Bendōwa

[11] Keď buddhovia – tí, čo žijú naplno v prítomnosti a z ktorých sa každý naučil Buddhovu pravdu od skutočného človeka – spoznávajú, čo je pravda, dosahujú to tou najlepšou metódou, aká jestvuje. Táto metóda, v ktorej nie je nijaký úmysel dosiahnuť cieľ, je jemná a učí ju iba jeden buddha druhého buddhu. Nikdy sa od toho neodchyľuje. Je to prax, ktorá vyvažuje aktívne a pasívne a dáva telo-a-myseľ do poriadku. Pravou podobou tejto praxe, ktorú poznáme ako zazen, je sedenie vo vzpriamenom držaní tela. Hoci každý z nás má prirodzený stav, ak sa k nemu v tejto praxi nevrátime, neprejaví sa, a ak ho nezakúsime, nespoznáme, čo to je. Príde k nám a naplní nás, len čo sa vzdáme svojich úmyslov, a nie je to stav rozlišovania. Keď hovoríme, tento stav sa cez naše ústa vyjadruje v úplnej slobode. Buddhovia žijú v tomto prirodzenom stave, v ktorom nerozdeľujú skutočnosť na dve časti, duševnú a telesnú, a udržiavajú sa v ňom. Ľudia, ktorí nerozdeľujú skutočnosť na dve časti, sú buddhovia. Cesta nasledovania Buddhovej pravdy, ktorú teraz učím, nám umožňuje naozaj zakúsiť všetko jasne také, aké to je, a dáva nám stav celistvosti, ktorý prináša pravú slobodu. Keď sa zbavíte všetkého, čo vám prekáža, a nájdete túto slobodu, slová, ktoré práve čítate, už nebudú mať nijaký význam.

[14] Keď som sa pevne rozhodol hľadať Buddhovu pravdu, putoval som po mnohých častiach Japonska za učiteľmi, o ktorých som dúfal, že mi v hľadaní pomôžu. Jedným z nich bol majster Myózen, ktorý žil v chráme Kennin. Zostal som u neho ako žiak deväť rokov a študoval som učenie línie Rinzai. Majster Myózen bol najvynikajúcejším žiakom majstra Eisaiho a učenie Buddhovej pravdy prijal priamo od neho. Nijaký iný žiak sa mu nevyrovnal. Potom som odcestoval do Číny, na východe i západe som hľadal dobrého učiteľa a spoznal som tradície piatich línií, ktoré praktizujú zazen. Napokon som navštívil chrám na hore Dai-byaku-hó a stretol zenového majstra Njódžóa, pri ktorom som konečne dovŕšil veľkú úlohu celoživotnej praxe. Potom som sa v roku 1228 vrátil do Japonska, odhodlaný šíriť pravdu, ktorú som našiel, medzi ďalších ľudí, aby som ich zachránil. Mal som pocit, akoby mi na plecia položili ťažké bremeno. Kým som však čakal na priaznivé okolnosti, ktoré by ma poniesli ďalej, myslel som si, že by som mohol istý čas putovať z miesta na miesto a nechať sa unášať tokom udalostí, ako to robievali múdri učitelia dávnych čias. Zároveň som však cítil, že môžu jestvovať ľudia, ktorí už úprimne praktizujú zazen a hľadajú, čo je pravdivé, ľudia, ktorí nehľadajú slávu ani nechcú niečo získať, a že týchto ľudí by mohli zviesť nepraví učitelia, ktorých učenie by ich iba odvádzalo od správneho porozumenia toho, čo je pravdivé. Mohli by potom sami seba klamať týmito mylnými predstavami a uviaznuť vo vlastných bludoch. Ako by potom mohli posilniť svoju intuitívnu schopnosť poznať, čo je pravdivé, a dostať príležitosť praktizovať to, čo je pravdivé? Keby som len putoval a čakal na vhodný čas, kde by mohli nájsť pravé miesto na prax? Zdalo sa mi to veľmi smutné, a preto som sa rozhodol zapísať všetky zvyklosti a meradlá, ktoré som sám zažil pri návštevách zenových kláštorov v Číne, spolu s učením svojho majstra Tendó Njódžóa, ktoré som prijal a uviedol do praxe. Tieto zápisky potom zanechám ľuďom, ktorí sa učia tým, že veci skutočne robia, a pre ktorých je ľahké žiť v realite, aby poznali pravé Buddhovo učenie, ktoré sa odovzdáva z človeka na človeka. Cítim, že táto úloha môže mať veľký význam.

[17] Sútry hovoria, že Veľký Gautama Buddha odovzdal svoju pravdu majstrovi Mahákášjapovi. Buddhova pravda sa potom bez akejkoľvek zmeny odovzdávala od učiteľa žiakovi, až sa dostala k ctihodnému Bódhidharmovi. Ten sa usadil v Číne a odovzdal Buddhovu pravdu veľkému majstrovi Ekovi. Takto prax zazenu po prvý raz prišla do Číny. Potom sa takto prirodzene odovzdávala od učiteľa žiakovi, od učiteľa žiakovi, a po piatich generáciách sa dostala k majstrovi Daikanovi Enóovi. Ako sa prax zazenu – skutočná Buddhova pravda – šírila po Číne, ľudia začali chápať, že stav zakúšaný v zazene sa líši od učenia vyjadreného slovami a v knihách. Dvaja vynikajúci žiaci majstra Daikana, Nangaku Edžó a Seigen Gjóši, sa naučili praktizovať zazen a osvojili si ho. Stali sa veľkými učiteľmi, ktorí učili najrozličnejších ľudí. Z týchto dvoch prúdov učenia založeného na zazene napokon vzniklo päť rozličných škôl, známych ako školy Hógen, Igjó, Sótó, Unmon a Rinzai. V dnešnej sungovskej Číne má najväčšiu moc škola Rinzai. Hoci medzi týmito piatimi školami sú rozdiely, jestvuje iba jedna pravá prax zazenu, ktorú učil Buddha. Idealistické buddhistické učenia sa po Číne šírili už približne od roku 200 n. l. a zanechali svoju stopu, no nejestvovalo nijaké meradlo, podľa ktorého by ktokoľvek mohol rozhodnúť, ktoré z nich je pravdivé. Keď však z Indie prišiel Bódhidharma, presekol celé toto zložité teoretizovanie a učil prax zazenu. Dúfam, že sa to isté stane v Japonsku. Sútry hovoria, že všetci tí mnohí predkovia a buddhovia, ktorí žili a praktizovali pravdu, ktorú učil Buddha, sa opierali o prax zazenu, ktorá je vzpriameným sedením, pri ktorom sú aktívne aj pasívne sily v rovnováhe. Všetci si túto prax cenili ako správnu cestu k poznaniu toho, čo je skutočnosť. Všetci ľudia v Indii a Číne, ktorí spoznali, čo je skutočnosť, praktizovali zazen. Táto prax, ktorej silu nedokážeme celkom uchopiť, sa presne odovzdáva od jedného učiteľa jednému žiakovi. Žiak si prax osvojí a jej prostredníctvom udržiava podstatu pravého učenia.

