo zle. A vo všetkých druhoch výcviku je to podľa mňa veľmi bežný ľudský sklon. Buddhistické učenie však hovorí, že veci sa prirodzene rozvíjajú, a myslím, že si to mnohí učitelia uvedomujú a hovoria to. Inými slovami, neponáhľajte sa, robte svoju prax a ono sa to stane. My však bývame netrpezliví. Majster Yakusan študoval buddhistickú teóriu a klasifikácie a myslel si, že čím ich získa viac, tým viac porozumie. Potom sa opýtal majstra Basoa Doitsua, ktorý hovorí: „Žmurknúť? Nežmurknúť? Niekedy je to v poriadku, niekedy nie?“ Inými slovami, je to akýsi prirodzený proces, nie výsledok nejakého zámeru. Majster Bodhidharma nemal silný zámer typu: „Pôjdem do Číny šíriť buddhizmus!“ Jednoducho sa to stalo.

Otázka: Nie je to aj preto, že od odpovede očakávame nejaký hlboký význam namiesto priameho a jednoduchého? V súvislosti s tým mi napadla prednáška zenového lukostrelca, ktorý študoval v Kamakure. Keď tam šiel, očakával, že bude uctievať všetkých tých úžasných majstrov a že ho to celé zaujme tajomstvom, no jediné, čo mu povedali, bolo mieriť a vystreliť. Povedali, že na tom nič nie je, to je všetko, čo robíte.

Mike: Len to robte ďalej.

Otázka: Áno, len to robte ďalej. Bola to veľmi zaujímavá prednáška, pretože to celé akosi zbavila tajomstva.

Mike: Áno, môžete povedať, že majster Baso to celým tým pozemským druhom odpovede zbavuje tajomstva.

Otázka: Je to spôsob trinásteho storočia, ako povedať „čo sa stane, to sa stane“? Bol by to vtedy bežný súčasný spôsob, ako to povedať?

Mike: Neviem. Môžem však hádať, že to povedal nejako jednoducho a priamo. A že to majstrovi Yakusanovi dávalo zmysel. Neviem však, ako medzi sebou v tej dobe naozaj hovorili. Určite boli veľmi veľké rozdiely v tom, ako ľudia veci chápali a ako medzi sebou hovorili. Boli však aj veľké podobnosti, pretože boli ľudské bytosti. Niektoré odpovede majstrov žiakom v príbehoch kōanov znejú tak zvláštne, že ľudia myslia, že tam je nejaké mystické tajomstvo; myslím si však, že sú zvláštne iba pre spôsob, akým ľudia hovorili, a preto, že preklad niekedy nie je dosť jasný. Vychádzam vždy z toho, že museli hovoriť niečo rozumné a pozemské. Majster Dogen potom v nasledujúcom odseku komentuje a jeho komentár opäť vytvára obraz na obraze:

Nik iný by nemohol vysloviť tieto slová majstra Basoa. Obočie, ktoré majster Bodhidharma zdvihol, alebo oko, ktorým žmurkol, môže označovať horu alebo oceán,

Môžeme sa domnievať, že tým spája oko s vonkajším svetom; žmurknúť okom, zdvihnúť obočie — majster Dogen vytvára obraz oka, ktoré sa na niečo pozerá, a tým niečím môžu byť hory alebo oceány.

pretože hory a oceány a jeho obočie a oči sú jeden celok.

Keď sa na niečo pozeráme, oddeľujeme človeka, ktorý sa pozerá, od predmetu a cítime, že je to aktívny proces — svetlo vychádza z nášho oka — ale v skutočnosti to tak nie je.

Otázka: Vchádza do oka.

Mike: Áno, na začiatok.

Keď bol pohnutý zdvihnúť obočie, vidí horu. Keď bol pohnutý žmurknúť, vládne oceánu. Správnosť sa stala jeho súčasťou a vťahuje ho. Nesprávnosť nie je vždy nekonaním a nekonanie je vždy nesprávne.

Berúc slová odpovede majstra Basoa, komentuje každé z nich. Keď teda povieme, že bolo správne zdvihnúť obočie, hovorí, že majster Bodhidharma mal správnosť ako svoju súčasť. Správnosť ho teda vťahuje. Potom hovorí, že v jednom čase bolo nesprávne zdvihnúť obočie a žmurknúť okom; majster Dogen komentuje, že nesprávnosť nie je vždy nekonaním. Nežmurknúť obočím a nezdvihnúť oko nie je vždy nesprávne; obrátil to a povedal, že nesprávnosť nie je vždy nezodvihnutím obočia a nežmurknutím okom. Hrá sa s vetami.

Všetko toto je čas-prítomnosť. Hory sú čas-prítomnosťou a oceány sú čas-prítomnosťou. Bez čas-prítomnosti by hory a oceány neexistovali. Nemôžeme poprieť, že čas-prítomnosťou sú hory a oceány tu a teraz. Ak čas-prítomnosť zaniká, zanikajú aj hory a oceány. Ak čas nezaniká, nezanikajú ani hory a oceány.

