Bussho — 4. prednáška

Jane počas prestávky na čaj spomenula, že Gautama Buddha povedal, že budhizmus nie je asketizmus, hoci niekedy to tak pôsobí, keď v dojo znášame bolesť. Je to pravda, ale je to zvláštne: situácia, v ktorej sa donútime niečo vydržať, je veľmi zaujímavá. A v dojo sa naozaj nútime bolesť vydržať.

Spočiatku hovoríme, že nás k tomu núti vedúci, ale ja som nikdy nikomu nepovedal, aby to vydržal, takže do istej miery môžeme zodpovednosť preniesť: kto nás núti toto vydržať? Môžeme ju hodiť na niekoho iného.

Ale nakoniec sa k tomu nútime sami. Niekedy sa dokážeme prinútiť vydržať priveľa; sedenie v zazene by nemalo byť také bolestivé, že sa hojdáme dopredu a dozadu a čakáme na zvon. Ale ja som to robil, robí to každý, tak prečo to robíme? No, myslím, že tých posledných päť minút akéhosi pekla vydržíme preto, že nechceme nikoho rušiť, myslíme si, že je to len päť minút, a tak to chceme dokončiť. A keď sa to podarí, máme príjemný pocit: len čo zazvoní zvon, všetko utrpenie zrazu zmizne. Ale desať sekúnd pred zvonom to môže byť muka.

Ale nejako to nie je asketizmus v zmysle, aký mal na mysli Gautama Buddha; ten osem rokov študoval asketizmus, aby si odopieral telesné pohodlie a dosiahol duchovný stav. A my zvyčajne bolesť v dojo vydržíme buď preto, aby sme dosedeli sedenie do konca, alebo sa niekedy nevedome chceme urobiť silnejšími či sa disciplinovať. Nie je to nič iné ako chôdza alebo, v mojom prípade, horolezectvo. Ľudia si myslia, že… Kedysi som ľuďom ukazoval fotky z himalájskej expedície, na ktorej som bol, a hovorili, ako nádherne to vyzerá, aká krása krajiny, aké to muselo byť úžasné. V skutočnosti to bolo peklo. Ale bolo to aj skvelé. Tak prečo sa vystavujeme takejto bolesti? Myslím, že sa tým rozvíja naša schopnosť veci vydržať a to samo osebe je veľmi užitočné.

V japončine je veľmi bežná fráza „gaman suru“, čo znamená „vydržať“. Myslím, že vydržať veci patrí k japonskej povahe. Už samotný akt, že sa prinútime sedieť, keď nás bolí, rozvíja akúsi schopnosť veci vydržať. V mojom prípade som si tým istý; pokračovať tých posledných pár metrov alebo posledných desať minút považujem za nesmierne cenné.

Nikto nás však nenúti sedieť cez bolesť, ak ju nedokážeme zniesť. A ak máte naozaj silnú bolesť, potichu vstaňte a choďte von, prejdite sa alebo si sadnite vonku na múrik; mne to neprekáža a myslím, že nikomu inému by to neprekážalo. Takže sa nevystavujte peklu, ale zároveň som si istý, že všetci zvládneme viac, než sme čakali. Nie je na tom niečo z interakcie rodiča a dieťaťa, Harry? Jedna naša časť je prísny rodič a druhá akési plaché dieťa. Cíti sa to tak, že môj rodič hovorí môjmu dieťaťu, aby zostalo na vankúši.

Otázka: Existujú akési štandardy, však, keď počujete, že ľudia to robia pol hodiny, a vy prestanete, máte pocit, že ste sa vzdali, nielen teraz, ale aj do budúcna.

Mike: Presne tak, áno, má to mnoho stránok. Ale netvrdím, že máte vstať a odísť po 25 minútach; hovorím len, že to nie som ja, kto vás zastavuje, to je všetko. A myslím, že nás nezastavuje nikto iný. Ale súhlasím s tým, čo hovoríte, že z toho máme istý prínos a že to stojí za to.

Otázka: Stále nás uisťujete, že s cvičením je to čoraz ľahšie.

Mike: No áno, lebo bolesť čiastočne pochádza z tuhých šliach, nie sme zvyknutí takto sedieť.

Otázka: Takže ste vôbec nijakú bolesť nezažili?

Mike: Teraz mám strašnú bolesť, pochádza zo sedenia v zazene. Ale súvisí to so zvláštnou povahou mojich bedrových kĺbov, sú príliš pohyblivé, takže hlboké svaly vzadu musia držať bedrový kĺb na mieste. Mám ten problém.

Otázka: Je v tom niečo, teda to je celé, telesná stránka a je tu aj mentálna. Všimol som si, že bolesť je obrovská, ja myslím na to, čo budem robiť v pondelok, a bolesť je preč. Je tu celá akási mentálna oblasť. Potom myšlienky odídu a ja si poviem: „ach, moje bedro“. Je tu rovnováha medzi tým dvojím.

Mike: Ach áno, v takom prípade takúto bolesť vydržať môžeme. Ale niekedy je tu silnejšia bolesť a tú vydržať nemusíte. Je to bolesť, ktorá nepominie a je taká silná, že nemôžete myslieť na nič iné než na bolesť, a to sa niekedy stáva. Takže, viete, ak potrebujete prestávku, dajte si ju.