[20] V pravom buddhizme sa hovorí, že odovzdávanie tejto praxe zazenu od učiteľa žiakovi v jednej priamej línii je to najcennejšie, čo jestvuje. Keď stretneme učiteľa, ktorý nám túto prax odovzdá, uvedomíme si, že náboženské praktiky ako pálenie kadidla, klaňanie sa, odriekanie Buddhovho mena, spovedanie sa a čítanie sútier sú všetky zbytočné. Jednoducho sedíme v zazene, vstupujeme do stavu, v ktorom si už neuvedomujeme oddelené telo a myseľ, a stávame sa celistvými. Keď niekto čo i len na krátky okamih sedí vzpriamene vo vyrovnanom Buddhovom držaní tela, ktoré dáva telo do poriadku, ukáže sa, že aj všetko vo vesmíre prejavuje ten istý vyrovnaný stav a že toto uskutočnenie sa šíri celým priestorom. Prax nás tak vracia do radostného stavu buddhu a znovu si potvrdzujeme, aká nádherná je skutočnosť. Všetky rozličné duševné a telesné stavy, ktorými ľudia počas života prechádzajú, sa okamžite rozplynú a nahradí ich stav celistvosti, ktorý je jasný a čistý. Vstupujeme do stavu, ktorý je slobodný od všetkého, čo bráni nášmu slobodnému konaniu, a vraciame sa do svojho stavu prirodzenej rovnováhy. Zakúšanie a chápanie toho, čo je naozaj skutočné, preniká všetkými vecami a každá vec nadobúda svoju vyrovnanú a prirodzenú podobu. V tomto okamihu každá vec, keď sedí ako zvrchovaný vládca v tom istom držaní tela, v akom sedel Buddha pod stromom pravdy, prekračuje hranice toho, čo možno zakúsiť a pochopiť. Vo svojom vyrovnanom stave je každá vec v tomto okamihu v súlade s učením vesmíru a prejavuje holý a hlboký stav, ktorý jestvuje predtým, než sa svet uchopí v pojmoch. Pretože ide o dynamickú rovnováhu medzi praktizujúcim a svetom, pôsobí oboma smermi, a to spôsobmi, ktorým nedokážeme celkom porozumieť, takže my, ktorí sedíme v zazene, sme oslobodení od rozdelenia na telo a myseľ, odstraňujeme rozličné indoktrinácie a myšlienky, ktoré sme nahromadili v minulosti, a tak v skúsenosti spoznávame skutočnú a čistú povahu tohto sveta.

V každom z nekonečne mnohých spôsobov, ktorými sa pravda tohto sveta prejavuje, koná praktizujúci ako prebudená bytosť, šíri toto prebudenie široko-ďaleko medzi ľudí, ktorí čakajú na kľúč k nájdeniu skutočnosti, a prejavuje jednotu so skutočnosťou v stave vyrovnaného konania. S prebudením praktizujúceho ukazujú všetky veci vo vesmíre svoju skutočnú povahu. Praktizujúci zazen prijímajú túto hlbokú pomoc od všetkého okolo seba a priamo prejavujú svoj stav celistvosti. Tým, že tento stav jednoty s vonkajším svetom praktizujú a zakúšajú, odovzdávajú ho tým, ktorí sú s nimi v styku a ktorí sú tiež obdarení bezhraničnou cnosťou, ktorou je prebudený stav. Táto činnosť sa rozširuje a rastie, až naplní vnútro aj vonkajšok celého vesmíru pravdou tohto sveta, ktorá je bez hraníc a nedá sa analyzovať ani zmerať. Samotný vyrovnaný stav však neovplyvňujú jednotlivé hľadiská, z ktorých každý z týchto jednotlivcov vidí svet, pretože vo svojej tichosti, bez akejkoľvek úmyselnej činnosti, je tento stav priamou skúsenosťou skutočnosti. Ak oddelíme výsledok svojej praxe od praxe samej, ako to ľudia robia vo svojej mysli, pozorujeme dve odlišné veci, ktoré pokladáme za oddelené. Lenže taký stav, ktorý je zmesou pozorovania a myslenia, nie je stavom priamej skúsenosti, pretože tento štandardný stav skúsenosti nezahŕňa nijaký druh úsudku založeného na pocitoch. V tichosti zazenu sa naše oddelené myšlienky a vnemy sveta v jednom okamihu strácajú v celistvosti, ktorá je priamou skúsenosťou skutočnosti, a v ďalšom okamihu sa z tejto celistvosti znovu spolu objavujú. Toto vnáranie sa do celistvosti a vynáranie sa z nej je našou skúsenosťou prirodzenej rovnováhy. Toto vnáranie a vynáranie teda vôbec nič nenarúša; je to pôsobenie buddhu v zazene. Všetko v prírodnom svete pritom žiari jasom prítomnosti a nekonečne ukazuje základnú a nádhernú povahu skutočnosti. Všetko v prírodnom svete potom ukazuje pravdu všetkým ľuďom, obyčajným aj veľkým, a zároveň obyčajní aj veľkí sami ukazujú pravdu prírodnému svetu. V tejto skutočnej skúsenosti potom niet oddelenia medzi vedomím seba samých a vedomím sveta okolo nás. Vo vyrovnanom stave v zazene nie je nijaký okamih nečinný. Aj jeden človek, ktorý sedí v zazene jediný okamih, sa stáva jedným celkom so všetkými vecami vo vesmíre naprieč celým časom. Takto zazen – dielo buddhov – siaha do minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Každý, kto praktizuje zazen, zakúša to isté. Prax v nás rezonuje ako zvon. Znie v nás až po našu ďalšiu prax a potom sa znovu šíri ďalej. Ako by sa prax mohla obmedziť na toto miesto? Všetky konkrétne veci na svete sú v tejto praxi pôvodného stavu vo svojom normálnom stave, ale rozumovo to pochopiť presahuje naše schopnosti. Pamätajte si: aj keby všetci buddhovia, ktorí jestvujú všade a ktorých je viac než čiastočiek vo vesmíre, použili všetku svoju múdrosť a silu na analýzu skúsenosti jediného človeka v zazene, nedokázali by sa ani len priblížiť k jej opisu.

