Bussho

Gautama Buddha povedal:

Všetky bytosti vo svojej existencii naplno prejavujú buddhovskú prirodzenosť:
Buddha je vždy prítomný a nemení sa.

Toto je rozhodné učenie – hlasné vyhlásenie – buddhizmu z úst samotného veľkého Gautamu. Zároveň bolo toto učenie stredobodom myšlienok a pohľadu všetkých buddhov a všetkých našich predkov počas celkovo 2190 rokov štúdia. Sotva päťdesiat pokolení pravých nástupcov Buddhovej pravdy až po môjho majstra Tendóa Nyoja sa to naučilo svojou praxou zazenu, vrátane dvadsiatich ôsmich predkov v Indii, ktorí v tomto stave žili a svojou praxou zazenu ho udržiavali z pokolenia na pokolenie, a dvadsiatich troch predkov v Číne, ktorí v tomto stave žili a svojou praxou zazenu ho udržiavali z veku na vek. Všetci naši predkovia v tomto stave žili a udržiavali ho praktizovaním zazenu. Čo znamenajú Buddhove slová „Všetky bytosti vo svojej existencii naplno prejavujú buddhovskú prirodzenosť“? Tieto slová vyjadrujú pravdu, že človek pred nami prejavuje nevysloviteľnosť skutočnosti. Bytosti, ktoré žijú, sa často opisujú slovami „živá bytosť“, „cítiaca bytosť“, „forma života“ alebo „tvor“; to všetko označuje bytosti, ktoré žijú a naplno prejavujú svoju existenciu. Skrátka, naplno prejavovať existenciu je prirodzenosť buddhu. A všetky bytosti, ktoré naplno prejavujú existenciu, sú živé bytosti. Práve v tejto chvíli prítomnosti, keď nerobíme nijaký rozdiel medzi svojím vnútorným a vonkajším svetom, naplno prejavujeme buddhovskú prirodzenosť vo svojej existencii. Tento stav zahŕňa viac než rozličné stavy – predstavované kožou, mäsom, kosťami a dreňou –, ktoré podľa Bódhidharmu dosiahli jeho žiaci, pretože naozaj je tým človekom. Toto plné prejavovanie existencie, ktoré je prirodzenosťou buddhu, nie je niečo, o čom by sa dalo diskutovať, či existuje, alebo neexistuje. „Naplno prejavovať existenciu“ opisuje skutočné slová vyslovené skutočnými ústami Buddhu, opisuje to, ako naši predkovia hľadeli na skutočnosť, opisuje mňa ako žijúceho a dýchajúceho mnícha. Výraz „naplno prejavovať existenciu“ neopisuje bytosť, ktorá sa práve teraz objavila, ani bytosť, ktorá existuje od počiatku čias, ani nejaký tajomný prejav. Neopisuje ani bytosť, ktorej zjav závisí výlučne od vonkajších okolností, ani duševný klam. To, čo výraz opisuje, nie je spojenie dvoch rozličných vecí do jednej ako v pojmoch „myseľ spojená s okolnosťami“ či „podstata spojená s formou“ a podobne. Preto sú „bytosti, ktoré naplno prejavujú svoju existenciu“, ja-a-svet-neoddelené, čo nezávisí od dozrievania karmických síl, nie je náhodným objavovaním sa javov bez dôvodu či príčiny, nie je prirodzeným chodom vecí, nezávisí od mystických síl ani nie je výsledkom mystických praktík. Keby bytosti, ktoré naplno prejavujú svoju existenciu, záviseli od dozrievania karmických síl, od náhodného objavovania sa javov bez dôvodu či príčiny, od prirodzeného chodu vecí a od ďalších podobných činiteľov, potom by ľudia, ktorí naplno zakúšajú, čo je skutočné, buddhovia, ktorí žijú v stave múdrosti, aj schopnosť našich buddhistických predkov vidieť skutočnosť – to všetko by muselo závisieť od dozrievania karmických síl, od náhodného objavovania sa javov bez dôvodu či príčiny a od prirodzeného chodu vecí. Tak to nie je. Mimo tohto celého vesmíru nikdy nemôže existovať iný svet. A v tejto chvíli prítomnosti nikdy nemôže existovať iné ja. Väčšina ľudí to však zároveň nedokáže rozumovo spoznať, pretože – ako povedal majster Jóka Genkaku – nevedia zastaviť svoju zaneprázdnenú myseľ, aby nevykladala skutočnosť na základe minulých skúseností. „Naplno prejavovať existenciu“ sa netýka toho, ako si predstavujeme, že okolnosti spôsobujú existenciu vecí; v skutočnosti sa celý vesmír vždy ukazuje práve taký, aký je. To však neznamená, že objektívny hmotný svet je existencia, ktorá sa naplno prejavuje. A na druhej strane buddhisti ani neveria, že sa vesmír točí okolo môjho vlastného subjektívneho vedomia. „Naplno prejavovať existenciu“ neznamená vrátiť sa do pôvodného stavu existencie, ktorý sme kedysi mali a teraz sme ho stratili, pretože prítomná chvíľa zahŕňa večnú minulosť aj večnú prítomnosť. Neznamená to dosiahnuť nový stav existencie, po ktorom túžime, lebo nezahŕňa nič, čo by sme už nemali. Nie je to oddelený sled okamihov existencie, lebo zahŕňa všetky okamihy. Nie je to existencia, ktorá nemá začiatok, pretože som to ja, kto tu a teraz prejavuje svoje nevysloviteľné ja. Nie je to nová existencia, pretože majster Nansen Fugan povedal, že „vyrovnané každodenné telo-myseľ je pravda“. Pamätaj, že keďže bytosti sú uprostred plného prejavovania svojej existencie vo vesmíre, nie je pre ne ľahké tento fakt vidieť. Takto chápaný význam výrazu „naplno prejavovať existenciu“ siaha až k samému jadru veci – je to sloboda v tejto chvíli.

Keď niektorí žiaci počujú výraz „buddhovská prirodzenosť“, mylne ho pokladajú za nejaké trvalé „ja“, ako ho opisuje napríklad nebuddhista Senika. Je to preto, že naozaj nevidia iných ľudí pred sebou, naozaj nevidia, kým sú, a nevidia pred sebou svojho učiteľa. Bez skutočného sústredenia si myslia, že myseľ, vôľa alebo vedomie – čo je iba pohyb molekúl v našom mozgu – boli základom poznania a porozumenia osvieteného Buddhu. Nikto netvrdil, že buddhovská prirodzenosť je iba osvietené poznanie či porozumenie. Hoci ľudia, ktorí naplno uskutočňujú osvietenie, sú buddhovia, prirodzenosť buddhu je mimo osvieteného poznania a porozumenia. A keď opisujem buddhu ako niekoho, kto naplno uskutočňuje, nemyslím tým rozličné povrchné druhy uskutočňovania či poznania, ktoré opisujú niektorí ľudia. Nemyslím napríklad, že pohyb molekúl v našom mozgu je plné uskutočňovanie. Plné uskutočnenie konkrétne prejavuje buddha – tak, ako ho prejavovali naši buddhistickí predkovia – práve v prítomnej chvíli. Počas mnohých rokov chodili naši predkovia do Číny a vracali sa s porozumením buddhizmu, ktoré potom učili iných. Bolo ich ako stebiel trávy. Mnohí z nich však poznanie a porozumenie buddhovskej prirodzenosti jednoducho uchopili na základe pohybu molekúl vo svojom mozgu. S takýmto porozumením sa omylom vzďaľovali od pravdy čoraz ďalej. Aká škoda! My, dnešní žiaci, by sme nemali kráčať v ich stopách. Hoci študujú poznanie a porozumenie v buddhizme, nevidia, že to nie je pohyb molekúl v našom mozgu. Pohyb, ktorý sa učia, je odlišný od nevysloviteľného stavu vo chvíli prítomnosti. Keď dokážeme pochopiť skutočnú povahu pohybu, dokážeme uchopiť aj skutočné poznanie a skutočné porozumenie. Vzťah medzi buddhom a prirodzenosťou je taký, že keď sa dosiahne stav buddhu, dosiahne sa aj buddhovská prirodzenosť. Buddhovská prirodzenosť je plné prejavovanie existencie a plné prejavovanie existencie je prirodzenosť buddhu. Plné prejavovanie existencie nie je ako sled oddelených okamihov existencie ani ako súvislá línia existencie. Pretože je to čisté konanie v tejto chvíli, je mimo opisu rozlišujúcej mysle. To, čo tu opisujem ako buddhovskú prirodzenosť, nie je prirodzenosť nejakej nadľudskej osoby a nie je to ani podobné predstave, ktorú o nej máme v mysli. Niektorí opisujú buddhovskú prirodzenosť ako semeno rastliny, ktoré vyklíči, keď ho zaleje dážď Dharmy. Potom rastú vetvičky, listy a kvety a rastlina prináša plody, ktoré zasa vytvárajú ďalšie semená. Takéto metafory sú iba romantickým myslením obyčajných ľudí. Ľudia, ktorí sa uspokoja s takouto metaforou, by si mali všimnúť, že semená, kvety aj plody existujú také, aké sú, vo chvíli prítomnosti. Semená sú už prítomné v plode. A listy a vetvičky sú už prítomné v semene, hoci ich nevidíme; pretože hoci ich semeno nezískava odinakiaľ, napokon z neho vyrastie hojnosť vetvičiek, konárov a kmeňov. Tieto skutočné fakty sa v konečnom dôsledku nedajú vysvetliť pohľadom zvnútra ani zvonka; sú to iba prítomné fakty a sú mimo vysvetlenia procesom rastu, ktorý postupuje od minulosti k prítomnosti. Takže aj keď použijeme metaforu, ktorú používajú obyčajní ľudia, korene, stonky, konáre a listy sú všetky buddhovskou prirodzenosťou; rodia sa ako buddhovská prirodzenosť a umierajú ako buddhovská prirodzenosť. Je to iba fakt, že naplno prejavujú existenciu.

