Uji

Viera v celistvosť prítomného okamihu patrí k základným zásadám buddhistickej filozofie. Podľa buddhistického myslenia minulosť nie je skutočná, pretože už neexistuje, a budúcnosť nie je skutočná, pretože ešte nezačala existovať. Skutočnou existenciou je iba prítomný okamih. Raní buddhistickí filozofi vypracovali teóriu existencie ako bodového okamihu a tento pohľad má paralely v poézii T. S. Eliota. Mních a filozof Dógen z 13. storočia veľa písal o našom pojme času v protiklade k tomu, ako čas zakúšame. Vo svojom vrcholnom diele Shobogenzo vykladá povahu Teraz v podnetnej eseji bohatej na obrazy a metafory.

1. Úvod

Viera v celistvosť prítomného okamihu patrí k základným zásadám buddhistickej filozofie. Podľa buddhistického myslenia minulosť nie je skutočná, pretože už neexistuje, a budúcnosť nie je skutočná, pretože ešte nezačala existovať. Skutočnou existenciou je iba prítomný okamih. Každý pokus analyzovať práve ten okamih, v ktorom existujeme, sa však končí tým, že sa točíme v kruhu. Ako sa potom môžeme priblížiť k opisu štruktúry Teraz, tohto najťažšieho z filozofických problémov, keď je – ako upozorňuje Wittgenstein – koniec tejto vety v inom prítomnom okamihu než jej začiatok? Ako môžeme zosúladiť náš zaužívaný lineárny pohľad na čas s pohľadom, podľa ktorého je jedinou skutočnosťou okamihová prítomnosť? Ak je Teraz jediný čas, ktorý je skutočný, kde je naša minulosť a kde bude naša budúcnosť? Obsahuje prítomnosť minulosť a budúcnosť? Ako je to možné? Akú štruktúru má Teraz, ktoré obsahuje všetko?¹

2. Teória okamihového bytia

Týmto problémom sa v 6. a 7. storočí zaoberali dvaja veľkí indickí buddhistickí filozofi – Dignága a Dharmakírti – pod názvom „Kšanika-váda“ (Teória okamihového bytia). Vynikajúci výklad ich diela nájdeme v knihe Buddhist Logic od Stcherbatského, ktorý ich myšlienky zhrnul takto:

„Taká je vedúca myšlienka buddhizmu – niet inej poslednej skutočnosti než oddelených, okamihových kúskov existencie. Skutočnosť sa upiera nielen večným entitám, či už je to Boh, alebo Hmota, pretože sa o nich predpokladá, že sú trvalé a večné, ale aj samotná stálosť empirických predmetov je niečím, čo skonštruovala naša predstavivosť. Posledná skutočnosť je okamihová.“²

Buddhistický filozof a učiteľ Nagardžuna sa týmto problémom zaoberal už v 2. storočí vo svojom diele Múlamadhjamakakáriká, v kapitole s názvom „Kála-paríkšá“ (Skúmanie času).

Ak prítomnosť a budúcnosť existujú vo vzťahu k minulosti,
Iste budú obe obsiahnuté v minulom čase.
Ak však prítomnosť a budúcnosť nie sú obe obsiahnuté v minulosti,
Ako môžu byť s ňou vo vzťahu?
Ďalej: existenciu prítomnosti ani budúcnosti nemožno preukázať bez toho, aby boli vo vzťahu k minulosti.
Prítomný a budúci čas teda ako také neexistujú.
Rovnakým postupom možno objasniť, či prítomný čas –
alebo budúci čas –
Prichádza pred ostatnými dvoma, po nich alebo medzi nimi, alebo či sú všetky jednotou.
Povaha času je okamihová, a preto ho nemožno uchopiť.
Statický čas, ktorý možno uchopiť, neexistuje.
Keďže čas nemožno uchopiť, ako mu môžeme porozumieť?
Ak čas závisí od vecí, ako môže čas existovať, keď nie sú nijaké veci?
A keďže nikde nie sú nijaké veci, ako môže byť čas?³

V posledných veršoch tejto kapitoly Nagardžuna poukazuje na to, že náš pojem času závisí od našej viery v existenciu „vecí“. Má tým na mysli pomenúvanie vecí, naše pojmové uchopovanie sveta. Pre Nagardžunu existuje skutočnosť pred nami v predpojmovom, neinterpretovanom stave, ktorý nazýva „prázdny“ (šúnja) v tom zmysle, že je prázdny od pojmov. Tvrdí, že naše pojmy o skutočnosti sa vždy líšia od samotnej skutočnosti.

Aj básnika T. S. Eliota, o ktorom je známe, že študoval buddhistické myslenie, veľmi zaujímal pojem okamihového času; naráža naň v úvodnej strofe prvej zo svojich Štyroch kvartet, „Burnt Norton“:

Čas prítomný a čas minulý
Sú oba azda prítomné v čase budúcom
A čas budúci obsiahnutý v čase minulom.
Ak je všetok čas večne prítomný,
Všetok čas je nevykúpiteľný.
Čo mohlo byť, je abstrakcia,
Ktorá ostáva trvalou možnosťou
Iba vo svete špekulácie…

Čas minulý a čas budúci,
Čo mohlo byť a čo bolo,
Smerujú k jednému koncu, ktorý je vždy prítomný.

