Uji — 1. prednáška

Sedenie v rovnováhe

Otázka: Ako by ste definovali zazen?

Rád hovorím, že je to sedenie v rovnováhe, pretože pre mňa je to vyvážená poloha a je to tá istá rovnováha, ktorá je v strede športu. Samotná poloha však nie je nehybná ako skala; je pevná ako skala, ale dynamická. Keďže budhizmus hovorí, že telo a myseľ sú dve strany jedného celku, ak vyvážime telo, vyvážime myseľ. Je to úplná rovnováha. Lepšie to už neviem povedať.^[1]

Ťažká kapitola o čase

Uji je jedna z troch alebo štyroch mimoriadne dôležitých kapitol Shobogenzo majstra Dógena a tie dôležité bývajú dosť ťažko zrozumiteľné. Zásada, o ktorej tu hovorí, je však veľmi dôležitá: budhistická zásada času. Prejdeme si moju modernú interpretáciu; niekedy je veľmi blízka originálu a niekedy sa od neho veľmi líši.^[3]

„U“ znamená je, existuje, dokonca áno, dalo by sa povedať; „ji“ jednoducho znamená obyčajný čas. Môžeme povedať čas-existencie, bytie-čas, je-čas, alebo by sme dokonca mohli povedať niečo ako tu-a-teraz. To, na čo „uji“ ukazuje, sa týka bytia tu v tomto čase.^[4]

Čas je prítomnosť

Starý buddha povedal,

Čas-prítomnosť stojí na horských výšinách Čas-prítomnosť sa ponára do hlbín oceánu …^[5]

Vybral som si spojenie čas-prítomnosť, pretože je pre mňa najbližšie k tomu, čo podľa mňa majster Dógen chce povedať. Môžeme povedať, že báseň sú iba snímky rozličných stavov v živote mnícha: niekedy nahnevaný, niekedy smutný, niekedy povznesený. Majster Dógen má však oveľa prísnejší výklad než „niekedy“.^[5]

Čas-prítomnosť znamená, že čas je prítomnosť a prítomnosť je čas.^[6]

Stotožňuje tu a teraz s týmto časom; hovorí, že čas je skutočne prítomnosť. Keď sme stratení v myšlienkach, môžeme mať pred sebou silné obrazy, ale sú nejasné. Skutočný svet pred nami je však jasný. Byť „osvetlený svetlom prítomnosti“ teda znamená jednoducho jasne si uvedomovať (aware), čo je okolo nás, nebyť pohltený myšlienkami ani obrazmi. Buddha znamená byť prebudený a byť prebudený znamená vidieť, čo je okolo nás, teraz, na tomto mieste.^[6]

Dvadsaťštyrihodinový čas je relatívny

Jeho tvrdenie v prvom odseku je veľmi existenciálne; mohli by sme povedať, že takmer popiera, že čas má nejaký proces – odhoďte hodinky, čas je iba teraz. Potom však pohľad zmení a hovorí, že musíme skúmať aj čas ako dvadsaťštyrihodinový čas a že dvadsaťštyrihodinový čas je relatívny. Niekedy cítime, že čas letí, inokedy že sa vlečie, a obyčajne si myslíme, že je to náš subjektívny pocit a čas objektívne naozaj tiká ďalej; tento rozpor zo zvyku ignorujeme. Neodmieta náš subjektívny pocit relativity času v prospech objektívneho absolútneho času; neodmieta ani jedno z toho.^[7]

Hovorí: „hoci nikdy nepochybujeme o svojej schopnosti jasne sledovať plynutie času, nemôžeme si byť istí, že jasne vieme, čo je čas“. Samozrejme, že viem, čo je čas! Je šestnásť minút a pätnásť sekúnd do dvanástej! Naznačuje však, že toto objektívne tvrdenie o čase nie je úplné. Potom hovorí, že aj keď pochybujeme, táto pochybnosť je vždy čas teraz; privádza nás späť k čas-prítomnosti.^[8]

Všetko má svoju čas-prítomnosť

Musíme tiež rozumieť, že všetci ľudia a veci vo vesmíre majú svoju čas-prítomnosť. Tak ako sú jednotlivé veci nezávislé jedna od druhej, sú nezávislé aj jednotlivé čas-prítomnosti.^[9]

Svojím spôsobom sa snaží rozbiť náš procesný pohľad na čas, naše veľmi silné presvedčenie, že čas pokračuje a my sme v ňom, a povedať, že všetko, všade má svoju čas-prítomnosť. A pre mňa to určite platí: mám svoju čas-prítomnosť. Vy máte svoju čas-prítomnosť. Tá rastlina na parapete má svoju čas-prítomnosť.^[9]

Otázka: Je veľa presvedčivých dôkazov, že čas je proces – pamäť a príčina s následkom.