Buddha povedal:

„Ak chceme poznať význam buddhovskej prirodzenosti,
je to práve skutočný prítomný čas, príčiny a okolnosti.
Keď je čas tu,
buddhovská prirodzenosť sa pred nami prejavuje.“

Verš „Ak chceme poznať význam buddhovskej prirodzenosti“ sa netýka iba poznania v rozumovom zmysle. Znamená aj chcieť ju praktizovať, chcieť ju zakúsiť, chcieť ju vysvetliť iným a chcieť na ňu zabudnúť. Vysvetľovanie, praktizovanie, zakúšanie, zabúdanie, nepochopenie aj nie-nepochopenie a podobne, to všetko sú príčiny a okolnosti, ktoré jednoducho existujú v skutočnom prítomnom čase. Príčiny a okolnosti jednoducho existujú v tomto skutočnom prítomnom čase, pretože sú skutočným prítomným časom. Skutočný čas a príčiny a okolnosti sa tak v tomto prítomnom čase navzájom zrkadlia. Príčiny a okolnosti, ktoré existujú v tomto skutočnom prítomnom čase, sa však nikdy nezrkadlia v pojmoch, ktoré sa pokúšajú zachytiť dokonalosť či nedokonalosť tejto chvíle. Toto zrkadlenie v prítomnosti sa nedelí na dvoje ako subjekt a objekt a nič také ako správny odraz alebo nesprávny odraz neexistuje. Je to iba zrkadlenie tu a teraz, bez subjektu, ktorý zrkadlí, a bez objektu, ktorý sa zrkadlí. Skutočný prítomný čas a príčiny a okolnosti sú v ňom nerozdelenou celistvosťou, ktorá presahuje pojmy ako „príčiny“ a „okolnosti“. To je skutočná buddhovská prirodzenosť, oslobodená od pojmu „buddhovská prirodzenosť“. Sú to buddhovia, ktorí sú jednoducho sami buddhami, a prirodzený stav, ktorý je jednoducho sám prirodzeným stavom. Od dávnej minulosti po súčasnosť si mnoho ľudí myslelo, že výraz „Keď je čas tu“ znamená, že musíme čakať až do nejakého času v budúcnosti, kým sa buddhovská prirodzenosť prejaví. Myslia si, že ak budú s týmto postojom pokračovať v praxi, raz prirodzene príde čas, keď sa ich vlastná buddhovská prirodzenosť odhalí. Hovoria, že kým ten čas nepríde, nemá zmysel, aby žiadali svojich učiteľov o vysvetlenie alebo sa snažili zistiť, čo je pravdivé. S takýmto pohľadom sa naďalej zabávajú malichernosťami a nechávajú sa unášať svojimi myšlienkami. Takýto človek nie je buddhista. Odpovedať na verš básne „Ak chceme poznať význam buddhovskej prirodzenosti“ znamená naozaj poznať význam buddhovskej prirodzenosti práve tu a teraz. A verš „je to práve skutočný prítomný čas, príčiny a okolnosti“ znamená vedieť, že príčiny a okolnosti sú skutočným časom tu a teraz. Ak chceš vedieť, čo je buddhovská prirodzenosť, vedz, že sú to príčiny a okolnosti ako skutočný čas. Výraz „Keď je čas tu“ vyjadruje fakt, že skutočný čas je vždy tu! Ako o tom môžeme pochybovať? Práve vo chvíli, keď pochybujem, ku mne buddhovská prirodzenosť prichádza. Pamätaj, že výraz „…čas je tu“ naznačuje, aby sme počas dňa nepremrhali ani chvíľu: nečakať, kým príde čas, a až potom konať, ale vidieť, že čas je tu, a konať. A pretože čas je tu, niet miesta pre pojmy o „buddhovskej prirodzenosti“; je samozrejmé, že čas je tu a buddhovská prirodzenosť sa práve prejavuje pred nami. To znamená, že čas, ktorý je tu a teraz, je jediný čas, aký existuje, a buddhovská prirodzenosť, ktorá je tu a teraz, je jediná buddhovská prirodzenosť, aká existuje.

Aśvaghoṣa, dvanásty potomok Gautamu Buddhu, učil svojho žiaka Kapimalu básňou o oceáne, ktorým je buddhovská prirodzenosť:

Hory, rieky a Zem
sú všetky utvorené z buddhovskej prirodzenosti.
Stav v zazene a šesť síl
z nej vznikajú.

Hovorí, že tieto hory, rieky a Zem pred nami sú buddhovskou prirodzenosťou. Keď hovorí, že sú všetky z nej utvorené, myslí tým, že práve vo chvíli, keď sa buddhovská prirodzenosť tvorí, je horami, riekami a Zemou. Ako povedal, sú všetky utvorené z buddhovskej prirodzenosti, a preto by sme mali spoznať, že podoba prírodného sveta je práve taká, ako ju vidíme: hory, rieky a Zem. Je mimo opisu rozlišujúcej mysle. Hľadieť na hory, rieky a Zem znamená hľadieť na buddhovskú prirodzenosť, čo znamená hľadieť na niečo skutočné pred nami v každodennom živote. Ak sa chceme dostať za jednostranný pohľad, výraz „sú všetky z nej utvorené“ možno vidieť dvoma spôsobmi: všetko je utvorené z nej a ona je utvorená zo všetkého. Ďalej hovorí, že stav v zazene a šesť mystických síl (sily slobodnej činnosti, videnia všetkého, počutia všetkého, nahliadnutia do myslenia iných, videnia vlastného minulého konania aj minulého konania iných a presiahnutia svetských pripútaností) tiež vznikajú z nej. Mali by sme spoznať, že prejav – objavenie sa v prítomnosti – mnohých druhov vyrovnaných a zharmonizovaných stavov tiež úplne závisí od buddhovskej prirodzenosti. Či šesť síl prejavíš, alebo nie, takisto úplne závisí od buddhovskej prirodzenosti. A nejde iba o šesť síl opísaných v Ágama sútre. Toto „šesť“ nie je abstraktné číslo bez vzťahu ku konkrétnym veciam. Opisuje šesť skutočných vecí v minulosti alebo šesť skutočných vecí v budúcnosti. Na týchto šesť síl by sme nemali myslieť rovnako ako na princíp, že rozmanité veci pred nami sú Buddhovým učením. Týchto šesť síl je súčasťou oceánu, ktorým je buddhovská prirodzenosť; nemusíme ich popierať.

Majster Daiman Konin (ktorý sa neskôr stal piatym Bódhidharmovým potomkom v Číne) žil v Obai vo východnej časti strednej Číny. Narodil sa slobodnej matke a skutočnú povahu vecí si uvedomil, ešte keď bol dieťaťom. Ako dospelý žil život pevne zakorenený v skutočnosti – sadil borovice, pôvodne v kopcoch Seizan v kraji, kde žil. Náhodou ho počas prechádzky stretol majster Dai-i Dóšin, ktorý bol štvrtým Bódhidharmovým potomkom a práve ten kraj navštívil. Majster Dai-i mu povedal: „Rád by som ti odovzdal Dharmu, ale už si príliš starý. Ak sa vrátiš na tento svet, počkám na teba.“ Daiman Konin súhlasil. Podľa príbehu ho napokon počne dcéra z rodiny Šu, ktorá dieťa odhodí do špinavých vôd prístavu. Dieťa je však tajomne chránené a zostane tam sedem dní bez ujmy. Keď to rodina vidí, dieťa vytiahne a prijme ho späť do rodiny. Keď má chlapec sedem rokov, na ulici v Obai narazí na majstra Dai-iho. Majster Dai-i sa na malého chlapca pozrie a uvedomí si, že je na ňom niečo výnimočné; má nezvyčajne tvarovanú hlavu. Pozerá sa na malé dieťa a pýta sa: „Aké je tvoje meno?“

Dieťa odpovedá: „Meno síce je (dosl.: meno existuje), ale nie je to obyčajné meno.“

Majster Dai-i hovorí: „Aké je to meno?“

Dieťa odpovedá: „To je buddhovská prirodzenosť.“

Majster Dai-i hovorí: „Si bez buddhovskej prirodzenosti.“

Dieťa odpovedá: „Áno, buddhovská prirodzenosť je bez čohokoľvek (sunya), preto hovoríme ‚byť bez‘.“

Majster Dai-i spozná, že dieťa už má pravdu buddhizmu, a preto si ho vezme za pomocníka. O niekoľko rokov neskôr mu majster Dai-i odovzdá Dharmu a chlapec sa stane jeho nástupcom, ktorý žije v kopcoch na východ od Obai a s veľkým zápalom učí buddhizmus.

Ak podrobne preskúmame slová týchto dvoch rodových majstrov, nájdeme význam v tom, že majster Dai-i hovorí „Aké je tvoje meno.“ V minulosti nájdeme príklady, keď sa ľudí pýtali „Z akej si krajiny?“ alebo „Aké je tvoje meno?“ Môžeme ich vyjadriť aj ako výroky, napríklad „Tvoje meno je aké“, čo naznačuje, že meno nevyjadruje, čím naozaj sme. Majster Daikan Eno jednoducho povedal: „Takto som ja; takto si ty.“

Dieťa hovorí: „Meno existuje, ale nie je to obyčajné meno.“

Inými slovami, meno je „existuje“, čo rozhodne nie je obyčajné meno. Nijaké obyčajné meno by nestačilo na opis existencie tu a teraz!

Keď majster Dai-i hovorí „Aké je to meno?“, jeho „aké“ znamená situáciu tu a teraz, vyjadrenú menom, no mimo slov. Inými slovami, „aké“ je „to“ a „to“ je skutočnosť tu a teraz, mimo opisu. Tieto situácie, ktoré sú mimo opisu, sa dejú každý deň, keď pijeme čaj a jeme.

Keď dieťa odpovedá „To je buddhovská prirodzenosť“, myslí tým, že „to“ – situácia tu a teraz – je buddhovská prirodzenosť. Pretože sa ľudia tu a teraz volajú „aké“ – čo sa nedá vyjadriť slovami –, nazývajú sa buddhami. Bytie tu a teraz však nie je obmedzené tým, že „to“ opisujeme slovom „aké“; aj keby „to“ bolo „nie-to“, už je to buddhovská prirodzenosť! Takže „to“ sa rovná „aké“ a „aké“ sa rovná „buddhovská prirodzenosť“. Keď však tieto pojmy zahodíme a potom sa zbavíme aj ich zahadzovania, ostávajú konkrétne mená a Šu je jedno z nich. Dieťa nedostalo buddhovskú prirodzenosť od otca ani od starého otca a ani si ju jednoducho nevzalo ako rodné priezvisko svojej matky. Bolo úplne iné než človek vedľa neho.