Otázka: Bál som sa, že si ubližujem; bolesť je predsa o tom, že telo ťa varuje, aby si sa nepoškodil, nie? Teraz, keď som to už dosť robil, neverím, že si ubližujem.

Mike: Nemyslím si, že bolesť je vždy znamením tela, že si ubližujete. Atléti sa hnajú za svoje hranice, ide o ovládanie bolesti na najvyššej úrovni, či ste bežec, alebo jazdíte na bicykli v Tour de France.

Poďme na Bussho? Harry mi na konci minulého talku povedal: „Má úhor buddha-prirodzenosť?“ A ja som povedal, že je to príliš šmykľavá otázka, tak som neodpovedal. Ale ďalší príbeh je o dážďovke, takže sa z toho nevykrútime.

(Stonanie)

Jiku, ktorý bol vládnym úradníkom a študoval u Majstra Chosa Keishina, sa opýtal svojho majstra: „Ak prerežeš dážďovku na dve časti a obe sa ešte hýbu, ktorá časť má buddha-prirodzenosť, zaujímalo by ma?“ Majster odpovedal: „Žiadne ilúzie!“ Úradník odvetil: „Ale ak sa obe polovice ešte hýbu…?“ Majster odpovedal: „Je to len telesná energia červa, ktorá sa ešte úplne nerozptýlila.“

Celkom jednoduchý príbeh. Odpovede sú v istom zmysle celkom jasné. Vládny úradník položí takmer zábavne hlúpu otázku a majster povie „žiadne ilúzie“. Majster Dogen to komentuje:

Keď úradník hovorí „Ak prerežeš dážďovku na dve časti…“, myslí na jednu dážďovku, ktorá existovala predtým, než sa prerezala na dve? Ak áno, podľa našich budhistických predkov sa na to takto pozerať nemá. Nie je to tak, že jedna dážďovka predtým, než ju prerezali na dve, má dve časti potom, čo ju prerezali.

Hovorí o tom, ako uvažujeme o udalostiach. Myslíme si, že tu bola dážďovka prerezaná na dve, takže dážďovka je v dvoch častiach, ale ten opis je podľa neho nesprávny. Už tu nijaká dážďovka nie je. Červ existoval, ale keď je prerezaný na dve, už neexistuje.

Mali by sme veľmi pozorne skúmať význam slov „jeden“ a „dva“. Keď hovorí „…a obe časti sa ešte hýbu,“ má na mysli dve časti celej dážďovky, ktorá existovala pred prerezaním, alebo si myslel, že z konečného budhistického hľadiska sa tie dve časti majú vidieť ako jedno? Či už úradník rozumel tomu, čo hovorí, alebo nie, nemali by sme to, čo povedal, prehliadnuť. Tvoria dve oddelené časti zložené dokopy celok, ktorý potom existuje?

Opäť sa odvoláva na to, ako si predstavujeme situácie.

Pri opise pohybu hovorí „obe… sa ešte hýbu“. Pohyb v slovách „obe sa hýbu“ máme vykladať tak ako v príbehu z Kegon sútry: „Pohni (svojou mentálnou zábranou) s rovnováhou a odstráň ju s múdrosťou.“

Neviem vysvetliť, prečo príbeh z Kegon sútry, prečo ho uvádza ako výklad toho, prečo sa obe časti ešte hýbu. Vie to tu niekto vysvetliť? To robí, odkazuje nás na túto sútru. Nie? Tak to radšej prejdime mlčaním.

Otázku „Ktorá časť má buddha-prirodzenosť?“ možno vyjadriť aj takto: „Buddha-prirodzenosť bola prerezaná na dve; ktorá časť je dážďovka, zaujímalo by ma?“

Všetko naopak.

Vyjadriť pravdu takto si vyžaduje starostlivé štúdium. „Obe časti sa ešte hýbu, ktorá časť má buddha-prirodzenosť, zaujímalo by ma?“ Znamená to, že buddha-prirodzenosť nemôže byť v oboch častiach, ak sa obe hýbu? Ak sa hýbu obe, hoci pohyb je v oboch častiach, môže byť buddha-prirodzenosť len v jednej z tých častí?

Toto sú rečnícke otázky, ktoré sú vlastne presne k veci. Týkajú sa toho, ako si buddha-prirodzenosť predstavujeme, ako si predstavujeme dážďovku v dvoch častiach a buddha-prirodzenosť v oboch, a ako si vytvárame obraz, keď nám niekto rozpráva príbeh.

Otázka: Mike, myslím, že som prišiel na to, čo znamenalo to predtým.

Mike: Naozaj?

Otázka: No, prvá polovica sa týka predstavy, že je to dvoje, bolo to jedno a teraz je to dvoje. Pravdepodobne to je tá naša mentálna zábrana, ktorú treba pohnúť.

Mike: Mohlo by byť, áno.

Otázka: Potom prechádza na ďalšiu časť príbehu.

Otázka: Čo to bolo?

Mike: Nick hovorí, že citát z Kegon sútry, dôvod, prečo sa naň Majster Dogen tam odvoláva, môže súvisieť s mentálnou zábranou, ktorú môžeme mať v predstave o dážďovke, o tom, že je prerezaná na dve, a o buddha-prirodzenosti v jednej alebo v oboch častiach. Alebo by sme mohli povedať, že ide o mentálnu zábranu úradníka.