[26] Opísal som tu, aká veľká a vysoká je hodnota zazenu. Môžu sa však nájsť nevedomí ľudia, ktorí sa nad tým, čo som povedal, čudujú, a mohli by klásť takéto otázky: Jestvuje mnoho spôsobov, ako praktizovať buddhizmus. Prečo hovoríte, že zazen je jedinou cestou k pravde?

Hovorím: Je to pravá brána k Pravde/buddhistickej Ceste.

[26] Ktosi sa pýta: Prečo hovoríte, že jedine zazen je pravou bránou?

Hovorím: Je to jediná metóda, ktorú učil Gautama Buddha, a všetci buddhovia minulosti, prítomnosti a budúcnosti používajú túto metódu, pretože ich ju naučil skutočný človek a oni ju potom učia skutočného človeka. To je to, čo teraz učím.

[27] Ktosi sa pýta: Obyčajní ľudia predsa nemôžu takto dostať jemné odovzdanie pravdy, ktorú učil Gautama Buddha? Chápem, ako nás čítanie sútier a odriekanie mien všetkých minulých buddhov môže priviesť k osvieteniu, ale iba sedieť a nič nerobiť! Ako sa dá dosiahnuť osvietenie iba tým?

Hovorím: Ak si myslíte, že spôsob, akým buddhovia učia dávať telo do poriadku, je iba sedenie a nerobenie ničoho, urážate samotný buddhizmus. Povedať to je rovnako pomýlené, ako byť ponorený v oceáne a kričať o vodu. Keď praktizujeme zazen, sedíme v stave, v ktorom dávame telo-a-myseľ do poriadku. To musí mať veľkú hodnotu. Ako môžete byť taký opitý, že nevidíte, čím tento stav naozaj je?

Stav buddhu si v mysli nemožno jasne predstaviť. Bystrosť tu nijako nepomôže. Ak tomu ani neveríte alebo nie ste múdry, ako by ste to mohli vedieť? Musíte byť niekým, kto verí v správne veci, a niekým, kto má predpoklady vidieť, čím to naozaj je. Je ťažké učiť ľudí, ktorí nemajú schopnosť veriť v niečo pravdivé, a je pre nich ťažké prijať to, čo ich učia. Dokonca aj keď Gautama Buddha kázal na Supom vrchu, mnoho ľudí odtiaľ odišlo, a Buddha potvrdil, že to pre nich bolo najlepšie. Zvyčajne platí, že v cvičení a v praktizovaní niečoho dokážeme pokračovať iba vtedy, keď tomu veríme. Ak však nedokážeme veriť v silu zazenu, je lepšie si odpočinúť. Učiť sa o tom, čo je skutočnosť, a študovať to, bolo, žiaľ, vždy suchou a presnou disciplínou.

A vôbec, poznáte sami niekoho, komu prospelo čítanie sútier alebo odriekanie mien minulých buddhov? Môže byť omylom veriť, že mlieť jazykom a zvyšovať hlas je cenným dielom buddhov. Keď takúto prax porovnáme s cestou buddhov, stráca sa v diaľke.

Sútry čítame, aby sme si objasnili meradlá okamžitej a postupnej praxe, ktoré učil Buddha a ktorými sa dostávame do stavu zakúšania skutočnosti. Pri pokuse dosiahnuť tento stav sa len márne duševne vyčerpáme. Odriekať meno buddhu tisíce ráz, aby sme dosiahli pravdu, je rovnako hlúpe ako cestovať na sever, aby sme sa dostali na juh. Alebo ako pokúšať sa vopchať hranatý kolík do okrúhlej diery. Iba čítať vety a nevedieť, ako praktizovať, je ako lekár, ktorý nevie predpisovať lieky. Zbytočné! Ľudia, ktorí len donekonečna odriekajú, sú ako žaby, ktoré na jar dňom i nocou kvákajú v ryžovom poli. Úplne bez zmyslu.

Navyše pre ľudí, ktorými zmieta túžba získať niečo hmotné alebo sa preslaviť, je obzvlášť ťažké vzdať sa takýchto praktík. Postoj mysle, ktorá chce niečo získať, siaha veľmi hlboko a je tu už dlho. Akí poľutovaniahodní sú takí ľudia. Pamätajte, že človek potrebuje nasledovať učiteľa, ktorý dosiahol stav pravdy a má jasný pohľad na skutočnosť. A keď aj tento človek praktizuje stav pravdy a má ten istý pohľad, potom je to odovzdanie učenia o skutočnosti, ktoré odovzdávali siedmi legendárni buddhovia, a presné učenie sa potom vyjasní v tele i mysli. Učitelia, ktorí učia iba slová, to nemôžu pochopiť. Preto zanechajte tieto bludy, odhoďte svoje pochybnosti a nasledujte učenie skutočného učiteľa, získané z jeho vlastnej skúsenosti s praxou zazenu a s nasledovaním iba toho, čo je pravdivé.

[32] Ktosi sa pýta: Školy Tendai a Kegon, ktoré prišli do Japonska asi pred štyristo rokmi, obe vyjadrujú najvyššie učenie buddhizmu. A škola Šingon má priamu líniu učenia od Gautamu Buddhu. Učia, že „myseľ tu a teraz je buddha“ a „táto myseľ sa stáva buddhom“. Hovoria, že nepotrebujeme roky a roky cvičenia; pravdu, ktorú našlo päť buddhov, môžeme nájsť naraz. To je predsa najvyššie zdokonalenie Buddhovej pravdy, či nie! Čo je také vynikajúce na praxi zazenu, ktorú učíte, že by vedľa nej boli tieto iné praktiky zbytočné?