Majster Dai-i povedal: „Si bez buddhovskej prirodzenosti.“ Myslel tým: „Si niekto, ale nedá sa ťa opísať slovami; si práve taký, aký si, a keďže si bez čohokoľvek, si práve buddhovská prirodzenosť.“ Všimni si a zapamätaj si, kedy sme bez buddhovskej prirodzenosti! Sme bez buddhovskej prirodzenosti, keď sa prvý raz objavia výhonky buddhovstva, alebo keď sme už stav buddhu presiahli? Nesnaž sa tomu zabrániť a nesnaž sa to privodiť. Byť bez buddhovskej prirodzenosti môžeme chápať napríklad ako vyrovnaný pokojný stav vo chvíli prítomnosti. Mohli by sme sa pýtať, či keď sa táto buddhovská prirodzenosť premení na skutočného buddhu, má ten buddha buddhovskú prirodzenosť, a či keď tento buddha prejaví vôľu k pravde, je bez buddhovskej prirodzenosti. K tomu by sme mali mať čo povedať. Nech sa tú otázku spýta ten drevený stĺp vonku. Poprosme drevený stĺp, nech na otázku odpovie. Nech sa tú otázku spýta buddhovská prirodzenosť! Všimni si, ako sa princíp „byť bez buddhovskej prirodzenosti“, ktorý sa z izby majstra Dai-iho ozýva celými vekmi, rozoberá už mnoho rokov. Dostal sa k majstrovi Daimanovi Koninovi v Obai, počul o ňom majster Joshu Džúšin a majster Isan Reijú ho zanietene učil. Preto by sme aj my mali princíp „byť bez buddhovskej prirodzenosti“ študovať s veľkou usilovnosťou a bez akéhokoľvek váhania. A hoci celkový princíp „byť bez buddhovskej prirodzenosti“ môžeme študovať takto, v skutočnosti je jeho meradlom to „aké“, ktoré sa nedá opísať slovami, je ním „ty“, ktoré je bez buddhovskej prirodzenosti, „to“ je tu a teraz a meno „Šu“ je bežné meno. Buddhovská prirodzenosť je priame pristupovanie ku skutočnosti.

Dieťa odpovedá: „Áno, buddhovská prirodzenosť je sunya (bez čohokoľvek), preto hovoríme ‚byť bez‘.“ Tým je jasné, že sunya, čiže „bez čohokoľvek“, neznamená, že niečo neexistuje. Aby vyjadril fakt, že buddhovská prirodzenosť je sunya, neopísal ju ako konkrétne množstvo niečoho, ale povedal, že je to „byť bez“. Slovo sunya nepoužil v tom zmysle, že nič také ako buddhovská prirodzenosť neexistuje; nepovedal „byť bez“ preto, že by buddhovská prirodzenosť neexistovala; buddhovskú prirodzenosť nazval sunya, pretože je to bytie bez. Meradlom významu slova sunyata je skutočný stav bytia bez. Takto sa sunyata používa na vyjadrenie stavu, v ktorom sme bez čohokoľvek. Tento význam slova sunya je hlbší než význam vo výraze „forma je práve prázdnota“ zo Sútry srdca (po japonsky: shiki soku ze ku; v sanskrte: yad rupa sa sunyata). A zároveň výraz „forma je práve prázdnota“ neopisuje jednotu dvoch rozličných vecí; sunyata v ňom znamená prázdnotu bytia bez čohokoľvek. Keď sme naozaj bez čohokoľvek, prirodzene sa pohybujeme životom. A práve v tomto stave sa odohrali otázky a odpovede o tom, že buddhovská prirodzenosť je bez, že buddhovská prirodzenosť je sunya a že buddhovská prirodzenosť existuje v tejto chvíli.

Keď majster Daikan Eno, šiesty Bódhidharmov potomok, prvý raz prišiel za majstrom Daimanom Koninom do kopcov pri Obai, majster Daiman sa ho opýtal: „Odkiaľ si?“

Daikan odpovedal: „Prichádzam z juhu od piatich vrcholov.“

Majster Daiman povedal: „Načo si sem prišiel?“

Daikan odpovedal: „Chcem sa stať buddhom.“

Majster Daiman povedal: „Ľudia z juhu od piatich vrcholov sú prostý ľud bez buddhovskej prirodzenosti, tak prečo sa chceš stať buddhom?“

Keď majster povedal „Ľudia z juhu od piatich vrcholov sú prostý ľud bez buddhovskej prirodzenosti…“, nemyslel tým, že človek z juhu od piatich vrcholov nemá buddhovskú prirodzenosť, a nemyslel ani to, že ju má. Myslel tým, že keďže človek z juhu od vrcholov je bez akýchkoľvek idealistických nárokov, je buddhovskou prirodzenosťou. A slovami „…tak prečo sa chceš stať buddhom?“ myslel „Prečo sa potrebuješ stať buddhom?“ Celkovo bolo málo majstrov, ktorí pochopili základný princíp buddhovskej prirodzenosti. Z Ágama sútier sa ho naučiť nedá a ľudia, ktorí učia sútry a komentáre, o ňom nevedia. Odovzdáva sa od jedného skutočného človeka k ďalšiemu skutočnému človeku priamo od Buddhu. V skutočnosti buddhovskú prirodzenosť nemáme, kým nie sme buddhami, ale máme ju, keď buddhami sme. Byť buddhom a buddhovská prirodzenosť idú spolu; sú tým istým stavom. Tento princíp musíme podrobne študovať a dvadsať či tridsať rokov sa ho učiť v praxi. Ľudia, ktorí študujú buddhizmus ako dosahovanie rozličných stupňov na ceste k osvieteniu, si to neuvedomujú. Keď získame skutočné porozumenie buddhovskej prirodzenosti, môžeme tvrdiť, že bytosti buddhovskú prirodzenosť majú, aj to, že bytosti sú bez buddhovskej prirodzenosti. Učiť sa v praxi, že buddhovská prirodzenosť ide spolu so stavom buddhu, je presne správne. Keby sa to takto neučilo, nebol by to buddhistický princíp. Keby to tak nebolo, buddhizmus by sa nezachoval až dodnes. Bez toho, aby sme si to objasnili, si nemôžeme uvedomiť, čo je buddha. Preto majster Daiman hovoril ľuďom, keď rozoberal buddhovskú prirodzenosť: „Ľudia z juhu od piatich vrcholov sú… bez buddhovskej prirodzenosti.“ Keď sa prvý raz stretneme s buddhom a s Buddhovým učením, je mimoriadne ťažké počuť tento princíp, že všetky bytosti sú bez buddhovskej prirodzenosti. Ľudia, ktorí si neuvedomili, že všetky bytosti sú bez buddhovskej prirodzenosti, si ešte len musia uvedomiť, čo je buddhovská prirodzenosť. Keď sa majster Daikan úprimne usiloval stať sa buddhom, majster Daiman z neho dokázal urobiť buddhu bez akéhokoľvek iného výrazu či techniky než slov „Ľudia z juhu od piatich vrcholov sú bez buddhovskej prirodzenosti.“ Pamätaj teda, že priamou cestou, ako sa stať buddhom, je počuť a vysloviť slová „byť bez buddhovskej prirodzenosti“. Práve v tejto chvíli, keď sme bez buddhovskej prirodzenosti, sme buddhami. Ľudia, ktorí nestrávili výraz „byť bez buddhovskej prirodzenosti“, sa nikdy nemôžu stať buddhami.

Majster Daikan pokračoval: „Ľudia dávajú význam výrazom ako ‚juh‘ a ‚sever‘. No pojmy ako ‚juh‘ a ‚sever‘ nie sú súčasťou buddhovskej prirodzenosti.“

Čo tým presne myslí? Keď sa zbavíme všetkých predstáv, čo sú ‚juh‘ a ‚sever‘? Majster Daikan tu hovorí niečo pravdivé a zároveň naznačuje, že sa ľudia môžu stať buddhami, ale buddhovská prirodzenosť už buddhom je. Zaujímalo by ma, či si to majster Daikan všimol. Výraz „byť bez buddhovskej prirodzenosti“ z príbehu o majstrovi Daimanovi a majstrovi Dai-im svojou silou zachytil Kāśyapu Buddhu, Gautamu Buddhu aj ostatných buddhov a dal im schopnosť stať sa buddhami, kázať buddhizmus a trvať na tom, že všetky bytosti „vo svojej existencii naplno prejavujú buddhovskú prirodzenosť“. Význam prejavovania vo výraze „naplno prejavovať buddhovskú prirodzenosť“ určite úzko súvisí s významom byť bez vo výraze „byť bez buddhovskej prirodzenosti“, ktorý sa k nám celými vekmi ozýva od majstra Daimana a majstra Dai-iho. A aj majster Daikan musel premýšľať o význame „byť bez buddhovskej prirodzenosti“. Bez ohľadu na to, či ju prejavujeme, alebo sme bez nej, mal by sa pýtať, čo je buddhovská prirodzenosť. Mal by zistiť, čím presne v skutočnosti je. Aj dnes sa ľudia namiesto toho, aby sa pýtali, čo to je, pýtajú, či existuje, alebo nie, a či ju máme, alebo nie. Nemali by sa tak ponáhľať. Na význam „byť bez (sunya)“ by sme sa mali pozerať nie v zmysle neexistencie, ale v zmysle, ktorý má výraz „byť bez buddhovskej prirodzenosti“. Slová majstra Daikana „Ľudia dávajú význam výrazom ako ‚juh‘ a ‚sever‘, no pojmy ako ‚juh‘ a ‚sever‘ nie sú súčasťou buddhovskej prirodzenosti“ by sme si mali dlhý čas znova a znova prechádzať. Už samotné toto úsilie nám môže prospieť. Mali by sme sa v tichosti snažiť jeho slovám porozumieť a zároveň sa porozumenia vzdať. Hlúpi ľudia si myslia, že výraz znamená, že svet ľudských bytostí má juh a sever, pretože žijeme v hmotnom svete, kým buddhovská prirodzenosť juh ani sever nemá, pretože je mimo všetkých fyzických obmedzení. Ľudia, ktorí si myslia, že toto majster Daikan povedal, nemajú silu vidieť, čo naozaj myslel. Takéto nesprávne výklady by sme mali zahodiť a za meradlo si vziať prax zazenu.

