Uji

[29] Jeden dávny buddha povedal:

Čas-prítomnosť je stáť na horských výšinách.
Čas-prítomnosť je klesať do hlbín oceánu.
Čas-prítomnosť je hnevlivý démon, čas-prítomnosť je buddha.
Čas-prítomnosť je slávnostný obrad, čas-prítomnosť je chrámový areál.
Čas-prítomnosť je obyčajný človek, čas-prítomnosť je prenikať celým vesmírom.

[30] Čas-prítomnosť znamená, že čas je prítomnosťou a prítomnosť je časom. Stav buddhu sa vždy uskutočňuje v nejakom čase, a preto ho osvetľuje svetlo prítomnosti.

Čas však musíme skúmať aj ako 24-hodinový čas tohto dňa. Hnev má svoj čas, a preto je 24-hodinovým časom. Dvadsaťštyrihodinový čas je relatívny; hoci si nemôžeme byť istí, či je jeden 24-hodinový úsek dlhší alebo kratší, rýchlejší alebo pomalší než iný, predsa hovoríme, že deň trvá 24 hodín.

A hoci nikdy nepochybujeme o tom, že plynutie času dokážeme jasne sledovať, nemôžeme si byť istí, že jasne vieme, čo čas je. Ako obyčajní ľudia máme o mnohých veciach mnoho pochybností, no naše pochybnosti nie sú stále rovnaké; ustavične sa menia. Hoci je to tak, každá z týchto meniacich sa pochybností je časom-prítomnosťou.

Chápeme, že vesmír sa skladá zo všetkých vecí, ktoré obsahuje tento svet. Musíme tiež pochopiť, že všetci ľudia a všetky veci vo vesmíre majú svoj čas-prítomnosť. Tak ako sú jednotlivé veci navzájom nezávislé, sú navzájom nezávislé aj jednotlivé časy-prítomnosti. To znamená, že mnoho ľudí môže chcieť nájsť pravdu v tom istom čase a jeden človek môže chcieť nájsť pravdu v mnohých časoch.

Platí to nielen vtedy, keď chceme nájsť pravdu, ale aj vtedy, keď pravdu naozaj uskutočňujeme a naozaj praktizujeme buddhistický život. Tento človek, ktorého považujem za seba, je „človek“, ktorého som poskladal v jednom čase-prítomnosti. Takto môžeme uvažovať o všetkom vo vesmíre. Takáto intelektuálna analýza je východiskom buddhistickej praxe.

Človek, ktorý si objasnil svoj skutočný stav, však vidí iba každú vec, každú vec, každú vec a vzdáva sa porozumenia povahe každej veci. A v tom okamihu obsahuje čas-prítomnosť celý čas a tento čas obsahuje všetky veci. Tak je v každom okamihu času prítomná celá existencia, celý vesmír. Rýchlo sa rozhliadni, či nájdeš nejakú časť vesmíru, ktorá z tohto prítomného okamihu unikla.

Kým však buddhistický pohľad neštudujeme, je bežné myslieť si, že „čas-prítomnosť“ znamená, že v jednom konkrétnom čase sa rozhneváme a v inom konkrétnom čase sa staneme buddhami. Udalosti si predstavujeme ako úseky cesty, akoby sme prechádzali cez rieku alebo kráčali cez horský priesmyk. A hoci sme si dosť istí, že priesmyk či rieka sú stále prítomné tam vzadu, kde sme ich prešli, my sme ich už minuli a pokračovali ďalej, tam, kde nás osvetľuje prítomnosť, a nechali ich ďaleko za sebou.

To však nie je jediný spôsob, ako o tom uvažovať. V čase, keď prechádzame cez priesmyk alebo cez rieku, sme tam prítomní, a teda je tam prítomný čas. Čas nemôže uniknúť prítomnosti. Ak prijmeme, že čas sa neobjavuje a nemizne, aj čas, keď prechádzame cez priesmyk, je skutočným časom-prítomnosťou. A aj keby sa čas objavoval a mizol, čas, keď je čas naozaj prítomný, je tiež časom-prítomnosťou. Ako by teda čas, keď prechádzame cez priesmyk alebo cez rieku, mohol nebyť pohltený časom, v ktorom nás osvetľuje svetlo prítomnosti? Ako môžeme tvrdiť, že čas, keď prechádzame cez priesmyk alebo cez rieku, nevyvrhuje tento prítomný jas?

