Bussho — 3. prednáška

Vo včerajšej prednáške, v príbehu o Nansenovi a Obakuovi, si myslím, že je to v poriadku, nie sú predsa len navzájom zamenení. Len Nansen sa Obakua na niečo pýta, takže to znie, akoby učiteľom bol Obaku, ale v skutočnosti je to naopak.

Dnes ráno začíname nový príbeh. Nasledujúce dva príbehy sú veľmi slávne kóany o psovi. V čínskom budhizme a v čase majstra Dogena sa o nich veľmi diskutovalo.

Istý mních sa opýtal majstra Joshu Jushina: „Povedali by ste mi, či pes (kushi) má, alebo nemá buddha-prirodzenosť?“

Majster Dogen cituje tento príbeh po čínsky. Keď teda predniesol svoj talk, prečítal by ho nahlas po čínsky; mnísi vedeli čínsky čítať aj rozumieť. V ďalšej vete vysvetľuje, čo tá čínština znamená.

Ujasnime si význam tejto otázky. Slovo kushi znamená v čínštine pes. Mních sa nepýtal, či pes má buddha-prirodzenosť, alebo či ju nemá. Pýtal sa, či majster Joshu naozaj rozumie budhizmu, alebo nie.

Majster Dogen hovorí, že za touto otázkou sa mních, ktorý sa pýta majstra Joshua, snaží zistiť, či majster vedel, o čom budhizmus je, alebo nie. V istom zmysle je to za všetkými našimi otázkami.

Majster Joshu tak stál pred zásadnou otázkou, ale zároveň mal možnosť stretnúť vynikajúceho pýtajúceho, takého kalibru, aký hľadal viac než tridsať rokov.

Majster Dogen teda považuje túto otázku za vynikajúcu: „Povedali by ste mi, či pes má, alebo nemá buddha-prirodzenosť?“ Majster odpovedal slávnym „mu“. V čínštine mu znamená nie; nemá; bez; nie; popretie. Ja som to preložil ako „bez“.

Majster odpovedal: „Bez [akéhokoľvek pojmu buddha-prirodzenosti].“

Samozrejme sa to vzťahuje na to, či pes má buddha-prirodzenosť, alebo nie. Ale majster vlastne nehovorí nie. Preto som to preložil, interpretoval takto:

Bez [akéhokoľvek pojmu buddha-prirodzenosti].“

Pes je bez akéhokoľvek pojmu buddha-prirodzenosti, dúfame. Takže má šťastný život.

Jeho jednoslovnú odpoveď možno študovať mnohými odlišnými spôsobmi. Môže predstavovať samotnú buddha-prirodzenosť, ktorá vyjadruje, že existuje bez [akéhokoľvek pojmu buddha-prirodzenosti], alebo psa, ktorý vyjadruje, že existuje bez [akéhokoľvek pojmu buddha-prirodzenosti], alebo pozorovateľa, ktorý vyjadruje, že pes existuje bez [akéhokoľvek pojmu buddha-prirodzenosti]. Môže nám trvať až do dňa, keď sa kameň zotrie, kým sa dostaneme k tomuto bez [akéhokoľvek pojmu buddha-prirodzenosti].

Pridal som slová, ktoré nie sú v origináli, aby som sa to pokúsil vysvetliť. Majster Dogen hovorí, že odpoveď je nejednoznačná, pretože povedal iba mu, čo je mu? Jeho odpoveď nemá podmet. Majster Dogen hovorí, že podmetom by mohla byť buddha-prirodzenosť; buddha-prirodzenosť existuje bez buddha-prirodzenosti. Podmetom by mohol byť pes; pes existuje bez buddha-prirodzenosti. Podmetom by mohol byť pozorovateľ, ktorý hovorí, že pes existuje bez buddha-prirodzenosti. A je to veľmi ťažká otázka, ktorej pochopenie nám môže trvať veľmi dlho, kým sa kameň nezotrie, aby sme zachytili, čo toto „bez“, čiže mu, znamená. Ale ak mu interpretujeme ako bez, moja interpretácia má vyjadriť to, čo majster povedal, a tu interpretujem toto slovo mu celou vetou: majster povedal „nie, ty hlúpe stvorenie, pes nemá o buddha-prirodzenosti žiadnu predstavu, je to len pes“. A „áno, pretože nemá o buddha-prirodzenosti žiadnu predstavu, je to práve buddha, takže buddha-prirodzenosť má“. Všetko zabalené do jedného slova.