Majster Daikan učil svojho žiaka Gjóšóa: „Buddhovská prirodzenosť existuje práve v prítomnej chvíli, ale myseľ, ktorá všetky veci triedi na dobré a zlé, vytvára trvalý obraz.“

Nebuddhisti a buddhisti, ktorí študujú iba teórie alebo iba fyzično, si toto „práve v prítomnej chvíli“, o ktorom hovorí majster Daikan, nedokážu ani predstaviť. Zakladatelia aj nasledovníci nebuddhizmu, teoretického buddhizmu a materialistického buddhizmu, tí všetci existujú práve v prítomnej chvíli, hoci si to naplno neuvedomujú. A keď niečo, čo existuje práve v prítomnej chvíli, káže, praktizuje a zakúša práve v prítomnej chvíli, všetko je práve v prítomnej chvíli. To sa myslí v Lotosovej sútre tam, kde sa hovorí, že keď sú tu ľudia, ktorí túžia po spáse, bódhisattvovia práve v tej chvíli prejavia svoje telá, aby ich naučili, čo je buddhizmus. To je plné prejavovanie buddhovskej prirodzenosti. Telo, ktoré prejavia, môže byť vysoké, alebo môže byť nízke. Svätci aj obyčajní ľudia nášho každodenného života existujú práve v prítomnej chvíli. Predstava, že svätci a obyčajní ľudia nemôžu prejavovať buddhovskú prirodzenosť, je výsledkom obmedzeného pohľadu – úzkeho rozumového myslenia. Buddha je okamih tela a prirodzenosť je okamih konania. Preto majster Daikan povedal: „Buddhovská prirodzenosť existuje práve v prítomnej chvíli.“ No trvalý označuje niečo, čo sa nemení. V mysli si vytvárame oddelené a trvalé obrazy subjektu, ktorý pôsobí na objekt, a pretože sa pri bežnom pohľade na veci nezdá, že by sa objavovali a mizli, hovoríme, že trvajú. Buddhovskou prirodzenosťou sú práve netrvalé trávy, stromy a lesy, ktoré existujú práve v prítomnej chvíli. A aj netrvalé telo-a-myseľ ľudskej bytosti práve v prítomnej chvíli je buddhovskou prirodzenosťou. A pretože krajiny, hory a rieky sú všetky práve v prítomnej chvíli, sú tiež buddhovskou prirodzenosťou. Najvyššia, vyrovnaná a správna pravda je buddhovskou prirodzenosťou, pretože je práve v prítomnej chvíli. Veľký stav, do ktorého Buddha po svojej smrti prešiel (parinirvána), je buddhovská prirodzenosť, pretože aj on je práve v prítomnej chvíli. Tí úzkoprsí ľudia, ktorí nasledujú iba rozumový buddhizmus alebo iba hmotný buddhizmus, učenci buddhistického kánonu, ktorí učia iba zo sútier a komentárov, a podobní ľudia budú pri počutí slov majstra Daikana ohromení alebo vystrašení a možno budú pochybovať o ich pravdivosti. Takí ľudia však nie sú skutoční buddhisti a odvádzajú nás od pravdy.

Štrnásty Buddhov potomok sa volal Nagardžuna. Po čínsky je známy ako Rjúdžu, Rjúšó alebo Rjúmo. Pochádzal zo západnej Indie, ale odišiel žiť na juh. Väčšina ľudí na juhu však hľadala šťastie iba vo svojich každodenných svetských činnostiach. A tak im vysvetľuje jemné Buddhovo učenie. Ľudia, ktorí ho prichádzajú počúvať, hovoria: „Najdôležitejšie je hľadať šťastie vo svetských veciach. Tento majster nás však učí iba o dôležitosti buddhovskej prirodzenosti!“ Majster Nagardžuna im na to odpovedá: „Ak chcete vidieť buddhovskú prirodzenosť, musíte sa zbaviť sebeckej pýchy.“ Ľudia sa ho pýtajú: „Je buddhovská prirodzenosť veľká, alebo malá?“ Na to odpovedá: „Buddhovská prirodzenosť nie je ani veľká, ani malá, ani široká, ani úzka, neprináša ani šťastie, ani odmenu, neumiera a nerodí sa.“ Keď počujú toto vynikajúce učenie, všetci po prvý raz prejavia vôľu k pravde. Potom sa majster Nagardžuna, ktorý sedí v zazene na svojom sedadle v prednáškovej sieni a prejavuje svoje vlastné telo práve také, aké je, javí taký úplný a celistvý ako mesiac v splne. A tí, čo počúvajú jeho reč, počujú iba pravdu, ktorú učí, a celkom strácajú vedomie jeho telesnej prítomnosti. Medzi poslucháčmi je muž menom Kāṇadeva, ktorý pochádza z bohatej rodiny. Hovorí poslucháčom: „Videli ste už niekedy niekoho v stave, ktorý teraz prejavuje majster?“ Poslucháči odpovedajú: „Tento stav je niečo, čo naše oči nikdy nevideli, naše uši nikdy nepočuli, naša myseľ nikdy nepoznala a naše telo nikdy nezakúsilo.“ Kāṇadeva hovorí: „Majster nám tu naplno prejavuje buddhovskú prirodzenosť. Ako to môžeme spoznať? Pretože sa hovorí, že imanentný a vyrovnaný stav buddhu ukazuje plnosť mesiaca, a tak ako mesiac v splne je jeho prirodzenosť priezračná a žiarivá. Význam buddhovskej prirodzenosti je jasný.“ Vtom poslucháči prestanú vidieť majstra, ktorý prejavuje podobu mesiaca v splne. Znova sa im zjaví, ako sedí na svojom sedadle. Prednesie tento verš:

Moje telo prejavuje plnosť mesiaca,
aby vám ukázalo, čo je buddha.
Niet ustáleného spôsobu, ako učiť pravdu,
a účinnosť tohto učenia je mimo slov a obrazov.

Mali by sme si pamätať, že skutočná účinnosť buddhistického učenia je mimo toho, čo možno sprostredkovať slovami a obrazmi, a že niet ustáleného spôsobu, ako učiť pravdu. Majster Nagardžuna vysvetľoval buddhovskú prirodzenosť mnohým ľuďom blízko aj ďaleko nespočetnekrát a toto je iba jeden príklad. „Ak chcete vidieť buddhovskú prirodzenosť, musíte sa zbaviť sebeckej pýchy.“ Nezanedbaj štúdium princípu, ktorý tieto slová obsahujú. Tie slová neznamenajú, že buddhovskú prirodzenosť nemôžeš vidieť; znamenajú, že zbaviť sa sebeckej pýchy je vidieť buddhovskú prirodzenosť. Sebectvo má mnoho podôb a pýcha mnoho druhov. Aj spôsobov, ako sa ich zbaviť, môže byť mnoho, no všetky sú spôsobmi, ako vidieť buddhovskú prirodzenosť. Pamätaj, že vidieť tu znamená pozerať sa na niečo očami. Nechápaj slová „Buddhovská prirodzenosť nie je ani veľká, ani malá…“ v bežnom zmysle ani podľa učenia rozumových či materialistických buddhistov. Jednostranní a tvrdohlaví ľudia, ktorí veria, že buddhovská prirodzenosť musí byť obrovská a veľká, sa držia nesprávnej predstavy. Uváž radšej myšlienku, že buddhovskú prirodzenosť možno vyjadriť slovami práve v prítomnej chvíli, ako to urobil majster Nagardžuna, keď povedal „…ani veľká, ani malá…“ Pretože práve v prítomnej chvíli niet oddelenia medzi počutím a porozumením. Práve v prítomnej chvíli môžeme počuť-a-porozumieť veršu, ktorý recituje majster Nagardžuna: „Moje telo prejavuje plnosť mesiaca, aby vám ukázalo, čo je buddha.“ Jeho fyzické telo sa javilo plné ako okrúhly mesiac a ukazovalo im plnosť buddhu. To, že naplno prejavoval svoje telo, nás môže naučiť, čo naozaj znamená dlhé, krátke, štvorcové a okrúhle. Ľudia, ktorí nerozumejú vzťahu medzi jeho telom a tým, že ho prejavuje, nemôžu pochopiť, čo sa myslí plnosťou mesiaca alebo tým, čo je buddha. Hlúpi ľudia, ktorí si neuvedomili Buddhovu pravdu, si myslia, že sa jeho telo premenilo na mesiac v splne, ale to je omyl. Ako by mohol prejaviť iné telo na tom istom mieste a v tom istom čase, keď sedí na svojom sedadle v prednáškovej sieni? Jeho telo sa prejavovalo presne tak ako telo ktoréhokoľvek človeka, ktorý tu a teraz sedí v tejto sieni. Aj my všetci prejavujeme plnosť mesiaca! Telo, ktoré sa prejavuje, sa nedá úplne vystihnúť opismi ako štvorcové či okrúhle, existujúce či neexistujúce, viditeľné či neviditeľné, ani pomocou nekonečného množstva vlastností; je to iba telo, ktoré sa prejavuje. Výraz „plnosť mesiaca“ znamená to isté, čo majster Fuke povedal majstrovi Rinzaimu: „To, čo existuje práve tu, je neopísateľné, či sa to pokúsiš opísať podrobne, alebo zhruba.“ (Shinji-shobogenzo, kniha 1, kóan č. 96) Pretože sa majster Nagardžuna zbavil sebeckej pýchy, tým, že prejavoval svoje vlastné telo, ukázal im, čo je buddha. Akt ukazovania odhalil telo buddhu, niečo úplne odlišné od našej predstavy o tom, čo je buddha. Hoci buddhovskú prirodzenosť opisujeme slovami ako jasná a žiarivá, ako mesiac v splne, neznamená to, že sa premenil na mesiac v splne! A keďže hovorí „účinnosť tohto učenia je mimo slov a obrazov“, môžeme usúdiť, že telo, ktoré im ukázal, bolo viac než iba fyzické telo, ktoré mohli vidieť a opísať. Hoci sa zdalo, že je to iba fyzické telo, bolo to naplno prejavené telo buddhu. To sú znaky učenia pravdy, ktoré nemá ustálený spôsob. Kāṇadeva opísal telo majstra Nagardžunu, ktoré sa neprejavovalo ustáleným spôsobom, ako „imanentný a vyrovnaný stav buddhu“. Hoci poslucháči opísali jeho telo ako podobné mesiacu v splne, na ktorý hľadia z diaľky, v skutočnosti sa stretli s niečím, čo predtým nezažili: s dynamickou povahou človeka, ktorý učí pravdu – zakúsili ju v okamihovom stave, keď si neuvedomovali nijaké oddelenie medzi tým, čo videli, a tým, čo počuli. A ako ďalej počúvali jeho učenie, chvíľami si ho uvedomovali naplno prejaveného ako mesiac – v takých chvíľach jeho telo akoby zmizlo a uvedomovali si iba to, že učí pravdu –, a inokedy sa tento stav plnosti rozplynul a jeho bežné telo sa im vrátilo do vedomia. Ctihodný Kāṇadeva, ktorý sa stal majstrovým nástupcom, jasne spoznal, že majster prejavuje plnosť a úplnosť mesiaca, spoznal, že naplno prejavuje existenciu, spoznal to ako prirodzenosť buddhu a spoznal to ako telo buddhu. Hoci mnoho žiakov u majstra Nagardžunu osobne študovalo a naučilo sa celé jeho učenie, nikto nebol taký vynikajúci ako Kāṇadeva. Ctihodný Kāṇadeva bol hoden deliť sa s majstrom o jeho sedadlo, tak ako sa Mahākāśyapa delil o sedadlo s Buddhom, a jeho učenie dokázalo okrem jeho vlastných žiakov viesť aj žiakov majstra Nagardžunu. Prijal podstatné učenie buddhizmu, najvyššiu a veľkú pravdu, presne tak ako ctihodný Mahākāśyapa na Supom vrchu, a zaujal svoje právoplatné miesto v ráde. Nagardžuna mal mnoho žiakov v období predtým, ako prijal Buddhovu pravdu; vtedy ich všetkých opustil spolu s tými nebuddhistickými teóriami. Podstatu učenia osobne odovzdal iba Kāṇadevovi, ktorý sa stal pravým nástupcom univerzálnej pravdy, ktorú učil Buddha. Stále však zostávali skupiny ľudí, ktorí tvrdili, že sú nástupcami pravdy, ktorú učil majster Nagardžuna. Vytvárali komentáre a výklady a falošne tvrdili, že ich napísal on. Spisy týchto skupín, ktoré majster Nagardžuna všetky dávno zavrhol, naďalej mýlia mnohých ľudí. A my ako žiaci Buddhovho učenia by sme mali mať jasno v tom, že nič, čo neodovzdal Kāṇadeva, nemôže byť pravým učením majstra Nagardžunu. Tento záver je správny, pretože sa zakladá na viere v pravosť učenia odovzdávaného priamo od jedného človeka k druhému. Mnohí ľudia však tie teórie prijímajú, hoci sú zjavne falošné. Je veľmi smutné a poľutovaniahodné, že mnohí ľudia sú takí hlúpi, že takto urážajú múdrosť buddhov.

