Mike vysvetľuje začiatok Genjo Koan cez štyri hľadiská; pre Dógena znamená byť prebudený jednoducho byť tu
Michael Eido Luetchford
Máj 2014 — Banský Studenec, 4. prednáška.
Miesto konania: Banský Studenec.
Michael Eido Luetchford · Máj 2014 — Banský Studenec, 4. prednáška
Zdroj: video prepis.
Video
Čo hovorí prednáška (stručný prehľad) — O týchto prehľadoch
Mike predstavuje úvodné odseky Genjo Koan a hovorí, že Dógen píše zo štyroch hľadísk, ktoré pri vysvetľovaní budhizmu často používa: z idealistického, z prízemného materiálneho, z tretieho, ktoré sa snaží spojiť prvé dve, a z básnického. Podľa Mikea Dógen hovorí, že Buddhovo učenie sa nenachádza v oblasti, kde svet analyzujeme na protiklady, ako osvietený alebo v ilúzii, ale súvisí so stavom v tomto okamihu, a že pre Dógena znamená byť prebudený jednoducho byť tu, nebyť stratený v myšlienkach ani uväznený v emóciách. Mike dodáva, že ak vynaložíme veľmi silné úsilie byť prítomní, nefunguje to a je to ilúzia, zatiaľ čo ak si jednoducho dovolíme byť tam, kde sme, sme prebudení v realite.
Mike poznamenáva, že v niektorých verziách Shobogenzo je Genjo Koan prvá kapitola, ale v „našej knihe“, ako ju nazýva, je tretia, pretože Nishijima Roshi sa rozhodol usporiadať kapitoly podľa dátumu, keď Dógen napísal esej alebo predniesol prednášku, a Genjo Koan bola napísaná v polovici jesene roku 1233. Pri opise prvého odseku Mike hovorí, že z prvého hľadiska si vo svojej mysli rozdeľujeme veci na protiklady, ako osvietený alebo v ilúzii, živý alebo mŕtvy, Buddha alebo obyčajný človek, zatiaľ čo z druhého hľadiska v živote tieto protiklady nie vždy dokážeme nájsť, pretože Buddha aj obyčajný človek majú dve nohy, dve ruky a dve oči a obaja pijú čaj, jedia a spia. Zo štvrtého hľadiska je svet taký, aký je: niekedy premýšľame, niekedy sme zapojení do fyzického sveta, niekedy len žijeme v prítomnosti a niekedy sú veci také, ako ich chceme, a niekedy nie. Mike hovorí, že tento prvý odsek obsahuje akési vyhlásenie celej Dógenovej filozofie. V druhom odseku, ako ho podáva, ľudia, ktorí si myslia, že majú predstavu o tom, čo je realita, a nadšene o nej hovoria, možno klamú sami seba, zatiaľ čo ľudia, ktorí si uvedomujú, aké je to byť v ilúzii, môžu byť jednoducho prítomní. Musíme si preto uvedomiť, že sme niekedy v ilúzii, skôr než môžeme byť jednoducho prebudení, ako to vyjadruje Dógen. Dógen tiež hovorí, že si nemusíme všimnúť, že sme prebudení, a aj keď si to nevšimneme, ďalej to zakúšame, je to veľmi jednoduchý stav, ktorý všetci poznáme a do ktorého vstupujeme a z ktorého vystupujeme. Ľudia, ktorí poznajú rozdiel medzi tým, že sú tu, a tým, že sú niekde vo svojej mysli alebo uväznení vo svojich emóciách, dokážu byť v realite a pomaly si čoraz jasnejšie uvedomovať, kedy sú tu.