Otázka: Pýta sa aj: „Čo rozumiete pod buddha-prirodzenosťou?“

Mike: Majster Joshu je?

Otázka: Jedným slovom vyjadruje, ako chápe, čo buddha-prirodzenosť je.

Mike: Môžeme teda povedať, že buddha-prirodzenosť je bez, čiže byť bez. A použil som slovo „bez“, čo je dosť nezvyčajný preklad slova mu, pretože ak sa vrátime na začiatok kapitoly, ktorú sme prechádzali minulý rok, majster Dogen hovorí o buddha-prirodzenosti ako o „byť bez“, teda že buddha-prirodzenosť je stav, v ktorom sme bez všetkého, čo vrstvíme jedno na druhé a na seba samých. Inými slovami, jednoduchá ľudská bytosť je bytosťou vo svojom prirodzenom stave, ako dieťatko, ako pes. Bez čohokoľvek pridaného sme buddha, takže máme prirodzenosť buddhu. To je jeden z dôvodov, prečo som dal bez. Myslím, že „bez“ je ako význam slova mu ešte tak prijateľné.

Otázka: Takže sunyata je doslova „stav bez čohokoľvek“.

Mike: Môžeme to tak povedať, áno. Sunyatu môžeme preložiť ako „stav, ktorý je bez“. Doslova to znamená prázdny; holý; neúrodný; pustý; bez čohokoľvek navyše. Všetko toto opisuje niečo, čo nemá nič navyše. Takže je celkom pekné použiť slovo bez. „Prázdny“ vyvoláva všelijaké predstavy. Čoho je prázdny? Ale ak niekto povie, že je bez všetkého, môžeme sa len zamýšľať nad tým, čo tým myslí.

Otázka: Existuje veľa podobných kóanových príbehov, kde učiteľ ukazuje veľmi priamo na to, čo sa deje práve teraz, a to je dôvod, prečo, zdá sa, že práve tento otvára celé jadro filozofickej diskusie, je to ten, ktorý väčšina ľudí študuje.

Mike: Predpokladám, že v tom čase nevyvolal až toľko filozofickej diskusie. Ale keď ho čítame, chceme o ňom hovoriť, pretože je taký nejednoznačný, alebo sa tak aspoň javí.

Otázka: Existuje obrovská tradícia podobného nehovorenia, pojmových vecí, ktoré akoby šli rovno priamo sem.

Mike: Takže toto boli skutočné… predpokladáme, že to boli skutočné príbehy o skutočných rozhovoroch medzi skutočnými ľuďmi, a také skutočné rozhovory sú, však? Niekedy odpovieš slovami, niekedy možno jednoducho odídeš, niekedy povieš niečo iné.

Otázka: Keď povedal mu, malo by to vtedy taký istý zenový kultúrny význam, ako má pre nás teraz, alebo by to bolo čerstvé použitie slova?

Mike: To je otázka. Nikdy som nežil v Číne 11. storočia a nehovorím stredovekou čínštinou, ale keby mi niekto povedal mu, neviem, ako…

Otázka: No, dnes je mu synonymom kultúry zenu, existuje …

Mike: Áno, no to je všetko nezmysel.

Otázka: No, možno áno, ale prevládal ten nezmysel ešte v tom čase?

Mike: No, toto je tá otázka, takže sa musíme opýtať, či majster hovoril niečo nesmierne hlboké, pričom my melieme o nicote nicoty a podobne, dáva nám to zmysel? Alebo ak nám to nedáva zmysel, čo mohol hovoriť? Čo mohol hovoriť o psovi a buddha-prirodzenosti, čo by mi dávalo zmysel? A preto som napísal „bez“, pretože mi to dáva zmysel. Dal som tomu zmysel pre seba a vy musíte posúdiť, či to, čo som napísal, dáva zmysel vám, alebo či radšej uprednostňujete niečo od niekoho iného.

Otázka: Vôbec nie.

Mike: No, môžete si prečítať mnoho komentárov k tomuto kóanu od rôznych ľudí, ktoré vás zavedú do neznámych oblastí.

Otázka: Dogen by si bol vedomý (aware) tejto techniky drastického krátenia kóanových príbehov na tieto jednoslovné podstaty.

Mike: Myslím, že to bola povaha možno čínskeho učenia. Mám ten pocit. Sú dosť strohé.

