Mike hovorí, že prajñā nie je ani duchovná, ani fyzická sila, ale prirodzený stav pred myslením, keď myseľ a telo nie sú oddelené

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Dnes popoludní chcem hovoriť o význame prajñā. Alebo čo je prajñā? Alebo odkiaľ pochádza? Dnes popoludní chcem hovoriť o prajñā. O význame prajñā. Odkiaľ prajñā pochádza? Mnohé budhistické skupiny, ktoré poznám, recitujú Maha Prajñā Paramita Sutra. Ktorá sa v japončine nazýva Hannya Shingyo. Hannya Shingyo. A ľudia ju radi recitujú, pretože nie je veľmi dlhá, a v japončine má, má akýsi rytmus. Hannya Shingyo, čiže Maha Prajñā Paramita Sutra, je chválou prajñā. Maha znamená veľký. Paramita, prax, sútra: v angličtine to znamená prax veľkej prajñā, ktorú ľudia často prekladajú ako múdrosť. Ale rozmýšľam, čo znamená múdrosť.

Myslím, že som to už vysvetľoval. Každopádne, ak sa pozrieme na sanskrtské slovo prajñā, skladá sa z predpony pra a príčastia jnana. A pra znamená pred a jnana znamená intelektuálne myslenie. Takže prajñā znamená pred intelektuálnym myslením. Naznačuje teda niečo pred tým, než myslíme. Čosi ako intuícia. Ale čo je intuícia? Niekto napísal sútru, ktorá intuíciu velebí. Hannya Shingyo.

Ale ak si tú sútru prečítate, v skutočnosti hovorí o niečom, čo súvisí so zazenom. Sútra, ktorú recitujeme, nemá úvod a chýba jej aj záver. Je to len stredná časť toho, čo bolo napísané. Ale ak si prečítate úvod, opisuje sesshin, ktorý usporiadal Gautama Buddha na Supom vrchu s množstvom budhistov. Buddha, Šáriputra a Aka... Nefunguje mi mozog. Avalokitéšvara.

Roman: Avalokitéšvara?

Mike: Avalokitéšvara. A Avalokitéšvara môže byť akási legendárna osoba, niekedy vnímaná ako budhistický boh. Takže je to veľmi staroveká sútra. Ale tak či onak, sú na tom sesshine. A práve skončili praktizovať niečo, čo sa nazýva Prajñā Paramita, prax múdrosti. Je tam Buddha, Šáriputra a Avalokitéšvara a majú rozhovor, v ktorom sa Šáriputra, Avalokitéšvara pýta Šáriputru: ako mám vysvetliť stav v praxi múdrosti mladým ľuďom, ktorí by ju možno chceli praktizovať? A potom Šáriputra vysvetľuje, ako chce ten stav opísať.

A tu začína sútra, ktorú recitujeme. A sútra akoby hovorila, že stav prajñā paramita je bez všetkého. Stav, v ktorom oči, uši, nos, ústa a tak ďalej, všetko prestane existovať. Ale v skutočnosti sa snaží opísať pokojný stav v zazene, keď prestaneme myslieť na svet. A keď prestaneme myslieť na svet, prestaneme rozlišovať. Prestaneme používať slová a pojmy vo svojom mozgu na to, aby sme vykladali svet. A to je to, čo opisuje Hannya Shingyo. A ten stav sa nazýva prajñā. Zdá sa teda, že prax múdrosti je prax zazenu, alebo prax dhjány, meditácie.

Ale čo je to, čo zo zazenu získavame a čo môžeme nazvať prajñā, alebo múdrosť, alebo intuícia? Dostávame sa do kontaktu s nejakou vyššou mocou, ktorá nám dáva osobitné poznanie, alebo osobitné informácie, alebo osobitný spôsob videnia? Alebo je to niečo v nás? Čo je prajñā, alebo múdrosť? Čo je tento stav pred myslením? Je dosť ťažké ho opísať. V modernom svete by sme si zvyčajne mysleli, že stav bez akýchkoľvek pojmov je hlúpy stav, pretože naše spoločnosti a naša civilizácia sú založené na intelektuálnom poznaní, myšlienkach, pojmoch, uskutočnených ľudským úsilím.

A naše spoločnosti si cenia pojmy a myšlienky, ktoré nazývame princípy. Princípy sú myšlienky natoľko silné, že im veríme. Veríme, že tieto myšlienky, v ktoré veríme, sú veľmi, veľmi dôležité. Stoja za to, aby sme pre ne zomreli. Aby sme pre ne žili. Takže nás učia, aby sme sa držali svojich princípov. Ale stav pred myslením. Neobsahuje princípy. To znie veľmi nebezpečne. Stav pred myslením neobsahuje žiadne myšlienky ani pojmy.