Jeden z účastníkov upozorňuje, že najväčší budhistickí učitelia sa zdajú byť nadšení, keď vysvetľujú pravdu, a Mike odpovedá, že to súvisí so zámerom, a dodáva, že realita nie je mimoriadna, je jednoducho tu, a že ako hovorievali starí učitelia, je to nosenie vody. Hovorí, že keď to niekomu vysvetľujeme nadšene, míňame podstatu, ktorou je, že je to jednoduchšie, len byť normálny a byť tu, napríklad dbať na to, aby sa polievka nepripaľovala, a rozpráva kóan, v ktorom majster na otázku o ústrednej pravde budhizmu odpovie otázkou, či žiak už dojedol, a keď dojedol, povie mu, aby išiel umyť svoju misku. Hovorí, že je pre nás ťažké byť v jednoduchom každodennom živote, že sme veľmi inteligentní a máme sklon prisudzovať rôznym činnostiam rôznu hodnotu, a že majster Dógen napriek tomu povedal, že kuchár je najdôležitejšia osoba. Keď účastník naznačí, že Dógenova náročná filozofia by teda nemala byť oddelená od každodenného života, Mike odpovie „myslím, že áno“ a dodá, že to nehovorí, čo by malo alebo nemalo byť, a že o budhizme možno písať, koľko chceme, len nesmieme zabudnúť, že je pol šiestej a čas na čaj. V ďalších odsekoch Dógen podľa Mikea hovorí, že keď zakúšame to, čo je pred nami, je to veľmi priame a nie dualistické a že zistiť, kto sme, znamená zabudnúť, kto sme, takže keď zabudneme, kto sme, môžeme sa stať jedným so všetkým. Mike to spája s bežnou skúsenosťou byť v prúde, ako hudobník, športovec alebo v kancelárii, keď ego zmizne a oddelenie medzi nami a svetom nie je dôležité. Dógen potom podľa Mikea ďalej vysvetľuje, že keď začneme hľadať realitu, hľadáme ju niekde inde a neuvedomujeme si, že to, čo hľadáme, je tam, kde sme, a hovorí, že keď sa vrátime k realite, vidíme, že svet nie je sústredený okolo nás a že sme súčasťou niečoho veľkého.
Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch
Majster Dógen nenapísal knihu. Shobogenzo je len zbierka jeho esejí alebo jeho prednášok. A existujú rôzne verzie. Niektoré verzie majú v sebe viac esejí. V niektorých verziách je Genjo Koan prvá. Ale v našej knihe je tretia. Áno, ďakujem. Pretože Nishijima Roshi sa rozhodol usporiadať kapitoly podľa dátumu, keď majster Dógen napísal esej alebo predniesol prednášku. A Genjo Koan napísal v polovici jesene roku 1233, čo je už dávno.
Ale v tej kapitole hovorí zo štyroch rôznych hľadísk. A tieto štyri rôzne hľadiská často používa, keď vysvetľuje budhizmus. A tie štyri rôzne hľadiská sú: idealistické hľadisko. To je idea alebo pojem, alebo náčrt princípu, o ktorom chce hovoriť. A druhé hľadisko je akési prízemné, materiálne vysvetlenie, často zahŕňajúce možno príbeh o ľuďoch alebo nejakú situáciu. Tretie hľadisko je často ťažké pochopiť, pretože Dógen sa snaží spojiť idealistické a materialistické hľadisko, aby sa priblížil k realistickému opisu. A štvrté hľadisko je akési celkové, často ako básnické, básnické vysvetlenie alebo básnické uchopenie toho, o čom hovorí.
A v tomto prvom odseku hovorí o budhizme zo štyroch hľadísk. Hovorí, že z prvého hľadiska rozlišujeme medzi protikladnými situáciami. Napríklad v budhizme byť osvietený alebo byť v ilúzii, byť živý, byť mŕtvy, byť Buddha, byť obyčajný človek. Takže keď niečo analyzujeme vo svojej mysli, rozdeľujeme to, polarizujeme to, alebo to rozdeľujeme na protiklady. A potom z druhého hľadiska, ale na druhej strane, hovorí, že v skutočnosti v živote nie vždy dokážeme nájsť tieto protiklady. Napríklad rozdiel medzi Buddhom a obyčajným človekom. Obaja majú dve nohy, dve ruky, dve oči. Obaja pijú čaj, jedia, spia. Takže v skutočnosti v našej každodennej situácii nenachádzame tie rozlíšenia, ktoré si robíme vo svojej mysli, byť v ilúzii alebo byť osvietený. A povedal, že Buddhovo učenie nie je vnútri oblasti, kde analyzujeme svet, kde rozlišujeme medzi protikladmi. Je spojené so stavom v tomto okamihu. Takže namiesto toho, aby sme... môžeme premýšľať o živote alebo smrti, ale v skutočnosti sme buď živí, alebo mŕtvi. Teraz žijeme, teraz sme mŕtvi, teraz sme Buddhovia, [nejasné, 00:08:13–00:08:18: “Now we're ordinary. Yeah, so more” / “we're ordinary people. So, boring.”] priame, neanalytické učenie založené na prítomnom okamihu.