3. Pojem Teraz v Dógenovej filozofii

Japonský mních a filozof z 13. storočia Eihei Dógen vykladá povahu času a existencie vo svojom celoživotnom diele Shobogenzo, v kapitole s názvom „Uji“. Tento názov sa skladá z dvoch čínskych znakov „U“ a „Ji“ a často sa prekladá ako „Bytie-čas“. Ja však oveľa radšej používam preklad „Čas-prítomnosť“, pretože nás naozaj sústreďuje na bezprostredné. Táto krátka kapitola je plná obrazov a protikladných pohľadov a jej obsah nám poskytuje pokladnicu plnú inšpirácie na skúmanie povahy samotného Teraz. Nasleduje moja moderná interpretácia⁴ úplného textu kapitoly; vychádza z prekladu Nishijimu a Crossa.⁵ Kapitola sa začína básňou, ktorá opisuje nezávislosť každého okamihu existencie. Dógen potom báseň komentuje z rôznych hľadísk. Ďalej cituje kóanový príbeh, aby ukázal konanie človeka, ktorý si uvedomil povahu Teraz, a pripája k nemu svoj komentár. Nasleduje ďalšia báseň, ktorá ukazuje prirodzené správanie tu a teraz. Dógen napokon uzatvára vlastnou verziou básne. Za každú časť som kurzívou vložil riadky so zhrnutím hlavných bodov, ktoré Dógen predkladá.

Jeden dávny buddha povedal:

Čas-prítomnosť je stáť na horských výšinách.
Čas-prítomnosť je klesať do hlbín oceánu.
Čas-prítomnosť je hnevlivý démon, čas-prítomnosť je buddha.
Čas-prítomnosť je slávnostný obrad, čas-prítomnosť je chrámový areál.
Čas-prítomnosť je obyčajný jednotlivec, čas-prítomnosť je prenikať celým vesmírom.

Čas-prítomnosť znamená, že čas je prítomnosťou a prítomnosť je časom. Stav buddhu sa vždy uskutočňuje v nejakom čase, a preto ho osvetľuje svetlo prítomnosti.

[Dógen cituje túto báseň čínskeho zenového majstra Jüe-šana Wej-jena (745–828) ako ilustráciu času stotožneného s konkrétnymi udalosťami v Teraz, a nie času ako rovnomerného plynutia. Jeho komentáre stotožňujú čas s prítomnou existenciou.]

Čas však musíme skúmať aj ako 24-hodinový čas tohto dňa. Hnev má svoj čas, a preto je 24-hodinovým časom. Dvadsaťštyrihodinový čas je relatívny; hoci si nemôžeme byť istí, či je jeden 24-hodinový úsek dlhší alebo kratší, rýchlejší alebo pomalší než iný, predsa hovoríme, že deň trvá 24 hodín.

[Čas možno vidieť ako súvislý proces. Hoci však čas zakúšame ako subjektívnu a relatívnu skúsenosť, zvyčajne ho považujeme za objektívny merateľný úsek.]

A hoci nikdy nepochybujeme o tom, že plynutie času dokážeme jasne sledovať, nemôžeme si byť istí, že jasne vieme, čo čas je. Ako obyčajní ľudia máme o mnohých veciach mnoho pochybností, no naše pochybnosti nie sú stále rovnaké; ustavične sa menia. Hoci je to tak, každá z týchto meniacich sa pochybností je časom-prítomnosťou.

[Hoci však nepochybujeme o svojej zaužívanej predstave času ako lineárnej stopy, naozaj vieme, čo čas je? Hoci pochybujeme o mnohých veciach, naše pochybovanie sa vždy odohráva v Teraz.]

Chápeme, že vesmír sa skladá zo všetkých vecí, ktoré obsahuje tento svet. Musíme tiež pochopiť, že všetci ľudia a všetky veci vo vesmíre majú svoj čas-prítomnosť. Tak ako sú jednotlivé veci navzájom nezávislé, sú navzájom nezávislé aj jednotlivé časy-prítomnosti. To znamená, že mnoho ľudí môže chcieť nájsť pravdu v tom istom čase a jeden človek môže chcieť nájsť pravdu v mnohých časoch.

[Teraz je nezávislé a zároveň všetko zahŕňa. Každý človek a všetky veci vo vesmíre zakúšajú Teraz nezávisle. Teraz zahŕňa zoskupenie osobných Teraz; človek zakúša sériu Teraz.]

Platí to nielen vtedy, keď chceme nájsť pravdu, ale aj vtedy, keď pravdu naozaj uskutočňujeme a naozaj praktizujeme buddhistický život. Tento človek, ktorého považujem za seba, je „človek“, ktorého som poskladal v jednom čase-prítomnosti. Takto môžeme uvažovať o všetkom vo vesmíre. Takáto intelektuálna analýza je východiskom buddhistickej praxe.

