Úvody do kapitol Shobogenzo — 1. prednáška

Myslel som si, že počas šiestich talkov, ktoré máme odteraz do nedele, by sme mohli prejsť kapitolami Shobogenzo dosť všeobecne. No dnes ráno mi však prišiel na myseľ jeden z príbehov kóanov, a tak som chcel hovoriť práve o ňom.

Myslím si, že je veľmi dôležité mať cit pre to, čo je v buddhizme hodné zachovania a čo nie. Takmer všetky školy buddhizmu pochádzajú zo starobylých počiatkov, mnohé tradície a zvyky sú veľmi staré a úprimne povedané, nepoznáme pôvod mnohých z nich; niektoré nám dávajú zmysel, niektoré jednoducho robíme. Jednou ťažkosťou však je, že keď sa buddhizmus presúva medzi rozličnými kultúrami, nie je veľmi ľahké rozpoznať, čo je tradícia z inej kultúry a čo pochádza z buddhizmu, a to je dosť veľký problém. Ak chceme zistiť, čo sa oplatí zachovať a čo môže zmiznúť, je to problém. A to všetko naozaj súvisí s tým, ako poslúchame pravidlá v buddhizme. Sám Gautama Buddha vytvoril predpisy a pravidlá, ktoré sa ľudia snažili nasledovať. Snažili sa ich nasledovať preto, lebo ich životy boli menej rozrušené, alebo nerušené. Lenže pri pravidlách, ktoré nasledujeme z nejakého dôvodu, po čase zabudneme, aký bol jasný dôvod, a len nasledujeme pravidlo.

Tento príbeh je o takomto druhu situácie. Je to príbeh číslo 43 v prvej knihe Shinji Shobogenzo a je o majstrovi Kiso Čidžóovi, buddhistickom majstrovi v Číne asi v 9. alebo 10. storočí. Majster Čidžó kosil trávu pred chrámom. Prišiel majster z iného chrámu; predstavte si to: kosí trávu, tak ako sme ju kosili my ráno, zdvihne pohľad a je tam majster z iného chrámu, ktorý k nemu pristúpi a pozdraví ho. Práve vtedy si majster Čidžó všimne nablízku hada a bez zaváhania ho, držiac kosák na kosenie trávy, presekol napoly. Majster z druhého chrámu mu potom povedal: „Počul som o tebe, máš celkom povesť, ale teraz vidím len to, že si veľmi hrubý buddhistický mních.“ Bola to istá kritika; majster cítil, že správanie majstra Čidžóa je hrubé, neotesané alebo porušuje buddhistické pravidlá, podľa ktorých sa nemá zabíjať. Majster Čidžó mu však odvetil: „Som hrubý ja, alebo ty?“ Druhého majstra to trochu priviedlo k premýšľaniu a spýtal sa: „Čo teda myslíš hrubosťou?“ Alebo: „Čo znamená slovo ‚hrubý‘?“

Aby ukázal vlastné chápanie slova „hrubý“, majster Čidžó vzal kosák a zapichol ho do zeme najprv rukoväťou. To je hlúpe, a tak tým, že kosák zapichol do zeme rukoväťou, predviedol niečo bezúčelné, hlúpe či nepraktické. Druhý majster povedal: „Dobre, ak toto myslíš hrubosťou, čo nie je hrubé?“ A majster Čidžó sa zasa predstierane pokúsil zabiť hada. Druhý majster mu potom povedal: „Hmmm, možno máš pravdu, budem nasledovať tvoj príklad.“ Majster Čidžó mu odpovedal: „Ak chceš, na chvíľu ti dovolím nasledovať môj príklad, ale rozumieš, prečo som hada zabil?“ Druhý majster nič nepovedal. Tým sa tento jednoduchý príbeh končí. Ukazuje niečo veľmi dôležité: ani buddhistických pravidiel sa v skutočných situáciách nemôžeme vždy držať; musíme byť slobodní konať podľa situácie.