Otázka: Je to podobné ako ten kóan s vlajkou, ktorá sa vlní: jeden mních hovorí, že vietor hýbe vlajkou, druhý, že vlajka hýbe vetrom, a majster povie, že sa hýbu vaše mysle. Je to ten istý princíp, však?

Mike: Áno, mohlo by, áno. Ten citát som nehľadal, k tomu citátu existuje príbeh z kóanu, ale nevyhľadal som ho. Takže neviem, aký bol kontext okolo citátu, preto neviem, čo o ňom povedať. Ale áno, mohol by nás odkazovať na to, ako si myseľ určitým spôsobom fixujeme.

Majster odpovedal: „Žiadne ilúzie!“ Čo tým myslel? Myslí tým, že to, že sa obe časti hýbu, nie je ilúzia, alebo je za hranicou ilúzie?

Je to preto, že čínština nehovorí „nemaj nijaké ilúzie“, hovorí len „žiadne ilúzie“, takže tam nie je podmet ani sloveso. Majster Dogen sa opäť pýta, čo ten výrok znamená.

Alebo jednoducho myslí, že buddha-prirodzenosť je bez ilúzií? Mali by sme sa tiež pozrieť, či jeho „Žiadne ilúzie!“ nemusí vôbec súvisieť s buddha-prirodzenosťou ani s dvoma časťami dážďovky.

Jeho otázky majú teda akýsi zábavný tón. Tá posledná veta, „mali by sme sa tiež pozrieť, či jeho ‚Žiadne ilúzie!‘ nemusí vôbec súvisieť s buddha-prirodzenosťou ani s dvoma časťami dážďovky“, naznačuje, že majster hovorí, že úradník môže byť v ilúzii.

Keď úradník povie „Ale ak sa obe polovice ešte hýbu…?“, myslí tým, že pretože sa časti hýbu, musíme im pripísať buddha-prirodzenosť?

To jest: ak sa hýbu, musia žiť, a všetky živé veci majú buddha-prirodzenosť.

Alebo že pretože sa časti hýbu, nemôžu mať obe buddha-prirodzenosť? Povedať „Je to len telesná energia červa, ktorá sa ešte úplne nerozptýlila“ môže spôsobiť, že sa buddha-prirodzenosť objaví! A mali by sme to, čo sa objaví, nazvať buddha-prirodzenosťou, alebo telesnou energiou? Nemali by sme povedať, že sa obe objavujú naraz, ani že keď sa objaví jedno, druhé nemôže. Nemali by sme povedať, že telesná energia je to isté ako buddha-prirodzenosť. Preto Majster Chosa nepovedal ani že dážďovka mala buddha-prirodzenosť, ani že ju nemala. Jednoducho povedal, že by sme nemali mať ilúzie a že telesná energia sa nerozptýlila. Aby sme pochopili dynamiku buddha-prirodzenosti, musíme počúvať slová Majstra Chosu.

Takže „aby sme pochopili dynamiku buddha-prirodzenosti, musíme počúvať slová Majstra Chosu“. Hovorí, že nemôžeme povedať, že telesná energia je to isté ako buddha-prirodzenosť. Takže keď Majster Chosa povedal, že telesná energia sa rozptýlila, ešte stále nepovedal nič o buddha-prirodzenosti červa.

Otázka: Tam, kde hovoril, že… je to výrok o pravde. Hovorí sa tam „povedať ‚Je to len telesná energia červa, ktorá sa ešte úplne nerozptýlila‘ môže spôsobiť, že sa buddha-prirodzenosť objaví“, je to preto, že je to výrok o pravde?

Mike: Áno, lebo keby povedal úradníkovi niečo veľmi reálne, úradník by si mohol uvedomiť, aká je skutočná situácia. Takže buddha-prirodzenosť by sa mohla objaviť v úradníkovi, nie v červovi. Spôsob, akým Majster Dogen tento príbeh komentuje, je akoby napoly v žarte. Ukazuje nám na niečo zjavné, ale nehovorí nám, čo to je.

Otázka: Zdá sa, že sa tu na to veľa takmer len ukazuje a hovorí sa nám, čo to nie je: nie je to toto ani toto. Existujú veľmi lákavé predstavy o buddha-prirodzenosti, ktoré by sme mohli chytiť a držať sa ich.

Mike: Nehovorí sa, čo buddha-prirodzenosť je?

Otázka: Povedať vám, čo to nie je, je spôsob, ako vám povedať, čo to je.

Mike: Dôvod, prečo nám nepovie, čo to je, je ten, že sa to povedať nedá. Ale je zjavné, čo to je. Majster Chosa vo svojej odpovedi nepovedal, či tam je, alebo nie, ale povedal niečo veľmi reálne, a keď povedal niečo veľmi reálne, úradník mohol, a my môžeme, všimnúť si veľmi skutočnú a jednoduchú situáciu. Ak o buddha-prirodzenosti v príbehu o dážďovke diskutujeme, nie je to buddha-prirodzenosť, je to pojem buddha-prirodzenosti v príbehu o dážďovke.

