Bussho — 2. prednáška

Práve sme dokončili prechádzanie výkladu majstra Dogena o tom, že máme buddha-prirodzenosť, že sme buddha-prirodzenosť, že sme bez buddha-prirodzenosti, a tak ďalej.

Tento ďalší príbeh je o majstrovi Hyakujo.

Majster Hyakujo kázal zhromaždeniu:

To znamená zhromaždenie mníchov.

„Buddha je najvyššie vozidlo; je to najvyššia múdrosť. Žiť život buddhu vytvára buddhu. Buddhovia majú buddha-prirodzenosť a sú vedúcimi učiteľmi. Buddhovia dokážu usmerňovať svoje správanie tak, aby sa vyhli prekážkam, a ich múdrosť je bez prekážok. Majú kontrolu nad účinkom toho, čo robia, a preto sú slobodní byť šťastní a múdri. Keď žijú okamih za okamihom, príčiny a následky sa pohybujú spolu s nimi. Keď žijú v okamihu, môžu zahodiť svoj život; keď v okamihu umierajú, neboja sa smrti. Nie sú uväznení svojimi telesnými a duševnými obmedzeniami, môžu žiť slobodne, prijímať svoje obmedzenia alebo ich prekračovať, ako si zvolia. Keď máme takýto stav, keď nás netrápi postavenie, úspech ani to, či sme lepší alebo horší než druhí, potom hoci sa nelíšime od mravcov pobehujúcich po povrchu zeme, tento svet, ktorý obývame, sa stáva nepredstaviteľne nádherným a čistým.“

Veľmi pekný opis, kiežby som mohol byť taký. Prekračovať všetko, to musí byť nádherné, chcel by som to získať.

Toto hovorí Hyakujo. Skutočné telo buddhu je tu a teraz podriadené telesnému a duševnému obmedzeniu, ale keďže sme vždy v prítomnosti, sme aj veční. Takže nie sme uväznení, ale slobodní. Keď konáme v živote, život nás neväzní. Keď konáme v smrti, umieranie nás nevystrašuje. Nemilujte život príliš a nebojte sa príliš smrti, lebo v nich existuje buddha-prirodzenosť.

Takže to, čo hovorí majster Hyakujo a čo majster Dogen opakuje, je veľmi dôležité – ak svoje schopnosti radšej zahadzujeme, než budujeme, môžeme nájsť slobodu, ale skutočná sloboda nie je trvalý stav. A my stále hľadáme trvalý stav, trvalú slobodu, trvalé šťastie, čokoľvek. Ale budhizmus hovorí, že náš stav je len v okamihu, takže len v okamihu môžeme byť slobodní. A je to pravda, „keď konáme v živote, život nás neväzní“. Takže sme všetci v tomto okamihu slobodní konať. Zároveň je telo podriadené telesným a duševným obmedzeniam. Nemali by sme si myslieť, že existuje niečo, čo sa nazýva buddha, čo dokáže robiť mágiu a prekračovať hranice tela. Sloboda a prekračovanie, o ktorých sa hovorí v Shobogenzo a o ktorých hovorí budhizmus, nie sú tohto druhu, ale sú slobodou a prekračovaním prítomného okamihu. Môžeme zahodiť svoj život v prítomnom okamihu a môžeme nájsť príklady ľudí, ktorí to robia – obetujú sa vo vojne a v iných situáciách. V okamihu sa môžeme rozhodnúť žiť alebo zomrieť, môžeme to skutočne urobiť. Stále si vyberáme a v tomto zmysle sme stále slobodní. Dôvod, prečo sa necítime slobodní, je ten, že o slobode premýšľame nesprávne. Myslíme si, že sloboda znamená mať pred sebou otvorené všetky dvere, aby sme mohli robiť, čo chceme, ale sloboda existuje vo väzenskej cele. Veta „nemilujte život príliš a nebojte sa príliš smrti“ je tiež veľmi dôležitá. Ak si predstavíme situáciu v športe, vždy si spomeniem na jedného japonského olympijského šampióna v džude, neviem si spomenúť, ktorá olympiáda to bola, volal sa Yamashita. Bol to veľmi vynikajúci športovec a veľmi vynikajúci človek. Niekto mu povedal: „Musíte veľmi chcieť vyhrať“ a on povedal, že v každej súťaži, do ktorej vstúpi, zahodí všetko. Zahodí akúkoľvek myšlienku na víťazstvo a zahodí akúkoľvek myšlienku na prehru. Môžeme to teda rozšíriť a povedať, že svoj život môžeme zahodiť, a niekedy ho aj zahadzujeme, a zahadzujeme aj svoju smrť. Inými slovami, nelipneme na svojom majetku ani na svojom živote. Niekedy sa ocitáme v situáciách, v ktorých si myslíme, že musíme udržať svoje postavenie alebo svoju hrdosť či niečo také. Ale niekedy to môžeme zahodiť. A ak zahodíme všetko, sme slobodní. Ak máme myšlienku na zahadzovanie, mali by sme najprv zahodiť túto myšlienku. Nie teda myšlienku, že veci zahodíme, a potom to urobíme, ale žiadnu myšlienku.