Príbeh pokračuje. Ctihodný Kāṇadeva ukáže na majstra Nagardžunu, ktorý prejavuje svoje vlastné telo práve také, aké je, a hovorí: „Majster nám tu naplno prejavuje buddhovskú prirodzenosť. Ako to môžeme spoznať? Pretože sa hovorí, že imanentný a vyrovnaný stav buddhu ukazuje plnosť mesiaca, a tak ako mesiac v splne je podstata buddhovskej prirodzenosti priezračná a žiarivá.“ A kto z mnohých ľudí minulosti aj súčasnosti, ktorí videli a počuli Buddhovu pravdu rozšírenú do všetkých častí vesmíru, kedy povedal, že buddhovská prirodzenosť je telo, ktoré sa prejavuje práve také, aké je? Ctihodný Kāṇadeva je jediný človek vo vesmíre, ktorý to povedal. Ostatní iba hovorili, že buddhovská prirodzenosť nie je niečo, čo sa dá vidieť, počuť alebo rozumovo spoznať, a podobne. Nepovedali to preto, lebo nevedeli, že telo, ktoré sa prejavuje práve také, aké je, je buddhovská prirodzenosť. Naši predkovia im toto učenie nikdy neodopierali, iba oni neprijali to, čo ich učili. Keďže sa nikdy nenaučili uskutočňovať veci celou svojou bytosťou, nemohli tomuto princípu porozumieť. Keď z diaľky pozorovali imanentný a vyrovnaný stav buddhu, ktorý ukazuje plnosť mesiaca, klaňali sa niečomu, čo ich oči predtým nikdy nevideli. „Jeho prirodzenosť je priezračná a žiarivá a význam buddhovskej prirodzenosti je jasný.“ Prejavovať svoje vlastné telo práve také, aké je, bol jeho spôsob, ako im naozaj ukázať, ako vyzerá telo buddhu. Ako by mohol existovať buddha alebo hoci aj dvaja buddhovia, ktorí by neprejavovali svoje vlastné telá práve také, aké sú? Telo buddhu je telo, ktoré sa prejavuje. Buddhovská prirodzenosť je telo, ktoré sa prejavuje.

Keď buddhovia, ktorí sú našimi predkami, premýšľajú o tom, čo je buddhovská prirodzenosť, a vysvetľujú to pomocou pojmov ako štyri živly alebo päť zoskupení, všetko sú to okamihové prejavy skutočných tiel. Majster Nagardžuna povedal, že telo buddhu vyjadruje okrúhlosť a plnosť mesiaca. To platí v celom vesmíre; buddhovská prirodzenosť je univerzálna cnosť. Cnosť buddhu spočíva v tom, že ovládne stav plného prejavovania tela a udrží si ho. Vidíme, ako sa rozmanité cnosti objavujú a miznú, keď sa skutočné telo prejavuje vo chvíli prítomnosti. Od čias Nagardžunu a Kāṇadevu nikto, kto študuje buddhizmus, v Indii, Číne ani v Japonsku nepovedal nič také hlboké ako tento učiteľ a jeho žiak. Bolo však mnoho učiteľov sútier a komentárov, ktorí sa s pravdou, ktorú učil Buddha, nemotorne minuli. Už odpradávna, v starej sungskej Číne, ľudia nedokázali tento príbeh znázorniť svojím telom, vo svojej mysli, v priestore ani ako obraz na stene. Ľudia sa pokúšali zobraziť majstra Nagardžunu, ktorý prejavuje plnosť a okrúhlosť mesiaca, tak, že nad jeho prednáškové sedadlo nakreslili veľký kruh podobný zrkadlu. Tieto obrazové pokusy zobraziť výjav, ktoré sa uchovávajú stovky rokov, však nie sú ničím viac než prekážkami v porozumení príbehu, pretože sa nikto neozval a nepovedal, že zobrazenia na týchto obrazoch sú nesprávne. Je smutné vidieť, že sa toľko našich diel takto mýli. Ak veríme, že jeho telo, ktoré prejavuje plnosť mesiaca, by mohlo vyzerať ako veľký kruh, potom nepoznáme rozdiel medzi obrazom a skutočnosťou! Keby sme si z tohto zobrazenia začali robiť posmech, mohli by sme umrieť od smiechu. Je smutné, že v celej Číne nebol laik ani kňaz, ktorý by dokázal vidieť, čo Nagardžuna hovoril a čo myslel Kāṇadeva. Ako by potom vôbec mohli mať priamu skúsenosť s tým, že sa ich telo prejavuje tak plne ako mesiac? Nezakúsili ani okrúhlosť mesiaca, ani jeho plnosť. Je to preto, lebo nenasledovali starých buddhov a nevážili si to, čo učili. Starí buddhovia aj buddhovia súčasnosti by mali zakúšať skutočný stav v zazene, keď telo prejavuje svoju plnosť, a nie zobrazenia tohto stavu. Pamätaj, že ak chceme zobraziť Nagardžunovo telo, ktoré sa naplno prejavuje také, aké je, musíme namaľovať podobu jeho skutočného tela, ktoré sedí na prednáškovom sedadle. Tvar obočia aj výraz očí majú byť priamočiare a správne. Podstata buddhizmu sa má vždy zobrazovať ako sedenie v tichu zazenu. Potom bude úsmev, ktorý prešiel medzi Gautamom Buddhom a Mahākāśyapom, pokračovať navždy, pretože mnohí ľudia budú povzbudení praktizovať zazen a stať sa buddhami. Ak obraz nesprostredkuje krásu plnosti mesiaca, nemôže zobraziť tvar skutočnosti, a ak nezobrazuje skutočné telesné znaky, je pri učení Buddhovej pravdy zbytočný. Keď chceme ukázať skutočného človeka, ktorý sedí v plnosti zazenu, mali by sme mu dať okrúhlosť mesiaca; to znamená, že jeho podoba má byť okrúhla ako mesiac v splne. Keď chceme predviesť okrúhlosť mesiaca, mali by sme ju ukázať telom v zazene. Autori týchto obrazov však neukazujú telo, ktoré sa naplno prejavuje, ani nezobrazujú okrúhly mesiac. Nevyjadrujú plnosť mesiaca ani neukazujú, ako vyzerá buddha. Títo ľudia nevedia ani predviesť niečo konkrétne, ani zobraziť niekoho, kto učí Buddhovu pravdu. Jednoducho namaľujú obraz kruhu! Aký zmysel má maľovať kruh? Ak sa na taký obraz pozrieme jednoduchými očami, nemá silu priviesť nás do prítomnej chvíle a dať nám pocit naplnenia. Áno, mesiac je okrúhly a telo, ktoré sa naplno prejavuje, je tiež okrúhle. Táto okrúhlosť však nie je okrúhlosťou mince ani okrúhlosťou ryžového koláča. Telo, ktoré sa naplno prejavuje, má okrúhlosť mesiaca a jeho podoba má plnosť mesiaca. Kruh by sme však mali používať iba na zobrazenie vecí ako mince alebo ryžové koláče!

Keď som cestoval a hľadal pravdu buddhizmu, šiel som do veľkej sungskej Číny. Na jeseň roku 1223 som prišiel do zenového chrámu Kori na hore A-iku-o-zan a na stenách západnej chodby som uvidel obrazy premenených podôb tridsiatich troch predkov v Indii a Číne. V tom čase som však k nim nič zvláštne necítil. No v roku 1225 som ten istý chrám navštívil počas letného ústrania a náhodou som tou istou chodbou kráčal s Jokeiom, hosťujúcim správcom. Keď sme prechádzali okolo jedného z tých obrazov, opýtal som sa ho: „Čia premenená podoba je toto?“ Odpovedal: „Toto je Nagardžunovo telo, ktoré prejavuje podobu okrúhleho mesiaca.“ Keď to však hovoril, v jeho hlase nebolo presvedčenie a jeho tvár neprezrádzala sebaistotu. Povedal som mu: „To je naozaj chabé zobrazenie skutočnosti!“ Hosťujúci správca sa na to hlasno zasmial, no v jeho hlase nebolo ostrie, ktoré by dokázalo preraziť klam, ktorý obraz šíril. Keď sme pokračovali ďalej, aby sme si pozreli Sieň relikvií a šesť chrámových výhľadov na horu, znova som sa s ním o tom rozprával, no nevyjadril o obraze nijaké pochybnosti. Niekoľko ďalších mníchov nám povedalo svoj názor na obraz, no nikto z nich netrafil do čierneho. Povedal som teda, že sa opýtam opáta, ktorým bol v tom čase majster Tokko. Hosťujúci správca odpovedal: „Nerozumie buddhizmu, takže ti nebude vedieť odpovedať.“ Tak som sa rozhodol, že sa ho pýtať nebudem. Hoci to však Jokei povedal, sám tomu nerozumel a ani ostatní mnísi, ktorí náš rozhovor začuli, nemali čo povedať. Mnohí majstri toho chrámu na obraze celé roky nevideli nič zlé a zobrazenie sa nepokúsili opraviť, pretože vôbec netušili, ako na to. V podstate je nemožné zobraziť skutočnosť na obraze, takže ak sa o to pokúsime, mali by sme ju zobraziť priamo. Doteraz však nikto nedokázal zobraziť človeka, ktorý sa naplno prejavuje ako okrúhlosť mesiaca. Je to všetko preto, lebo sa ľudia nechcú prebudiť z predstavy, že buddhovská prirodzenosť je stav mysle alebo vedomia. Preto stratili schopnosť rozumieť výrazom „prejavovať buddhovskú prirodzenosť“ alebo „byť bez buddhovskej prirodzenosti“. Iba niekoľkí z nich si uvedomujú, že sa potrebujú učiť, ako vysvetliť význam týchto výrazov. Pamätaj, že tento úpadok pochádza z toho, že prestali vynakladať úsilie. Z mnohých majstrov chrámov v mnohých oblastiach niektorí umrú bez toho, aby čo i len raz vyslovili výraz „buddhovská prirodzenosť“. Niektorí dokonca hovoria, že o buddhovskej prirodzenosti potrebujú hovoriť iba buddhisti, ktorí počúvajú teoretické učenie, a buddhisti, ktorí praktizujú zazen, to robiť nepotrebujú. Títo mnísi sú ako zvieratá! Ako sa týmto tlupám démonov podarilo preniknúť do pravdy Buddhovho učenia a poškvrniť ju? Spočíva Buddhova pravda iba v počúvaní učenia? Alebo je buddhizmus oddanosťou iba predstave „praktizovania zazenu“? Mali by sme mať jasno v tom, že medzi počúvaním učenia a praktizovaním zazenu nikdy nebol nijaký rozdiel.