Zvážte pokojne slová „Telesná energia červa sa ešte úplne nerozptýlila“. Čo tým myslel, že sa ešte úplne nerozptýlila? Myslel tým, že príde čas, keď sa nahromadená telesná energia úplne rozptýli, ale ten čas ešte nenastal? Takto sa nad tým premýšľať nemá. Telesná energia, ktorá sa ešte úplne nerozptýlila, je buddha, ktorý nám ukazuje, čo je skutočnosť. To, že rozptýlenie telesnej energie ešte nie je úplné, je skutočnosť, ktorá nám ukazuje, čo je buddha.

Zvláštne vety. Vyznáte sa v tom?

Otázka: Zdá sa, že to opäť spochybňuje tú vec s procesom, skutočnosť je ten svíjajúci sa červ, a hneď ako sa chytíte do predstavy, ako dlho sa bude svíjať. Ktorá polovica ho nútila svíjať sa? Vy akosi…

Otázka: Trápim sa s tým: aby sa niečo prejavilo, musia byť splnené určité podmienky. Ak prekrojíte červa napoly, tieto podmienky pravdepodobne nebudú stačiť na to, aby sa obe polovice ďalej hýbali.

Mike: Čo nebude?

Otázka: Pozerám sa na to len prakticky, neviem sa dostať tam, kam by som sa podľa seba mal dostať, ale ak budú hlavné orgány v jednej polovici, ktorá zvyčajne prežije…

Mike: Áno, ale ak prekrojíte červa napoly, svíja sa ďalej.

Otázka: Takže je tam nejaká zotrvačnosť a životná sila, a hoci bol prerezaný, veci budú ešte chvíľu pokračovať. Stále tam sú podmienky, aby sa prejavil, ale…

Mike: Dobre, takže v ktorej polovici je buddha-prirodzenosť?

Otázka: Všetko je buddha-prirodzenosť, ale…

Mike: Všetko? Je to celé jedna buddha-prirodzenosť rozdelená medzi dve polovice, ako sa rozdelila cez tú medzeru?

Otázka: Myslím, že všetko je buddha-prirodzenosť, nech je to čokoľvek, ale podmienky sa zmenili.

Mike: Ale červ tam stále je, v dvoch polovicách, preskočí buddha-prirodzenosť do polovice, ktorá prežije? V ktorom okamihu preskočí?

Otázka: Práve túto časť nechápem.

Otázka: Keby ma prekrojili napoly, ktorá polovica je John?

Mike: Ste prekrojený napoly?

Otázka: No povedzme, že som.

Mike: Aha, myslím, že potrebujeme praktické príspevky.

Otázka: Nie je to ako s tým palivovým drevom a popolom?

Otázka: Skutočnosť sa nedá deliť a buddha-prirodzenosť sa nedá deliť, len sa neviem dostať cez predstavu, že keď prekrojíte červa napoly, podmienky na to, aby sa mohol ďalej prejavovať, sú preč. Myslím, že buddha-prirodzenosť sa nedá prerezať.

Mike: Nedá sa prerezať?

Otázka: Áno. Ak zmizne jedna vec, zmizne aj všetko ostatné.

Mike: Zmizne všetko ostatné? Iné ponuky?

Otázka: Stále som zmätený, lebo nehovorili sme predtým, že aj kamienky a škridle a podobné veci majú buddha-prirodzenosť?

Otázka: Nejde o to, či červ žije, alebo nie, však? Prečo o tom diskutujú, je to preto, že ľudia spájali buddha-prirodzenosť so živými a cítiacimi bytosťami, takže vzniká táto otázka…?

Mike: Namiesto plotov, múru a škridiel diskutujú o živých bytostiach, pretože?

Otázka: Bol vtedy všeobecne prijatým názorom, že buddha-prirodzenosť je niečo, čo majú živé bytosti?

Mike: Myslím, že áno.

Otázka: To, čo robíme, je presne to, o čom je tento príbeh.

Mike: Ach, naozaj?

Otázka: Áno, rozoberáme veci a analyzujeme ich a…

Mike: Dobre, a koľko je teda buddha-prirodzeností?

Otázka: S buddha-prirodzenosťou ani so slovami to nemá nič spoločné. Hráme sa so slovami a je to, úprimne povedané, čoraz hlúpejšie.

Mike: Začalo to byť hlúpe predtým, než ste prehovorili, alebo potom?

Otázka: Nie, bolo to hlúpe už predtým, než som prehovoril…

Mike: Je to čoraz hlúpejšie, ako ďalej hovoríte? Alebo sa to po vašom vystúpení stalo menej hlúpym?

Otázka: Dúfam, že sa to odteraz zlepší.

Otázka: Môže to byť ešte hlúpejšie?

Mike: Práve sa to stalo.

Otázka: Je to niečo ako tá vec s palivovým drevom a popolom, však, hovorí, že drevo sa nemení na popol; je to len drevo v jednej situácii a popol v druhej situácii, myseľ tam v tých polenách, na ktoré sa pozeráme (pozerajúc sa na oheň), vytvára popol, všetko, čo tam teraz je, sú polená.

Otázka: Veci sa môžu premieňať, ale nemôžeme sa ich zbaviť. Len preto, že prekrojíte červa napoly.