Je to hádanka. Hoci je to hádanka, robíme to.

Ľudia, ktorých urazí alebo vyruší, že toto hovorím, sú nebudhisti.

Uf! Mňa to nevyrušilo, a vás? Nie.

Ak si uvedomíme, že buddha-prirodzenosť je práve to, čo máme teraz pred sebou, sme slobodní využiť všetko. To znamená byť skutočným buddhom v prítomnom okamihu, čo je najvyššie vozidlo.

Táto fráza „najvyššie vozidlo“ odkazuje na príbeh v Lotosovom príbehu, ktorý je podobenstvom. Hovorí o troch rôznych druhoch vozidiel, o volskom voze, jelenom voze a o ďalšom voze, podrobne si to nepamätám.

A tento skutočný buddha existuje v prítomnom čase a mieste; v nepredstaviteľne nádhernom a čistom svete.

Keď teraz čítame tento „nepredstaviteľne nádherný a čistý svet“, niekedy nás to núti myslieť si, že ten chlapík musel byť naozaj niekde inde, v akomsi nebi. Ale svet, o ktorom hovorí, nie je nebo, ale tento svet. Tento svet a tento život a toto miesto sú jediné, čo je skutočné. Niekedy chceme zmeniť svoj život, ale tento život je jediný život, ktorý máme, takže sa doň musíme pustiť. Ak ho chceme zmeniť, musíme začať tam, kde sme. Majster Hyakujo môže povedať a majster Dogen môže zopakovať, že prítomný čas a miesto je nepredstaviteľne nádherný a čistý. Dôvod, prečo to povedali, nie je ten, že by žili v nepredstaviteľne nádhernom a čistom svete odlišnom od nášho, ale že videli, že tento svet je jediný svet, toto miesto je jediné miesto. Takže je nepredstaviteľne nádherný a čistý.

Ďalší príbeh:

Obaku sedel v Nansenovej izbe. Nansen sa spýtal Obakua: „A čo učenie, že rovnako cvičiť telesnú rovnováhu a duševnú múdrosť urobí buddha-prirodzenosť jasnou?“

Títo dvaja spolu študovali budhizmus a Nansen hovorí o niečom, čo študovali – o rovnováhe medzi telesným a duševným. Takže cvičenie telesnej rovnováhy a duševnej múdrosti, a ak dosiahneme obe rovnako, naša buddha-prirodzenosť sa stane jasnou.

Obaku odpovedal: „Nezávislí od všetkého, po celých dvadsaťštyri hodín dňa, už to máme.“ Nansen povedal: „Je to tvoj vlastný pohľad?“

Bol prekvapený jasnosťou odpovede.

Obaku odpovedal: „Neodvážim sa povedať, že je.“

Je to akási úctivá odpoveď v čínštine, ktorá znamená „áno, je moja, ale nerád to hovorím“. Je mu trápne to povedať, je to zdvorilý spôsob, ako to potvrdiť.

Nansen mu povedal: „No, za jedlo mi platiť nemusíš, ale kto mi zaplatí za všetko to cestovanie, ktoré si absolvoval?“ Obaku mlčal.

Áno, znova som urobil chybu, Nansen bol Obakuov učiteľ, Obaku bol Nansenov žiak.