Národný majster Enkan Sai-an z Koshu bol ctihodným predkom z okruhu majstra Basoa. Jedného dňa kázal zhromaždeniu: „Všetky bytosti majú buddhovskú prirodzenosť.“ Mali by sme sa hneď pozrieť na význam slov „všetky bytosti“. Rozmanité bytosti majú všetky odlišné správanie, odlišné myšlienky, odlišné povahy a odlišné okolnosti a všetky zakúšajú vesmír z úplne odlišných perspektív. Napríklad perspektíva obyčajného človeka, nebuddhistu, idealistického buddhistu, materialistického buddhistu, realistického buddhistu, normálnej ľudskej bytosti a boha – všetky sú odlišné. Z buddhistického hľadiska však, keďže bytie a myseľ sú jedno, hovoríme, že všetky bytosti majú myseľ. Zároveň, aj keby sme povedali, že bytosti myseľ nemajú, bytie predsa je myseľ. Myseľ teda je celé bytie a bytie je celá buddhovská prirodzenosť. Tráva, stromy a zem sú myseľ, a pretože sú myseľ, sú bytím. A pretože sú bytím, hovoríme, že majú buddhovskú prirodzenosť. Slnko, mesiac a hviezdy sú myseľ, a pretože sú myseľ, sú bytím. A pretože sú bytím, hovoríme, že majú buddhovskú prirodzenosť. Toto myslel majster Enkan slovami „majú buddhovskú prirodzenosť“. Ak to neznamená toto, potom to nie je buddhovská prirodzenosť, ktorú vykladá buddhizmus. Majster Enkan chcel povedať iba to, že všetky bytosti majú buddhovskú prirodzenosť. A čokoľvek, čo nie je „všetky bytosti“, možno buddhovskú prirodzenosť mať nemôže. Na toto sa teda chcem opýtať majstra Enkana: Majú všetci buddhovia buddhovskú prirodzenosť? Mali by sme sa ho opýtať a potom jeho odpoveď starostlivo preskúmať. Mali by sme sa pozorne pozrieť na to, že povedal „Všetky bytosti majú buddhovskú prirodzenosť“; nepovedal „Všetky bytosti sú buddhovská prirodzenosť“. Potrebuje nechať odpadnúť to majú vo výraze „majú buddhovskú prirodzenosť“. Odpadnutie je vlastnosťou vesmíru a cestou, ako presiahnuť intelekt. Potom môžeme pokračovať a povedať, že „všetky buddhovské prirodzenosti majú bytie“. Táto metóda dokonale vysvetľuje bytie aj buddhovskú prirodzenosť. Majster Enkan si to neuvedomil, kým vysvetľoval skutočnosť, ale to neznamená, že by si to neskôr nebol uvedomil. A metóda, ktorú som tu použil, nie je taká nelogická, ako sa zdá. Pravde, ktorú máme tu a teraz, nie vždy rozumieme; je výsledkom nášho telesného a duševného stavu vo chvíli prítomnosti. Niekedy sa zdá, že celý náš život je zasvätený vyjadrovaniu pravdy, a niekedy pravdu jednoducho vyjadrujeme z chvíle na chvíľu.

Majster Isan Reijú z hory Isan raz kázal zhromaždeniu: „Všetky bytosti sú bez buddhovskej prirodzenosti.“ Spomedzi všetkých bytostí, ľudských aj božských, ktoré to počujú, sa tí výnimoční potešia. Mnohí však budú prekvapení a budú o tom pochybovať. Gautama Buddha učil, že „všetky bytosti prejavujú/majú (U) buddhovskú prirodzenosť“, no majster Isan nás učí, že „všetky bytosti sú bez/nemajú (MU) buddhovskej prirodzenosti“. Význam mať a význam nemať sú protikladné, a tak sa niektorí pýtajú, ktorý z tých dvoch výrazov je pravdivý. Ja si však myslím, že výraz „všetky živé bytosti nemajú buddhovskú prirodzenosť“ je z tých dvoch hlbší. Slová majstra Enkana, že buddhovskú prirodzenosť máme, akoby podopierali slová Gautamu Buddhu, ako keby tí dvaja muži niesli pravdu medzi sebou na tyči. Vyjadrenie majstra Isana je však iné. Tu oboch mužov tyč pohltila. Majster Enkan aj majster Hyakujo boli priamymi žiakmi majstra Basoa. Isan však bol Hyakujovým žiakom, a teda stál v línii pod Enkanom. Napriek tomu sa Isan v pravde vyznal hlbšie než starší Enkan. Isan tu vyjadruje svoj záver, že všetky živé bytosti sú bez buddhovskej prirodzenosti. Jeho záver je presným opisom; skutočným buddhistickým učením o stave, ktorý sám prijíma a udržiava praxou zazenu. Mali by sme skúmať ďalej. Ako môžu všetky bytosti byť buddhovskou prirodzenosťou? Ako môžu buddhovskú prirodzenosť mať? Každá bytosť, ktorá buddhovskú prirodzenosť má, musí byť nejaký démon! Ľudia chcú touto pekelnou vrstvou, ktorú nazývajú „buddhovská prirodzenosť“, prikryť všetky bytosti! No buddhovská prirodzenosť je iba buddhovská prirodzenosť a bytosti sú iba bytosti. Nie je pravda, že bytosti buddhovskú prirodzenosť majú, ako keby to bolo niečo, čo prichádza k bytostiam, ktoré to nemajú, a potom sa to stáva ich vlastníctvom. V tom by sme mali mať jasno a uvažovať logicky. Taká „bytosť“, o ktorej si predstavujeme, že buddhovskú prirodzenosť má, nie je skutočná bytosť. A stav, v ktorom skutočná bytosť existuje, nemožno nikdy nazvať buddhovskou prirodzenosťou. Preto Hyakujo, priamy nástupca majstra Basoa, povedal: „Kázať, že všetky bytosti majú buddhovskú prirodzenosť, znamená urážať Buddhu, Dharmu a Sanghu, a kázať, že všetky bytosti sú bez buddhovskej prirodzenosti, tiež znamená urážať Buddhu, Dharmu a Sanghu.“ Urážkou je povedať „majú buddhovskú prirodzenosť“ aj „sú bez buddhovskej prirodzenosti“. O buddhovskej prirodzenosti však nemožno hovoriť bez toho, aby sme hovorili o týchto výrazoch. Rád by som sa opýtal Isana aj Hyakujoa: „Podarilo sa vám vysvetliť buddhovskú prirodzenosť napriek tomu, že oba spôsoby vysvetľovania sú zjavne urážkou?“ Ak buddhovskú prirodzenosť vysvetlili správne, ich vysvetlenie by sa malo ukázať ako konkrétne a skutočné. A vysvetliť ju správne znamená vysvetliť ju sebe samým a počuť svoje vlastné vysvetlenie a naplno mu porozumieť. Isanovi by som chcel povedať aj toto: „Hoci si povedal, že všetky bytosti sú bez buddhovskej prirodzenosti, nepovedal si, že celá buddhovská prirodzenosť je bez akýchkoľvek bytostí, ani že celá buddhovská prirodzenosť je bez akejkoľvek buddhovskej prirodzenosti. A čo viac, nikdy sa ti ani nesnívalo, že všetci buddhovia sú bez buddhovskej prirodzenosti! Rád by som videl, ako to skúsiš znova!“

Majster Hyakujo kázal zhromaždeniu: „Buddha je najvyššie vozidlo; je to najvyššia múdrosť. Žiť život buddhu vytvára buddhu. Buddhovia majú buddhovskú prirodzenosť a sú učiteľmi, ktorí ukazujú cestu. Buddhovia dokážu usmerňovať svoje konanie tak, aby sa vyhli prekážkam, a ich múdrosť je bez prekážok. Majú moc nad účinkom toho, čo robia, a preto môžu slobodne byť šťastní a múdri. Keď žijú z chvíle na chvíľu, príčiny a následky sa pohybujú spolu s nimi. Keď v okamihu žijú, môžu svoj život odhodiť; keď v okamihu umierajú, neboja sa smrti. Keďže ich nezväzujú ich telesné a duševné obmedzenia, môžu žiť slobodne a podľa vlastnej voľby svoje obmedzenia prijímať alebo presahovať. Keď máme takýto stav, keď sa nestaráme o postavenie, úspech ani o to, či sme lepší, alebo horší než iní, potom hoci sa nijako nelíšime od mravcov, ktoré behajú po povrchu zeme, tento svet, ktorý obývame, sa stáva nepredstaviteľne nádherným a čistým.“

Toto hovorí Hyakujo. Skutočné telo buddhu tu a teraz podlieha telesnému a duševnému obmedzeniu, no keďže sme vždy v prítomnosti, sme aj veční. Nie sme teda uväznení, ale slobodní. Keď konáme v živote, žitie nás neväzní. Keď konáme v smrti, umieranie nás neľaká. Nemiluj život priveľmi a neboj sa smrti priveľmi, lebo v nich existuje buddhovská prirodzenosť. Ľudia, ktorých to, čo hovorím, uráža alebo znepokojuje, sú nebuddhisti. Keď si uvedomíme, že buddhovská prirodzenosť je iba to, čo je teraz pred nami, môžeme slobodne využívať všetko. To znamená byť skutočným buddhom v prítomnej chvíli, čo je najvyššie vozidlo. A tento skutočný buddha existuje v prítomnom čase a na prítomnom mieste; v nepredstaviteľne nádhernom a čistom svete.