Mike: Kto je za palivové drevo a popol, nech zdvihne ruku, kto je za červy? Majster Dogen používa podobenstvo o palivovom dreve a popole, aby nám ukázal, že to, čo je tu v prítomnosti, nie je to, čo tu bolo v minulosti. A áno, spájame minulosť s prítomnosťou a nazývame to proces. Celá ľudská civilizácia funguje na procese, príčina a následok je proces, veda je založená na procese. Ale Majster Dogen má iný, odlišný pohľad, v ktorom hovorí, že ak dáte poleno do ohňa, stane sa z neho popol, a my hovoríme, že popol bol polenom, ale on hovorí nie, popol je popol, poleno bolo polenom. Takže všetko, čo robí, je, že nás sústreďuje na prítomnosť. V tom príbehu robí to isté, áno.

Otázka: Takže používa červa.

Mike: Nijaký červ tam nie je, však? Sú tam dve polovice?

Otázka: Môžem to použiť len ako dve svíjajúce sa veci; hneď ako poviete polovica, naznačujete, že tu bol červ.

Mike: Dobre, vie mi niekto povedať, či je v týchto dvoch svíjajúcich sa veciach buddha-prirodzenosť? Alebo ak nie je vo svíjajúcich sa veciach, kde je?

Otázka: Je v Keithovi.

Mike: Je to hádanka, však?

To, že rozptýlenie telesnej energie ešte nie je úplné, je skutočnosť, ktorá nám ukazuje, čo je buddha. Napríklad keď nás niečo, čo počujeme, naučí, čo je skutočnosť, deje sa to v okamihu zvuku.

Opisujeme to ako proces, ale hovorí, že sa to deje v okamihu zvuku.

A okamih toho zvuku je zvuk, ktorý učí skutočnosť. Lebo ten zvuk je skutočnosť a skutočnosť je ten zvuk.

Je to akési tvrdenie, že proces je mentálny konštrukt.

Navyše, myslieť si, že buddha-prirodzenosť môže existovať iba dovtedy, kým je život, a keď nastane smrť, buddha-prirodzenosť zmizne, je príliš jednoduché, príliš naivné. V okamihu, v ktorom žijeme, úplne prejavujeme buddha-prirodzenosť vo svojej existencii a sme bez akéhokoľvek [pojmu] buddha-prirodzenosti. V okamihu, v ktorom zomierame, úplne prejavujeme buddha-prirodzenosť vo svojej existencii a sme bez akéhokoľvek [pojmu] buddha-prirodzenosti.

Takže tu je odpoveď na Harryho otázku.

Keď diskutujeme o tom, či sa telesná energia rozptyľuje, alebo nie, zdá sa, že diskutujeme o tom, či sa rozptyľuje buddha-prirodzenosť, alebo nie. Ale aj keď telesná energia z dážďovky zmizla, dážďovka zároveň prejavuje buddha-prirodzenosť a zároveň je bez buddha-prirodzenosti.

Takže všetci majú pravdu.

A aj predtým, než telesná energia z dážďovky zmizla, dážďovka zároveň prejavuje buddha-prirodzenosť a zároveň je bez buddha-prirodzenosti. Ak si niekto myslí, že existencia alebo neexistencia buddha-prirodzenosti závisí od existencie alebo neexistencie pohybu, alebo že existencia alebo neexistencia ducha závisí od existencie alebo neexistencie vedomia, alebo že existencia alebo neexistencia hmoty závisí od existencie alebo neexistencie vnímania, potom musíme mať za to, že takí ľudia lipnú na mylných názoroch nebudhizmu. Od večnej minulosti mnohí hlúpi ľudia stotožňovali buddha-prirodzenosť s predstavou duše alebo ducha, ale takéto myšlienky sú také zjavne absurdné, že ich nemôžeme brať vážne – naozaj by sme mohli zomrieť od smiechu!

Dôvod, prečo sem vnáša predstavu ducha, je ten, že si buddha-prirodzenosť predstavujeme ako niečo, čo môže existovať v polovici dážďovky, alebo ju delíme na dve; to je akási viera v ducha.

Aby sme buddha-prirodzenosť vysvetlili ďalej, hoci nemusíme zostať v obmedzenej oblasti slov, môžeme ju opísať ako konkrétne veci, napríklad múry, ulice, tehly a betón. Čo je buddha-prirodzenosť z konečného hľadiska? Chápete úplne, čo to je? Je to obvyklá zmes myslenia, frustrácie a hlúposti, v ktorej žijeme svoje životy.

Shobogenzo Bussho

Táto prednáška odznela pred publikom v chráme Kannon Dori Kosho Horin neďaleko Kjóta 14. októbra (podľa lunárneho kalendára) 1241.

Tento moderný výklad bol dokončený v Dogen Sangha Bristol 17. mája 2005.

Tak o čom to celé bolo? Máte nejaké otázky?

Otázka: Odkiaľ sa to slovo pôvodne vzalo?