Jeho odpoveď je akási humorná, pretože Obaku býval v chráme majstra Nansena, kde študoval, a teda jedol jedlo, ktoré Nansen zabezpečoval. Ale bolo tiež zvykom cestovať a stretávať rôznych majstrov. V čase, keď bol budhizmus v stredovekej Číne veľmi živý, človek mohol skočiť za tým či oným majstrom a pozbierať učenie od každého z nich. Môžete to robiť aj dnes, ak chcete.

Pokiaľ ide o otázku rovnakého cvičenia telesnej rovnováhy a múdrosti, Obaku sa nepýta na učenie, že existuje niečo, čo sa nazýva rovnováha, oddelené od niečoho, čo sa nazýva múdrosť, a že ak budeme cvičiť obe rovnako, buddha-prirodzenosť sa stane jasnou.

Je to zvláštna veta. Vzťahuje sa na Nansenovu otázku. Myslím, že je tam nesprávne meno, však? Vidí tam niekto niečo zvláštne? Nansen sa pýta, dobre, takže si to musím overiť. Ak čítame pôvodnú otázku, znie to, akoby sa pýtal na to, či existujú dve oddelené veci, ktoré môžeme spojiť do jednej. Ale budhizmus tomu neverí. Majster Dogen hovorí, že pod touto otázkou, ktorá znie ako rozlišujúca otázka, ako zobrať dve oddelené veci a dať ich dokopy, ale na to sa nepýta.

Stav, v ktorom je buddha-prirodzenosť jasná, je cvičenie zazenu, čo je rovnaké cvičenie rovnováhy a múdrosti.

Takže ak hovoríme o rovnakom cvičení rovnováhy a múdrosti, myslíme na dve veci, ale keď cvičíme zazen, nie sú tam dve veci.

Nansenova otázka je rovnaká, ako keby sa pýtal: „Komu sa buddha-prirodzenosť stáva jasnou?“

Keď sedíme v zazene a nesústredíme sa na svoje myšlienky, môžeme povedať, že máme prirodzenosť buddhu. Ale kde je to „ja“, ktoré má prirodzenosť buddhu? Ak sa v zazene hľadáme, vždy nájdeme seba, ale ak nehľadáme, nie je tam nikto. Takže majster Dogen hovorí: komu sa buddha-prirodzenosť stáva jasnou? Povedať, že tam nie je nikto, neznamená, že miznieme, vidím vás všetkých, ako tam sedíte… hoci pár miest je prázdnych…

Otázka: Pripravujú čaj.

Mike: Áno, pripravujú čaj. Takže povedať, že keď cvičíme zazen, neexistuje žiadne „ja“, neznamená, že osoba zmizne. Znamená to, že sedíme, alebo že tu niekto sedí v stave, ktorým je nerozdelené rovnaké cvičenie rovnováhy a múdrosti, ale deje sa to… komu?

Skutočnú situáciu by sme mohli vyjadriť aj otázkou: „A čo učenie, že buddha-prirodzenosť sa stáva jasnou buddha-prirodzenosti vo vyváženom stave?“

Majster Dogen sa hrá s pojmami, aby sme videli, že to, o čom sa hovorí, je za hranicou samotných pojmov. A to, čo je za hranicou samotných pojmov, je práve stav, v ktorom sme sedeli tu v dojo.

Obaku hovorí: „Nezávislí od všetkého, po celých dvadsaťštyri hodín dňa...“ Slová „po celých dvadsaťštyri hodín dňa“ znamenajú, že v každom okamihu skutočného dvadsaťštyrihodinového dňa sme nezávislí od všetkého. Byť nezávislý od všetkého v každom okamihu skutočného dvadsaťštyrihodinového dňa znamená robiť buddha-prirodzenosť jasnou.