Hoci teda existuje buddhistický predpis zdržať sa brania života, majster Čidžó bez zaváhania prepolil hada. Druhý mních si myslel, že majster porušil predpis, no nevšimol si dôvod — had sa k nim plazil a bol nebezpečný. V nebezpečnej situácii teda intuitívne konal bez premýšľania. A pritom porušil predpis. Hoci to druhému majstrovi vysvetlil, tomu to naozaj nedošlo — akoby súhlasil a povedal: „Dobre, ak to hovoríš.“ Nevidel, že tam bola skutočná, živá situácia, ktorá potrebovala nejaké konanie. Je to, pravdaže, trochu krajný príklad, ale ukazuje, že ak len stále myslíme: „Musím byť vyrovnaný,“ alebo „Musím poslúchať buddhistické predpisy,“ či „Musím byť všímavý,“ a podobne, robí nás to strnulými alebo rigidnými a neschopnými odpovedať na realitu. Realita sa stále mení a nikdy nevieme, aká je, skôr než sa stane. V skutočnej situácii teda musíme byť pripravení zahodiť aj buddhistické predpisy. V Shobogenzo sú ďalšie príklady, ktoré ukazujú ten istý bod.

Práve preto je tam toľko príkladov a príbehov: keď máme súbor pravidiel alebo tradícií, máme sklon nasledovať ich veľmi opatrne a nechceme sa ich pustiť. To nás však robí tuhými a trochu strnulými. Nemali by sme sa teda báť jednoducho konať — nestarať sa o pravidlá. Zároveň však pravidlá existujú. Je buddhistický predpis, ktorý hovorí, aby sme sa nehnevali, ale niekedy sa hnevu vyhnúť nevieme. Je buddhistický predpis, ktorý hovorí, aby sme zbytočne nebrali život, ale niekedy sa tomu vyhnúť nedá. Konať podľa situácie v buddhistickom správaní a porušiť predpis preto nie je taká veľká vec v porovnaní s našou slobodou konať v okolnostiach.

Na ten príbeh som si len spomenul a nejako som o ňom chcel hovoriť.

Ak chce niekto niečo povedať alebo sa pripojiť, ako väčšina z vás vie, je lepšie povedať to, keď to chcete povedať; ak čakáte do konca, zvyčajne ste už zabudli, čo ste chceli. Tento dokument, ktorý som vám dal, je výtlačok úvodov ku všetkým kapitolám Shobogenzo. Dokument sa dá nájsť na našej webovej stránke. Preto tam stojí „return to TOC“ — nie je to nijaký mystický pokyn, znamená to návrat k obsahu. Shobogenzo študujeme preto, že je teraz jednou z veľmi mála kníh, ktoré rozkladajú celý buddhizmus vo všetkých jeho podobách. Napríklad aký je rozdiel medzi predpismi a realitou a podobne. Žiaľ, nie je veľmi ľahké ho čítať. A tí z vás, ktorí ho trochu alebo veľmi študovali, si môžu uvedomiť, že aj náš anglický preklad je dosť ťažké pochopiť. Ak však vytrváme niekoľko mesiacov či rokov, môžeme v tom dosť staromódnom anglickom preklade stredovekej japončiny nájsť istý vzorec a stane sa to oveľa ľahším. Chvíľu je to teda veľmi ťažké a niekedy sa to zdá ako hromada hlúpostí, no keď vytrváte, stane sa to ľahšie, lebo v spôsobe, akým majster Dógen píše, je vzorec. Nepísal ich ako kapitoly, hoci v našom preklade sú kapitolami; boli napísané alebo prednesené ako talky. Každý je teda o inej téme. Sú v chronologickom poradí, takže podľa toho, čo historici dokážu zistiť, prvá kapitola nazvaná Bendowa bola prvý zachovaný napísaný talk z čias majstra Dógena a posledná v knihe je posledná, ktorú napísal pred smrťou.

Ťažkosť Shobogenzo je vyťažiť z neho jednoduchý realistický predmet, o ktorom majster Dógen hovorí. Bendowa je jedna z priamočiarejších kapitol a veľmi príjemný začiatok knihy. Keď si len prečítame úvod, ktorý napísal Nišidžima róši, prekladateľ Shobogenzo do modernej japončiny a s pomocou svojich žiakov aj do angličtiny. Najprv vždy vysvetľuje význam názvu kapitoly, lebo niekedy je už samotné preloženie názvov veľmi ťažké:

Ben znamená „vynaložiť úsilie“ alebo „usilovať sa“, do znamená „pravda“ a wa znamená „talk“ alebo „príbeh“. Majster Dógen slovo bendo zvyčajne používal na označenie praxe zazenu, takže Bendowa znamená talk o usilovaní sa o pravdu alebo talk o praxi zazenu.