Znova stotožňuje čas-prítomnosť s vonkajšou krajinou. A ďalej hovorí:

Z tejto pravdy sa Gautamovi Buddhovi objavila jasná hviezda, objavil sa stav buddhu, objavila sa jeho schopnosť vidieť pravdu a objavilo sa Mahakášjapovo potvrdenie. Všetko je čas-prítomnosť. Bez čas-prítomnosti by tu a teraz nemohlo byť nič.

V origináli je Mahakášjapovo potvrdenie odkazom na príbeh, v ktorom Gautama Buddha zdvihne kvet a točí ním a Mahakášjapa sa usmeje. V starých sútrach je to akási ilustrácia Mahakášjapovho porozumenia tomu, čo Gautama Buddha odovzdáva, alebo prijatia toho, čo odovzdáva.

V tom odseku teda obchádza okolo slov majstra Basoa Doitsua, aby posilnil, že čas-prítomnosť je jednoducho to, čo je tu a teraz. A to, čo je tu a teraz, nie je oddelené. To je najviac, čo o tom môžem povedať. Máme prejsť k ďalšiemu, alebo sa zastavíme, porozprávame sa o niečom inom a ďalší urobíme zajtra? Ruky hore, kto súhlasí! Ruky hore, kto nesúhlasí!

Otázka: Chcem, hoci iba stručne, hovoriť o zmene. Napadá mi to, kým sme dnes hovorili. Keď sme skôr hovorili o jari, bolo mi veľmi jasné, že jar je iba … láka ma povedať následnosť, ale je iba táto okamžitá jar, táto okamžitá jar. Pamäť sa napokon zapojí a povie vám, že je to postup, ale je to iba táto okamžitá jar, táto okamžitá jar. Niektoré okamihy sa však zdajú mať malú hrúbku, pretože zdanlivo vidíte, ako sa veci menia. Včera mi napadla alternatíva k hovoreniu o čas-prítomnosti: že nejako jestvuje zmena, ale niet zmeny.

Mike: Áno.

Otázka: Teraz sa ďalej nedostanem.

Otázka: Znie to trochu ako svetlo: je to častica alebo vlna? S tým zápasím; vravia nám, že je to oboje.

Mike: Vidím pohybujúce sa veci, uvedomujem si pohybujúce sa veci, takže ma láka povedať, že je to dôkaz následnosti okamihov, a predsa je to, samozrejme, vždy v okamihu.

Čítal som článok, na ktorý si nepamätám celkom jasne, o experimentoch psychológov so zrakom. Zahŕňali akýsi zložitý počítačový sledovací systém, Mark o tom možno vie: niekto sa pozerá na slovo a číta vetu, ale počas čítania počítač zmení ostatné časti vety. Nepamätám si to dosť jasne, aby som vám to podrobne vysvetlil. Výsledok však zrejme je, že to, čo vidíme ako kontinuum, vypĺňa náš mozog alebo pamäť; obrovské časti toho, čo okolo seba vidíme, dopĺňame sami a v tom okamihu sú v našom zornom poli skutočne aktívne len malé oblasti.

Otázka: Je veľmi zhubná choroba [nepočuteľné], pri ktorej vaše oči, ak skočíte späť, opravia zadnú časť textu.

Mike: Fascinujúce.

Otázka: Všetci sa teraz pozeráme jeden na druhého, ale zdá sa, že celé časti výhľadu vypĺňa naša myseľ. Nevieme, ktoré časti — ste to možno vy?

Mike: Vychádzam z pojmu, že som v miestnosti; možno na nevedomej alebo podvedomej úrovni mám práve teraz aktívny pojem, že som v miestnosti s ľuďmi, a nemusím sa na každého z vás pozorne pozerať, aby som tam videl človeka. Akoby myseľ na základe toho veľmi silného zvyku alebo pojmu mohla načrtnúť časti, ktorým venujem pozornosť.

Otázka: Je to ako keď vidíte farby: vidíte veľmi tmavočervenú až veľmi svetločervenú a priamo uprostred jedna chýba, no presne viete, ako vyzerá, pretože vidíte gradáciu.

Otázka: Môžem sa opýtať na výraz, ktorý sa zrejme stále opakuje — „osvetľovanie svetla čas-prítomnosti“? Je to iba slovný obrat alebo myslíte, že Dogen vníma nejaký vzťah medzi svetlom, časom a prítomnosťou?