Keď čítame „po celých dvadsaťštyri hodín dňa“, uzamkne nás to do lineárneho spôsobu myslenia o čase. Majster Dogen nám pripomína, že dvadsaťštyri hodín dňa sú teraz, teraz, teraz, teraz, a trvá to dvadsaťštyri hodín. A v každom teraz sme vo vyváženom stave nezávislí, na ničom nezávisíme. Keď sedíme v zazene, o nič sa neopierame ani z jednej strany. Ak sa vám ruky unavia, môžete ich spustiť a oprieť sa o ne; ak to urobíte, stratíte vyvážený stav, ale pomôže to od bolesti. A to je dôvod, prečo majster Dogen vo svojom opise zazenu hovorí, aby sa ruky položili jedna na druhú, palce sa dotýkajú, ruky sú oprené o dolnú časť brucha a nedotýkajú sa nôh. Ak sa dotýkame nôh, je v rukách nejaké napätie, takže nie sme nezávislí, fyzicky sme závislí. Môžeme teda povedať, že byť nezávislý počas dvadsiatich štyroch hodín dňa znamená sedieť vzpriamene. Ak sa rozvalíme na pohovke pred televízorom počas štyroch hodín večera, cítime sa veľmi ťažko a ospalo. Takže po štyroch hodinách televízie na pohovke nemôžeme vidieť, čo je buddha-prirodzenosť.

Aký čas by sme mali povedať, že nastal, aký svet by sme mali povedať, že sa objavil, v skutočných dvadsiatich štyroch hodinách dňa? A patria týchto dvadsaťštyri hodín do sveta, ktorý si zostrojili ľudské bytosti, alebo do nejakého iného sveta, alebo len dočasne prišli z dokonalého sveta našej predstavivosti?

Nabáda nás to premýšľať o tom, čo rozumieme dĺžkou času. Myslíme si, že je to dĺžka času, sme tu už takmer celý deň na tomto mieste. Myslíme na to a vytvárame si o tom obraz. Ale jediné skutočné je čas tu a teraz. Konštruujeme svet lineárneho času, predstavujeme si dĺžku času, v ktorej sme niekde boli.

Či sme v tomto svete, alebo v inom svete našej predstavivosti, v tomto okamihu sme nezávislí od všetkého. V tomto okamihu žijeme v dvadsiatich štyroch hodinách dňa, takže možno nikdy nenastane čas, keď by sme neboli nezávislí od všetkého! Keď sa Nansen spýtal: „Je to tvoj vlastný pohľad?“, myslí tým: „Netvrdíš, že je to tvoj vlastný pohľad, však?“ A keď sa Nansen pýta: „Je to tvoj vlastný pohľad?“, Obaku ho pred Nansenom nemôže prehlásiť za svoj, pretože [keď Obaku vyslovuje pravdu], nie je to vždy „jeho vlastný“ pohľad, keďže Obakuov pohľad je vyjadrený v jasnom vyváženom stave.

Ďalšia zvláštna veta. Keď hovoríme pravdu, môžeme povedať, že slová nie sú naše vlastné. Nemyslím tým hovorenie nejakej duchovnej pravdy, môžete to zažiť, keď učíte angličtinu, môžete to zažiť, keď niekomu vysvetľujete, ako pripraviť šálku čaju. Keď poviete presne to, čo ste chceli povedať, a to, čo poviete, presne opisuje okolnosti, stratíte povedomie o hovorení (awareness). Nikto nehovorí, sú tam slová, ale nikto nehovorí. Znie to zvláštne, ale ak tu niekto učil, možno bude súhlasiť, že takáto je táto skúsenosť. Nie je to tak vždy, niekedy sa bojíte o to, čo hovoríte, niekedy slová jednoducho vychádzajú. Odkiaľ prichádzajú? Čie sú? Vymysleli ste si ich predtým, než ste ich vyslovili? Pamätáte si, čo to je, potom, čo ste ich povedali? Toto tým myslí.

Takže vlastne majster Dogen naznačuje, že hoci rozhovor medzi Nansenom a Obakuom znie, akoby sa Nansen spýtal a Obaku dal akúsi jednoduchú odpoveď, pod povrchom obaja, majster aj žiak, vedeli, o čom budhizmus je. V ich vetách je akési hlboké porozumenie budhizmu.

Obaku odpovedá: „Neodvážim sa povedať, že je.“ V Číne sa tento výraz používa, keď sa niekto spýta, či má nejakú schopnosť, a chce povedať ‚áno‘. Takže Obakuova odpoveď neznamená, že si nie je istý sám sebou. Nemali by sme jeho slová v tomto prípade brať doslova. Hoci je Obakuov pohľad pohľadom, ktorý vyjadril Obaku, hoci je to on, kto ho vyjadruje, nemal by sa odvážiť povedať, že je. Keď vyjadril svoj pohľad, jeho stav bol prirodzený a nezámerný; presne ako keď k vám pristúpi krava a zamuká! Takto vyjadrujeme pravdu.