A potom hovorí, že zo štvrtého hľadiska je svet taký, aký je. Niekedy premýšľame. Niekedy sme zapojení do fyzického sveta. Niekedy len žijeme v prítomnosti. Niekedy sú veci také, ako ich chceme. Niekedy veci nie sú také, ako ich chceme. To je fakt. Takže ten prvý odsek obsahuje akési vyhlásenie celej jeho filozofie. To je všetko. Hm? To je všetko? Aha, to je všetko. Nič, hotovo.
Tlmočník: Áno, to je všetko, hotovo.
Mike: V druhom odseku hovorí o tom, že ak sa veľmi snažíme žiť v realite, klameme sa. Ale ak sa len prirodzene necháme byť súčasťou reality, sme prirodzene súčasťou reality. Sme prebudení. Takže ak vynaložíme veľmi silné úsilie byť tu prítomní, „som tu“, nefunguje to. Je to ilúzia. Ale ak si len dovolíme byť tam, kde sme, potom sme prebudení v realite. Hovorí teda o snahe byť niečím na základe nejakej idey. A hovorí, že ľudia, ktorí vedia, čo to je byť v ilúzii, sú Buddhovia. Takže Buddhovia vedia, aké je to byť v ilúzii. A ľudia, ktorí sú v ilúzii o tom, čo je skutočné, teda ľudia, ktorí si myslia, že majú predstavu o tom, čo je realita, a nadšene o nej hovoria, možno klamú sami seba. Ale ľudia, ktorí si uvedomujú, aké je to byť v ilúzii, môžu byť jednoducho prítomní.
Takže inými slovami, musíme si uvedomiť, že sme niekedy v ilúzii, skôr než môžeme byť jednoducho prebudení. To hovorí. A hovorí, že niektorým ľuďom, ktorí sú prebudení, môže byť pomaly čoraz jasnejšie, čo je skutočné, aký je skutočný svet, aké je to naozaj žiť vo svete. A iní ľudia sú čoraz viac v ilúzii o tom, čo je skutočné.
Potom hovorí, že byť prebudený alebo byť Buddha si nemusíme všimnúť. Nie je potrebné vedieť: ach, teraz som prebudený v realite. Nemusíte si to všimnúť. Aj keď si nemusíme všimnúť, že sme v realite, ďalej zakúšame stav prebudenia. Byť prebudený alebo byť Buddha pre Dógena jednoducho znamená byť prebudený, byť tu. Nebyť stratený vo svojich myšlienkach alebo uväznený vo svojich emóciách, ale jednoducho byť tu. Je to teda veľmi jednoduchý stav, ktorý všetci poznáme. Vstupujeme doň a opúšťame ho. Ale ľudia, ktorí poznajú rozdiel medzi jednoduchým stavom byť tu a stavom, keď tu nie sme, keď sme niekde vo svojej mysli alebo niekde uväznení vo svojich emóciách, ľudia, ktorí si to uvedomujú, dokážu byť v realite a pomaly si čoraz jasnejšie uvedomovať, kedy sme tu. Ak máte k tomuto odseku otázky, radšej povedzte, kým postupujeme.
Roman: Chcel by som sa opýtať na to, čo ste povedali, že niektorí ľudia, ktorí nadšene vysvetľujú, čo je pravda, alebo o nej píšu.
Mike: Áno.
Roman: Zdá sa, že čím väčší sú budhistickí učitelia, tým sebaistejšie alebo nadšenejšie sa zdajú vysvetľovať pravdu, vrátane majstra Dógena, Shunryu Suzukiho a Nagardžunu. Ale vy ste povedali, že ak to robia, nepoznajú pravdu. Znelo to tak.
Roman (po česky): No, já jsem se chtěl zeptat, že Mike říkal něco v tom smyslu, že ti, kdo nadšeně vysvětlují pravdu, jako kdyby věděli, co to je pravda, takže ty jsou oklamaní. A já jsem říkal, že to vypadá, že vlastně ty největší buddhistický učitelé to vždycky dělají, že to vypadá, že nadšeně vysvětlují, co to je pravda, co to je osvícení, takže...
Mike: Týka sa to, súvisí to so zámerom. Realita nie je mimoriadna. Je jednoducho tu. Ako hovorievali starí učitelia, je to nosenie vody, prinášanie... Takže kým sme tu hore a hovoríme o veľmi abstraktných ideách budhizmu, možno je Eli v kuchyni a len pripravuje jedlo. Takže ona je v realite a my nie.