Pre majstra Dógena je teda usilovanie sa o pravdu praxou zazenu. Potom tu máme trochu historickej informácie:

Tento zväzok nebol zahrnutý v prvom vydaní Shobogenzo. Našli ho v Kjóte v ére Kanbun (1661 – 1673) a do Shobogenzo ho pridali, keď majster Hangjó Kózen v ére Genroku (1688 – 1704) redigoval 95-zväzkové vydanie.

Táto informácia naznačuje, že všetky talky majstra Dógena v skutočnosti neboli zozbierané na jednu kopu. Najprv ich zostavili niekoľko a ako plynuli storočia, pridávali sa ďalšie a ďalšie. Verzia Shobogenzo so 97 kapitolami, ktorú máme, obsahuje všetky zachované formálne prednášky. Nemôžeme vedieť, či sú niekde ešte iné, ale zdá sa, že máme všetky, ktoré prežili. Preto existujú rozličné vydania. Samotná kapitola Bendowa je celkom príjemná, lebo majster Dógen sa vrátil zo štúdia v Číne, keď mal 27 rokov, a krátko nato ju napísal. Kapitola vysvetľuje, čo v Číne našiel a čo chcel robiť ďalej. Vysvetľuje, že v Číne našiel niečo, čo hľadal mnoho rokov a čo nazýva pravdou. Našiel to štúdiom u čínskeho majstra, ktorého tam stretol, muža menom Tendó Njódžó. Od majstra Tendó Njódžóa sa naučil niečo veľmi odlišné od toho, čo študoval v Japonsku pred cestou do Číny. Mnísi, s ktorými študoval v Japonsku, nemali jasné porozumenie tomu, čo je buddhizmus; mal veľa otázok, na ktoré mu nevedeli odpovedať. A usilovali sa o akýsi duchovný význam buddhizmu. Majster Dógen nebol spokojný s niečím, čo bolo len duchovné, chcel niečo skutočné. A našiel to. Našiel to v praxi zazenu.

Keď teda v Bendowe hovorí o pravde — do — nemyslí niečo abstraktné. V angličtine používame toto slovo pre niečo, čo je takmer v našej mysli; chceme vedieť, čo je pravda. Pravda majstra Dógena však nie je niečo, čo viete; je to niečo v praxi zazenu. Aby sme pochopili, čo myslí, musíme určitým spôsobom nanovo vymedziť význam slov. Namiesto myšlienky: „Dobre, viem, čo znamená pravda, čo v zazene zodpovedá môjmu významu?“ je užitočnejšie povedať: „Dobre, viem, čo je zazen, lebo ho praktizujem už toľko mesiacov alebo rokov, a to je to, čo on myslí pravdou.“ Pravda v písaní majstra Dógena nie je abstraktný pojem; je to niečo skutočné. Je to spôsob, akým veci sú, alebo spôsob, akým je vesmír.

Už v prvej kapitole teda narážame na ťažkosti so spôsobom, akým bežne používame jazyk na označenie abstraktných pojmov, a so spôsobom, akým ho majster Dógen používa na označenie skutočných stavov.

Po opísaní, ako našiel pravdu v Číne, teda hovorí, že je teraz späť v Japonsku, je mladý, veľmi nadšený a má veľa energie, a premýšľa, čo by mal robiť. Má len sedieť a čakať, že sa stane niečo, čo zodpovedá tomu, čo cíti, alebo má niečo urobiť? Rozhodne sa teda a v tejto kapitole zaznamená, že ak by si len sadol a čakal, mohlo by byť v Japonsku veľa ľudí, ktorí buddhizmus chápu nesprávne. Cíti preto, že má začať vysvetľovať, čo sa naučil.

Otázka: Neurobil Buddha to isté — rozhodol sa zdieľať pravdu, namiesto toho, aby si ju nechal pre seba?