Čo, takže akú hodnotu to má v spoločnosti alebo v civilizácii, ktorá je založená na myšlienkach, pojmoch a princípoch? Čo môže robiť človek oslobodený od myšlienok, pojmov a princípov? Nebol by tu žiadny smer, žiadna morálka, žiadne správne a nesprávne. Nič, čo by nám povedalo, ktorým smerom ísť. Wow. Wow. To je to isté.

Roman: No, prijímame...

Mike: No? Prosím?

Roman: Anglické výrazy. Preberáme výrazy ako wow.

Mike: Wow. Cool. Cool. Cool. Cool.

Roman: Áno, hovoríme cool. Áno.

Mike: Cool. Dobre.

Ale tento stav si budhizmus cení, chvália ho učitelia minulosti, a my nevieme, čo to je, ani ako môže byť hodnotný. Aby sme pochopili hodnotu stavu prajñā, musíme si predstaviť, aké to je nemať myseľ oddelenú od tela. Nemať telo oddelené od mysle. Musíme si to predstaviť, lebo o tom nemôžeme premýšľať. Čo to môže byť? Zvyčajne máme pocit, že tu som ja, moja myseľ, moje vedomie, ktoré sedí v mojom tele a ovláda ho. Poď sem, choď tam. Akési riadiace centrum je moje vedomie a moje telo robí to, čo chcem, aby robilo. To znie dobre. Niekedy však naše telo urobí niečo, čo sme mu nepovedali. V modernom výskume umelej inteligencie si niektorí výskumníci všímajú, že model, podľa ktorého je ľudský mozog akési riadiace centrum a telo je ako stroj poslúchajúci ovládanie, nemusí byť pravdivý.

Roman: Tento výskum nemusí...

Mike: Byť pravdivý. Áno. Kvôli problémom s tým, ako dlho trvá, kým signály prejdú nervami. Hľadajú teda iný model ľudskej bytosti, ktorý sa líši od mentálneho riadiaceho centra ovládajúceho fyzické telo. No, od dávnych čias budhistickí učitelia trvajú na tom, že neexistuje žiadne riadiace centrum oddelené od tela. Neexistuje telo oddelené od riadiaceho centra. Existuje jedno celé telo-myseľ. Je to ústredné presvedčenie budhistického učenia. Ľudské bytosti sa však stali veľmi zručnými v oddeľovaní svojich mentálnych schopností od fyzických schopností. Alebo skôr v presvedčení, že mentálne a fyzické schopnosti sú dve odlišné veci.

Takže v priebehu storočí vzniklo mnoho teórií o tom, kde, kde je myseľ. Existuje v našom tele? Alebo existuje okolo nášho tela? Alebo niekde inde? A veľké náboženstvá naznačovali, že existuje akási nefyzická moc, s ktorou prichádzame do kontaktu, zvyčajne nazývaná Boh. A ak prídeme do kontaktu s Bohom, môžeme dostať pekné pokyny, ako ovládať svoje telo. Volá sa to modlitba. Prosím, všemohúci, abstraktný Bože.

Bohužiaľ, je tu niečo, niekedy sa v komunikácii niečo pokazí. A ľudia, ktorí sa snažia dostať pokyny, robia veľmi strašné veci, zabíjajú ľudí alebo... správajú sa nevhodne. Takže pre mňa nedáva zmysel táto viera, že existuje akási duchovná sila existujúca mimo sveta, ktorá nám povie, čo máme robiť. Tomu sa hovorí spiritualizmus alebo idealizmus. Spôsob, akým žijeme, zakladáme na duchovnom poznaní alebo na myšlienkach, alebo na pojmoch, alebo na princípoch, ktoré sú pravdivé.

Namiesto toho som sa od budhistických učiteľov naučil, že ak prestanem oddeľovať svoje mentálne od svojho duchovného, ak si dovolím stať sa celistvým, potom môžem jednoducho robiť to, čo je prirodzené.

Je dosť ťažké to pochopiť, pretože máme silné presvedčenie, že musíme myslieť skôr, než niečo urobíme. Je teda ťažké si dokonca predstaviť stav, v ktorom sú naše myslenie a naše fyzické telo jedno. Nemyslíme a potom robíme, ale myslíme-robíme, alebo robíme-myslíme, a aké to asi musí byť? Stav prajñā, pred myslením, je práve tento stav. Nepochádza odnikiaľ.

Už existuje predtým, než sme sa vycvičili myslieť na to, ako veci robiť, predtým, než sa vycvičíme veriť, že musíme premýšľať o robení vecí a potom robiť. Stav prajñā tam je. Možno ho vidíme u bábätiek. Možno ho vidíme u zvierat. Možno ho, keď sme, keď sme blízko bábätiek alebo zvierat, dokážeme vycítiť. Prirodzenosť. Slobodu žiť svoj život bez myslenia predtým, než konáme. Toto je význam prajñā.