Obaku sedel v Nansenovej izbe. Nansen sa Obakua opýtal: „Čo hovoríš na učenie, že rovnaké praktizovanie telesnej vyrovnanosti a duševnej múdrosti objasní buddhovskú prirodzenosť?“ Obaku odpovedal: „Nezávislí od všetkého počas dvadsiatich štyroch hodín dňa ju už máme.“ Nansen povedal: „Je to tvoj vlastný názor?“ Obaku odpovedal: „Neodvažujem sa tvrdiť, že je.“ Nansen mu povedal: „Nuž, za jedlo mi platiť nemusíš, ale kto mi zaplatí za všetky tie tvoje cesty?“ Obaku mlčal.

Otázkou o rovnakom praktizovaní telesnej vyrovnanosti a múdrosti sa Nansen nepýta na učenie, podľa ktorého existuje niečo, čo sa nazýva vyrovnanosť, oddelené od niečoho, čo sa nazýva múdrosť, a ak obe praktizujeme rovnako, buddhovská prirodzenosť sa objasní. Stav, v ktorom je buddhovská prirodzenosť jasná, je prax zazenu, ktorá je rovnakým praktizovaním vyrovnanosti a múdrosti. Nansenova otázka je to isté, ako keby sa pýtal: „Komu sa buddhovská prirodzenosť objasňuje?“ Skutočnú situáciu by sme mohli vyjadriť aj otázkou: „Čo hovoríš na učenie, že sa buddhovská prirodzenosť vo vyrovnanom stave objasňuje buddhovskej prirodzenosti?“ Obaku hovorí: „Nezávislí od všetkého počas dvadsiatich štyroch hodín dňa…“ Slová „počas dvadsiatich štyroch hodín dňa“ znamenajú, že v každej chvíli počas skutočného dvadsaťštyrihodinového dňa sme nezávislí od všetkého. Byť nezávislý od všetkého v každej chvíli skutočného dvadsaťštyrihodinového dňa znamená objasňovať buddhovskú prirodzenosť. O akom čase by sme mali povedať, že prišiel, o akom svete, že sa zjavil, v skutočných dvadsiatich štyroch hodinách dňa? A patrí týchto dvadsaťštyri hodín svetu, ktorý vytvorili ľudské bytosti, alebo nejakému inému svetu, alebo prišlo iba nateraz z dokonalého sveta našej predstavivosti? Či sme v tomto svete, alebo v inom svete našej predstavivosti, v tejto chvíli sme nezávislí od všetkého. V tejto chvíli žijeme v dvadsiatich štyroch hodinách dňa, takže možno nikdy nenastane čas, keď by sme neboli nezávislí od všetkého! Keď sa Nansen opýtal „Je to tvoj vlastný názor?“, myslí tým „Netvrdíš predsa, že je to tvoj vlastný názor, však?“ A keď sa Nansen pýta „Je to tvoj vlastný názor?“, Obaku si ho pred Nansenom nemôže privlastniť, pretože [keď Obaku hovorí pravdu] nie je to vždy „jeho vlastný“ názor, keďže sa Obakuov pohľad vyjadruje v jasnom vyrovnanom stave. Obaku odpovedá: „Neodvažujem sa tvrdiť, že je.“ V Číne sa tento výraz používa, keď sa niekoho pýtajú, či má určitú schopnosť, a on chce povedať ‚áno‘. Obakuova odpoveď teda neznamená, že si nie je istý sám sebou. Jeho slová by sme v tomto prípade nemali brať doslovne. Hoci Obakuov pohľad je pohľad, ktorý vyjadruje Obaku, hoci je to on, kto tento pohľad vyjadruje, nemal by sa odvážiť tvrdiť, že je. Keď vyjadril svoj názor, jeho stav bol prirodzený a nezámerný; presne ako keď k tebe príde krava a zabučí! Takto vyjadrujeme pravdu. Tú istú pravdu ako Obaku sa môžeme pokúsiť vyjadriť inými slovami. Nansen mu povedal: „Nuž, za jedlo mi platiť nemusíš, ale kto mi zaplatí za všetky tie tvoje cesty?“ Inými slovami, myslel tým, že ho netrápia náklady na jedlo, ktoré Obaku zjedol, ale chcel vedieť, kto mu zaplatí za sandále, ktoré Obaku zodral na zbytočných cestách. Čo týmito slovami myslel, by sme mali študovať dlho. Prečo ho netrápili náklady na jedlo, ktoré Obaku zjedol? Musíme to študovať úprimne a podrobne. Prečo mu ide o cenu sandálov, akoby chcel povedať: „Koľko sandálov si za tie roky putovania zodral!“? Obaku mohol odpovedať: „Nikdy som si na cestu neobul sandále, ak som nemohol dosiahnuť nejaký výsledok, ktorý by ospravedlnil náklady!“ Alebo mohol povedať: „Zodral som iba dva či tri páry!“ Mohli to byť vyjadrenia skutočnej situácie a možno to aj chcel odpovedať. On však mlčal. Mlčať je mlčať. Nemlčal preto, že by Nansen neprijal, čo povedal, ani preto, že by on neprijal, čo povedal Nansen. Skutoční buddhistickí mnísi sa tak nesprávajú. Pamätaj, že mlčanie niečo vyjadruje, tak ako úsmev môže vyjadriť niečo ostré. Obakuov stav je buddhovská prirodzenosť, ktorá vyjadruje spokojnosť s každodenným životom.

Keď majster Isan tento príbeh citoval, povedal svojmu žiakovi Kyozanovi Edžakuovi: „Obaku sa Nansenovi nedokázal vyrovnať, však!“ Kyozan však odpovedal: „Nesúhlasím! Obaku bol dosť vynaliezavý na to, aby chytil tigra do pasce!“ Majster Isan odpovedal: „Tvoj pohľad je až taký vynikajúci!“ Majster Isan sa Kyozana pýtal, či sa Obaku v tých časoch dokázal Nansenovi vyrovnať. A Kyozan odpovedá, že Obaku mal zručnosť chytiť tigra do pasce. Nielenže dokázal tigra chytiť, dokázal ho aj skrotiť. Chytiť tigra do pasce a skrotiť ho si vyžaduje nezávislosť konania. Je jasné uskutočnenie buddhovskej prirodzenosti otvorením oka, alebo stratou oka? Odpovedz teraz! Hneď teraz! „Pohľad buddhovskej prirodzenosti je až taký vynikajúci!“ Takto je všetko nezávislé, dokonca aj každá polovičná vec je nezávislá! Stovky tisíc vecí sú všetky nezávislé a stovky tisíc hodín sú všetky nezávislé, a to ma vedie k tomuto výroku: Vesmír je ako obrovská prepletená nádoba; všetky hodiny dňa sú zložitým spôsobom závislé aj nezávislé a napokon celý vesmír a všetky svety, ktoré obsahuje, existujú skôr, než si o nich vytvoríme pojem.

Istý mních sa opýtal majstra Joshuho Džúšina: „Povedali by ste mi, či pes (kushi) má, alebo nemá buddhovskú prirodzenosť?“ Ujasnime si význam tejto otázky. Slovo kushi znamená po čínsky pes. Mních sa nepýtal, či pes buddhovskú prirodzenosť má, alebo či ju nemá. Pýtal sa, či majster Joshu naozaj rozumie buddhizmu, alebo nie. Majster Joshu teda stál pred rozhodujúcou otázkou, no zároveň mohol stretnúť vynikajúceho spytovateľa takého formátu, akého hľadal viac než tridsať rokov.

Majster odpovedal: „Bez [akéhokoľvek pojmu buddhovskej prirodzenosti].“ Jeho jednoslovnú odpoveď možno študovať mnohými samostatnými spôsobmi. Môže predstavovať samu buddhovskú prirodzenosť, ktorá vyjadruje, že existuje bez [akéhokoľvek pojmu buddhovskej prirodzenosti], alebo psa, ktorý vyjadruje, že existuje bez [akéhokoľvek pojmu buddhovskej prirodzenosti], alebo pozorovateľa, ktorý vyjadruje, že pes existuje bez [akéhokoľvek pojmu buddhovskej prirodzenosti]. Možno nám potrvá až do dňa, keď sa kameň celkom zodrie, kým dospejeme k tomuto bez [akéhokoľvek pojmu buddhovskej prirodzenosti].

Mních sa pýta: „Hovorí sa však, že všetky bytosti vo svojej existencii naplno prejavujú buddhovskú prirodzenosť, tak prečo hovoríte, že pes je bez?“ Jeho otázka naznačuje, že keby ľudské bytosti boli bez [akéhokoľvek pojmu buddhovskej prirodzenosti], potom je jasné, že aj buddhovská prirodzenosť by existovala bez [akéhokoľvek pojmu], a tak by aj pes mohol existovať bez [akéhokoľvek pojmu buddhovskej prirodzenosti]. Mních pokračoval: „Čo si myslíte o mojej myšlienke? Prečo by mala psia buddhovská prirodzenosť dostať nové meno ‚bez‘?“

Joshu odpovedal: „Pretože máme mentálny pohľad, ktorý sa sformoval z našich minulých skúseností.“ Tento výrok znamená, že o tom, či existuje, alebo nie, diskutujeme preto, lebo máme mentálny pohľad sformovaný z našich minulých skúseností, no napriek tomu, že náš pohľad je takýto, pes existuje bez [akéhokoľvek pojmu buddhovskej prirodzenosti] a buddhovská prirodzenosť existuje bez [akéhokoľvek pojmu buddhovskej prirodzenosti]. Svoj mentálny pohľad sformovaný z minulých skúseností nikdy nemôžeme použiť na to, aby sme pochopili prirodzenosť psa, tak ako by sme mohli pochopiť buddhovskú prirodzenosť psa? Či sa snažíme zbaviť vrodenej duality, alebo sa snažíme obe strany zjednotiť, ľudský stav je iba neustálym pôsobením mentálneho pohľadu, ktorý sa sformoval z našich minulých skúseností.

Iného dňa povedal istý mních majstrovi Joshuovi: „Povedzte mi konečne, má pes buddhovskú prirodzenosť, alebo nie?“ Zdá sa, že táto otázka naznačuje, že mních s majstrom Joshuom viedol akýsi spor, a z toho vidíme, že tvrdenia a otázky o buddhovskej prirodzenosti boli pre našich predkov v ich chrámoch súčasťou každodenného života.