Otázka: Trochu by to znížilo jeho význam, keby to bola ustálená fráza, ako „katsu“ alebo niečo podobné, v kultúre zenu tej doby, samozrejme, že by to nemalo ten význam, ktorý ste do toho vložili.

Mike: Nehovoril bezvýznamné slovo, však viete… nehovoril „múú“! Nehovoril, však viete: „má pes buddha-prirodzenosť?“, „lampáše visiace na borovicách“. Hovoril niečo, tak čo to bolo? Hovoril „nie“? Áno, hovoril nie. Čo ešte hovoril? Čo hovoril o psovi? Má pes buddha-prirodzenosť? Musíme čítať o kúsok ďalej.

Otázka: Pozerám sa cez nesprávny koniec ďalekohľadu, historicky do toho vkladáme všetok tento význam. Odpovedali ste na moju otázku.

Mike: Ó, dobre. Tak poďme o kúsok ďalej.

Mních sa pýta: „Ale hovorí sa, že všetky bytosti plne prejavujú buddha-prirodzenosť vo svojej existencii, tak prečo hovoríte, že pes je bez?“

Mních je zmätený.

Jeho otázka naznačuje, že ak by ľudské bytosti boli bez [akéhokoľvek pojmu buddha-prirodzenosti], potom je jasné, že by aj buddha-prirodzenosť existovala bez [akéhokoľvek pojmu] a pes by teda tiež mohol existovať bez [akéhokoľvek pojmu buddha-prirodzenosti].

Inými slovami, keby sme neboli takí pojmoví, nebolo by žiadneho problému.

Mních pokračoval: „Čo si myslíte o mojej myšlienke? Prečo by sa buddha-prirodzenosti psa malo dať nové meno ‚bez‘?“

Alebo prečo dávate meno bez, prečo nazývate buddha-prirodzenosť psa „mu“? Mníchova otázka je svojím spôsobom dosť hlboká.

Joshu odpovedal: „Pretože máme mentálny pohľad, ktorý sa formuje z našich minulých skúseností.“

To znamená presne to, čo hovorí: máme mentálny pohľad, ktorý sa formuje z našich minulých skúseností. Takže spôsob, akým o veciach premýšľame, sa formuje z našej minulej skúsenosti. Sme všetci ľudské bytosti a sme uviaznutí v premýšľaní o tom, či pes má, alebo nemá buddha-prirodzenosť, alebo či je mu správne slovo, alebo nie. To je činnosť ľudských bytostí. Ale keby sme neboli takí, potom by pes mohol byť šťastne bez buddha-prirodzenosti a buddha-prirodzenosť by nemusela byť pojmovo uchopená.

Tento výraz znamená, že dôvod, prečo diskutujeme o tom, či existuje, alebo nie

To je buddha-prirodzenosť…

je ten, že máme mentálny pohľad, ktorý sa formuje z našich minulých skúseností,

Keďže sa svojho myslenia nevieme zbaviť, pretože sa v nás budovalo od detstva, diskutujeme o tom, či pes má, alebo nemá buddha-prirodzenosť.

ale napriek tomu, že náš pohľad je takýto, pes existuje bez [akéhokoľvek pojmu buddha-prirodzenosti] a buddha-prirodzenosť existuje bez [akéhokoľvek pojmu buddha-prirodzenosti].

Majster Dogen sa teda snaží objasniť, že všetko súvisí s naším pojmovým uchopovaním. Aj keď môžeme pojmovo uvažovať o tom, či pes má, alebo nemá buddha-prirodzenosť, pes existuje bez akýchkoľvek pojmov a buddha-prirodzenosť existuje bez akýchkoľvek pojmov. Tým teda hovorí, že buddha-prirodzenosť nie je pojem. Keď na ňu dáme slovo, stane sa pojmom, ale je to niečo za hranicou pojmov.

Nikdy nemôžeme použiť svoj mentálny pohľad, formovaný z minulých skúseností, na pochopenie prirodzenosti psa, takže ako by sme potom mohli pochopiť buddha-prirodzenosť psa?

A je to pravda, máme sklon pozerať sa na psov a zvieratá a hovoriť, že sú sladké, je to zlatíčko, je malé, robí túto činnosť z tohto dôvodu. V prírodopisných programoch opisujú správanie zvierat a uvádzajú dôvody tohto správania: „a teraz veverička beží hore stromom, aby uskladnila oriešok, ktorý vytiahne neskôr počas roka.“ Znie to, akoby veverička všetko toto premýšľala. Nemyslím si, že veverička toto všetko premýšľa. Hovoríme „ach, ten pes vyzerá šťastne“ a tak ďalej. Ale prirodzenosť zvieraťa nemôžeme opísať svojím mentálnym pohľadom.