Hovorím: Nemá nijakú hodnotu, keď sa buddhisti medzi sebou hádajú o tom, ktorá filozofia je lepšia a ktorá horšia, o plytších či hlbších pravdách. Potrebujeme iba vedieť, či je prax pravá, alebo nie. Je mnoho spôsobov, ktorými buddhistickí majstri minulosti spoznali, čo je skutočnosť, keď sa opierali o svoje skúsenosti v prírode. A skutočnosť nás vo všetkých svojich mnohých podobách neustále obklopuje. Každá čiastočka v prírode obsahuje pravdu. Výroky ako „myseľ tu a teraz je buddha“ a podobne sú preto iba opisy. Nemali by sme sa nechať chytiť slovami, ale pozerať sa, na čo slová ukazujú.

Keď ľuďom hovorím, aby ako cestu k dosiahnutiu Buddhovej múdrosti praktizovali iba zazen, ukazujem im jemnú pravdu, ktorú buddhovia odovzdávali z človeka na človeka. Takto môžu dospieť k poznaniu toho, čo je pravdivé. Na to si však musíme vybrať niekoho, kto to sám zakúsil. Vziať si za učiteľa niekoho, kto sa učí iba prostredníctvom slov a sám zazen nepraktizuje, je ako keď slepý vedie slepého. Takto naši buddhistickí predkovia dosiahli a odovzdali stav pravdy, a preto si ich ctíme. A práve to, že sa žiaci učia od učiteľov, umožňuje učiteľom žiť v stave pravdy a udržiavať ho.

Nech príde požiadať o učenie ktokoľvek, či už šintoista, alebo vynikajúci znalec buddhistickej teórie, všetkých učíme prax zazenu, ktorá vyjasňuje stav pravdy. Iné školy nemajú nič, čo by sa tomu vyrovnalo. Buddhovi žiaci by sa mali jednoducho učiť pravdu buddhizmu. Mali by sme pamätať, že všetci začíname s prirodzeným stavom pravdy a stále ho máme, a ak ho udržiavame, zostane s nami navždy. Pretože to však nevidíme, zapletieme sa do všelijakých predstáv, ktoré pokladáme za skutočné, a nakoniec sa za nimi naháňame a prehliadame to, čo máme priamo pred sebou.

Tento zmätok rozumových predstáv je ako vymyslené kvety, ktorých vôňa nás láka. Počúvame o dvanástich takýchto a štyroch onakých, o troch takýchto a siedmich onakých a premýšľame, či máme buddhovskú prirodzenosť, alebo nie. Zoznam nemá konca. Nasledovať tieto rozumové predstavy nie je správna cesta. Keď však sedíme presne v tom istom držaní tela, v akom sedel Gautama Buddha, a púšťame všetky obrazy a predstavy, zmizne oblasť, v ktorej sa cítime pomýlení alebo osvietení, prežívame emócie alebo o veciach premýšľame. Potom niet rozdielu medzi tým, čo je posvätné a výnimočné, a tým, čo je obyčajné. Sme vyslobodení z klietky svojho rozumu a máme prístup k stavu veľkej múdrosti. Ako by sa s tým mohlo porovnávať uviaznutie v pasci slov a ich významov!

[37] Ktosi sa pýta: Ale ja som sa učil, že jestvujú tri druhy cvičenia: dodržiavanie predpisov, dosiahnutie vyrovnaného stavu a prístup k múdrosti. A učil som sa, že prax dhjány je iba jednou zo šiestich praktík (dávanie, dodržiavanie predpisov, trpezlivosť, usilovnosť, dhjána a múdrosť). Všetci bódhisattvovia sa tieto veci musia naučiť, či sú bystrí, alebo hlúpi. Zazen je predsa iba jednou z nich? Prečo hovoríte, že pravé učenie Gautamu Buddhu je celé sústredené jedine v zazene?

Hovorím: Dôvod, prečo kladiete túto otázku, súvisí s tým, že názov najvyššej Buddhovej metódy, veľkej praxe, ktorú Buddha ustanovil, sa skrátil zo slova zazen na „zen“. Jeho učenie sa stalo známym ako „zenová škola“. Tento názov v Indii nikdy nebolo počuť; vymysleli ho v Číne a Japonsku. Keď majster Bódhidharma prišiel do chrámu Šaolin a deväť rokov sedel pred stenou a praktizoval zazen, nik z mníchov ani laikov, ktorí tam žili, nevedel, že zazen je praxou samého Buddhu, a tak majstra Bódhidharmu nazvali bráhmanským mníchom, ktorý zo zazenu urobil náboženstvo. Po ňom sa všetci jeho potomkovia venovali praktizovaniu zazenu.

Hlúpi ľudia, ktorí nevedeli, že zazen je Buddhovou praxou, však hovorili o „zazenovom buddhizme“, z čoho sa skrátením stal „zenový buddhizmus“. Je to zrejmé zo záznamov našich predkov. O zazene by sme však nemali hovoriť ako o jednej zo šiestich praktík alebo o jednom z troch druhov cvičenia. Nikto sa v priebehu vekov nikdy nepokúšal zatajiť, že to, čo sa odovzdáva od jedného učiteľa jednému žiakovi, je samotná prax zazenu.

Kedysi dávno na Supom vrchu práve toto bolo pokladnicou oka pravdy, toto bolo jasným stavom mysle, ktorý Gautama Buddha odovzdal Mahákášjapovi. Všetky bytosti všetkých duchovných ríš boli svedkami tejto skutočnosti a budú ju strážiť a udržiavať. Len si pamätajte, že odovzdávať prax zazenu znamená odovzdávať celé Buddhovo učenie o skutočnosti; nič sa tomu nevyrovná.

[40] Ktosi sa pýta: Prečo buddhisti odporúčajú praktizovať dhjánu iba v tej jednej polohe sedenia zo štyroch základných polôh – chôdze, státia, sedenia a ležania?

Hovorím: Nemožno vypočítať všetky rozličné spôsoby, ktorými buddhovia minulosti praktizovali, aby vstúpili do stavu skutočnej skúsenosti. Ale už to, že buddhisti praktizujú práve túto jednu podobu, je dostatočným dôvodom. Nepotrebujeme hľadať hlbší dôvod. Jeden z našich predkov povedal, že sedenie v zazene je pokojnou a radostnou bránou do skutočného sveta. Môžeme teda dospieť k záveru, že sedenie v zazene je z tých štyroch najpokojnejšie a najradostnejšie. A nepraktizuje ho iba niekoľko buddhov; bolo cestou všetkých buddhov a ich predkov.