Mike: Buddha-prirodzenosť? Pochádza z veľmi starého budhizmu, zo sanskrtu. Nemôžem vám povedať, kde sa prvýkrát objavila, ale znamená to prirodzenosť buddhu alebo charakteristické znaky buddhu. V sanskrte je buddha „buddha“ a buddha-prirodzenosť je „buddhata“. Ak na koniec podstatného mena pridáte „ta“, zvyčajne z neho vznikne abstraktné podstatné meno. V sanskrte teda ľudia ľahko povedali „buddhovstvo“. Buddhata znamená buddhovstvo. Buddhovia majú buddhovstvo. Tak kto je buddha? Niekto vo svojom prirodzenom stave je buddha, má buddhovstvo? No majú niečo, čo sa dá pripísať prirodzenému stavu buddhu, ale nie je to niečo, čo by sme mohli zachytiť nejakým pojmom buddhovstva. V týchto príbehoch niekedy ľudia hovoria, že to majú, a niektorí hovoria, že to nemajú, a obaja majú pravdu. Ale základná myšlienka buddha-prirodzenosti je jednoducho buddhovstvo buddhu. Veľa sa o tom diskutovalo, lebo to prestalo byť len opisom niečoho o charakteristikách niekoho, kto je buddha. Najprv bol niekto, kto je buddha, povýšený na akýsi zvláštny duchovný stav, takže to, čo musel dosiahnuť, musí byť niečo zvláštne a duchovné. Potom sa tento pojem začal používať pre akúsi zvláštnu duchovnú kvalitu. Odtiaľ sa to rozvinulo ďalej. Všetci budhistickí učenci sa pustili do práce a začali o tom diskutovať.

Otázka: Majster Dogen na konci hovorí: „je to obvyklá zmes myslenia, frustrácie a hlúposti, v ktorej žijeme svoje životy“.

Mike: Áno. Takže musí mať pravdu.

Otázka: Povaha vyučovania je veľmi zvláštna, však, lebo do mysle svojho žiaka niečo pridáte a potom ho požiadate, aby vám povedal, že to odstránil, aby ste videli, že to tam už nie je.

Mike: Áno, to je pravda. Ale potom môžeme povedať, že aj keď sú uväznení v pojme buddha-prirodzenosti, podľa Majstra Dogena stále majú buddha-prirodzenosť. Tak čo to môže byť? Je to skutočná hádanka. Ospravedlňujem sa, že viac nedokážem, nemám poňatia, čo to je.

Otázka: Keď hovoríme o svojich zážitkoch v zazene, často sa akosi zhodneme, že vtedy sa niečo stalo, ale nemôžeme povedať, že sa to deje teraz, len tam vtedy, myslím, že o tom to je. Takže je to ako povedať, že mám buddha-prirodzenosť. Nevšimol som si, že ju mám, potom vyjdeme a povieme: zaujímalo by ma, či sa tak cíti pes. Zaujímalo by ma, či by sa tak cítil červ, keby sa prerezal na dve?

Mike: Cítil by sa tak dvakrát?

Otázka: Ak si potom prečítate tú poslednú vetu, hovorí, že je jedno, aká je situácia, pretože buddha-prirodzenosť tam je tak či tak. Takže nejde len o tú časť…

Otázka: Nie, tá časť, myslím, že som ju mal…

Otázka: Celá tá vec.

Otázka: Sedím tam a myslím na pláž v Honolulu, to robím?

Mike: Naozaj?

Otázka: Ale Honolulu by…niečo také?

Mike: Všetky budhistické pojmy odkazujú na skutočné veci a skutočné veci existujú len tu a teraz. Takže všetky príbehy sú abstrakcie. Čo ste chceli povedať, John?

Otázka: Mám jednu poznámku a potom otázku. Poznámka sa týka buddha-prirodzenosti. Pred pár mesiacmi som bol na prednáške, istý nemecký učenec o tom urobil značný výskum, o prvom použití pojmu buddha-prirodzenosť. Bolo to v prvom alebo druhom storočí pred n. l., s nástupom mahájánskej literatúry, a existoval viac než jeden sanskrtský pojem, bolo niekoľko rôznych sanskrtských pojmov v rôznych mahájánskych spisoch. Dôležité je teda to, že pojem nesiaha až do 6. storočia pred n. l., do čias Buddhu. Diskusie o ňom sa viedli možno tristo alebo štyristo rokov neskôr. Neviem, aký význam má tento faktický bod. Moja otázka je taká, že skôr dnes sme narazili na vetu „nebyť plne vo svojom tele zvyčajne znamená, že si mýlime svoje myšlienky so skutočnosťou“. A potom v úplne poslednom riadku, v dramatickom poslednom riadku tu, sa hovorí, že buddha-prirodzenosť je „obvyklá zmes myslenia, frustrácie a hlúposti, v ktorej žijeme svoje životy“. Som z toho zmätený, zdá sa mi to akosi protirečivé, že skoršia pasáž rozlišuje medzi skutočnosťou a našimi myšlienkami a na poslednej strane potvrdzuje – čo je buddha-prirodzenosť, čo je konečná skutočnosť? Sú to naše myšlienky.

Mike: Nehovorí, že konečná skutočnosť sú naše myšlienky, hovorí, že konečná skutočnosť zahŕňa všetko, vrátane našich myšlienok.