Áno, je to pravda. On to nepopiera. Popiera však, že objektívny pohľad je pravdivý, a popiera, že subjektívny pohľad je pravdivý. Máme objektívny čas, o ktorom sa učíme – hodiny, hodinky alebo atómové hodiny –, ale popiera, že čokoľvek z toho je absolútne. Nepopiera, že je to platný spôsob pohľadu na skutočnosť, napríklad prostredníctvom otáčajúcich sa ručičiek, ale popiera, že tento objektívny čas je absolútny.^[10]

Otázka: Musíme teda oba pohľady na čas syntetizovať?

Naznačuje, že mať viac než jeden pohľad na čas je lepšie než mať iba jeden. Tieto pohľady sa však bijú a majster Dógen rozporné pohľady vždy rieši v prítomnosti. Hovorí, že napokon je skutočný iba jeden okamih a iba jedno miesto, a to je tu a teraz. Naše mozgy však bez procesu nefungujú, takže veci musíme rozprestrieť do procesu.^[10]

Prax a ja

Chce povedať, že hoci o budhistickej praxi uvažujeme: „praktizujem tri roky“, v skutočnosti sa to všetko deje v jednom okamihu: chcenie nájsť pravdu, uskutočnenie pravdy aj praktizovanie budhistického života sa dejú v čas-prítomnosti. Iba táto čas-prítomnosť, niet inej čas-prítomnosti.^[11]

Táto osoba, ktorú pokladám za seba, je „osoba“, ktorú skladám v jednej čas-prítomnosti.^[12]

„Ja“, ktoré tu bolo ráno, neexistuje, ani „ja“, ktoré neskôr bude jesť fazuľu a hovädzie hamburgery. Vytvorím „Michaela“ v tomto okamihu. Rozprestierame sa naprieč časom, ale majster Dógen hovorí, že sa to všetko deje v jednej čas-prítomnosti.^[12]

Toto myslenie môžeme uplatniť na všetko vo vesmíre. Tento druh intelektuálnej analýzy je začiatkom budhistickej praxe.^[12]

To znamená, že z pohľadu majstra Dógena je chápanie budhistického pohľadu na čas veľmi dôležité.^[12]

Konať, nie myslieť

Človek, ktorý objasnil svoj skutočný stav, však vidí iba každú vec, každú vec, každú vec a nechá porozumenie povahy každej veci tak.^[12]

Otázka: Čo znamená „nechá porozumenie povahy každej veci tak“?

Znie to, akoby človek, ktorý objasnil svoj skutočný stav, musel byť zvláštny druh človeka, ak chceme, osvietený človek, ale vôbec to tak neznamená. Je to bežný, každodenný stav, ktorý zažívame všetci, a môžeme ho nazvať konaním: vziať šálku a vypiť čaj. Keď konáme úplne, nechávame porozumenie tak; je pre nás nemožné zároveň myslieť na to, čo robíme, a robiť to úplne. Majster Dógen tu neopisuje nejaký proces smerujúci k zvláštnemu stavu, ale niečo okamžité: jednoduché konanie v prítomnom okamihu. Ak myslíte na úder lopty, miniete ju. Keď bežíte, po chvíli sú tu iba záblesky okamihov: práve teraz, práve teraz. A v zazene sa môžeme niekedy usadiť v stave, kde iba sedíme, iba sedíme; majster Dógen to volá „šikan-taza“.^[13]

Inými slovami, aby sme zažili čas-prítomnosť v zmysle, ktorý sa majster Dógen snaží opísať, musíme konať; nemôžeme ju zažiť tým, že o nej myslíme. Ak sa pokúšame myslieť, kým niečo robíme, rozdelíme sa; v starom budhizme sa to opisovalo ako mať dva mesiace. Keď sa jednoducho vrhneme do toho, čo robíme, sme jeden mesiac – sme celí.^[13]