Otázka: Môžeme opísať ľudskú bytosť?

Mike: Á, to je otázka.

Otázka: Zdá sa, že veveričky aj tak zabudnú tri štvrtiny svojich orieškov.

Mike: Potom môžeme povedať, že veveričky sú veľmi zábudlivé zvieratá, a vnútiť im niečo iné. Ale myslím, že ani nezabúdajú, ani si nepamätajú, jednoducho svoje oriešky vyhrabú, alebo ich nevyhrabú.

Otázka: Problém byť človekom je, že naše myslenie funguje rozpojene od toho, ako fungujeme. Takže robíme veci hlavou veľmi podvedome podmieňujúcim spôsobom.

Mike: A snažíme sa to všetko upratať, obzvlášť sa snažíme upratať správanie iných ľudí, snažíme sa ich prinútiť, aby boli konzistentní, aby mali konzistentné pohľady a hovorili konzistentné veci, áno.

Či sa už snažíme zbaviť vrodenej dvojakosti, alebo sa snažíme obe strany zjednotiť, ľudský stav je len neustála činnosť mentálneho pohľadu, ktorý sa formuje z našich minulých skúseností.

Majster Dogen teda hovorí, že v ľudskom stave je vrodená dvojakosť a môžeme sa jej pokúsiť zbaviť, alebo ju zjednotiť, ale takí sme. Takže ak máme predstavu, že vo svojej mysli dokážeme zjednotiť obe strany našej prirodzenosti, nikdy sa nám to nepodarí. Niektorí ľudia sa pýtajú, aký má zmysel takto donekonečna diskutovať o budhizme, prečo jednoducho necvičíme zazen? To je skvelý nápad, tak teda choďte. Ale tí, ktorí to hovoria, majú veľmi ťažké jednoducho cvičiť zazen, pretože majú otázku. Kým máme otázku, máme mentálny pohľad. Takže sme vlastne uviaznutí. Tým sa tento príbeh končí.

Ďalší príbeh je o tom istom majstrovi Joshuovi a o tej istej téme.

Iného dňa sa mních majstra Joshua spýtal: „Povedzte mi už konečne, má pes buddha-prirodzenosť, alebo nie?“ Táto otázka sa zdá naznačovať, že mních viedol s majstrom Joshuom akýsi spor, a z toho vidíme, že tvrdenia a otázky o buddha-prirodzenosti tvorili súčasť každodenného života našich predkov v ich chrámoch.

Nevieme teda, či ide o toho istého mnícha, ale majster Dogen predpokladá, že možno ten istý mních viedol dlhší rozhovor o buddha-prirodzenosti, a je celkom rád, že ľudia diskutovali o veciach do podrobností. Tentoraz však Joshu dáva inú odpoveď.

Joshu povedal: „Existuje [práve tak, ako je]“

Existuje je „u“. U a mu sú protiklady. U ako jednoslovná odpoveď je opäť veľmi nejasné. Čo existuje? Kde to existuje? Môžeme to interpretovať tak, že Joshu hovorí, že áno, pes buddha-prirodzenosť má, alebo že pes existuje práve tak, ako je, bez akejkoľvek súvislosti s buddha-prirodzenosťou, všelijaké veci. Ak to bol ten istý mních, musel byť veľmi zmätený.

Význam Joshuovho „Existuje“ nie je existencia, ako ju opisujú učenci a teoretici, a nie je to filozofická existencia, akú majú na mysli sekty, ktoré študujú existenciu.

Existuje množstvo budhistickej teórie o existencii, Buddha mal údajne povedať niečo o neexistencii alebo nie-existencii. Ale majster Dogen hovorí, že existencia, o ktorej diskutujeme, nie je skutočná existencia, je to predstava v našich hlavách. Takže môžeme povedať „existuje“ a môžeme diskutovať o existencii ako o abstraktnom pojme, ale nie o tomto. Joshuovo „existuje“ nie je abstraktné „existuje“.

Je to existencia, ktorú učil Buddha. To, čo Buddha myslel existenciou, je to, čo Joshu myslel slovami „Existuje“. Joshu slovami „Existuje“ myslel, že pes existuje. A keďže pes existuje, existuje buddha-prirodzenosť.