Mike: V spisoch raného buddhizmu sa hovorí, že sa bál, či keď pravdu vysvetlí svojim piatim starým priateľom, Ánandovi a ostatným, budú mu vedieť porozumieť, ale chcel to aj tak skúsiť vysvetliť. A myslím, že v tom môžeme vidieť aj svoje vlastné stavy: môžeme sa trochu naučiť o buddhizme a potom si pomyslieť: „Ak stretnem niekoho, kto to chce vedieť, čo mu poviem?“ Nuž, keď začneme hovoriť, niečo sa stane. Môžeme teda začať vysvetľovať buddhizmus ľuďom, ak je príležitosť a ak chceme. Majster Dógen na inom mieste Shobogenzo hovorí, že ak čakáme, kým niečomu úplne porozumieme, a potom to budeme učiť, nikdy nezačneme; a každý učiteľ to vie. Takmer desať rokov som učil matematiku a celých desať rokov som sa učil celú matematiku; neviem, čo si o tom mysleli moji žiaci. Učenie je učením sa. Majster Dógen teda v Bendowe hovorí, že niečo urobí, že dá ľuďom vedieť, čo sa naučil.

Potom sa pokúša vysvetliť, čo je zazen. A vysvetliť zazen je ťažké, lebo ho nevieme celkom opísať slovami. Používa preto zvláštnu techniku, ktorú využíva v celom Shobogenzo a ktorá sa robí omnoho ľahšie v čínštine a japončine než v angličtine: vo svojom jazyku obracia podmet a predmet. Ja by som napríklad normálne povedal, že sedím na tomto zafu. Už týmto výrokom sme vytvorili určitý spôsob pohľadu na svet — podmet (ja) sedí na predmete (zafu). Situáciu sme rozdelili na dve časti — som tu ja (ja, ego) a zafu. Majster Dógen nás chce vytrhnúť z tohto jedného osobitného hľadiska. Robí to tak, že povie opak toho, čo by sme normálne povedali. Povedal by, že zafu sedí na mne alebo podo mnou. Potom by povedal, že oboje je pravda: zafu sedí na mne a ja sedím na zafu. Potom by povedal: nuž, to sú dve hľadiská, tieto dve hľadiská sú akosi protikladné, a aby nás dostal z tohto protikladu, povedal by aj, že zafu sedí samo na sebe, a nakoniec, že ja sedím sám na sebe. Túto zvláštnu techniku používa preto, lebo chce v jazyku postulovať niečo, čo je slobodné od našej konštrukcie. Samozrejme, je to nemožné, ale svojou technikou sa k tomu môže priblížiť. V Shobogenzo preto nachádzame mnoho zvláštnych výrokov, ktoré znejú obrátene, a v Bendowe túto techniku prvýkrát používa, aby sa pokúsil opísať zazen.

Potom kladie sériu otázok, ktoré sa ľudia zvyknú pýtať o buddhizme, a odpovedá na ne. Patria medzi ne napríklad: „Niektorí ľudia hovoria, že všetci máme dušu a naša duša trvá navždy. Aj keď zomrieme, naša duša pokračuje a potom sa vráti do iného tela; čo si o tom myslíš?“ A on odpovedá: „To sú hlúposti, to je len učenie brahmanských kňazov pred Gautamom Buddhom.“ Potom položí inú otázku: „Niektorí ľudia hovoria, že pred týmto životom žijeme mnoho životov,“ a na tento názor tiež útočí. Sú to veľmi užitočné otázky, lebo sú to bežné otázky ľudí, ktorí študujú. Jeho odpovede sa trochu líšia od mnohých odpovedí, ktoré dnes môžete čítať v knihách o buddhizme. Popiera napríklad, že by bol nejaký život pred týmto, a popiera, že by bol nejaký život po tomto. Hovorí: „Toto je ono, toto je náš život, takže by sme sa doň mali pustiť.“ A tak ďalej.

Je to teda veľmi príjemná kapitola a predstavuje pocity majstra Dógena o tom, čo našiel v Číne, jeho pohľad na to, ako bude pokračovať po návrate do Japonska, trochu vysvetlenia skúsenosti zazenu a odpovede na veľa otázok ľudí, ktorí chcú vedieť o buddhizme. To je Bendowa.

Má niekto otázky?

Otázka: Vieme niečo o tom, komu boli tieto prednášky určené?