Tlmočník: [nejasné, 00:19:06–00:19:07: “Well, that's me.” / “Uhas me!”]
Mike: Ale tento fakt si môžeme uvedomiť. Takže toto je len prednáška. Takže realita je celkom normálna. Pripravovať čaj, krájať zeleninu, variť polievku. Ale niekedy niektorí z nás potrebujú, aby nám to bolo vysvetlené. Ak to niekomu vysvetľujeme nadšene, míňame podstatu. Míňame fakt, že nie, nie je to— nie je to toto. Je to jednoduchšie ako to. Je to len byť normálny, byť tu. Dbajte na to, aby sa polievka nepripaľovala.
Ale samozrejme, ak varíme polievku a začneme sa s niekým rozprávať, môžeme v našom rozprávaní, v našej konverzácii zabudnúť, ach, prepáčte, prepáčte. Polievka sa pripaľuje. Takže byť prítomný. Takže v jednom kóanovom príbehu sa žiak pýta majstra: „Aká je ústredná pravda budhizmu?“ A majster hovorí: „Už si dojedol?“ A žiak hovorí: „Ach áno.“ Majster hovorí: „Choď a umy si misku.“ To je realita. Nedal komplikované vysvetlenie, pretože povedal, že je to každodenný život. Ale je pre nás veľmi ťažké byť v každodennom jednoduchom živote. [nejasné, 00:21:53–00:21:55: “Because we are very intelligent.” / “Okay, so we are very intelligent and”] Máme sklon prisudzovať rôznym činnostiam rôznu hodnotu, takže by sme mohli povedať: ach, tu hovoríme o veľmi, veľmi dôležitej filozofii o živote a pravde, [nejasné, 00:22:21–00:22:26: “But he lives in the kitchen cooking. I mean, not so important.” / “inside in the kitchen cooking so not so important”] Ale majster Dógen povedal, že kuchár je najdôležitejšia osoba.
Roman: Takže by to nemalo byť oddelené od každodenného života. Takže keď majster Dógen vysvetľuje veľmi zložité filozofické pojmy, neznamená to, že zabúda, čo je každodenný život.
Mike: Myslím, že áno. Nehovorí, že by to malo alebo nemalo byť. Môžete písať o budhizme, koľko len chcete. Len nezabúdajte, že je pol šiestej a že si treba dať čaj. Alebo keď píšete na počítači, ach, a vychladli vám nohy. To je všetko.
V ďalšom odseku hovorí, že keď zakúšame to, čo je pred nami, [nejasné, 00:24:24–00:24:26: “Holden.” / “hole hole”] je to veľmi priame. Nie je to dualistické, ako keď sa napríklad pozeráme na niečo iné, kde si môžeme byť vedomí seba, ako sa pozeráme na tú druhú vec. Hovorí teda o skúsenosti. Celá skúsenosť je úplná.
V ďalšom odseku hovorí, že Buddha učil, že zisťujeme, kto sme, a zistiť, kto sme, znamená zabudnúť, kto sme. Keď zabudneme, kto sme, môžeme sa stať jedným so všetkým. Keď sa môžeme stať jedným so všetkým, pustíme moje telo a moju myseľ. A pustíme svet. Hovorí teda o stave, keď konáme úplne. Nemyslíme na seba. Dá sa povedať, že ego zmizne. Len tam niekto koná. Takže je to bežná skúsenosť, keď sme v prúde, či už ako hudobník, alebo športovec, alebo v kancelárii, alebo pri rúbaní stromov. Oddelenie medzi nami a svetom nie je dôležité. Nie je tam. Zmizlo to. Dobre, takže.
Takže pokračuje vysvetľovaním, v ďalšom dlhom odseku, niečoho, čoho sme sa dotkli, o čom sme hovorili dnes ráno. Keď začneme hľadať realitu, hľadáme ju niekde inde. Neuvedomujeme si, že je tu. Takže hľadáme vonku a neuvedomujeme si, že to, čo hľadáme, je tam, kde sme. Je pre nás ľahké uveriť, že máme niečo, čomu sa hovorí myseľ, však viete, niečo, čomu sa hovorí telo, a že naša myseľ pokračuje bez konca, oddelená od nášho tela. Ale hovorí, že keď sa vrátime k realite, na toto miesto, vidíme, že svet nie je sústredený okolo nás. Sme súčasťou niečoho veľkého. Nie ste v jeho strede.