Takže niečo skutočné, tu je skutočný pes. Mníchova otázka „má pes buddha-prirodzenosť“ je druh abstrakcie. Joshu tentoraz hovorí, že tu je skutočný pes – „tu je skutočný pes, o čom to hovoríš? Tu je skutočný pes, skutočný pes existuje!“ A majster Dogen hovorí, že ak existuje skutočný pes, potom existuje buddha-prirodzenosť. Niečo existuje za hranicou pojmu, ale pojem neexistuje. Majster Joshu popiera akési pojmové uchopenie psa, ale potvrdzuje niečo skutočné o psovi.

Mních povedal: „Už existuje. Ale prečo musí buddha-prirodzenosť vstúpiť do tejto zvieracej podoby?“

Ďalšia šikovná otázka: „dobre, takže tu je pes, ale prečo musí do toho prichádzať buddha-prirodzenosť?“

Kňazove slová vyvolávajú otázku, čo znamená už existuje; či to znamená, že pes existuje teraz, alebo že existoval od minulosti. Hoci sa už existuje zdá znamenať to isté ako všetky ostatné existuje, je jasné a stojí samo o sebe. Ak už existuje, musí do toho odniekiaľ vstúpiť? Nebolo to len nedbalé myslenie, keď sa pýtal, prečo musí vstúpiť.

Je to dosť komplikované. Mních chce vedieť, ak pes už existuje, prečo musí buddha-prirodzenosť vstúpiť do zvieracej podoby? Hovorí teda: prečo musia byť dve veci, buddha-prirodzenosť a zviera, pričom buddha-prirodzenosť vchádza do zvieraťa. Majster Dogen hovorí, že by sme sa mali pozrieť na to, čo znamená „existuje“. Znamená to, že pes existuje tu, alebo že existoval od minulosti? Je to zvláštny budhistický spôsob pohľadu na svet, ktorý hovorí, že skutočnosť alebo existencia je iba v okamihu prítomnosti. A nám sa to zdá dosť bizarné, aj keď môžeme povedať „ach, áno, áno, čítal som to, to je pravda“, ale veriť, že existencia je iba v okamihu prítomnosti, je vlastne veľmi bizarné, pretože máme veľa investovaného do svojich ja, do svojej minulosti a do svojej budúcnosti. Ale kde je moje ja a kde je moja minulosť, kde je moja budúcnosť? Je to hádanka, však? Mohli by sme povedať, že celá moja minulosť je tu v prítomnosti, preto sa môžem dostať k spomienkam na ňu, a určite celá moja budúcnosť je tu v prítomnosti, pretože nič z nej sa ešte nestalo, sú to myšlienky a možnosti v prítomnosti. Takže v budhistickom spôsobe myslenia povedať, že pes existuje, znamená, že pes je jednoducho tu, jednoducho skutočný. A ak je jednoducho tu a jednoducho skutočný, je nemožné, aby niečo, čo sa volá buddha-prirodzenosť, prišlo odniekiaľ inde a vošlo do psa; to hovorí majster Dogen.

Otázka: Má mŕtvy pes buddha-prirodzenosť?

Mike: Má mŕtvy pes mŕtvu buddha-prirodzenosť? Nechajte ma o tom porozmýšľať… Kde je ten mŕtvy pes? Ó, ten nemá, nie. Takže to znie veľmi komplikovane a ako veľmi starostlivé rozoberanie niečoho veľmi jednoduchého. A môžeme sa čudovať, prečo sa vlastne rozprávali o psovi a buddha-prirodzenosti.

Otázka: Je to veľmi radikálny spôsob rozprávania o kóanových príbehoch, však, pretože pýtajúci sa je zvyčajne tak trochu chudák, s ktorým sa nezaobchádza práve jemne. Zatiaľ čo majster Dogen akoby pýtajúcemu sa priznával rovnocennosť.