Pravda, o ktorej hovorí majster Dogen, nemáme si predstavovať ako nejakú zvláštnu pravdu, ktorá prebýva v budhizme, je to pravda sveta. Pravda nepatrí budhistom ani nikomu konkrétnemu. Všetci pravdu vidíme a strácame ju, všetci pravdu hovoríme a nehovoríme ju. A keď niekto pravdu hovorí alebo vidí, situácia je taká, ako ju vyjadruje majster Dogen.

Môžeme skúsiť vyjadriť tú istú pravdu ako Obaku inými slovami. Nansen mu povedal: „No, za jedlo mi platiť nemusíš, ale kto mi zaplatí za všetko to cestovanie, ktoré si absolvoval?“ Inými slovami, tým myslel, že mu nevadí cena jedla, ktoré Obaku zjedol, ale chcel vedieť, kto mu zaplatí za sandále, ktoré Obaku zodral na márnych cestách.

Z toho vyplýva, že Obaku mohol chodiť sem a tam navštevovať iných majstrov, ale budhizmus sa naučil od Nansena.

Otázka: Zase to máš naopak.

Mike: Celkom možné. Problém je v tom, že nedokážem skontrolovať svoju vlastnú prácu, takže ak vidíte, že to mám naopak, prosím, povedzte to.

Mali by sme dlho študovať, čo myslel týmito slovami. Prečo mu nevadila cena jedla, ktoré Obaku zjedol? Musíme to študovať úprimne a podrobne. Prečo sa zaujíma o cenu sandálov, akoby chcel povedať: „Koľko sandálov si za tie roky cestovania zodral!“ Obaku mohol odpovedať: „Nikdy som neobul sandále na cestu, pokiaľ som nemohol získať nejaký výsledok, ktorý by odôvodnil náklady!“ Alebo mohol povedať: „Zodral som len dva alebo tri páry!“ Tieto odpovede mohli byť vyjadreniami skutočnej situácie a mohli byť tým, čo chcel odpovedať. Ale mlčal. Mlčať je mlčať. Nemlčal preto, že Nansen nepotvrdil, čo povedal, alebo preto, že on nepotvrdil, čo povedal Nansen. Praví budhistickí mnísi sa takto nesprávajú. Pamätajte, že mlčanie niečo vyjadruje, tak ako úsmev môže vyjadriť niečo ostré. Obakuov stav je buddha-prirodzenosť, ktorá vyjadruje spokojnosť s každodenným životom.

Takže celý komentár majstra Dogena podporuje rozhovor medzi majstrom a žiakom veľmi hlboko. Ak dokážeme rozlíšiť, kto je majster a kto je žiak, budeme na najlepšej ceste.

Otázka: Používa tieto frázy „mali by sme dlho študovať“ a podobne. Máme sklon myslieť si, že je 95 kapitol, ktoré treba zvládnuť, ale všetky hovoria to isté. Takže myslím, že ak sa človek drží jednej kapitoly…

Mike: Áno, znamená to, že by sme mali čítať a premýšľať? Vo všeobecnosti nie. Študovať má pre majstra Dogena oveľa širší význam. Takže vlastne sa stáva, že natrafíme na pár viet, ktoré nechytíme, a nejako nás obídu. Potom sa k nim nejako vrátime. Áno, takže to je študovanie. Čo to vlastne študujeme, si nie sme istí.

Otázka: Vlastne nevysvetľuje, prečo mu jedna vec vadí a druhá nie, len to necháva na teba, aby si o tom premýšľal.