[41] Ktosi sa pýta: Človek, ktorý ešte nezakúsil a nepochopil pravdu buddhizmu, môže mať z praktizovania zazenu úžitok, ale čo môžeme od zazenu očakávať, keď sme si už objasnili, čo je pravda?

Hovorím: Je hlúpe žiadať blázna, aby vám vykladal sny, alebo dávať horolezcovi veslá, ale pokúsim sa vám to vysvetliť. Predstava, že zazen praktizujeme preto, aby sme sa stali osvietenými, pochádza od ľudí, ktorí nevedia, čo je buddhizmus. V skutočnosti praktizovať zazen JE byť osvietený. Keď teraz praktizujeme, stav, v ktorom sedíme, je osvietený stav. Aj ten, kto praktizuje zazen po prvý raz, sedí v osvietenom stave. Preto nás naši buddhistickí predkovia starostlivo učili, že nejestvuje nijaký osobitný stav nazývaný osvietenie, ktorý by sme dostali ako výsledok praktizovania zazenu; jestvuje iba stav v zazene. Náš stav v zazene je to, čo sa myslí slovami „osvietený stav“, a slovo osvietenie opisuje náš stav v zazene; sedíme v stave, v ktorom nezakúšame nijaký začiatok ani nijaký koniec.

Takto praktizovanie zazenu zjednotilo Gautamu Buddhu a jeho nástupcu Mahákášjapu so skutočnosťou. Aj majster Bódhidharma a majster Daikan Enó obaja praktizovali zazen a zazen praktizoval ich, v jasnom stave. Takí sú všetci, ktorí žijú v skutočnom svete a svojou praxou zostávajú pevne ukotvení. Tento stav, v ktorom niet oddelenia medzi tým, čo praktizujeme, a tým, čo dosahujeme, je vždy prítomný. Keďže máme šťastie, že nás učiteľ osobne učí jemnú prax zazenu, my, začiatočníci v usilovaní sa o pravdu, si môžeme nárokovať svoj podiel na uskutočnení toho, čo tu už je, pretože nemáme nijaký úmysel niečo získať. Pamätajte, že naši predkovia nás opakovane povzbudzovali, aby sme zazen praktizovali pravidelne, a tak sa vyhli svojmu sklonu deliť skutočnú skúsenosť na časti a očakávať, že nám zazen niečo prinesie. Keď prax skončíme, napĺňa naše telo i myseľ a zostáva s nami.

Keď som bol v Číne, videl som kláštory so sieňami pre zazen, ktoré boli dosť veľké na to, aby v nich praktizovalo zazen päťsto či šesťsto mníchov, a tých povzbudzovali, aby zazen praktizovali mnohokrát počas dňa i večera. Vedúcim jednej z týchto siení bol pravý učiteľ, ktorý si osvojil pravé Buddhovo učenie. Keď som sa ho spýtal, čo je tá pravda, ktorú hľadáme, povedal, že praktizovať zazen JE pravda a že je to osvietený stav. Tak ako to robili jeho predkovia, povzbudzoval preto všetkých, aby praktizovali zazen: nielen mníchov v chráme, ale aj všetkých ľudí, ktorí chceli nájsť pravdu, či už práve začínali, alebo študovali celé roky, či to boli obyčajní ľudia, alebo hlboko nábožní. Jeden buddhistický majster dávnych čias povedal, že hoci o zazene a osvietení môžeme premýšľať a hovoriť ako o oddelených veciach, v skutočnosti ich oddeliť nemožno. Iný majster povedal, že kto intuitívne vidí, čo je skutočnosť, bude nevyhnutne praktizovať zazen. Pamätajte, že aj keď sme vo vyrovnanom stave pravdy, máme naďalej praktizovať zazen.

[44] Ktosi sa pýta: Tí učitelia škôl Tendai a Šingon všetci odišli v 9. storočí do Číny a naučili sa, čo je buddhistická pravda. Prečo neučili ľudí praktizovať zazen a namiesto toho učili iba idealistický buddhizmus?

Hovorím: Prax zazenu neučili, pretože ešte nenastal správny čas.

[45] Ktosi sa pýta: Ale vedeli o dôležitosti zazenu?

Hovorím: Keby o nej boli vedeli, boli by ho naučili všetkých.

[45] Ktosi sa pýta: Hovorí sa, že nemáme ľutovať, že sme sa narodili a odvtedy smerujeme k smrti, ale že jestvuje veľmi rýchly spôsob, ako z tohto kolobehu uniknúť. Stačí si uvedomiť, že máme večnú dušu a že hoci sa fyzické telo rodí a smeruje ďalej k smrti, duša neumiera. Len čo vieme, že máme túto pôvodnú podstatu, ktorá prečká kolobeh života a smrti, vidíme, že telo je iba dočasnou schránkou, ktorá tu umiera a tam sa rodí, no nepretrváva. Ale naša duša, naša myseľ, je večná a nemenná v minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Keď to vieme, môžeme sa z kolobehu života a smrti oslobodiť a navždy z neho uniknúť, takže keď naše fyzické telo zomrie, môžeme vstúpiť do nirvány a stať sa dokonalými buddhami.

Ale aj keď to vieme, telo, ktoré máme teraz, je utvárané našimi činmi v minulých životoch, a preto ešte nie sme dokonalí. Tí, ktorí to nevedia, sú navždy uväznení v kolobehu zrodenia a smrti. Mali by sme sa preto čo najrýchlejšie usilovať pochopiť povahu večnej duše. Tým, že celý život len presedíme tvárou k stene, nemôžeme nič získať! To je predsa pravda, ktorú učili buddhovia a predkovia, však?

