Máj 2014 — Banský Studenec

V týchto piatich talkoch zo sesshinu v Banskom Studenci sa Mike znova a znova vracia k realite tu a teraz, na rozdiel od predstáv o lepšom mieste či dokonalom stave, a hovorí, že Dógen trval na tom, že tento svet je jediný skutočný svet. Podľa toho, ako Mike podáva Dógena, byť prebudený jednoducho znamená byť tu, nebyť stratený v myšlienkach ani uväznený v emóciách, takže niet čo dosahovať niekde inde, a Mike to nazýva zvláštnym vysvetlením, že úsilie spočíva v tom, dostať sa tam, kde už sme. Mike opisuje prajñā ako prirodzený stav pred myslením, v ktorom nie je mentálna oblasť oddelená od fyzickej oblasti, a hovorí, že v zazene do tejto celistvosti z času na čas vstupujeme, hoci niekedy nie nadlho, lebo sa nám myšlienky vracajú.

Hovorí, že budhistické spisy nás môžu uniesť k predstavám o lepšom mieste; keďže Dógen písal po japonsky a po čínsky pred osemsto rokmi, musíme si význam nájsť sami zo svojej vlastnej skutočnej skúsenosti tu a teraz a nájsť cestu za obrazovky a knihy do tohto sveta je podľa neho veľmi ťažké, no veľmi dôležité úsilie. Keď Dógen píše o dokonalom, podľa Mikea vždy myslí ten chaotický neporiadok pred nami, nie dokonalý obraz, ktorý si skladáme v mysli, a ten obraz treba znova a znova zahadzovať, aby sme mohli čeliť realite. Podľa neho stav pred myslením neobsahuje žiadne myšlienky ani princípy, čo spoločnostiam, ktoré sú na nich založené, znie veľmi nebezpečne. Dodáva, že sme si tak zvykli, že kontrolu má ja, že sa bez neho cítime zraniteľní, ale že to môže byť ilúzia a že prajñā nemá žiadne ja, čo neznamená, že človek zmizne. Podľa toho, ako Mike podáva druhý odsek Genjo Koan, veľmi silné úsilie byť prítomní, teda snaha byť niečím z predstavy, nefunguje a je to ilúzia, kým keď si jednoducho dovolíme byť tam, kde sme, sme prebudení v realite. Dodáva, že realita nie je mimoriadna, ale je jednoducho tu, ako nosenie vody alebo dbanie na to, aby sa polievka nepripaľovala, a že nadšené vysvetľovanie míňa podstatu.

O vlastnom používaní budhizmu hovorí Mike rovnako priamo: v ťažkých okolnostiach naň zabúda a hovorí, že si uvedomil, že zazen a rutinu učenia budhizmu používal ako únik, a nie ako útočisko, pričom rozdiel nazýva jemným. Netvrdí, že mu budhizmus nepomohol, iba že to nevie posúdiť; hovorí, že zazen ho udržiava zdravého a dáva mu základ, myslí si, že ho počas niekoľkých rokov nasledujú predpisy, a myslí si, že jeho pôvodné presvedčenie, že zazen vyrieši všetky problémy, vychádzalo z jeho vlastného nepochopenia toho, čo povedal Nishijima. Podľa jeho názoru učenie budhizmu nepatrí budhizmu: pravdy sú všade, skupiny, ktoré si nárokujú zvláštne učenie alebo morálnu prednosť, poškodzujú budhizmus alebo pravdu a učitelia poukazujú na pravdu, ktorú už všetci máme, a neučia takú, ktorú nikto nepozná. Pokiaľ ide o úsilie, Mike hovorí, že nie je nutné poznať výsledok nášho úsilia, ale len vyvíjať úsilie, a že nemá ani tušenie, aký je výsledok jeho vlastného. Rozpráva, že Nishijima dúfal, že budhizmus založený na Dógenovom učení by mohol zachrániť svet, a snil o tom, že ľudia raz vstúpia do skutočnosti; Mike nevie, či sa to splní, hoci sa mu zdá, že svet k tomu zvláštnym spôsobom smeruje. Nishijima sa podľa neho nikdy nesnažil vytvoriť veľkú ani silnú organizáciu, okrem jedného neskorého pokusu, ktorý nevyšiel, a Mike hovorí, že je veľmi rád, že organizáciu nevytvára, pretože je to pre neho jednoduchšie; dodáva, že je to len jeho osobný pocit, že je lepšie, keď niečo rastie prirodzene, než keď sa to vytvára zámerne. Mike tým nemyslí, že by sme nemali mať žiadny zámer niečo robiť, a hovorí, že organizácia je potrebná, ale že vyvíjať úsilie praxou je niečo iné než ju budovať: s budhizmom to nie je ako s predajom sušienok a sám Dógen sa presťahoval z rušného mesta na odľahlé miesto v horách. Končí posledný talk tým, že robiť jednoduché veci je niekedy veľmi skvelé a že nikdy nevieme, aký bude výsledok niečoho jednoduchého, čo robíme s veľkým úsilím.