Mike: Ak máš vysvetlenie, rád si ho vypočujem. Často to robí. Mohli by sme povedať napríklad, že majster Nansen bol celkom spokojný, že majster Obaku býva v jeho chráme. Takže bol celkom rád, že ho kŕmi, pretože s ním študoval. Ale nebol úplne spokojný s tým, že odchádza a počúva iných ľudí. Ale cíti to priateľsky a s humorom. Obakuova odpoveď bola dosť pekná, odpovedal nezámerne a pravdivo: „po celých dvadsaťštyri hodín to už máme“. Nansen si pomyslel: „Ó, to je tvoj vlastný pohľad?“ Obaku povedal: „No, áno, veď som študoval s vami, nie?“ Také je význam za príbehom, je celkom humorný. Mohli by sme to celé preformulovať, Brad Warner by to mohol úplne preformulovať vo svojom štýle. Môžeme vytvoriť hovorovú verziu, aby sme to videli jasnejšie.

Keď majster Isan tento príbeh citoval,

Majster Isan je neskorší majster.

povedal svojmu žiakovi Kyozanovi Eijakuovi: „Obaku nedokázal obstáť proti Nansenovi, však!“

Neskorší majstri tento príbeh často vykladali tak, že Obaku akoby prehral súboj medzi nimi dvoma.

Ale Kyozan odpovedal: „Nesúhlasím! Obaku bol dosť vynaliezavý, aby chytil tigra do pasce!“ Majster Isan odpovedal: „Tvoj pohľad je takto vynikajúci!“

Toto je príbeh o majstrovi a žiakovi, ktorí komentujú pôvodný príbeh. A v tomto malom príbehu samom vidíme, ako sa opakuje tá istá situácia. Tiger je mocné a nebezpečné zviera, ktoré sa mu podarí ovládnuť, taký je obraz. Takže sa môžeme vrátiť k pôvodnému príbehu: Obaku povedal niečo veľmi pravdivé a presné a Nansen povedal „vymyslel si to?“ a Obaku povedal „no… “ tiger je pred ním, takže povie „no…“ Potom Nansen odpovie a Obaku mlčí. Môžeme povedať, že chytil tigra do pasce, nepostavil sa proti svojmu majstrovi tvárou v tvár, ale nejako svojho majstra chytil do pasce.

Majster Isan sa pýtal Kyozana, či by sa Obaku mohol v tých časoch vyrovnať Nansenovi. A Kyozan odpovedá, že Obaku mal schopnosť chytiť tigra do pasce. Nielenže mohol chytiť tigra, mohol ho aj skrotiť. Chytiť tigra a skrotiť ho vyžaduje nezávislosť konania. Je jasné uvedomenie buddha-prirodzenosti otváraním oka, alebo je to strata oka? Odpovedzte hneď! Hneď teraz!

Tento komentár je o vynikajúcosti odpovede majstra Obakua. Odpoveď majstra Obakua bola podľa majstra Dogena nielen chytenie tigra do pasce, ale aj jeho skrotenie. Nielenže sa postavil proti svojmu učiteľovi, ale ovládol situáciu svojimi odpoveďami. Jeho odpovede neboli navrhnuté tak, aby ukázali, aký je dobrý, a majster Dogen hovorí „buddha-prirodzenosť otvára oko… alebo stráca oko“. Takže keby sa Obaku rozhodol, že sa chce uistiť, že jeho majster zistil, aký je dobrý, mohol vymyslieť nejaké šikovné odpovede, ale nevymyslel, nechal situáciu prejsť. Môžeme to nazvať „stratou oka“. V budhistických pojmoch otvorenie oka znamená mať intuitívnu schopnosť vidieť situáciu. Strata oka znamená zahodiť túto schopnosť. Ale keďže je to schopnosť, ktorú získame, keď veci zahadzujeme, musíme zahodiť aj myšlienku otvárania oka alebo straty oka.

„Pohľad buddha-prirodzenosti je taký vynikajúci!“

Toto je odkaz majstra Dogena na vynikajúcu odpoveď majstra Obakua.

Takto je všetko nezávislé, dokonca aj každá polovica veci je nezávislá! Státisíce vecí sú všetky nezávislé a státisíce hodín sú všetky nezávislé, a preto hovorím toto: Vesmír je ako obrovská prepletená nádoba; všetky hodiny dňa sú zložitým spôsobom závislé aj nezávislé a napokon celý Vesmír a všetky svety, ktoré obsahuje, existujú skôr, než ich pojmovo uchopíme.