Joshu povedal: „Existuje [práve tak, ako je].“ Význam Joshuovho „Existuje“ nie je existencia, ako ju opisujú učenci a teoretici, a nie je to ani filozofická existencia, ako ju chápu sekty, ktoré študujú existenciu. Je to existencia, ktorú učil Buddha. To, čo Buddha myslel existenciou, je to, čo Joshu myslel slovom „Existuje“. To, čo Joshu myslel slovom „Existuje“, je, že pes existuje. A keďže pes existuje, buddhovská prirodzenosť existuje.

Mních povedal: „Už existuje. Prečo však buddhovská prirodzenosť potrebuje vstúpiť do tejto zvieracej podoby?“ Kňazove slová vyvolávajú otázku, čo znamená už existuje; či to znamená, že pes existuje teraz, alebo že existoval od minulosti. Hoci sa zdá, že už existuje znamená to isté ako všetky ostatné existuje, je to jasné a stojí to samo osebe. Ak to už existuje, potrebuje to odniekiaľ vstúpiť? Nebolo to iba nedbalé myslenie, keď sa pýtal, prečo to potrebuje vstúpiť.

Joshu povedal: „Pretože hoci to rozpoznávame, nevyhneme sa tomu, že si svoje myšlienky zamieňame so skutočnou situáciou.“ Tento výrok sa v bežnej spoločnosti používa už dlho, no teraz ho majster Joshu používa na vyjadrenie skutočnej situácie. Hovorí, že hoci skutočnú situáciu dokážeme vidieť, nevyhneme sa tomu, že skutočnosť skresľujeme. Možno tomu uverí len veľmi málo ľudí. Je ťažké pochopiť, ako to môže vstúpiť, a majster Joshu naznačuje, že to slovo nie je ani potrebné. Ak chceme dosiahnuť jednoduchý vyrovnaný stav, dokážeme to v tejto chvíli bez svojho tela? A hoci tento vyrovnaný stav nedokážeme opísať slovami, je to stav, v ktorom sme vo svojom tele. Ak si svoje myšlienky zamieňame so skutočnosťou, zvyčajne nie sme naplno vo svojom tele, a nebyť naplno vo svojom tele zvyčajne znamená, že si svoje myšlienky zamieňame so skutočnosťou. Zdá sa, že rozpoznávanie a mýlenie sa sú to isté. Pamätaj, že rozpoznať chybu vo chvíli, keď ju robíme, je okamihové konanie, a práve toto okamihové konanie sa opisuje slovom vstúpiť. Okamihové konanie v prítomnosti zjednocuje mňa aj svet. Zároveň sa nedá vyhnúť bežným situáciám každodenného života. A čo viac, náš predok majster Ungo povedal, že už keď začneme študovať veci na okraji buddhizmu, zvolili sme mylný prístup. Chybu polovičného štúdia vecí na okraji buddhizmu robíme už dlho a dni sa naťahujú na mesiace. Tak to možno je aj s diskusiou o tom, ako pes vstupuje do svojej zvieracej podoby. Hoci máme mentálny pohľad sformovaný z našich minulých skúseností, práve v tejto chvíli máme buddhovskú prirodzenosť.

Jiku, štátny úradník, ktorý študoval u majstra Chosu Keišina, sa svojho majstra opýtal: „Ak rozrežete dážďovku na dve časti a obe časti sa ešte hýbu, ktorá časť vlastne má buddhovskú prirodzenosť?“ Majster odpovedal: „Žiadne bludy!“ Úradník odpovedal: „Ale ak sa obe polovice ešte hýbu…?“ Majster odpovedal: „Je to iba telesná energia dážďovky, ktorá sa ešte celkom nerozptýlila.“

Keď teda úradník hovorí „Ak rozrežete dážďovku na dve časti…“, myslí na jednu dážďovku, ktorá existovala predtým, ako ju rozrezali na dve časti? Ak áno, podľa našich buddhistických predkov sa na to takto pozerať nemá. Nie je to tak, že jedna dážďovka pred rozrezaním na dve časti má po rozrezaní dve časti. Mali by sme sa veľmi pozorne pozrieť na význam „jedného“ a „dvoch“. Keď hovorí „…a obe časti sa ešte hýbu“, má na mysli dve časti celej dážďovky, ktorá existovala predtým, ako ju rozrezali, alebo si myslel, že z najvyššieho buddhistického hľadiska treba tie dve časti vidieť ako jednu? Či úradník rozumel tomu, čo hovorí, alebo nie, nemali by sme prehliadať, čo povedal. Ak dáme dve oddelené časti dokopy, vznikne celok, ktorý potom existuje? Keď opisuje pohyb, hovorí: „obe… sa ešte hýbu“. Hýbanie vo výraze „obe sa hýbu“ by sme tu mali vykladať tak ako v príbehu z Nirvánovej sútry: „Pohni (svojím duševným blokom) vyrovnanosťou a odstráň ho múdrosťou.“

Otázku „Ktorá časť má buddhovskú prirodzenosť?“ možno vyjadriť aj ako „Buddhovská prirodzenosť bola rozrezaná na dve časti; ktorá časť je vlastne dážďovka?“ Takéto vyjadrenie pravdy si vyžaduje starostlivé štúdium. „Obe časti sa ešte hýbu, ktorá časť vlastne má buddhovskú prirodzenosť?“ Znamená to, že buddhovská prirodzenosť nemôže byť v oboch častiach, ak sa obe hýbu? Ak sa obe hýbu, hoci pohyb je v oboch častiach, môže byť buddhovská prirodzenosť iba v jednej z nich? Majster odpovedal: „Žiadne bludy!“ Čo tým myslel? Myslí tým, že pohyb dvoch častí nie je blud, alebo že je mimo bludu? Alebo jednoducho myslí, že buddhovská prirodzenosť je bez bludu? Mali by sme sa pozrieť aj na to, či jeho „Žiadne bludy!“ azda nesúvisí ani s buddhovskou prirodzenosťou, ani s dvoma časťami dážďovky. Keď úradník hovorí „Ale ak sa obe polovice ešte hýbu…?“, myslí tým, že pretože sa časti hýbu, musíme im pripísať buddhovskú prirodzenosť? Alebo že pretože sa časti hýbu, nemôžu mať buddhovskú prirodzenosť obe? Povedať „Je to iba telesná energia dážďovky, ktorá sa ešte celkom nerozptýlila“ by mohlo spôsobiť, že sa buddhovská prirodzenosť zjaví! A to, čo sa zjaví, máme nazvať buddhovskou prirodzenosťou, alebo telesnou energiou? Nemali by sme hovoriť, že sa obe zjavia naraz, ani že keď sa zjaví jedna, druhá sa zjaviť nemôže. Nemali by sme hovoriť, že telesná energia je to isté ako buddhovská prirodzenosť. Preto majster Chosa nepovedal ani to, že dážďovka buddhovskú prirodzenosť mala, ani to, že ju nemala. Jednoducho povedal, že by sme nemali mať bludy a že sa telesná energia nerozptýlila. Ak chceme porozumieť dynamike buddhovskej prirodzenosti, musíme počúvať slová majstra Chosu. Pokojne uváž slová „Telesná energia dážďovky sa ešte celkom nerozptýlila“. Čo myslel slovami ešte sa celkom nerozptýlila? Myslel, že príde čas, keď sa nahromadená telesná energia celkom rozptýli, ale ten čas ešte neprišiel? Takto sa o tom uvažovať nemá. Telesná energia, ktorá sa celkom nerozptýlila, je buddha, ktorý nám ukazuje, čo je skutočnosť. To, že rozptýlenie telesnej energie ešte nie je úplné, je skutočnosť, ktorá nám ukazuje, čo je buddha. Napríklad keď nás niečo, čo počujeme, učí, čo je skutočnosť, deje sa to v okamihu zvuku. A okamih toho zvuku je zvuk, ktorý učí skutočnosť. Lebo ten zvuk je skutočnosť a skutočnosť je ten zvuk. A čo viac, myslieť si, že buddhovská prirodzenosť môže existovať iba dovtedy, kým je tu život, a keď nastane smrť, buddhovská prirodzenosť zmizne, je príliš jednoduché, príliš naivné. V okamihu, v ktorom žijeme, vo svojej existencii úplne prejavujeme buddhovskú prirodzenosť a sme bez akéhokoľvek [pojmu] buddhovskej prirodzenosti. V okamihu, v ktorom umierame, vo svojej existencii úplne prejavujeme buddhovskú prirodzenosť a sme bez akéhokoľvek [pojmu] buddhovskej prirodzenosti. Keď diskutujeme o tom, či sa telesná energia rozptyľuje, alebo nie, zdá sa, že diskutujeme o tom, či sa rozptyľuje buddhovská prirodzenosť, alebo nie. No aj keď telesná energia z dážďovky zmizla, dážďovka buddhovskú prirodzenosť prejavuje a zároveň je bez buddhovskej prirodzenosti. A aj predtým, ako telesná energia z dážďovky zmizne, buddhovskú prirodzenosť prejavuje a zároveň je bez buddhovskej prirodzenosti. Ak si niekto myslí, že existencia či neexistencia buddhovskej prirodzenosti závisí od existencie či neexistencie pohybu, alebo že existencia či neexistencia ducha závisí od existencie či neexistencie vedomia, alebo že existencia či neexistencia hmoty závisí od existencie či neexistencie vnímania, potom musíme usúdiť, že lipne na mylných názoroch nebuddhizmu. Od večnej minulosti mnoho hlúpych ľudí stotožňovalo buddhovskú prirodzenosť s predstavou duše či ducha, no takéto myšlienky sú také zjavne absurdné, že ich nemôžeme brať vážne – naozaj by sme mohli umrieť od smiechu! Ak máme buddhovskú prirodzenosť vysvetliť ďalej, hoci nemusíme zostávať v obmedzenej oblasti slov, môžeme ju opísať ako konkrétne veci, napríklad steny, ulice, tehly a betón. Čo je buddhovská prirodzenosť z najvyššieho hľadiska? Rozumieš naplno, čo to je? Je to obvyklá zmes myslenia, frustrácie a hlúposti, v ktorej žijeme.

Shobogenzo Bussho

Táto prednáška odznela pred poslucháčmi v chráme Kannon-dori-kosho-horin-ji neďaleko Kjóta 14. októbra (podľa lunárneho kalendára) roku 1241.

Táto moderná interpretácia bola dokončená v Dogen Sangha Bristol 17. mája 2005.