Hovorím: Toto učenie je úplne odlišné od pravdy, ktorú učil Buddha. Nie je to buddhizmus; je to bráhmanizmus. V tom náboženstve učia, že v našom tele je duchovná inteligencia, ktorá riadi, čo máme radi a čo nie, a rozlišuje medzi správnym a nesprávnym. Cíti bolesť a hnev, utrpenie a potešenie. Keď telo zomrie, táto duchovná inteligencia žije ďalej v nebi ako nesmrteľná bytosť. Tomu veria. Ak si však myslíme, že je to pravda buddhizmu, sme rovnako hlúpi ako človek, ktorý zdvihne kameň a myslí si, že je to drahokam. Je to také hlúpe, že nenachádzam príklad, ktorým by som opísal rozsah tohto bludu.

Majster Nanjó Ečú nás pred takouto vierou dôrazne varoval. Ak veríme, že fyzické veci zanikajú, ale duša je večná, že telo a myseľ sú oddelené a že to je Buddhova pravda a cesta, ako uniknúť z kolobehu života a smrti, hoci v skutočnosti podporujeme samotnú príčinu utrpenia, sme veľmi hlúpi. Bola by to veľká škoda. Mali by sme mať jasno v tom, že toto nie je buddhizmus, a zapchať si pred tým uši.

Nemôžem si však pomôcť: chcem vás presvedčiť, prečo je ten názor mylný. Pravda, ktorú učil Buddha, je, že myseľ a telo, duša a hmota nie sú oddelené. Toto učenie sa jasne chápalo v Indii aj v Číne. Nemali by sme mu odporovať. Dokonca aj školy idealistickej filozofie v Indii si mysleli, že telo-a-myseľ nie sú rozdelené. A dokonca aj školy materialistickej filozofie v Indii tvrdili, že podstata a podoba nie sú rozdelené. Ako teda môžeme naopak povedať, že telo je smrteľné, ale myseľ či duša je večná? To odporuje rozumu.

Navyše by sme si mali uvedomiť, že nirvána jestvuje práve tu, uprostred nášho žitia-a-umierania. Nijaký buddhista nikdy netvrdil, že jestvuje nirvána mimo tohto života samého. Navyše, aj keby sme verili, že buddhistickou pravdou je to, že sa večná duša oslobodzuje od tela, a že takto sa oslobodzujeme od kolobehu života a smrti, myseľ, ktorá to myslí a verí tomu, sa zakúša ako niečo, čo sa v každom okamihu objavuje a mizne, takže nemôže byť večná. Všimnite si, aké nespoľahlivé je toto porozumenie.

Buddhistické učenia neustále tvrdia, že telo-a-myseľ je nerozdelené. Ako sa teda môže telo objavovať a miznúť, kým myseľ telo opúšťa a neobjavuje sa ani nemizne? Ak môžeme povedať, že telo-a-myseľ sú niekedy jednou skutočnosťou a niekedy nie, potom o tom, čo učil Buddha, nemožno povedať, že je pravdivé. Navyše ak pokladáme svoj každodenný život za niečo, z čoho treba uniknúť, napokon nevyhnutne začneme nenávidieť pravdu, ktorú učil Buddha. Musíme sa toho vyvarovať.

Pamätajte, že pravda, ktorú v jednej línii učil jeden človek druhého, hovorí, že čisté pôvodné vedomie zahŕňa všetko v nerozdelenej celistvosti. To zahŕňa celý vesmír bez toho, aby boli veci rozdelené na fyzickú podobu a hodnotu, a bez akejkoľvek myšlienky na objavovanie sa či miznutie. Nijaký zo stavov, ktoré sa opisujú slovami bódhi alebo nirvána, sa od tohto pôvodného vedomia nelíši. Všetko vo vesmíre je obsiahnuté v tejto celistvosti. Nič nie je vynechané. Všetky línie učenia, ktoré učia pravdu, tvrdia, že všetky veci a javy sú jedno s vyrovnaným a nerozdeleným vedomím. To je všetko.

Takto buddhisti chápu podstatný stav. Ako teda môžeme deliť skutočnosť na telo a myseľ alebo na život a smrť a nirvánu? Keďže už nasledujeme Buddhovo učenie, mali by sme si pred týmito šialenými teóriami zapchať uši.

[51] Ktosi sa pýta: Je dôležité, aby človek oddaný praktizovaniu zazenu aj bezpodmienečne dodržiaval predpisy?

Hovorím: Dodržiavanie predpisov a vyrovnané konanie sú pravidlami škôl, ktoré praktizujú zazen, a ustálenými zvykmi našich predkov. Ale aj ľudia, ktorí predpisy ešte neprijali alebo ich porušili, majú, keď praktizujú, podiel na stave zazenu.

[51] Ktosi sa pýta: Je niečo zlé na tom, keď ľudia, ktorí praktizujú zazen, používajú aj mantru alebo vykonávajú praktiky tichého rozjímania známe ako vipassana?

Hovorím: Keď som bol v Číne, naučil som sa pravé učenie od pravého majstra. Povedal, že nikdy nepočul, že by niektorý z našich predkov, ktorí odovzdávali podstatu Buddhovej pravdy, popri tom vykonával ďalšie praktiky, ako sú tieto, či už v Indii, alebo v Číne, v minulosti či dnes. Ak sa nevenujeme jednému učeniu, nikdy nedosiahneme úplnú múdrosť.

[52] Ktosi sa pýta: Môžu obyčajní ľudia praktizovať zazen doma, alebo je iba pre mníchov a mníšky v chrámoch?

Hovorím: Jeden z našich predkov povedal, že nesmieme rozlišovať medzi mužmi a ženami ani medzi vysvätenými a obyčajnými ľuďmi.

[52] Ktosi sa pýta: Ľudia, ktorí opustia domov, aby žili v chráme, nemajú nijaký problém nájsť si čas na praktizovanie zazenu a na to, aby sa učili, čo je pravda. Ako si však obyčajný človek uprostred rušného života môže nájsť čas na to, aby sa oddal sedeniu v stave pravdy, v ktorom niet nijakého úmyslu?

Hovorím: Prax, ktorú nás učil Buddha, je veľkorysá a súcitná. Každý ju môže praktizovať a sedieť v stave pravdy. Nájdeme na to mnoho príkladov v minulosti aj v súčasnosti. Napríklad dvaja cisári v Číne 8. a 9. storočia dokázali plniť svoje štátne povinnosti a zároveň si nájsť čas na praktizovanie zazenu. Aj ich vládni ministri, ktorí riadili krajinu, praktizovali zazen a spoznali pravdu buddhizmu. Závisí to výlučne od toho, či na to máte vôľu, alebo nie, nie od toho, či žijete v chráme, alebo doma. Kto si uvedomí, aké dôležité je praktizovať zazen, čas si nájde.