Nie je to duchovná sila. Nie je to fyzická sila. Je to prirodzený stav živých bytostí, keď neoddeľujú svoju mentálnu oblasť od fyzickej oblasti. A keď sedíme v zazene, opúšťame svoje mentálne myšlienky, opúšťame ich, sústreďujeme sa na svoje telo, sme v stave prajñā, niekedy nie na dlho, lebo sa nám myšlienky vracajú. A premýšľame, čo robiť. Ale z času na čas vstúpime v zazene do stavu celistvosti. Do stavu bez pojmov, myšlienok či princípov, bez správneho a nesprávneho, bez dobrého a zlého. Len stav bytia.

Možno stav malého bábätka. Možno stav psa. Je to stav, ktorý budhizmus ctí, lebo má svoju vlastnú múdrosť. Ale je pre nás také ťažké dôverovať, že naše vlastné správanie, naše vlastné konanie môže byť správne. Veľkú časť života trávime premýšľaním, či bolo naše konanie nesprávne alebo správne, a rozhodovaním, či máme urobiť toto alebo tamto. Čo je najlepšie? A tak ďalej.

A prastaré učenia budhizmu hovoria: vráťte sa do stavu prajñā. Vráťte sa do pôvodného stavu. Vráťte sa do stavu pred tým, než sa narodili naši rodičia. To je zvláštny výraz. A potom môžeme robiť, čo chceme. Je veľmi ťažké mať v to dôveru. Veľmi ťažké. Ale niekedy, ak je situácia veľmi nebezpečná alebo veľmi dôležitá alebo veľmi naliehavá, urobíme to bez toho, aby sme si to všimli. Skôr než stihneme myslieť, konáme.

A potom si často dodatočne pomyslíme: ach, to som urobil ja? Lebo sme si tak zvykli, že to ja má kontrolu. Ak to ja nemá kontrolu, cítime sa veľmi, veľmi zraniteľní. Ak to ja nemá kontrolu, cítime sa bezmocní, ale to môže byť ilúzia. Prajñā nemá žiadne ja. Neznamená to, že človek zmizne. Takže to je stav prajñā. Nie duchovný stav, nie fyzický stav, ale stav, v ktorom neoddeľujeme, stav, ktorý budhistické učenia ctia, stav, v ktorom sme celí. A môžeme robiť, čo chceme. Veľmi ťažké.

Roman: Existuje jeden šport, myslím, ktorý presne toto ukazuje. Všimol som si, že pri dynamických športoch ako lyžovanie, plávanie, bicyklovanie, možno kajak, morský kajak, kde ľudia robia niečo dynamicky, akoby v prúde, robia to presne na takej úrovni, na akej to dokážu. Robia to teda prirodzene. Takže ak si dobrý lyžiar, lyžuješ prirodzene dobre, a ak si ešte lepší, lyžuješ lepšie. Existuje šport, pretože si myslím, že pri týchto dynamických športoch nemáme čas premýšľať a radi niečo robíme, takže pretože to robíme radi, sme len prirodzení. Ale existuje šport, ktorý sa volá golf, ktorému som sa, ktorému som sa trochu venoval...

Mike: Trochu, trochu.

Roman: Len pol roka.

Mike: Je tu šport, ktorým si bol posadnutý.

Roman: Áno, dobre. A zaujímavé je, že keď si človek číta o golfe, je tu množstvo kníh, množstvo literatúry, množstvo videí, milióny pokynov. A zaujímavé je, že asi 99 % všetkých golfistov na celom svete, vrátane profesionálov a najlepších golfistov sveta, nemá až taký veľký problém s hraním golfu, ale má obrovský problém s mysľou, pretože—

Účastník: Toto tam musíš dať.

Roman: Áno. A myslím, že dôvod je ten, že, ako vieš, golf je státie a veľa času na premýšľanie a potom robenie niečoho. A väčšina ľudí cíti strach: nepodarí sa mi to dobre. Nie som si istý, ako to urobiť dobre. Takže my, golfisti, veľa premýšľame a blokujú to prirodzené, takže oddeľujú myseľ a telo. A potom ja, vieš, ako, neviem, som si istý, najmä ak ide o veľmi dôležitý úder. A keď ťa ľudia sledujú, ako pre mňa, ja som taký, taký... Mám tak málo dôvery v seba. Ale keby si ma videl hrať golf—

Mike: Teraz máš dôveru v seba.

Roman: Nie celkom. Čo je... ľudia sa pozerajú.