[„Uskutočniť pravdu“ znamená uskutočňovať to, čo je skutočné v každom konkrétnom Teraz. To znamená praktizovať buddhistický život. Vlastné ja je konštrukt, ktorý sa poskladá v každom okamihu; rovnako je aj naša interpretácia alebo pojmové uchopenie vesmíru okamihovým konštruktom.]

Človek, ktorý si objasnil svoj skutočný stav, však vidí iba každú vec, každú vec, každú vec a vzdáva sa porozumenia povahe každej veci. A v tom okamihu obsahuje čas-prítomnosť celý čas a tento čas obsahuje všetky veci. Tak je v každom okamihu času prítomná celá existencia, celý vesmír. Rýchlo sa rozhliadni, či nájdeš nejakú časť vesmíru, ktorá z tohto prítomného okamihu unikla.

[Kto žije naplno v Teraz, svet neinterpretuje, ale zakúša ho. Uvedomiť si okamihovú povahu skutočnosti znamená uvedomiť si, že každé Teraz obsahuje všetko. Nič nie je vynechané.]

Kým buddhistický pohľad neštudujeme, je bežné myslieť si, že „čas-prítomnosť“ znamená, že v jednom konkrétnom čase sa rozhneváme a v inom konkrétnom čase sa staneme buddhami. Udalosti si predstavujeme ako úseky cesty, akoby sme prechádzali cez rieku alebo kráčali cez horský priesmyk. A hoci sme si dosť istí, že priesmyk či rieka sú stále prítomné tam vzadu, kde sme ich prešli, my sme ich už minuli a pokračovali ďalej, tam, kde nás osvetľuje prítomnosť, a nechali ich ďaleko za sebou.

[Časovú líniu si konštruujeme tak, že udalosti spájame do „cesty“, na ktorej udalosti prechádzajú z prítomnosti späť do minulosti; prítomnosť si modelujeme ako osvetlený pás, ktorý sa posúva po tejto nami skonštruovanej ceste]

To však nie je jediný spôsob, ako o tom uvažovať. V čase, keď prechádzame cez priesmyk alebo cez rieku, sme tam prítomní, a teda je tam prítomný čas. Čas nemôže uniknúť prítomnosti. Ak prijmeme, že čas sa neobjavuje a nemizne, aj čas, keď prechádzame cez priesmyk, je skutočným časom-prítomnosťou. A aj keby sa čas objavoval a mizol, čas, keď je čas naozaj prítomný, je tiež časom-prítomnosťou. Ako by teda čas, keď prechádzame cez priesmyk alebo cez rieku, mohol nebyť pohltený časom, v ktorom nás osvetľuje svetlo prítomnosti? Ako môžeme tvrdiť, že čas, keď prechádzame cez priesmyk alebo cez rieku, nevyvrhuje tento prítomný jas?

[Čas existuje iba v prítomnosti. Hoci si konštruujeme prítomné a minulé Teraz, všetky časy-prítomnosti sú tu obsiahnuté vo večnom Teraz.]

Hoci je rozhnevaný človek udalosťou v minulosti a buddha je tu dnes, môžeme o čase uvažovať aj tak, akoby sme vystúpili do hôr a hľadeli na tisíce vrcholov, namiesto toho, aby sme čas videli ako niečo, čo plynie popri nás. Čas-vrchol, keď sa rozhneváme, je potom časom-prítomnosťou, hoci sa zdá, že ustúpil do minulosti. A aj čas-vrchol, keď sa staneme buddhami, je časom-prítomnosťou, hoci sa zdá, že je tam vzadu. Potom je borovica časom-prítomnosťou a bambusová húština je časom-prítomnosťou.

[Teraz sa tu prirovnáva k priestorovému zoskupeniu časov-prítomnosti. Všetky prítomnosti sú rozložené v Teraz; minulosť aj budúcnosť sú rozložené v Teraz. Teraz je neoddeliteľné od konkrétnych predmetov (borovíc, bambusových húštin), ktoré existujú v prítomnom okamihu.]

Vidieť čas iba ako niečo, čo odplýva, nestačí. Myslieť si, že jedinou vlastnosťou času je schopnosť plynúť, nestačí. Ak čas chápeme iba ako niečo, čo odplýva, potom medzi ubiehajúcimi okamihmi času-prítomnosti musia byť medzery. Obyčajní ľudia vidia čas iba ako niečo, čo odplýva, a preto čas-prítomnosť nezakúšajú a ani nepočuli jeho vysvetlenie. V skutočnosti sú všetky veci v celom vesmíre časmi-prítomnosťami, ktoré sú súvislé a zároveň oddelené. Skutočný čas je vždy časom-prítomnosťou, a preto je vždy týmto časom-prítomnosťou.