Hoci je rozhnevaný človek udalosťou v minulosti a buddha je tu dnes, môžeme o čase uvažovať aj tak, akoby sme vystúpili do hôr a hľadeli na tisíce vrcholov, namiesto toho, aby sme čas videli ako plynutie. Čas-vrchol, keď sa rozhneváme, je potom časom-prítomnosťou, hoci sa zdá, že ustúpil do minulosti. A aj čas-vrchol, keď sa staneme buddhami, je časom-prítomnosťou, hoci sa zdá, že je tam vzadu. Potom je borovica časom-prítomnosťou a bambusová húština je časom-prítomnosťou.

Vidieť čas iba ako niečo, čo odplýva, nestačí. Myslieť si, že jedinou vlastnosťou času je schopnosť plynúť, nestačí. Ak čas chápeme iba ako niečo, čo odplýva, potom medzi ubiehajúcimi okamihmi času-prítomnosti musia byť medzery. Obyčajní ľudia vidia čas iba ako niečo, čo odplýva, a preto čas-prítomnosť nezakúšajú a ani nepočuli jeho vysvetlenie. V skutočnosti sú všetky veci v celom vesmíre časmi-prítomnosťami, ktoré sú súvislé a zároveň oddelené. Skutočný čas je vždy časom-prítomnosťou, a preto je vždy týmto časom-prítomnosťou.

Čas-prítomnosť však možno chápať aj ako proces. Čas postupuje z dneška do zajtrajška. Dnešok postupuje späť do včerajška. Včerajšok postupuje ďalej do dneška. Dnešok postupuje ďalej cez dnešok. Zajtrajšok postupuje ďalej cez zajtrajšok. Hoci čas možno vidieť ako takýto proces, prichádzajúce časy sa nehromadia na časoch minulých, ani sa neťahajú v súvislej línii. Preto vidíme, že život majstra Seigena sa skladal z okamihov času-prítomnosti, a tak to bolo aj so životmi majstra Obakua, majstra Basoa a majstra Sekita. Ja aj vonkajší svet existujeme v čase-prítomnosti, a preto aj prax a uskutočnenie pravdy existujú v čase-prítomnosti. Aj všetky naše každodenné zápasy sú v čase-prítomnosti. Ľudia majú dnes svoje vlastné názory a myslia si, že tieto názory sú výsledkom ich vlastných príčin a okolností. Hoci si myslia, že ich názory sú základom ich skúseností a zároveň na nich stoja, nie sú základom ich skutočnosti. Oni sami sú iba skutočnosťou, ktorá v tomto čase-prítomnosti ukazuje svoje výsledky v podobe príčin a okolností.

Ľudia nevidia, že samotná skutočnosť je týmto časom-prítomnosťou – tým, čo existuje v tomto okamihu – a preto majú pocit, že stav buddhu nie je čas-prítomnosť, ale stav, ktorý musia úsilím dosiahnuť. No aj okamih, v ktorom sa usilujú a odmietajú stav buddhu, pretože nevidia, že je to ich stav, je časom-prítomnosťou – je to čas-prítomnosť človeka, ktorý si neuvedomil, kým je. Práve čas-prítomnosť spôsobuje, že dvanásta hodina a druhá hodina sú usporiadané tak, ako sú dnes, keď na svojom mieste vo vesmíre vystupujú a odpadávajú. Druhá hodina je časom-prítomnosťou; šiesta hodina je časom-prítomnosťou; živé bytosti sú časom-prítomnosťou; buddhovia sú časom-prítomnosťou. Konkrétny čas-prítomnosť, keď je človek rozhnevaný, uskutočňuje celý vesmír. Konkrétny čas-prítomnosť, keď je človek buddhom, uskutočňuje celý vesmír. Čas-prítomnosť, v ktorom vesmír uskutočňuje sám seba, sa nazýva dokonale skutočným. Stav buddhu, ktorý chce hľadať pravdu, praktizovať zazen, dosiahnuť pravdu a vstúpiť do vyrovnaného stavu, aby uskutočnil stav buddhu, existuje v čase-prítomnosti. Dokonale uskutočňuje to, že celý čas je celou existenciou a nič nezostáva navyše. Keďže však niečo navyše je iba niečím navyše, aj keď celý čas-prítomnosť uskutočníme iba napoly, uskutočňujeme úplne polovicu času-prítomnosti. Aj časy, keď sa zdá, že bezhlavo blúdime, sú v čase-prítomnosti. Nechať tieto časy-prítomnosti bezhlavého blúdenia také, aké sú, znamená vidieť, že majú svoje vlastné miesto ako čas-prítomnosť. Živý stav, keď sme na svojom mieste vo vesmíre, je časom-prítomnosťou. Nemali by sme ho zamieňať s neprítomnosťou ani ho nasilu robiť prítomným.