Ľudia, ktorí si myslia, že svetské záležitosti znemožňujú nasledovať buddhistickú pravdu, veria, že Buddhova pravda je oddelená od každodenného života. Nechápu, že buddhistická pravda nie je oddelená od každodenného života a nerobí nijaký rozdiel medzi svetským a posvätným.

Vysoký vládny minister v sungovskej Číne menom Hjó dobre poznal Buddhovu pravdu. V neskorších rokoch napísal túto báseň:

Rád praktizujem zazen, keď mi to práca dovolí,
hoci si sotva nájdem čas na spánok.
Hoci som teraz prvým ministrom, všetci ma poznajú
ako človeka, ktorý už mnoho rokov praktizuje zazen.

Hoci bol veľmi zaneprázdnený úradnými povinnosťami, vďaka svojej silnej vôli dokázal spoznať, čo je pravda. Mali by sme to porovnať so svojou vlastnou situáciou. V dnešnej Číne králi a ministri, úradníci i obyčajní ľudia, všetci praktizujú zazen a učia sa o pravde. Je teda nesporné, že práca a záležitosti sveta nám nebránia učiť sa Buddhovej pravde.

Keď sa pravda šíri národom, v záležitostiach tohto národa zavládne pokoj. Keď je národ pokojný, potom sa môže šíriť Buddhova pravda. Keď Buddha žil, dokonca aj ľudia, ktorí spáchali zločiny, a ľudia s pomätenými predstavami dokázali dosiahnuť pravdu. A niektorí z našich predkov boli nevzdelaní ľudia, lovci a drevorubači. Potrebujeme iba študovať učenie a praktizovať zazen pod vedením pravého učiteľa.

[56] Ktosi sa pýta: Sedíme stále v stave pravdy, keď praktizujeme zazen, aj v týchto skazených moderných časoch?

Hovorím: Buddhistickí učenci veria v predstavu, že po Buddhovej smrti nasledujú tri obdobia Dharmy, ale skutočné učenie nerobí nijaký rozdiel. Hovoríme, že každý, kto praktizuje zazen, dosahuje stav pravdy. Navyše v tomto priamo odovzdávanom učení vstupujeme do vyrovnaného stavu, opúšťame rozumovú oblasť a vieme, kedy sa to počas našej praxe deje, tak ako človek ľahko rozozná rozdiel medzi horúcou a studenou vodou.

[57] Ktosi sa pýta: Niektorí ľudia učia, že keď raz pochopíme teóriu, že myseľ tu a teraz je Buddha, aj keď nerecitujeme sútry ani nepraktizujeme zazen, v našom usilovaní sa o pravdu nič nechýba. Už iba pochopiť, že buddhistická pravda prebýva v každom, je celé dosiahnutie pravdy. Netreba hľadať nič iné u iných ľudí a už vôbec netreba praktizovať zazen.

Hovorím: Tento výklad je úplne mylný. Keby išlo iba o porozumenie mysľou, každý by bol schopný túto zásadu pochopiť hneď, len čo by mu ju jasne vysvetlili. Učiť sa Buddhovu pravdu však znamená odhodiť svoje subjektívne a objektívne pohľady na svet. Keby samotné poznanie, že už sme buddha, bolo tým istým ako dosiahnutie pravdy, Buddha by nás nemusel učiť, ako sa mravne správať. Rád by som to ukázal na kóane, na príbehu od našich predkov.

Kedysi dávno žil v spoločenstve majstra Hógena mních menom predstavený Soku. Majster Hógen sa ho spýtal: „Soku, ako dlho už si u nás?“

Soku povedal: „Som tu už tri roky.“

Majster povedal: „Keďže si celkom nový člen, prečo sa ma nikdy nepýtaš na Buddhovu pravdu?“

Soku trochu arogantne odpovedal: „Radšej vám poviem pravdu. Keď som študoval u majstra Seihóa, dosiahol som stav osvietenia.“

Majster povedal: „Aké slová ťa osvietili?“

Soku povedal: „Raz som sa Seihóa spýtal: ‚Kto som ja, tento žiak?‘ A Seihó odpovedal: ‚To, čo vytvoril oheň, prichádza hľadať oheň.‘“

Majster povedal: „Tie slová sú pravdivé, ale pochybujem, či si pochopil, čo nimi myslel.“

Soku povedal: „Nuž, to, čo vytvoril oheň, prichádza hľadať oheň – pochopil som to tak, že ja už som oheň, ale hľadám oheň. Hľadám seba, hoci už som sám sebou.“

Majster povedal: „Teraz som si istý, že ti unikol zmysel toho, čo ti hovoril. Keby Buddhova pravda bola iba akýmsi rozumovým poznaním, nikdy by nebola prežila tak dlho.“

Soku sa potom zahanbil a znepokojil, vstal a vydal sa z chrámu preč. No po chvíli na ceste si pomyslel: ‚Majster Hógen je v celej Číne známy ako dobrý učiteľ a učí vyše päťsto žiakov. V jeho kritike mojej osoby musí niečo byť.‘

Soku sa potom vrátil do chrámu, aby sa ospravedlnil a s úctou požiadal majstra Hógena, aby mu vysvetlil, v čom sa mýlil. Spýtal sa: „Kto som ja, tento žiak?“

Majster odpovedal: „To, čo vytvoril oheň, PRICHÁDZA HĽADAŤ oheň.“

Keď Soku počul tieto slová, naplno spoznal, čo je Buddhova pravda.

Z tohto príbehu je teda jasné, že rozumové porozumenie tomu, že sme jednoducho buddha, nie je ono. Keby bolo, majster Hógen by Sokua nikdy nebol pokarhal tak, ako to urobil. Hneď od prvého stretnutia s učiteľom by sme sa mali pýtať na to, čo je najdôležitejšie, a sústrediť sa na praktizovanie zazenu, aby sme si vyjasnili pravdu, a odsunúť všetky tie mnohé rozumové hry. Potom prijmeme jemné Buddhovo učenie.