[Náš pojem času ako lineárnej stopy nevystihuje úplne povahu času. Ak okamihy plynú, musia byť diskrétne a oddelené medzerami, ako to vyjadruje metafora času ako po sebe idúcich políčok filmu. Vidieť čas iba ako plynutie znamená stratiť skúsenosť plného bytia v Teraz. Čas možno modelovať ako súvislý aj ako diskrétny; možno ho tiež zakúšať ako ani jedno, ani druhé (alebo ako oboje). Teraz je večne prítomné.]

Čas-prítomnosť však možno chápať aj ako proces. Čas postupuje z dneška do zajtrajška. Dnešok postupuje späť do včerajška. Včerajšok postupuje ďalej do dneška. Dnešok postupuje ďalej cez dnešok. Zajtrajšok postupuje ďalej cez zajtrajšok. Hoci čas možno vidieť ako takýto proces, prichádzajúce časy sa nehromadia na časoch minulých, ani sa neťahajú v súvislej línii. Preto vidíme, že život majstra Seigena sa skladal z okamihov času-prítomnosti, a tak to bolo aj so životmi majstra Obakua, majstra Basoa a majstra Sekita. Ja aj vonkajší svet existujeme v čase-prítomnosti, a preto aj prax a uskutočnenie pravdy existujú v čase-prítomnosti. Aj všetky naše každodenné zápasy sú v čase-prítomnosti. Ľudia majú dnes svoje vlastné názory a myslia si, že tieto názory sú výsledkom ich vlastných príčin a okolností. Hoci si myslia, že ich názory sú základom ich skúseností a zároveň na nich stoja, nie sú základom ich skutočnosti. Oni sami sú iba skutočnosťou, ktorá v tomto čase-prítomnosti ukazuje svoje výsledky v podobe príčin a okolností.

[Čas je ukazovateľom procesu. Okamihy času však nemajú existenciu samy osebe; nehromadia sa ani sa nenaťahujú. Buddhistickí majstri minulosti žili v Teraz. Vlastné ja a vonkajší svet sú pojmovým uchopením nerozdeleného Teraz. Náš život sa odohráva v Teraz. Ľudia si mýlia svoje názory na skutočnosť, ktoré si vytvorili zo svojej minulej skúsenosti, so samotnou skutočnosťou, no skutočnosť nestojí na minulej skúsenosti. Skutočnosť existuje Teraz.]

Ľudia nevidia, že samotná skutočnosť je týmto časom-prítomnosťou – tým, čo existuje v tomto okamihu – a preto majú pocit, že stav buddhu nie je čas-prítomnosť, ale stav, ktorý musia úsilím dosiahnuť. No aj okamih, v ktorom sa usilujú a odmietajú stav buddhu, pretože nevidia, že je to ich stav, je časom-prítomnosťou – je to čas-prítomnosť človeka, ktorý si neuvedomil, kým je. Práve čas-prítomnosť spôsobuje, že dvanásta hodina a druhá hodina sú usporiadané tak, ako sú dnes, keď na svojom mieste vo vesmíre vystupujú a odpadávajú. Druhá hodina je časom-prítomnosťou; šiesta hodina je časom-prítomnosťou; živé bytosti sú časom-prítomnosťou; buddhovia sú časom-prítomnosťou. Konkrétny čas-prítomnosť, keď je človek rozhnevaný, uskutočňuje celý vesmír. Konkrétny čas-prítomnosť, keď je človek buddhom, uskutočňuje celý vesmír. Čas-prítomnosť, v ktorom vesmír uskutočňuje sám seba, sa nazýva dokonale skutočným. Stav buddhu, ktorý chce hľadať pravdu, praktizovať zazen, dosiahnuť pravdu a vstúpiť do vyrovnaného stavu, aby uskutočnil stav buddhu, existuje v čase-prítomnosti. Dokonale uskutočňuje to, že celý čas je celou existenciou a nič nezostáva navyše. Keďže však niečo navyše je iba niečím navyše, aj keď celý čas-prítomnosť uskutočníme iba napoly, uskutočňujeme úplne polovicu času-prítomnosti. Aj časy, keď sa zdá, že bezhlavo blúdime, sú v čase-prítomnosti. Nechať tieto časy-prítomnosti bezhlavého blúdenia také, aké sú, znamená vidieť, že majú svoje vlastné miesto ako čas-prítomnosť. Živý stav, keď sme na svojom mieste vo vesmíre, je časom-prítomnosťou. Nemali by sme ho zamieňať s neprítomnosťou ani ho nasilu robiť prítomným.

[Pretože ľudia nevidia, že skutočné je iba Teraz, premietajú svoje ciele do budúcej „prítomnosti“ a usilujú sa ich dosiahnuť. Ľudia sa mylne domnievajú, že stav buddhu je niečo, čo treba dosiahnuť v budúcnosti úsilím v prítomnosti. Nevidia, že byť prítomný v Teraz je práve ten stav, ktorý sa snažia dosiahnuť.⁶ No aj ich pomýlené úsilie sa odohráva v Teraz. Časy sú ukazovateľmi konkrétnych Teraz; konkrétne Teraz je samotný vesmír. Čas-prítomnosť je jedinou skutočnosťou a je nedeliteľný; vesmír vzniká v tomto okamihu; z Teraz nemôžeme uniknúť; prijať túto skutočnosť v tomto okamihu neznamená ani vyhýbať sa bytiu v Teraz, ani sa snažiť byť v Teraz.]