Mike: Oboje. Je to aj istý poetický obraz. Predstavujeme si však a naša predstavivosť je nejakým spôsobom obrazová, no nemá jas toho, čo naozaj vidíme. Keď cvičíte zazen, niekedy tam ste, oči máte prižmúrené, nie ste si istí, či spíte alebo ste hore, a sedíte v tom stave; je celkom pokojný, no má niečo … „surreálny“ je príliš silné slovo … ale nie je jasný. Potom sa niekedy akoby prebudíte, sedíte tam a všetko okolo je jednoducho tu, stena alebo čokoľvek, a je to jasnejšie. Prítomnosť je jasnejšia než čokoľvek iné. Keď nie sme zachytení obrazmi v mozgu, prítomnosť je najjasnejšia — je akoby osvetlená. Nie je to iba poetický obraz, pokúša sa opísať aj niečo skutočné. Keď sa cítime svieži, fit a na tomto mieste, všetko má akúsi jasnosť, sviežosť, akési niečo. Keď sme unavení, keď myslíme, keď sme hladní alebo keď sme vytrhnutí z miesta, kde sme, veci okolo nás strácajú jas alebo sviežosť. Myslím, že sa tým obrazom dotýka aj toho. Samozrejme má však aj čisto poetickú kvalitu. V tejto zvláštnej situácii však pohyb naozaj vidíme: ja hovorím, moje pery sa hýbu a tam sa hýbe Stuartova noha. A to, samozrejme, nemôžeme poprieť. Ak chceme hovoriť o zmene pojmami buddhistickej teórie, máme problém, pretože nepochybne existuje nejaký proces, ktorý sledujeme vedomím. Majster Dogen však v tejto kapitole uvádza aj iný pohľad, okamžitý pohľad, a tieto dva pohľady k sebe nepasujú. Tvrdenie, že skutočnosť je iba tu a teraz v tomto okamihu, a dôkaz, ktorý vidíme o zmene a procese, si v mozgu navzájom protirečia. Pred nami si nič neprotirečí, nič predo mnou nie je protirečivé, viete? Pred nami nie je nič, čo by nedávalo zmysel, ale v mozgu si to protirečí. Aby buddhizmus tento protiklad vyriešil, trvá na tom, že musíme vyjsť z oblasti myslenia. Hovorí: „Áno, premýšľajte o tom, zamotáte sa do uzlov; prestaňte myslieť a uzly zmiznú.“ A v tomto zmysle je Dogenovo písanie dosť kruté, lebo nás zamotáva do uzlov a potom ho môžeme položiť pod stôl a ísť na prechádzku. Pointa je, že skutočnosť sama nie je protirečivá, ale naše spôsoby, ako ju chápeme, také byť musia. Aspoň sa zdá, že musia; možno o 150 000 rokov veda vysvetlí celú existenciu. Zdá sa to však nepravdepodobné, lebo veda naráža na protirečenia.

Otázka: Môžem poznamenať, že keby sme videli iba to, čo vidí oko a čípky na jeho zadnej strane, videli by sme v zásade rozmazanú sivú a malý kúsok veľmi ostrej farby. Stále teda vytvárame obraz; rovnako keď počujeme, zjavne sa naladíme na jazyk a používame zvuky, pretože zvuky nepočujeme. V jazyku iného človeka sa musíme zvuky znova naučiť. Takisto v maliarstve bol Turner prvým maliarom, ktorý maľoval orgován v dúhe.

Mike: To je pravda, básnici a umelci často vidia veci, ktoré si nik nevšimol, a učia nás, ako ich vidieť.

Otázka: Takže aj na všednej úrovni vytvárame obraz.

Mike: Áno, obraz, ktorý vytvárame, je akýsi vytvorený svet; neznamená to, že nie je skutočný, ale všetci ho vytvárame a potom sa na ňom zhodneme, aby sme ho mohli zdieľať. Veľkú časť nášho vedomia zaberá ten spoločný vytvorený svet, no nezdieľajú ho iné bytosti, ktoré nemajú náš spôsob komunikácie. Rastlina ho nezdieľa, pes ho nezdieľa, hoci ho pes sčasti zdieľa. Majster Nagarjuna vo svojich spisoch hovorí o vytvorenom svete ako o tom svete. Učíme sa dopĺňať, myslím, potom sa učíme, ako sa dopĺňať učíme. A všetci ho zrejme dopĺňame tým istým spôsobom, hádam.

Otázka: Takže sa musíme pokúsiť odnaučiť sa to všetko?

Mike: Nie, iba si môžeme všimnúť, akí sme. Ešte nejaké poznámky?

Otázka: Čas je teda ako nástroj riadenia, vytvárame ho, aby sme mohli niečo dosiahnuť?

Mike: Je to nástroj prežitia, učíme sa sadiť plodiny v určitom čase roka podľa polohy slnka.

Je to hádanka … čo je čas? Hmmm. Už nemám čo povedať, takže ak nik iný nemá nič, čo by chcel povedať, mohli by sme skončiť. Ak však chcete niečo povedať, prosím.

Otázka: Je japonský znak pre čas presne tým istým, čo naše chápanie času?

Mike: Ji?

Otázka: Má nejaké iné významové odtiene?

Mike: O žiadnych iných neviem. Vy áno?

Otázka: Samotný znak sa skladá z dvoch častí: jedna znamená slnko a druhá chrám, teda slnko vedľa chrámu.

Tak teda skončime, veľmi vám ďakujem.