Mike: To, komu boli určené, dokážeme zistiť len podľa toho, čo bolo napísané na konci talku; zvyčajne sa tam píše, že bol napísaný v takom a takom chráme a dátum. Z toho sú nejaké záznamy, ktoré naznačujú, akí ľudia boli v tom chráme. Keď sa vrátil z Číny, založil chrám v Kjóte, niekoľko rokov tam bol a odlišná sekta k nemu poslala na štúdium skupinu mníchov — hádam neboli veľmi spokojní s buddhizmom, ktorý nasledovali. Istotne teda časť jeho poslucháčov boli buddhistickí mnísi z trochu odlišných škôl buddhizmu, možno mali trochu iné predstavy, a on ich chcel uviesť na pravú mieru. Prichádzali však aj laici zo susedstva, jednoducho ľudia prichádzajúci do chrámu. Viac než toto neviem, nie je to veľmi jasné. Medzi vedcami sa vedie určitá debata, či konkrétna kapitola bola napísaná pre laikov alebo osobitne pre jeho najbližších žiakov a podobne. Neviem však, ako môžu dôjsť k záveru.

Otázka: Rešpektoval rozličné školy buddhizmu?

Mike: Vedel, že buddhizmu rozumie, pretože buddhizmus je pravda. Znie to ako veľmi arogantné tvrdenie. Ak však chápeme, čo majster Dógen myslí pravdou, môžeme pochopiť, prečo mal túto istotu. Ak si v bežnej reči myslíme: „Ach, chcem zistiť, čo je pravda,“ znie to, akoby sme chceli nájsť nejaké tajomstvo, ktoré má niekto iný a my nie. Majster Dógen to však nemyslí takto; chcel zistiť, ako žiť. Všetci chceme zistiť, ako žiť, každý na tejto Zemi sa to snaží zistiť. Niektorí ľudia si myslia, že spôsob, ako žiť, je zarobiť veľa peňazí, potom budú šťastní a budú môcť ovládať ľudí mocou, ktorú im peniaze dajú. Idú teda za tým. Cestou tam cítia, že sa tam dostávajú. Keď sa tam však dostanú, niekedy sú veľmi nešťastní. Niektorí ľudia si myslia, že spôsob, ako žiť, je odísť a žiť v malej chate v kopcoch veľmi pokojný a izolovaný život. Idú tam, niektorí sú šťastní, no niektorým, ktorí to urobia, chýba mesto. Keď teda hľadáme svoj spôsob života, zisťujeme, či to pre nás funguje alebo nie. Ak zistíme, že niečo pre nás funguje, vieme, že pre nás funguje, však? Keď stretnete niekoho, koho máte radi, a nejaký čas ste s ním vo vzťahu, intuitívne viete, či to funguje alebo nie; dokážeme to povedať bez toho, aby sme o tom museli premýšľať.

Otázka: To je skôr subjektívne hľadisko….

Mike: Nazývame ho subjektívnym, lebo máme predstavu, že existujú dva druhy vecí: subjektívne veci, ktoré si takmer vytvárame z vlastného hľadiska, a objektívne veci, ako sú vedecké zákony.

Otázka: Alebo univerzálne.

Mike: Alebo univerzálne. V buddhizme však subjektívne veci môžu byť nesprávne a objektívne veci môžu byť nesprávne. Buddhizmus napríklad hovorí to, čo filozof Karl Popper: že objektívne vedecké objavy sa nikdy nedajú absolútne dokázať, ale môžeme sa ich pokúšať vyvracať. Buddhistická pravda teda nie je niečo, čo musíme nazvať subjektívnym alebo objektívnym….

Otázka: Nie je to pojmová pravda….