Predpokladáme, že čas iba odchádza, a nechápeme, že čas nikdy neprichádza. Hoci aj samo naše porozumenie je časom-prítomnosťou, naše porozumenie času okolnosti neovplyvňuje. Ľudia vidia čas ako prichádzanie a odchádzanie a len málokto ho jasne vidí ako čas-prítomnosť tu a teraz. Ako by potom pre nich mohlo byť ľahké nájsť si čas na to, aby dosiahli pravdu? Aj medzi tými, ktorí vidia čas ako to, čo je teraz prítomné vo vesmíre, kto dokáže jasne vyjadriť, čo je to nevysloviteľné niečo, ktoré už majú? A ani spomedzi tých, ktorí už dlho tvrdia, že to už majú, nikto neprestal tápať v snahe zistiť, kým už sú. Ak však týchto ľudí prenecháme ich vlastnému času-prítomnosti, aj dosiahnutie pravdy a vyrovnaný stav sú iba časom-prítomnosťou, ktorý sa zdá prichádzať a odchádzať.

[Teraz ani neprichádza, ani nepomíja; je večne prítomné. Aj naše pokusy porozumieť Teraz sa samy odohrávajú v Teraz, no naše porozumenie neovplyvňuje povahu Teraz. Povahu Teraz je ťažké uchopiť rozumom a ešte ťažšie je vyjadriť to, čo je už prítomné.]

Stručne povedané, čas-prítomnosť sa vždy uskutočňuje bez toho, aby sme sa zbavili prekážok a klamov. Dobrotivé sily, ktoré sa objavujú napravo a naľavo od nás, sú časom-prítomnosťou nášho úsilia z celého srdca v tomto okamihu. Aj všetky živé bytosti na súši a v oceánoch sú časom-prítomnosťou nášho úsilia z celého srdca v tomto okamihu. Aj všetky bytosti v tomto svete a v iných svetoch sú časom-prítomnosťou nášho úsilia z celého srdca, okamih za okamihom. Naša prax nás učí, že bez nášho vlastného úsilia okamih za okamihom v čase-prítomnosti by sa nikdy nič nemohlo uskutočniť ani pokračovať z jedného okamihu do druhého.

[Nejde o to zbaviť sa vecí, ktoré nám bránia byť v Teraz; kedykoľvek sa usilujeme z celého srdca, sme v Teraz. Naše úsilie z celého srdca v tomto okamihu nás do Teraz nielen privádza, ale v každom okamihu Teraz aj vytvára.]

Nemali by sme však chápať toto okamihové pokračovanie ako vietor či dážď, ktorý sa ženie z východu na západ. Celý vesmír postupuje z jedného okamihu do druhého; nie je nehybný, no nie je ani súvislým procesom. Príkladom tohto okamihového postupu je jar. Má mnoho rozličných podôb a ich plynutie nazývame postupom jari. Naša prax nás však učí, že plynutie času z okamihu do okamihu nezahŕňa nijaký vonkajší predmet.

[Medzi naším pojmom sledu Teraz a samotnou skúsenosťou je rozdiel; tento postup nie je ani súvislý, ani diskrétny. Neexistuje nič vonkajšie, čo by riadilo plynutie času z okamihu do okamihu.]

Okamihová jar napríklad prechádza procesom, ktorý nazývame jar. Toto prechádzanie však nie je samotná jar; o jari iba uvažujeme ako o pohybe okamihovej jari procesom jari. Jar sa však uskutočňuje v každom čase-prítomnosti v procese jari. K tomu sa musíme znova a znova vracať. Ak sa pri rozprave o okamihovom plynutí času domnievame, že navonok sa menia iba jednotlivé veci, no existuje nejaká skutočná nemenná entita, ktorá prechádza z okamihu do okamihu cez všetky svety a všetky časy, potom v praxi poľavujeme v štúdiu buddhizmu.

[Pojmy nie sú skutočnosť; to, čo nazývame „jar“, je iba proces, ktorý pojmovo uchopujeme tak, že spájame sled okamihových jarí. Skutočnosť nie je niečo nemenné, čo leží pod naším pojmovým svetom]

Jedného dňa sa na podnet majstra Sekita Kisena majster Jakusan Igen opýtal majstra Basoa Do-itsua: „Viac-menej som pochopil význam buddhistickej teórie a jej členení. Chcem sa vás však opýtať, s akým zámerom prišiel Bódhidharma z Indie do Číny?“

Keď majster Baso Do-itsu túto otázku počul, odpovedal: „V jednom čase-prítomnosti mal pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť, v inom čase-prítomnosti pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť nemal. V jednom čase-prítomnosti bolo zdvihnúť obočie a žmurknúť správne a v inom čase-prítomnosti bolo zdvihnúť obočie a žmurknúť nesprávne.“