Otázka: Ale funkciou tej vety je, že ak si to všetko prejdete a myslíte si, že už akosi začínate mať predstavu, čo je buddha-prirodzenosť…

Mike: Mať predstavu, čo je buddha-prirodzenosť…

Otázka: Presne, potom prídete k tej poslednej vete a tá to akosi ruší.

Mike: Ruší to.

Otázka: Iný spôsob, ako položiť tú istú otázku veľmi praktickými, konkrétnymi slovami: sedíme a prilietajú nám myšlienky o obede alebo o čomkoľvek, a tu a tam sa veci na pár sekúnd akosi ukľudnia a potom mám opäť myšlienky. Ak správne usudzujem, že tie myšlienky v tej chvíli nie sú skutočnosť, tak to, čo sa v tej chvíli skutočne deje, je, že sedím na tom vankúši, hľadím na stenu a v mysli myslím na to, čo budem robiť budúci týždeň..

Mike: Je to istý druh skutočnosti, ale samotná skutočnosť je, že vy a ja sedíme v tejto miestnosti, to je to dôležité. Takže máme dokonca aj úrovne skutočnosti.

Otázka: Ja si však myslím, že myšlienky sú skutočné, myšlienky nie sú výmysel.

Mike: Ktoré myšlienky sú skutočné?

Otázka: Akákoľvek myšlienka.

Mike: Ktorá myšlienka? Dajte mi myšlienku, ktorá je skutočná. Akákoľvek myšlienka je skutočná? Myslíte tým, že samotná myšlienka je skutočná?

Otázka: Určite existuje.

Mike: Kde existuje?

Otázka: Neviem, kde existuje, ale je taká konkrétna ako stena.

Mike: Ktorá stena?

Otázka: Bude to musieť byť tamtá, lebo tamtá je tu.

Mike: Dobre, takže ktorá myšlienka je taká konkrétna ako tá stena, viem, že stena je tu, lebo ju všetci vidíme, ale o ktorej myšlienke hovoríte? Je to myšlienka, ktorú ste vytvorili v našich myšlienkach? Takže v našich myšlienkach vytvárame myšlienku a vy hovoríte, že táto myšlienka, ktorú sme vytvorili v našich myšlienkach, je taká skutočná ako tá stena?

Otázka: Nie, to nehovorím. Jasné, že to nie je správne, ale…

Mike: Tak čo teda hovoríte?

Otázka: No nie som si celkom istý, čo hovorím, ale nemyslím si, že je správne tvrdiť, že myšlienky nie sú skutočné.

Mike: Naozaj ich máme.

Otázka: Áno, presne to sa snažím povedať, naozaj máme myšlienky, v zazene sa vám tieto myšlienky naozaj vynárajú, sú skutočné v okamihu, keď ich máme.

Mike: Áno, môžeme to tak povedať, ale existuje aj iné „skutočné“. Je „skutočné“, ktoré používame v diskusii, a je skutočne skutočné. Skutočne skutočné myšlienky, ktoré máme, sú tie, ktoré máme teraz. A hneď ako hovoríme vo všeobecných pojmoch, v konečných budhistických pojmoch, nehovoríme o skutočnosti, hovoríme o abstrakcii, o abstrakcii druhej úrovne. Vďaka tomu je to všetko veľmi komplikované a únavné.

Otázka: Môžem sa opýtať na tú stenu?

Mike: Áno, som expert na tú stenu.

Otázka: Používate pojem skutočný, mám s tým problém.

Mike: Aha.

Otázka: Hovoríme, že stena je skutočná, predpokladá sa, že na druhej strane tej steny niečo je, lebo si to pamätáme. Hovoríte, že táto stena je skutočná, čo by ste povedali o druhej strane tej steny? Túto stenu nevidím, pamätám si ju. Predpokladám, že ju vidíte vy… a tak ďalej, a tak ďalej.

Mike: Rozumiem, čo hovoríte, je to veľký filozofický problém, je to ako tá vec so stromom v lese.

Otázka: Ak v lese spadne zo stromu konár a nikto tam nie je, vydá zvuk?

Mike: Presne tak.

Otázka: Je tu ešte jedna o nosorožcovi za pohovkou.

Otázka: Povedal, že je možné, že tam jeden je.

Otázka: To je Russell a Wittgenstein o biskupovi Berkeleym. Viem teda, že je to večná otázka, ale pýtam sa vás na tú skutočnosť alebo na tú stenu, je tam problém, však?

Mike: Nie, nie je tam nijaký problém.

Otázka: Je tam problém, skutočnosť tej steny.

Otázka: Aká je otázka?

Otázka: Sú to hranice jazyka? Kladiem otázku, nehájim tvrdenie.

Otázka: Aká je otázka?

Mike: Petrova otázka je, ak je dážďovka prerezaná na dve, v ktorej časti je buddha-prirodzenosť? Ale on to formuluje inak. Povedal: „ak sedím na tejto stoličke a nevidím stenu za sebou, je tá stena naozaj tam?“

Otázka: Poviete, že stena je skutočná, lebo ju vidíte, pamätám si, že ste hovorili, že stena je skutočná, pamätám si, že ste to povedali.

Otázka: Týka sa „obvyklá zmes myslenia, frustrácie a hlúposti“..

Mike: Nás.

Otázka: Sú myšlienky v prítomnom okamihu, takpovediac, skutočné myšlienky.