Mike: Presne, je to niečo, čo zistíme a vieme, že je to pravda. Ako to vieme? Nuž, vieme to. Keď strčíte prst do šálky horúceho čaju, spáli vás — nemusíte o tom diskutovať. Nedávno som čítal v knihe o Wittgensteinovi príbeh o zúrivej hádke s filozofom Bertrandom Russellom. Hádali sa o tom, či by v miestnosti, kde diskutovali, mohol byť slon. Wittgenstein povedal, že za pohovkou môže byť slon, a Russell povedal, že tam žiadny slon nie je — choď sa pozrieť! Niekedy sa teda musíme rozhodnúť, že niečomu budeme veriť, a ak poviem, že za pohovkou je slon, nemusíme o tom diskutovať, cítite pravdu toho, však? Buddhizmus hovorí, že keď sa nahneváme, rozrušíme sa; pre mňa je to absolútne pravda, viem, že je to pravda. Hovorí, že keď chodíme spať neskoro, ráno nevstaneme. Hovorí, že keď na niekoho používame tvrdé slová, nebude k nám taký priateľský; áno, to je pravda. Hovorí, že ak konáme, môžeme sa zbaviť svojho duševného rozrušenia. Celý tento súbor jednoduchých intuitívnych právd, ktoré si nemusíme zapierať, je spolu buddhizmus. Slovo buddhizmus ani nepotrebujeme, mohli by sme to nazvať „duchovno-vedecko-filozofická-pravda“ alebo niečo také, alebo to nenazvať ničím. Keď však nájdeme niečo pravdivé, hneď to rozpoznáme. Všetko, čo on zistil, rozpoznal ako pravdivé, nielen pre seba, ale ako pravdivé. V tomto zmysle je to viera, ale pocit nie je pocitom viery. Môžeme napríklad veriť, že je v nebi boh alebo že existuje život po tomto, ale nevidíme to pred sebou. Sú však veci, ktoré pred sebou vidím a sú pravdivé. Teda jednoduchý poriadok pravdy, nie abstraktný poriadok pravdy.

Otázka: Nie je však abstraktná vedecká pravda ešte viac vecou viery, lebo ak nie ste vedec a nepozeráte cez mikroskop na molekuly, beriete od vedca na vieru, že toto je pravda, pretože takto veci zapadajú do sveta, keď niečo rozbijete alebo to zapálite, alebo….

Mike: Štruktúra atómu je dobrý príklad. Atóm nikdy nebol predložený ako skutočný opis reality, ale ako model na pochopenie štruktúry veľmi malých častíc. Veľmi rýchlo sa však stal vierou. Všetci trochu veríme, že existujú veľmi malé veci zvané atómy, že okolo nich obiehajú elektróny, že atóm má jadro, a v vedeckých knihách dokonca vidíme obrázky. Muž, ktorý túto teóriu vytvoril, však nemal v úmysle opísať skutočné malé častice; bol to model alebo spôsob, ako niečomu porozumieť. A ak sa posunieme k hraniciam vedy, k relativite a teóriám pravdepodobnosti a kvantovým teóriám, ktoré prišli neskôr, tento jednoduchý model atómu nefunguje. Musíme vytvoriť zložitejší model.

Otázka: Je teda väčším skokom viery veriť v naše jednoduché pravdy, ktoré nám vyhovujú, takzvané subjektívne pravdy?

Mike: Nie sú vždy subjektívne. Ak verím, že mám vždy pravdu, môže to byť subjektívne; ak verím, že sa vždy mýlim, môže to byť subjektívne. Ale ak verím, že mám niekedy pravdu a niekedy sa mýlim; niekedy mám pravdu a verím, že sa mýlim; niekedy sa mýlim a verím, že mám pravdu; niekedy mám pravdu a verím, že mám pravdu; niekedy sa mýlim a verím, že sa mýlim; niekedy neviem, potom môžeme povedať: áno, to je pravda!

Toto dlhé a zložité vysvetlenie teda opisuje niečo veľmi jednoduché; je oveľa jednoduchšie než hovoriť, že mám vždy pravdu, no nevieme to vložiť do slov. Hovorí to, že som zložitý, alebo že som ľudská bytosť, alebo že som takýto a onaký….

Otázka: Zahrnuje teda všetky možnosti?

Mike: Samozrejme, no nielenže zahŕňa všetky možnosti, opisuje skutočnú situáciu a skutočná situácia sa líši od všetkých možností. Teraz sú teórie o paralelných vesmíroch, takže môžeme povedať, že je možné, aby bolo veľa vesmírov a my sme boli len v jednom. Tomu však neverím, myslím, že sme všetci v tejto miestnosti.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Áno, je to pravda, ako to vieme? A ak niekto povie: „Nuž, ja viem,“ pomyslíme si — hmmm, dobre. Ale ak cítite, že viete, a nepoviete, že viete, nie je to veľmi užitočné. Ak cítite, že viete, a poviete, že viete, ľudia môžu mať pocit, že ste trochu arogantní alebo neústupní. Napokon je teda trvať na buddhistickej pravde trochu dogmatické. Ak nepoviem, čomu verím alebo čo podľa mňa majster Dógen myslel pravdou, nikto iný nemá možnosť to posúdiť. Jednoducho to poviem a ľudia si môžu urobiť vlastný názor. Majster Dógen robí to isté: hovorí zo svojich úst, čo je pravda, a potom sa môžeme rozhodnúť. To je všetko, čo robí veda, a všetko, čo robí filozofia. Ak čítate knihu o filozofii, sú tam početné filozofie počas storočí. Ktorá je správna? Sú všetky správne? Nie je správna žiadna? Kto rozhoduje? Ja. Ako sa rozhodnem? Nuž, žiaľ, musím sa jednoducho rozhodnúť.