[61] Ktosi sa pýta: V príbehoch o mníchoch v Indii a Číne počúvame o Kjógenovi Čikanovi, ktorý spoznal, čo je pravda, keď počul, ako kamienok udrel do bambusu, a o Reiunovi Šigonovi, ktorého vedomie sa vyjasnilo, keď uvidel farbu broskyňových kvetov. A sám Buddha zakúsil pravdu, keď uvidel jasnú hviezdu, a Ánanda vstúpil do skutočnosti, keď spadol chrámový stožiar. A nielen to: v piatich líniách, ktoré pochádzajú od majstra Daikana Enóa, šiesteho patriarchu, je mnoho ľudí, ktorí si vyjasnili svoj stav, keď začuli jediné slovo alebo jedinú báseň. Praktizovali všetci títo ľudia zazen?

Hovorím: Všetci títo ľudia si vyjasnili svoj stav prostredníctvom subjektívnych alebo objektívnych zážitkov, nemali v mysli nijakú neistotu o tom, čo je skutočné, a žili naplno a celistvo v prítomnosti.

[62] Ktosi sa pýta: V Indii a Číne sú ľudia priamočiari a úprimní, pretože žijú v strede civilizovaného sveta. Preto keď ich učia Buddhovu pravdu, rýchlo jej porozumejú a vstúpia do nej. Ale tu v Japonsku ľudia nie sú láskaví ani múdri, a preto je pre nás ťažké vidieť, čo je správne. Sme, žiaľ, divosi z juhovýchodu. A dokonca aj obyčajní ľudia v Číne či Indii sú lepší než mnísi v Japonsku. Sme úzkoprsí a hlúpi. Všetci silno túžime niečo získať a máme radi povrchné veci. Ako môžu ľudia ako my okamžite zakúsiť Buddhovu pravdu, aj keď praktizujeme zazen?

Hovorím: Áno, máte pravdu. Ľudia tu sú takí, ako hovoríte. Aj keď ich učíme pravdu, prekrútia ju. Majú radi slávu a zisk a ťažko sa zbavujú svojich bludov a pripútaností. Na druhej strane však nie je vždy nevyhnutné byť múdry a dokonalý, aby sme prekročili návyky, ktoré nám vnucuje spoločnosť. Keď Buddha žil, bol jeden starý mních, ktorý spoznal pravdu, keď do neho iný mních hodil loptu, a dokonca aj prostitútka, ktorá si zo žartu obliekla kašáju, dokázala vyjasniť pravdu. Obaja boli dosť tupí a hlúpi. Pretože však verili v skutočnosť, dokázali uniknúť zo svojich bludov. Jedna zbožná stará žena, ktorá pri podávaní jedla videla mnícha praktizovať zazen, spoznala pravdu nie preto, že bola múdra, ani vďaka niečomu, čo čítala, ani z niečoho napísaného či z počúvania prednášok, ale preto, že mala správnu vieru. Buddhovo učenie sa po celom svete šíri iba asi 2000 rokov. Je mnoho rozličných národov a nie všetky sú múdre a dobrotivé. A nie každý je inteligentný, múdry a schopný jasne vidieť. Pravda, ktorú učil Buddha, je však veľmi mocná a veľká. V správnom čase sa po tých krajinách rozšíri. Ak ľudia veria v správnu vec a praktizujú zazen, potom bystrí aj hlúpi rovnako dosiahnu stav pravdy. Nemyslite si, že nemôžeme uchopiť Buddhovu pravdu iba preto, že sme takí. A každý má schopnosť rozvinúť múdrosť. Ide len o to, že zatiaľ málokto z nás praktizuje zazen, a preto ešte nie sme zrelí.

* * *

Uvedené otázky a odpovede prichádzali a odchádzali a výmeny boli neusporiadané. Mnohokrát mám pocit, že moje odpovede možno iba vyvolali ďalšie premýšľanie, ďalšie rozumové úvahy. Základná zásada praktizovania zazenu ako stredobodu Buddhovej pravdy však tu v Japonsku doteraz nebola známa, takže si nikto nemohol uvedomiť jej dôležitosť. To je dôvod, prečo som chcel zhromaždiť to, čo som sa naučil v Číne, a zaznamenať učenie svojho majstra Tendó Njódžóa, aby si ho mohol prečítať každý, kto chce. V Číne som sa naučil aj mnoho zvyklostí a pravidiel, ktoré platia v kláštoroch a chrámoch, ale naučiť to všetko mi potrvá dlhšie.

Celkovo bolo pre ľudí v Japonsku veľkým šťastím, že pravda, ktorú učil Buddha, sa z Číny rozšírila až k nám, sem na východ, hoci nás od Číny oddeľuje oceán a počasie. Význam buddhistických pojmov a predmetov, faktov a udalostí sa však zahmlil, a to narušilo situáciu a sťažilo prax. Teraz my, ktorí sme sa vzdali snahy niečo získať, môžeme hneď v tomto okamihu rozpoznať stav prebudenia a celoživotnú prax dovršujeme okamžite. To vyjadruje majster Rjúge vo svojich básňach a to nám zanechal majster Mahákášjapa. Štandardný spôsob praktizovania zazenu som opísal vo Fukan-zazengi, ktoré som napísal po návrate z Číny v roku 1227.

Aby sa pravda, ktorú učil Buddha, rozšírila po krajine, mohlo by sa zdať lepšie počkať, kým ju začne podporovať vrchnosť. Na druhej strane, keď sa pozrieme späť na to, čo sa stalo na veľkom Buddhovom zhromaždení na Supom vrchu, Lotosová sútra opisuje, ako králi, šľachtici, ministri a generáli prijímajú to, čo Buddha nariadil, a plnia svoje vrodené poslanie chrániť a udržiavať Buddhovo učenie. Šírenie toho učenia sa nekončí na hraniciach krajiny. Aby sme šírili pravdu, ktorú učili naši predkovia, nemusíme si vyberať správne miesto ani správny čas. Začnime jednoducho tam, kde sme teraz. Preto som toto zostavil a zanechávam to múdrym ľuďom, ktorí hľadajú pravdu tohto sveta, a prúdu ľudí praktizujúcich zazen, ktorí chcú skúmať pravý stav prirodzenej rovnováhy.

Shobogenzo Bendōwa

Napísal v roku 1231 mních Dógen, ktorý odišiel do Číny a prijal odovzdanie Dharmy.

Interpretáciu dokončil Michael Eido Luetchford 16. júna 2004