Mike: V prítomnom okamihu máme skutočné myšlienky a s nimi vytvárame neskutočné scenáre. Sme tu v prítomnosti a všetci vieme, čo je skutočné a čo nie je skutočné, je to zrejmé aj bohovi. Bohovi ešte zrejmejšie. Ale keď myslíme, vytvárame myšlienky o skutočnosti, ktoré nie sú skutočnosťou.

Otázka: Je skutočnosť spoločný zážitok, alebo individuálny zážitok?

Mike: Moja skutočnosť je s vami zdieľaná.

Otázka: Nie čo sa týka tej steny.

Mike: Nie čo sa týka tej steny.

Otázka: Zjavne.

Mike: Dobre, tak zdieľam aj to.

Otázka: Rozmýšľam, či je moja skutočnosť len moja a vaša skutočnosť len vaša.

Mike: Áno?

Otázka: Hovoríte o skutočnom svete.

Mike: Áno. Ale chcete mať svoju skutočnosť osobnú pre seba a moju skutočnosť osobnú pre mňa, potom musíme vymyslieť ešte jednu skutočnosť, v ktorej by tí dvaja ľudia žili, však?

Otázka: Mám problém s tým pojmom, keď ho používate.

Mike: S akým pojmom?

Otázka: „Skutočný svet“.

Mike: Nemyslíte si, že sme všetci niekde? Nie sme tu všetci spolu?

Otázka: Ja tú stenu vidím, vy nie.

Otázka: Len hovoríte o metafyzike, ktorá nemá nič spoločné s…ničím. Vedieme tu len prekliatu diskusiu o metafyzike, a prečo? Nechápem. Hovorili ste o Wittgensteinovi, biskupovi Berkeleym, to je predsa to správne miesto na rozprávanie o tej stene za vami, určite, veď určite!

Otázka: [nepočuteľné]…Uchiyama…k tomu, čo hovoril Peter, že každý má, keď sa narodíte, vaša skutočnosť sa rodí s vami a keď zomriete, zomrie aj vaša skutočnosť. To povedal.

Otázka: Takže je to skutočnosť, alebo váš výklad situácie, v ktorej sa nachádzate?

Otázka: Len som sa snažil povedať, že rozumiem, rozumiem tomu, čo sa tu tvrdilo, a videl som, ako sa to tvrdí. Možno by ste mohli…

Mike: Uchiyama sa mýli, však.

Otázka: Možno som to pri čítaní vyložil nesprávne, ale myslel som, že to hovorí.

Otázka: Áno, to hovoril.

Mike: Ak hovorí, že je tu šálka a ja na ňu mám nejaký pohľad a vy na ňu máte nejaký pohľad, kde sa to všetko odohráva? Ako môžeme mať dva pohľady na šálku v dvoch rôznych svetoch? Je to smiešne, je to nemožné!

Otázka: Myslím, že tým myslel, že svet je skutočný, že prinášame svoju nadstavbu a v skutočnosti žijeme v dvoch rôznych svetoch zároveň s tým, že sme tu.

Mike: Presne tak, áno, úplne súhlasím, áno. Skutočný svet je teda svet, v ktorom si všetci vytvárame svoje vlastné svety. Je to základ všetkého; ak nie je základ všetkého, tak je všetko sen. Takže ja si vás všetkých vymýšľam a rozprávam sa so svojimi snami. No môžete tomu veriť, ak chcete, ale ja tomu neverím. Myslím, že sme všetci skutoční, toto všetko je skutočné a zvuky, ktoré na seba vydávame, sú skutočné. Aby sa to všetko mohlo diať, musí byť niekde, kde sa to deje, musí existovať čas-miesto, v ktorom sa to všetko deje. Tak ten čas-miesto jednoducho nazývam skutočnosťou.

Otázka: Čo sa týka toho, ako…ľudia o tom hovoria odjakživa, moje chápanie vecí o myšlienkach a skutočnosti je, že tieto myšlienky sú celkom užitočné, napríklad, že pracujem v Bristole; keby som tú myšlienku nenosil so sebou, mohol by som byť zajtra v Salisbury. Sú isté myšlienky, vďaka ktorým sa hýbu spoločné dohody sociálneho sveta, ale nie sú…nemajú rovnakú kvalitu skutočnosti ako sedieť tu a búchať do stola alebo hovoriť s vami. Ale niekedy na to zabúdam, poriadne sa rozčúlim z toho, čo sa stane zajtra v Bristole alebo v pondelok ráno, veľký scenár, ale nie je v tom nijaká skutočnosť. Pre mňa je to o tom, či je to rozlíšenie medzi myšlienkami a skutočnosťou užitočné. Môžeme prežiť celé životy v budúcnosti alebo v minulosti vo svojich hlavách a ľudia to robia.

Otázka: Mike, naznačuje posledná veta, že sa vlastne nemusíme veľmi trápiť buddha-prirodzenosťou?

Mike: Nie, vôbec sa tým nemusíme trápiť.

Otázka: Nedá sa to zaradiť do filozofických kategórií.

Otázka: To hovorí Majster Dogen, myslíte?

(Zvoní zvon)

Mike: Počujem buddha-prirodzenosť. Ďakujem vám.