Otázka: Takže napokon sú pravdy subjektívne, nemôžeme vedieť, teda….

Mike: Všetky idey v našej mysli, ktoré nazývame pravdami, sú subjektívne, ale je niečo, čo môžeme nazvať pravdivým: situácia, ktorá existuje teraz. Situáciu, ktorá existuje teraz, môžeme nazvať pravdivou alebo skutočnou. A pretože tu je problém so slovami, buddhizmus používa sanskrtské slovo Dharma; Dharma znamená pravdu, zákon, zvyk, má veľa významov aj v sanskrite, ale znamená, že spôsob, akým sú veci tu, určite je spôsob, akým sú veci tu. Nemôžeme to poprieť. Spôsob, akým sú veci tu, sa nelíši od spôsobu, akým sú veci tu, však?

Otázka: Nie, ale Bertrand Russell a Wittgenstein sa o nich predsa môžu hádať, nie?

Mike: Wittgenstein však hovoril, že by mohli byť iné. Buddhizmus hovorí, že všetko by mohlo byť iné, ale čo to, čo je? Nie „čo by mohlo byť“, ale ČO JE.

Otázka: Ale nemôžeme vedieť, čo je.

Mike: Nemôžeme vedieť, čo je, ale sme v tom, čo je, a konáme v tom, čo je.

Otázka: Je to druh viery.

Mike: Má to zložku viery, áno.

Otázka: Takže predpokladám, že to je tá náboženská časť?

Mike: Môžete to tak povedať.

Otázka: Viera v Dharmu nie je to isté ako naša skúsenosť teraz.

Mike: Áno, ale svoju skúsenosť teraz nemôžeme intelektuálne uchopiť.

Otázka: Je to [nepočuteľné], kto povedal, že v mysli máme slepú škvrnu?

Mike: Povedal to?

Otázka: Keď hovoríš, čo sa zakúša teraz, myslíš tým, čo je teraz?

Mike: Čo je teraz.

Otázka: Je teda skúsenosťou Mikea Luetchforda, alebo skúsenosťou Tobyho Morgana či Andrewa Deakina? Sú to predsa všetko odlišné skúsenosti, nie?

Mike: To, „čo je“, je veľmi zložité a v jednej kapitole Shobogenzo sa to nazýva The Complicated. Iná kapitola Shobogenzo to nazýva The Ineffable, pretože máte pravdu. No všetky tie veci — čo vidíte vy, čo vidím ja, čo vidí Toby, čo Toby nevidí, čo nevidíte vy, čo ja vidím na vás, čo vy na mne nevidíte — to všetko spolu je „to, čo je“.

Otázka: Ako prepletené v sieti?

Mike: Áno. Keď sa to pokúšame uchopiť, dostávame sa do veľmi zložitých opisov, lebo naša myseľ je tu a tam a vytvárame si svoju sieť. Žiadna sieť však nie je. Je tu len niečo. Sieť, ktorú vytvárame, existuje preto, aby sme sa mohli dívať na to, čo je, ale či sa na to dívame alebo nie, je to tu.

Otázka: Povedal by si teda až to, že je to za hranicami našej skúsenosti? Tvoja vedomá skúsenosť v tejto chvíli je veľmi odlišná od skúsenosti každého iného….

Mike: Je?

Otázka: Nevidím si tvár….

Otázka: Nie je to rozdelenie medzi realitou a pravdou?

Mike: Je?

Otázka: Ak nemôžeme zakúšať realitu….

Mike: Je nemožné realitu nezakúšať. Všetci sme v nej uviazli. Aj keby sme chceli z reality vystúpiť, nikdy to nedokážeme. Ale môžeme myslieť……

Otázka: Hovoril som o tom, že realita nie je filtrovaná cez našu vlastnú osobnú skúsenosť….