Predpokladáme, že čas iba odchádza, a nechápeme, že čas nikdy neprichádza. Hoci aj samo naše porozumenie je časom-prítomnosťou, naše porozumenie času okolnosti neovplyvňuje. Ľudia vidia čas ako prichádzanie a odchádzanie a len málokto ho jasne vidí ako čas-prítomnosť tu a teraz. Ako by potom pre nich mohlo byť ľahké nájsť si čas na to, aby dosiahli pravdu? Aj medzi tými, ktorí vidia čas ako to, čo je teraz prítomné vo vesmíre, kto dokáže jasne vyjadriť, čo je to nevysloviteľné niečo, ktoré už majú? A ani spomedzi tých, ktorí už dlho tvrdia, že to už majú, nikto neprestal tápať v snahe zistiť, kým už sú. Ak však týchto ľudí prenecháme ich vlastnému času-prítomnosti, aj dosiahnutie pravdy a vyrovnaný stav, ktoré sa zdajú prichádzať a odchádzať, sú iba časom-prítomnosťou.

[38] Stručne povedané, čas-prítomnosť sa vždy uskutočňuje bez toho, aby sme sa zbavili prekážok a klamov. Dobrotivé sily, ktoré sa objavujú napravo a naľavo od nás, sú časom-prítomnosťou nášho úsilia z celého srdca v tomto okamihu. Aj všetky živé bytosti na súši a v oceánoch sú časom-prítomnosťou nášho úsilia z celého srdca v tomto okamihu. Aj všetky bytosti v tomto svete a v iných svetoch sú časom-prítomnosťou nášho úsilia z celého srdca, okamih za okamihom. Naša prax nás učí, že bez nášho vlastného úsilia okamih za okamihom v čase-prítomnosti by sa nikdy nič nemohlo uskutočniť ani pokračovať z jedného okamihu do druhého.

Nemali by sme však chápať toto okamihové pokračovanie ako vietor či dážď, ktorý sa ženie z východu na západ. Celý vesmír postupuje z jedného okamihu do druhého; nie je nehybný, no nie je ani súvislým procesom. Príkladom tohto okamihového postupu je jar. Má mnoho rozličných podôb a ich plynutie nazývame postupom jari. Naša prax nás však učí, že plynutie času z okamihu do okamihu nezahŕňa nijaký vonkajší predmet.

Okamihová jar napríklad prechádza procesom, ktorý nazývame jar. Toto prechádzanie však nie je samotná jar; o jari iba uvažujeme ako o pohybe okamihovej jari procesom jari. Jar sa však uskutočňuje v každom čase-prítomnosti v procese jari. K tomu sa musíme znova a znova vracať. Ak sa pri rozprave o okamihovom plynutí času domnievame, že navonok sa menia iba jednotlivé veci, no existuje nejaká skutočná nemenná entita, ktorá prechádza z okamihu do okamihu cez všetky svety a všetky časy, potom v praxi poľavujeme v štúdiu buddhizmu.

[40] Jedného dňa sa na podnet majstra Sekita Kisena majster Jakusen Igen opýtal majstra Basoa Do-itsua: „Viac-menej som pochopil význam buddhistickej teórie a jej členení. Chcem sa vás však opýtať, s akým zámerom prišiel majster Bódhidharma z Indie do Číny?“

Keď majster Baso Do-itsu túto otázku počul, odpovedal: „V jednom čase-prítomnosti mal pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť, v inom čase-prítomnosti pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť nemal. V jednom čase-prítomnosti bolo zdvihnúť obočie a žmurknúť správne a v inom čase-prítomnosti bolo zdvihnúť obočie a žmurknúť nesprávne.“

Keď majster Jakusan tieto slová počul, celý buddhizmus sa mu vyjasnil a majstrovi Basoovi povedal: „Keď som študoval u majstra Sekita, bol som iba komár sediaci na chrbte železného vola!“