Mike: Áno, presne tak, to robí často. Za tým teda hovorí, že to môže znieť ako veľmi diskutovaná a otrepaná téma, ale boli tam dvaja skutoční ľudia, ktorí diskutovali o niečom skutočnom a dôležitom. A môže sa nám zdať, že nie je také skutočné a dôležité diskutovať o tom, či pes má niečo, čo sa volá buddha-prirodzenosť, alebo čo buddha-prirodzenosť je – je tu, teraz? Prišla odniekiaľ inde? Znie to ako veľmi filozofické a únavné cvičenie. Ale na druhej strane zámerom budhizmu je vytvoriť teóriu alebo filozofiu, ktorá súhlasí s tým, aká skutočnosť naozaj je. A skutočnosť naozaj nie je taká, ako svet interpretujeme. Hoci náš spôsob interpretácie sveta nám väčšinou funguje, niekedy nefunguje a nevšímame si to. Vzdelávame sa v spoločnosti a vyrastáme tak, že žijeme v spoločenských skupinách s pravidlami, hodnotami a morálkou, a nevšímame si, že všetky sú vytvorené ľudskými bytosťami a že v skutočnosti niekedy nefungujú, vo veľmi malých ohľadoch. A všetky tie malé, podvedomé spôsoby, ktorými sa začleňujeme do konštrukcie, ktorú sme si sami vytvorili, spôsobujú nešťastie, stres a zmätenie. Takže budhistickou úlohou je nájsť spôsob, ako hovoriť o skutočnosti tak, aby zodpovedal skutočnosti. Ale najprv nevieme, čo skutočnosť je; keď cvičíme zazen, všimneme si bizarnú povahu toho, čo skutočnosť je a kto sme. Potom sa pokúsime vytvoriť teóriu.

Otázka: Mohli by rovnako dobre diskutovať o kameni ako o psovi?

Mike: Áno, teoreticky môžeme povedať, že mohli diskutovať o kameni, ale v skutočnosti to boli dvaja skutoční ľudia a diskutovali o psovi. Keby dvaja iní skutoční ľudia diskutovali o kameni, mohli by sme sa rozprávať aj o tom, čo povedali.

Otázka: Na začiatku tohto príbehu majster Dogen hovorí, že majster Joshu bol rád, že našiel takú otázku. A príbehy o žiakoch, ktorí pristúpia k učiteľovi a zhodia ho zo sedadla, vyliezu na sedadlo, je to príklad toho, že žiak buď učiteľovi ukazuje svoje porozumenie, alebo sa žiak snaží zistiť, či učiteľ rozumie, vypytuje sa učiteľa, otriasa učiteľom? Alebo je to oboje?

Mike: Myslím, že oboje. Situácia učenia je veľmi zaujímavá. Majster Joshu bol rád, pretože sa ho niekto opýtal naozaj dobrú otázku a dal mu príležitosť o nej hovoriť. A keď mu dal príležitosť o nej hovoriť, mohol to vysvetliť nielen tomu, kto sa pýtal, ale aj sebe. Takže dostať otázku od niekoho je príjemné, dostať otázku od niekoho, kto sa naozaj snaží niečo vyriešiť, je veľmi príjemné. Mať úprimnú otázku je pre učiteľa skvelé, pretože bez akýchkoľvek otázok nemôžete nič povedať.

Otázka: Môžem sa opýtať, Mike? Keď ste preložili mu ako bez a John spravil spojenie so sunyatou, dalo by sa to isté povedať pri pohľade na tento príbeh v súvislosti s formou, a, mal by som vedieť, ktorá je to sútra, ale…

Mike: Práve sme ju odriekali, len sme ju odriekali v stredovekej japončine, takže nerozumieme, čo sme robili.

Otázka: Dve odpovede, ktoré tu boli dané, je to tak, že, mám pravdu, keď si myslím, že prázdnota a forma sú to isté, hoci sa zdajú byť protikladné?

Mike: Môžeme povedať niečo, čo nie je ani prázdnota, ani forma. Takže niečo, čo buddha-prirodzenosť ani má, ani nemá. Niečo uprostred. V budhizme sme vždy uprostred, je to stredná cesta. Majster Joshu teda dáva dve zdanlivo protikladné odpovede a skutočnosť je uprostred. Kde sme to skončili?

Joshu povedal: „Pretože hoci to rozpoznávame, nemôžeme si pomôcť a zamieňame si svoje myšlienky so skutočnou situáciou.“

Á, tu to je, presne. Toto je Joshuova pokračujúca odpoveď na mníchovu otázku „prečo musí buddha-prirodzenosť vstúpiť do tejto zvieracej podoby?“ A Joshuova odpoveď je: pretože hoci to vieme, nemôžeme si pomôcť a myslíme, a myslíme si, že naše myšlienky sú skutočné.

Tento výraz sa v bežných spoločnostiach používa už dlho, ale teraz ho majster Joshu používa na vyjadrenie skutočnej situácie.