Mike: Ak realitu hľadáme prostredníctvom myslenia o svojej skúsenosti, prostredníctvom myšlienok o skúsenosti, nemôžeme ju vidieť celú, lebo naše myšlienky o skúsenosti sú čiastočné. Ak teda premýšľame o realite, náš pohľad je vždy čiastočný. Môžeme však byť v realite, môžeme v nej konať, a tak keď niečo robíme, zakúšame realitu.

Otázka: Ale čo moje nemyslenie a Petrovo nemyslenie?

Mike: Keď nemyslíte, nie je tam myslenie. V čom je teda problém?

Otázka: Takže naša skúsenosť bude odlišná.

Mike: Keď nemyslíte, nie sú tam slová, nie je tam pojem skúsenosti, je tam len niečo. A keď sedíme v zazene, niekedy myslíme a môžeme premýšľať, čo je skúsenosť; niekedy sa sústreďujeme na telo, rozptyľuje nás bolesť, mucha alebo slnko cez okno. Okrem týchto dvoch stavov je však ďalší stav a v ňom nemáme v mysli sled myšlienok, nie sme chytení svojimi telesnými vnemami — kde sme? A problém je, že keďže nemyslíme, nevieme povedať, kde sme, lebo tam nie je „my“.

Otázka: A nemôžeme povedať, či je to rovnaké pre každého, alebo nie?

Mike: Nemusíme. Keď teda praktizujeme zazen, nemusíme viesť túto konverzáciu. Je to istý druh úľavy!

Hoci sa zdá, že sa náš rozhovor teraz vzdialil od Bendowy, ak prejdeme k ďalšej kapitole a tej po nej, vrátime sa k nášmu dnešnému rozhovoru; napríklad druhá kapitola je vysvetlenie majstra Dógena sútry, ktorú sme dnes ráno spievali. Táto sútra je o skutočnej múdrosti alebo intuitívnej reflexii. Ak si však prečítame opis alebo preklad, stále hovorí o tej istej veci, o ktorej hovoríme my: o stave, v ktorom neanalyzujeme, nemyslíme, nerozdeľujeme svet. Túto skúsenosť, do ktorej stále vstupujeme a z ktorej vystupujeme, majster Dógen opisuje ako zreálnený vesmír, alebo realizovaný vesmír, či Genjo-koan, názov tretej kapitoly Shobogenzo. Keď teda píše Genjo-koan — realizovaný vesmír — nemyslí tým: „Ach áno, uvedomil som si, čo je vesmír,“ vôbec nie. Znamená to urobiť všetko skutočným. A urobiť všetko skutočným znamená byť vo všetkom, byť súčasťou všetkého alebo byť neoddelený od všetkého. Opäť to opisuje ten istý jednoduchý stav konania alebo úplného robenia niečoho: nemyslieť o tom, ale robiť to. Tretia kapitola je mimoriadne príjemná, lebo je veľmi krátka, a predsa rozkladá štyri hľadiská majstra Dógena, ktorými sa pokúša opísať pravdu alebo realitu. Minulý rok sme na tomto ústraní v talkoch prešli Genjo-koan.

Na záver sme sa pozreli na tri kapitoly a je, predpokladám, veľmi ťažké pozerať sa len na zhrnutia; ak však prejdeme kapitolami, môžeme nájsť spoločnú tému, a tá znie: „Je tu niečo skutočné a ja sa to tu pokúšam opísať.“ Každá kapitola sa naň pozerá z trochu iného uhla. Je to, akoby tým niečím skutočným bola táto šálka tu a my by sme sa na ňu pozerali z odlišných uhlov a všetky naše pohľady na šálku mali čo pridať. Všetky pohľady na šálku spolu dávajú akýsi obraz samotnej šálky. A to je to, čo majster Dógen robí v Shobogenzo: všetkých 97 kapitol opisuje tú istú vec z iného hľadiska. Kapitoly Shobogenzo preto môžeme čítať v akokoľvek poradí — kapitolu 1 a potom kapitolu 76, ako sa nám páči. Všetky kapitoly opisujú to isté niečo. To niečo je však neuchopiteľné. A hoci je neuchopiteľné, stále to zakúšame.

Teraz prestanem. O sedem minút praktizujeme zazen.

Koniec talku.