Keď majster Jakusan tieto slová počul, celý buddhizmus sa mu vyjasnil a majstrovi Basoovi povedal: „Keď som študoval u majstra Sekita, bol som iba komár sediaci na chrbte železného vola!“

[Dógen cituje tento záznam rozhovoru dvoch čínskych zenových majstrov, aby ukázal prirodzené správanie v Teraz. Bódhidharma bol tretím synom juhoindického kráľa a nástupcom majstra Pradžňátáru. V šiestom storočí sa preplavil do Indie⁷ a stal sa prvým buddhistickým patriarchom v Číne. Otázka „S akým zámerom prišiel majster Bódhidharma z Indie do Číny?“ je v skutočnosti otázkou, ako žiť ako buddhista; otázkou, či Bódhidharma zámerne plánoval, kam vo svojom živote smeruje. Odpoveď potvrdzuje, že Bódhidharma v každom okamihu konal prirodzene a riadil sa okolnosťami svojho života. Jeho konanie neobmedzovali predstavy o správnom a nesprávnom. Tieto nezávislé a okamihové činy v každom Teraz tvorili Bódhidharmov skutočný život.]

Tieto slová majstra Basoa by nemohol vysloviť nikto iný. Obočie, ktoré majster Bódhidharma zdvihol, alebo oko, ktorým žmurkol, môžu poukazovať na horu alebo oceán, pretože hory a oceány a jeho obočie a oči tvoria jeden celok. Keď má pohnútku zdvihnúť obočie, vidí horu. Keď má pohnútku žmurknúť, vládne oceánu. Správnosť sa stala jeho súčasťou a vťahuje ho do seba. To nesprávne nie je vždy nevykonané a nekonanie nie je vždy nesprávne. To všetko je čas-prítomnosť. Hory sú časom-prítomnosťou a oceány sú časom-prítomnosťou. Bez času-prítomnosti by hory a oceány neexistovali. Nemôžeme poprieť, že čas-prítomnosť je horami a oceánmi tu a teraz. Ak sa čas-prítomnosť rozpadá, rozpadajú sa aj hory a oceány. Ak sa čas nerozpadá, nerozpadajú sa ani hory a oceány. Práve z tejto pravdy sa Gautamovi Buddhovi zjavila jasná hviezda, objavil sa stav buddhu, objavila sa jeho schopnosť vidieť pravdu a objavilo sa jeho uznanie Mahákášjapu. Všetko to je čas-prítomnosť. Bez času-prítomnosti by nič nemohlo byť tu a teraz.

Majster Kišo z oblasti Šo je potomkom majstra Rinzaiho a nástupcom majstra Šuzana Šonena. Pri jednej príležitosti káže zhromaždeniu:

V jednom čase-prítomnosti je vôľa prítomná, no slová neprítomné.
V jednom čase-prítomnosti sú slová prítomné, no vôľa neprítomná.
V jednom čase-prítomnosti sú vôľa aj slová prítomné.
V jednom čase-prítomnosti sú vôľa aj slová neprítomné.

[Dógen poznamenáva, že tieto jednoduché činy, ktoré tvorili Bódhidharmov život, neboli oddelené od okolností každého okamihu. Každé Teraz je úplné samo osebe; naše pojmové uchopenie Teraz vytvára z jedného nedeliteľného celku čas a priestor, správne a nesprávne, ľudí a okolnosti, pozorovateľov a pozorované. Dógen potom cituje čínskeho zenového majstra z desiateho storočia, ktorý veľmi realisticky opisuje skúsenosť kázania svojim žiakom. Niekedy chceme niečo povedať, no slová neprichádzajú. Niekedy máme slová, no nie podnet prehovoriť.]

Vôľa aj slová sú časom-prítomnosťou. Prítomnosť aj neprítomnosť sú časom-prítomnosťou. Ešte než sa skončil okamih neprítomnosti, prišiel okamih prítomnosti. Ešte než vôľa odišla, prichádzajú slová. Byť prítomný neznamená, že niečo prišlo. Byť neprítomný neznamená, že niečo odišlo. Taký je čas-prítomnosť. Prítomnosť je iba prítomnosťou, nie neprítomnosťou. Neprítomnosť je iba neprítomnosťou, nie prítomnosťou. Slovo „vôľa“ opisuje samotnú vôľu a zobrazuje vôľu ako predmet. Slovo „slová“ opisuje samotné slová a zobrazuje slová ako predmet. Slovo „opis“ opisuje samotný opis a zobrazuje opis ako predmet v čase-prítomnosti. Opisy opisujú veci, no opis veci nikdy nie je samotnou vecou. Keď stretnem človeka, „človek“ stretne iného „človeka“. Keď stretnem sám seba, prejav stretne prejav. Keby nebolo času-prítomnosti, nič z toho by sa nemohlo stať. Zhrňme to: vôľa je jeden čas-prítomnosť, ktorý uskutočňuje vesmír. Slová sú jeden čas-prítomnosť vo vyrovnanom stave. Byť prítomný je jednoducho čas, keď je všetko tu a teraz. Byť neprítomný je jednoducho čas, keď nejaký fakt nie je tu a teraz. Takto by sme to mali chápať a uskutočňovať sami seba.