Minulosť je tu, teraz

Všetkých nás učia, že čas je proces, takže si myslíme, že čas zažívame ako proces; v skutočnosti ho tak nezažívame, ale myslíme si to. Majster Dógen opisuje tento bežný pohľad ako cestu: prechádzame rieku alebo horské sedlo a pokladáme ich za stále tam vzadu. Potom však hovorí:^[14][15]

Toto nie je jediný spôsob, ako o tom myslieť. V čase, keď prechádzame horské sedlo alebo rieku, sme tam prítomní, a preto je tam prítomný čas.^[16]

Naznačuje, že všetky udalosti sú tu. A nie je to až taký bláznivý návrh, pretože kde je minulosť? Môžete na ňu ukázať? Jediné miesto, kde môžem nájsť minulosť, je tu, teraz. To neznamená, že nebola minulosť, nepopiera to, že minulé udalosti ovplyvňujú prítomnosť, ani príčinu a následok. Podkopáva veľmi, veľmi pevne držaný názor, ktorý máme všetci a ktorého sa nám zdá takmer nemožné vzdať. Preto si pri zazene niekedy stále myslíme: „ach, zajtra musím urobiť toto“, a všetky tieto starosti pochádzajú z pohľadu na čas; ten je do mozgu naprogramovaný napevno, pretože nás ho učia od malička.^[16]

Otázka: Čo Dógen hovorí o budúcnosti?

Hovorí, že budúcnosť je idea a idea existuje teraz. A hovorí, že minulosť už odišla, ale minulosť, o ktorej teraz hovoríme, existuje teraz. Niet inej minulosti než tej, ktorá je teraz v našich myšlienkach.^[18]

Hovorí, že keďže nie je iný čas než teraz ani iné miesto než tu, všetko musí byť tu a teraz. Predstavujeme si však akúsi časovú os; vytvárame život, osobnosť, seba. Nie že by neboli skutočné, ale sú to skutočné výtvory, ktoré robíme v prítomnosti. Jedného rána sa zobudím deprimovaný a vytvorím deprimované „ja“. Všetko sa to však deje v prítomnosti.^[18]

Bez procesu nemôžeme žiť

Otázka: Musíme vytvoriť ja…

Áno, nemôžeme si pomôcť. Preto nepopiera náš dvadsaťštyrihodinový čas; hovorí, že obyčajní ľudia myslia o čase takto, ale nie je to jediný spôsob myslenia o ňom. Nehovorí, že to nie je správny spôsob, pretože bez procesu nemôžeme žiť. Proces však vytvárame v tomto okamihu, lebo tento okamih je všetko, čo je, a vedomím sa nejako rozťahujeme medzi minulosť a budúcnosť. Robíme to všetci a nikdy nemôžeme prestať.^[19]

Majster Dógen však naznačuje iný pohľad, skúsenosť, ktorú máme napríklad v zazene: čas tu a teraz, čas tu a teraz. Myšlienky „ešte päť minút, bolia ma nohy“ nás znova rozprestierajú. Keď však niekedy sedíme, môžeme byť jednoducho tu a teraz, a to sa snaží v tejto kapitole vysvetliť.^[19]

Slová a zazen

Vo všetkých kapitolách Shobogenzo sa majster Dógen snaží opísať, aká je skutočnosť. Spoločnosť nás naučila určitý pohľad; on nám dáva iný pohľad, budhistický pohľad, založený na praxi zazenu; pri praktizovaní zazenu si všíma pravú povahu našej skúsenosti tu a teraz. Spôsob, akým myslíme o skutočnosti, nie je to, aká skutočnosť naozaj je. Ani jeho slová v tejto kapitole však nestačia, preto praktizujeme zazen, a v zazene zažívame čas-prítomnosť v zmysle, v ktorom sa ju snaží opísať. Ak chceme kapitole rozumieť, môžeme sa teda obrátiť na vlastný zazen. A na vlastné konanie.^[20]

Otázka: Nie je zapisovanie, konceptualizovanie skúsenosti zazenu aktívnou prekážkou pre zažívanie času takého, aký je?

Áno, súhlasím. Odhoďme to! Ale potom chvíľu sedíme a začneme znovu myslieť, však? Žiaľ, bez myslenia, písania a rozprávania o tom sa nezaobídeme, ani ich však neznesieme priveľa. Potrebujeme to aj odhodiť, aj o tom hovoriť, písať a myslieť – oboje. Nemusíme sa však držať ani jedného, ani druhého.^[20]