Čínske slová, ktoré majster Joshu použil, boli bežné príslovie.

Hovorí, že hoci vidíme skutočnú situáciu, nemôžeme si pomôcť a skresľujeme skutočnosť. Veľmi málo ľudí tomu môže veriť. Je ťažké pochopiť, ako môže vstúpiť, a majster Joshu naznačuje, že slovo nie je ani potrebné. Ak chceme dosiahnuť jednoduchý vyvážený stav, dokážeme to bez svojho tela v tomto okamihu? A hoci tento vyvážený stav nemôžeme opísať slovami, je to stav, v ktorom sme vo svojom tele.

Hovorí teda o buddha-prirodzenosti v tele psa.

Ak si zamieňame svoje myšlienky so skutočnosťou, zvyčajne nie sme celkom vo svojom tele,

A keď premýšľame a sme stratení vo svojich myšlienkach, svet, v ktorom premýšľame, sa pre nás stáva skutočným a nevšímame si svet pred nami.

a nebyť celkom vo svojom tele zvyčajne znamená, že si zamieňame svoje myšlienky so skutočnosťou. Zdá sa, že rozpoznávanie a mýlenie sú to isté. Pamätajte, že rozpoznať omyl práve keď ho robíme, je okamihový čin, a práve tento okamihový čin sa opisuje slovom vstúpiť.

Toto sú veľmi ťažké vety. Majster Dogen naznačuje, že existuje ľudský stav a ľudský stav je taký, že si zamieňame svoje myšlienky so skutočnosťou. Ale tento ľudský stav je sám okamihový, a tak môžeme byť ľuďmi, nemusíme sa snažiť nájsť nejaký stav, v ktorom si nezamieňame svoje myšlienky so skutočnosťou, stačí rozpoznať, aký je ľudský stav. Ak niekto hovorí, že by sme sa mali zbaviť myslenia, a snažíme sa nikdy nemyslieť, skončíme tým, že sa zbláznime. V niektorých výcvikových chrámoch v Japonsku to robia, naučili sa, že stav budhizmu je nemyslenie, tak nechajú mníchov vyskočiť z postele o pol štvrtej, hnať sa hore-dole chodbami s mokrými uterákmi, potom skočiť do zazenu, nemyslieť, potom robiť niečo iné, a mnísi takto trénujú, aby vylúčili akýkoľvek čas, keď môžu myslieť. A po dvoch rokoch sú takí vyčerpaní, že odídu z chrámu so svojimi osvedčeniami a vrátia sa do svojich chrámov, ktoré prevzali po otcoch, nainštalujú si chladničku a televízor, naplnia chladničku šesťbaleniami piva a pomyslia si: „vďaka bohu, všetky tie výcvikové veci sú za nami, teraz sa môžem pustiť do zarábania peňazí na pohreboch.“ Nemôžeme prestať myslieť, nemôžeme prestať zamieňať si svoje myšlienky so skutočnosťou, taká je povaha myslenia, ale môžeme si to všimnúť, môžeme rozpoznať, aký je ľudský stav.

Otázka: Môžem sa k tomu vrátiť: sme vo svojom tele, ako to vyjadruje? Ten obraz, sme v…?

Mike: Budem sa musieť pozrieť do originálu, aby som na to odpovedal.

Otázka: Chcem vedieť, ako to bolo vyjadrené.

Mike: Chcete vedieť japonskú konštrukciu? Nedá sa vyjadriť slovami, preto sa majster Dogen prepol späť na analytický spôsob rozprávania. Môžeme sa toho zbaviť, môžeme prepínať sem a tam, ako v zazene, môžeme prestať myslieť a môžeme snívať za bdenia, v živote je to rovnaké. Nemôžeme sa zbaviť jedného stavu a mať vždy ten druhý. Opisuje „sme vo svojom tele“, to je dualistické, ale ako inak to môžeme opísať? My-telo-v.

Otázka: Je to to isté ako „má pes buddha-prirodzenosť“, naznačuje to, že jedna vec má druhú. Mohli by ste povedať, že pes je buddha-prirodzenosť, to je menej dualistické.

Mike: Správne, to povedal včera. Môžete pokračovať, však viete, môžete povedať, že pes je buddha-prirodzenosť, ale to sú stále dve veci. Ako sa teda z toho dostaneme? No, čo tým hovorí, je: poďme… Majster Joshu hovorí, že naše mentálne pohľady sa vždy formujú z našich minulých skúseností, to je ono, tak som bol vychovaný, aby som myslel dualisticky.