[Teraz je za hranicou pojmového vysvetlenia; všetky činy sa odohrávajú v Teraz, vo večnej prítomnosti. Jazyk skresľuje to, čo opisuje. Udalosti v čase opisujeme ako prichádzanie a odchádzanie, no v skutočnosti je iba okamihové Teraz. Teraz je to prítomné. Teraz je to neprítomné. Teraz máme vôľu. Teraz máme slová. Teraz máme oboje. Vôľa aj slová sú iba fakty v okamihu prítomnosti. Prítomnosť aj neprítomnosť sú fakty tu a teraz.]

Hoci sa jeden majster minulosti vyjadril touto básňou, cítim pohnútku vyjadriť vlastné porozumenie:

Polovičná prítomnosť vôle a slov je tiež v čase-prítomnosti.
Polovičná neprítomnosť vôle a slov je tiež v čase-prítomnosti.

Situáciu môžeme skúmať takto:

Mal pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť v polovičnom čase-prítomnosti.
Mal pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť v spleti, ktorou je čas-prítomnosť.
Mal pohnútku nezdvihnúť obočie a nežmurknúť v polovičnom čase-prítomnosti.
Mal pohnútku nezdvihnúť obočie a nežmurknúť v spleti, ktorou je čas-prítomnosť.

Zakúšať takto prichádzanie a odchádzanie znamená zakúšať čas-prítomnosť. Zakúšať takto prítomnosť a neprítomnosť znamená zakúšať čas-prítomnosť.

[Dógen predkladá vlastnú verziu básne, v ktorej nahrádza čas-prítomnosť polovičným časom-prítomnosťou. Tým dekonštruuje naše pojmové uchopenie Teraz, ktoré je nedeliteľné. Naznačuje, že naša skúsenosť Teraz je okamihová skúsenosť; Teraz, Teraz a Teraz…]

4. Čas a konkrétna existencia sú nedeliteľné

Keď spojíme zhrnutia hlavných bodov jednotlivých odsekov, dostaneme tento celkový pohľad na to, čo Dógen v tejto kapitole hovorí.

Čas je vždy stotožnený s jednotlivými konkrétnymi udalosťami a čas neexistuje oddelene od nich. Čas môžeme vnímať ako súvislý proces, ktorý je subjektívny a relatívny, a zároveň objektívny a merateľný.

Hoci zvyčajne nepochybujeme o tom, že čas je súvislý, že je lineárnym postupom, pravú povahu času uchopiť nedokážeme. Hoci je naša viera v pojem lineárneho času takmer úplná, aj každá pochybnosť, ktorú o tom máme, vznikne v Teraz. Každý jednotlivec zakúša Teraz nezávisle, no Teraz zároveň všetko zahŕňa. (Teraz je séria a zároveň zoskupenie.)

Svoj pojem ja konštruujeme v každom Teraz a v každom Teraz konštruujeme (vnímame a pojmovo uchopujeme) svet, v ktorom žijeme. Byť prítomný Teraz znamená svet zakúšať, nie ho interpretovať či pojmovo uchopovať. Uvedomiť si, že skutočné je iba Teraz, znamená uvedomiť si, že všetko je obsiahnuté v Teraz. Postup udalostí vidíme ako cestu v čase, pričom prítomnosť je osvetlený pás, ktorý sa posúva po tejto nami skonštruovanej ceste. Minulé, prítomné aj budúce udalosti však môžeme vnímať aj tak, že sú všetky rozložené v Teraz.

Náš lineárny pojem času nestačí na opis skutočnosti. Hoci čas možno vidieť ako súvislý (analógový?) alebo diskrétny (digitálny?), v skutočnosti je čas od Teraz neoddeliteľný. Teraz je jediná skutočnosť a tento čas a toto miesto sú neoddeliteľné. Každé Teraz je vytvorený vesmír a tejto skutočnosti nikdy nemôžeme uniknúť. Do Teraz neprichádzame a z Teraz nikdy neodchádzame; sme vždy tu. No nech sa snažíme akokoľvek, rozumom tento fakt uchopiť nedokážeme. Byť prítomný si nevyžaduje úsilie, ale naše konanie v tomto okamihu samo je Teraz.

Náš pojem Teraz a to, čo naozaj zakúšame, sa líšia; v skutočnosti nie je Teraz ani súvislé, ani diskrétne. Pojmy nie sú skutočnosť, no ani skutočnosť nie je niečo nemenné, čo leží pod naším pojmovým svetom. Keď sme prítomní v Teraz, naše správanie je prirodzené. A prirodzené správanie je úplné samo osebe. Teraz je za hranicou pojmového vysvetlenia a je úplné samo osebe, nedotknuté tým, že ho nedokážeme vyjadriť. Hoci ho však nedokážeme vyjadriť, môžeme ho zakúsiť.