To sú slová majstra Dogena, chce zachytiť povahu skutočnosti. Hovoril teda o závislosti a nezávislosti prítomného okamihu. A chce povedať, že skutočnosť je nesmierne zložitá, a keďže je veľmi zložitá, snažíme sa ju analyzovať a pojmovo uchopiť, aký je Vesmír. Ale celý Vesmír existuje ešte predtým, než o ňom začneme premýšľať.

Tu skončím. Rád by som, aby ste sa ma teraz pýtali na Vesmír. Chce niekto niečo prebrať?

Otázka: Čo znamená veta „majú kontrolu nad účinkom toho, čo robia“?

Mike: Znamená to, že môžu robiť, čo chcú robiť, a nerobiť, čo robiť nechcú. V tomto zmysle to, čo robíme, má účinok; ak robíme, čo chceme robiť, a nerobíme, čo robiť nechceme, máme akúsi kontrolu nad účinkom svojich činov. Nie kontrolu v zmysle, že by sme mohli rozhodnúť v mysli, ale jednoducho schopnosť robiť, čo chceme robiť, a nerobiť, čo robiť nechceme.

Mnohé z týchto opisov znejú, akoby tu museli byť veľmi úžasné bytosti, ale ak budeme budhizmus študovať na základe takéhoto výkladu, nikdy mu neporozumieme. Preto je potrebné študovať budhizmus na základe zazenu. V zazene je obsiahnutý predmet, o ktorom budhizmus hovorí. Všetky tieto slová hovoria o stave v zazene, ale je pre nás ťažké pochopiť, ako to môže byť. Svoj stav v zazene vykladáme na základe mnohých zvykov, pohľadov, pocitov o sebe a o druhých a tak ďalej.

Ak si všimnete nejaké vety, ku ktorým máte lepšiu verziu, prosím, dajte mi vedieť. Myslím, že neustále zlepšovať náš spôsob vysvetľovania Shobogenzo je dosť pekné.

Otázka: Keď Obaku hovorí: „Nikdy som neobul sandále na cestu, pokiaľ som nemohol získať nejaký výsledok, ktorý by odôvodnil náklady!“ Hovorí sa tam, že to mohol povedať, ale ani jedna odpoveď by nepridala nič k výmene ani nevyjadrila skutočnú situáciu, boli by to len odpovede. Takže vlastne nemohol odpovedať týmito odpoveďami. Zdá sa to ako zvláštne… Chce tým povedať, že Obaku mohol povedať čokoľvek, ale zvolil si nepovedať nič?

Mike: Áno, presne tak. Obaku mohol povedať všelijaké veci, mohol sa postaviť proti svojmu učiteľovi. Ale nie, mlčal. Majster Dogen poukazuje na to, že mlčal namiesto toho, aby sa postavil proti alebo sa v tejto situácii snažil vyhrať.

Otázka: A tým, že sa nesnažil vyhrať, zaklapol pascu.

Mike: Jeho schopnosť mlčať bola jeho schopnosť skrotiť tigra.

Otázka: V istom zmysle to neboli márne cesty, lebo sa z toho naučil toto.

Mike: Možno áno. Niekedy musíme veci urobiť, aby sme si uvedomili, že sme ich robiť nemuseli, ale musíme ich urobiť, aby sme si to uvedomili. Keby sme tak mohli prežiť život veľmi efektívne, robiť len veci, ktoré musíme robiť, a nerobiť všetky tie veci, ktoré sme nepotrebovali, nebol by to nádherný život? Ale namiesto toho prechádzame životom inak, túlame sa vo svojich slamených sandáloch.

Otázka: Stále ma zaráža dôraz na nezávislosť. Prekvapuje ma, že to zdôrazňuje.