Okamihový čin v prítomnosti spája mňa aj svet. Zároveň sa nemožno vyhnúť bežným situáciám každodenného života.

Takže tu to máme. Veľa ľudí chce študovať budhizmus a dosiahnuť osvietenie, chcú sa vyhnúť bežným situáciám každodenného života a vstúpiť do nirvány. Veľa šťastia im.

A navyše, náš predok, majster Ungo, povedal, že už keď začneme študovať veci na okraji budhizmu, prijali sme mylný prístup.

Nemôžeme sa svojmu omylu vyhnúť.

Dlho sme sa dopúšťali chyby, že sme napoly študovali veci na okraji budhizmu, a dni sa predĺžili na mesiace. Takáto môže byť situácia s diskusiou o tom, ako pes vstupuje do svojej zvieracej podoby. Hoci máme mentálny pohľad, ktorý sa formuje z našich minulých skúseností, práve v tomto okamihu máme buddha-prirodzenosť.

Je to teda skutočná dichotómia. Majster Dogen trvá na tom, že máme buddha-prirodzenosť uprostred svojich mentálnych skúseností, mentálnych pohľadov. Snažíme sa udržať v mysli dve veci naraz a nedokážeme to. Nájsť strednú cestu je stredobodom budhizmu.

Otázka: Je buddha-prirodzenosť pojem na opis situácie bez pojmov?

Mike: Áno, môžeme to tak povedať.

Otázka: Pes sa naháňa za chvostom.

Mike: Áno, naháňame sa za svojimi chvostmi. Majster Dogen však túto činnosť naháňania sa za chvostom vždy veľmi podporuje. Tým tento konkrétny príbeh končí, takže tu skončím.

Otázka: Hovorí tu niečo, čo je veľmi ústredné v tom, čo učíte, a v Shobogenzo som sa s tým doteraz nestretol: „okamihový čin v prítomnosti spája mňa aj svet“

Mike: Možno som si to vymyslel.

Otázka: Hovorí to Dogen aj inde v Shobogenzo?

Mike: Áno. Ale to sú moje slová. Ak sa pozrieme do druhej knihy, môžeme vidieť, aké boli slová Mikea Crossa, a môžeme sa vrátiť a pozrieť, čo Dogen napísal po čínsky. Myslíte tento citát? „Čin oslobodenia sa od tela a práve okamih obsiahnutia obsahuje seba a obsahuje iných ľudí.“ To je to, čo tam stojí, ja som to interpretoval. Takže „obsahuje seba a obsahuje iných ľudí“ naznačuje jednotu mňa a sveta. To mi hovorí.

Otázka: Zdá sa, že sa usilovne snaží niečo vyriešiť, ide však o to, že vy to nevyriešite, nedá sa to.

Mike: Zvýrazňuje ľudský stav, stav, v ktorom všetci sedíme dookola a diskutujeme o niečom, čo nás zaujíma, potom si pomyslíme „prečo to robíme?“ Potom odídeme, potom sa vy všetci vrátite! Toto je piaty rok, čo to robíme. A ja sa vrátim a robím to. Takže, viete, ľudský stav je veľmi zvláštny, však? Celá táto komplikovaná teória a čudujeme sa, načo je, potom ideme a sadneme si tam a snažíme sa prestať myslieť, aj keď myslíme. Potom sa ženieme naokolo, sekáme a ukladáme drevo, potom spolu jeme jedlá, vrátime sa k normálnemu životu, potom prídeme sem nasledujúci rok… Je to trochu bizarné, však, ten ľudský stav? Ľudské bytosti… sme len malé zvieratká s našimi malými zvyklosťami. Pamätám si, ako som sa raz prechádzal v horách v Japonsku, sadol som si na malú rímsu na obed a pri jedení sendvičov som si všimol mravca. Mravec zdvihol omrvinku z môjho sendviča, položil si ju na chrbát a vydal sa na dlhú cestu, ktorú som sledoval niekoľko minút, obišiel to celé dookola a vrátil sa takmer tam, odkiaľ vyšiel, a zliezol do diery s omrvinkou z mojich sendvičov. Pomyslel som si: „mám tieto sendviče, ktoré nosím na chrbte, a idem od vlakovej stanice, blúdim kopcami, aby som sa vrátil na to isté miesto a nastúpil znova do vlaku!“

Aký zvláštny svet!

Ďakujem.