Mike: Zakry to.

Roman: Každopádne, keďže je tam toľko myšlienok, pokazím to, nepodarí sa mi to dobre, bude to trápne. A videl som ľudí robiť to isté, ako sa trápia, a, takže pretože máme čas premýšľať, a potom musíme niečo urobiť svojím telom. Takže ideálne, keby boli všetci golfisti na svete úplne hlúpi, keby nemali tušenie, akí sú v golfe dobrí, každý by hral golf oveľa, oveľa lepšie. Vieš, všetci golfisti to vedia, takže niekedy hľadajú akúsi... Psychológia, golf, existujú golfoví psychológovia, ktorí ti mentálne pomáhajú hrať golf, ako zen, zen meditácia pre golf alebo niečo také. Takže je veľmi ťažké uvoľniť sa, keď hráš golf.

Mike: Dobre.

Roman: Takže koľko stojí takéto golfové psychologické sedenie? Je to veľmi drahé, to ti poviem.

Mike: Ale nie je to preto, že golf je v podstate súťažný? Sám by si golf nehral, však?

Roman: Áno, niektorí ľudia hrajú. Súťažia sami so sebou. Ja hrám väčšinou sám a len tak, wow, nič nerobím.

Mike: No, lebo si myslím, že napríklad kajak alebo horolezectvo alebo čokoľvek, iné prirodzenejšie, normálne športy sú niečo, čo robíš prirodzene, zatiaľ čo golf je, je súťažný šport. Áno.

Roman: Nechcem hovoriť príliš veľa, ale dám ti príklad toho, čo sa stalo, rozdiel medzi tým, keď nepremýšľaš skôr, než niečo urobíš, a keď premýšľaš. Keď sa zo všetkých síl snažím zahrať úder, dobre švihnúť, zvyčajne to pokazím. Dobre. Je to dosť smiešna situácia. Potom, keď chcem len presunúť svoje loptičky späť tam, kde som začal, len ich presunúť, prestanem premýšľať o tom, ako to urobiť. Jednoducho potrebujem presunúť loptičky, no tak. A vždy si hovorím: ako to, že som to dokázal? Lebo neviem, ako to robiť. Lebo mi to bolo jedno, nepremýšľal som, mohol som švihnúť prirodzene. A tak všetky loptičky letia dokonale. Ale je to, vieš, preto, že sa nesnažím.

Mike: Golf ťa učí prajñā.

Roman: Áno, určite.

Mike: To je dobré. Takže by som chcel zopakovať a trvať na tom, že učenia budhizmu nepatria budhizmu. Pravdy budhizmu nepatria budhistom. Toto je veľmi dôležité. Väčšina náboženstiev alebo učení si učenia nárokuje ako svoje vlastné a to rozdeľuje ľudí na bežných a výnimočných. Ale to je omyl, alebo blud. Pravdy budhizmu sú všade. Môže ich objaviť niekto, kto nikdy nepočul slovo Buddha. Môže ich praktizovať niekto, kto nikdy nepočul o budhizme.

Ale budhistické učenia tieto poznatky predložili, predložili, aby nám pomohli žiť. Ak príliš veľa praktizujete zazen, máte problémy s telom. Ak príliš veľa hráte golf, máte problémy s lakťami.

Boris: Ak poznáš stav prajñā, tak priestor, v ktorom sa pohybuješ, je niekedy dosť veľký. Ako ty... Vieš, povedal si, že konáš skôr, než myslíš, ale niekedy je to veľmi... zvláštne. Čudné. Čudné. Kam ideš?

Mike: Áno. Hej. Áno. Áno.

Boris: A nebojíš sa niekedy tohto?

Mike: Ja?

Boris: Áno, áno, áno.

Mike: Nie, nie. Nie, nie.

Roman: Dôveruješ?

Mike: Dôveruješ? Dôvera. Áno. Áno. Takže tá dôvera sa rozvíja v priebehu rokov. Takže napríklad každý má iný charakter. Keď sme mladí, často máme pocit, že náš charakter by mal byť rovnaký ako charakter iných ľudí. Preto sa potrebujeme zmeniť, aby sme zapadli medzi ostatných. Niekedy je však náš charakter príliš silný a snaha zapadnúť do spoločnosti je veľmi bolestivá. Takže nájsť dôveru v to, aby sme boli sami sebou, je niekedy dosť ťažké, pretože je tu tlak byť rovnakí ako všetci ostatní.

Keď potrebujeme, keď, nájsť seba samých si vyžaduje dôveru v to, že to, čo sa nám naozaj páči, je v poriadku. Zvyčajne to, čo sa nám naozaj páči, cítime potajomky. Nie je to celkom, celkom v poriadku.