Leto 2005 — Bussho

Mike v týchto štyroch talkoch číta Dogenovo Bussho ako odmietnutie predstavy buddha-prirodzenosti ako osobitnej vlastnosti, ktorú bytosti získavajú úsilím a udržiavajú si v sebe, a ako poukaz na niečo skutočné v prítomnom okamihu, čo nezachytáva nijaký pojem o nej. Dôraz kladie na byť namiesto mať: podľa jeho čítania Dogen berie Enkanovo „majú“ ako bližšie k „sú od prirodzenosti buddhovia“ a podľa frázy z Mikovho prekladu, ktorú účastník ocení, je stav buddhu stav byť bez, čo neskôr opisuje ako byť bez vecí, ktoré na seba vrstvíme. Dogen, tak ako ho Mike podáva, cituje Hyakujoa, že kázať „majú“ alebo „sú bez“ je urážkou Buddhu, Dharmy a Sanghy, no hovorí, že o buddha-prirodzenosti sa nedá hovoriť bez týchto fráz, a Mike ťažkosť s „mať“ vidí v predstave oddelenej veci, ktorú ja získam a potom ju mám. Príbehy o Hyakujoovi a Obakuovi to prenášajú do prítomného okamihu: podľa Mikovho čítania môžeme nájsť slobodu, ak svoje schopnosti radšej zahadzujeme, než budujeme, ale je to sloboda prítomného okamihu, nie trvalý stav, v jedinom svete, aký existuje, kde dvadsaťštyri hodín dňa sú „teraz, teraz, teraz, teraz“.

Pri Joshuovom „mu“ v koane o psovi Mike pridáva slová, ktoré nie sú v origináli, „Bez [akéhokoľvek pojmu buddha-prirodzenosti]“, lebo mu to dáva zmysel, a chápe Dogena tak, že pes aj buddha-prirodzenosť existujú bez akéhokoľvek pojmu, takže buddha-prirodzenosť nie je pojem. Pri Joshuovom „Existuje“ Mike chápe Dogena tak, že ide o skutočného psa tu, nie o existenciu učencov a teoretikov, takže ak pes existuje, existuje aj buddha-prirodzenosť a nemusí doň vstúpiť odinakiaľ, a budhistický pohľad, že skutočnosť alebo existencia je len v okamihu prítomnosti, nazýva zvláštnym pohľadom, ktorý nám pripadá dosť bizarný. Joshu hovorí, že hoci to spoznávame, nemôžeme si pomôcť a zamieňame si svoje myšlienky so skutočnou situáciou, a Mike dodáva, že taká je povaha myslenia a nemôžeme to zastaviť, ale môžeme si to všimnúť, a že Dogen navrhuje nehľadať stav bez tejto chyby, iba rozpoznať, aký je ľudský stav. V príbehu o dážďovke Mike chápe Dogena tak, že keď je červ prerezaný, jeden červ, ktorý existoval predtým, už neexistuje, a hovorí, že diskutovať o buddha-prirodzenosti v tomto príbehu neznamená diskutovať o buddha-prirodzenosti, ale o jej pojme, kým majstrova odpoveď je veľmi reálna a mohla úradníkovi, a nám, dať všimnúť si veľmi skutočnú a jednoduchú situáciu. Mike nadviaže na účastníkovo prirovnanie k Dogenovmu palivovému drevu a popolu a hovorí, že Dogen nás tým len sústreďuje na prítomnosť, kým my zvyčajne spájame minulosť a prítomnosť ako proces. V Mikovom podaní Dogen hovorí, že v okamihu, v ktorom žijeme, aj v okamihu, v ktorom umierame, buddha-prirodzenosť úplne prejavujeme a sme bez akéhokoľvek [pojmu] buddha-prirodzenosti, a že myslieť si, že existuje len dovtedy, kým je život, je príliš jednoduché.

Poslednú vetu kapitoly, že buddha-prirodzenosť je „obvyklá zmes myslenia, frustrácie a hlúposti, v ktorej žijeme“, Mike chápe tak, že konečná skutočnosť nie sú naše myšlienky, ale že zahŕňa všetko, aj naše myšlienky, a hovorí, že v prítomnom okamihu máme skutočné myšlienky, no vytvárame si s nimi scenáre, ktoré nie sú skutočnosťou. Hovorí, že budhizmus treba študovať na základe zazenu, lebo ak čítame opisy úžasných bytostí ako také a budhizmus študujeme na tomto základe, nikdy mu neporozumieme, a že vzťahovanie budhistických pojmov iba k iným pojmom nás môže urobiť veľmi šikovnými učencami, ktorí budhizmu nikdy neporozumejú. Mike hovorí, že pre Dogena je učenie sa zahadzovanie a stávanie sa buddhom zahodenie túžby stať sa ním, hoci priznáva, že takto nemyslí, keď chce prácu, a hovorí, že predstavu zahadzovania treba zahodiť ako prvú, čo nazýva hádankou, hoci to robíme. Toto predkladá ako svoje vlastné čítanie: zvolil „bez“, lebo mu to dáva zmysel, a necháva na poslucháčoch, aby posúdili, či to zmysel dáva aj im, hovorí, že nemôže skontrolovať vlastnú prácu, a žiada, aby mu povedali, keď je niečo obrátené naopak, a to, že vyzdvihol rozdiel medzi mať a byť, nazýva tým najlepším, čo zatiaľ dokáže. Za skutočnú hádanku označuje, že podľa Dogena má buddha-prirodzenosť aj ten, kto je uväznený v pojme buddha-prirodzenosti, a hovorí, že nemá poňatia, čo buddha-prirodzenosť je, no na otázku, či posledná veta znamená, že sa ňou nemusíme veľmi trápiť, odpovie, že sa nemusíme trápiť vôbec.