[42] Tieto slová majstra Basoa by nemohol vysloviť nikto iný. Obočie, ktoré majster Bódhidharma zdvihol, alebo oko, ktorým žmurkol, môžu poukazovať na horu alebo oceán, pretože hory a oceány a jeho obočie a oči tvoria jeden celok. Keď má pohnútku zdvihnúť obočie, vidí horu. Keď má pohnútku žmurknúť, vládne oceánu. Správnosť sa stala jeho súčasťou a vťahuje ho do seba. Nesprávnosť nie je vždy nekonaním a nekonanie nie je vždy nesprávne. To všetko je čas-prítomnosť. Hory sú časom-prítomnosťou a oceány sú časom-prítomnosťou. Bez času-prítomnosti by hory a oceány neexistovali. Nemôžeme poprieť, že čas-prítomnosť je horami a oceánmi tu a teraz. Ak sa čas-prítomnosť rozpadá, rozpadajú sa aj hory a oceány. Ak sa čas nerozpadá, nerozpadajú sa ani hory a oceány. Práve z tejto pravdy sa Gautamovi Buddhovi zjavila jasná hviezda, objavil sa stav buddhu, objavila sa jeho schopnosť vidieť pravdu a objavilo sa jeho uznanie Mahákášjapu. Všetko to je čas-prítomnosť. Bez času-prítomnosti by nič nemohlo byť tu a teraz.

[44] Majster Kišo z oblasti Šo je potomkom majstra Rinzaiho a nástupcom majstra Šuzana Šonena. Pri jednej príležitosti káže zhromaždeniu:

V jednom čase-prítomnosti je vôľa prítomná, no slová neprítomné.
V jednom čase-prítomnosti sú slová prítomné, no vôľa neprítomná.
V jednom čase-prítomnosti sú vôľa aj slová prítomné.
V jednom čase-prítomnosti sú vôľa aj slová neprítomné.

[44] Vôľa aj slová sú časom-prítomnosťou. Prítomnosť aj neprítomnosť sú časom-prítomnosťou. Ešte než sa skončil okamih neprítomnosti, prišiel okamih prítomnosti. Ešte než vôľa odišla, prichádzajú slová. Byť prítomný neznamená, že niečo prišlo. Byť neprítomný neznamená, že niečo odišlo. Taký je čas-prítomnosť. Prítomnosť je iba prítomnosťou, nie neprítomnosťou. Neprítomnosť je iba neprítomnosťou, nie prítomnosťou. Slovo „vôľa“ opisuje samotnú vôľu a zobrazuje vôľu ako predmet. Slovo „slová“ opisuje samotné slová a zobrazuje slová ako predmet. Slovo „opis“ opisuje samotný opis a zobrazuje opis ako predmet v čase-prítomnosti. Opisy opisujú veci, no opis veci nikdy nie je samotnou vecou. Keď stretnem človeka, „človek“ stretne iného „človeka“. Keď stretnem sám seba, prejav stretne prejav. Keby nebolo času-prítomnosti, nič z toho by sa nemohlo stať. Zhrňme to: vôľa je jeden čas-prítomnosť, ktorý uskutočňuje vesmír. Slová sú jeden čas-prítomnosť vo vyrovnanom stave. Byť prítomný je jednoducho čas, keď je všetko tu a teraz. Byť neprítomný je jednoducho čas, keď nejaký fakt nie je tu a teraz. Takto by sme to mali chápať a uskutočňovať sami seba.

Hoci sa jeden majster minulosti vyjadril touto básňou, cítim pohnútku vyjadriť vlastné porozumenie:

Polovičná prítomnosť vôle a slov je tiež v čase-prítomnosti.
Polovičná neprítomnosť vôle a slov je tiež v čase-prítomnosti.

Situáciu môžeme skúmať takto:

Mal pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť v polovičnom čase-prítomnosti.
Mal pohnútku zdvihnúť obočie a žmurknúť v spleti, ktorou je čas-prítomnosť.
Mal pohnútku nezdvihnúť obočie a nežmurknúť v polovičnom čase-prítomnosti.
Mal pohnútku nezdvihnúť obočie a nežmurknúť v spleti, ktorou je čas-prítomnosť.

Zakúšať takto prichádzanie a odchádzanie znamená zakúšať čas-prítomnosť. Zakúšať takto prítomnosť a neprítomnosť znamená zakúšať čas-prítomnosť.

Shobogenzo Uji

Dogen napísal túto kapitolu v chráme Kosho-horin v prvý zimný deň roku 1240.

Edžo kapitolu skopíroval počas letného sesshinu v roku 1243.

Eido napísal túto interpretáciu pre zimný sesshin 2004.