5. Závery

V dnešnom svete, viac než 800 rokov po tom, čo Dógen písal o Čase-prítomnosti, stále vládne lineárny pohľad na čas a iné osobné skúsenosti času, s ktorými sa môžeme stretnúť, sa označujú ako „subjektívne“. Keď ponorení do nejakej úlohy zistíme, že „hodiny preleteli“, bez váhania prijmeme, že naša skúsenosť je iba pocit a že v skutočnosti sekundy odtikali presne tak, ako to určovali hodiny. Taká je naša zaužívaná predstava skutočnosti. Náš život postupuje ďalej s tým, ako sa otáčajú ručičky hodín. Rieka života plynie ďalej.

Einstein dospel k poznaniu, že čas je vždy relatívny vzhľadom na pozorovateľa. Ukázal, že čas nie je vždy lineárny a nie je ani nehybným meradlom, ktoré sme si zvykli prijímať. Na hraniciach modernej fyziky sa objavujú situácie, v ktorých udalosti nemožno vždy zmysluplne usporiadať v čase. Možno budeme musieť zásadne prehodnotiť samotnú našu predstavu času.

Dógen používa trojvrstvovú teóriu času, v ktorej každú z troch vrstiev predstavuje iné, navzájom sa vylučujúce hľadisko.

• Vrstva 1 (súvislá): Tradičný pohľad na čas; čas je objektívny lineárny prúd, v ktorom sa odohrávajú udalosti nášho života. Čas je kvantifikovateľný a na všetkých miestach rovnaký.
• Vrstva 2 (diskrétna): Záver, ku ktorému dospeli buddhistickí filozofi ako Dignága a Dharmakírti: teória okamihovej existencie – „Každé trvanie v čase pozostáva z bodových okamihov, ktoré nasledujú jeden po druhom [ako políčka filmu]. Každá rozľahlosť v priestore pozostáva z bodových okamihov, ktoré vznikajú v tesnom susedstve a súčasne, každý pohyb pozostáva z týchto bodových okamihov, ktoré vznikajú v tesnom susedstve a postupne. Preto niet času, priestoru ani pohybu nad rámec bodových okamihov, z ktorých tieto predstavované entity konštruuje naša predstavivosť.“⁸
• Vrstva 3 (večná prítomnosť): Jediný nevyvrátiteľný fakt je, že sme vždy tu, na tomto mieste, v tomto čase. Prítomnosť je teda vždy prítomná. Je vždy Teraz. Minulosť aj budúcnosť sú obsiahnuté v Teraz. Teraz je večné. Nikdy sa nezačína a nikdy nekončí; nemá nijaké určiteľné trvanie. Prítomná skutočnosť neprichádza odniekiaľ, aby potom odišla niekam inam; všetko je vždy súčasťou Teraz. Ako si môžeme predstaviť takéto Teraz? Ako je možné, aby okamih prítomnosti v sebe obsahoval všetko, čo bolo, je a bude? Aká matematická štruktúra je potrebná na modelovanie niečoho, čo nemá trvanie?

Poznámky

1. Výraz „Teraz“ používam v zmysle „všetkého, čo je tu a teraz“, nielen na označenie času v tomto okamihu, ale tak, že zahŕňa prítomný čas a prítomné miesto ako jeden nedeliteľný celok. V tomto zmysle predstavuje jednotu priestoru-času-existencie a má rovnaký význam ako Dógenovo „Uji“ – Existencia-čas alebo Čas-prítomnosť. ↩︎

2. Th. Stcherbatsky, Buddhist Logic, zv. 1, s. 80, Dover Publications, 1962. ↩︎

3. M. Luetchford, Between Heaven & Earth – A Translation and Interpretation of the Mulamadhayamakakarika, kap. 19, Windbell Publications, 2002. ↩︎

4. Dógenova pôvodná esej je napísaná v japončine 13. storočia a príbehy a básne sú v nej citované po čínsky. Preklad Nishijimu a Crossa je síce vynikajúci, no prísne doslovný a často dosť ťažko zrozumiteľný, pretože pomerne verne sleduje pôvodné gramatické konštrukcie. Vo svojej interpretačnej verzii som sa pokúsil podať text zrozumiteľnejšími formuláciami. ↩︎

5. Nishijima & Cross, Master Dogen’s Shobogenzo Book 1, kap. 6, Windbell Publications, 1994. ↩︎

6. Pozri Wittgenstein, Culture & Value; 7e: „Miesto, kam sa naozaj musím dostať, je miesto, na ktorom už teraz musím byť.“ ↩︎

7. Poznámka prekladateľa: Zdroj tu píše „to India“ (do Indie). Otázka v tom istom zhrnutí aj v dialógu hovorí o príchode „z Indie do Číny“, preto ide zrejme o zámenu za „to China“ (do Číny). Preklad zachováva znenie zdroja. ↩︎

8. Th. Stcherbatsky, Buddhist Logic, zv. 1, s. 84, Dover Publications, 1962. ↩︎