Mike: Keď hovorí o nezávislosti, je to vo vzťahu k dvadsiatim štyrom hodinám. Takže v istom zmysle to myslí tak, že každý okamih je nezávislý. Myslíme v pojmoch časového radu alebo procesu. To nám často spôsobuje starosti, pretože sme akoby na nejakej dráhe. Ale on hovorí, že každý okamih je nezávislý od každého iného okamihu. Ale zároveň v poslednom odseku pripúšťa, že svet je veľmi zložitý, takže existujú všelijaké závislosti a nezávislosti. Hoci môžeme byť v tomto okamihu nezávislí, hoci keď sedíme v zazene, o nič sa neopierame, existujú závislosti, sme na sebe navzájom závislí. Ja som závislý od vás, keby ste tu neboli, nemohol by som nič povedať. Takže obe sú pravda. Ale začína tým, že hovorí o nezávislosti okamihu, naozaj. Myslím, že fakt, že japončina a čínština sú možno poetickejšie a logicky menej jasné jazyky, má ten účinok, že keď vidíme preklad, chceme, aby bolo všetko objasnené. Ale majster Dogen nemal v úmysle všetko objasniť, jednoducho hovoril, predniesol talk. Keby ste počúvali nahrávku toho, čo teraz hovorím, veľa z toho je dosť zmätené, keď to počúvate. Ak by som nahrávku dal niekomu na počúvanie, opýtal by sa: „Čo presne ste tým mysleli? To, čo ste povedali tu, a to, čo ste povedali tu pred desiatimi minútami, bolo rozdielne.“ Chceme to mať správne, vyriešené. Ale nemyslím si, že majster Dogen mal tento pocit, jednoducho hovoril, predniesol svoj talk a tým to skončilo. A v jazyku, ktorý používal, bolo prípustné byť viac… bolo prijateľné dať slovám väčší priestor. Dáva to zmysel? To je napríklad rozdiel medzi japončinou a angličtinou. Mne sa v japončine hovorí oveľa ľahšie, pretože nemusíte byť takí presní. Ale pri hovorení v angličtine ľudia hovoria: „Čo tým myslíte? Minulý týždeň ste to nepovedali.“ „Pred tromi mesiacmi, mám to tu, ste povedali…“ Musíme byť dôslední v čase a priestore, čo je vlastne veľmi zvláštne. V japončine, ak máte deň voľna z práce, lebo ste s priateľom, alebo ak máte deň voľna z práce, lebo ste chorý, stačí, keď prídete do práce, povedať… nič nehovoríte, „hm… no, včera… hmm“. A všetci sú spokojní, naozaj. Urobil som to. Nie je požiadavka byť presný, alebo nie rovnaká požiadavka byť presný.

Otázka: Odráža sa to v právnom systéme? Najpresnejší jazyk je predsa jazyk práva, nie?

Mike: Neviem. Čo si myslíš, John, myslíš si, že japončina je ako jazyk menej presná?

Otázka: Myslím, že v niektorých oblastiach áno. Veľmi často vo vete nie je podmet, takže sa oveľa viac spolieha na kontext. Čítanie nie je také jasné.

Mike: Čítanie nie je také jasné.

Otázka: Pretože nemusíte mať nevyhnutne k dispozícii kontext.

Mike: Keby si čítal nejaké staré zákony z obdobia Meidži, právne dokumenty, čakal by si, že budú o niečo vágnejšie než anglické právne dokumenty?

Otázka: Pokiaľ poznám staré japonské zákony, majú tendenciu byť vágne v tom zmysle, že sa držia všeobecných zásad. To môže platiť aj pre staršie zákony na Západe. Ale v odpovedi na tvoju otázku si myslím, že japončina môže byť veľmi presná, keď to potrebuje, a môže byť veľmi vágna, dáva používateľovi veľký priestor.

Otázka: V nájomných zmluvách v anglickom práve nie je interpunkcia, aby sa predišlo nejednoznačnosti.

Mike: V japončine, v technických dokumentoch, viete si predstaviť, keby tam neboli predložky, žiadne jednotné ani množné čísla, viete si predstaviť, ako opíšete, ako naprogramovať pračku? Ale existujú spôsoby, ako povedal John, ako byť presný.

Otázka: Nie je prekvapujúce, že Shobogenzo bolo napísané poetickým jazykom, pretože sa snaží zachytiť niečo, čo sa nedá definovať.

Mike: Áno, a svojím spôsobom je veľmi presné. Ale chceme nielen presnosť, ale aj dôslednosť. Jedným z veľkých problémov Shobogenzo je, že majster Dogen si protirečí. Chceme to všetko vyriešiť. Je to pre nás ľahké, chceme všetko, chceme to všetko vyriešiť z týchto kúskov papiera.

Ďakujem veľmi pekne.